-šoférovať budem ja,ty si ľahneš dozadu a budeš sa snažiť zapnúť ten tvoj samo-regenerovací mechanizmus...potrebuješ sa zotaviť...musíme dodržiavať tempo,zapamätaj si,že dodržať plán, hlavne časový plán,je základ úspechu....
Nenamietala,naozaj si potrebovala vydýchnuť.Do večera zvládli veľký a najťažší úsek džungle.Prespali v aute a na svitaní opäť vyrazili.
-večer sme v Porto Vehlo,opäť sme prekročili časove pásmo,ako sa cítiš?
-výborne, väčšinou som prespala...je mi naozaj dobre...
-čo tvoje ramena a brucho
-v pohode,rýchlo sa regenerujem...za dva dni nebude ani stopy po modrinách....

Pokojne sa navečerali pri stromčeku,potom sa odobrala do svojej izby.Nutkalo ju,aby sa zase pozrela na ten svoj dekódovací program.Niečo ju napadlo.Chcela ho upraviť,aby sa dal použivať, ako celkový dekodér.Na zakódované programy,aby dokázal dekódovať aj zložite kódy a prelomiť ochranné systémy.Zahĺbila sa do zložitej schémy,ktorú si nakreslila.
"čo robíš?"
"ahoj Marion,pokúšam sa upraviť môj dekodér...chcela by som,aby to fungovalo,ale niekde mám zádrh"
"celkom šikovné,ale aby to fungovalo,musíš to zjednodušiť...máš tam opakujúce reťazce,čo ti spomaľuje výkon a zrýchľuje odhalenie"

Keď sa muži vrátili z mesta,bolo pol siedmej.Prezliekli sa a zasadli k slávnostnému stolu.Gabriela si tentokrát obliekla do broskyňových mušelínových šiat.Večerali,žartovali,pripili si na nové začiatky a dobre končiace konce.Po večery jej pomohli odpratať zo stola a poumývať riady.
-no čo maličká,pripravená na tancovačku? Spýtal sa Matej.Rozžiarené prikývla.
-kam pôjdeme
-do jedného tanečného ruského klubu...tancujú tam sambu aj latinské tance,je tam aj diskotéka...sú tam štyri sály na tancovanie...

Vedela,že to musí vybaviť rýchlo,ale zároveň veľmi obozretne.Nemohla si dovoliť dávať si na čas,Timur by mohol zničiť všetky dôkazy,ak by niečo vytušil.Zároveň sa bála o Alexeja.Jej podvedomie jej stále našepkávalo,že niečo nie je v poriadku.Ak by vstúpil do "jamy levovej" mohli by mu ublížiť,alebo ho dokonca zavraždiť.Určite by sa veľmi na ňu hneval,keby vedel,čo zamýšľala.
"Marion musíš tam ísť...nemáme veľa času..."
"kam?"
"spomenula si si na tu pivnicu...musíš tam ísť,verím,že je tam najviac dôkazov"
"ale ja si nespomínam na cestu tam..."

Niekto jej vykrútil ruku,až jej zaprašťalo v ramene.V chodbe bola tma,ale aj tak zaregistrovala troch mužov.Dvaja uchopili Alexeja a vliekli ho po chodbe k obývačke.Tretí jej skrúcal ruku a tlačil ju za nimi.Zbraň sa jej nepríjemné zabárala medzi lopatky.Srdce jej splašené tĺklo.Vsotil ju do obývačky.Tlmená lampa ju na chvíľu oslepila.
-zviažte toho bastarda,kým sa preberie!
Vyšiel strohý príkaz z prítmia.Kreslo sa otočilo,zatajila dych.
-milá slečna Marta...

Prekvapene sa poobzeral.
-koľko prstov vidíš? Ukázala mu
-dva
-dobre...ukáž sa...
Zasvietila mu baterkou do oči.Zrenice reagovali.
-vďaka Bohu krvácanie do mozgu nemáš...ešte skontrolujem uši...žiadna krv,super, nie je poškodená spodina lebečná...je ti nevoľno?
-ani nie,len si zopár krát do mňa udreli,boli to,ako fras,ale dá sa...
-celkom určite máš otras mozgu,bolo by dobre keby si nespal,aby nedošlo k amnézii,rebrá máš narazené,ale nie je nič zlomené...
-ako vieš?
-prezrela som ťa..no..zranené miesta majú svoju energiu...myslím tepelnú a ja reagujem na energie...takže...

-takže ľudia,čo máme?
Spýtal sa nedočkavo Martin,hneď ako sa usadili u Hansa v kancelárii.
-Marion bola jej súčasťou od začiatku pobytu tu vo Viedni,čo je štyri dní potom,čo ju Prusnak odviedol z Bratislavy...
Začala Liana.
-Jannet? Vyzval ju Oleg s otázkou.
-jej ochrancom je nás agent...
Priznala.Všetci okrem Sebastiana na ňu upreli prekvapene pohľady.
-vás agent?! tak ho odvolaj...
Rozkázal Martin

Fučala od námahy,ale nech sa snažila akokoľvek,nedokázala sa vyslobodiť z púť,ktorými ju spútal.Alexej sedel na lavičke,v telocvični,čítal noviny a sem tam na ňu pozrel so zdvihnutým obočím.Ležala na zemi a ruky mala spútané vzadu.
-nejde mi to!
Skríkla nahnevane
-nedokážem sa oslobodiť!
Rezignovala.
-ak sa budeš takto naťahovať s tými putami,zraníš si ruky a aj tak sa neoslobodíš...
-čo mám robiť? Spýtala sa,posadiac
-rozmýšľaj! si elastická,ako guma,tak s tým niečo urob...
-čo,nič má nenapadá...
Zložil noviny

Ráno vstala,ako dolámaná.Nevychádzala veľmi von,len na nákup potravín a tak sa prezliekla a vošla do telocvične.Konečne sa rozhýbala na trenažéri.Rada behávala.Uvoľnila sa a mohla rozmýšľať.
"ahoj Gabriela..."
"Marion? ty čo tu robíš,myslela som,že si na druhej strane..."
"mala som veľa práce,celé noci pozorujem toho odporného chlapa,ako zavíja od úzkosti..."
"máš z toho potešenie?"
" ani nie...ale určite zadosťučinenie"
"trápi má,že som to urobila,vtedy sa mi to zdalo spravodlivé,ale teraz mi to pripadá kruté"
"tak to zruš...si..dokážeš to..."

Dní ubiehali,blížil sa koniec týždňa a neustále rozmýšľala o Timurovi.V novinách sa neustále písalo o jeho zlom psychickom stave a celý prípad, bol senzáciou roka.Hrýzlo ju svedomie.Neustále uvažov

Prudko ju zdrapol,zodvihol a stisol zápästia.
-Hans putá!
Nekompromisne zavrčal.Hans k nej priskočil.
-teší má Gabriela,veľa som o tebe počul...

-neviem,čo tým myslíte!...akékoľvek návrhy ohľadne mojej dcéry,predložte NBS,je v ich starostlivosti!
Zvolal odbojné.
-upokojte sa docent Porubský,keby som chcel predkladať návrhy NBS nesedel by som u vás v obývačke...
-čo odo mňa chcete! neviem,kde je Gabriela,ani nemôžem rozhodovať o jej budúcnosti!
-nechceli by ste ju vidieť?
Stíšeným hlasom sa spýtal neznámy
-okamžite opustite môj byť! nedovolím vám ničiť môj život,ani ruinovať môj psychicky štandard! Gabriela je nezvestná!
Neznámy sa v prítmí zasmial.
-už viem po kom sa Gabriela takto škrobene vyjadruje...
Vyšiel z prítmia

Pristáli v Antananarive v hlavnom meste Madagaskaru.Aj napriek obdobiu dažďa,tu panovalo príjemné mierne podnebie.Mesto bolo zmesou stretu ázijskej i africkej kultúry.Nachádzali sa na území Merina,

Prikrčila sa s nožom v ruke.Nevidela ho,ale vycítila stotinu sekundy pred tým,ako na ňu skočil.Zahnala sa nožom.Bol to veľmi nepríjemný pocit, keď nôž prenikol do tkaniva.Pes zavyl a spadol do pies

Neveriacky zagánila na svoju nohu,na nerezovú obruč, okolo svojho členka a na dlhú reťaz vedúcu až k hlavnému stĺpu stana.Rozčúlilo ju to.Vydesilo ju to.Nevedela kde je,ani kto je,ten muž.Ostražito si ho premerala.Nehýbal sa.Nechával jej čas,aby sa upokojila.
-neublížim ti...
Zašepkal francúzsky
-čo...čo ...odo mňa chcete...a kde som to?
Šepkala vystrašené.Podišiel k nej.Vyskočila a utiekla až k stĺpu.
-nepribližujte sa ku mne!
-upokoj sa maličká,neublížim ti...som Selig...som brat chlapca,ktorého si zachránila...
-máte veľmi zvláštny spôsob poďakovania...

Ráno vstali,prezreli si starú a veľmi zachovalú medinu,odhlásili sa z hotela a vydali sa do Atlaského pohoria,ktoré oddeľovalo marokánsky diel Sahary od pobrežia Stredozemného mora.Pripravila sa na

Patrik z Marekom sledovali vývoj situácie na Islande,kde poslali dvoch agentov v spoločnosti ďalších dvoch nórskych kolegov.Keď mu zazvonil telefón,najskôr sa zamračil,potom sa mu vyjasnila tvar.
-to je Sebastian...
Zvolal radostne
-ahoj synak,ako sa máš? aké je more...
-otec práve odlietam z Rodriguesu,potrebujem nastaviť letový plán,mám Gabrielu...
-čože?! čo..čo to vravíš synak....
-otec nemám veľa času...jej ochranca mi je pravdepodobne v pätách,potrebujem tu našich ľudí,helikoptéra musí pristáť na Mauríciu....
Patrik rukou naznačil Marekovi,aby prepol hovor na monitor.

Rozdelili sa v Londýne.Gabriela s Alexejom sa vrátili do Viedne.Učila sa na skúšky.Opakovala si učivo tretieho a štvrtého ročníka.Štyri dni nevychádzala,okrem základného tréningu, všetok čas strávi

Matej vzdychol a mlčky sklonil hlavu.V panike sa zvrtla a rozbehla k dverám.Alexej ju dochytil pri dverách a zozadu objal,tým jej znemožnil pohyb
-pusť má! neverím vám! chcem ísť za ním!!!
Hysterický kričala
-nie,nepôjdeš...
Drsné zachripel.
Začala sa brániť,ale len ju silnejšie stisol a znehybnil.
-pusti má Alexej...prosím ťa...chcem ísť za ním...
Šepkala plačlivô.
-zomrel Gabriela...
Jemne zašepkal.
-nie!neverím Vám!
Začala sa metať,aby sa vyslobodila,ale držal ju pevne.
-pusti má Alexej!prosím ťa...pusti má!...

-fíha...mŕtveho žijúceho som ešte nestretla...predpokladám,že to bude zaujímavé...
Ožila zvedavosťou.V duchu sa zasmial,aj nepriek smútku v nej zvíťazila zdravá zvedavosť.

-verím,že niečo vymyslíš...
-nie je dovolené,aby žena zostávala v príbytku mníchov...
-ani taká, ako ona?... vôbec ťa to neľaká? viem,že aj budhisti majú výnimky v pravidlách
Vzdychol.
-možno.. ju nechcem učiť,nechcem,aby sa história zopakovala,roky mi trvalo,kým som sám sebe odpustil...
-nie je ako Nikolajenko,nie je ako nikto, koho si poznal...
-je plná bolesti a smútku...
-práve preto som ju doviedol...pomôž nám, starý otec...
Opäť vzdychol

Nastal deň rozlúčky.Pocítila známy smútok,ako vždy,keď opúšťala pekne miesto a ľudí,ktorý jej prirástli k srdcu.Starý otec a predstavený kláštora ich vystrájali, až k bránam kláštora.
-naše dvere sú pre teba vždy otvorené...
Úctivo sa jej uklonil mních.Uklonila sa na znak vďaky.
-ďakujem ti učiteľ za tvoju pohostinnosť a za trpezlivosť,ktorú si mi venoval...dúfam,že sa ešte uvidíme...
-cesta životom,je nevyspytateľná...
Usmial sa a odišiel.Starý otec na nich ľútostivo hľadel.Alexej sa cítil nepríjemné.Cítil hlboký smútok,ešte horší,ako keď ho tu nechával prvý krát.

Azru informovali,ze na par dni odchadza do Anglicka na skolenie.Sprevadzala ju jedna z agentiek.Michal sa s nou prisiel rozlucit.S usmevom jej zazelal prijemny let,chvilu sa rozpraval s Patrikom a vratil sa do nemocnice.Patrik si chcel byt isty,ze Azra, ako telepatka nic nezisti.Tentokrat zosnoval plan a chcel,aby vysiel.
-takze,co je s tym bydliskom?
-nic,je slepe...nikto tam nebyva...
-to som si myslel...nesmie nam v tej skole plachnut...inak sa zase strati...vsetci budu mat so sebou sedativa,strielate na vsetko ,co ma nohy...risknem to,zopar listov este mozem napisat...

Sedela v aute premahajuc slabost.Zoprela sa na volant.
"len na chvilu si oddychnem...len na chvilu...potom pojdem dalej"
Unavene zavrela oci.Prebrala ju bolest.Pozrela na hodiny.Spala len dvadsat minut.Uvedomila,ze jej stav sa zhorsuje.Analgetika nezaberali.Vzdychnuc sa vystrela.

Dopad bol tvrdý,kotúľala sa po vozovke,potom začula trúbenie,niečo sa jej zaťalo do pleca,takže bolestne vykríkla a vlieklo ju to.Brzdy škrípali a ona sa zase začala kamsi prepadať.Prebrala ju štipľavá bolesť,krik a siréna.Bola na niečom zavesená,čo jej spôsobovalo neuveriteľné muky.Už nedokázala potláčať stony.Hlava jej trešťala a každý pokus o nejaký pohyb,jej privolával nové vlny, trýznivej bolesti.Niekto hystericky kričal
-Kriste pane,vyhodili ju za jazdy,spadla mi rovno pod kamión,nič sa nedalo robiť...je tam zachytená...pomôžte jej...
-slečna...Zakričal niekto

Zasmiala sa a opat zatvorila oci.Musela spat.Vedela,ze pocas spanku sa rychlejsie zotavi.Zobudila sa,bol pri nej opat Sebastian.
-ty sa asi fakt nudis...
-nudim...Odvetil so sirokym usmevom.
-to ma teda vobec netesi...
-nechcem,aby si tu bola sama...
-preco?
-co ja viem? sam neznasam nemocnice...a citim sa velmi zranitelne...v tej bielej posteli,bielej izbe..
-tusim sa vasa rodina rozhodla ma otravovat! Odvrkla

Vystupili na vojenskom letisku.Pohli sa k vojenskemu transporteru.Vojaci sa zhrcili vonku a ked zazreli Gabrielu zacali piskat a pokrikovat.
-nevsimaj si ich praporcik
-v pohode porucik,videla som uz aj horsich diviakov...
Odvetila profesionalne.Nemuseli sa dohovarat a uplne prirodzene zacali hrat svoju hru.Podisli k transporteru.Muzi si robili nemiestne vtipy na ucet Gabriely.Sedeli po zemi,lezali, typicka banda ostrielanych vojakov.Jeden sa zodvihol.
-co chcete holubatka?

-daji Bahra je to velmi vazne...deti zomreli na zaskrt...ceremonia sa nesmie vykonat obvyklym sposobom...je to velmi infekcne ochorenie,ak sa dostane do vody,nakazia sa a zomru dalsi ludia,vypukne

Niekto sa jej dotkol.Prudko sa posadila.Bola to matka Nairy.
-ochorela Naira? Spytala sa ticho.Vydesenymi ocami,slabo pokrutila hlavu.
-stratila sa...nemozem ju nikde najst...vsetko som prehladala...pomoz mi pani...je jedine,co mam...ja...vsak ju nezobral?
Gabriela sa snazila najst slova na upokojenie,ale kdesi vo vnutry citila,ze matka sa obava opravnene.
-najdem ju...Vstala.
-viete, kde ma ukryt?
-nie,pani...ale prichadza po severnej stene...
-nachaj ma ,aby som sa pripravila....

Oleg vosiel do chatrce.Nevsimala si ho,aj ked tila kazdy jeho pohlad.Ked to navydrzal,postavil sa rovno pred nou.Pozerala cez neho,akoby tam ani nebol
-zajtra sa vraciame domov....
Prikyvla,ale nekomentovala.
-ako sa citis?
-velmi dobre...
Odvetila bez zaujmu.
-previazem ti ranu...
-previaze ma doktorka...
-urobim to ja,ma vela prace...
-pockam...
-Gabriela....Zacal zmierlivo.Vyckavala.
-nemyslis,ze by sme mali prestat s tymto nezmyslom...
-neviem,co tym myslis...

Patrik otvoril oci a pozrel na svoju manzelku.Spokojne sa usmiali
"konecne synak! konecne!" Preletelo mu spokojne hlavou.

Gabriela sa pomrvila a schulila sa k tomu prijemnemu zdroju tepla.Zapriadla,povystierala sa a otvorila oci.Podopieral si hlavu a pozoroval ju s usmevom.V ociach mal akysi pohlad plny neznosti.chvilu sa snazila si spomenut,co sa stalo.Vystrelila z postele,akoby ju nieco popalilo.Ulavou si vydychla,mala na sebe oblecenie.
-dobre rano...
Veselo pozdravil
-co tu robim?
Zamracila sa
-no co myslis?
-my...my sme spolu? Otazka ostala nevypovedana.
-ano...spali...

Vtom sa cela otvorila a ona vylakane cuvla.Vo dverach stal Sebastian v uniforme a vyskieral sa.
-kam ideme?Zaujimalo ho
Vzdychla.Bolo zbytocne sa s nim hadat.Nesmela stracat cas.
-do pristavu...
-tak podme,predpokladam,ze mame naponahlo...vysvetlis mi to po ceste...
Prikyvla.Sebastian soferoval a mlcal.
-pridaj...bezia jej minuty...
-jej?
-je tam dievca...je...citi velku bolest..chce skocit do vody
-chce spachat samovrazdu? to si videla?
Gabriela prikyvla.

Napriek tomu,ze nemohla spat sa zobudila svieza a o pol piatej.Osprchovala sa a vysla do parku pri centre.Behala takmer hodinu.Vratila sa do svojho noveho domova.Nevedela,co so sebou,od nervozity a

Poobede sa Oleg venoval praci,ktoru zanedbal za posledne dni.Gabriela si tiez zobrala notebook a zahlbila sa do financych transakcii,ktore planovala.Po chvili zistila,ze Oleg jej cez plece zvedavo nakuka.Zasmiala sa.On sa zaskeril.
-som zvedavy...na com pracujes...Pokrcil pleciami
-trosku sa snazim vylepsit si financnu situaciu...
-tak to je velmi zaujimava tema...investujes?

Rozbehla sa cez cestu a skryla sa v hustom poraste.Skontrolovala hodiny.Este pat minut.Presne nacas sa objavil.Zamraceny jej otvoril dvere.Ticho nasadla.
-Oleg? Spytal sa
-este spi...
-chce s tebou hovorit otec...Zamrmlal
-vie o tom?
-samozrejme,hned,ako sa na mna pozrel,vedel odkial vietor fuka...tak som to zahral do autu,ale este si to vyzerieme...
Podal jej satelitny telefon.Vzdychla
-Patrik? chcete so mnou hovorit...

Sedeli v operačnej miestnosti a neustále prehrávali záznam.
-je to neuveriteľne...pozri,ako nasáva tu energiu...nič podobne som v živote nevidel
-Marek energeticky telepati majú mnoho schopnosti a ona je záhadou pre nás všetkých...muži...ešte som nepočul,žeby si takto "dobíjali baterky"...máme vlastne unikát,ako nikto na svete...
-šéfe, keď to takto povieš ,je mi z toho zle...ale neublížime jej,však nie? Spýtal sa s nádejou.

Otvoril tazke zelezne dvere.Zaskripali a vosli dnu.Gabriela zalapala po dychu.Uprostred miestnosti na zeleznej retazi konciacej hakom visela zena.Bola naha a mucena.Dorezane prsia aj stehna svedcili o neludskom utrpeni.Chrbat bol dopretinany pravdepodobne od bica.
-Jašek! Zasepkala zdesene.Zena bola v bezvedomi.
-vies kde sa spusta ta retaz?! musime jej pomoct...Jasek!
Stal ako skameneny a hladel na tu zenu.Az ked ho okrikla,spamatal sa.Priskocil k ovladaciemu zariadeniu a zapol hydraulicke spustanie.Klesla na zem.Gabriela k nej poklakla.

Oleg mlcal.Gabriela citila,ze ho nieco trapi.
-nieco som urobila? Spytala sa ticho
-nie,co ta to napada?
-si ticho,ako keby si sa na mna hneval
-nie,len ma mrzi ze,budeme musiet nasu dovolenku odlozit a par dni...posielaju ma do Holanska...a teba do Rakuska...otec prijal pripady,nevedel,ze chceme ist na dovolenku...
Usmiala sa
-nevadi,rychlo to vyriesime a pojdeme potom...
-som rad,ze to tak beries...nevycerpava ta to vsetko...

Helmut podisiel k pocitacu.Ked videl zhodu,ztazka preglgol a zalapal po dychu
-to nie je mozne...to neprichadza do uvahy! to je nejaka chyba...
-preco?
-Je to Ethela Norinberg! co nerozumiete?
-a? Zaujimalo Sebastiana.
-je to jedna z najlepsich socharok tejto doby...je bohata,ako Krezus,preco by to robila?! Nevychadzal z uzasu.
-pracuje so sklom?
-ehm...vacsinou..
-ma tridsatstyri,pracuje so sklom...idealne zapada do nasho profilu...pozrite,ci ma biely mercedes...Navrhol Sebastian.

-dakujem ti...Zasepkal Sebastian
-zaco...Nechapal
-prikryl si nas...
-len sa nevzrusuj šrček...este ma privedies do rozpakov...
Matej sa uskrnul
-dobre Big brother! tak to beriem,ze si prikryl Gabrielu..ja som bol len nahodou pod vami...a mal by si chudnut,celeho si ma zvalcoval!
Zasmiali sa.Podisiel k nim Hans.
-kde je ten sielenec?! Rozzurene vystekol
-mysli Gabrielu? Spytal sa s usmevom Matej
-asi ano,niekam odfrcala...preco?!
-som zodpovedny za jej ochranu! a ona si skoci pred ostrelovaca! co potratila rozum?! Nahnevane krical

Patrik sa rozlucil.Gabriela chvilu rozmyslala,pohliadla Olegovi do oci.
"Smiem k nam pozvat mojich pribuznych a Seliga na neskoru veceru?" Spytala sa.Ked prikyvol, s usmevom zavolala Azre,Leonarde aj Miskovi.Pozvala ich na veceru a Seliga pozval osobne Oleg.Chvilu prekvapene stal,potom ich nasledoval.Gabriela mu zbezne ukazovala centrum.
-si tu stastna Gabriela? Zaujimalo ho.
-nie,ale je tu Oleg,mam tu priatelov a svoju pracu...
Odvetila jednoducho,ale pravdivo.Oleg ju pevnejsie objal okolo pliec.Pacila sa mu jej odpoved.
-je to nebezpecna praca
-aj pust je nebezpecna...

Patrik sa chvilu rozpraval so Sebastianom,potom k nej pristupil
-chce s tebou hovorit otec.
-dobry vecer Patrik...Pozdravila s usmevom
-Gabriela,ako to vyzera?
-celkom dobre,mame kontaktneho cloveka,ktory nas dovedie az ku Fadilovi,teraz im nastavime pascu a chytime ich...Armina je ukryta niekde v blizkosti tabora,zatial je v poriadku,este musi vydrzat,aby sme zradcu nevystrasili,pokusim sa k nej dostat,ked ho vylakame z tabora...

Gabriela sa prezliekla,pripla si zbran aj opasok z nozmi.Zapla si kanady a vsunula do sary noz.Sebastian sa vratil do stanu,pred vchodom sa spytal,ci moze vojst.Gabriela vysla von,aby sa mohol prezliect.Vonku ju cakal Selig.Prekvapene na nu hladel,potom zaklial.
-docerta! Gabriela,vies co mi robis?! Zasepkal
-je to len fyzicka tuzba,to prezijes...Uskrnula sa.
-nie,Gabriela je to nieco ovela viac...ak sa rozhodnes odist od svojho manzela...kedykolvek ta rad privitam...
-nikdy by som tu nechcela zit....Odvetila pomaly
-preco,si ako stvorena pre zivot berberky...mas v sebe pustny ohen...

Ked vosli k Porubskym najstarsim v obyvacej izbe vladol culy ruch.Misko s Matejom im zakyvali a oni si k nim prisadli.Oleg sa siel privitat s rodicmi.Nasiel ich oboch v kuchyni.Vyobjimal matku a srdecne si s otcom stisli ruky.
-tak ako synak,nepodarilo sa ti to...

Na druhy den vladlo v centre akesi tiesnive ticho.Oleg chodil,ako bez duse.Patrik ani nevysiel z kancelarie a inak vzdy vesely Sebastian iba zarazene mlcal.Marek vzdychal,Liana aj s Azrou si poplakali.Misko hromzil a Matej hned,ako pocul co sa stalo,vstal a prezliekol sa.Este stale mal bolesti,ale hnev ho pohanal.Siel za Miskom.
-prisiel som sa rozlucit Misko...Misko vstal od mikroskopu.
-ides za Gabrielou...Skonstatoval.Podisiel k nemu a podal mu balicek.
-tu mas prasky od bolesti,zbalil som ti obvazy,nejake antibiotika a zopar quikclotov...

Zaparkovala tri bloky od notariatu.Trasu si pamatala naspamat.Bolo par minut pre dvanastou.Vedela,ze v tom case je obednajsia prestavka.Prave toto chcela vyuzit,ked na stavbe nebudu robotnici a v t

Matej ju pozoroval,ako zápasí s Jakubom.Bola maličká,ale dokonalá.Po jej zraneniach už nebolo ani stopy,mala dobru kondíciu a trénovala až s obdivuhodnou húževnatosťou.

-pokusame sa ju primat na stretnutie....navrhol Sebastian
-ako to chces docielit?!
-keby sme ju uistili,ze ju nechceme odviezt naspat..a..co ja viem?!
-Sebastian...Gabrielu neodvedieme aj keby sme chceli...a je si toho vedoma,lahko by si s nami poradila...
-neublizila by nam! Pevne presvedceny skonstatoval Sebastian
-neublizila,ale nasla by si sposob,aby nas vyradila z prevadzky...hehehehe...a taku hanbu si neprosim...hehehehe! s Gabrielou nejde nic nasilu...
Zarehotal sa Matej.

Jannet kontaktovala rozzurena Zulejda.Gabriela zistovala jej poziciu.Bola to telefonna budka takmer na okraji Londyna.Mala nutkanie zamerat ju cez satelit a sledovat,ale taky pohyb satelitu, by si urcite vsimli.Taku pozornost si momentalne nemohla dovolit.Jannet sa ju snazila upokojit a navrhla jej,aby ju vyprovokovala.Predlozila Zulejde,aby napisala mail a poslala ho do centra."oni uz najdu sposob,ako ho dorucit" Dodala a prislubila jej,ze sa na druhy den v noci stretnu a preberu podrobnosti.Gabriela sa pripojila na bratislavske centrum a vyckavala.Po dvoch hodinach prisiel mail.

-Matej,vies kto je Judas? Zaujalo Gabrielu.
-preco si myslis,ze viem? Uskrnul sa
-pretoze,ty jediny nemas emotivnu vazbu na centrum...neuvazujes o tom tak...emotivne,si realny..Pokrcila pleciami.
-predpokladam,ze Jannet...je tu v Londyne,az nezdravo sa zaujima o vsetko spojene s tebou,ked nas cakal na streche ten kamosko,to ona nam volala,aby sme prisli...ma pristup do databaz...je spata s nasou pobockou,vie pristupove kody...vedela,ze Oleg prilieta...vsetko ukazuje k nej,myslim,ze je to ona...
-je to ona...Sebastian sa zamracil

-Takze chlapci,ja pojdem...Zasepkala Gabriela.Oleg jej stisol ruku.
-davaj na seba pozor maciatko....Zasepkal.
-neboj sa bude to v poriadku...Oleg chod do uradu za Jannet,zdrzis ju najmenej hodinu,aby som sa dostala na strechu budovy.Matej ty ma poistis na streche...ostatny pockate dolu,ked Zulejda odide,zatkneme Jannet...Zulejdu nechajte ist...Jannet nam povie,kde ju najst,aj kde skryva Alexejovo telo..prekvapime ju...je cas chlapci...
Pevne sa usmiala.Zapla si opasok s puzdrami na noze.Skontrolovala automaticku pistol.Zobrala si ruksak a usmiala sa.

Patrik sedel vo svojej kancelarii a nedokazal sa upokojit.Mal velmi zlu predtuchu.Ked za nim potichu vosiel Marek,stiesnene na neho pohliadol a ocakaval zdrvujuce spravy.
-sefe...chcu s vami hovorit briti...
-a kde su nasi?
-nechceli mi nic povedat,spojili sa s nami telefonicky,ale mam spojenie....obnovil som satelitne spojenie...
Patrik prudko vstal a rozbehol sa do riadiaceho centra.
-zdravim plukovnik Juran! Pozdravil ho zdatny muz.
-agent Farrel...mate pre mna nejake spravy
-mam,ale obavam sa,ze su dost znepokojujuce....Patrik sa v duchu pripravil na najhorsie.

Alexej ostal u Pavlenka este desat dni a az ked bola Gabriela stabilizovana a mimo nebezpecenstva,zariadil prevoz sukromnym lietadlom do Svedska k svojmu bratrancovi.Este stale sa neprebrala,ale jej zivot bol zachraneny.Vrelo sa s Pavlenkom rozlucil.Pavlenko urobil vsetko preto,aby sa Gabriele stav zlepsoval a postaral sa o Alexeja,aby sa zotavil z preziteho utrpenia.Alexej prichadzal k lietadlu a tesne pred tym,ako nastupil sa vratil naspat k Pavlenkovi.

Zaparkoval v podzemnej garazi,pod nemocnicou.Zadnym vchodom sa vyviezli na patnaste poschodie.Ohlasil sa Sergejovi,ale bol zaneprazdneny.Prislubil,ze hned ako sa dokaze uvolnit pride za nimi.Viedol ju dlhou chodbou a Leonarde tlklo srdce od vzrusenia,az mala pocit,ze to musi Alexej pocut.Otvoril dvere a vosli do jednej z izieb.Zalapala po dychu a prilozila si ruku na usta,aby nezavzlykala.Gabriela lezala na lozku a nebyt vsetkych pristrojov,ktore ju monitorovali,povedala by,ze iba spi.Alexej k nej podisiel a pobozkal ju na celo.

Marek sedel za počítačom a tíško zapískal.Patrik k nemu zdvihol oci
-čo máš nového Marek?
-no...taliani nič nezistili,okrem toho,že prešli hranicu,predpokladajú,že nie sú na území Talianska...ale trošku som pátral...vieš prastará matka,čo sa vydala do Ruská...
-áno a ďalej?
-mala dve dcéry a syna...jedno z dievčat umrelo malé, na tuberu,druhá dcéra zomrela bezdetná,ale syn mal päť detí z toho tri dcéry a hádaj, ako sa volá?
-dostaň ma k veci a nenaťahuj ma!
-volá sa Ivan Zitrijenko Karadinovov
-to nemyslíš vážne!

-Alexej eto maja sistra...
-milyj karlik/roztomilý trpaslík/ Opäť sa zasmiali.
-neviem po rusky...skrúšene sa priznala.Nasledovala ďalšia salva smiechu,potom na ňu Alexej žmurkol a drgol ju do pleca
-čo bojíš,naučíme...Dodal slovensky.Vyjasnila sa jej tvar a zasmiali sa
-varím kávu...dáme si,jedli ste?

-vyzliecť! Zreval už úplne nepríčetný od hnevu,že sa mu tento trpaslík, staval na odpor.
-nie! Priskočil k nej a zdrapol ju za ruku.Prudko ho kopla a a vytrhla sa.Bojovala ako o život,ale premohol ju.Zvalil ju na koberec a vykrútil ruky za chrbát.Aj naďalej sa metala,tak jej ruky zdvihol ešte vyššie.V ramenách jej zaprašťalo,až si musela zahryznúť do pery,aby nevykríkla.
-teraz ťa vyzlečiem! Zaškrípal zubami.

"Myslíte, že potrebujú vodu na prežitie? Netušil som, že... sú nehmotné, teda majú určite schránky, ale hybernujú takže..." pokrčil plecami. 
"Potrebujú vodu." Informovala ho a vykročila, ale hneď aj zastavila.
"Poviem vám dôverne tajomstvo. Orfézy nejedia mäso, sú vegetariáni." 
"Prosím? To nie je možné, vie sa predsa, čo dokážu... existuje mnoho záznamov."
"Od svedkov? Áno, pretože záznam sa získava skenovaním spomienok. Sú to iba halucinácie. Desivé, ale predsa len halucinácie."
"Ste o tom presvedčená?"

"Prečo odtiaľ odišli?" zaujalo náramok.
"Prazius im začal byť pritesný a dosť často ich znepokojovali vulkány. Keď našli Zahráviu, na úplnej hranici známeho sveta, presunuli sa."

"Pýtajte sa, pane." Ticho hlesla Erin.

Oddýchla si si?" skonštatoval robot, keď vyskočila z trhliny.
"Využila som časový rozdiel medzi storočiami a vyspala sa. Už na môj výkon doliehal nedostatok spánku." Podotkla.

O necelé štyri hodiny neskôr.
"Vyhlásili sme pátranie, nikde po ňom neostala ani stopa. Vyparil sa presne, ako tá malá..." Bezmocné vzdychla agentka.
"Preverili ste celý byt? Možno sú tam nejaké tajné dvere, alebo niečo...Možno ho tadiaľ niekto..." Pokrčil plecami jeden z vyšetrovateľov.
"Nie je tam nič. Neodišiel by, ani by ho nikto nevyniesol, aby som ho nevidela. Stála som pred vchodom. Pivnice sú uzatvorené, nedá sa tadiaľ dostať. Jednoducho zmizol. Nemá signál, ani cez GPS sa nedá vypátrať."

Niekto sa dotýkal jej ramena. Podvedome ruku uchopila a skrútila. Ozvalo sa bolestné za-úpenie a zakliatie.
" Ian, daj tu paprču preč, inak ti ju dolámem!" Zašomrala omámená a lenivá otvoriť oči.
"Na pätnásťročné dievča dosť agresívne a pudovo reaguješ." Ozval sa tichý, príjemný smiech. Zodvihla hlavu, ale bola priťažkou od sedatív a tak jej len bezvládne klesla dozadu a oči utiekli niekam dohora. Keď konečne prinútila svoje viečka poslúchať a zostať otvorené, rozmazane zahliadla sedieť niekoho na stoličke, vedľa jej postele. Zažmurkala.

Až keď odišiel, podarilo sa jej ovládnuť. V duchu si nadávala do citliviek. Takto sa strápniť pred sebavedomým agentom. Ešte, že si nič nepamätá. Po celý čas, čo boli spolu na "výlete" bola ona dominantná, teraz by jej určite s radosťou dal pocítiť svoju "prevahu". Ktovie, či si už všimol na sebe nejaké zmeny. Ak aj nie, nedá to na seba dlho čakať. Ešte stále je zo všetkého zmätený, ale len čo sa upokojí...všimne si, že je oveľa "výkonnejší".

Podišli k sestrám. Lara ovládla triašku a sklopila oči, aby sestry nevideli jej zdesenie.
"Dámy, chcel by som sa spýtať...S Larou by sme sa radi poprechádzali v parku...teda ak to ma dovolené." Začal šarmantne. Sestry na seba pohliadli.
"Lara by nemala opúšťať oddelenie, viete pacienti z tohto oddelenia sa voľne nepohybujú." Odporovala jedna váhavo.
"Pochopiteľné, len som myslel, že Lara je už v poriadku a stupeň ožiarenia má normálne hodnoty." Prekvapene vyhŕkol.
"To áno, ale viete...mali by sme sa spýtať...a.."

Niekto ňou prudko trhol. Zjojkla od bolesti.
"Nechaj ju ty hajzel, je ranená!" Počula zavrčať Ryana a kým sa stihla pozviechať, počula tlmené údery a nadávky. Keď konečne dokázala otvoriť oči a zoprieť sa na ruku, uvidela jedného z mužov s namierenou pištoľou na hlavu agenta. Zase mu krvácal nos aj ústa.
"Dajte mu pokoj!" Zavrčala. Muž, akoby si uvedomil, že dievča je pri vedomí, sa k nej obrátil. Laru zamrazilo. Spôsob, akým na ňu hľadel...Úlisne sa usmial a podišiel ešte bližšie. Lara sa odtiahla až celkom do kúta a podozrievavo sledovala každý jeho posunok, či výraz.

Zase sa jej niekto dotkol. Tentokrát jemne. So zastonaním sa posadila.
"Lara priniesol som ti analgetika a všetko, čo budeš potrebovať." Ozval sa melodický hlas Patrika. "Má naozaj melodický hlas, tým dokáže ľudí oblafnúť" Pomyslela si kyslo.
"Akú máš krvnú skupinu, zoženieme ti aspoň konzervu krvi...máš za sebou dosť veľké straty." Skonštatoval a podal jej striekačku.
"Podáš si to sama, alebo potrebuješ pomoc? Je to novalgin, je dobrý...slušne to utlmí bolesť a nebudeš mimo, ako pri morfíne."

Vybehla po schodoch a zabúchala na železne vráta. V tichu a tme to zadunelo, až sa jej srdce rozbúšilo od nervozity. Priložila ucho na chladivý kov a načúvala. Zabúchala znovu, dlhšie a ešte silnejšie. Ozvali sa ťažké kroky, ktoré sa pomaly približovali.
"Čo je?" Ozvalo sa nevrelo.
"Prepáčte...ja nechcela som vás vyrušiť...ja.. môžete mi povedať, kde je Patrik?" Jemne zaševelila.
"Načo ti je?" Drsne vyštekol hlas z druhej strany dvier.
"Môžete ho zavolať prosím? Rana sa mi otvorila a veľmi krváca...a hrozne ma to bolí." Fňukavým hláskom prosebne zatiahla.

Niekto ju zľahka bozkával na čelo a bola jej príšerná zima.
"Odkedy je v pekle zima...dúfam, že ma práve oblizuje nejaké rohaté čertisko." Nespokojná sa snažila otvoriť oči, aby si prezrela to divné peklo. Bola príliš slabá a tak len odovzdane vzdychla.
"Lara, miláčik musíme ísť...otvor oči, no tak." Nahováralo ju ticho "čertisko". Hlas jej bol taký povedomý. Keď si uvedomila komu hlas patrí, okamžite prišla k sebe.
"Ian." Zachrčala. Na široko sa usmial. V miestnosti bola tma, ale vedela, že sa usmieva. Poznala ho.
"Musíme ísť, zvládneš to?"
"Kam?" Vytlačila slabo.

"Možno chodila do niektorej zo súkromných škôl", hádal Samers.
"To určite. A kto sa staral o toho chlapca?" vyvrátila jeho teóriu.
"Čo ak Bradley zmenil identitu? čo ak .."
"Mám tu celý jeho záznam,od narodenia...chodil na strednú, dokonca na výšku...nedokončil ju. Sedel...vlastne nesedel, pol roka bol vo vyšetrovačke, nakoniec ho pustili, bol oslobodený...vinu za podvod mu nedokázali!" hundrala si popod nos vyšetrovateľka.
"Kde bolo v tom čase dievča? " zaujímalo mladíka.

"James! Tomu hovoríš pokojné miesto?!" Zavrčala hneď ako doskočila.
"Ahoj Lara, vidím, že si úplne v poriadku, keď sa na mňa už zase hneváš. Páčila si sa mi viac umierajúca. Bola si milá!" Zahundral James.
"Človeče poslal si ma medzi kanibalov!"
"Výraz človeče, beriem ako kompliment, nie urážku." Odvrkol. Lara sa zasmiala.
"Som rada, že ťa vidím, chvíľami som sa bála, že ťa už nikdy neuvidím."
"Naozaj?! "Na monitore sa objavil šťastný, tlieskajúci smajlik.

Prešla sa po dome v ktorom mala stráviť nasledujúce dva roky. Nepáčil sa jej. Bol príliš moderný a honosný. Otvorila notebook a našla najbližšiu internetovú sieť. S drzým úškľabkom prekabátila vstupne kódy a natiahla sa.
"Ahoj Lara". Ozval sa ospalým hlasom James.
"Zobudila som ťa?" zaškerila sa.
"Keď som bo v režime spánku, tak som asi spal, no nie?" Na monitore sa objavila tvár Ryana a vyľakane sa okolo seba poobzeral.
"Lara pomoc! Toto je čo? Je tu tak málo miesta, myslím, že dostanem záchvat klaustrofóbie" Zvolal s panikou v hlase.

Trvalo mu takmer dva týždne, kým sa nakoniec vydal do Európy. Z práce dostal mesiac dovolenky, aby sa spamätal po prežitej traume, ale kým zariadil všetko potrebné a absolvoval všetky vyšetrenia....čím viac ich podstupoval, tým rozčúlenejší bol a v duchu si prisahal, že niekto za toto zaplatí. A tušil aj kto...Lara. Nemohol to dokázať, ale vedel to naisto a to mu stačilo.

Rýchle sa začalo stmievať. Odhadovala, že je niečo po pol šiestej. Obozretne postupovala s nepríjemným pocitom, že sa deje niečo vážne. V prítmí lesa zazrela skupinu mužov.

"Choď preč Ian, nemám na teba náladu!" Zavrčala, posadila sa a poobzerala. Vypúlila oči na muža sediaceho na stoličke vedľa postele. Zastonala.
"Kruci! Jeden lepší, ako druhý." Zahundrala omámené.
"Som veľmi rád, že ma rada vidíš." Zachechtal sa agent.
"Čo tu robíte? Som v špitáli?" Prikývol.
"Volal som tvojej matke, keď si neprišla na schôdzku. Povedala mi, čo sa stalo. Tak som ťa prišiel pozrieť. Tvoja matka musela odísť, neskôr zase príde." Milo sa usmial. Vystrúhala kyslú grimasu.
"Naozaj? Skôr si myslím, že ste prišli skontrolovať, či to nie je nejaký podraz, agent!" Zasmial sa.

Zahĺbila sa do výpočtov a až diár ju upozornil, že ak okamžite nevyjde z pivnice, zmešká večeru. Neskôr sa vrátila a pracovala na elektromagnetickej sieti, ktorá by zabránila Ianovi ju nepozorovane sledovať. Spustila ju provizórne. Neskôr na nej zapracuje, aby ich neobmedzovala. Snažila sa preniknúť do mikročipu, ktorý "zabudla" Ianova matka v dvanástom storočí. Nedarilo sa jej. Nemohla prelomiť vstupnú šifru. Nepodobala sa ani jedinému tipu kódov, aké poznala. A poznala ich neúrekom.

"James kontaktne údaje...Nerko Bogorejev, Bulhar, radikálna teroristická skupina, operujúca medzinárodne.... a nájdi mi dokument Unogundurských rún z Murfatlaru."
Na veľkoplošný monitor načítal dokument. Na druhej strane sa objavili údaje ohľadne Nerka. Preletela text očami.

Lukostreľba sa jej zdalo nekonečne nudná a tak požiadala inštruktora o možnosť tréningu na pohyblivé ciele.

Jej inštinkty vnímali, že nie je v izbe sama. Zo spánku zamrnčala, že ju niekto ruší, ponaťahovala sa a prevrátila na bok. Narušiteľ sa k nej sklonil. Vymrštila sa a kým si vôbec uvedomil, čo sa deje, zo zadu ho skopla na kolená, predlaktím pod jeho krkom, skrútla hlavu do neprirodzeného uhla a nôž, ktorý držala pod vankúšom, priložila na krčnú tepnu.
"Pohni sa a je po tebe smrad!" zasyčala mu pri uchu ešte úplne mimo.
"Lara!" zdesene vykríkli muži. Zodvihla hlavu, pustila muža pred sebou a úľakom odskočila.

Dievčina ubezpečila agenta, že ešte nemá záujem pracovať.

Keď vošla sestra s injekciou precitla.
"Čo je to?" zagánila na injekciu.
"Nariadila to doktorka,vyspíš sa srdiečko...bude ti lepšie"
"Neopovážte sa do mňa napchať ten oblbovák!" zavrčala popudlivo. Sestra prekvapene cúvla, pri výbuchu hnevu zronenej dievčiny.
"Lara, možno by ti bolo lepšie.Upokojila by si sa." Ozvalo sa ticho od dverí.Pohliadla na agenta Samersa.
"Nikdy som nebola pokojnejšia." Chladne odvrkla. So záujmom sa na ňu zadíval.
"Viem, ako sa cítiš. Si hlboko ranená svojou stratou, si nahnevaná na nespravodlivosť osudu...si.."

Nevnímala, čo jej rozpráva James v hlave jej pulzovalo len jedine. "Nech žije, len nech ešte žije."
"Spamätaj sa!" Skríkol James. Trhla sa, akoby jej dal facku.
"Prepáč, som mimo. Myslíš, že som na nič nezabudla?"
"Máš všetko. Viem, že je zbytočne ti hovoriť, aby si nešla...", začal váhavo.
"To je pravda, tak ma nezdržuj." Prvý krát od tej nepríjemnej správy sa usmiala, pretože zazrela na monitore avatara zamračeného Kiliana.
"Dávaj si tam prepána Jána bacha. Sú to fanatický sadisti, určite ti budú chcieť odťať hlavu. A bez hlavy, by to už zrejme nebolo ono." Zafučal.

Ráno ju James informoval, že zavolal v mene čistiarne agentovi Samersovi do hotela. Keďže tam nechal v noci, značne indisponovaný, svoj znečistený odev a podľa jeho inštrukcií, ak sa odev nebude dať vyčistiť majú ho vyhodiť, tak aj vykonali. Len ho chceli o všetkom informovať. Lara poďakovala Jamesovi za jeho prezieravosť, bola značne vyčerpaná, takže všetko nedomyslela do detailov.

Vyšla pred budovu a posadila sa na schody. Kilian si k nej prisadol.
"Vedeli ste, že ma ten nôž?"
"Vždy ho zo sebou majú...aby ukončili, ak treba...ehmmm...je to vec cti, ale musí mať...musíte mu to dovoliť."
"Kde ho dočerta mal? Veď ho prehľadali..." Nechápal.
"Stavím sa, že neuveríte..." Uškrnula sa. Neveriacky zažmurkal.
"To hádam nie...neboja sa, že sa nechtiac vykastrujú?"

"Lara ešte jeden by mal byť na prízemí, ale nevidím ho..." upozorňoval ju James. Na chvíľu zastala a poobzerala sa.
"Musím sa dostať von, ak ho nevidíš, asi je s kamošmi na schodisku." S úsmevom sa rozbehla k vchodovej klenbe. Bol to zlomok sekundy. Netušila odkiaľ sa vynoril. Jednoducho sa zjavil tesne pred ňou.

Rytier kľačal pred svojim panovníkom. S úsmevom mu pokynul rukou, aby vstal. Panovník ho vyzval, aby podal hlásenie, ako sa odohrali udalosti, počas atentátu.
"Výsosť sledovali sme skupinu Arivistov až do dvanásteho storočia. Princezná Noriana tu určitý čas pobývala, ale nezistili sme to len my. Vystopovali posledné súradnice sira Iana a skočili za ňou. Jej časovač nie je možné sledovať."
"Čím to je, že nedokážeme vystopovať jej časovač?"

Lara zakliala, ako pohan až osoba, ktorá stála vedľa postele stuhla.
"Pred tým, ako ma začnete poučovať, že mám nevhodný slovník...kruci! Skúste si to so mnou vymeniť!" Zašepkala bolestne a konečne sa jej zbystril zrak.
"O chvíľu bolesti ustanú, zatiaľ sme vám nemohli podávať analgetiká. Máte otras mozgu výsosť, museli sme čakať na výsledky vašich testov. O pár sekúnd pocítite úľavu."
"Ách! Tak ten otras mozgu by vysvetľoval moje halucinácie. A opravili ste mi hlasivky, môj hlas už nemá ten chripľavý, erotický pod-tón. "

"Kilian, zase si celú noc chľastal! Dočerta, čo je to s tebou?! Pozri sa na seba, ako ťa doriadil, dal si sa k masochistom, či čo?!" Hučal mu tréner do tváre. Sedel na stoličke v rohu ringu a ošetrovateľ mu narýchlo pchal tampón do nosa i zastavoval krvácanie z rozbitého obočia.
"Daj mi pokoj, dám ho dole!" Odvrkol.
"Tak sa s nim nehraj, už si ho mohol poslať medzi mŕtvoly!" Reval vedľa neho rozčúlený manažér, aby prehlušil burácajúci dav.

Dopadla na zem. Bolesť ju ochromila, takže sa so stonaním ledva zodvihla na lakeť.
"Kde to sme?"

Presne o hodinu ju nakladali do vrtuľníku na streche nemocnice. Meggy zariadila prevoz na "súkromnú kliniku" vo Švajčiarsku. Poskytla novinárom rozhovor, kde zverejnila okolnosti jej nájdenia, podotkla, že jej neter má amnéziu a že ju ešte dnes prevezú na súkromnú kliniku, kde sa špecialisti postarajú o jej uzdravenie a psychický stav.

"Čo sa to prepána...Lara?" zafučal nechápavo James.
"Aktivuj Laser!" Bežiac zo seba vytlačila. Vbehla do hustého porastu džungle.
"Neujdete mi výsosť, mám váš časovač! Tak buďte rozumná a vráťte sa, iba sa chcem porozprávať." Ozvalo sa niekde za ňou.
"To určite, iba porozprávať!" zafučal nespokojný James. Skryla sa pod padnutý strom, ktorého liany z okolitých porastov takmer obrástli, takže jej poskytli nespozorovateľný úkryt.
"Idem na pláž, ak sa tam do piatich minút neobjavíte, zabijem toto telo...a tak či tak vás nájdem, neujdete mi!" Škodoradostné sa zasmial a zmizol.

Vrátil sa asi o dve hodiny s podnosom plným jedla a našiel dievča spať, ako zarezané. Bola vyčerpaná. Zvalil sa do kresla a ticho rozprával s Jamesom. Uvedomil si, že podobne ako Lara sa s nim dokáže rozprávať úplne o všetkom. Akoby to nebol ani počítač, ale samostatne uvažujúca bytosť, so svojimi názormi a nápadmi. Pristihol sa, že sa mu začínajú zatvárať oči. Strhol sa, keď ho niekto prikryl dekou.
"Zaspali ste..." S úsmevom sa ospravedlnila.
"Priniesol som nejaké jedlo." pretrel si rukou tvár, aby sa prebral.
"Hovoril som s vašou matkou, je dosť zo všetkého vystrašená."

"Čo tým chcete povedať? Vyletela hore komínom, či čo?!" Rozčúlene zavrčal mladý vyšetrovateľ a hodil telefón na stôl.
"Zistili niečo?" zaujímalo jeho kolegyňu.
"Kamery z chodieb nezaznamenali nič. Strážnik tvrdí, že sa ani nepohol od izby. Neodletela predsa na metle!" zafučal pohoršený.
"No...oblok bol otvorený...možno vyliezla" uvažovala nahlas.
"Albiová! To dievča má pätnásť. Má leukémiu krvi. Je slabá, nedokázala by zliezť z ôsmeho poschodia. To je absurdné!" zahundral.
"Možno jej niekto pomohol."
"Kto?" sucho vyhŕkol.
"Možno jej otec...čo ak sa po ňu vrátil?"

Zafučal a pohol sa za ňou. Na frekventovanej ulici do nich niekto neustále narážal. Povestný ruch New Yorku sa nenechal zahanbiť.
"Čo by si chcela vidieť?" zmenil tému, vyhnúc sa jednému ponahľajúcemu chodcovi. Prešli na druhú stranu ulice, kde bolo o čosi pokojnejšie.
"Nič konkrétne pôjdem kúsok peši a potom sa zveziem metrom."
"Kde bývaš?"
"Východne od metropolitného múzea na Manhattane."
"Ako inak. Bohaté dievčatko svojich bohatých rodičov."

"Ben neobzerajte sa, akoby sa vás niekto chystal zavraždiť...jednoducho pite svoj čaj." Zachichotala sa.
"Cítim sa dosť nesvoj. Myslím, že Tom by sa mi nepoďakoval, keby som nechal znesvätiť jeho schránku...a to ani nehovorím, aký by to malo dopad na moju psychiku." Lara sa perlivo zasmiala.
"Nikoho nenapádajú, ani neznásilňujú, sú neškodný a nevtieravý. Oni sa medzi sebou spoznajú...náznaky, gestá...nie ste ich tip, tak sa pokúste sústrediť na mňa, áno?" Prikývol a prvý krát sa usmial.
"Správam sa ako hlupák, však?"

Prinútila sa osprchovať a padla do postele, ako podťatá. Vstala až pred obedom. Kúpila si čerstvé briošky na rohu aj nedeľné noviny. So šálkou kávy v ruke sedela na terase a vychutnávala si krásne jesenné počasie. Koniec októbra bol nezvyčajne teplý.
"Pôjdeš na ten večierok?"
"Práve teraz ťa to napadlo?"
"Uvažoval som, že Meggy má pravdu."
"Možno, ale potrebujem niekoho, kto ma bude sprevádzať a ako na rýchlo niekde niekoho splaším?" uškrnula sa.
"Mohla by si požiadať hokejistu."
"Neprichádza do úvahy, tvrdila som, že niekoho mám...takže by som ho mala priviesť."
"Požiadaj Kiliana."

S úsmevom niesla plný papierový kornút voňavých briošiek.
"Trošku som sa za-kecala s čašníčkou zdola. Prepáčte. Máte rád kakao, alebo kávu?"
"Kávu, výsosť." Vošla do kuchyne a pripravila obom olovrant. Vyniesla podnos s jedlom na terasu a usadila sa v jednom kresle.
"Len do toho Ben, nehanbite sa." Očami ho vyzvala k jedlu. Sama sa pustila do chrumkavých koláčikov.
"Ak sa budem takto napchávať, určite stlstnem." Skonštatovala po treťom.
"Ale zase mi to až tak veľmi neprekáža, aby som sa odriekla takejto dobrôtky." Zasmiali sa.

Ukázal sa až po piatich hodinách. A neprišiel sám. Keď s nim vošli dvaja mladý muži, najskôr sa zháčila a obozretne pripravila na problémy. Ale muži sa nehýbali. Postávali za nim a trpezlivo čakali rozkazy. Tá trpezlivá odovzdanosť...zasmiala sa.
"Nepovedzte mi Ben, že ste utekali rovno odtiaľto, objednávať roboty."
"No...nejaké som mal v zásobe, tak mi napadlo, že by som vám ich dal, kým si objednáte svoje....ehmmm... lepšie povedané, vrátim ich pôvodnému majiteľovi...keďže kedysi patrili vášmu otcovi. Zdá sa mi, že James je dosť netrpezlivý a nudí sa." Pokrčil plecami.

"Problém je v tom, že mám asi tri teórie, každá z nich je pravdepodobná, ale pravdu sa dozvieme len ak sa tam dostaneme."
"To od vás nechcem a nemôžem žiadať. Neviem, prečo som vám o tom vlastne hovoril. Nechcel som vás do toho zaťahovať..mohlo by sa vám niečo prihodiť, to by som si nikdy neodpustil."
"Čo by sa mi mohlo stať? Nikto ma ani neuvidí, ak ma naučíte sa oddeliť."

James sa objavil hneď za ňou.
"Čo sa tam dialo?"
"Ešte si sa nespojil so svojou cestovnou formou? Prehraj si záznam. Objavil sa tam ten Survel. Bol veľmi ehmmm...netrpezlivý."
"Takže si ho upokojila?" uškrnul sa robot.
"Nooo...vlastne áno, myslím, že to je ten správny výraz. Bude pokojný, veľmi dlhý...ehmmm navždy. Musím povedať, že tie "Jedi lúče", sú viac ako účelné, dosť ma vykoľajil ten ehmmm...efekt." Nevinne dodala a James sa hurónsky rozosmial.
"Keďže som zmeškala do školy, mohli by sme sa pozrieť na Rúfusa a pre-programovať ho." Navrhla.

Spala pokojne a hlboko, ako už dávno nie. Hneď ako zaspala, vošiel do kúpelne. Podoprel na lakti a pozoroval dievča. Nezaspal. Vonku svitalo a svetlo mu umožňovalo, podrobne ju skúmať.

Chvíľu iba sedela a pokúšala sa zo seba dostať napätie.
"Si v pohode?" ozval sa James.
"Nie, som roztrasená, ako keď som prvý krát zazrela Riavandera. Ideme domov. " Rýchle ustlala posteľ, zobrala kabelku, tablet aj telefón. Otvorila trhlinu a doskočila u seba v byte.
"Napichni sa na Maxa a zistí, kde je. Musíme ho dostať do bezpečia."
"Tak to som strašne zvedavý, ako to chceš urobiť. Ako mu chceš vysvetliť, že ho vystrelíš niekam na Mars, alebo kde...lebo je kráľovskej krvi a práve na neho poľujú nejaký mimozemský zabijaci."

Nabrala vodu pri prameni a vrátila sa na pláž. Našla Ewanriána dole tvárou.
"Ha! Ja som vedela, že budete vymýšľať, ešte, že som vás strelila. Teraz už by ste tu na mňa čakali s vycerenými zúbkami", zaškerila sa a podišla k nemu. Nehýbal sa, iba protestne zachrčal. Úsmev jej zmizol z tváre a rýchle ho obrátila.
"Dočerta, čo je s vami?" Muž už v ľudskej podobe chrčal, lapal po dychu a na tvári sa mu objavili červené fľaky.
"Vy máte reakciu na ožiarenie. Nepodali ste si protilátku?!"
"Ne..nebol čas..." vytlačil s námahou. Rýchle zhodila z chrbta ruksak.

"Idem sa prezliecť Ian nemá rád, keď nosím nohavice. Je to zadubenec." Podotkla a pobrala sa k veľkému balvanu.
"Kto je Ian? A kde.to dočerta sme?!..Lara, ja som...ničomu nerozumiem.." Zmätený vyhŕkol.
"Ja viem agent Samers...zvyknete si, aj keď to nebude ľahké. Bude to dlhých šestnásť dní, verte mi." Zmizla za balvanom.
"Lara?" Ohlásil ju, keď nevychádzala.
"Prezliekam sa, tak sem nelezte...a potrebujem ísť na potrebu..."
"Kam?" nechápavo hlesol. Spoza balvana sa ozval chichot.

"Myslíš, že sa bude na mňa Maximilián veľmi hnevať?"
"Verím, že áno...ale ako si správne podotkla, bude mu tam lepšie. A na lepšie sa rýchlo zvyká." Upokojujúco sa usmial James.
"Tak...teraz by sme sa mali poobzerať po novej škole. Do starej sa už nemôžem vrátiť."
"Myslel som, že už nechceš študovať."

Milovali sa búrlivo, ako vždy, keď na seba narazili. Ich vzťah bol búrlivý. Vo všetkým smeroch, nielen intímnej. Keď sa ako tak upokojili, oddychovali jeden druhému v náručí, ale mlčali. Obaja vedeli, že keď prehovoria, skončí to katastrofou.
"Poriadne si ma prekvapila." Neodolal nakoniec Ryan a pobozkal ju na rameno.
"To bol zámer." Zašepkala, mdlo s úsmevom.
"Ako si ma našla."
"Keď ti to poviem, pohádame sa." Uškrnula sa.
"Máš pravdu, nechcem to vedieť. Prepána! Spávam s kriminálnikom! To je strašné, pre môj profesionálny rast." Smejúc sa, ju plesol po zadku.

"Lara, máme dve možnosti." Ticho preriekol Isman, ktorý sa vrátil k nim.
"Ako inak! Zase dve. Čo keby ste sa pousilovali a aspoň raz za čas, vymysleli tri možnosti? Neznášam tie vaše dve možnosti! Začína to byť otravne a nudné. Ak si dobre spomínam, máte súdny zákaz priblíženia sa ku mne...ale nepodstatné. Počúvam."
"Ten zákaz si sama porušila, keď si vyhľadala agenta Samersa...takže, pôjdeme niekam na kávu a porozprávame sa. Druhá, menej vábivá možnosť, predvedieme ťa a budeš zadržaná. Podozrení je dosť nato, aby si strávila vo vyšetrovacej väzbe štyridsaťosem hodín."

"Výsosť, nepravidelný režim a chronický nedostatok spánku, vedú k zdravotným problémom." Objavil sa Rúfus. S Jamesom si vymenili zlomyseľný pohľad.
"Do skladu?!" uškrnul sa James. Lara so smiechom prikývla.
"Tak poď Rúfus..." Objal ho okolo pliec a odvádzal.
"Kam ideme? Musím výsosť upozorniť, že dnes..."
"Ale upozorníš...neboj, len teraz potrebujem, aby si mi pomohol v sklade...je to ťažké, určite by si nechcel, aby sa výsosť s tým naťahovala sama...mohla by dostať pruh, alebo si poškodiť maternicu. Vieš si predstaviť tu hrôzu, keby nemohla porodiť následníka trónu?!"

"Máme problém Lara!" Ozvalo sa v náušnici. Zamračila sa .
"Aký tentokrát?" hlesla ticho a prechádzala chodbou k východu.
"Nájdi Kiliana!" spojenie sa prerušilo. Nechápavo sa zadívala na náramok.
"Čo dočerta, má toto znamenať?!" vyhŕkla, reštartovala náramok a vyšla pred budovu. Len čo zodvihla zrak na schodisko, zahrešila. Dvere za ňou sa zaklapli. Prudko uhla do boku. Opätovne ju inštinkty zachránili. Vlk stál tesne za ňou s uspávacou látkou. Ian aj Janus postávali pod schodiskom, ale vtom istom okamihu sa rozbehli do schodov.

Naliala kávu, podala najskôr "hosťom", zamračila sa a vstala. Vošla do kuchyne a doniesla zvláštny pohár.
"Minule sme s Jamesom dumali o nejakom riade pre vás Ben. Je to zliatina titánu, nemal by sa roztopiť..." S úsmevom mu podala šálku kávy. Naliala Kilianovi a nakoniec sebe. Všetci čakali, kým nezdvihne šálku a neodpije si.
"Pokojne sa napite, nie je otrávená." Obrátila sa s úsmevom k návšteve. Bonie, ktorá si už odpila sa zatvárila zdesene, rozkašľala a káva jej vyletela nosom. Lara jej s kamenným výrazom podala servítku.

"Si si istá, že chceš ísť loviť draka?" pochybovačne vyhŕkol James
"Vôbec nechcem ísť loviť draka...ale pozrieť sa nato môžeme, no nie? Ešte som nevidela nič také." Zvedavo hlesla. James spustil záznam, ale ona všetko vnímala, ako z veľkej diaľky. Zvuk sa začal kamsi vytrácať, a zrak sa jej zahmlil. Potriasla hlavou, aby sa prebrala a vstala. Ak ostane sedieť, zaspí.
"Zastav to na chvíľu James, potrebujem ďalšiu kávu, inak zaspím postojačky."
"Nechceš si radšej na chvíľu pospať? Takéto tempo nevydržíš." Vyčítavo zašomral.

Presne o pätnásť minút sa zrútila. Slabosť ju zastihla nepripravenú. Neprišlo jej nevoľno, alebo niečo, čo by ju varovalo. Jej telo jednoducho vypovedalo poslušnosť a stratila vedomie. James skúmajúc podrobne záznam zaregistroval jej pád, až keď sa zošuchla a stiahla so sebou šálku od kávy.
"A dosť, dievčisko nerozumné. Pôjdeš sa vyspať. Zachraňovanie svetov počká, aj dračica!" Zahundral a vyniesol ju na terasu. Chladivý vzduch by ju mal prebrať.
"Čo sa jej stalo?" znepokojený sa spýtal Kilian a ostatný hľadeli na Jamesa s otáznikmi v očiach.

"Potrebujem si doplniť kalorický príjem, bola som na minimách." Odvetila s úsmevom.
"Dobre Lara, čo budeme robiť ďalej?"
"Teraz sa vrátiš domov. Budeš pokračovať tak, ako doteraz. Ja tiež. Pokúsim sa dokončiť školy, viac času budem tráviť s Meggy a pomaly ju pripravím nato, že na pár mesiacov odídem. Postupne si zostavíme plán, ako si s tou dračicou poradiť s minimálnymi škodami."
"Dúfam, že ma neplánuješ nechať doma."

O dva týždne sa prechádzala po námestí svätého Petra v Ríme, prezerala si pamätihodnosti a čakala na Kiliana.
"Je niečo zaujímavé na tých dvoch sochách? Už pár minút si ich obzeráš." so smiechom sa ozval Kilian.
"Ani nie, tie pôvodné sa mi páčili viac...porovnávam, poznám oboch sochárov, ten prvý bol talentovanejší...jeho sochy boli také ehmmm...reálnejšie. " S úsmevom sa k nemu obrátila. Zovrel ju v srdečnom objatí.
"Tak si zase v Európe...myslel som, že ostaneš v štátoch."

Osamela. Muži sa pobrali ukázať Ryanovi kúriu. Vrátili sa až pred neskoro poobede. Pripravila jedlo a sama sa posadila vedľa Ryana, aby sa najedla.
"Prečo sa vlastne za môjho brata nechceš vydať? zaujímalo Janusa prežúvajúc divinu. Lara zastonala.
"Nemá to nič spoločné s tebou Ian, ver mi...aj keď ťa považujem za veľmi arogantného a majetníckeho....to by sa utriaslo, časom..." Skonštatovala a zase sa pustila do jedla. Ian zaprskal.
"Nie som arogantný, som hrdý, som predsa muž...a to čo je moje, je moje!" bránil sa zeman.

Objal ju okolo pliec a voviedol do izby. Jeho sestra nervózne vstala z pohovky.
"Tak si ju dostihol. Už so sa bála, že som niečo poriadne zbabrala." Začala nesmelo. Lara sa široko usmiala a podišla k nej. Chcela jej podať ruku, ale uvedomila si, že v jednej drží fľašu šampanského a v druhej diplom. Nedbalo hodila diplom na pohovku a šampanské podala Ryanovi.
"Niečo slavíme? Myslím, že by sme ho teraz nemali otvárať, asi je rozhrkané, ako si ma nim chcela ovaliť." Zaškeril sa a podišiel k mini-baru. Lara ho zdrvila pohľadom a hneď nato vystrela k dievčine ruku.

"Otvor tie putá, Lara!" drsne zavelil, hlasom zhrubnutým od vzrušenia.
"Ani mi nenapadne. Som zaneprázdnená hmatovým a vizuálnym monitorovaním tvojej telesnej schránky." Zašomrala.
"Otvor tie putá, inak budeš musieť uhradiť hotelovú posteľ...ak ma okamžite nepustíš, vyšklbnem to čelo!" zasyčal, aby ovládol ďalšiu vlnu vzrušenia. Na chvíľu zodvihla hlavu a prešla skúmavým pohľadom po peľasti.

"Nemôžem uveriť, že prešli len dve hodiny a my sme tu takmer osem dní." Zašepkal jej pri uchu. Podriemkavala mu v náručí na deke pod palmami, slnce pomaly zachádzalo. Spokojne sa usmiala.
"To je výhoda časopriestorových trhlín."
"Prešlo to rýchlo...akoby to bolo naozaj len pred chvíľou."
"Užili sme si kopu zábavy agent Samers." Uškrnula sa, pretože sa celé dni klbčili. Lara si zaumienila, že z neho urobí "super agenta" a naučí ho "poriadne" bojovať.
"Len sa uškŕňaj, zábava to bola pre teba. Ja som slúžil, ako boxovacie vrece. Som sama modrina." Uštipol ju na zadok.

Prebrala ju neznesiteľná bolesť v ramenách. Zaregistrovala spod zatvorených viečok, že je vyviazaná za ruky, takže tu bolesť spôsobovala jej vlastná váha. Žiadne cudzie pachy v miestnosti necítila a tak sa pokúsila postaviť na nohy. Chvíľu kolísala, ale nadobudla rovnováhu.
"Kruci! Ešte stále som ožratá, alebo je to z tej malej srandy, čo mi zapichli do krku?!" bez nálady zašomrala. Neprekrvené ruky, začali po pár sekundách reagovať. Mravčenie bolo nepríjemné, ale vedela, že čoskoro sa jej cit do nich vráti.

"Si v pohode?" James vyšiel na terasu a postavil sa vedľa rozčúleného vojaka.
"Jasné, iba som to všetko potreboval pre-dýchať. Radšej som vyšiel, dostal som chuť ju udrieť!"
"Princezná je do teba zamilovaná Kilian."
"To určite! Nechajme to tak. Nejaké nápady, ako dostaneme Laru domov?"

Dvere sa otvorili a okamžite uzatvorili. Sir Arnival niesol podnos s jedlom.
"Výsosť, prepáčte, že vyrušujem...vaše jedlo." Posadila sa a prešla k stolu.
"Čo fajného ste mi priniesli?" Usmiala sa, čo ho zmiatlo.
"Keďže ste vyjadrili určitú averziu ku grilovanému mäsu, je to vyprážaný syr so zemiakovou kašou a zeleninový šalát."
"Tak verím, že to bude mňam-ka...je toho celá kopa, koľkým mám ešte nechať?"
"A..ako prosím, výsosť?" nechápajúc vydýchol.

Dopadla do niečoho slizkého a chladného. Gravitácia ju pritiahla. Niečo klzké sa pod ňou pohlo a ona začala klesať. Zahrešila.

Systematický prehľadala pivnicu. Odkladala na bok veci, ktoré by sa im mohli zísť.
"Si si istá, že by sme mali opúšťať túto pivnicu? Čo ak nás tam čakajú oveľa desivejšie veci?"
"To je dosť možné, ale chcem sa odtiaľto dostať a verím, že ty tiež. Ak je tá hora miesto, odkiaľ je to možné, tak pôjdeme k nej. Vieš súradnice tvojho domova?"
"Samozrejme, ty nie?"
"Musím sa dostať za hranicu bezpečnostnej zóny a pred chvíľou si povedala, že ste v pohraničí. Od vás to je len kúsok...nemám pravdu?"
"Ale prečo? Ak vyjdeš z bezpečnostnej zóny, zomrieš."

"Založíme oheň." Rozhodla Lara a spustila ruksak pod veľkým košatým stromom, ktorý vyzeral, že ho niekto vytrhol zo zeme a postavil koreňmi hore.
"Ten strom vyzerá, akoby ho niekto vytrhol a obrátil koreňmi hore." Skonštatovala a zbierala suché konáre.
"Prečo, je úplne obyčajný."
"To som rada...neviem, akoby sme si poradili s niečím dostatočne veľkým, aby dokázalo ten strom vykmasnúť zo zeme."
"U vás sú bambre naopak?"
"Noo..u nás tamto, čo teraz trčí hore, je zasadené v zemi. A hore ma listy, kvitne a rodí...v zime mu listy opadajú."
"Ochorie?"

"Lara, ja už nevládzem..." Fučala za ňou dievčina, hore strmým brehom.
"Už len chvíľu, sme skoro hore."
"Ja si musím na chvíľu sadnúť! Mám pocit, že omdliem od únavy." Zastonalo dievča a zastavilo.
"Sinaha, mali by sme ísť. Oddýchneš si doma, je to už len kúsok. Nevieme, čo nás tu môže čakať a ďalšie zázračné fľaštičky v ruksaku nemám." Skepticky ju upozornila princezná.
"Iba chvíľku a musím si aj odskočiť na malú..." Zašepkala a pohla sa k hustému porastu.
"Sinaha nelez za tie kríky, ak už musíš, urob to tu!" rozkázala prísne staršia z dievčat.

"Vstavajte agent!" Podrmala ho. Namáhavo otvoril oči a rozospatý sa posadil.
"Zavraždili ste v noci niekoho?" Kyslo sa spýtala.
"Čo?" Vyvaľoval na ňu nechápavé oči.
"Stôl vyzerá, že ste niekoho zavraždili, tak ak áno...aby sme upratali mŕtvolu." Vyškierajúc sa podpichla a hodila mu jeho oblečenie. Ryan sa zasmial.
"Nevynecháš ani jednú jedinkú príležitosť, aby si mi nevytkla, že som neschopný? Ehm...Snažil som sa, ale tie zajace sa rozhodli, že si ponechajú svoju kožušinu a ja som ich ani za svet nedokázal presvedčiť o opaku." Smejúc siahol po odeve.

"Za žiadnych okolnosti si nesmiete deaktivovať ochranný oblek. Došlo by k okamžitej kontaminácií a následnej smrti. Nič nekonzumujte, ani nepite.

"Je tu ešte niečo. Dnes poobede sme dostali vyhodnotenie genetických skenov." Začal opatrne tajomník. Ian mal na tvári neprestreľnú masku, ale vo vnútri horel od zvedavosti.
"Tak nás nenapínajte!" panovník prejavil oveľa menej trpezlivosti, ako rytier.
"Ehmm...nemohli sme zistiť identitu spoločníkov Marnaviánskeho vodcu. Za posledných pätnásť rokov sme v databáze nemali žiaden záznam, ohľadne toho Kryneriána, čo ho sprevádzal. Tak sme rozšírili hľadanie ďalej...a ..." Zarazil sa. Poznal svojho priateľa. Očakával, že vybuchne, hneď ako bude počuť výsledky šetrení.

"Mňa teda vôbec nie, nikdy som nebol priekopník. Ako som spomínal, čokoľvek sem preliezlo... ehmm... nebolo to nič príjemného". Ukončil Ben.
"Dobre, je čas na spanie. Rúfus vám pripraví hosťovskú izbu. Ja si ešte odskočím". Tajomne sa usmiala.
"Predpokladám, že chceš navštíviť svojho manžela. Je doma a v kľudovom režime". Spokojne ju informoval James. Široko sa zazubila a zodvihla hore palec.

"Čo je protokol sedemnásť?" zaujalo Bena. James na ňu vrhol ďalší urazený pohľad, ale neprehovoril.
"Bezpečnostná poistka." Bez akejkoľvek intonácie hlasu, vysvetlila.
"Načo teda všetko zaznačuješ, keď tie dáta...no, nedovolíš nám do nich nahliadnuť?" podpichol Kilián.
"Tie dáta sú zaznamenávané kvôli.... začali sme s tým kvôli vedeckým účelom. Ak sme niekde niečo prehliadli, mohli sme záznam prehrať. Nerobili sme to kvôli pobaveniu mimozemského obyvateľstva, však James?" sladko, ale ostro ako britva, zádrapla. Zaryto mlčal.

"Tvrdíš, že to bola pasca. Ako to vedela? Nemohla vedieť, že tam pôjdeme." Oponoval Kilián.
"Vedela to. Je to inteligentná psychopatka. Dokáže si zrátať dva a dva. Podhodila nám ho, ako návnadu. Ostatných zabila. Predpokladám, že aj ten tretí to už má spočítané. Pravdepodobne sledovali ten byt. Infračerveným skenerom. Ako náhle sme sa tu objavili, vedela to a poslala svoje živé bomby. Ben videli ste už niečo podobné, čo to mali na krku?"
"Práve sa snažím zistiť viac o jednom experimente." Prehovoril zadumane a naďalej pracoval so svojim tabletom.
"Aký to bol experiment?"

Prebudil ju nepokoj. Vyskočila z postele, akoby pálila. Niečo bolo zle, niečo prehliadala. Cítila to, vedela. Nahádzala na seba svoje šaty a vošla do obývačky.
"Ak ma napadnete Ben, bude to bolieť." Zašepkala na čo sa tieň v miestnosti, vrátil do pokojnej, ležiacej polohy na pohovku.
"Chodíte, ako duch, výsosť... neberte to osobne, ale vždy som v pomykove, ťažko vás zaradiť." Ozvalo sa rozospato.
"Prečo?"
"Meníte tepelný sken."
"Čo tým naznačujete." Prekvapená zastala.

Vnímala, ako sípavo ťahá vzduch do pľúc. Opatrne sa posadila. Objavil sa James.
"Tak už si späť. Je ráno... tak aké to bolo, takto mimo telo?"
"Radšej sa nepýtaj, takmer ma zastrelil vlastný manžel!" zahundrala a hrabala sa z postele.
"Čo? Nemohol ťa zastreliť, si neviditeľná!"
"Tak mám pre teba novinku. Videl ma a vydesil sa k smrti!" zašomrala.
"Možno sa zľakol tvojej nahoty." Navrhol jej riešenie s úškľabkom.
"Hehéj! To ja som tu ten sarkastický, ty si robot a sarkazmus ti nepristane."

"Posaďte sa, princ Horias pod okno... budete mať dostatok miesta, vystrieť krídla, nemusíte trpieť nepohodlím. Vedľa neho si môžete sadnúť vy princezná Pertana a po pravici Ben.

Kdesi po polnoci sa unavene vystrela a ponaťahovala. Ako sa zohla nad stôl, uvedomila si, že jej krváca nos.
"Tak toto sme tu už dlho nemali. Niečo sa po-kydalo. Už mi dlho nekrvácal nos, teda ak nerátam reakciu. Asi by som mala preventívne skočiť do dvanástky. Necítim sa dobre a tá enormná žravosť tiež nie je, nič moc." Pomyslela si a vytiahla papierovú vreckovku z boxu a strčila si ju do nosnej dierky. Vrátila sa k zašifrovaným dátam. Zašomrala nadávku a prudko si zovrela hlavu do dlaní. Pulzujúca bolesť ju prinútila zovrieť hlavu, ako do zveráku. Bolestne zavyla.

"Čo dopekla je ten Bindi?!" zafučal Janus.
"Je to tá, Bindi. Taká červená bodka v prostriedku čela. Maľovali si ju ženy, ako okrasu...v Ázií, najmä v Indií." Odpovedal so smiechom Ian.
"Nestrelila by mu do prostred čela!" neveriac odfúkol Janus.
"No, poriadne sme ju nahnevali. Mala pravdu, bola to kardinálna chyba."
"Kto by to bol povedal. Také malé stvorenie a toľko temperamentu. To by som nečakal, keď kopla do tej stoličky... prišlo mi to smiešne a roztomilé." Uškrnul sa Zachrus.

Nasrdený ju čakal.Hnev z neho sršal a tak sa prechádzal po malej miestnosti, aby aspoň trochu zmiernil napätie.
"Chceš povedať, že mi to kompletne vymaže pamäť?"

Za pomoci Totariána sa dostali hore skalnou stenou bez väčších problémov. Umiestňoval skoby, takže mali zjednodušené lezenie. Istil ich, aj zvetraný terén bol v tomto prípade bezpečný. Komplikácia nastala až tesne pred vrcholom. Prechod skalnou plošinou bol zavalený obrovským balvanom.
"Čo navrhuješ veliteľ?" obrátil sa k nej Janus. Muži sedeli na skalnom previse oddychovali a upreli na ňu zvedavé pohľady.
"Matyena, dokážeš odhadnúť hrúbku a zloženie toho kameňa?" požiadala Xzisuina. Bez zaváhania podišiel k skale a položil ruku na balvan.

O tretej k nej podišiel Matyena, aby ho vystriedala na hliadke.
"Nedotýkaj sa jej!" zvolal drsne James a odstrčil hliadkujúceho muža, ale to už ju Xzisuin držal za ruku. Okamžite precitla.
"Ou! Toto nie je dobré." Zahundral James. Muž na neho zagánil, nechápal náhle nepriateľstvo.
"Sorry kámo, už je aj tak neskoro, teraz sa môžete kľudne aj objímať!" Zašomral nespokojný robot.
"Ja ti nerozumiem."
"Nevšímaj si ma. Pochytila ma len náhla, primitívna žiarlivosť." Uškrnul sa James.
"Si robot, nemôžeš byť žiarlivý!" odfúkol Matyena.

Vyšla v obývačke.
"Ahoj Lara. Už som ťa čakal... to s tým menzesom bolo dobré. Dokonale si ho zmiatla. Mala by si sa dať na poker. Blafovanie ti ide. Takmer by som naletel, nevediac, že menzes si mala pred dvoma týždňami." Ozvala sa domáca forma Jamesa.
"Už si sa zosumarizoval s tvojou mobilnou formou, čo?"
"Jasné, chceš počuť novinky? Takže tvoj manžel je v poriadku. Havo ho stráži a nikde ani stopy po našom pomstychtivom klone. Myslím, v okolí Ryana... ale o tretej po polnoci prepustili tvojho nájomného vraha. Keďže mu byt vyletel do vzduchu, prišla pre neho priateľka."

"Hľadáš aj toho Antónia? Ak sa priatelia, určite sa mu ohlási." Podotkla a sadla si k notebooku.
"Prehrabávaj to letovisko, ja sa napichnem na toho tipka. Nejaké správy o novej mŕtvole?"
"Zatiaľ sa neobjavila. A aby si vedela som na teba poriadne naštvaný!" zahmkala, no neodpovedala.
"Tvoje hm-kanie mi na nálade nepridá. Ako to, že si tam šla bezo mňa?"
"Nebol si poruke. Využila som tvoju prítomnosť tu, ako clonu pred Templou. Ak by sme odišli obaja, alebo dokonca všetci traja, asi by si to všimli."
"Nemám rád, keď niekam chodíš sama. Aspoň náramok si si mala zobrať!" vyčítal tlmene.

Ležala na deke a užívala si slnečné lúče so zatvorenými očami. Počula mužov v diaľke, ako sa rehocú a bláznia v mori. Potrebovali si vydýchnuť. Posledné týždne boli skutočne vyčerpávajúce. Dopadli na ňu kvapky vody a tak lenivo otvorila oči. Ian sa vyškierajúc otriasal z vody, aby na ňu dopadala.
"Baví ťa rušiť moje kruhy?" zachichotala sa.
"To bol Archimedes, ak sa nemýlim." Zvalil sa vedľa nej na deku.
"Je to zaujímavý, excentrický maník, ale matika mu ide. Páli mu to." Lenivo zaševelila. Ďalšia spŕška ju prebrala.
"Zmáčaš mi celú deku!" zaštebotala s jemnou výčitkou.

Lekár sa objavil takmer vzápätí. Predstavil sa ako Rachmund. Lara si v duchu vydýchla. Bol to človek, takže sa nemusela obávať ďalšej reakcie.
"Dovolíte, aby som vás vyšetril? Máte nejaké ťažkosti, stáva sa vám to často? Tá silná krvácavosť zo sliznice nosa, môže poukazovať na závažný zdravotný problém."
"Len do toho, ale som zdravá, ako rybička. Bola to iba reakcia na prechod."
"Poinformujete ma?"

Učesala sa a vrátila všetky hygienické potreby do vrecúška, ktoré jej hodil nevľúdny strážnik, ako sa vrátil. Spokojná sa ponaťahovala a s úsmevom na neho zadívala.
"No... a kde mám raňajky? To mám ísť hladná? Mám rada koláčiky, len pre zaujímavosť." Statný muž na ňu zagánil.
"A dosť, ideme!" zavrčal a pohol sa k nej.
"Ruky!" drsne zavelil.

Bolesť hlavy ju na chvíľu oslepila. Ako inak, prešla trhlinou. Účinok analgetík pominul. Nohy vypovedali poslušnosť, ledva ju Kilián zadržal, aby sa nezvalila do piesku. Zasyčala, zovrúc si hlavu do dlaní. James nesúhlasne zacmukal a Juriel k nej pristúpil s dávkovačom analgetík.
"Nie, nech si skočí! Toľká dávka analgetík jej neurobí dobre!" zamietol James a otvoril trhlinu. O necelú minútu bola späť a spokojne ponaťahujúc, sa poobzerala v dočasnom tábore Arivistov. Juriel na ňu chvíľu civel, pokrútil hlavou a uškrnul sa.
"Máte aspoň potuchy, ako to robíte princezná?"

Ben ju netrpezlivo očakával.
"Výsosť, čas hrá proti vám. Templa sa pokúša nadviazať spojenie, ale keďže neodpovedajú... mám taký tichý dojem, že každým okamihom sa tu môžu objaviť ozbrojené jednotky. Trochu ich zdrží preberanie záznamu a kódovanie tej čiernej skrinky... ale..."
"O chvíľu vypadneme. Spojím sa s vami akonáhle to bude možné. Ďakujem vám za všetko Ben... aj za Xandila. Je veľkým prínosom."
"Počul som, že ste ho prinútili vymočiť sa na skalu, aby sa odstránila prekážka..." Ben sa zasmial, ale hneď zvážnel.

"Ak dovolíš Lara, spojím sa s Magada a poinformujem starú matku o pozitívnych novinkách." Ticho preriekol Juriel hneď potom, ako sa zoznámil s deťmi.
"Samozrejme, nič iné som ani neočakávala. Ja sa tiež musím spojiť s kráľovskou kanceláriou a poinformovať ich o nastávajúcich zmenách." Kyslo zamrmlala.
"Pokiaľ tvoj otec nebude súhlasiť, radi sa deti ujmeme a vychováme ich." Ticho navrhol princ.
"Príjme svoje deti, viem to!" prudko odvetila.
"Dúfam, hlavne kvôli tebe, že je to tak. Ale ak nie... ponúkam ti to, ako alternatívne riešenie."

"Čo urobíme ocko?" Spýtala sa s nádejou.
"Všetko to zvrátime..neviem, čo ma to napadlo...taká sprostosť! Nechcem nikomu ublížiť a teraz...zomreli dvaja ľudia..." Zahanbene vzdychol, pod váhou výčitiek.
"Môžeš to napraviť...stane sa to o tri dni. Zastav to. Pozri...dnes ťahajú lotériu. Choď a odovzdaj tieto čísla do podateľne..." Pristúpila k stolu a napísala na lístok čísla.
"Jackpot je desať miliónov, nikto nevyhral...ak to podáš vyriešia naše problémy...A zastav tu banku. Ako si sa s nimi vôbec dal do hromady? Vrátili sme sa len dnes ráno. Ako si to stihol?"

"Kde to sme?" zvolal Lucius prekvapený.
"Sme u mňa doma, pobalíme nejaké veci a pôjdeme na dovolenku. Môžete sa tu poobzerať. Tam vzadu je laboratórium, sú v ňom zaujímavé vecičky." Odvetila s úsmevom a opatrne zložila dievčatko na gauč. Prisunula ťažké kreslo, aby sa spiace batoľa neskotúľalo. Chlapec, držiac sestru za ruku sa zvedavo pohol vpred. Pestúnka ich nasledovala. Muži sa suverénne po-usedali za stolom a v očakávaní sa zadívali na svojho vodcu.

"Radi by ste ostali sami a trošku si po-kecali?" spýtal sa James, keď kráľ zašiel za skalu, aby sa obliekol.
"Možno...", odvetila zadumane.
"Zlato, no ták... veď ti z nosa neodhryzne. Myslím, že rozhovor osamote, je práve to, čo obaja potrebujete." Dohováral jej robot.
"Asi máš pravdu, ale som z toho celá nesvoja, ale je to nevyhnutné. Vráť sa domov. Podajte správu, že veličenstvo je na rekonvalescenčnom pobyte, v spoločnosti svojej dcéry, teší sa vynikajúcemu zdraviu a čo-chvíľa sa vráti."

"Došľaka, Matyena letí priamo k vám, vysielač nefunguje... máte zhruba dvadsať sekúnd dostať sa sem, pohyb, pohyb!" revala do komunikačného zariadenia. Jej muži vybehli spoza skaly a ozlomkrk bežali smerom k nej. Očami merala vzdialenosť. "Nestihnú to!" prebleslo jej hlavou a nerozmýšľajúc o dôsledkoch, sa začala štverať na skalný výbežok nad sebou.
"Čo to dopekla robíš?!" kričal Kilián, trieliac k nej.
"Odlákam ju, dovnútra do jaskyne!" zavrčala a vyhupla na skalný zráz.

Evakuovalo ich obrovské vesmírne plavidlo. Ocitli sa na palube vojnového krížnika. Dvere sa otvorili a vošiel vyšší dôstojník v sprievode štyroch vojakov. Sendan k nej zamračený pristúpil, kývol svojim spolu-bojovníkom a muži okolo nej automatický vytvorili bariéru. Prekvapilo ju to. Totariáni sa hlboko uklonili.
"Výsosť dovoľte, aby som sa predstavil. Som generál Pronatos. Oficiálne vás vítame na vlajkovej lodi Treptorus. Som nesmierne poctený, že mám tu časť vás spoznať a zároveň vám musím vyjadriť svoj obdiv. Niečo takéto som... jakživ nevidel." Po-vytiahla obočie.

Na balkóne sa kochala prekrásnou rozprávkovou krajinou, rozprestierajúcou sa pod zámkom. Kiliána zacítila skôr, ako k nej podišiel.
"Čo ty tu tak sama?"

Doskočili na palube vesmírneho korábu. Posádka sa postavila do pozoru, pretože zaznelo.
"Vrchný veliteľ, kráľovská výsosť princezná Noriána na mostíku!"

Vyšli na pláži. "No pekne, štvrté storočie", pomyslela skleslo. Považovala to skôr za zlé znamenie. Naposledy tu nechala lokalizačný čip, aby ho poslala úplne iným smerom.

Doskočili v prostriedku haly.
"Nikto iný tam nebol!" protirečil hnevlivo James.
"Dúfam." Zamyslene hlesla a pobrala sa do izbietky. Vyniesla smetný kôš.

"Idem s tebou." Navrhol robot.
"Nie, James tvoj takt má vážne nedostatky. Poviem mu to medzi štyrmi očami." Hlas jej stiahlo od potláčanej úzkosti. 

"Nikdy by som neverila, že Ben Sarnao dokáže byť milý a ústretový." Podotkla lekárka.
"Ani nie je!" zafučal Ian.
"Si zaujatý Ian. Poznačila ťa vojna." Oponovala dievčina.

Sedím za domom nad útesom pozerám na svet podo mnou a počúvam smutno veselé no ľúbezné tony píšťalky. Pozerám na chlapca ktorý každý deň v rovnakom čase príde na svoje miesto pod košatou lipou ...

Leona vstala rychle sa poumyvala,obliekla a upratala si v komnate.Spomenula si,ze chcela dat Kiare nove oblecenie,ale vecer nato pozabudla.Zobrala odevy a pobrala sa potichucky po chodbe.Bola este

Leona sa prikrcila pri hrive zvierata,aby mala mensi odpor vzduchu.Kiara s Benedikom nemali ani najmensiu sancu s nou superit.Benedik sa drzal vedla Kiary.
-myslim,ze bretoncanka nam to ukazala,nechala nas oboch na chvoste...Uskrnula sa Kiara.
-dufam,ze neuteka,nechce sa mi ju nahanat...Skonstatoval benedik.
-asi nie,trieli k lesom...uteka casto? Zaujalo Kiaru.

-len si ma strasil? Spytala sa ticho a bezbranne,ako male dieta.Stislo mu srdce.

Leona udrziavala pruzne tempo.Neustale jej v hlave znelo " nikdy nespomaluj,ani nezrychluj,najdi si tempo,ktore vydrzis,aby si sa hned nevysilila,ale neustale ho udrzuj...vtedy dokazes prejst velke

"Pani moja...Čo ste to vykonali?!" nariekala slúžka,zvierajúc novorodenca. Rytier strhol obrus zo stola, pritlačil ho na ranu a obložil nôž, aby sa nehýbal. Všetko upevnil ďalšími pásmi látky. Opatrne ju zobral do náručia.
"Poďme! Vezmi to dieťa a poďme! " zavelil dojke.
"Prezrite hrad a uzavriete ho. Je ďalším majetkom kráľa Jakuba, ľudia ktorý sa vrátia, musia prisahať vernosť nášmu panovníkovi, ak nie, nemôžu sa vrátiť, ale dovolíte im odísť..ostane tu posádka sira Johana."

Rano vstala.Nadavala si do hlupan,ze sa nedokazala ovladnut.Poumyvala sa a prezliekla.Uz zmierena sama so sebou a s ponovo nadobudnutou dusevnou rovnovahou sa posadila do kresla pod okno a cakala na neho.Vedela,ze pride a donesie jej ranajky.Ked sa objavil prekvapene na neho hladela.Srsal spokojnostou a dobrou naladou.
-pod sa naranajkovat Leona...Bez jedineho slova sa posadila k stolu a natrela si chlieb maslom a medom.Prenikavo ju pozoroval,az jej to zacalo byt neprijemne.
-preco ma tak pozorujes pane?
-rozmyslam,co s tebou...

Leona sa o chvilu prebrala.sedel pri nej,pomohol jej posadit sa a podal jej pohar vody.
-je mi to luto Leona...Zacal mierne.
-viem,viem, mrzi ta to...je ti to luto...dobre...Mavla rukou.
-beriem na vedomie tvoje ospravedlnenie a teraz ma nechaj,nedokazem sa na teba pozerat! Zvolala odbojne.
-Leona hovori z teba horucka...Zasepkal.
-som v poriadku,len chod prec...
-vypijes tinkturu od teploty a potom odidem...Navrhol mierne.Prikyvla a poslusne vypila tinkturu.Otalal.

Leona nasledovala Valenca.Ukazal jej malu kajutu.Vosla dnu.Miestnost bola velmi stoicky zariadena,ale Leone to vobec neprekazalo.
-tamto mas nejake prikryvky...nie je to neviem aky luxus...ale...
Pokrcil pleciami.
-nerob si starosti pane,je to perfektne...Zamrmlala Leona.
-mozes sa poumyvat a neskor...poslem plavcika,aby ti doniesol jedlo aj pre zvierata...
-neviem,ako ti podakovat.

Sedrik sedel za stolom a neutesene uvazoval nad udalostami poslednych dni.Zena na ktorej mu velmi zalezalo,tvrdo spala.Pramalo jej zalezalo,ze ho zvnutra jeho utrop zerie akysi smiesny cit,ktory sa

Na druhy den sa Kiara spravala velmi cudne.Leona sa najskor nic nepytala,ale ked videla,ze Kiara niekam v myslienkach odcestovala, nedalo jej to pokoja a pri spolocnom obede v komnate, sa jej spytala.Kiara odvetila vyhybavo a Leona tusila,ze jej priatelku nieco trapi.
-je ti smutno za domovom?
-ale...ani nie...vlastne ano,ale ked si predstavim,ze ma tam caka Sterenson, az mi je zle...je to starsia obdoba tvojho Filipa...
-sama si povedala,ze si to mozno rozmyslel,kedze ehmmm...si bola v otroctve...celkom urcite predpoklada,ze sa ti stali hrozne veci...a...urcite ta nebude chciet...

„Ak mi to nepovieš, tvoju bitku dostane Edit, ty by si ju ešte nevydržala!“ Zatiahol kruto a opäť švihol bičom.Nezasiahol Edit.Bič pleskol vedľa nej, ale Leona nevidela nič, len prestrašný bič, Edit a Marcusa. Vedela, ako to bolí ,aké hrozne, sú údery biča.Poznala to, poznala krutosť biča na vlastnej koži.
„Nie!“ vykríkla a ani nevedela, kde sa v nej zobrala, všetka tá sila. Vyskočila z postele a vrhla sa na ruku sira Sedrika.
„Nebite ju! nebite ju, prosím vás! nebite ju! Poviem vám to, všetko vám poviem...len ju nebite...prosím...to ja...“

Poslal za ňou Edit.Pomohla jej z vane a uložila ju do postele.Okamžite zaspala,márne ju Edit budila,aby sa najedla.Ráno ju zobudil spev akéhosi vtáčika.Sedel na okne a štebotal.S úsmevom sa posadila.Ešte len svitalo.Podišla k obloku a usmiala sa

Keď počul jej zanovitú odpoveď, opäť ňou zatriasol. Hlava jej klesla dozadu. Rozzúrený ju pustil, až keď začala padať, zachytil ju a zodvihol.
"Prečo musíš byť taká jemná?!" previnilo zastonal. Toto nechcel. V duchu si nadával do hlupákov a vyniesol ju do komnaty. Anabel sa ponáhľala za ním.
"Čo sa stalo mylady."
"Omdlela, postaraj sa o ňu Anabel"
"Je vyčerpaná, tvrdo pracuje...a..."
Takmer zhíkla, keď zazrela nové modriny na zápästiach. Na jej broskyňovej pokožke sa zreteľne črtali, otlačky jeho rúk.

Leona ráno vstala a keď si pomyslela na nočnú príhodu,zadrela sa červenou.
"ako som to len mohla dovoliť? takmer som sa mu oddala...to sa nesmie viac zopakovať! hanba mi!"

Keď popohnal kobylku,zachytil na chvíľu jej pohľad.Obdivne na ňu hľadel.V jej očiach horel oheň čistej nenávisti a vzdoru.
"kde sa to v nej berie?!odkiaľ toľká tvrdohlavosť a nezlomná volá?! ešte šťastie,že ich nie je viac,celkom určite by sme už dávno prehrali vojnu."
Dorazili na hrad.Ľudia si ich so záujmom prezerali.Boli premočený a špinavý.
„prezlečieš sa a ostaneš vo svojej komnate!“
Rozkázal tvrdo.Pomaly sa spustila z chrbta koňa a keď sa jej podlomili kolená,chytila sa sedla.Niekto ju zo zadu podoprel.

Hnal žrebca po pobreží,až do svitania,ale nenarazil na ňu."nemohla zájsť až tak ďaleko,musel som ju minút v tej tme" Uvažoval a pomaly sa vracal pátravo sledujúc pobrežie."ak má zahliadla určite sa skryla."Prebleslo mu hlavou a podišiel k lesíku.Systematicky prehľadával okraj lesa,ale nenarazil na ňu.Vrátil sa na hrad.Vymenil si šaty za suché,zobral zásoby a psa.Jeho stopár dokázal vystopovať zvieratá v lesoch,veril ,že ju vystopuje.Pes zachytil jej pach,hneď ako mu dal priňuchať jej čepiec.Sedrik sa hnal za ním a hnev v ňom dutnal čoraz viac.

Chvilu nehybne sedela,potom vyskocila z postele a rozbehla sa za nim.Vtrhla do jeho komnaty.Sedel v kresle za stolom a nalieval si domacu palenku.Ked ju uvidel na tvari sa mu zjavila nepekna grimasa,prevratil do seba poharik a opat si nalial.
-na teba draha,na najnelutostnejsiu seversku bestiu!
Trpko jej nazdravil a hodil do seba dalsi pohar.Zatriasol sa,ale opat si nalial.Kiara k nemu podisla a vzala mu flasu.
-co si myslis,ze robis?! Zavrcal hnevlivo a vstal.
-branim ti,aby si sa ozral! Odvrkla.
-preco ta to zaujima?! preco ta nezaujimalo to ostatne?! Kiara vzdychla.

Benedik sa zhlboka nadychol,vosiel dovnutra a pohladal sira Swerdena.Uctivo ho poziadal o sukromny rozhovor.Bratia Kiary ich zo zaujmom sledovali.
-myslim,ze to bude nas svagor...Skonstatoval sir Christian.
-celkom sa mi ten chlapik pozdava...ovela viac,ako prvy pytac...Pokyval hlavou najstarsi z bratov.
-Kiara sa velmi zmenila...upokojila sa...

Oslavy nemali konca kraja.Sir Benedik mal bolesti,ale predsa sa drzal.Leona sa odobrala na odpocinok po polnoci.Uz naozaj pocitovala unavu.Padla do postele a okamzite zaspala.Tesne pred tym,ako zas

Leona podisla k Sivkovi a do zubov mu zasekla uzdu prveho kona.
-kedysi ma tahaval na sankach...zvladne to...
-tahaj! Rozkazala.Vlk sa rozbehol.Kone ho nasledovali.Kiara nasla si vyhliadla kosaty konar,odtala ho a zahladzala stopy v prachu aj v blate okolo rieky.Podisli k Marcusovi
-Marcus musime ist...uz len chvilku,vydrz bracek...prosim ta...su za nami,musime sa schovat...
Zodvihli ho.Bolestne zaskripal zubami.Chytili ho medzi seba a takmer tahali.Chvilami padal z noh,ale oni s nim vosli do vody a vliekli ho medzi sebou.
-kto nas vlastne prenasle...duje...Zasepkal premahajuc bolest.

Sedrik,ako zhypnotizovany zastavil,vedel,ze si dokaze ublizit.
-poloz tu dyku! Zavrcal.
-neurobil to! prosim ta...daj mu aspon sancu to dokazat...velmi ta prosim...je smrtelne zraneny...nezabijes predsa smrtelne zraneneho cloveka...prosim ta...Placky prosila.Sedrik bojoval sam so sebou.
-dam svoj zivot za jeho...pojdem s tebou a zostanem...uz nikdy neuteciem...podriadim sa ti...oddam...rob so mnou,co len chces...budem s tebou zit v hriechu...urobim,co len budes chciet...ale nezabijaj ho...prosim ta Sedrik...prosim!!!

V klastore ich uctivo a usluzne privitali.Matka predstavena sa okamzite ujala iniciativy a sama prezrela Marcusa.Sestry priniesli bylinky,tinktury aj liecive maste.Leona pri nom sedela a pozorovala matku predstavenu,ako sa stara o jej brata.Bola privelmi unavena a v izbietke bolo prijemne teplo.Oci jej same zacali padat,ani nevedela,ako zaspala.Citila,ked ju niekto zodvihol a polozil na postel.Chcela otvorit oci,prinutit sa,aby zostala bdela,ale telo jej vypovedalo poslusnost.Ponorila sa do hlbokeho osviezujuceho spanku.Niekto ju prikryl.

Postupovali zrychlenym tempom,aj ked sa Sedrik neustale spytoval Marcusa,ako sa citi.Marcus mu vzdy nahnevane odvrkol,ze je v poriadku.Na hrad dorazili, asi okolo tretej v noci.Sedrik vyniesol Leonu do jej komnaty a ulozil ju na postel.Tvrdo spala.Srdce sa mu rozochvelo,pretoze si uvedomil,ze uz to vie...vie ze je jeho manzelka.Spokojne si vzdychol,pretoze sa k nej konecne mohol priblizit bez toho,aby sa nebranila,alebo zdesene neodskakovala.Zisiel dole a odviedol Marcusa do jednej z komnat.
- sir Marcus myslim,ze sa so svojou manzelkou budes chciet zoznamit az rano...

O dva tyzdne.

Nevšímal si rozruch okolo seba, až kým do neho niekto drsne nevrazil.

Ocko prosím ťa, odídeme . Prosím ťa!nebude to dobre. Takmer plakala. Muž kedysi vitálny a fyzický mimoriadne príťažlivý, ale teraz už len ľudská troska, ktorej telo poznačila drogová závislosť sa šialene zasmial.

Úpenlivý plač a prosby jej drásali uši. Znervózňovali ju. Nedokázala sa sústrediť a zaostriť pohľad, aby zistila, kto to tak veľmi stoná, kričí a plače. Už dávno otupela. Bola slepá a hluchá.

-pojdeme dnes domov? Spytal sa jej Aidan poobede.
-chces ist?
-myslim,zeby sme mali...volal mi knaz...a...
-potrebuju nasu pomoc?
-ano,ale nie tak ako si myslis....Lea sa na neho zadivala a prekvapene zhikla.
-hadam si len nemyslia,ze som to bola ja....

Mesiac nikoho z nich nevidela.Dvakrat odcestovala,volali ju do Madarska,kde sa stratilo patrocne dievcatko a na Kysuce,kde zomieral mlady chlapec na leukemiu krvi.Bola nedela poobede a prave otvorila hrudny kos,ked sa ktosi nahol nad nou a zahmkal.Zacitila Alexejov pach a s prekvapenym usmevom na neho pohliadla.Oproti nej sa objavila Gabriela a tiez sa nahla nad otvoreny hrudnik.
-iha! skoro ukazkovy infarkt myokardu...ahoj Lea...mas cas?
-ani nie...prave som zacala....
-je to jasne...infarkt...mozes ho zavriet...potrebujeme ta surne...
Lea sa na nu zahladela.

-kam pojde...poznas ju Aidan...Ticho sa spytala Gabriela.Na chvilu sa zamyslel.
-pojde do nemocnice...pojde za Dmitrijom...
-hadam ho len nepojde....ehmmmm...Zasekol sa Sebastian.
-co mas stale proti nej?! Lea nezabija ludi na pockanie! Kriste! ved ona nikdy nikoho nezabila! Podrazdene vystekol Aidan.Sebastian na neho zaganil.
-ty mas co hovorit! zijete spolu,jete pri jednom stole a si hocikedy pripraveny ju zabit! Vratil mu drsne.

Ked osamela,tazko dosadla na pricnu a vzdychla.Citila sa taka unavena a deprimovaa,zeby sa najradsej niekam schovala a nevysla von,az kym by sa nevyspala a neoddychla si.Este stale v nej doznievalo stretnutie a Patrikom a jeho ludmi.Sokovalo ju ,co zistila.Nasla svetlonosa.

-mrzi ma,ze je medzi vami akesi nedorozumenie...moj syn je inak velmi vesely a srdecny clovek,neviem,co sa mu porobilo,porozpravam sa s nim...a...bude sa k tebe slusne spravat...
-nerobte si s tym starosti Patrik,je to v poriadku,iba si zo mna vystrelil....takymto sposobom sa vyrovnava s tym,co nemoze,alebo nechce pochopit a odtolerovat...Usmiala sa.Marek vrhol pohlad na jednu z kamier.
-se...sefe...myslim,ze mame problem...Patrik sa zamracil na monitor.
-vyhlas pohotovost a najvyssiu ostrahu...uzavriet obytne priestory!zabezpec zeny a deti!

Tesne pred tym,ako vosli na parkovisko pred kasarnami zastavil a podal jej male nausnice.
-vidim,ze nenosis nausnice,mozno by sa ti tieto hodili...S usmevom podotkol.
-je to komunikacne zariadenie? Prekvapena si obzerala male nausnicky.
-ano,kamera,mikrofon...vsetko...mozeme ta pocut,vidiet a aj ty nas...ak by bol nejaky problem...aby som mohol zasiahnut...
-nebude problem...
-nieco mi hovori,ze bude....ja som jasnovidec,ale ani nim nemusim byt,aby som to nevedel...Zasmial sa.
-taky ten dedko vsevedko,co? Podpichla s usmevom.
-nedokazem predvidat vsetko,co chcem

Patrik sa objavil v riadiacej hale presne pat dvadsat.
-co nemozes spat sefe?! Podpichol Marek s usmevom.
-nieco ma prebudilo...je vsetko v poriadku?
-ehmmm...ano aj nie...Lea je v base...Patrik sa zamracil.
-nooo...to stihla v dost rekordnom case...co sa tam dialo?
Marek mu bez slova prehral zaznam.Patrik zhlboka vzdychol.
-myslel som si,ze ju ta zenska nenecha na pokoji...je v poriadku?
-kto ...ta zenska,alebo Lea? Lea si pokojne spi...ta zenska je na osetrovni aj s kamoskami...

-pockaj Lea!otec ti posiela toto...Zavolal za nou Sebastian a priniesol jej male nausnice,ktore nechala na stanici
-ach! vdaka...Usmiala sa a nasadila si ich.
-ideme sa prezliect a pojdeme,si pripravena?...Zacal pomaly.
-som v poriadku Aidan,zvladnem to...
Rychle sa osprchovala a obliekla do cierneho nohavicoveho kostymu.Aidan mlcky soferoval a zaparkoval pred cintorinom.
-Lea je mi to velmi luto s Jadrankou...ak ....ehmmm...som tu Lea...vzdy tu budem pre teba...
Zasepkal.Nezne sa na neho zahladela a pohladila ho po tvari.
-dakujem ti Aidan,si dobry priatel...

Aidan sa zastavil pri Patrikovi.
-Patrik ...Lea ma otras mozgu,potrebuje lekara....zariadite to,alebo mam zatahat za moje nitky?...
Patrik sa zamracil.
-samozrejme to zariadim...spolahnite sa Aidan..
-dostante ju odtial cim skor,to nie je pre nu...inak to bude mat katastroficke nasledky...nemal som s tym suhlasit...Vycital si nahlas.Patrik sa na neho patavo zahladel.
-kam by ste s nou sli? hladali by sme vas...cela asociacia...raz by sme vas nasli...

-Stanko takze o hodinu sa vracias? Usmievala sa Lea sediaca na prednej palubnej doske.
-ano,pozbieram prvych ludi do prace,odveziem ich k pripoju na vlaku a vraciam sa....takto kruzim cely den...Odpovedal jej sofer,obchadzajuci jamy vo vozovke.
-to je super...mozno by si nas mohol zviezt naspat,len nevieme,ci to stihneme do hodiny....nemohol by si na nas pockat par minutiek?!
S nadejou sa mu zahladela hlboko do oci.

Na druhý deň starký zapriahol koňa do voza,pobrali hrable,vidly a všetci sa vybrali zvážať seno.Hrala sa so svojimi bratrancami,naháňali sa po lúke.Chlapci boli od nej starší,ale mali ju veľmi radi

Lea potichu vosla do velkej chodby a zamierila priamo k stoliku strazneho.Nieco uporne pisal a mracil sa.
-ahoj...Zaskerila sa.Mlady muz sa strol pri nahlom zvuku a vzdychol,ked ju uvidel.
-uz si tu zase Lea?!
-potrebujem sa vyspat...
Zasmiala sa roztopasne.Vzdychol a vstal.Uchopil velky zvazok klucov.
-chces tu istu celu,alebo nejaku inu...dam ti na vyber,ked si tu standardny zakaznik....Podpichol s usmevom.
-beriem tu staru,uz som si na nu zvykla...kam odlozis moje rarohy? Ponukla mu vojensky batoh a zbran.

Vysla na chodbu a zoprela sa o stenu.Prvy vysiel velitel vojakov a prekvapene sa poobzeral.
-co tu bolo zemetrasenie? pocul som rachot...Preriekol,prehliadajuc Leu.Lea sa uskrnula,ale nic nekomentovala.
-chlapi rozkaz plukovnika!mame to tu upratat...
Muzi sa pohli ku skrynkam bez jedineho slova protestu.
-chcelo by to nejaky system...ak ich zacneme len tak dvihat bude to tazke a zlozite...Preriekol velitel
-mala by som napad...Ticho sa ozvala za nimi.Muzi sa k nej prekvapene obratili.
-radsej nie Lea....bude to dalsia pohroma....Zahriakol ju rotny.Bezstarostne pokrcila pleciami.

Patrik vosiel do svojej docastnej pracovne.Nasiel si tri odkazy od Mareka.Zamracil sa na obrazovku a spojil sa s centrom.
-fu! sefe si v poriadku!
Zvolal natesene Marek,ked ho uvidel.Hned vedla neho sa zjavil Oleg i Sebastian.
-preco by som nemal byt? Prekvapil sa
-no...ostal si sam v cele s nasou "vlcicou" ...chvilu pred tym sa chystala zlomit vaz porucikovi...a odrazu sa spojenie prerusilo...uz zase funguje,ale po tebe otec nikde, ani stopy...zacali sme sa obavat,ci...ehmmm...nazacala byt hladna...
Zamracene mu vysvetloval Sebastian.

Na druhy den presne o pol siestej opat zaznela syrena.Namosurena sa posadila a stavnato zakliala.
-ja sa tu snad nikdy nevyspim...najvyssi cas vypadnut,zacinaju ma hnevat...Somrala, umyvajuc sa v umyvarkach.
-nastup na rozdelenie,dnes su previerky! dobre ma vsetky pocuvajte!od toho,co dnes dokazete bude zavisiet vasa buducnost a kariera v armade!
Reval rotmajster po chodbe.
-to hadam nie...urcite by ma take sklamanie,psychicky poznacilo..Okomentovala s grimasou.
-nejake namietky Karvinska?! Skrikol tesne pri nej.Vystrela sa nad umyvadlom so zubnou kefkou v ustach.

Lea otvorila mailovu postu a so zaujmom si prezerala fotografie a fakty ohladne pripadu,ktore jej zaslali z centra.Ozvalo sa klopanie a dnu strcil hlavu Aidan.
-co porabas

Aidan ju opatrne posadil do auta.
-Lea,musis spat...Zasepkal jej ustarosteny.
-budem...len to dokoncime...
Zasepkala a ubolene si zoprela hlavu o sklo na mieste spolujazdca.
-stratila si vela krvi,uz ziadne hrdinstvo...Jemne jej dohovaral.
-budem v pohode....neboj sa Aidan...
Upokojujuco preriekla,ale on sa len s obavou na nu zahladel,pokrutil hlavou a vyrazil za autom z ISA.

-Lea je na tom mizerne...Skonstatoval Matej.
-obavam sa,ze mas pravdu,stratila vela krvi...Pritakala Gabriela.

-Lea mame tu nejake nejasnosti,ktore by si nam mohla ozrejmit...Zacal Patrik
-skoncilo obdobie lezkania na varinoch,zacina praca...Uskrnula sa.
-viem,co vas zaujima...chcete vediet,co to bolo...ci nejaky tip "starobylej bytosti" alebo nieco z vasho sveta...
-presne to ma zaujima...Aidan si nebol na istom,v jeho zaznamoch nic take nie je
-Liana by vam to vedela lepsie vysvetlit...bol to duch jeho matky...
-ale ako do neho vstupila? Nerozumela Gabriela.

Sedela za stolom s Marekom a Barborou.Jedla zemiakove placky,po vydatnej sprche sa citila konecne cista,mala suche saty a ako inak,pozorovala Barboru.
-co sa okunas? si hladna, tak sa najedz...je to na ucet podniku...Podpichla ju.
-ja ani neviem,ako sa vam podakovat...ehmmm...
-tak nedakuj...este sa zase prehrejes...
Prerusila ju Lea drzo a zahladela sa na velkoplosny monitor.
-jej!som fakt hviezda....Rozosmiala sa a kyvla hlavou smerom k obrazovke.
-prenasaju to viacere televizie...prevzala to aj BBS...
Skonstatoval Marek.

O dva týždne sa vrátil starší brat z nemocnice. Lea robila všetko preto, aby odčinila svoj skutok. Pomáhala mu, nosila všetko potrebné. Zabávala ho, kým bol pripútaný na lôžko.

-Lea dokazes urcit,co nas tam caka?
-to zatial ani netusim,viem,ze su dvaja a v Amsterdame umieraju ludia,musime ich zastavit...
-uvedomujes si,co to znamena? Ticho sa spytal.Vzdychla
- nebudem o tom teraz rozmyslat,chcem si to zvazit a ked ich najdeme,rozhodneme sa,co s nimi...
-Lea to nie su lotri na akych si doteraz bola zvyknuta...nestaci ich iba pritlacit,aby zaspievali...tu nemame velmi na vyber,nestaci ich iba zatvorit,aj keby sa priznali...
-ja to viem Aidan,ale ked si predstavim,ze ich mam popravit,je mi na vracanie...

-bola by som rada keby si to vybavil...nechcem tam byt,ked sa ten hundros dozvie,ze ma na krku demoniku...
-bud bez obav,zariadim to s Patrikom
-dufam,ze bude par dni klud,chcela by som na chvilu zase normalne zit a chodit do prace...
-budeme dalej patrat po ostatnych?
-mame na vyber? Odpovedala protiotazkou.
-videl som zaznam Lea,vyzerala desivo...
-zapricinila som smrt toho mladika....Zasepkala
-co ta to napadlo? zabila by ho tak ci tak...
-provokovala som ju,aby ukazala svoju pravu tvar...nevedela som,ze ju ukaze, len ked chce niekoho rozsklbat...

Lea vyrazila na dialnicu.Prekracovala rychlost,ale auto z pozicovne jej bolo neustale v patach.
-na africkeho primitiva soferujes neuveritelne dobre...Zahundrala si popod nos.
-kde ta sem certi doniesli?! co si sem liezol?! co ti nestaci ta tvoja dzungla?!alebo si uz vyzral vsetko v okoli a tak prisiel cas pobrat sa do Europy?! je tu viac "potravy"?! zachutilo ti biele masko?! to ti nedovolim! Z Europy vypadnes! ta je moja!
Hnevlivo fucala a horuckovito rozmyslala,kde by mu nastrazila pascu.

Bezala dlho,akoby tym,ze sprintuje uvolnovala zo seba napatie a smutok.Spomienky ju prenasledovali,ale nielen spomienky na jej rodinu,ale aj na Trevora.Zaskocilo ju to.Naschval mu pocas nocneho zos

Prehadzovala sa na posteli a nedokazala zaspat,pretoze jej mysel nachadzala stale nove a nove,castokrat desive vyjavy z minulosti.Ked sa jej konecne podarilo,vypudit zo svojej hlavy neprijemne mysl

Trevor zacal rozpravat ich pribeh od sameho pociatku
-takze Lea dnes dostala ten sperk s rubinom,presne ten,ktory mala na krku,ked ju chceli obetovat? Spytal sa Jeremy

Nepokoj ju prebudil.Ležala v nemocničnej izbe.
-nič ma nedokáže rozdráždiť viac,ako ta biela farba...Zamrmlala a trpko sa uškrnula.Aidan sa pri nej objavil.
-ahoj...najvyšší čas,aby si stihla štedru večeru...Usmial sa a očami ju pohladil.
-spala som tak dlho?!
-rana sa ešte nezacelila,ale vyzerá to oveľa lepšie...Trevor chcel do teba nalievať jeho krv,ale nedokázal ti otvoriť ústa,ani sa dostať cez tvoju kozu,teda ak nechcel použiť zuby...a myslím,žeby si to asi neocenila...
-vždy sa zjančí...aj pri škrabancoch...Usmiala sa.

O dva týždne .Sedela vo svojej lekárskej izbe a písala patologické správy.Práve jej prišiel mail od Dereka.Predpokladala,že sú to zosumarizované výsledky ohľadne genetickej vzorky vlasov.Dopísala s

Marek si všimol Trevora,ako v náručí s Leou odchádza.Vyšiel z haly za nimi.Stislo mu srdce od ľútosti.
-vrátite sa niekedy? Zašepkal.Trevor sa na neho pozorne zadíval a Marek mal pocit,že mu hľadí až na dno duše.
-neviem Marek...ale vaše meto´dy nefungujú,je čas na naše...
-vyliečiš ju? S nádejou v hlase vydýchol.
-neviem,ale vezmem ju domov na posvätnú pôdu zaklínačov,ak ma umrieť,umrie doma...ako zaklínač,so všetkým,čo k tomu patrí...

Bolesť ju drásala.Ten oheň na jej prsiach ju prinútil otvoriť oči a zastonať.

Po polrocnych prazdninach ju otec odviezol do novej skoly.Bolo to daleko od domova,bolo to mesto,ale Lea si v duchu opakovala,ze to nie je najhorsie.Ocko jej vsetko znovu poukazoval a odviedol ju n

Dostala sa do Arusha Kilimandjaro.Odtiaľ odletela do Dar es Saalámu.V meste sa prezliekla a najedla.Nepotrebovala peniaze,ani doklady.Zaklínačom predsa nikto nedokázal nič odoprieť.Na medzinárodnom

-je to syréna...Uvažoval Aidan počas letu.
-ešte sme ju nestretli,ale všetko nato poukazuje...demonika síce trhá...ale len jednú obeť..nie viacerých naraz a nie tak dˇaleko od brehu...dvojča nepôjde do vody a svetlonos netrhá...musí to byť syréna...
-ako ju dostaneme?
-pôjdeš do vody a my v člnoch,v potápačskej výstroji ti ju obklučíme a dorazíme...
-myslíš,že vydržím vo vode tak dlho bez vzduchu...
-si zaklínač pravdaže vydržíš...dokážete plávať rýchle aj dýchať pod vodou....U´plne pokojne skonštatoval Aidan,akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete.Sebastián sa zaškeril.

Vyšli z hotela.Pritiahla deku okolo spiaceho dieťatka,vietor pofukoval a aj napriek tomu,že bol júl,sychravé londýnske počasie,neostávalo nič dl´žne svojej povesti.Jemne jej zobral cestovnú tašku,ktorú mala prevesenu cez plece a chcel jej zobrať aj dievčatko.
-nedotýkaj sa jej! Zasyčala hnevlivo
-si taká drobná,chcel som ti len pomôcť!
-zato ty si veľký ako vôl! Odsekla.Zasmial sa hrdelným hlasom.
-pokladík verím,že oceníš moje fyzické rozmery...Stíšeným hlasom ju vábil.
-to určite! len si nenamýšľaj!Odvrkla drzo.Zase sa zasmial,bola zábavná,taká nahnevaná.

-Derek,je bezpečné sa dotýkať tej veci na zemi? Spýtal sa Patrik nezúčastnené,ale v duchu sa striasol od odporu.Mladý muž sa nahol od počítača,vrhol pohľad cez stôl na krvavú masu a uškrnul sa.
-myslím,že hej...Lea "tu vec" definitívne vyradila z hry...a na stene sú stopy,ako si ehmmm...očistila čižmu...bez obáv Patrik,odpracem to...Zasmial sa vstal,natiahol si rukavice,ktoré stali v každom rohu miestnosti v boxoch.Vošiel do zadu,doniesol jeden uterák a "zbalil" ostatky.
-odnesiem to do labáku,Joshua sa na to určite rad pozrie...

Až keď sa jej rozbúrená krv upokojila,opätovne sa pobrala do kúpelne,pretože skončili v spálni.Cítila sa uvoľnená a uspokojená.Ten "veľký vôl" mal pravdu.Vedel,čo ma jej telo rado a páčili sa jej,jeho fyzické rozmery.Tentokrát sa rýchle osprchovala a tentokrát ju nikto nevyrušil.Vrátila sa do izby,ale Sebastiána nenašla.

Opäť zatvorila oči a oprela sa o lavičku.Muži sa upokojili,ale brat Dominik ešte stále nebol spokojný.Spod privretých oči ho pozorovala.
-no...neokúňaj sa brat Dominik a pýtaj sa..v hlave ti víria rôzne myšlienky...
-ako si sa dostala z horiaceho Ríma? Nero ho zapálil a vy ste ostali v tej vyhni...ty si ohňovzdorná,ale čo ostatný...
-odviedla som ich kanalizáciou...sám vieš,že už v tom čase bola mimoriadne rozvinutá...
-poslala si ho na druhú stranu?

Aidan sa zronene posadil k ohňu.
-toto sa snáď nikdy neskončí...Zaupel zarmútene.
-skončí,len nevieme kedy a či sa toho dožijeme,raz to skončí,niekto to ukončí...Sucho skonštatoval Marián.
-ako sme na tom?!

Marián sa ocitol v obkľúčení.Odtrhol sa od skupiny,keď prenasledoval jednú z démonik.Bola to pasca a on do nej hlúpo vletel.Pomaly sa k nemu približovali s lačnými,krvi žíznivými, neľudskými očami.Nebál sa,ale vedel,že toto je jeho koniec.Nedokáže sa im ubrániť,kým mu niekto príde na pomoc.Uvedomil si,čo povedala žena v čiernom "pár vás padne...ale neumriete zbytočne"

Lea za nimi zamyslene hľadela,potom si sadla bez slova k počítaču.Na kolená sa jej usadila Ignisia.
-máš tam zložky nezvestných detí Marek? Prikývol.
-zoberiem malú za deťmi,ak chceš...Ponúkol sa.
-nie,neprekáža mi,však miláčik...či radšej by si sa hrala z deťmi?
-ostanem s tebou mami...Zaštebotala a objala svoju matku útlou ručičkou okolo krku.Lea nenachádzala ani najmenšiu zhodu.
Usmiala sa na dievčatko,ktorí zvedavo hľadelo na monitor.
-chceš aby som ťa volala Ignisia,alebo Adelaine...Zašepkala Lea.
-moje meno je Ignisia,to mi dala Tarissa...
-Tarissa je tvoja sestra?

-prezil si to? Podpichol Juraj svojho bledeho hosta.Prikyvol.Podal mu salku s kavou.
-rozmyslal som o nasom vcerajsom rozhovore...pamatas si vsetko? nemas okno? Aidan sa na neho nechapavo zahladel.
-to sa u nas tak hovori,ked mas vypadok pamati po opici...to je...ehmm...po otrave alkoholom...
-nemam okno...Uskrnul sa Aidan.
-zaujima ma ta cast o brani duse...ako to funguje,co je to presne...

Dievčina postávala obďaleč,ale nezačlenila sa do tábora.Marián k nej podišiel.
-ahoj...ja...ani som sa ťa nespýtal ako sa voláš...
-som ...teraz ma volajú Locika...
-Locika? prečo? máš síce dlhé vlasy,ale Locika bola zlatovláska a jej vlasy ...ťahala ich po zemi....Prekvapene sa spýtal s úsmevom.
-za dva dni uvidíš...zhodujeme sa dĺžkou...keď ich nechám rásť....Pokrčila plecami.
-a...ako to myslíš?
-predvčerom som sa vystrihala na krátko...zhruba za týždeň narastú asi také dva metre...

Na Sibír letela skupina priateľov v povznesenej nálade.Eunarikovi sa ušlo dobromyseľného podpichovania,ale on sa len smial a žiaril spokojnosťou.Lea sa s láskou zahľadela na Sebastiána.Usmial sa a stisol jej ruku.Cítil to rovnako.Ešte nikdy nevidel Eunarika takého uvoľneného a spokojného.Postavili tábor,rozdelili si hliadkovanie a začlenili sa do skupín.Velitelia skupín rozčlenili územie,ktoré museli prejsť,pritom jedná skupina,ktorá bude momentálne v tábore ho bude mať za úlohu premiestniť podľa toho aký úsek skontrolujú.

-nooooo...bracek vyzera to,ze budeme musiet oprasit nase stare dobre kriminalisticke vysetrovacie metody,bez pomoci nasich...ehmmm...akoby povedal Big Brother tykadiel...Zasmial sa Sebastian.Timotej s Leuou podisli k autu.Otvoril jej galantne dvere,ani nevedel preco,jemne sa jej uklonil a chytiac za ruku ju usadil.Sebastian drgol Olega.
-videl si to?! uklonil sa jej...preco to robia?!
-mna neusadis?! Podpichol Timoteja.Ten sa rozosmial.
-verim,ze to zvladnes aj sam...
-preco si sa jej poklonil? Zaujimalo drzo Sebastiana,akoby Lea ani nebola v aute.

Sofia si zúfalo prikryla uši vankúšom. Už zase sa hádali. Nedokázala to počúvať a najradšej by zbehla dolu schodmi a priateľa jej matky vyhodila. No matka nechcela, aby odišiel. Ľúbila ho. Sofia jej nerozumela. Neznášala toho chlapa.