Stvoril ma Boh.
A stvoril ma ženou.
Občas odvážnou, občas pojašenou...
no predovšetkým citlivou.
Rada sa smejem a často plačem.
Mužom sa hysterická pozdávam...
nevidia, čo by vidieť mali.
Svet pocitov je dokonalý.
~~~~~~~~
Ani nevím
jak se to stalo
prý se štěstí
za smutek provdalo,
štěstí,to se smálo
a smutek?
Tomu se to divné zdálo.
Tak spolu
vydaly se do světa
spletl by si je
snad jenom popleta
štěstí
~~~~~~~~~~~~~
Brzy bude jarně
potom bývá letně
a pak asi podzimně
a až skoro zimně
bylo nebylo
to třeba i v létě
někdy nasněžilo
a na tanečním
parketu z mechu
a z jehličí
si i lesní žínky
při každém úplňku
~~~~~~~~~~
já myslela si
že jsem ve tvé dlani
mýlím se
to sněhulák mi říká
...má paní...
jsem sněhová vločka
jsem bílá vrána
pejsek nebo kočka
jsem sněhobílé pohlazení
nebo zimní den co není
jsem vymyšlená báchorka
~~~~~~~~
Když den usíná
i stíny už pomalu spí
tvé dítě tě poprosí
maminko milá
pověz mi pohádku
tu o tajemné víle
jak tančí samotná
ve vánku
co ji roztočí sukýnku.
~~~~~~~
Schovej mi ruce
mrazem prochladlé
tvá kapsa zahřeje
a to mám ráda
vítr dnes přinese
vločky sněhové
celý den hledají
svého kamaráda...
třeba toho strejdu
v zimní čepici
co zametal z chodníku
Miláčik je mi to ľúto.... loď musí vyplávať, čakali sme dostatočne dlho... Už nepríde.... Ľútostivo zašepkal veľmi pohľadný ,elegantné oblečený muž jemnej blondínke, ktorá kŕčovito zvierala zábradlie na prednej palube zámorskej lode.
Stala v tieni lustrov a bez záujmu si obzerala nonšalantné tiché správanie svojho okolia. V pozadí hralo komorné kvarteto akúsi nostalgickú spomienku na časy dávno minulé.
V deň keď zomrela mama, zomrel vlastne aj otec. Nehovoril, nejedol, nič okrem práce ho nezaujímalo. Zahľadel sa do nej, stále častejšie ostával na pracovisku a jeho dcéra, ostala so svojim žiaľom sama.
Rozleteli sa dvere a dnu, do malej, tmavej miestnosti, vtrhol zadýchaný muž v stredných rokoch. "Ticho! zobudíš Erika" okríklo ho drobné dievča. "Lara,musím na chvíľu odísť" vyhŕkol prudko a náhlivo podišiel k šatníku.
Sedím za domom nad útesom pozerám na svet podo mnou a počúvam smutno veselé no ľúbezné tony píšťalky. Pozerám na chlapca ktorý každý deň v rovnakom čase príde na svoje miesto pod košatou lipou ...
Dievčatá, tak som začala so sľúbenou historickou romantikou. Dúfam,že sa bude páčiť. Bude to také klasické gýčové "Love Story" o nedorozumeniach, pomste, nenávisti, ale aj láske, pokore a šťastí.
Ocko prosím ťa, odídeme . Prosím ťa!nebude to dobre. Takmer plakala. Muž kedysi vitálny a fyzický mimoriadne príťažlivý, ale teraz už len ľudská troska, ktorej telo poznačila drogová závislosť sa šialene zasmial.
Úpenlivý plač a prosby jej drásali uši. Znervózňovali ju. Nedokázala sa sústrediť a zaostriť pohľad, aby zistila, kto to tak veľmi stoná, kričí a plače. Už dávno otupela. Bola slepá a hluchá.
"Vieš,čo si vôbec urobila?! Tvoj brat mohol zomrieť!" policajt nahnevane skríkol. "Ja... ja som to nechcela... my sme sa hrali." Fňukla. "Hrali, s nožmi?! To nemáte doma hračky?"
Sofia si zúfalo prikryla uši vankúšom. Už zase sa hádali. Nedokázala to počúvať a najradšej by zbehla dolu schodmi a priateľa jej matky vyhodila. No matka nechcela, aby odišiel. Ľúbila ho. Sofia jej nerozumela. Neznášala toho chlapa.
