Stvoril ma Boh.
A stvoril ma ženou.
Občas odvážnou, občas pojašenou...
no predovšetkým citlivou.
Rada sa smejem a často plačem.
Mužom sa hysterická pozdávam...
nevidia, čo by vidieť mali.
Svet pocitov je dokonalý.
~~~~~~~
Byla malá zahrádka
slzami kropená
zalévá tam dívenka
celá uplakaná,
na záhonku vyroste
jen smutný tulipán
dívenka si vzdychne
i on je tady sám...
Tak vedle toho tulipánu
zasadí pomněnku
~~~~~
Vzal sí jablko z její dlaně
ona hladí svého koně
ještě by si jedno dal?
Ten koník si pochutnal.
Klidně čekal na sedlo
osedlat se povedlo
do sedla si sedla holka
co má oči jako šmolka.
Pak vyjeli ze stáje
~~~~~~~~
Každý jarní měsíc
je nóbl pán
kterého už léta znám
bez řečí odloží zimní šat
do barevného obléká se rád
tancovat chodí s včelami
do klopy si dá jarní květ
potom povídá "krásné jaro"
a ať vás těší svět.
A co já?
~~~~~~~~~
Ještě ti přírodo
pár týdnů zbývá
než zima studená
jaru moc předá
zatím jsou ještě
studená rána
někde se ukáže
havran i vrána
ale až sluníčko
se trochu zamyslí
a brouci vylezou
z děr i z pod listí
~~~~~~~~~~
Kocourek si boty koupil
prý obě modré,neprohloupil,
v botkách vykračuje tam i sem
a taky rovnou za nosem.
Na střeše si všichni vrabci
štěbetají
a z kocoura v botách legraci
teď mají.
Jak bude v botách honit myši?
Miláčik je mi to ľúto.... loď musí vyplávať, čakali sme dostatočne dlho... Už nepríde.... Ľútostivo zašepkal veľmi pohľadný ,elegantné oblečený muž jemnej blondínke, ktorá kŕčovito zvierala zábradlie na prednej palube zámorskej lode.
Stala v tieni lustrov a bez záujmu si obzerala nonšalantné tiché správanie svojho okolia. V pozadí hralo komorné kvarteto akúsi nostalgickú spomienku na časy dávno minulé.
V deň keď zomrela mama, zomrel vlastne aj otec. Nehovoril, nejedol, nič okrem práce ho nezaujímalo. Zahľadel sa do nej, stále častejšie ostával na pracovisku a jeho dcéra, ostala so svojim žiaľom sama.
Rozleteli sa dvere a dnu, do malej, tmavej miestnosti, vtrhol zadýchaný muž v stredných rokoch. "Ticho! zobudíš Erika" okríklo ho drobné dievča. "Lara,musím na chvíľu odísť" vyhŕkol prudko a náhlivo podišiel k šatníku.
Sedím za domom nad útesom pozerám na svet podo mnou a počúvam smutno veselé no ľúbezné tony píšťalky. Pozerám na chlapca ktorý každý deň v rovnakom čase príde na svoje miesto pod košatou lipou ...
Dievčatá, tak som začala so sľúbenou historickou romantikou. Dúfam,že sa bude páčiť. Bude to také klasické gýčové "Love Story" o nedorozumeniach, pomste, nenávisti, ale aj láske, pokore a šťastí.
Ocko prosím ťa, odídeme . Prosím ťa!nebude to dobre. Takmer plakala. Muž kedysi vitálny a fyzický mimoriadne príťažlivý, ale teraz už len ľudská troska, ktorej telo poznačila drogová závislosť sa šialene zasmial.
Úpenlivý plač a prosby jej drásali uši. Znervózňovali ju. Nedokázala sa sústrediť a zaostriť pohľad, aby zistila, kto to tak veľmi stoná, kričí a plače. Už dávno otupela. Bola slepá a hluchá.
"Vieš,čo si vôbec urobila?! Tvoj brat mohol zomrieť!" policajt nahnevane skríkol. "Ja... ja som to nechcela... my sme sa hrali." Fňukla. "Hrali, s nožmi?! To nemáte doma hračky?"
Sofia si zúfalo prikryla uši vankúšom. Už zase sa hádali. Nedokázala to počúvať a najradšej by zbehla dolu schodmi a priateľa jej matky vyhodila. No matka nechcela, aby odišiel. Ľúbila ho. Sofia jej nerozumela. Neznášala toho chlapa.
