Zaklínač 52

Ženy v čiernom začali baliť tábor.Mlčali,ale všetky sa cítili stiesnene.Smrť, jedného z trojice najstarších zaklínačov na svete, bolo pre nich...akoby zlyhali.Prišli neskoro.Bola to veľká strata.Mala poznatky a vedomosti,ktoré by im pomohli zvládať zmeny,ktoré sa s nimi v poslednej dobe diali.A zastaviť to šialenstvo,ktoré vo svete vypuklo,aj keď verili,že najhoršia vlna už bola potlačená.Tarissa vošla do stanu,strhla si masku a šmarila ju kdesi do kúta.Pohliadla na počítač.Na obrazovke svietila obálka.Podišla k notebooku a bez záujmu,len z povinnosti, otvorila poštu.Bolo to vyhodnotenie vzork

Zaklínač 51

Na Sibír letela skupina priateľov v povznesenej nálade.Eunarikovi sa ušlo dobromyseľného podpichovania,ale on sa len smial a žiaril spokojnosťou.Lea sa s láskou zahľadela na Sebastiána.Usmial sa a stisol jej ruku.Cítil to rovnako.Ešte nikdy nevidel Eunarika takého uvoľneného a spokojného.Postavili tábor,rozdelili si hliadkovanie a začlenili sa do skupín.Velitelia skupín rozčlenili územie,ktoré museli prejsť,pritom jedná skupina,ktorá bude momentálne v tábore ho bude mať za úlohu premiestniť podľa toho aký úsek skontrolujú.

Zaklínač 50

Dievčina postávala obďaleč,ale nezačlenila sa do tábora.Marián k nej podišiel.
-ahoj...ja...ani som sa ťa nespýtal ako sa voláš...
-som ...teraz ma volajú Locika...
-Locika? prečo? máš síce dlhé vlasy,ale Locika bola zlatovláska a jej vlasy ...ťahala ich po zemi....Prekvapene sa spýtal s úsmevom.
-za dva dni uvidíš...zhodujeme sa dĺžkou...keď ich nechám rásť....Pokrčila plecami.
-a...ako to myslíš?
-predvčerom som sa vystrihala na krátko...zhruba za týždeň narastú asi také dva metre...

Emma 7

Aj napriek tomu,že sa dostala do postele takmer o tretej, sa prebudila o pol siedmej.Prebudil ju nepokoj.Najskôr nepohnute ležala a načúvala,čo spôsobilo jej nepokoj.vzdychla,keď si spomenula na Ethana Sulivana vo svojej obývačke.
"toto keby ocko vedel,myslím,že by zošalel" Pomyslela si trpko.

Zaklínač 49

Lea za nimi zamyslene hľadela,potom si sadla bez slova k počítaču.Na kolená sa jej usadila Ignisia.
-máš tam zložky nezvestných detí Marek? Prikývol.
-zoberiem malú za deťmi,ak chceš...Ponúkol sa.
-nie,neprekáža mi,však miláčik...či radšej by si sa hrala z deťmi?
-ostanem s tebou mami...Zaštebotala a objala svoju matku útlou ručičkou okolo krku.Lea nenachádzala ani najmenšiu zhodu.
Usmiala sa na dievčatko,ktorí zvedavo hľadelo na monitor.
-chceš aby som ťa volala Ignisia,alebo Adelaine...Zašepkala Lea.
-moje meno je Ignisia,to mi dala Tarissa...
-Tarissa je tvoja sestra?

Tamila 2

Bola vďačná otcovi Fabiánovi.Izbietka,do ktorej sa vrátila jej na okamih dodala pocit bezpečia.Priniesol jej jedlo a na chvíľu si oddýchla.Zaspala,akoby ju do vody hodil.Keď sa zobudila,priznala si v duchu pravdu.Vzdychla.Vedela,že musí okamžite odísť.Nemohla vystaviť deti otca Fabiána nebezpečenstvu.Špeciálny agenti už určite boli na ceste a jej sestra tiež.Netvárila sa veľmi priateľský.Tamila si matne spomínala na sľub,ktorý jej dala."Vrátim sa po vás!

Anabell 17

-Anabell musíte to vypiť! Počula z diaľky hlboký hlas,ktorý jej niekoho pripomínal.Nedokázala si spomenúť,komu patrí,ale nechcela nič piť,ani otvárať oči.Príšerne ju bolela hlava.
-buďte dobré dievčatko a otvorte ústa...Anabell! musíte vypiť ten čaj! Dobiedzal neustále ten hlboký hlas.Pokrútila hlavou,ale vyvolala si len ďalší výbuch bolesti, kdesi vzadu v hlave.Zastonala a prinútila sa otvoriť oči.Skláňal sa nad ňou mohutný muž.Vyľakane vzdychla.Bol príťažlivý a mal prenikavé oči,ale vyľakal ju.Nevedela,kde je,ani kto je ten muž.

Emma 6

Sedela na vysokej stoličke pri bare chrbtom,lakťami opretá na barovom pulte.S úsmevom pozorovala svojich kolegov ako hrajú na pódiu novú video hru.Bola to určitá forma bojovej hry.Mali na sebe hologramické prilby,ktoré im znázorňovali virtuálne prostredie stredovekého bojového poľa.Zápasili svetelnými mečmi,ale aj fyzický.V ruke držala fľašku coca-coly a hlasno povzbudzovala,často aj pískala na svojich kolegov.Rozosmiala sa a zapískala na prstoch,keď Zoran dopadol chrbtom na zem a priznal porážku.Rezko vyskočil a uklonil sa.Ozval sa masový potlesk a pískanie,ako povzbudenie.

Pestráčik

Maličký motýlik

s pestrými farbami

vletel mi do hrude

trepoce krídlami.

Srdiečko šmekloší

kvietky naň maľuje

veľmi sa raduje

keď vánok zaduje.

Okienka na duši

dokorán otvára

vetrík nech vysuší

dielko, čo vytvára.

Maličký pestráčik

tancuje v mojej hrudi,

nech úsmev rozdávam

do duše všetkých ľudí.

Smejem sa očami,

smejem sa perami

ako ten motýlik

zamávam krídlami.

Vezmem si farbičky,

vletím ti do hrude,

motýlik maličký,

šmeklošiť ťa bude.

Emma 5

Na ďalší deň vstala.Nemohla v posteli ďalej vydržať.Darmo sa jej Sam s Adriánom vyhrážali,že zavolajú otcovi.S drzým úškľabkom im odvrkla,nech si poslúžia.Zranenie ju prestalo trápiť a tak sa vybrala von.Síce mala bok ešte stále citlivý,ale bolesť ustúpila a ak si dávala pozor na prudké pohyby,takmer nevnímala rany.Zastavila sa v práci.Všetci ju s úsmevom vítali a hneď aj podpichovali,že musí mať v meste lásku,bez ktorej nemohla vydržať,keď sa tak ponáhľala naspäť.Veliteľ sa jej spýtal,či ju môže zaradiť do pracovného rozvrhu služieb.Požiadala ho ešte o týždeň voľna.Prekvapene sa na ňu zadíval

Syndikovať obsah