Stvoril ma Boh.
A stvoril ma ženou.
Občas odvážnou, občas pojašenou...
no predovšetkým citlivou.
Rada sa smejem a často plačem.
Mužom sa hysterická pozdávam...
nevidia, čo by vidieť mali.
Svet pocitov je dokonalý.
~~~~~~~~
Po kraji se dnešní den
jarně probudil
aby nebyl obyčejný
slunečně se zahalil...
bílá modrá červená
to je prý módní hit
a trochu žluté do zelené
to musí všechny potěšit...
/pampelišky jak sluníčka/
~~~~~~~~~~
To vám byl jeden co miloval
prý jenom sebe,ten si dal
do výkladu jako do zrcadla
se na ulici podíval
prohrábne vlasy,kravatu spraví
ty dvě za ním ty se fakt baví
ten jeden si myslí...baví se o mně?
~~~~~~~
Byla malá zahrádka
slzami kropená
zalévá tam dívenka
celá uplakaná,
na záhonku vyroste
jen smutný tulipán
dívenka si vzdychne
i on je tady sám...
Tak vedle toho tulipánu
zasadí pomněnku
~~~~~
Vzal sí jablko z její dlaně
ona hladí svého koně
ještě by si jedno dal?
Ten koník si pochutnal.
Klidně čekal na sedlo
osedlat se povedlo
do sedla si sedla holka
co má oči jako šmolka.
Pak vyjeli ze stáje
~~~~~~~~
Každý jarní měsíc
je nóbl pán
kterého už léta znám
bez řečí odloží zimní šat
do barevného obléká se rád
tancovat chodí s včelami
do klopy si dá jarní květ
potom povídá "krásné jaro"
a ať vás těší svět.
A co já?
Miláčik je mi to ľúto.... loď musí vyplávať, čakali sme dostatočne dlho... Už nepríde.... Ľútostivo zašepkal veľmi pohľadný ,elegantné oblečený muž jemnej blondínke, ktorá kŕčovito zvierala zábradlie na prednej palube zámorskej lode.
Stala v tieni lustrov a bez záujmu si obzerala nonšalantné tiché správanie svojho okolia. V pozadí hralo komorné kvarteto akúsi nostalgickú spomienku na časy dávno minulé.
V deň keď zomrela mama, zomrel vlastne aj otec. Nehovoril, nejedol, nič okrem práce ho nezaujímalo. Zahľadel sa do nej, stále častejšie ostával na pracovisku a jeho dcéra, ostala so svojim žiaľom sama.
Rozleteli sa dvere a dnu, do malej, tmavej miestnosti, vtrhol zadýchaný muž v stredných rokoch. "Ticho! zobudíš Erika" okríklo ho drobné dievča. "Lara,musím na chvíľu odísť" vyhŕkol prudko a náhlivo podišiel k šatníku.
Sedím za domom nad útesom pozerám na svet podo mnou a počúvam smutno veselé no ľúbezné tony píšťalky. Pozerám na chlapca ktorý každý deň v rovnakom čase príde na svoje miesto pod košatou lipou ...
Dievčatá, tak som začala so sľúbenou historickou romantikou. Dúfam,že sa bude páčiť. Bude to také klasické gýčové "Love Story" o nedorozumeniach, pomste, nenávisti, ale aj láske, pokore a šťastí.
Ocko prosím ťa, odídeme . Prosím ťa!nebude to dobre. Takmer plakala. Muž kedysi vitálny a fyzický mimoriadne príťažlivý, ale teraz už len ľudská troska, ktorej telo poznačila drogová závislosť sa šialene zasmial.
Úpenlivý plač a prosby jej drásali uši. Znervózňovali ju. Nedokázala sa sústrediť a zaostriť pohľad, aby zistila, kto to tak veľmi stoná, kričí a plače. Už dávno otupela. Bola slepá a hluchá.
"Vieš,čo si vôbec urobila?! Tvoj brat mohol zomrieť!" policajt nahnevane skríkol. "Ja... ja som to nechcela... my sme sa hrali." Fňukla. "Hrali, s nožmi?! To nemáte doma hračky?"
Sofia si zúfalo prikryla uši vankúšom. Už zase sa hádali. Nedokázala to počúvať a najradšej by zbehla dolu schodmi a priateľa jej matky vyhodila. No matka nechcela, aby odišiel. Ľúbila ho. Sofia jej nerozumela. Neznášala toho chlapa.
