Stvoril ma Boh.
A stvoril ma ženou.
Občas odvážnou, občas pojašenou...
no predovšetkým citlivou.
Rada sa smejem a často plačem.
Mužom sa hysterická pozdávam...
nevidia, čo by vidieť mali.
Svet pocitov je dokonalý.
"Nikdy by som neverila, že Ben Sarnao dokáže byť milý a ústretový." Podotkla lekárka.
"Ani nie je!" zafučal Ian.
"Si zaujatý Ian. Poznačila ťa vojna." Oponovala dievčina.
"Nebola si tam, nevieš, čo všetko stvárali." Nedal jej za pravdu.
"Vraždili nevinných... starcov, ženy, deti... ?" tlmene sa spýtala.
"Nie, ale ich armáda... neľútostne nás kántrili. Nebola si tam!"
Tisíce krokov hore - dolu,
od sporáka k stolu
a zase späť.
Chodník vyšliapaný
od tisícich krokov
mnoho mnoho rokov
známy naspamäť.
Z tvrdého kameňa,
po dlhom chodení,
sa tisíce krokov na lásku premení.
Požehnané kroky.
Posvätená láska.
Kde sa berie, rodí,
kde stále dorastá?
Rast, ten jej dáva BOH.
Nero
Či ľúbim ťa?
Vedieť chceš.
Áno.
Si moje slnko, moje ráno
si mi istiace lano
nad priepasťou života.
si prístav, kotva, istota...
Plačeš.
Prečo?
Čo sa stalo?
Kto vie povedať, pre čo ľúbi
ľúbi málo.
Niekto ju jemne fackal a dohováral, aby sa prebudila. Najskôr ju prepadla bolesť hlavy, hneď nato si uvedomila situáciu. Prudko otvorila oči. Ležala na posteli a spútané ruky boli pripevnené o stĺp postele. Hneď ako spozoroval, že precitla, jej dlaňou prikryl ústa. Okamžite ho pohrýzla a zboku kopla. Takmer ho zrazila z nôh, ale ruku nestiahol.
"Prestaň Emily! Neublížim ti, iba buď ticho, vysvetlím to!" zasyčal jej pri uchu.
Precitla na chlad. Zachvela sa a prinútila nadobudnúť plné vedomie. Spod privretých viečok pátravo skontrolovala miestnosť. Vlhko a pach potuchliny ju nenechal na pochybách. Temnica. Ťažké, masívne dvere s dreveným, zatvoreným okienkom. Cez malé, zamrežované okienko pod stropom, prenikali dnu posledné lúče za-padajúceho slnka. Vstala zo slamníka. Stratila rovnováhu, pridržala sa múru, aby sa miestnosť prestala krútiť. Postavila sa až ku dverám, aby dovidela v akom uhle dopadá svetlo. Je na severe.
Prebralo ju trešťanie hlavy. Smrkla, lebo mala nepríjemné, plné pri-nosné dutiny. Kovová pachuť v ústach napovedala, že jej krvácal nos. Konečne dokázala otvoriť oči. Sedela v koči. Niekto ju uchopil, pridržal, priložil jej k ústam mech s vodou.
"Pite mylady!" strohý príkaz, muža v maske. Bola smädná, ale keď prvý krát prehĺtla a spoznala príchuť, odtiahla sa.
"Nie." Zmohla sa na za-šepkanie. Drsne ju zdrapol za zviazané ruky a pritiahol.
"Pite, inak vás zase budem nútený, udrieť do hlavy!" zavrčal a jeho pichľavé, tmavé oči sa zabodli do tých jej. Pokrútila hlavou. Hrubo ju zvalil na ležadlo. Snažila sa brániť, ale ešte bola príliš slabá a omámená. Strhol jej ruky na brucho, kľakol naň kolenom, čím jej znemožnil pohyb. Rukou jej drsne pritlačil na čelo a zapchal nosné dierky.
Obliekla si smotanové, večerné šaty. Rebeka jej zaplietla do červenej hrivy zopár saténových kvietkov, takže vyzerali ako korunka. Jolie posmrkávala, Rebeka štebotala. "Ty tajnostkárka, vôbec by ma nenapadlo, že ma predbehneš. Aj keď by som si myslela, že vojvoda vystrojí obrovskú, okázalú svadbu." "Keďže som nebola uvedená do spoločnosti, je to takto lepšie." "Tak teraz to vojvoda napraví. Spôsobíš senzáciu, si prekrásna, exotická, sršiaca temperamentom." "Nebudem chodiť do spoločnosti." "No pravdaže, aby si sa znemožnila? Ešte si klebetníci pomyslia, že s tebou niečo nie je v poriadku. Roznesú ťa na kopytách." "Kašlem na nich." Odfúkla. Rebeka sa zachichotala.
Stránky
Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by
WeebPal.
