Skočiť na hlavný obsah

Anabell 16

Pridal aknit11
dňa 28.11.2013 19:29

Doplávali do San Salvadoru.Kapitán sa jej prezieravo spýtal na počiatku plavby,akú zástavu vztýčia a doporučil jej,aby vztýčila vlajku svojho manžela.Ubezpečoval ju,že sú dobre pripravený na útok nepriateľa, aj posádka je lojálna a hlboko oddaná,ale vody Karibiku boli nebezpečné.Keďže jej manžel bol ruka zákona v celej oblasti,piráti mali veľký rešpekt pred jeho vlajkou a ak by im aj skrížili cestu,pravdepodobne by sa dali na okamžitý ústup.Anabell samozrejme súhlasila.Keď vplávali do prístavu,obliekla si cestovné šaty,ktoré boli z hrubého materiálu,takže pôsobila mohutnejšie.Na hlavu si nasadila cestovný klobúčik a závoj spustila do tváre.Nechcela,aby priťahovala nežiadúcu pozornosť.Muži vyložili náklad.Kapitán ju informoval,že jej koč čaká a tak v sprievode správcu,svojich dvoch slúžok,kapitána a desiatich mužov z posádky,zamierili do mesta na trh.V ten deň im prialo šťastie.Mali kvalitný tovar a takmer okamžite ho predali za vynikajúcu cenu.Správali sa k nej veľmi úctivo pretože kapitán dal okamžite všetkým na známosť s kým majú tu česť.Sám guvernér mesta ju privítal a pozval ju do svojho sídla,aby si po únavnej ceste oddýchla.Najradšej by odmietla,chcela sa vrátiť domov,toto veľké mesto bolo príliš preľudnené,ale vedela,že by to považoval za urážku.Zastavila sa v kostole a v sprievode svojej "družiny" zavítala do domu guvernéra.Jeho manželka bola veľmi milá a úctivá.Bola to nízka portugalka a tak sa Anabell uvoľnila,pretože boli rovnako vysoké,približne rovnakého veku.Osprevedľnila sa,že nie je vhodne oblečená,ale mladá žena len mávla rukou,aby si nerobila starosti,že si vo všedné dni nepotrpia na upäté spoločenské oblečenie.Aponina horela od zvedavosti,pretože zvesti sa šírili rýchlo a oni už začuli klebety o tom,že karibský kat sa oženil.Začervenala se,keď použila jeho prezývku a rýchle sa Anabell ospravedlnila.Anabell jej s úsmevom naznačila,že o manželovej prezývke vie a aj keď znie veľmi drastický je hrdá na svojho manžela a na prácu,ktorú vykonáva,pretože zabezpečuje poctivým ľuďom bezpečnosť.Aponina jej dala za pravdu,ale zároveň ju poľutovala,pretože si svojho manžela veľmi neužije.Guvernéra súrne pracovne odvolali do jeho úradu a tak ženy osameli.Rozprávali,ako by sa poznanli veľmi dlhý čas.Aponina bola veľmi temperamentná a neustále sa jej vypytovala na novosti z Európy,na New York aj na Boston.Ospravedlňovala svoju zvedavosť tým,že sa zo San Salvatoru nedostane veľmi často na pevninu a prahne po informáciach.Anabell sa po ďalšej hodine ospravedlnila,že sa musí rozlúčiť,pretože ešte dnes chcú vyplávať na spiatočnú plavbu.Nevedela,kedy sa jej manžel vráti a chcela by,aby na ňu nečakal doma.Portugalská šlachtična ju vyobjímala a vybozkávala,ako by ju poznala celé roky.Anabell sa v duchu zadivila.Iný kraj,iný mrav.V Anglickú by takéto správanie považovali za vrcholne nevhodné.Aponina sa jej páčila.Žiaril z nej optimizmus,životná energia a sila a čo ju najviac zarážalo,vôbec sa netajila svojou náklonnosťou k manželovi.Verejne mu ju preukazovala.Aj v tomto bola ich výchova taká rozdielna.V Anglicku,dokonca v Bostone,či New Yorku by bolo takíto správanie považované za škandalózne.Ale Anabell jej to nezazlievala,naopak ,páčilo sa jej to.Sedela v koči,mierili naspäť do prístavu a v duchu rozmýšľala,že keby pociťovala náklonnosť k svojmu manželovi,alebo on k nej,či by sa dokázali tak uvoľniť,žeby si prejavovali vzájomnú náklonnosť aj na verejnosti.Vzdychla.Nevedela,kde je Dominik,ani či je v poriadku.Dúfala,že sa čoskoro vráti.V duchu si priznala,že aj napriek tomu,že ich vzťah bol veľmi zvláštny a napätý,chýbal jej.Žila na ostrove obklopená ľuďmi ,ktorý tu žili a pracovali pre jej manžela,ale aj napriek tomu bola sama.Všetci sa k nej správali s úctou,ona bola ich pani,ako ju sami označovali.Nikto sa neodvážil sa s ňou uvoľnené rozprávať.Pevne verila,že sa to časom zmení a že si ľudia na ňu zvyknú a prestanú sa správať v jej prítomnosti s ostražitosťou a poníženosťou.Chcela,aby si ju vážili preto,aká je a nie preto,kým je.Za tých päť týždňov vykonali na ostrove veľa práce.Poopravovali domčeky robotníkov,postavili budovu,kde bude škola.Najskôr na ňu neveriacky podozrievavo hľadeli,ale keď trvala na tom,že budova sa začne stavať,uverili jej,že to myslí vážne a chce vyučovať deti.Navrhla im,aby postavili kaplnku,alebo malý kostolík.Verila,že veľa z obyvateľov ostrova by rado zašlo do kostola,zmieriť svoju dušu s Bohom.Keď postavia kostolík,poprosí otca Benjamína,aby sa aj s deťmi presťahoval na ostrov.Bolo tu miesta dosť,mali by kňaza,deti by tu našli domov,mohli sa ďalej vzdelávať a ona by sa mala o koho starať.Avšak nato sa najskôr musí spýtať Dominika.Nevedela,či jej dá dovolenie.Na jeho ostrove by pribudlo okolo stodvadsať detí a šesť rehoľníkov.Srdce jej stislo od strachu vždy,keď pomyslela ,že misijný ostrov je nechránený pred pirátmi,či inými nebezpečenstvami.Koč zastavil a kapitán zaklopal na dvierka.
-mylady,sme v prístave...môžem vás odprevadiť na loď? Kým mu neodpovedala,neotvoril dvere.Páčila sa jej,jeho ohľaduplnosť.Prekvapene zažmurkala,keď vystúpila a zazrela ďalšiu loď s vlajkou jej manžela.Natešene sa nadýchla.
-je tu môj manžel...Zašepkala s úsmevom.
-neviem,či sa teším madam,alebo obávam...
-prečo kapitán Andrew? Nechápavo sa spýtala,obklopená svojimi ľuďmi.
-myslím,že bude veľmi ehmmm...nahnevaný,keď nás tu nájde...je to nebezpečné miesto...ale zrejme už zistil,ako sa veci majú,je zakotvený hneď vedľa nás...
-som dokonale chránená vami a vašou posádkou kapitán,mám dve gardedámy...a na mori nás chránila vlajka môjho manžela...a sme dobre vyzbrojený...Nechápavo odpovedala
-mylady toto je Karibik,preto som nesúhlasil z touto plavbou...je krásny,ale veľmi,veľmi nebezpečný....vaši muži madam,posádka...väčšina z nich padla do otroctva práve v Karibiku...myslím,že ma váš manžel zderie z kože...
-všetku zodpovednosť preberám na seba...rozkázala som vám to a hotovo...Zašepkala ticho a vyšli po širokom mostíku na palubu.Takmer okamžite k nim pribehol plavčík.Jemne sa uklonil pred Anabell.
-kapitán,mylady... je tu lord Bowlean a očakáva svoju manželku v jej kajute...hneď ako sa privítajú,chce hovoriť s vami na kapitánskom mostíku.Anabell si s kapitánom vymenila znepokojený pohľad.
-ospravedlňte ma páni,idem sa privítať s mojim manželom....Ticho prešla po palube.Kapitán ju zamračene pozoroval.Uvedomil si,že Anabell stuhla.Takmer cítil jej strach.Nepáčilo sa mu to.Zvykol si na ňu,bola to vyberaná dáma,ale zároveň veľmi ušľachtilá,milá a dobrosrdečná žena.Mala veľmi dobré a statočné srdce.Jemne zaklopala a vošla.Dominik sedel za stolom,s rukami prekríženými na hrudi a gánil na dvere.Anabell zbledla,začala sa báť,ani nevedela prečo.Bola rada, že mala závoj.Nechcela,aby jej videl do tváre.Celkom určite bola popolavá od strachu.Keď ju zazrel prudko vstal a troma dlhými krokmi bol pri nej.Vyľakane zaupela a pripravila sa na úder,ale on obkrútil ruku okolo jej drieku a prudko ju k sebe pritlačil.Jednou rukou ju objímal okolo drieku,druhou rukou jej zodvihol závoj,chytil ju za zátylok a vášnivo pobozkal.Najskôr sa rukami do neho zaprela,ale on ju nepúšťal a jeho ústa si vynútili, jej spoluprácu.Zastonala ,keď ju zaplavila vlna pocitov .Vášeň sa jej rozlievala po celom tele a ona sa v jeho náručí úplne uvoľnila.Po chvíli sa od nej zadýchaný odtrhol.
-Anabell...Zašepkal,pohladil jej jemne rukou zátylok a hlboko jej hľadel do oči.Našiel v nich niečo,čo sa mu veľmi páčilo a tak jej prstom prešiel po perách,ktoré jej jemné pripuchli od vášnivých bozkov.Neochotne sa od nej odtrhol,chytil ju za ruku a ešte stále so zasneným výrazom v očiach ju priviedol ku stolu.Jemne ju usadil,on si sadol oproti nej.Vzdychol.
-Anabell zaslúžili by ste si po zadku...Začal mierne.Chcel ju vyhrešiť,chcel jej vynadať,že je nezodpovedná.Keď ju uvidel vo dverách kajuty,zaliali ho vlny takej radosti a srdce mu búšilo ako zdivené,že sa zmohol jedine nato,aby ju vzal do náručia a pobozkal.Chcel sa uistiť,že je v poriadku,že ju nikto neohrozoval,ani neobťažoval.Keď prirazili k bruhu San Salvatora nemohol uveriť vlastným očiam.V prístave kotvila loď pod jeho vlajkou.Zakotvili vedľa nej a okamžite sa pobral s Jeremiáhom zistiť,kto sa opovážil používať jeho vlajku.Nakoniec zistil,že ten odvážlivec je jeho manželka a vlastne mu lichotilo,že si vzala jeho vlajku.Lichotila mu jej dôvera v jeho silnú pozíciu.No aj tak bol nahnevaný.Táto plavba bola nebezpečná.
-ja viem pane...Priznala ticho.
-Anabell je veľmi nezodpovedné to, čo ste urobili!
-pane okolnosti nás prinútili jednať urýchlene a áno pripúšťam,že v otázke bezpečnosti aj trochu nepremyslene... Usmial sa pri jej úsilí mu vysvetliť situáciu.
-Anabell,čo také nevyhnutné vás vyhnalo z bezpečia domova,priamo sem na križovatku korzárov,pirátov a dobrodruhov?
Ticho,ale prísne sa spýtal.Zrozpačitela.
-ehmmm...pane ak by sme neodviezli bavlnu a cukrovú trstinu na trh,jej cena by prudko poklesla a pravdepodobne by sa znehodnotila...
Nespokojne zacmukal.
-Anabell hádam si nemyslite,že mi je nejaká kopa bavlny podstatnejšia,ako vaša bezpečnosť...
Prekvapene sa na neho zadívala a zažmurkala.To,čo počula jej vnútro rozochvelo akýmsi citom,ktorý nedokázala definovať.
-ja ehmmm...zrejme,som sa mýlila...myslela som to v dobrom...vaše finančné straty by boli veľké a...bola to "veľká" kopa bavlny,práca vašich ľudí by vyšla nazmar.. a zabezpečili sme sa...táto loď je dobré vybavená,aby sa ubránila,posádka je veľmi lojálna a plavili sme sa pod vašou vlajkou...nikto sa k nám ani nepriblížil..muži z posádky aj s kapitánom ma sprevádzali v meste a..moje slúžky sa odo mňa nepohli ani na krok,aby nevznikli klebety,ktoré by nás mohli zahanbiť...
-oceňujem vašu snahu madam,ale dúfam,že už nikdy sa to nezopakuje...stretol som sa s guvernérom...tvrdil,že ešte dnes chcete vyplávať na cestu domov...zoznámili ste sa s Aponinou? Usmial sa.
-áno,je to veľmi otvorená mladá dáma...obaja sú veľmi príjemný ľudia...tak už sa na mňa nehneváte? Spýtala sa ticho.Zasmial sa.
-nie,Anabell nedokážem sa na vás hnevať,vaša nevedomosť vás priviedla k chybným záverom,to sa už nestane...ale kapitán mal mať rozum...
-pane...ehmmm...nemohol neposlúchnuť,som vlastníkom tejto lode a preto som len vydala rozkaz a hotovo...upozorňoval ma nato,že sa vám to nebude pozdávať,ale myslela som...nechajme to tak...Odvetila so zvláštnou iskrou v očiach.S úľubou na ňu hľadel,takže stratil tok myšlienok.Chcel ju ešte hrešiť,ale v hlave mu vírili iné predstavy.Dávno mu vyfučali z hlavy úvahy o tom, ako ju poriadne vyhreší.
-pane...počúvate ma? Spýtala sa,keď videla jeho roztržitý pohľad.
-áno,...samozrejme,teraz pôjdem za kapitánom a určíme si pravidla...tolerujem,že táto loď je účasťou vášho dedičstva,ale trvám na tom,aby bol kapitán aj posádka pod mojím výslovným velením...aspoň dovtedy,kým neporozumiete,námornej plavbe,prístrojom,mapám a všetkému,čo k tomu patrí...Ohúrene na neho civela.
-vy...vy chcete,aby som sa to naučila...budete ma učiť? Vyjachtala ešte stále prekvapená.
-samozrejme,máte loď...musíte sa o nej všetko naučiť...načo vám je,ak sa s ňou nedokážete plaviť? more je nevyspytateľné a aj ľudia...môže sa stať,že vám ochorie kormidelník,alebo kapitán...kam sa podejete? a samozrejme si želám,aby ste sa naučili, ako sa ubrániť pred napadnutím,aj keď dúfam,že k tomu nikdy nepríde,je prezieravejšie,byť pripravený...Ticho vysvetľoval.Výraz jej tváre mu nedal odpoveď,či ju to potešilo,alebo zarazilo.Spôsobne si zložila ruky a sklopila oči.Nenávidel ten výraz "kamennej"sochy.Nedokázal odhadnúť,čo sa v nej odohráva.
-ehmmm...ak nechcete Anabell,stačí povedať...máte pravdu,možno od vás žiadam priveľa...a pre dámu je to nevhodné...a...Ospravedlňoval sa rýchle.Prudko zodvihla oči a on v nich uvidel zvedavosť a vzrušenie z nepoznaného.
-nie,pane...som nadšená...zaujímalo ma to, už pri našej predchádzajúcej plavbe...som nadšená,že mi dovolíte...že ma naučíte ...všetko o...
-naučím Anabell,všetko vás naučím...Zachripel zhrubnutým hlasom.
Zarazila sa,keď prudko vstal.Vytiahol ju zo stoličky,prekvapením vydýchla a radostne prijala jeho vášnivý bozk.Zodvihol ju do náručia a pohol sa k lôžku.Keď ju položil v panike ho začala odtláčať.
-pane...prosím vás...je deň..a...sme na lodi...je...to...Namietala ticho.Zmučene zastonal a odtiahol sa od nej.Podal jej ruku a pomohol jej vstať.Hneď jej aj uhladil šaty a upravil ju,ako zručná komorná.
-máte pravdu Anabell...nie tu a nie takto...Zašepkal a zľahka ju pobozkal na líce.
-poďte ideme za kapitánom...mám dnes ešte nejaké povinnosti,ale ak sa nám všetko podarí,večer môžeme vyplávať domov...
Rozžiarené sa na neho usmiala.Najradšej by ju opäť zvalil na posteľ.Zaťal zuby a pripomenul si,že je gentleman.Viedol ju po palube.Spokojne sa usmievala na svoju posádku a muži sa upokojili.Kapitán ich sledoval a podozrieval,že ak by začuli mladú lady kričať,rozbehli by sa jej na pomoc.Neboli povinný vernosťou lordovi Bowleanovi,ale zato každý z nich bol ochotný dať svoju hlavu za lady Anabell.Darovala im slobodu.To najcennejšie,čo človek mohol stratiť.Dokonca počas plavby zisťovala,kto z jeho mužov má rodinu,kto by ju chcel navštíviť,či priviesť svoju rodinu so sebou.Tým si definitívne získala ich oddanosť.Blížili sa k nemu a karibský kat viedol svoju manželku jemne za ruku.Nebolo v tom ani náznak hnevu,hrubosti,či agresie.
"takže lady Anabell skrotila toho divého karibského kata,je ako jej matka...presne to ona urobila s drsným,divokým anglickým dôstojníkom,keď zavítal na dvor ruského cára, počas diplomatickej misie." Kapitán sa prekvapil.Ani lord Bowlean nebol nadutý šľachtic.Vždy ho za takého považoval.Bol to priamy muž a jasne mu dal najavo nespokojnosť s tým,že sa jeho manželka nachádza v San Salvadore a že sa plavila cez karibskú oblasť bez náležitej bezpečnostnej ochrany.Zároveň mu udelil "milosť" pretože sa vyjadril,že jeho manželka je vlastníkom lode a keďže vydala rozkaz na plavbu,nemohol odmietnuť.Kapitán nevychádzal z údivu.Lord Bowlean verejne vyhlásil,že loď je jeho manželky.Bolo to nezvyčajné.Väčšina mužov si vždy privlastnila majetok svojich manželiek.Upozornil ho,že odteraz spadajú všetci pod jeho velenie.A zase kapitán stratil reč,keď mladý lord utrúsil,že do času, kým sa jeho manželka naučí všetko potrebné,aby zvládla velenie a manevrovanie i ako naložiť so svojou loďou.Áno stretol už ženy,ktoré boli kapitánky,no boli to ženy úplne iného zrná.Stretol dve, aj to boli korzárky.Nebolo mysliteľné,aby anglická lady kormidlovala,alebo velila posádke.Ešte v ten istý večer, pred zotmením sa nalodili a pod vlajkou karibského kata vyrazili obe lode domov.Lady Anabell pochopiteľne prešla na loď svojho manžela.Správal sa k nej milo a ohľaduplne.Vyšiel z kajuty,keď sa chcela uložiť na spánok.Nevrátil sa do kajuty,až nad ránom a ona si uvedomila,že ju objal a pritiahol ju do svojej pevnej náruče.Zo spánku odovzdane vzdychla a on zastonal,pretože jeho telo vnímalo každučky jej detail.Ledva čakal,kedy sa dostanú domov.Plánoval si,že tentoraz ju zvedie.Čakal tak dlho.Uvedomil si,že Anabell reaguje na jeho dotyky,už sa neodťahuje,ani netuhne od strachu.Práve naopak.Vítala jeho pohladenia,aj jeho bozky.S dôverou a radosťou mu hľadela do oči.Tešilo a vzrušovalo ho to zároveň.

Konečne doma.Stál pri kormidle a ďalekohľadom kontroloval svoj ostrov.Vplávali do malého prístavného mola,kde odteraz budú kotviť dve lode.Až keď jej pomáhal vystúpiť,všimol si loď,ktorá vplávala do malého zálivu.Jeho bystrý zrak zaregistroval vlajku Anatolija Ivanovova.
-budeme mať hostí,drahá...Preriekol akýmsi cudzím hlasom a podozrenie ho opäť začalo nahlodávať.Anatolij bol jeho verný priateľ a druh v zbroji,ale odvtedy,ako sa jeho manželka začala správať podivne pri každej zmienke o grófovi Ivanovovi, mu nedôveroval tak ako kedysi.Obaja sa poznali,ale obaja to vehementne popierali.Zablúdila očami na obzor a on presne postrehol moment,keď si uvedomila,kto príde na návštevu.Zbledla a do oči sa jej vkradlo zdesenie.Najradšej by ňou zatriasol,aby mu povedala pravdu.Zaťal zuby,usadil ju do kočiara,ktorý tu na nich čakal a vyrazili.Hneď ako vystúpili, Dominik poslal kočiar naspäť do malého prístavu,aby priviezol aj hostí.Služobníctvo vynášalo ich batožinu a ona sa chopila svojich povinnosti.Upovedomila majodrómusa,aby dal pripraviť izby pre hosti,aby prestreli vo veľkej jedálni,aby pripravili dostatok teplej vody na kúpeľ.Nariadila kúpeľ aj pre svojho manžela,potom sa ho jemne spýtala,či nebude namietať ak sa obed oddiali o hodinu.Sama sa odobrala do svojej izby s tým,že sa ide osviežiť a prezliecť.Hneď za ňou vošli dvaja sluhovia a priniesli vaňu,ktorú okamžite naplnili vodou.Keď osamela vkĺzla do teplej vody.Najradšej by si na chvíľu poležala v príjemnom kúpeli,ale čas ju súril a tak sa rýchle okúpala.Vyšla z vane a vtedy za ňou vošla jej slúžka.Jemne ju vyhrešila,prečo nepočkala,kým jej pomôže.Anabell ju s úsmevom upozornila,že nie je malé dieťa a dokáže sa sama okúpať.Pripravila jej svetložlté šaty z jemného mušelínu,spodné prádlo a spodnice a vyčkávala,aby jej pomohla sa obliecť.Anabell ju poslala pre čaj,pretože bola hanblivá a nikdy sa pred slúžkami,ani komornými nevyzliekala.Keď opäť vošla,Anabell už bola oblečená.Požiadala Daciu,aby jej pozapínala šaty vzadu a učesala ju do nejakého jednoduchého účesu.Zaviazala si saténové stuhy na bledožltom čepci.Natiahla si rukavičky z toho istého materiálu z akého boli šaty.Spýtala sa,či je už lord Bowlean pripravený k obedu.Slúžka prikývla a skonštatovala,že šiel privítať svojich priateľov.Anabell zišla do jedálne a skontrolovala,či je všetko pripravené.Poslala majordóma,aby oznámil lordovi,že je všetko prichystané k obedu.S úsmevom im vyšla v ústrety.Muži ju elegantne pozdravili,jemne jej pobozkali ruku a ona ich pozvala k stolu.Dominika sa uchopila pod pazuchou a on ju úslužne odviedol,odsunul jej stoličku a hneď ako sa usadila,usadili sa aj muži.Dominikovi sedela po pravici,z lava sedel Jeremiah,oproti nej sedel Anatolij a vedľa neho,jeho priateľ,ktorého meno jej neutkvelo v pamäti,bola príliš nesústredená a nervózna.Po celý čas cítila jeho uprený pohľad,ale nevenovala tomu pozornosť.Vedela,že Dominik ju podozrieva,že nebola voči nemu úprimná a tak sa neodvážila pozrieť na grófa Ivanovova,aby mu nedala dôvod na ešte väčšiu nedôveru.Vnútro jej zvieral strach a nepokoj.Vždy,keď pomyslela na Anatolija,zaplavili ju spomienky na zmučeného mladého muža v pivniciach ich sídla a na sľub,ktorý vtedy dal.Sľub,že sa pomstí.Pomsta celej rodine. Prisahal,že rovnaké muky čakajú každého,kto bude nosiť meno Glasenowen.Zachvela sa.Bála sa,čo len pomyslieť,že by sa mu dostala do rúk.Aj keď ho vlastne zachránila.Ale to on nevedel.Vedel jediné,že je Glasowenová.Možno by mu to mala povedať,ale bola si takmer istá,že by jej neuveril.Poobede sa každý odobral na odpočinok.Muži sa chceli okúpať a neskôr sa vybrať si zajazdiť.Ona sa ospravedlnila na únavu a zatvorila sa vo svojej izbe.Daria ju porozopínala a keď vykĺzla zo šiat naozaj zatúžila po odpočinku.Zaspala,akoby ju do vody hodil.Dominik sa za ňou zastavil,ale keď ju našiel spať s úsmevom opustil izbu.Stretli sa až pri večery.Muži sa dobrosrdečne podpichovali,ona ich s úsmevom počúvala a opustil ju pocit stiesnenosti.Neskôr sa mužská spoločnosť odobrala do Dominikovej pracovne na pohárik a ona sa pobrala do knižnice.Nechcela im prekážať.Vedela,žeby sa pred ňou zdržovali akýchkoľvek pracovných debát,či jednoducho mužských záležitosti.Dokonca by si nemohli dopriať ani ten pohárik,pretože by bolo neslušné, pred dámou popíjať.Našla si lodný denník kapitána Alexandrova a zahĺbila sa do zaujímavého čítania.Bola taká zaujatá čítaním,že si neuvedomila,že dvere sa potichu otvorili.Nevšimla si muža,ktorý vstúpil,až kým si jemne neodkašľal,aby ju na seba upozornil.Prekvapená zodvihla hlavu,ale hneď aj zdrevenela od hrôzy.Kúsok od nej stál gróf Ivanovov.Ocitla sa s ním sama v jednej miestnosti.Prudko vstala a cúvla.Rýchle premeriavala očami vzdialenosť,ktorú by musela prebehnúť popri regáloch s knihami.Uvedomila si,že by ju dostihol.V duchu sa nádejala,že by si nedovolil jej ublížiť v dome jej manžela.
-lady Anabell...Zašepkal ticho.Opäť mierne cúvla a ostražito ho pozoroval.
-nadobudol som dojem,že sa ma bojíte lady Anabell,ale neviem dôvod... Začal mierne.Na tvári mala nedobytnú masku,oči klopila,takže nedokázal odhadnúť,čo sa v nej odohráva.
-váš dojem...mýlite sa, grof Ivanovov...Zašepkala.
-mylady...kedysi som zavítal do Anglická...Začal ticho.Srdce jej zovrelo a veľa nechýbalo,aby podľahla panike.
-prepáčte gróf Ivanovov,mali by ste sa vrátiť k svojím priateľom,je vrcholne nevhodné,aby sme v tejto miestnosti zotrvávali osamote...Upozornila ho chladne.Zatváril sa udivene,ale udiv vystriedal posmešok.
-naozaj a prečo mylady?! nie sme v Anglicku...Zatiahol s posmechom.
-myslím,že môj manžel by bol iného názoru,odíďte prosím...Knihu si obranné držala na prsiach a on videl,ako navidomoči bledne.
-pôjdem lady Anabell,nikdy by som nechcel zasiať nesvár medzi vás a vášho manžela,je to môj priateľ,avšak...musím vedieť pravdu...Pevne preriekol.
-pravdu? Vytlačila zo seba v obavách,že omdlie.
-v Anglickú som padol do rúk jedného nechutného skazeného lotra...
-neviem pane,kam tým mierite...ak ma ospravedlníte...Chladne preriekla a pobrala sa obchádzajúc ho,k dverám.Zastal jej cestu,vyľakaná cúvla.
-bola tam žena...presnejšie dievča,myslel som si,že je to slúžka...mala veľký plášť...Vysvetľoval jej opatrne v obave,že začne volať na svojho manžela.
-ja...ja naozaj neviem,čo sa mi snažíte na...na..značiť...Zajachtala sa.
-nechcem vás desiť mylady...stačí ak si zložíte rukavičky,potrebujem vidieť vaše zápästie...Pristúpil k nej,ona cúvla.
-nepribližujte sa ku mne! Zapišťala v panike.Rozbehla sa,ale chytil ju a pritiahol k sebe.Začala sa brániť,ale jeho svalnaté rameno sa ovinulo okolo jej drieku.
-musím to vedieť! mylady,iba sa pozriem na vaše zápästia!boli ste to vy!!! Zasyčal ticho a druhou rukou jej zovrel zápästia.Znehybnela od strachu.
-nerobte to Anatolij,prosím vás...pustite ma...môj manžel sem môže vojsť...prosím....Zašepkala prosebne.
-ty sviniar! Drsné, zúrivé " zaštekanie"ich prinútilo,prudko sa obrátiť k dverám.Jej najhoršie obavy sa naplnili.Dominik stál v knižnici a nanávistné na nich zazeral.Anatolij okamžite pustil Anabell a tá odskočila do bezpečnej vzdialenosti.
-Dominik...nie je to tak,ako to vyzerá...preboha! nikdy by som...Začal Anatolij vysvetľovať situáciu,pretože presne vedel,čo si Dominik myslí.Našiel svoju manželku v objatí svojho priateľa.
-a ako to je,ty bastard?! práve si objímal moju manželku!!!...Zasipel nenávistne,zúrivý od hnevu a urazenej mužskej ješitnosti.Dominik sa odrazu ocitol tesne pri ňom.
-nikdy by som nesiahol na tvoju manželku!!! Obranné vykríkol Anatolij tesne pred tým,ako ho zasiahla Dominiková päsť.Uder zniesol,iba sa mierne zatackal.
-choďte do svojej izby Anabell! Zavelil chladne cez plece a znovu sa rozohnal.Tentoraz Anatolij reagoval a vyhol sa uderu.
-nebuď ako tvrdohlavý kôň...nie je to tak,ako si myslíš! vysvetlím ti to!
-nepotrebujem tvoje vysvetlenie,ty pes! zabijem ťa zato,že si si dovolil siahnuť na Anabell...Zúrivo vyštekol a vrhol sa na priateľov krk.Muži sa častovali údermi,hrešili a nadávali si.Anabell to chvíľu zdesené pozorovala,akoby ani nevedela,čo sa to deje,kým sa nespamätala.Rozbehla sa k nim.
-už aj prestaňte! Skríkla rozhorčene.Ani nevedela,ktorý z nich ju zasiahol.Tí dvaja sa tak zúrivo bili,že si ani neuvedomili,že jeden z nich zasiahol Anabell.Krátko sa jej zatmelo pred očami,nestihla ani vykríknuť a prepadla sa do temnoty.Posledné,čo si uvedomila bol ďalší výbuch bolesti,keď narazila pri páde, hlavou na roh stola.
Jeremiah sledoval svojho priateľa.Stále viac sa mračil.Hneď,ako Anatolij vyšiel z pracovne s tým,že sa ide vyvetrať.Podozrievavo sa za ním zahľadel a odvtedy sa nebezpečne mračil.Keď to už dlhšie nevydržal,prudko vstal a prehodil cez plece,že sa o chvíľu vráti.Keď začul rinčanie skla,vymenil si znepokojený pohľad s Sergejom a obaja sa ako na povel rozbehli do knižnice.Našli priateľov v zúrivej bitke,častujúc sa údermi a nadávkami.Ledva sa im podarilo ich od seba odtrhnúť.
-zošaleli ste vy dvaja? kieho ďasa sa vám narobilo?! Zreval Jeremiah a obaja muži sa začali upokojovať,ťažko odfukujúc po namáhavom zápase.Zúrivo na seba gánili,ale už sa na seba nevrhli.Vtedy si Dominik uvedomil,že vidí spoza stola...srdce mu zamrelo,keď si uvedomil,čo vidí
-Anabell! Skríkol rozrušene a pribehol k stolu.Ležala na zemi,smrteľne bledá.Nehýbala sa a kaluž krvi pri jej hlave sa rýchle zväčšovala.Klesol na kolená vedľa nej a zhrozene na ňu hľadel.Vyzerala,ako mŕtva.
-Preboha! zabil som ju...nie,to nie! Zdesene zašepkal,ale hneď ňou v panike zatriasol.
-Anabell!!! Zreval bolestne.Jeremiah k nemu priskočil.
-nehýb ňou!pusti ma k nej! Zavelil a pokľakol vedľa Anabell.Prvé priložil prsty na jej krk.
-žije... Skonštatoval a rýchle ju vyšetroval.Anatolij ohúrený zdesením,civel na nehybnú ženu.Roztrasene si prečesal rukou vlasy.Vôbec si nevšimli,že zranili Anabell.Duša sa mu zmietala výčitkami.Ublížil žene,ktorá mu zachránila život.Kto vie,ako zaplatila za tu pomoc.Jej strýko bol brutálny,neľútostný zloduch,určite si na nej vybil svoju zlosť.Teraz tu ležala na prahu smrti,jeho vinou.V bezmocnej zúrivosti udrel rukou do drevenej komody,šťavnato zahrešiac.Drevo zaprašťalo a muži na neho vrhli prekvapené pohľady.Dominik nedokázal odtrhnúť pohľad od nehybnej Anabell,ani keď ju Jeremiah ošetril a preniesli ju do jej spálne.
-nechaj ju oddychovať,pošlem k nej slúžku...potrebuje pokoj...Zašepkal Jeremiah a položil mu zmierlivo ruku na rameno.Dominik prikývol a vyšiel z izby.Vrátil sa do pracovne.Našiel tu Sergeja,ale aj Anatolija.Zarazene mlčal a hľadel do pohára s whisky.
-ako jej je?! Spýtal sa ticho Jeremiaha,vyhnúc sa Dominikovmu zúrivému pohľadu.
-ste obaja riadny hlupáci! uvedomujete si,že ste ju mohli zabiť? že možno práve prišla o dieťa?! Zreval nahnevaný Jeremiah,aj keď sa doteraz ovládal.V tej istej sekunde na neho vytreštil oči Dominik.
-o dieťa? Priškrtene ticho hlesol.Zagánil na Anatolija a bez varovania sa na neho vrhol.
-dieťa? zabijem ťa, ty sviniar!!! Reval,ako nepríčetný.Anatolij si ledva oslobodil krk od jeho železného zovretia.Odtrhol sa od neho rozohnal a zasadil mu silný úder, až Dominika odhodilo.
-dočerta! spamätaj sa! nikdy som sa Anabell ani nedotkol!!! prisahám na svoju česť,že som o ňu ani okom nezavadil "takým" spôsobom !!! Zrúkol mu do tváre,aby mu do žiarlivosťou zahmleného mozgu, prenikli jeho slová.
-ako to že je samodruhá?! Zreval ešte stále rozčúlený.Muži sa na neho prekvapene zadívali.
-asi preto,že je vydatá!nepovedal som,že je tehotná!len som predpokladal...keďže ste manželia,že je veľmi pravdepodobné,že je v požehnanom stave...Sucho skonštatoval Jeremiah.Dominik sa spamätal.
-zatiaľ nechceme deti...Zašomral na vysvetlenie.
-a ty! začni vysvetľovať! inak zabudnem na naše priateľstvo a vpálim ti guľku do hlavy, tu na mieste! nebudem sa unúvať,vyzývať ťa na súboj! Zavrčal smerom k Anatolijovi.
Anatolij zastonal a začal rozprávať.Nechcel o tom nikomu,nikdy povedať,ale teraz si situácia vyžadovala,aby prehovoril.Inak by na Anabell vrhol podozrenie.Zachránila mu život,nikdy by jej nechcel ublížiť.Keď skončil v miestnosti zavládlo dusné ticho.
-takže Anabell ti vlastne zachránila život...Skonštatoval Jeremiah.Anatolij prikývol.
-ako to,že si ju nespoznal?!ako vieš,že to bola ona?! Zaujímalo Dominika,ale vedel,že to bola Anabell.Nikto,okrem nej, by sa na niečo také nepodujal,neodvážil,ani pomyslieť a nie vykonať.
-mala na sebe veľký plášť...nedalo sa rozoznať,kto je pod ním,bolo tam prítmie...pamätám si, len tie modré oči a ruky...mala na nich zranenia od okov...najskôr som si myslel,že je to slúžka,ale čím ďalej som nad tým uvažoval...nemohla to byť slúžka,priniesla kľúče,ktoré ten bastard nosil pri sebe...a jej šaty boli elegantné,ruky aj keď zranené...jemné a hebké...nemohla to byť slúžka,ani jedná by sa neodvážila urobiť niečo také...veď,čo by sa s ňou stalo...nechcem,ani pomýšľať,čo sa s lady Anabell potom dialo...je to vyšinutý,nebezpečný blázon...keď som ju uvidel v tvojom plášti,už tu...počas toho lejaku...keď zodvihla oči...vedel som,že je to ona...chcel som len...dnes...chcel som mať istotu,chcel som,aby si zložila rukavičky,musí mať jazvy na zápästiach..nemyslel som nič...nikdy by som nesiahol na manželku svojho priateľa,nezáleží na tom,kto to je...Ticho dokončil rozprávanie.Dominik sa zahanbil.
-prepáč Anatolij,posadla ma žiarlivosť,videl som,ako ju držíš...a...vyplížil si sa z pracovne...Anabell sa vždy vyľakala,keď som o tebe rozprával,ale naďalej tvrdila,že ťa nepozná...ale veľmi sa ťa bála...to vo mne vzbudzovalo podozrenie,že mi niečo tají...Anatolij vzdychol.
-keď ma ošetrovala a potom pustila...prisahal som v hneve,že každý,kto bude nosiť meno Glasenowen okúsi moju pomstu,podobné muky,ako ja...
Dominik si popod nos zašomral nadávku.Teraz to všetko dávalo zmysel.Obaja sa veľmi previnili.Ublížili Anabell,mohli ju zabiť.Pri tej myšlienke mu prešiel po chrbte mráz.

Komentáre 5

aknit11 dňa 28.11.2013 - 19:30

Tak zase trošku Anabell :-)kašlem na básničky (giggle)

nevetko dňa 28.11.2013 - 22:30

aknit11. nemusíš na básničky kašlať(heart) ale knihu z dvoch básničiek nenapíšeš.(blush) A teba by to aj tak nebavilo B-] . Nás tvoje závisláčky najsam viac potešíš tvojimi sci-fi (clap)(clap)(clap). to je pre nás wau.(clap)(clap) Básničky sú tiež dobré(y)(y) ale tvoje sci-fi je tvoje sci-fi . (clap) (y)(clap)(clap)

aknit11 dňa 28.11.2013 - 23:00

Nevetko,že knihu z básničiek?! (rofl)(rofl)(rofl) tak to by bolo moje celoživotné,aj to nedokončené dielo (giggle) skôr by som umrela na starobu,ako napísala knihu básničiek (giggle)to som ti len tak skúšala a až sa mi z mozgových závitov parilo,normálne som sa obávala,že ich zadriem (giggle)toto mi ide automaticky,básnička...to bolo silou vôle :-)
Teším sa,že spĺňam vaše očakávania.Rada píšem (len času je stále menej a menej)a vy dievčence ma motivujete a poháňate ďalej (heart)

tomicka dňa 29.11.2013 - 08:16

dobra si aknit11 (giggle)nemusis pisat basnicky,my sa uspokojime aj s tvojimi pribehami,suhlasim s Nevetko (y) tak som sa potesila hned z rana :-) dalsi kusok Anabell.Pekne to zacalo a tak zle skoncilo :-( chlapi a ta ich ziarlivost:-)dufam,ze jej vazne neublizili :-O a to sa Domco chystal,ze hned ako pridu domu bude.... (giggle)asi si este pocka (giggle)

LanaSavara dňa 30.11.2013 - 16:58

Jupiii :-), Pobavila som sa dobre aj na komentaroch, ste zlate babeny :-)
Chudak Domco, takto zatemneny mozog :-D :-D