Stvoril ma Boh.
A stvoril ma ženou.
Občas odvážnou, občas pojašenou...
no predovšetkým citlivou.
Rada sa smejem a často plačem.
Mužom sa hysterická pozdávam...
nevidia, čo by vidieť mali.
Svet pocitov je dokonalý.
~~~~~~~
Slunce a mraky
bez barev malíři
dřív než nám únava
víčka zatíží
jasnými červánky
ozdobí nebesa
nad krajem zazáří
červená krása.
A taky posvítí
na vodní zahrádky
kde rostou lekníny
~~~~~~~
Ze zamračené oblohy
dnes kapky padají
navzájem se asi
při pádu poznají
pozdraví se
a mokré ručky si podají
ty některé v kalužích
jiné zase na růžích
velké spadnou na deštníky
na střechy i na chodníky.
~~~~~~
Venku černá tma
jak vylitá tuš
pak rozřízne ji blesk
jako ostrý nůž
/prý i nad Tatrou sa blýská/
/ta zem mi byla blízká/
není vidět ani kousek měsíce
ani hvězda z té nebeské
ložnice,
jak tuší psané černé znaky
~~~~~~~~~~
Amálko zvonková
z modrého zvonečku
zazpívej motýlům
cinkavou písničku
i parta mravenců
ji tiše poslouchá
beruška s puntíky
i ta si zabrouká.
Amálka zvonková
z modrého zvonečku
vymyslí motýlům
~~~~~~~~
Pro kočku
Jeden pes,ten popleta
vypravil se do světa
místo jídla do ranečku
zabalil si jen „psí dečku“.
Prošel dvůr i zahradu
pak silnici,až k hradu,
teď se chvíli posadím
a něco si posvačím.
Miláčik je mi to ľúto.... loď musí vyplávať, čakali sme dostatočne dlho... Už nepríde.... Ľútostivo zašepkal veľmi pohľadný ,elegantné oblečený muž jemnej blondínke, ktorá kŕčovito zvierala zábradlie na prednej palube zámorskej lode.
Stala v tieni lustrov a bez záujmu si obzerala nonšalantné tiché správanie svojho okolia. V pozadí hralo komorné kvarteto akúsi nostalgickú spomienku na časy dávno minulé.
V deň keď zomrela mama, zomrel vlastne aj otec. Nehovoril, nejedol, nič okrem práce ho nezaujímalo. Zahľadel sa do nej, stále častejšie ostával na pracovisku a jeho dcéra, ostala so svojim žiaľom sama.
Rozleteli sa dvere a dnu, do malej, tmavej miestnosti, vtrhol zadýchaný muž v stredných rokoch. "Ticho! zobudíš Erika" okríklo ho drobné dievča. "Lara,musím na chvíľu odísť" vyhŕkol prudko a náhlivo podišiel k šatníku.
Sedím za domom nad útesom pozerám na svet podo mnou a počúvam smutno veselé no ľúbezné tony píšťalky. Pozerám na chlapca ktorý každý deň v rovnakom čase príde na svoje miesto pod košatou lipou ...
Dievčatá, tak som začala so sľúbenou historickou romantikou. Dúfam,že sa bude páčiť. Bude to také klasické gýčové "Love Story" o nedorozumeniach, pomste, nenávisti, ale aj láske, pokore a šťastí.
Ocko prosím ťa, odídeme . Prosím ťa!nebude to dobre. Takmer plakala. Muž kedysi vitálny a fyzický mimoriadne príťažlivý, ale teraz už len ľudská troska, ktorej telo poznačila drogová závislosť sa šialene zasmial.
Úpenlivý plač a prosby jej drásali uši. Znervózňovali ju. Nedokázala sa sústrediť a zaostriť pohľad, aby zistila, kto to tak veľmi stoná, kričí a plače. Už dávno otupela. Bola slepá a hluchá.
"Vieš,čo si vôbec urobila?! Tvoj brat mohol zomrieť!" policajt nahnevane skríkol. "Ja... ja som to nechcela... my sme sa hrali." Fňukla. "Hrali, s nožmi?! To nemáte doma hračky?"
Sofia si zúfalo prikryla uši vankúšom. Už zase sa hádali. Nedokázala to počúvať a najradšej by zbehla dolu schodmi a priateľa jej matky vyhodila. No matka nechcela, aby odišiel. Ľúbila ho. Sofia jej nerozumela. Neznášala toho chlapa.
