Skočiť na hlavný obsah

Anabell

Pridal aknit11
dňa 07.03.2013 17:17

-miláčik je mi to ľúto....loď musí vyplávať,čakali sme dostatočne dlho...už nepríde....Ľútostivo zašepkal veľmi pohľadný,elegantné oblečený muž jemnej blondínke,ktorá kŕčovito zvierala zábradlie na prednej palube zámorskej lode.
-Thomas prosím ťa...zdrž ich ešte chvíľu...ona príde,podarí sa jej to... musí!!!!...Zúfalo zvolala mladá žena so slzami v očiach.
-nedokážem loď ďalej zdržiavať...čakali sme takmer štyridsať minút! kapitán odmietol ďalej čakať...nie sme jediný cestujúci ...nepodarilo sa jej to...Ticho prehovoril.Blondína zhlboka vzdychla a prikývla.Keď sa ozval lodný zvon a muži na palube vytiahli kotvu,pocítila v hrudi nával bolesti a tíško sa rozplakala.

Ababell počula lodný zvon a srdce sa jej v panike rozbúšilo, až jej takmer nedovoľovalo sa nadýchnuť.Rozbehla sa cez prístav,čo jej sily stačili,ale obrovský plášť v ktorom bola zavinutá a množstvo ľudí jej neustále spomaľovalo pohyb.Vrážala do ľudí, v panike sa ospravedlňovala a bežala ďalej.Cítila sa zmorená a vysilená,hlad jej značne ubral silu ,ale bežala ďalej.
Počula za sebou revať strýcových mužov "chyťte ju! nenechajte ju ujsť!" a strach jej dodával rýchlosť,takže konečne dobehla na mólo.Pri-dvihla si plášť a rozbehla sa po dlhom drevenom mole.Loď už bola úplne na konci a ona začala pochybovať,že dobehne včas.
"ak sa rozbehnem a skočím....možno to ešte stihnem...musím! inak som mŕtva!" Hystericky horúčkovito v šialenom tempe rozmýšľala.Zrýchlila koľko len vládala a blížila sa ku koncu móla.Loď už bola ďalej najmenej päť metrov,ale ona bola ochotná to riskovať a skočiť.Pripravila sa na skok a v momente,keď skočila,ju odrazu zdrapli dve pevne opálené ruky a stiahli naspäť.Začala sa hystericky metať a kričať,ale len sa ešte viac zamotala do plášťa.
-zbláznila si sa?! ak skočíš utopíš sa!zmeškala si svoju loď!
Ozvalo sa drsné pri jej uchu a tie dve ruky ju pevne stisli,takže jej znemožnili akýkoľvek pohyb.Na chvíľu porazenecky za-úpela a zmeravela.
-pustite má! preboha vás prosím, pustite má! ja to musím stihnúť!.... Zúfalo zašepkala. Najskôr pevne ruky zaváhali, ale úpenlivosť v jej hlase ich prinútila ju pustiť. So sklonenou hlavou podišla na kraj móla, nešťastne zvesila plecia a vystrela ruku smerom k lodí.
-nie,toto nie!... Miriam!...Zašepkala smerom k vzďaľujúcej sa lodi. Vysoký svalnatý muž, ktorý ju zadržal sa so záujmom zahľadel na loď, ktorá už bola najmenej sto metrov od móla a mierila z prístavu.Pri zábradlí uvidel drobnú peknú blondínku,ako túžobne vystiera ruky k mólu,potom si prikryla tvar a rozplakala sa.Aj na tu diaľku videl jej chvejúce sa ramená.Podišiel k nej dobre vyzerajúci gentleman a objal ju okolo ramien.Plačúca sa mu schúlila v náručí.Slúžka v nadrozmernom plášti klesla na kolená,porazenecky vzdychla a spustila ramená,takže vyzerala ešte útlejšie .
-zbohom Miriam....Zašepkala smerom k lodí a tíško zavzlykala.Nevidel ju,pretože kapucňa veľkého plášťa jej zahaľovala tvar a vliekla ho po zemi.Celkom určite jej nepatril
"možno ho ukradla" Pomyslel si,pretože práve pribiehali muži, ktorý prenasledovali tu malú slúžku. Obkolesili ju, ale ona si ich nevšímala. So sklonenom hlavou,ešte vždy kľačiac sedela na pätách,ponorená vo svojom zúfalstve.O chvíľu sa kruh otvoril a po mole prichádzal nízky, obežný muž,ktorý vystúpil z kočiara. Dominik sa zahľadel na erb a prekvapene si uvedomil,že na kočiari je erb lorda Glasenowena. Podišiel k slúžke, chvíľu ju pozoroval a v očiach sa mu zaleskol hnev a akýsi pomstychtivý výraz, ktorý sa okamžite zmenil na starostlivú, stiesnenú grimasu. Dominik si uvedomil, že muža nepozná, ale okamžite k nemu pocítil averziu.
-drahá... viem že ťa vždy rozruší odchod tvojej sestry...pod ideme domov, vypiješ svoj upokojujúci nápoj ,vyspíš sa a bude ti lepšie... zajtra ti bude omnoho lepšie.... Starostlivo jej dohováral. Žena, ktorú ešte stále nevidel, pod plášťom, hlboko bolestné vzdychla a prikývla.
-samozrejme strýko...Zašepkala rezervované.Pozorujúc scénu si prekvapene uvedomil,že to nie je žiadna slúžka,ale neter muža,ktorý vystúpil z koča Glasenowenov.
-pod,pomôžem ti...Opäť k nej starostlivo ticho prehovoril a uchopil ju za rameno.Dominik si všimol,že napriek jemným slovám ju hrubo uchopil za rameno a pevne jej ho stisol,až bolestné sykla, ale mlčky pretrpela jeho hrubosť.Keď sa k ním obrátili a on ju viedol po mole,zafúkal od prístavu silný vietor a strhol
jej kapucňu z hlavy. Vtedy Dominik prekvapene vydýchol. Uzrel pred sebou najkrajšie stvorenie, aké mal kedy možnosť vidieť .Aj napriek tomu, že neustále klopila oči, bola prekrásna.Zamatová bezchybná pokožka,broskyňové plné pery,pekne formovaný nosík a výrazne črty tváre svedčili o aristokratickom pôvode.Strýko ju na chvíľu pustil a rýchle jej natiahol kapucňu naspäť,ale Dominikovi to stačilo nato,aby ho zaujala,takže sa rozhodol zistiť o nej toho viac.
Nesympatický muž ju doviedol až ku koču,gentlemansky jej pomohol nastúpiť,nasadol hneď za ňou a na koči sa okamžite spustili závesy.

Anabell sa schúlila od strachu,pretože vedela,čo bude nasledovať.Keď jej strýko spustil závesy,srdce jej už šialené tĺklo a pochytila ju panika.Chvíľu na ňu hľadel s takou nenávisťou, až sa začala obávať,že ju chytí pod krk a zadrhne.
-ty suka! za toto divadlo mi zaplatíš!!! Zasyčal zúrivo,rozohnal sa a udrel ju.Rána do tváre bola taká silná,že ju odhodilo a udrela hlavou do dverí koča.Takmer vzápätí stratila vedomie.Keď sa začala prepadať do tmy,stihla si len pomyslieť,že pravdepodobne zomiera a takmer s úľavou upadla do bezvedomia.

Dominik chvíľu hľadel za odchádzajúcim kočom a obrátil sa k svojmu ešte stále slová neschopnému priateľovi.
-kto to bol?! bol to erb Glasenowenov,ale lord pred pár rokmi umrel....
-priateľu vidno,že už dlho nežiješ v Londýne...bol to gróf Glasenowen...po smrti grófa a grófky zdedil titul jeho nevlastný brat...a som vyvalený práve sme videli hrdopýšku z Rosen Hallu...
-hrdopýšku? to myslíš tu malú? nepôsobila veľmi hrdo....Skonštatoval Dominik premáhajúc zvedavosť.
-volá ju tak londýnska smotánka...
-prečo?!
-to ti je dlhá história,pod skočíme si do hostinca niečo vypiť,úplne mi vyschlo v krku...a pri vine ti o tom porozprávam...
Dominik sa uškrnul.Jeho priateľ z detstva vždy vedel o všetkých klebetách,ktoré sa premieľali v ich kruhoch.
Keď čašníčka doniesla džbán vína a vyzývavo sa na nich usmiala,zavlniac bokmi,Dominik sa uškrnul.
-aký si peknučký panáčik.... po desiatej som voľná...Prehodila smerom k nemu a žmurkla
-možno nabudúce srdiečko...dnes mám veľa práce....Odmietol s tlmené podfarbeným hlasom.Pokrčila plecami a odvlnila sa.
-človeče,ako to robíš,že na teba tie ženské tak letia! si veľký,drsný chlapisko,vyzeráš,ako pirát!čo ich na tebe tak priťahuje...
-možno to,že nevyzerám ako navoňaná, vyobliekaná,bábika....Zasmial sa Dominik a ťukol pohárom o priateľov.
-na nás Petronius...na staré priateľstva a opätovne stretnutia...
-to je dosť,že si naspäť,nebol si v Londýne najmenej päť rokov....mal by si sa vrátiť,zasadnúť na svoje miesto v snemovni lordov,oženiť sa,splodiť potomkov a začať sa správať,ako sa patrí k tvojmu postaveniu...
-daj pokoj!akoby som počul starú matku,tuším si zmäkol...Rozosmial sa drsné Dominik
-som mornár! nedokážem žiť na jednom mieste a v Karibiku sa mi nesmierne páči...mám tu svoj raj na zemi...páči sa mi taký život...možno sa niekedy ožením,ale v Londýne celkom určite nezostanem....a teraz vráť sa ku Glasenowenovcom,prečo ju volajú hrdopýška....
-tuším ti padla do oka...mali sme šťastie,že sme ju vôbec videli,vyrástla z nej nesmierna krásavica,presne ako jej matka...bola to ruská šľachtičná,lord Glasenowen sa s ňou oženil,keď bol na diplomatickej misii v cárskom Rusku...veľmi temperamentný pár...a najkrajší...kdekoľvek sa objavili vzbudzovali záujem...boli povestný svojim temperamentom,Glasenowen bol na svoju manželku veľmi žiarlivý,ale ona mala oči len pre neho,často vyvolali temperamentné scény aj na verejnosti,ale bol to najkrajší a najzamilovanejší pár celej londýnskej spoločnosti a tak im to vždy prepáčili.....kráľovná sa na nich neraz zabávala....potom sa lord Glasenowen zabil pri nešťastnej náhode...a jeho vdovu to zlomilo....prestala chodiť do spoločnosti,neskôr ochorela a zomrela...mali dve dcéry...ťa blondínka na palube tej lode bola sestra hrdopýšky z Rosen Hallu...vydala sa,ešte kým bol jej otec nažive za lorda Pascaina a usadili sa za oceánom,aj keď pricestujú z času na čas do Londýna...je tiež veľmi pohľadá,podobá sa na otca...kdež to, táto malá... akoby matke z oka vypadla....naposledy som ju videl,keď mala ehmmm..možno dvanásť....myslím,že teraz má osemnásť....nechodí do spoločnosti,ani nikdy nedebutovala...takže...
-prečo nie?
-v čase keď ju mali uviesť do spoločnosti,zomrel jej otec,dva roky jej matka chradla a zomrela....je to vyše roka...ale ešte stále sa hovorí,že za ňou smúti a nosí čierny odev...ale ako som povedal...nechodí do spoločnosti...lady Mansonová povedala,že jediné miesto,kde ju možno vidieť je kostol,aj to len zavčasu ráno v nedeľu...a vždy je v čiernom a so závojom,takže nikto ju už dlho nevidel...
-prečo ju teda volajú hrdopýška?!
-ehmmm...viacero mladých mužov prejavilo o ňu záujem,aj napriek tomu,že nechodí do spoločnosti a požiadalo ju o ruku,je to bohatá nevesta....má veľké veno...ale všetkým bez vysvetlenia poslala odmietavú odpoveď...teda až na jedného....jej strýko obišiel všetkých ženíchov a ospravedlnil sa im...vraj je ešte stále nevyrovnaná so smrťou rodičov,vraj je veľmi zadúmaná,často plače,veľmi precitlivelá a má o jej duševne zdravie vážne obavy....potom ju začali volať hrdopýška...pretože jednoducho poslala záujemcom stručný drzý lístok..."vašu ponuku na sobáš neprijímam"....
Dominik ho zamyslene pozoroval.Čosi mu na tom rozprávaní nesedelo.Bolo to zvláštne.Nepripadala mu precitlivelá,bránila sa a kopala ako dračica...keby bola taká precitlivelá,určite by omdlela,od strachu,akoby vlastne omdlela väčšina dám jej postavenia.Ani sa nesprávala arogantne,či pyšne,skôr by povedal,že bola zúfalá a veľmi,veľmi nešťastná.A odvážna.Chcela riskovať a skočiť na palubu lode.Vŕtalo mu hlavou,prečo asi.
-a čo ťa žiadosť,ktorú neodmietla?
-bolo to šokujúce...odmietla dvanásť mladých mužov a odrazu sa skríklo,že lord Naran sa s ňou zasnúbil...
-lord Naran,myslím,že ten starý chlipnik jej môže byť starým otcom...
-bolo to neuveriteľné,ale on sám potvrdil svoje zasnúbenie s ňou,ale po dvoch mesiacoch zasnúbenie zrušil s tým,že mladá Glasenowenka nie je tak celkom duševne v poriadku....Dominik sa zamračil.Privolal čašníčku,zaplatil jej a začal sa zberať.
-poďme Petronius,mám ešte toho na dnes veľa....
-prídeš večer k Borenovcom na ples?
-neviem,možno,ale nudia má tie vydajachtivé panny a ich mamičky,ktoré neváhajú ponúkať svoje dcéry,ako tovar...Zahundral Dominik rozladené.Petronius sa zasmial.
-čo už,si lord,mladý,bohatý...mám podobný problém,ale myslím,že už som si vybral...ale nanešťastie,ona nie je veľmi nadšená mojím záujmom...
-kto je to
-mladá od Samotanských...ale tvrdí,že sa ešte nechce vydávať,tak sa asi zapotím,kým ju presvedčím,že som pre ňu ten pravý...
-pekná žabka...bude z vás pekný pár...Skonštatoval s úsmevom Dominik a pobúchal svojho priateľa po chrbte.
Vrátil sa domov a zasadol vo svojej pracovni.O chvíľu zazvonil na majordomusa a poslal po súkromného detektíva,s ktorým častokrát spolupracoval.Keď o dve hodiny prišiel,Dominik ho požiadal, aby čo v najkratšom čas zistil podrobnosti a rodinné pomery "hrdopýšky z Rosen Hallu"Sám nevedel,prečo to robí,ale keď ju uvidel,cítil akési nutkanie.Chcel o nej zistiť všetky podrobnosti.A jeho telo ju chcelo.Nič podobne sa mu už od čias puberty a dospievania nestalo,ale pri nej cítil naozaj vzrušenie,krv sa mu rozprúdila a srdce rozbúchalo.Držal ju v náručí,bránil jej,aby neskočila,nevedel,ako vyzerá,ale jeho telo na ňu reagovalo.Keď ju uvidel,už to bol len ten povestný posledný klinec a dorazilo ho to. Nezvykol si čokoľvek odopierať a tak toto považoval za výzvu.Nechcel sa ženiť,nemal záujem hľadať si manželku,ale táto "hrdopýška" ho zaujala natoľko,že chcel o nej vedieť viac,chcel vedieť, či je to naozaj drzá namyslená fiflena,alebo sa jedna o niečo celkom iné.V duchu sa presviedčal,že je naozaj pyšná,rozmaznaná horenoska,ako väčšina mladých dám z londýnskej spoločnosti a zaslúžila by si príučku,aby jej spadla z hlavy ťa nadradená aureola pýchy.

Anabell otvorila oči.Hlava jej trešťala a bolo jej zima.Poobzerala sa okolo seba a uvedomila si, v šere malej miestnosti,že ju strýko opäť zatvoril do malej kutice vo veži Rosen Hallu.Vyhŕkli jej slzy a spútané ruky si pevnejšie zovrela,aby povraz na jej zápästiach trochu uvoľnila a prekrvila si ruky.O chvíľu sa dostavilo nepríjemné mravčenie a citlivosť do rúk sa jej vrátila.Opatrne sa posadila.Miestnosť sa s ňou roztancovala a bolesť jej opäť vohnala slzy do oči.Keď začula ťažké kroky na točenom kamennom schodisku,žalúdok sa jej zovrel od strachu.Vedela,že je to strýko,že príde a určite ju veľmi zbije.Všetok svoj hnev si vybíjal na nej.Nevedela,čo ho na nej toľko popudzuje,prečo sa k nej správa tak hrozne a surovo.Snažila sa mu čo najviac vyhýbať,ale on ju neustále vyhľadával,častokrát sa ho bála,pretože sa na ňu tak zvláštne pozeral.Dva krát ho prichytila vo svojej spálni,ako ju pozoruje počas spánku.Mal vypite, stal pri stĺpe jej postele a čosi si nezrozumiteľné mrmlal.Rozumela len meno svojej matky.Bála sa aj dýchať,aby si neuvedomil,že nespí.Vedela,že toto všetko má niečo spoločne s jej matkou a minulosťou.
Keď vošiel splašené sa utiahla do rohu postele.Zlomyseľné sa zasmial a zdrapol ju za vlasy.Vydesene vykríkla,ale pretože mala spútané ruky,nedokázala sa brániť.
-kam si šla?! kam si chcela ísť?! Zreval s nenávistnou grimasou v tvári
-ni..nikam...ja...ja....Zajakávala sa hystericky.
-chcela si odo mňa utiecť?! nikdy odo mňa neujdeš!budeš tu so mnou navždy! neoslobodíš sa!! budeš tu so mnou na veky!!!
Reval,ako zmyslov zbavený a rozrehotal sa.Hneď nato ju udrel a znovu, až kým si neuvedomil,že ochabla v jeho rukách a opäť stratila vedomie.Nahnevane zašomral a pustil jej bezvládne telo na lôžko.Prešiel po nej pohľadom.
-už čoskoro si vezmem tvoje panenské telo! zaplatíš za svoju mater!urážky,ktoré som musel rokmi prehĺtať!mala vtedy devätnásť...počkám si nato...a potom! potom mi zaplatíš ty suka!!! nebol som pre ňu dosť dobrý,môj úžasný braček áno....si ako ona! ešte aj to znamienko na krku máš ako ona...takže ....si ona!!!! musíš byť,osud to tak zariadil!a teraz si v mojej moci,si moja!!!!
Zavrčal a šialené sa rozosmial.Podišiel k nej a uvoľnil jej ruky.Udrela mu do nosa jej kvetinová jemná vôňa.Zhlboka potiahol nosom a sklonil sa až tesne k jej krku.Oblizol jazykom malé znamienko a vzrušenie ho ovládlo.Prudko sa výstrel,aby nad sebou nestratil kontrolu.
"ešte nie...ešte nie...sladké múky a to čakanie"
Prebleslo mu hlavou.Opäť sa rozosmial, až sa jeho smiech ozýval po celom kamennom schodisku.Zamkol podkrovnú izbu a veselo popiskujúc zišiel dole.Neskôr poslal slúžku,aby sa o ňu postarala,že mladá grófka,mala opäť " záchvat" a je celá doudieraná,aby ju ošetrila,aby jej odniesla vodu,ale jedlo nie,ak by sa dostavil ďalší záchvat,aby sa neudusila jedlom.Slúžky pri jeho vysvetlení pozreli na seba,ale bez slová poslúchli,pretože grófovi bolo neradno odporovať,či neuposlúchnuť.
Anabell sa prebrala až ráno.Cítila sa veľmi slabá a telo ju bolelo.Trasúcimi rukami sa hltavo napila vody a ticho rozplakala.Keď poobede začula strýkove ťažké kroky na schodisku,zamrela od strachu.Nútil ju,aby prisahala na pokoj duše svojej matky,že sa už nikdy nebude pokúšať ujsť.Anabell vedela,čo bude nasledovať,ale nemohla prisahať,pretože to bolo jediné svetielko nádeje v jej úbohom živote.Nádej na útek.Už jej bolo jedno kam utečie,vedela jediné.Ak neujde buď ju zabije,alebo sa zblázni.Často mala pocit,že ju od šialenstva delí len krôčik.Bil ju až kým nestratila opätovne vedomie.Ďalší deň sa podobal tomu predchádzajúcemu a bola už taká dobitá,že nevládala štát na nohách.Štvrtý deň jej konečne slúžka okrem vody doniesla aj suchý chleba.S ľútosťou na ňu hľadela.Vedela,že musí vyzerať strašne.Bola sama modrina,pery aj líce mala opuchnuté a bála sa,že má zlomenú ruku,pretože jej opuchla a nedokázal ňou hýbať.Schudla,pretože sa ju strýko snažil vyhladovať a prinútiť tak k poslušnosti.Slúžka sa nervózne poobzerala okolo seba a spod zástery zo sukne vytiahla ďalší krajec chleba natretý maslom a paštétou.Podala ho dievčine.
-jedzte mylady...ale rýchlo ak nato pán príde....Zašepkala vyľakaná.Anabell sa na ňu vďačne zahľadela a zahryzla do krajca.Jej žalúdok sa po dvoch sústach vzbúril a naplo ju na vracanie.Vyčerpané zastonala a predýchala nevoľnosť.
-vezmi to Mary,nedokážem to zjesť...Zašepkala unavené.
-musíte niečo jesť...inak zomriete...Oponovala ticho slúžka.
-možno to tak bude lepšie....Odvetila jej s mdlým úsmevom.Slúžka na ňu vyľakane pohliadla.
-zlepší sa to mylady,bude to dobre.....Snažila sa ju povzbudiť.
-zjem ten suchý chlieb...pomaly aby som ho nevyvrátila ...ďakujem ti Mary....Zašepkala jej vďačne.Slúžka opäť skryla krajec chleba do zástery a zanechala svoju mladú zúboženú pani samu.

Dominik si vypočul správy od svojho priateľa súkromného detektíva,rozlúčili sa a dal zapriahnuť do koča.Obliekol si kabát a kočišovi udal adresu "Rosen Hall" Pre mohutným londýnskym sídlom prikázal kočišovi čakať.Zabúchal pri vchodových dverách a majordómovi prikázal ohlásiť lorda Bowleana na zdvorilostnú návštevu u lorda Glasenowena.Nepríjemný obežný muž sedel vo svojej pracovni a vychutnával si poobednú whisky,keď mu majordómus ohlásil,že sa ohlásil lord Bowlean na zdvorilostnú návštevu.Prekvapene zdvihol obočie a vyzval majordomusa,aby ho priviedol.
"čo ten tu chce?! myslel som,že je mimo Londýna,kdesi v zámorí..." Uvažoval zamračené.Keď vošiel vysoký,štátny muž do jeho kancelárie,lord Glasenowen v ňom spoznal muža z prístavu,ktorý chytil Anabell.Prekvapene vstal a podišiel k nemu.
-Vy?! takmer som vás nespoznal...neboli sme oficiálne predstavený,takže som nemal možnosť vám poďakovať za záchranu mojej úbohej netere....Začal zaliečavo.
-prišiel som sa spýtať ako sa má....počul som,že je zdravotné značne indisponovaná...Začal neutrálne Dominik.
-posaďte sa prosím...môžem vám ponúknuť čaj,alebo pohárik whisky?
-whisky by celkom dobre padla v tomto sychravom počasí....
-ach! áno strašne počasie...konečne končí zima....už je to neúnosné...počul som,že sa veľmi nezdržujete v Londýne lord Bowlean...Vyzvedal.
-áno,moje obchodné záujmy má odviedli ďaleko od domova...
Prijal pohár whisky,ktorý mu majordómus nalial a počkal kým opustí miestnosť.
-aby som sa vrátil k téme...dúfam,že zdravotný stav vašej netere sa zlepšil...Nadviazal na predchádzajúci rozhovor.
-ach! som už celkom zúfalý,nemal by som o tom rozprávať,ale verím,že nie ste indiskrétny...je to čoraz horšie...už nevychádza z melanchólie,smútku,často je úplne mimo a tie hrozne záchvaty....Teatrálne vysvetľoval.
-aké záchvaty?! Zaujalo Dominika.
-má záchvaty padavice...objavujú sa stále častejšie...z ničoho nič to na ňu príde...predvčerom ju to pochytilo na schodišti a skotúľala sa...bál som sa,že...no najhoršieho...celá sa chuderka doudierala...a... no hrozne...niekedy si myslím,že celkom zošalela,potom sa to opäť zlepší a opäť zhorší...neviem,čo s ňou bude ďalej...
Dominik sa na neho podozrievavo zahľadel.Prestalo ho baviť sa pretvarovať.Na tomto mužovi mu niečo prekážalo,pripadal mu odporný,neschopný a veľmi nesympatický.Hlavne po informáciách,ktoré mu jeho priateľ detektív pozisťoval si bol na istom,že to úbohé stvorenie je v rukách bezcharakterného klamára a surovca.
-zmlátili ste ju?! Spýtal sa priamo drsné.
-čo? čože?! čo vás to len napadá lord Bowlean?! a prečo vás vôbec tak veľmi zaujíma moja neter...Začal ešte stále hrajúc prekvapeného.
-prestaňme sa hrať na slepú babu...viem o vás všetko Glasenowen...
Zatiahol drsné.Odrazu sa nízky obežný muž premenil.Akoby mu niekto sňal masku z tváre.Na tvári sa mu objavil nebezpečné zákerný výraz.
-čo chcete Bowlean?načo ste prišli?!kvôli mojej drahej neterke?! ách! áno...videli ste ju! každý, kto ju zazrie,kvôli tej malej súčine stratí hlavu!!! Zavrčal vulgárne.Dominika to nesmierne popudilo.
-aj vy?!Zavŕtal sa do neho pohľadom .Nechutný "tučniak"ako ho v duchu nazval Dominik,sa chlipne usmial.
-som len muž, z mäsa a kosti a mám ju neustále pred očami!
Odvrkol mu so zadosťučinením.Dominika pochytila taká zúrivosť,žeby ho najradšej chytil pod krk a zmlátil.Ledva sa ovládol.Prekvapil tým sám seba.Nevedel,prečo mu to tak prekážalo,prečo ho to tak veľmi popudzovalo.
-preboha ste príbuzný! Zvolal rozčúlene.
-to je veľmi diskutabilné! aj keď môj otec má priznal...Rozosmial sa provokatívne.
-odvediem ju odtiaľto! Uzavrel Dominik zúrivo.
-tak to teda nie!oficiálne som jej tútor a strýko!zostane tu so mnou! je len moja! Vyštekol úplne nad sebou stratiac kontrolu.
-viem o všetkom,čo ste robili Glasenowen...viem o herniach aj dlhoch...o prostitútkach! viem o tom,že ste rozhajdákali celý majetok,dokonca jej veno! preto ste odmietali pytačov! čo povie spoločnosť,keď toto všetko vypláva na povrch?!
-nič z toho sa nedá dokázať!!!
-možno,ale stačí ak to pošepnem hociktorej jazyčnej klebetníci a jej jedno, či je to pravda,ale nie...rozšíri sa to ako požiar!a vy ste znemožnený!všetky dvere sa pred vami zatvoria! všetci vás odsúdia zato,čo ste urobili svojej chovanici!
Glasenowen v zúrivosti očervenel.
-a skôr,alebo neskôr sa objavia veritelia...čím si ju získal lord Naran?! môže byť jej dedom...ponúkol vám peniaze? a nežiadal veno?! tak je to!...Dorážal Dominik na "nechutného tučniaka"
-nedovolím vám ju odviezť!! Zreval malý muž purpurový od zúrivosti.
-koľko chcete?! zaplatím vám za ňu! vybŕdnete z dlhov a nikto sa nič nedozvie...Odvediem ju z Londýna a už nikdy sa nevráti do Anglicka! Vyhŕkol Dominik temperamentné.V miestnosti ostalo ticho.Obaja muži sa premeriavali pohľadmi.
-koľko?! Nástojil Dominik chladné.V očiach obézneho,spoteného muža sa objavil chamtivý lesk.
-päťdesiat tisíc libier! Zvolal prehnanú sumu .
-toto sídlo nemá takú hodnotu! dám vám tridsaťtisíc.
-je to grófka! má veľkú hodnotu,dokonalú modrú krv a je to krásavica!štyridsaťpäť! Oponoval
-dám vám tridsaťpäť tisíc a dúfam,že sa vaša duša,bude škvariť v pekle!
-platí!ale odvediete ju preč! čo si s ňou urobíte,je vaša vec! nesmie sa viac objaviť v Anglicku! ja vyhlásim v spoločnosti,že pri záchvate melanchólie si siahla na život...
-s tým si nerobte starosti,do Anglicka sa viac nevráti....
-dohodnuté!
Pristál "tučniak" aj keď mu nebolo po vôli,že ju nechá inému mužovi.Napriek tomu to vyrieši jeho finančné problémy a dlhý.Pri troche šťastia s tými peniazmi vydrží veľmi dlho.V duchu si pomädlil ruky.
-pripravte ju na cestu...okamžite so mnou odcestujem!
-najskôr peniaze! Dominik sa posmešne uškrnul.
-chcete v zlaté,v diamantoch,alebo v librách.
-v librách...Chamtivo zašepkal.Dominik vytiahol šekovú knižku a vypísal údaje.
-a teraz zoberte papier a píšte...ja lord Glasenowen zverujem svoju neter Anabell Margaret Glasenowen do výhradnej starostlivosti lorda Dominika Aurela Bowleana.Zbavujem sa akéhokoľvek práva rozhodovať o jej osude a budúcnosti,a všetky tútorské povinnosti prenechávam na lorda Bowleana.Prijal som čiastku tridsaťpäť tisíc libier,ako odškodnenie za moje tútorské práva.Lord Bowlean si nenárokuje nijakú finančnú čiastku,ani veno Lady Anabell Glasenowen.S podpisom lord Glasenowen .Dopíšte dátum a podpíšte.
Prikladám jej rodný list a papiere o legitímnosti.
Tučniakovi sa na chvíľu zachvela ruka,ale nakoniec odhodlane podpísal.Posypal atrament pieskom,chvíľu počkali a potom nahrial nádobu s voskom,nakvapkal na papier a otlačil do vosku pečatný prsteň.O chvíľu dokument zroloval a podal ho Dominikovi.Mladý muž mu podal šek.
-pošlite po ňu a nech ju slúžka pripraví na cestu.,
-príďte po ňu večer...Navrhol Glasenowen zaliečavo.Dominik sa na neho chladné zahľadel.Niečo v tóne jeho hlasu,sa mu znepáčilo.
-je mojím majetkom,pôjde so mnou hneď! pošlite po ňu! Jej veci vyzdihne môj sluha večer...
Glasenowen zazvonil a keď sa objavil majordómus,rozkázal mu poslať slúžku,aby mylady obliekla do nedeľných šiat a priviedla do pracovné.
-urobili ste dobrý obchod...budete mať slúžku a milenku v jednej osobe....
Začal Glasenowen provokačné.V Dominikovi opäť vzkypel hnev.
-nič vás nie je do toho,čo s ňou urobím!
-neodoláte jej!nikto jej neodolá!!! má také malé znamienko na krku...ochutnal som ho! ...je sladká,ako med...krásne vonia a druhé má túto....Ukázal prstom na oblúk prsníka,provokujúc posmešne.Dominik zavrčal
-ešte slovo a zabijem ťa, ty skazený bastard! Zasyčal Dominik výhražné.Muž stŕpol,ale už sa neodvážil provokovať.Mlčky sedeli v pracovni,až kým sa dvere neotvorili,zhruba po dvadsiatich minútach.Vošla drobná žena v čiernom,s čiernym klobúčikom a čiernym závojom,odetá v teplom plášti.Tentoraz bol správnej veľkosti.Pohybovala sa pomaly a meravo.Nevšimla si muža sediaceho pod oknom v kresle,ktorý ju pozoroval.
-dal si má zavolať strýko...Hlesla ticho.
-áno drahá Anabell...dal...chcem sa s tebou rozlúčiť...dnes odchádzaš...
-o....odchádzam?! Vyhŕkla prekvapená
-áno,keďže si s tebou nedokážem poradiť ja s tvojimi hroznými spôsobmi....našiel sa muž, ktorý prejavil o teba záujem a....
-nevydám sa za žiadneho z tvojich kumpánov! Preriekla ticho,ale pevne.
-nikto ťa nevydáva...tu možnosť si mala a odmietla si byť dôstojnou ženou!keďže je ochotný na seba prevziať moje tútorské povinnosti...a odškodní má za stratu,ktorú utrpím....súhlasil som!
Posmešne jej vysvetľoval.Šokovane na neho civela,neschopná slová.
-ty si má predal....Skonštatovala nakoniec chladné.Zatlieskal naradostene,ako malo dieťa a rozosmial sa.
-tebe to páli neterka!!!!nechcela si byť manželkou,teraz budeš slúžka,otrokyňa,milenka!kurva!!
Zlovestne sa zasmial.Anabell sa zhlboka nadýchla.
-nevadí strýko,aj smrť je lepšia,ako ty...Zašepkala zlomeným hlasom,ovládajúc sa,aby nezaplakala.Muž odrazu očervenel v tvári a zúrivo zavrčal.Keď sa rozohnal a chcel ju udrieť,odrazu sa vedľa neho stvoril Dominik a prudko mu zachytil ruku.
-neopovážte sa dotknúť,môjho majetku!!! Ľadovým hlasom mu trhol rukou.
-ach! prepáčte,zabudol som...odteraz je vašim fackovacím panáčikom....Zasmial sa.Anabell sa ledva ovládla,aby neomdlela,alebo sa hystericky nerozosmiala.Klopila oči a nemala odvahu pohliadnuť na svojho " majiteľa" Vedela,že je veľmi vysoký,pretože mu siahala ledva po prsia.Musela by zakloniť hlavu,aby mu videla do tváre,ale nebola natoľko statočná,aby sa prinútila.
-poďme Anabell...Preriekol ticho,ale nekompromisne.Prikývla a pomaly sa za ním pohla.Nesúril ju,nechával jej čas,aby sa spamätala.
-tvoje šperky po matke, si ponechám,drahá neter,myslím,že ich už nebudeš potrebovať...Zvolal so škodoradostným smiechom za ňou.Vo dverách sa obrátila.
-nechaj si ich strýko,dúfam,že ti prinesú šťastie...Zašepkala s bolesťou a pohla sa za svojim "pánom"Videla jeho široký chrbát,úzky driek a dlhé nohy.Uvedomovala si,že na angličana na pridlhé vlasy.Mal ich zviazané koženou páskou v krátkom chvoste.Kočiš jej otvoril dvere na koči a podal jej ruku.Ľavú ruku vytiahla z rukávnika a s tichým zaúpením od bolesti nastúpila do koča.Opäť zastonala,keď dosadla na sedadlo.Oproti nej sa posadil muž,ktorý ju kúpil od strýka.Zachvela sa od šoku i strachu.
"vyzerá to,že ju poriadne zbil po zadku,určite použil opasok...pohybuje sa pomaly a keď nastupovala i sadala si,unikol jej bolestný ston..."
Ešte vždy nenazbierala odvahu,aby sa na neho pozrela.Mlčky vyčkávala,čo sa bude diať ďalej.
"Možno to nebude až také zlé...možno má nebude tak veľmi bíjavať,ako strýko...možno sa na mňa nevrhne okamžite...možno má nebude zamykať a trápiť hladom...a...možno sa mi od neho podarí utiecť a nájsť Miriam...a..." Odrazu v nej skrsla nádej.Zhlboka sa nadýchla,ale opäť bolestné vzdychla,pretože modriny na jej rebrách protestovali proti prudkým pohybom.Cítila jeho skúmavý pohľad.
-boli vás niečo Anabell? Spýtal sa jemne.
-som v poriadku pane
-nie je vám chladno?
-nie,naozaj som v poriadku...Ticho odvetila a zahľadela sa von oknom.Dominik ju neustále pozoroval.Cez nepriehľadný čierny závoj jej nevidel tvar,ale predpokladal,že neplače,pretože by ju začul smrkať.Správala sa dôstojne a hrdo.Iná žena na jej mieste by prelievala potoky sĺz,hystericky vrieskala,alebo omdlievala.Anabell mlčala a statočne znášala svoj momentálne veľmi neistý osud.Dominik rozmýšľal,čo ho to vôbec napadlo.Šiel tam úplne s iným úmyslom.Teraz tu sedel s mladou grófkou,za ktorú zaplatil hotový majetok a vlastne mal nad ňou absolútnu moc.Bola jeho vlastníctvom.A dal svoje slovo,že ju odvedie z Anglicka.
-prečo neplačete Anabell? Melodickým tichým hlasom sa spýtal
-zmení to niečo? Odvetila šepkajúc,protiotázkou.Trpezlivo sa usmial.
-myslím,že nie..
-snažím sa zachovať si aspoň posledné zvyšky dôstojnosti...a tak....Bezradne zmĺkla.
-aj vaša dôstojnosť je teraz moja...viete to však Anabell?
-moju dôstojnosť mi nemôže zobrať nikto,okrem mňa pane....Protirečila.Ticho sa zasmial.Páčila sa mu jej odpoveď.
-ideme do prístavu,tam sa nalodíme,do večera vyplávame...očakávam od vás,že neopustíte kajutu...môžete si oddýchnuť...
-smiem vedieť cieľ našej cesty pane?
-Karibské ostrovy...Prekvapene vydýchla.
-žijem v Karibiku...odteraz to bude aj váš domov....dal som svoje slovo,že vás odvediem z Anglicka a že sa už nikdy nevrátite... Premlčala jeho vysvetľovanie.
-v Karibiku je ešte stále zákonom povolené otroctvo?! Ticho sa informovala,aby si uistila svoje postavenie.
-áno Anabell,v Karibiku je otroctvo ešte stále oficiálne...Tvrdo skonštatoval,aby si bola vedomá,svojej situácie.Koč prudko zahrkotal,keď naleteli na výmoľ v ceste,počula kočiša zakliať a ona si musela zahryznúť do pery, aby nezačala stonať od bolesti.Keď zacítila,kovovú pachuť krvi,uvedomila si,že si hryzie do rozbitej pery,ktorá sa opätovne rozkrvácala.Aj napriek tomu, sa z nej vydral zmučený bolestný ston.Dominik sa na ňu opäť zahľadel.
-čo vás bolí Anabell....Prísne sa spýtal.
-som...som v poriadku...pa...pane...Vyľakane vyhŕkla.Uvedomil si,že je vyľakaná.Zamrzelo ho to.Bol to pre neho šok,aby sa ho ženy obávali.Správal sa k ním s úctou,šarmom a vždy sa snažil byť gentlemanom v každej situácii.
-o chvíľu sme v prístave,tam si oddýchnete....Zašepkal oveľa miernejším tónom.Mlčky prikývla.
-nie ste veľmi zhovorčivá....Podpichol s úsmevom.
-ospravedlňte môj momentálny nedostatok konverzačných schopnosti pane,ale verím,že je to vzhľadom k situáciu,pochopiteľne...Odvetila jemne.
-som Dominik ...Anabell...Spôsob akým vyslovoval jej meno,ju rozochvieval.Znelo to ako pohladenie.Bola veľmi unavená a ubolená,ale aj tak v nej skrsli obavy z budúcnosti.Nedokázala si predstaviť,že je vlastníctvom tohto muža.Ešte stále nevedela,ako vyzerá,pretože nedokázala pozbierať zbytky svojej statočnosti a obzrieť si ho.Jedno však vedela isto.Bol to oveľa mohutnejší a vyšší muž,ako jej strýko a nebol navyknutý nato,aby si niekto dovolil mu odporovať.Zmučené vzdychla.
"takže aj ruku bude mať oveľa ťažšiu...ktovie,čo má čaká...ak sa pokúsi...nedokážem sa ubrániť,je obrovský"
Neutešené si uvedomila a strachom sa zachvela.
-kam ste vtedy bežali Anabell? Ticho sa spýtal a vytrhol ju tak z jej pochmúrnych myšlienok.
-nebolo to zrejme? chcela som stihnúť tu loď...
-neboli by ste to skočili,utopili by ste sa Anabell...
-to nemôžete vedieť,človek dokáže vo vypätí veľa veci,ktoré by inak nezvládol....Odvetila ticho.
-takže má obviňujete,že som vám zničil vaše plány na útek?!
Prekvapená vzdychla.
-to ste boli vy?!
-myslel som,že to viete...
-držali ste má zo zadu,nevidela som vás...a zamotala som sa do toho veľkého plášťa...a....Zmĺkla a rozčúlene si uvedomila,že pred ňou sedí človek,ktorý jej zničil život.A teraz bola jeho vlastníctvom.
-nenávidím Vás! Vyhŕkla temperamentne,keď si uvedomila všetky súvislosti.Dominik prekvapene zažmurkal a hneď nato sa pobavene zasmial.
-to nie je veľmi múdre Anabell...som vašim pánom...
Podotkol s tichým smiechom.Vystrašené zmĺkla a v duchu si vynadala do hlupaň.Vedela,že ďalšiu bitku by neprežila.Zamrzelo ho,že ju opäť vystrašil.
-Anabell môžeme spolu dobre vychádzať...stačí,ak mi nebudete odporovať....Ticho dodal,aby zmiernil jej strach.Pohoršené odfúkla aj napriek svojmu strachu.Opäť ho to prekvapilo a pobavilo.Zasmial sa.
-vyzerá to,že ste dosť nekompromisne stvorenie Anabell...Podpichol ticho sa zasmejúc.
-aj môj strýko vyžadoval,aby som mu neodporovala! Tvrdo chladné vyriekla.Odrazu sa zjavil vedľa nej.Cítila,jeho hnev takmer fyzicky.
-už nikdy sa neopovážte má prirovnať k vášmu strýkovi! Zavrčal zúrivo pri jej uchu.Reflexívne sa odtiahla a zaúpela od bolesti,pri prudkom pohybe,ale odrazu jej bolo všetko jedno.
"Ak má zbije,konečne má zabije a skončí sa moje trápenie"
-nebudem vás k nemu prirovnávať pane! pretože ste ešte horší! veď ktorý muž by si kupoval ženu?! Zaťala do živého.Dominik vedľa nej zmeravel a zdrapol ju za pravú ruku v rukávniku.Bolesť v nej explodovala a zmučene zjojkla.Nevoľnosť a bolesť ju zachvátili.Začala sa klátiť a Dominik ju prekvapene zachytil,aby nespadla.
-Anabell! Anabell,čo je to s vami?! Znepokojene zaúpel,ale ona ho počula akoby z diaľky.
-je mi nevoľno pane...Zašepkala tesne pred tým,ako stratila vedomie.Keď mu ochabla v náručí,nahnevane si uvedomil,že omdlela.Stiahol jej závoj z tváre,aby mala dostatok vzduchu a zhrozene civel na jej tvar.Pravú polovicu tváre mala modrú,opuchnutú,pery aj nos rozbité.
-ten sviniar! za toto ho zabijem! Zavrčal nahnevane a jemne ju zobral do náručia.Aj napriek bezvedomiu sa jej z pier vydral bolestný ston.
-Kriste! je dobitá,ako žito...ktovie,ako vyzerá zvyšok jej tela,keď má takúto tvar.Hneď,ako zastavili v prístave,zahalil ju do plášťa a vyniesol v náručí až do svojej kajuty.Položil ju na lôžko.Stiahol z nej plášť, aj rukávnik a zažil ďalší šok keď videl jej opuchnuté zápästia plné modrín.Okolo zápästí sa tiahli modré pruhy,pravdepodobne od povrazov.Vyšiel z kajuty.
-kde je Jeremiáh ? Spýtal sa mladšieho plavčíka.
-v prístave kapitán...
-zožeň ho,hneď a nech sa ponáhľa! Zavelil tvrdo.Opäť vošiel do kajuty a podišiel k lôžku.Ešte stále sa neprebrala.Porozopínal jej šaty,aby ju vyzliekol.Uvedomil si,že je veľmi vychudnutá.Ako odhaľoval jej telo, kúsok po kúsku,stále zhrozenejšie si uvedomoval,že Anabell je dobitá k smrti.Pravdepodobne bola na pokraji skonu.Keď ju vyslobodil zo šiat a uvidel jej predlaktie,pochytila ho taká zúrivosť,že musel vynaložiť všetko svoje sebaovládanie,aby sa nerozbehol naspäť do Rosen Hallu a nezabil toho sadistického tyrana.Zabalil ju do prikrývky,pretože ostala len v spodnom prádle a prezeral jej predlaktie.Pravdepodobne ho mala dolámané a hádal,že aj zopár rebier.Ozvalo sa zaklopanie
-zbehni si po brašňu,budeš ju potrebovať....Vrátil ho hneď,ako strčil hlavu do dverí.O chvíľu sa objavil aj s veľkou koženou brašňou a zhrozene zostal stáť pred lôžkom.
-Ježiši! Dominik prešiel si ju kočom,či čo?!
Zhrozene zaúpel a okamžite rozložil svoju lekársku tašku a podišiel k lôžku.Prezeral dobité dievča a mračil sa stále viac.
-toto nebol koč...Zdesene vyhŕkol,keď si všimol podliatiny na zápästiach.
-má dolámané predlaktie,predpokladám,že také dva dni....rebrá sú celé,aj keď narazené...a myslím,že má otras mozgu,ako dlho je v bezvedomí?!
-omdlela,keď sme vchádzali do prístavu...
-kde si ju preboha našiel? je k smrti dobitá a vyhladovaná...
-prežije to?!
-myslím,že áno...pokúsim sa jej napraviť tu zlomeninu, aj keď je to už staré zranenie...prežije to,ak má vôľu žiť...je veľmi vyhladovaná...láskavá starostlivosť a výdatne jedlo by ju mohli postaviť na nohy...fyzicky...rany na duši nedokážem vyliečiť...Pokrčil plecami a ticho skonštatoval.
-kde sa tu vzala Dominik?! Zaujímalo ho.
-kúpil som ju...Vyriekol zahanbene.
-čo? ty si si ju kúpil?! ty?! ten,ktorý nevlastní ani jedného otroka,pretože si myslí,že je to proti ľudskej dôstojnosti?! ty si si kúpil otrokyňu?!
-nezapáraj človeče! neviem,čo má to pochytilo! jednoducho som ju kúpil,nebola iná možnosť!

Zavrčal nahnevaný sám na seba,pretože jemu samému to pripadalo ponižujúce a zahanbujúce.
-možno si jej tým zachránil život,ak by ostala tam,kde ju takto doriadili,čoskoro by zomrela....Skonštatoval s úsmevom a napätie v kajute sa uvoľnilo.
-musíme do nej dostať veľa čaju a nejaký mäsový vývar...idem za Li-Šaňom,aby niečo prichystal....napravím jej tu zlomeninu a zafixujem...musíme ju nalievať čajom a kŕmiť vývarom....spamätá sa,zotaví...Optimisticky preriekol Jeremiáh a zmizol.Dominik vyšiel z kajuty.
-zožeň posádku Sanel...nech sa nalodia,všetko pripravia,večer vyplávame...
-už dnes pane? Prekvapene sa spýtal plavčík.Dominik bez slová prikývol a vrátil sa do kajuty.O chvíľu sa objavil mladý muž, aj s dvoma tenkými látkami,ktoré obaľoval do platňa.
-pomôžeš mi ju pridŕžať...ešte šťastie,že nie je pri vedomí...myslím,žeby nezniesla tu bolesť...pripravený? poďme nato...
Dominik robil presne to,čo mu lekár rozkázal.Dôveroval svojmu priateľovi.Bol vynikajúcim lekárom a na mori spolu prežili nejednu prekérnu situáciu.Celé poobedie do nej Jeremiáh nalieval čaj a po lyžiciach masový vývar.Neprebrala sa,ale dvakrát vyvrátila tekutiny.Dominik odišiel,zariadiť všetko potrebné a s dôverou nechal Jeremiáha,aby sa postaral o jeho "majetok"Posádka sa nalodila a pripravovala loď na vyplávanie.Dopĺňali zásoby potravín,vody a tovar,ktorý mali prepraviť.Dominik sa objavil až pre večerom,tesne pred tým,ako mali vyplávať na more.Zastavil sa v kajute,aby skontroloval,ako je na tom Anabell a hneď sa vrátil na palubu.Postavil sa ku kormidlu a začal vydávať rozkazy.Loď vyplávala z prístavu.Neskôr prenechal kormidlo staršiemu dôstojníkovi a vrátil sa do kajuty,aby vymenil Jeremiáha.Neskôr v noci sa prvý krát prebrala.Najskôr vzdychla a prekvapene sa posadila.Bolestné zaúpela a pohoršené zaprskala,keď si uvedomila ,že je len v spodnom prádle.Prekvapene sa zahľadela na svoje predlaktie a jemne si druhou rukou vytiahla prikrývku až k brade.Nesmelo sa porozhliadla.V miestnosti bolo prítmie.Jediný zdroj svetla sálal z malej piecky v rohu miestnosti.Vtedy zazrela mmohutneho muža sediaceho za stolom a pozorujúceho ju.Obliala ju zradná červeň a ešte pevnejšie si pritiahla prikrývku k brade.
-ako sa cítite Anabell? Ticho sa spýtal.
-je mi dobre pane...Zašepkala klopiac oči.
-prečo ste mi nepovedali,v akom ste stave?! Jemne zavyčítal.
-nepýtali ste sa pane...Odvetila ticho
-ak vám to pomôže...zmlátil som vášho strýka,ako žito...Zašepkal.Prekvapene vzdychla.
-prečo ste to urobili?!
-aby vedel,aké to je, keď sa silnejší vyvršuje na slabšom...Dodal pevne so zadosťučinením.
-nemali ste to robiť pane,násilie vždy plodí násilie...Zašepkala.
-ste schopná sa najesť Anabell? Spýtal sa ticho.
-a...áno...Prekvapene vyhŕkla,keď si uvedomila starostlivý ton jeho hlasu.Vyšiel z kajuty a o chvíľu sa vrátil.
-nás kuchár pre vás pripravil jemnú kašu,vás žalúdok by to mohol zniesť...Zašepkal a priniesol podnos až k posteli.Na chvíľu ho položil.Postavil jej za chrbát vankúše,aby sa mohla pohodlne oprieť.
-opatrne Anabell...myslím,že takto vám bude pohodlnejšie....nakŕmim vás....
Rozpačito sa zahľadela bokom.
-zvládnem to pane...Zašepkala v rozpakoch,po-vytiahla si prikrývku a on jej položil podnos do lona.Ľavou chvejúcou rukou uchopila lyžicu.Keď si uvedomil,ako sa jej ruka trasie,jemne jej lyžicu vybral z rúk.
-pomôžem vám Anabell...Zašepkal.Neustále klopila oči a zahanbene prikývla.Pomaly ju kŕmil,vždy čakal,keď prehltla,aby nezačala zvracať.Kŕmil ju takmer hodinu.Po dúškou jej dával piť čaj, až kým nezačala protestovať,že už nedokáže prehltnúť ani sústo.
-potrebujete sa zotaviť,ste vychudnutá a vyhladovaná...Ticho skonštatoval.Vzdychla a rozpaky ju opäť zaplavili.Hanbila sa.Hanbila sa za svoju nahotu,zato,že je v kajute s neznámym mužom,zato,že vyzerá tak ako vyzerá,dokonca aj zato,že je vychudnutá a vyhladovaná.
-prečo vám to urobil? Ticho vyzvedal.Okamžite spozoroval,ako stuhla a obranné sa odtiahla a uzavrela do seba.
---------------------------

Komentáre 5

aknit11 dňa 07.03.2013 - 17:19

Dievcata mala ochutnavka :-) buduceho pribehu...kedze stojim na mrtvom bode so Zlatovlaskou a Zaklinaca si tiez musim premysliet,tak aspon toto,co uz mam premyslene :-)Dufam,ze sa zapaci :-)

LanaSavara dňa 07.03.2013 - 21:52

šikulka si Ankit11 raz darmo. Krasne, putavo pisane. Chrobaka mam v hlave ako to bude dalej :-).

nevetko dňa 07.03.2013 - 22:37

júúúúj paráda, proste kto umí ten umí nič iné sa nedá povedať . ale by som toho strýka u trieskala smrada jedného ešte že mu Dominik naložil .(clap) Už sa teším na daľší diel. (clap)(clap)(clap)

tomicka dňa 07.03.2013 - 22:55

no baby vy ste ma predbehli :-) Musela som dokoncit nieco do prace a tak az teraz pisem komentar.:-) aknit som ohurena,kde ty nato chodis?! ludia pisu knihu cele mesiace a ty si len tak nemozes spat a napises nam tolko,ze niekto by nenapisal ani za mesiac :-)(ja ani za dva roky (giggle) ) ako som uz predtym povedala,tesim sa tvojej nespavosti(samozrejme v dobrom)pre nas to znamena hromadu pismeniek :-)zaujalo ma to,ako vsetko ostatne,co si nam napisala a vybrala si jej super miestecko,ze Karibik :-) to by som brala.Nechcete ma niekto kupit a odviest na Karibik?!(giggle) moze byt taky veliky statny :-) mam na nich tiez slabost :-P

LanaSavara dňa 08.03.2013 - 18:56

hmmm veru taka slabost :-) ked sa kolena podlamuju, clovek splytka dycha ..... aj ked sa tomu brani :-) ..... a na Karibiku. Tak hutam preco som akurat v takej chladnej krajine