Miláčik je mi to ľúto.... loď musí vyplávať, čakali sme dostatočne dlho... Už nepríde.... Ľútostivo zašepkal veľmi pohľadný ,elegantné oblečený muž jemnej blondínke, ktorá kŕčovito zvierala zábradlie na prednej palube zámorskej lode.

(zo str 101) Z Bobe, tej malej, huňatej guľky, rástla zo dňa na deň, ako som už na začiatku spomínala, ozajstná krásavica. Výzorovo trochu pripomínala líšku so špicatými ušami, ale v bielom.

Stala v tieni lustrov a bez záujmu si obzerala nonšalantné tiché správanie svojho okolia. V pozadí hralo komorné kvarteto akúsi nostalgickú spomienku na časy dávno minulé.

Niekto mi poradil, aby som vyskúšala reštauráciu neďaleko Olympiaparku. Zároveň ma ten niekto upozornil, že nie každý v nej dlho vydrží pracovať. Lepšie povedané, väčšina záujemcov prchala kade ľahšie hneď po prvom skušobnom dni.

V deň keď zomrela mama, zomrel vlastne aj otec. Nehovoril, nejedol, nič okrem práce ho nezaujímalo. Zahľadel sa do nej, stále častejšie ostával na pracovisku a jeho dcéra, ostala so svojim žiaľom sama.

Rozleteli sa dvere a dnu, do malej, tmavej miestnosti, vtrhol zadýchaný muž v stredných rokoch. "Ticho! zobudíš Erika" okríklo ho drobné dievča. "Lara,musím na chvíľu odísť" vyhŕkol prudko a náhlivo podišiel k šatníku.

Sedím za domom nad útesom pozerám na svet podo mnou a počúvam smutno veselé no ľúbezné tony píšťalky. Pozerám na chlapca ktorý každý deň v rovnakom čase príde na svoje miesto pod košatou lipou ...

Dievčatá, tak som začala so sľúbenou historickou romantikou. Dúfam,že sa bude páčiť. Bude to také klasické gýčové "Love Story" o nedorozumeniach, pomste, nenávisti, ale aj láske, pokore a šťastí.

Nevšímal si rozruch okolo seba, až kým do neho niekto drsne nevrazil.

Ocko prosím ťa, odídeme . Prosím ťa!nebude to dobre. Takmer plakala. Muž kedysi vitálny a fyzický mimoriadne príťažlivý, ale teraz už len ľudská troska, ktorej telo poznačila drogová závislosť sa šialene zasmial.

Úpenlivý plač a prosby jej drásali uši. Znervózňovali ju. Nedokázala sa sústrediť a zaostriť pohľad, aby zistila, kto to tak veľmi stoná, kričí a plače. Už dávno otupela. Bola slepá a hluchá.

Príbeh, ktorý písal život...

(Úvod)

Prv než čarovné a dobroprajné sudičky opustili kolísku, z ktorej som zabalená v perinke potichučky a pozorne sledovala dianie okolo seba, tajne do nej na rozlúčku vložili atlas sveta, kompas a nezabudli ani na túlavé topánky.

"Vieš,čo si vôbec urobila?! Tvoj brat mohol zomrieť!" policajt nahnevane skríkol. "Ja... ja som to nechcela... my sme sa hrali." Fňukla. "Hrali, s nožmi?! To nemáte doma hračky?"

Sofia si zúfalo prikryla uši vankúšom. Už zase sa hádali. Nedokázala to počúvať a najradšej by zbehla dolu schodmi a priateľa jej matky vyhodila. No matka nechcela, aby odišiel. Ľúbila ho. Sofia jej nerozumela. Neznášala toho chlapa.