Skočiť na hlavný obsah

Fialka

Pridal aknit11
dňa 27.06.2016 11:11
fialka

Popustila uzdu, pretože rýchlosť, ktorou uháňala, jej v tele vyvolávala opojné reakcie hraničiace s eufóriou. Žrebec, akoby tušil, akú nevýslovnú radosť spôsobuje svojej panej, ešte zrýchlil. Letný mesiac v splne jej dostatočne osvetľoval cestu. Kapucňa plášťa i čepiec skĺzli až na ramená, vlasy sa rozleteli, ale nevšímala si toho. Vytratila sa neskoro v noci, keď dom stíchol. Milovala nočné jazdy. Bola ďaleko od prísnej etikety, nič jej nehrozilo. Ďaleko od veľkomesta, na farme, blízko hranice. Nesťažovala si. Aj keď na ňu jej poručník zabudol. Takýto život jej vyhovoval. Nespútavali ju prísne pravidlá spoločnosti. Vlastne sa tešila, že na ňu zabudol. Teraz by už bola vydatá, za muža, ktorého vybral. Za muža, ktorý by jej celkom určite nedovolil, preháňať sa na koni po horách, planinách a pustinách, vo dne, či v noci.

Kedysi by sa bála v noci vystrčiť aj nos z domu. Potom prišla Monrelea. Jej život sa navždy zmenil. Už nikdy nebola, ako predtým. Prestala sa báť v noci. Noc bola priateľom, spásou. Pestúnka ju často hrešila, vraj príliš zdivela. Pre mladú dámu, súcu na vydaj, veľmi nevhodné správanie. Vystrúhala grimasu: "Vraj, dáma, vhodná na výdaj. Som stará dievka. Mám dvadsať, aj pól. Môj milosrdný poručník, pán Boh mu daj zdravia a slabú pamäť, aj naďalej, na mňa zabudol. Dúfam, že si ešte aspoň pol roka, nespomenie. Budem plnoletá a budem si môcť robiť, čo sa mi zachce. Budem cestovať, študovať a spoznávať neznáme krajiny." V myšlienkach mimovoľne pritiahla uzdu a kôň spomalil. Už celkom pokojná, postupovala krokom, aby sa vydýchala a zviera si oddýchlo. Dnes zašla ďaleko. Je celkom určite až na hranici. Najvyšší čas sa vrátiť, pohraničie, už nebývalo to, čo kedysi. Hemžilo sa pašerákmi, zlodejmi i skupinami vojakov, ktorý sa ešte nezačlenili do spoločnosti po vojne. Stratené existencie, ktoré si nevedeli bez boja život predstaviť.

Vyhľadávali šarvátky, prepadávali pocestných, lynčovali niektoré väčšie farmy. Stále viac sa trúsili hrôzostrašné historky o zavraždených a ozbíjaných pocestných, o znásilnených ženách a vypálených farmách. Našťastie, nič z toho sa nestalo na tejto strane hranice, ani v ich blízkosti. Jej malá usadlosť nebola zaujímavá pre zbojníkov. Nemali by z nej čo odniesť, aj keď pre šesť ľudí, čo na nej žili, toho bolo dostatok. Jolie na počiatku neustále hromžila, že žijú na pustine, ako vydedenci. Jej sa na prvý pohľad usadlosť zapáčila. Kuchárka i služobná sa tiež rýchle prispôsobili. Jack a Jonas, stajník a jej brat, ktorý spravoval majetky, nemali najmenšie výhrady. Jeden krát za týždeň, sa odviezli do mestečka, na nedeľnú omšu, kde Jonas a kuchárka vystupovali, ako manželský pár. Jack s Angelou vystupovali, ako druhý manželský pár. Predišli tak klebetám. Ona bola stará dievka, sirota, nemajetná slečna, ktorej po otcovi ostala len táto usadlosť. Tesne pred odchodom to zariadil správca. "Nebohý lord, daroval túto usadlosť vernému služobníkovi. Po jeho skone, zdedila usadlosť, dcéra, slečna Selena Rosendova." Takto presne sa vyjadril pred kňazom. Vedel, že sa informácia rýchle rozšíri. Tak sa vyhli nežiadúcej pozornosti. Jeden krát týždenne sa objavili v kostole, to bol ich jediný spoločenský život. Dokonca používala čierne, skromné, smútočné šaty a hustý závoj, pretože správca sa vyjadril, že drží smútok za otcom.

Po čase si na ňu zvykli a nikomu neprišlo čudné, že drží smútok už skoro tri roky. Zrejme si mysleli, že iný, slušný odev, nevlastní. Nikto ju nikam nepozýval, nezaujímavá, stará dievka. Nemajetná a nepekná, ktorá už dávno nemala roky na výdaj. Ľudia ju prezývali, "Škrata z hôr". Kedže neustále nosila závoj, predpokladali, že je zohavená, alebo ohyzdná. Jonas pohoršene prskal, nad zadubenosťou týchto vidiečanov. Ona sa len smiala a spokojne skonštatovala, že je to presne to, o čo sa snažili. A tak ľstivý správca zase pošepol do ucha farárovi, že slečna Selena v detstve prekonala kiahne a aj pred tým, keď nedržala smútok, nosila závoj. Delili sa o radosti i strasti každodenného života, pracovali spoločne, smiali a spolunažívali. Stali sa rodinou už dávnejšie, ešte počas Monrelea. Prežili toho spolu veľa. Prežili Monrelea a to ich zblížilo. Veľa sa od nich naučila. Aj keď Jolie mala na počiatku výhrady voči tomu, aby pracovala, nakoniec sa upokojila a podotkla, že to možno nie je na škodu.

Časy sú zložité a je lepšie, ak sa dokáže postarať sama o seba. Jej brat Jonas-správca, ju učil všetko o správe hospodárstva, Silly-kuchárka, ju zasvätila do tajov kuchyne, Jack jej zase dával lekcie starostlivosti o zvieratá i pôdu. Milovala prírodu, vôbec jej mesto nechýbalo. Keď ocko padol v boji za vlasť, mala šestnásť a pól roka. Srdce jej pukalo, ale bola dáma a dámy svoj údel znášajú s povýšenou blahosklonnosťou. V tom čase už dva roky navštevovala internátnu školu pre vysokopostavené dámy, v hlavnom meste. Povinné ročné obdobie smútku, jej znemožnilo vstúpiť do spoločnosti, ako to bolo zvykom po skončení školy. Debut sa nekonal, čo jej neprekážalo, aj keď si v škole o nej šepkali. Advokát jej rodiny, ju navštívil hneď po pohrebe, pretože ju musel informovať o stave majetku a nemovitosti. Bola bohatá dedička. Jediné legitímne dieťa, svojho otca. Príbuzných nemali, ani vzdialených.

Ocko jej stanovil poručníka, ale keďže to bol tiež vojenský dôstojník, jeho priateľ a dôverník, nestretli sa osobne. Niekde bojoval. Vydal inštrukcie, aby zotrvala v škole a pokračovala v štúdiu. Nesmierne sa jej uľavilo. Ukončila štúdium a nevedela, ako postupovať ďalej. Kam sa podieť. Napísala mu srdečný list a požiadala o inštrukcie ohľadne jej budúcnosti. Zároveň vyslovila želanie, žeby sa chcela naučiť spravovať svoj majetok. Keďže odpoveď neprišla, ani tri mesiace po skončení jej štúdia, pochopila jeho mlčanie, ako súhlas. A tak si v jeden letný večer, sadla do salóna a opätovne prezrela všetky papiere o nemovitostiach. Vybrala malú usadlosť, pretože nebola náročná na udržiavanie.

Spolu s Jonasom a za pomoci advokáta, viedli z tejto malej usadlosti, celý kolos jej majetku. Kedže poručník ponechal všetko tak, ako bolo, na správcovi a advokátovi, nevideli v tom problém. Navyše s Jonasm naďalej trénovala šerm, zápasenie a streľbu. Najskôr o tom nechcel ani počuť, ale nebyť otca, ktorý kedysi trval na tom, aby sa dokázali brániť, zomreli by v Monrelea. Neustále apelovala na jeho svedomie a pripomínala mu, že jedine to, ich zachránilo. Doba bola pohnutá, nestabilné obdobie, musí sa zdokonaľovať, pretože najskôr ostane starou dievkou a je bohatá. Mohla by sa stať terčom útoku, alebo únosu, kvôli majetku. Jonas nakoniec kapituloval. Priznal, že táto hrozba je reálna, hlavne po návrate do mesta a tak sa zase vrátili k tvrdému vojenskému výcviku. Spokojne si pomyslela, že sa nikdy nevráti do mesta, ale to tomu dobráčiskovi nemohla prezradiť. Vydýchala sa, uchopila rozlietané kadere, skrútila ich do drdola a uväznila  po novo pod čepiec. Natiahla kapucňu a obrátila koňa. Popohnala do poklusu. Prechádzala už treťou poľanou, medzi horami, keď žrebec zlostne odfrkol a zastrihal ušami. Potľapkala ho po šiji.


"Upokoj sa Diablo, to sú len zvieratá... o chvíľu sme doma." Upokojujúco zašepkala, ale zbystrila. Nočný les bol neprirodzene tichý. Tieto miesta poznala. Les v noci nikdy nebýval tichý. Bol plný zvukov, šepotov a šelestov vetra. Letný mesiac v splne jej osvetľoval cestu, ale zároveň si uvedomovala, že je veľmi viditeľná, pretože je na otvorenom priestranstve lúky, medzi horami. Priľnula ku šiji zvieraťa a popchla ho pätami do slabín. Zároveň popustila uzdu. Žrebec vyrazil tryskom vpred.

"Odrežeme ju spredu, poďme, už nám neujde!" zavelil ticho drsný hlas. Pozoroval ženu ženúcu sa na žrebcovi, akoby vycítila nebezpečenstvo. Smerovala k nim, snažila sa dostať z otvoreného priestranstva. Mimovoľne si vyslúžila jeho obdiv. Už dávno nevidel tak dokonale zohranú symbiózu jazdca a koňa. Akoby sa vliali jeden do druhého.
Už štyri dni tu vyčkávali zradcu. Niekto z mestečka donášal správy banditom o pohybe cestujúcich, ktorý boli prepadávaný a vraždený. Opäť pritiahla jeho pohľad jazdkyňa. Slúžka. Jej šaty ho nenechali na pochybách. Najskôr z hostinca. Preto mala prehľad. Niečo mu na tom všetkom prekážalo, ale potlačil svoj vnútorný pocit. Akoby niečo nebolo, ako má byť, nesúhlasilo. Nepátral ďalej, ale sústredil sa na ženu. Teraz ju jej zrada bude stáť krk. Bez milosti ju odvedie katovi do náruče. Odvisne. Mala na svedomí minimálne dvanásť ľudských životov.

Asi dvadsať metrov pred ňou sa vynorili jazdci. Zdesene trhla uzdou. Kôň zaspätkoval a postavil sa na zadne. Poznala jeho reakcie a tak sa udržala v sedle. Trhla do pravá, vyrazili ako strela, ale na pravej strane tiež čakali traja muži. Nebolo inej únikovej cesty, iba cesta naspäť. Neprecválala ani polovicu, keď prechod zatarasili ďalší dvaja. Zamrela strachom. Zbojníci. Nebolo úniku. Chytia ju. Stočila sa do ľavá a zamierila k húštine. S koňom neprejde, ale peši... svitla jej nádej. Zoskočila ešte takmer za jazdy. "Domov Diablo!" zavelila, pustila žrebca a plesla ho po zadku. Zviera vyštartovalo a ona sa vnorila do húštiny lesa. Mala čierny odev, splynie, neuvidia ju. 
"Chyťte koňa a za dievčiskom!" zadunel drsný príkaz. Obzrela sa. Chytili žrebca. Vsunula dva prsty do úst a zapískala. Diablo okamžite zdivel. Začal vyhadzovať zadkom, hneď nato sa postavil na zadne a s divokým erdžaním hrabal kopytami vo vzduchu. Muž, čo ho uväznil vyľakane odskočil. Mohutný veliteľ sa neveriacky zadíval smerom do lesa, odkiaľ zaznelo hvízdanie a pozoroval koňa, ktorý trielil cez poľanu, ako šialený. 
"Za ňou!" 
"Do-šľaka! To je ono, to mi klalo oči. Nie je to slúžka. Iba chce, aby sme si mysleli, že je slúžka. Nato je príliš prefíkaná a to zviera ju poslúcha, je to jej kôň. Takéto čistokrvné zviera... chovajú ich na južnom veľkostatku. Nikde v kraji, iba tam."   
Počula ich za sebou a tak zrýchlila. Snažila sa opatrne našľapovať, aby nespôsobovala  hluk. Zakopla o koreň stromu a spadla. Stratila čepiec, ale teraz jej to bolo jedno. Nepríjemne si odrela dlane, ale nebol čas fúkať si boliestky. Ak ju chytia, je s ňou amen. Je tu tma ako v rohu, môže zablúdiť, alebo naraziť na divé zvieratá, ktoré ju roztrhajú. Musí sa sústrediť. Pozná to tu. Musí sa zorientovať, aby sa dostala k priesmyku. Odtiaľ to je iba kúsok. Do svitania by sa mohla dostať domov a nikto si nič nevšimne. Konečne sa rozhľadela v tme a prestala zakopávať a narážať. Viac ich nepočula za sebou. Vydýchla úľavou, vzdali to. Mala na sebe čierny odev, splývala s okolím. Určite si uvedomili, že hľadať ju, je ako hľadať ihlu, v kope sena.

Našiel jej čepiec. Zvláštne, vyzeral obyčajný, ale bol z veľmi jemného materiálu. Do nosa mu udrela vôňa fialiek. Neveriac privoňal. Jemná kvetinová vôňa ho skutočne prekvapila. "Takže definitívne môžeme vylúčiť slúžku. Ani jedná, nepoužíva parfém a nieto kvalitné mydla i vône. Smeruje na juh, takže bude naozaj s južného veľkostatku a takéhoto krásneho, čistokrvného žrebca, nikto iný, na okolí nevlastní. Zrejme je to nejaká mladá vdova a veľkostatkár užíva výhody jej vdovského stavu a na oplátku... chytíme ju v priesmyku, niet inej cesty. Tu bude v pasci. Ak uzavrieme oba východy... cez prepadlisko sa nedostane."  Vošla do priesmyku a opatrne sa poobzerala. Držala sa úzkej cesty popod skalu v tieni. Po pravej ruke skaly a po ľavej sa rozliehalo prepadlisko. Kedysi tu bol tiež strmý les, ale pred dvoma rokmi následkom dažďov, došlo k zosuvu pôdy. Príroda vytvorila strmý breh, nebezpečný a ťažko schodný. Parkrát ho zliezla, pretože strminu považovala za výzvu. Avšak to bolo za denného svetla. Dalo jej poriadne zabrať, aby sa udržala na nohách a nezrútila. Na viacerých miestách skĺzala viac menej po zadku. Rýchle napredovala, aby sa čím skôr dostala z tohto zrádneho miesta. Nebola viac, ako desať metrov od prechodu, keď ho zatarasili štyria muži. Vyľakane cúvla. Vodca najmocnejší a najmohutnejší do nej zabodol zlostné oči. Aj v tme žiarili zlobou. Rozbehla sa naspäť, ale nebolo kam. Aj druhý východ uzavreli. Muži sa nehýbali, chladne ju pozorovali. Cúvala pred nimi, až k zrazu. Pozrela za seba, do temnej hlbiny a potom sa pomaly obrátila k útočníkom. Otec jej kedysi povedal: "Musíš byť statočná Emily. Vždy a v každej situácií. Každý človek sa bojí, ale naša vznešenosť je v tom, že dokážeme ovládnuť strach a byť statočný. Lepšie je zomrieť so cťou, s úsmevom privítať zubatú, ako žiť s hanbou a niesť biľag zbabelca." Zhlboka sa nadýchla a hrdo zodvihla hlavu. Kapucňa jej spadla na plecia. Skupina ohúrene pozorovala neočakávanú nádheru. Mesačný svit ju zalial. Hustá tmavo-červená hriva okolo nej povievala a vietor zdôrazňoval, útlu siluetu ženského tela. Bola štíhla, ako prútik, ale dokonalá. Nežná, anjelská krása jej tváre zažiarila. Tvrdohlavo vystrčila bradu, pohŕdavo s posmechom si ich premerala a venovala chladný úsmev. Obrátila sa  chrbtom a dôstojne, vzpriamená vykročila. Zmizla v prepadline. Prvý sa spamätal vodca. Cez deň prepadlinu prezrel, ako možný únikový bod. Ale bola zradná a neistá, aj keď schodná. Ako únikový východ by sa v stave núdze dala použiť. Vrhol sa k okraju, uchopil jednou rukou strom a nahol sa.
"Kriste, dievčisko pochabé! Niet kam utekať. Podaj mi ruku, vytiahnem ťa!" jeho hlas zadunel, ako ozvena. Stála asi meter pod nimi, presne toľko, aby na ňu nedosiahol. Jednou rukou sa držala plánky, ktorá prežila vyčíňanie živlov. 
"Vážia si ľudia, ako vy pane, svoje slovo?" ticho sa spýtala a hľadela mu priamo do oči. V kobaltovej temnote sa mihol hnev.
"Ako sa opovažuješ?!" zasyčal pobočník.
"Odpusťte pane, nechcela som byť neúctivá. Iba by som chcela vedieť, či si vážite svoje slovo. Platí za každých okolnosti? Môžem sa naň spoľahnúť, ako na neporušiteľné?"
"Moje slovo je neporušiteľné, ale vám, madam, som ho nedal."  Chladne precedil, pretože tušil, že sa bude snažiť vyjednávať, aby sa zachránila  pred katom. 
"Podám vám ruku, ak mi dáte svoje slovo, že... že ma zabijete rýchlo." Jeho obočie vyletelo prekvapením hore a jeho oči sa spytovali, čo to má znamenať.
"Nebudem s vami vyjednávať, madam. Dostanete to, čo si zaslúžite." Smutne vzdychla, ospravedlňujúco sa usmiala a pustila plánku. Nohy sa jej začali šmýkať, pridržala sa rukou svahu, zohla sa do predklonu a bokom, pohla vpred. Neverila, že sa jej podarí zísť svah po tme, bez pádu. Ak spadne, doláme sa a bude umierať ešte veľmi dlho. Preto chcela, aby jej dal slovo, že ju zabije rýchle. Aj zbojník ma predsa dušu. Nezniesla pomyslenie, že by ju týrali, zneuctili a nakoniec po všetkých útrapách, aj tak zabili. Až taká statočná nebola. Radšej bude riskovať pád dole strmým zrázom. "Zomrieť so cťou!" opakovala si v duchu a zase sa posunula. Stratila rovnováhu, ale okamžite sa posadila. Skĺzla po zadku asi meter a nadobudla stabilitu. Nahnevane zavrčanie za ňou, ju vydesilo. Neverila, že sa pustia dole svahom. Vrhla pohľad cez plece a zdúpnela. Veliteľ skočil za ňou, jednou rukou uchopil plánku a chniapal po nej. Chcela sa mu vyhnúť, ale za-balansovala. Zrútila by sa, nebyť toho, že ju zachytil za sukňu. Zúfalo sebou trhla, aby sa vyslobodila, ale bol pri-silný. Poľahky ju vytiahol naspäť. Začala sa metať, ale ruka, čo ju uchopila okolo pása, bola oceľovou obručou. Všetko spomalilo. Praskot dreva zaznel, ako umieráčik. Plánka nevydržala ich váhu a odlomila sa. Ako v zlom sne, ho počula zahrešiť, spadli, potom sa udrela a už nič, iba tma.
 
Keď vyziabnutý strom povolil, gravitácia urobila svoje, pád bol nevyhnutný. Bezmocný, zahrešil. Pevne ju ovinul ramenami, aby stlmil  pád, pretočil sa, aby dopadla na neho. Hlavu jej ukryl pod ramenom, aby ju chránil pred údermi. Pretáčal sa s ňou tak, aby vždy zostávala na vrchu, nadľahčoval sa, inak by ju rozlámal svojou váhou a kamene do ktorých narážal, by spôsobili smrteľne zranenia. Bola drobná a útla... a krásna... a vonia po fialkách. Prekvapene si uvedomil absurditu svojho uvažovania. Kotúľali sa dole strmistým svahom a on uvažoval o tom, že je krásna... a že vonia po fialkách. Tesne pred tým, ako dopadli, narazil chrbátom do nejakej ostrej skaly a dievča mu vypadlo, natiahol sa za ňou, ale svah sa odrazu niekam stratil a on prepadol cez okraj asi dvoj metrového zrazu. Náraz mu vyrazil dych, nestihol ani zastonať, keď dopadla priamo na neho a zostala nepohnute ležať. Jej dlhé, bohaté kadere ich prikryli, ako zamatový záves. Ležala mu na hrudi, tvárou na mieste, kde mu tĺklo srdce. Vyvolalo to v ňom zvláštne chvenie. Odhrnul jej vlasy z tváre a jemne sa dotkol krku. Srdce bilo. Tento nepatrný pohyb, z jeho ramena vystrelil ostrú bolesť, priamo do mozgu. Zašomral nadávku, ešte nebol schopný vstať. Muži kričali zvrchu a pripravovali laná na zostup. Ohlásil, že je v poriadku. Zakázal im zostúpiť prepadlinou, je nebezpečná a nevyspytateľná. Musia to obísť a vojsť zospodu. Ozvali sa veselé, spokojné výkriky a dobrosrdečné podpichovanie. 
Podrobne skúmal jej profil. Vyzerala tak nežne a nevinne. Zamračil sa. Nebola nevinná. Spôsobila smrť a útrapy mnohým ľuďom. Pôjde pred sudcu a na popravisko. Prišlo mu to ľúto. V duchu sa snažil nájsť nejaké vysvetlenie, či ospravedlnenie. Možno nemala na výber... možno ju prinútili. Takáto krásna žena predsa nemusela... pochyboval, že existuje muž, ktorý by ju dokázal odmietnuť. Keby ju stretol skôr, určite by z nej urobil svoju milenku. Bol by jej dobrodincom, poskytol jej pohodlie, za jej priateľstvo a priazeň. Veľa mužov si to takto zariadilo. Vdovy mali jednoznačne viac slobody, ako ostatné ženy. Nikto sa nepozastavoval nad tým, ak si vdova po určitom primeranom období smútku za manželom, našla priateľa. Hlavne mladé a krásne vdovy. Áno, bola by jeho. Teraz je katová. Katová nevesta... ale... je škoda toľkej krásy. Zamračil sa nad svojimi chaotickými myšlienkami. Možno to bola krásavica, ale pod tým krásnym obalom, bilo skazené srdce, bez súcitu. Viečka sa jej zachveli a vzdychla. Najskôr nevedela, kde je. Presne videl okamih, keď si spomenula, čo sa stalo. V mesačnom svite jej oči vyzerali také tmavo modré, ako fialky, po ktorých voniala. Prudko zodvihla hlavu, vytreštila oči, vnímajúc, že na ňom leží. Okamžite sa začala hrabať na nohy, aby z neho zliezla. Jeho čuchový orgán zažil ďalší fialkový útok. Telo zareagovalo na vôňu a on si namosúrené pomyslel, že je najvyšší čas, nájsť si zase milenku. Prudko sa posadil, zaškrípal zubami, lebo rameno sa zase ohlásilo, ale nechcel, aby si všimla fyzickej reakcie na jej vnady. Zdrapol ju za zápästie. Nevedel, ako je na tom, ale on nebol  v stave ju naháňať, ak by ona, bola v stave bežať. Nebránila sa, iba zaťala uväznenú ruku v päsť. 
"Máte vyhodené rameno." Skonštatovala ticho.
"Do-šľaka, myslíte, že som si toho nevšimol, madam?" odvrkol. Iba stisnuté pery svedčili o tom, že sa jej hrubá odpoveď dotkla. Inak mala tvár, ako vytesanú z mramora.
"Mohla by som vám ho vrátiť späť." Ponúkla jemne.
"Ale čo, odkiaľ by to vedela taká kvetinka a prečo by to robila?" podpichol posmešne.
"Ako chcete." Mykla ľahostajne plecom. Nemala to robiť. Jej dotlčené telo zaprotestovalo. Všimol si bolestnú grimasu, ktorá jej preletela tvárou, ale nevydala ani hláska. Iba si voľnou rukou prešla po čele a na chvíľu zatlačila na sluche.
"Ste zranená?" chladne sa spýtal.
"Som v poriadku." Vrátila rovnakým tónom. Nepriateľský sa premeriavali, potom uhla pohľadom.
"Čo bude ďalej?" ticho vyzvedala, hľadiac stále stranou.
"Ako som povedal, dostanete to, čo si zaslúžite, madam." Drsne zamumlal.
"Nič som neurobila." Oponovala bez strachu.
"Spôsobili ste skon mnohým, ste zradca najhoršieho zrna, špina bez chrbtovej kosti!"  zavrčal prudko.  Prebodla ho pohľadom. Ohúrene si uvedomil, že jej pohľad nemal ani náznak ľútosti, ale zato z neho sršal hnev a pobúrenie.
"Nikdy som nikoho nezradila, ani mu nespôsobila smrť!" odsekla popudene.
"Ale čo? Tak teraz sa budete hrať na neviniatko? Ešte nakoniec príde nato, že ste sama obeťou?!" posmeškoval a v jeho výraze sa odrážalo pohŕdanie.
"Ako sa opovažujete?! Zbíjate a vraždíte nevinných pocestným, vypaľujete farmy a przníte ženy a ja som  špina?! Tak to sa pozrite na seba, vy podliak!" skríkla úplne bez seba od zúrivosti. Trhla rukou a pokúsila sa vstať. Stisol jej zápästie a prinútil ju, zase sadnúť. Nevydala ani hláska, aj keď ju to muselo bolieť.
"Zbabelec, surovec!" zasyčala spurne a zalomcovala zápästím, aby sa vyslobodila. Naklonil sa k nej, aby ukončil jej pokus o vzburu. Začala  kopať a metať sa. Poľahky si s ňou poradil. Jednoducho ju priľahol. Mala pocit, že sa na ňu zosunul svah nad nimi. Nevládala dýchať, nevládala sa pohnúť. Uväznil jej ruky nad hlavou, takže bola úplne bezmocná. Ani nevedela, ako ju to napadlo, ale rozohnala sa hlavou a vyrazila čelom na jeho nos. Vyhol sa úderu, ale ona neváhala a uhryzla ho  do ruky. Zasyčal bolesťou, ale zovretie nepopustil.
"Dosť!" zavrčal výhražne. Neodvážila sa ani pípnuť, tak len pevne za-žmúrila. Zdúpnela od strachu, lebo to hrozivé ticho bolo horšie, ako keď jej nadával. 
"Umrieť so cťou." Prebleslo jej myšlienkami. Neuvedomila si, že tie slova vyslovila šeptom. Neveriacky ju pozoroval. Niečo bolo zle, niečo nesedelo. Nevedel, čo si myslieť, ale kdesi vo vnútri mu začala klíčiť nádej. Možno sa mýlil. Nehýbala sa, zrejme čakala, že jej ublíži. Bola presvedčená, že to on je vrah a zlodej. Rázom pochopil. Zo srdca mu spadol kameň. Zhlboka sa nadýchol. Najradšej by sa zasmial.
"Tak už ma konečne zabite!" zasyčala príkro, ale oči neotvorila. V duchu si zase vyslúžila jeho obdiv.
"Teraz vás pustím. Ak sa o čokoľvek pokúsite, zase si toto tu zopakujeme. Chcem sa iba porozprávať, je to jasné?" konečne otvorila oči a prekvapená prikývla. Rezko vstal, čo ju vyviedlo z miery. Musel byť dobitý viac ako ona, navyše mal vykĺbené rameno. Jeho mohutná konštrukcia skôr nabádala si myslieť, že je ťažkopádny, nie mrštný. Opatrne sa posadila. V hlave jej zabúšila bolesť a tak si opäť rukou pomasírovala spánky.
"Takže madam, vy si myslíte, že som vrah a zlodej?" začal podozrievavo. Rozhodovala, či odpovedať, alebo je rozumnejšie mlčať.
"A vy si myslíte, že som zradca?" odpovedala protiotázkou.
"Odpovedzte! Za koho ma považujete?" príkro vyštekol.
"Ste zbojnícky kapitán." Odvetila pravdivo a po očku ho pozorovala. Začalo sa brieždiť. Zúfalo si pomyslela, že jej šance na útek a návrat domov do svitania, sú mizivé. 
"Ako ste nato prišli?"
"Prečo inak by ste ma prenasledovali, zajali ma, správali sa ku mne, ako hulvát a surovec?" neodpustila si kusavo. Zagánil na ňu.
"Keby som bol zbojnícky kapitán, vytrhol by som vám za tieto slová, váš ostrý jazyk a urobil vám veci o ktorých ani netušíte, že existujú." Zašomral.
"Prečo ste ma teda naháňali a..." Nechápala.
"Kto vlastne ste a čo ste robili v lese?" zaujímalo ho. Zovrela pery a on si zase uvedomil, ako neotesané sa správa. Vstal zrazil päty dokopy a uklonil hlavu.
"Dovoľte, aby som sa predstavil. Som plukovník Stone zo špeciálnej jednotky, kráľovského veličenstva. Mojou úlohou je zajať a priviesť pred súd bandu, ktorá pustoší tento kraj." Naširoko otvorila oči. Vstala, ale stratila rovnováhu. Pridržal ju, tentokrát oveľa jemnejšie.
"Som Mary-Ann Gordonová. Neviem, koho ste očakávali, ale zrejme došlo k omylu. Nie som osoba, ktorú hľadáte. Nikdy som nikoho nezradila, ani nikomu nespôsobila smrť. So zbojníkmi... ehmm... ľuďmi tohto druhu, nenadväzujem kontakty." Použila meno, ktoré kdesi počula. Spomenula si. Bola to meno starej kostolníčky.
"Verím vám a mrzí ma... všetko, čo ste podstúpili. Nechápem len jedno. Čo ste tu v noci robili?"  Uprene jej hľadel do oči. Práve vykuklo slnce. Začervenala sa. Nevedela, ako mu vysvetliť že rada jazdí v noci, že sa rada túla. Vyznelo by to prinajmenšom čudne. Nevydatá žena, nemala čo hľadať sama, vonku po zotmení. Všimol si, že sa pýri.
"Ách! Prepáčte, mi moju indiskrétnosť. Pochopil som. Mali ste tam stretnutie so svojim... ehmm... priateľom." Vysvetlil si jej červeň, po svojom. Hrklo v nej. Dospel k záveru, že mala stretnutie s milencom. Rumeň sa zmenila na bordó.
"Ja... ak chcete vrátim vám to rameno na miesto, musí to bolieť." Zmenila tému, aby preťali rozpaky.
"To nie je potrebné. O chvíľu sú tu moji muži, postarajú sa o to. Potom vás odprevadím domov, aby som sa uistil, že sa vám už nič neblahé neprihodí." Zase v nej hrklo. Už len to by chýbalo. Jolie by ju zamkla na tri západy a nikdy viac nepustila, ani na prah dverí.
"Až taká chvíľa to nebude. Kým sa sem dostanú zo svahu, spodkom... potrebujú najmenej dve hodiny. Je to iba okamih, myslím to rameno." Ponúkla sa úslužne. Zaváhal.
"Tak dobre, čo mám robiť?"
"Iba sa posaďte a uvoľníte." Poslúchol. Uchopila ruku a pomaly ňou otáčala. Trhla a druhou rukou zatlačila na kĺb. Zavrčal nadávku cez stisnuté zuby a potom opatrne zakrúžil ramenom.
"Vám sa to podarilo. Pravdu povediac, som neveril." Usmieval sa. Zvláštne, ako mu úsmev jeho drsnú tvár zjemnil. Vyzeral takmer milo.
"Ešte vám uvoľním zatuhnuté svalstvo v tej oblasti. Podľa možnosti rameno pár dni šetríte." Začala mu hnietiť ramenné svalstvo. Tvrdé prstence svalov sa jej pod rukami prelínali. Uvažoval o tom, aké je to príjemné a akú ma silu v rukách, až kým ho z myšlienok nevytrhla prudká bolesť. Nestihol ani zareagovať a zvalil sa do zadu. Postupovala až ku kľúčnej kosti. Palcom silne stlačila miesto, ktoré jej kedysi ukázal Peši-Jang. Bol to ockov priateľ a spoločník z východu. Ukázal jej zopár bodov na tele, ktoré ochromia nepriateľa, alebo ho pripravia o vedomie. Položila ho na zem. Natiahla si kapucňu plášťa a vybehla z tohto nešťastného miesta. Bežala, strach ju poháňal. Nebol čas vnímať bolesť, ani únavu. Až keď sa dostala do bezpečnej vzdialenosti, spomalila. Čím viac spomaľovala, tým viac na ňu dopadala strasti posledných hodín. Telo ju bolelo, pálilo a štípalo, hlava trešťala. Vliekla sa už len silou vôle, keď na vŕšku zazrela Jonasa a Jacka. Aj oni ju uvideli a tryskom vyrazili oproti. Jonas dorazil ako prvý a vydesene ju premeriaval.
"Už som myslela, že ma ani nepôjdete hľadať." Mdlo sa usmiala.
"Jack našiel Diabla pri zadnej ohrade. Celého doškrabaného. Okamžite sme vyrazili. Zhodil ťa?" zaujímalo mladého muža a zodvihol ju zo zeme, ako pierko a posadil pred seba.
"Nie, ale je to dlhý príbeh." Bolestne vzdychla a s dôverou sa o neho oprela. 
"Vyzeráš strašne, neviem, či ho chcem počuť. Preboha, vzadu máš rozbitú hlavu!" pohoršene zvolal.
"Ách, tak preto ma tak strašne bolí."
"Keď ťa Jolie zazrie takúto otrhanú, špinavú a doráňanú, zamkne ťa... a tentokrát jej dám za pravdu. Zase si v noci jazdila, čo?!"
"Až nad ránom, nemohla som spať." Zamumlala, pretože okamžite zadriemala. Precitla, až keď ju položil na lôžko. Pestúnka spustila tirádu a nešťastne spľasla rukami.
"Jolie, teraz nie. Prosím, priprav mi kúpeľ." Zašepkala zmorená.
Ponorila sa do vody a štípanie jej vohnalo do oči slzy. Snažila sa byť statočná, ale keď začala Jolie zase lamentovať, slzy sa jej rozkotúľali po lícach a rozvzlykala sa. Pestúnka sa v tom okamihu zasekla.
"Neplač dievčatko moje, bude to lepšie. Teraz to bolí, ale bude to oveľa lepšie. Našťastie nemáš nič dolámané." Ľútostivo ju tešila, chlácholila a Emily sa nechala rozmaznávať, pretože po prežitom utrpení potrebovala trochu nehy a opatery. Zaspala, akoby ju do vody hodil.

"To je Mary-Ann Gordonová?" neveriacky hlesol, keď zazrel starú ženu, ktorá sa vy-šuchtala z kostola.
"Áno. Zavolám ju, ak sa s ňou chcete porozprávať, plukovník." Úslužne sa ponúkol kňaz.
"Nie, to nie je potrebné. Je tu ešte nejaká ďalšia žena, tohto mena?"
"Nie. V našej farnosti je len táto jediná."
"Nemá vnučku?"
"Nie, vnukov. Koho konkrétne hľadáte. Možno by som vám vedel pomôcť, aj keď neviete meno, poznám tu všetkých."
"Vdova. Mladá vdova. Drobná, veľmi výrazná rusovláska, jej vlasy sú krvavo ohnivé, takmer tmavo červené." Kňaz pochybovačne pokrútil hlavu.
"V mojej farnosti je osemnásť vdov. Najmladšia je tridsaťpäť ročná Justine Sonfelová, ale nie je rusovlasá."
"A čo vydaté ženy, či slečny?"
"Nie, ani jedna nie je výrazná rusovláska."
"Máte prehľad o farmách, kde sa chovajú čistokrvné kone?"
"Jediný veľkostatok, kde sa v tejto oblasti chovajú čistokrvné kone je na juhu. Samuel Statson je veľmi pyšný na svoj chov."
"A čo nejaká rusovlasá slúžka. Je na tom statku?"
"Pokiaľ viem tak nie. Je tam Sammy Torasová, ale ona je ryšavá, jej vlasy nemajú červenú farbu a má skoro štyridsať."
"Dobre, pozrieme sa na južný veľkostatok. Ešte otázočka. Boli dnes všetky ženy z okolia na omši?"
"Áno, teda až na jednú. Slečna Selena Rosendová. Jej bratranec Jonas Rosend mi povedal, že je chorá. Je často chorľavá."
"Kde je ich usadlosť?
"Ak pôjdete na južný statok, je to po ceste. Teda, nie tak celkom. Musíte odbočiť do kopcov. Je to najvyššie položená usadlosť. Samota. Lesy, nikto tam nechodí, pretože je to namáhavý výstup. Ale pochybujem, že je to osoba, ktorú hľadáte. Volajú ju "Škrata z hôr". Nepekné, ale ľudia dokážu byť niekedy krutý. Ako dieťa prekonala kiahne, je dosť zohavená a... je to stará dievka. Navyše má čierne vlasy."
"Možno sa tam zastavíme. Pre istotu." 
"Aby ste sa neprekvapili, vždy nosí na tvári závoj, vzhľadom k jazvám."
"Ďakujem otče, veľmi ste nám pomohli." 

"Zdá sa, že ťa tvoja tajomná kráska dobehla už druhý krát." Ticho podpichol pobočník, plukovníka, ako vysadli na kone.
"Veď ja jej to zrátam, hneď ako ju nájdem."
"Si ňou ako posadnutý, pusti ju z hlavy. Dievčisko si z teba vystrelilo, možno ani nie je odtiaľto."
"Je. Včera som bol na druhej strane hranice. Hovoril som z kňazom. Nikdy tam nevideli podobnú ženu. Navyše, druhá strana je viac zaľudnená. Z tejto strany je minimálne osídlenie, všade lesy. Je odtiaľto, viem to. Pozná to tu. Ťahala sa na juh."
"Ešte stále si myslíš, že má niečo spoločné s bandou?"
"Nie Gregor, nemá. To pobúrenie, keď som ju obvinil... nie, to nedokážeš zahrať. Ponadávala mi do vrahov a zbojníkov."
"Ona, tebe?!"
"Áno, myslela si, že sme zlodeji. Preto utekala, preto chcela, aby som jej dal slovo, že ju zabijem rýchlo."
"Vedel by som si predstaviť veľa vecí, ktoré by som s ňou robil. Smrť medzi ne jednoznačne nepatrí. Nechal by som si ju, keby som bol zbojnícky kapitán."
"Nič si nechávať nebudeš!" zarazil ho plukovník. Gregor sa zasmial.
"Tak preto! Chceš ju pre seba. A čo si to hneď nepovedal? Pôjdeme a nájdeme tú tvoju tajomnú rusovlásku... a popri tom hľadaní, chytíme bandu. Už si zabudol, preto sme do tejto diery prišli. Musíme sa poponáhľať. O dva mesiace sa totiž žením, tak nato nezabúdaj." Gregor sa zarehotal a priateľský ho plesol po ramene. Plukovník zagánil a zaškrípal zubami, pretože jeho doráňaný chrbát sa búril proti akémukoľvek dotyku.
 
Prebrala sa až na druhý deň a cítila nesmiernu slabosť a bolesti jej neraz vohnali slzy do očí. Statok stíchol, pretože osadenstvo sa vybralo do kostola. Pozviechala sa z postele len preto, že musela ísť na potrebu. Zašla do kuchyne a zjedla jablko. Nevládala si pripraviť jedlo. Jej telo plné modrín a odrenín protestovalo proti najmenšiemu pohybu. Dovliekla sa do postele. Jolie jej po návrate priniesla jedlo a neustále vyčkávala. Sliedila jej v tvári a sledovala aj najmenšiu mimiku. Keď sa nedočkala vysvetlenia, znervóznela.
"Dievčatko moje, nech už sa stalo čokoľvek, nenesieš zato vinu. Muži... niekedy dokážu byť krutý a urobia veci, ktoré vedia zničiť život. Ak budeš chcieť... som tu a počúvam. Nebudem ťa hrešiť, ani za nič viniť. Nie je to tvoja vina." Zašepkala a nechala ju osamote. Emily sa zamyslela. Správanie pestúnky, bolo zvláštne. Potom, pochopila. Jolie si myslela, že ju niekto napadol a zneuctil. Videla to z jej pátravých pohľadov, ľútostivého vzdychania. Nečudovala sa jej. Zápästia mala modré a na pravej ruke sa výrazne vynímal otlačok ruky plukovníka. Zamračila sa. Musí uviesť veci na pravú mieru. Nechce, aby si mysleli, že ju niekto zneuctil. Keď sa predvečer vrátila a pripravovala jej kúpeľ, Emily začala rozprávať.
"Ani nevieš, dieťa moje... ako mi odľahlo. Samozrejme, z tvojej strany je veľká nezodpovednosť potulovať sa sama. Zničíš si povesť a ani nechcem uvažovať o tom, čo všetko by sa ti mohlo prihodiť. Časy nie sú bezpečné, pre slobodnú slečnu."
"Jolie, nezáleží mi na povesti. Nechcem sa vydať." Usmiala sa a pozorovala, ako pestúnka zrazu ožila. Z jej tváre sa vytratili obavy i súcit. Poriadne ju vyhrešila.To už sa podobalo na starú, dobrú Jolie.
 
O dva dni pribehla do jej izby. Spotená, s vydesenými očami. Emily ešte stále neschopná sa obliecť a vyjsť von, zotrvávala vo vnútri. Najhoršie bolesti ustúpili, ale modriny a opuchy ju ešte stále trápili.
"Sú tu vojaci. Myslím, že je to ten tvoj plukovník. Chcú sa s tebou rozprávať." Emily sa rozbúchalo srdce od ľaku. Nechcela ho vidieť. Musí byť na ňu veľmi nahnevaný. Oklamala ho a podviedla. Vlasy sa jej naježili pri pomyslení, čo jej ten veľký, hrubý muž urobí. Prinútila sa chladne uvažovať.
"Povedz, že ma musia ospravedlniť a byť trpezlivý, kým sa oblečiem, pretože som chorá. A príď mi pomôcť. Oblečieš ma ako do kostola. Nech im Silly pripraví občerstvenie a nech Jack ukryje Diabla." Keď vošla do miestnosti, muži vstali a predstavili sa. Cítila, že plukovník sa snaží preniknúť cez hrubý závoj pohľadom, ale upokojila sa. Závoj bol príliš hustý, aby sa mu to podarilo. Navyše vlasy mala pevné zopnuté pod čepcom, takže sa nevidel ani jediný chlpček. Zozadu jej Jolie pripínala hrubý, dlhý, čierny vrkoč a na to všetko nasadila vrchný čepiec so strieškou a závojom. Šaty mala väčšie s vypchávkami, takže pôsobila oveľa plnšie, ako bola v skutočnosti. Ponúkla ich, aby sa usadili a požiadala Jolie, aby ešte priniesla čaj, alebo pre mužov niečo silnejšie. Snažila sa hovoriť hlbokým hlasom. Vojaci slušne odmietli, ospravedlnili sa, že vyrušovali. Iba kontrolujú bezpečnosť okolitých fariem, podali vysvetlenie a nebudú ju dlhšie zdržiavať, keďže počuli, že sa necíti dobre. Blahosklonne ich vystrojila, zatvorila dvere a vydýchnuc sa o ne oprela chrbtom. To nemala robiť. Bolesť jej vohnala slzy do oči. Ale napriek tomu sa spokojne usmiala a vrátila do izby.


Nevyšla von dva týždne. Ako prvé sa musela zotaviť, ako druhé vedela, že vojaci sa potulujú po okolí. Neskôr Jonas prišiel so správou, že vojaci sledujú stopy bandy na sever. Spadol jej kameň so srdca. Pomaly sa začínala nudiť a horúčava v dome bola na nevydržanie. V horách musel byť príjemný chlad.

Konečne bola vo svojom živle. Ponárala sa plávala pod vodou, či na chrbte a len tak čvachtala. Voda ju príjemne chladila. Neskutočné horúčavy týchto dni, ju pripravovali o rozum. Slnko pomaly zapadalo, ale to jej neprekážalo. Neplánovala sa ešte vrátiť na usadlosť. Poriadne sa vykúpe, zajazdí si a možno sa ešte jeden krát vykúpe. Rada sa kúpala pri mesačnom svite. Voda bola osviežujúca a jazero akoby šepotalo, prihováralo sa jej. Táto tôňa bola hlboko ukrytá na malej polianke medzi lesmi. Náhodne ju pri potulkách objavila. Nikto sem nikdy nechodil. Posadila sa na veľký kameň pri brehu a prstami si rozčesávala vlasy. Na chvíľu sa osuší a pôjde ďalej. Košieľka sa jej lepila na telo, roztopašne si ju vyzliekla, vyžmýkala a znovu obliekla. So smiechom si pomyslela na Jolie, čo by jej povedala, keby vedela, že sa v spodnej košieľke kúpe v jazere. Nahá na verejnosti. Už počula to horekovanie. 
 
Postupoval na juh. Každý večer, po skončení svojej hliadky, sa vracal k prepadlisku, či ju náhodne neobjaví. Možno si dá zase stretnutie so svojim milencom. Keby nebolo jeho vojakov, ako svedkov, myslel by si, že bola iba preludom. Zdala sa mu, pretože neexistovala. Nikto o nej nič nepočul. Blížil sa k jazierku. Odtiaľto to bolo ešte asi hodinu cesty. Náhodne ho predvčerom objavil. Do sýtosti sa vykúpal a schladil. V týchto horúčavách to bolo ako osviežujúci balzam na jeho "dusené" telo. Posledné, ohnivo-červené, slnečné lúče sa odrážali na hladine. Schádzal pomedzi stromy, keď zazrel ešte čosi červené. Pri okraji, na balvane, čo trčal z vody. Priblížil sa a zatajil dych. Jeho prelud, sedel na kameni. Iba v košieľke. Mokré, krvavé kadere si rozčesávala prstami. Obliala ho horúčava, keď si stiahla košieľku a vyžmýkala ju. Jeho telo sa vzbúrilo. Sedela síce chrbtom, ale videl nežnú krivku drieku i zadočku. Vlasy ju halili, ale predstavivosť na seba nenechala čakať. Zosadol z koňa a viedol ho za sebou. Nesmel ju vyplašiť. Už mu neujde. Jeden krát sa jej to podarilo, ale viac nie.

Diablo zlostne zafŕkal a zastrihal ušami. Všimla si toho. Obozretne sa poobzerala. Zoskočila z kameňa a vyšla na breh. Žrebec znovu zafŕkal a ona na seba rýchle natiahla šaty. Niekto bol v blízkosti. Vždy sa smiala a tvrdila, že Diablo je kríženec psa a koňa. Na-šuchla si topánky a zdrapla spodné prádlo, spodnicu, pančuchy i čepiec. Rýchle vyskočila na chrbát žrebca, oblečenie zrolovala do sedlovej tašky. Podozrievavo sa porozhliadla. Radšej zmizne. Nepríjemný pocit, že ju niekto sleduje ešte zosílil. Vyrazila tryskom. Poznala terén a tak sa stratí v lesoch. Nech to bol ktokoľvek, bol to človek. 

Vyplašil ju. To jej čierno žrebčisko, upozornilo na spoločnosť. Vyrazil naokolo jazierka. Nadbehne jej a odreže cestu. Bude sa ťahať južne, to vedel, ale kam? Bola výborná jazdkyňa, to zaregistroval už minule. Na koni sedela s prirodzenosťou a sedela na ňom obkročmo. Bola to divoška. Vo vyššej spoločnosti neprichádzalo do úvahy, aby žena jazdila obkročmo. Neexistovalo ospravedlnenie, aby sa kúpala takmer nahá v jazere, alebo potulovala v noci sama, bez sprievodu. Dáma, to zrejme nebude. To by mu vôbec neprekážalo. Popod nos sa zasmial. O pár minút, to už smiešne nebolo. Zmizla bez stopy. V lesoch sa vyznala, ako nikto. Vrátil sa k jazeru. Nahnevaný sa ponoril do chladivej vody, aby sa upokojil. Na brehu zazrel niečo biele. Aj v prítmí to svietilo. Spodnička. Privoňal. Fialky.
"Vyzerá to, že rada strácaš kusy odevu, Fialka." zašomral a strčil si jej spodnicu do sedlového vaku. V duchu ju už dávno volal Fialka. Nevedel jej meno a tak jej dal vlastné.

Vrátila sa domov. Znechutená vykefovala žrebca a pobrala sa do domu. Ten chlap bol všade. Jonas ju upozorňoval, vraj sa na ňu vypytuje. Bude si musieť odpustiť nočné jazdy, aj kúpanie. Nemohla riskovať, že ju zase chytí. Dva príšerne dlhé týždne sa z domu nepohla. Až kým Jonas neprišiel z mesta a neoznámil, že banda zbojníkov bola včera v noci pochytaná a ešte dnes ráno, ich vojaci odtransportovali do hlavného mesta, pred súd. Potešila sa. Vojaci odišli, plukovník bol preč. Konečne. Ledva čakala, kým všetci pospia a vytratila sa. Najskôr si užívala rýchlu jazdu. Čepiec si ani neuviazala. Chcela cítiť vietor vo vlasoch. Nasledovalo kúpanie. Natešene sa ticho zasmiala. Vyliezla na balvan a skočila elegantnú šípku do hlbokej, studenej vody. 

"A mám ťa Fialka". Spokojne si pomyslel a vyšiel z úkrytu. Žrebec zafŕkal, ale keď k nemu podišiel a priložil ruku na nozdry, zviera sa upokojilo. Odviazal ho a potichu odviedol k svojmu. Zviazal im uzdy dohromady. Dievča sa ponáralo, takže si nič nevšimlo.
Posadil sa na breh, k jej oblečeniu a víťazoslávne sa usmial. Všimla si ho, ako plávala k brehu. Zdesená stuhla vo vode, ktorá jej teraz siahala povyše pŕs. Vytriešťala na neho oči, neschopná slová.
"Mali by ste vyjsť, prechladnete." Ticho navrhol.
"Nemali ste tu byť, veď ste odišli!" popudene vyštekla. Zasmial sa.
"Presne to som si myslel. Niekam ste sa skryli a keď ste sa dopočuli, že vojaci odišli, vyšli ste z úkrytu. Máte zrejme dobrého informátora." Posmešne vyriekol. Mlčala a úporne rozmýšľala, čo teraz.
"Naozaj by ste mali vyjsť, bez pohybu vo vode, ochoriete."
"Hádam si nemyslíte, že vyjdem na breh. Nie som oblečená!" odvrkla.
"Ou! Naozaj? A prečo ste o tom neuvažovali pred tým, ako ste tam vliezli? Nenapadlo vás, čo všetko sa môže stať nahej žene, samej v lese?!" príkro ju zahriakol.
"Nič vás do toho nie je!" odsekla.
"To máte pravdu, prepáčte. Chcem sa len porozprávať. Ak chcete, obrátim sa, aby ste sa osušili a obliekli. Som neškodný. Naozaj." Pochybovačne prešla očami po jeho tele. Ten pohľad, pálil.
"Dávam vám svoje slovo, že ste so mnou v bezpečí. Nie som násilník. Nedotknem sa vás, proti vašej vôli. Poďte von, bude to pohodlnejšie. Ak pôjdem pre vás, moje slovo prestane platiť." Jemná vyhrážka ju nenechala na pochybách, žeby to naozaj urobil.
"Obráťte sa," poslúchol. Vyšla na breh, nahádzala na seba šaty, ani sa neosušila. Pozrela smerom k Diablovi, možno by stihla.... dych jej zaseklo. Nebol tam.
"Kde je môj kôň?!" vyštekla nervózne.
"Myslím, že sa s mojim žrebcom hostí na ovse. Smiem sa obrátiť?" nečakal na dovolenie. Prešiel po nej očami.
"Neosušili ste sa, naozaj prechladnete. Osušte si vlasy!" prísne zodvihol plátený uterák a podal jej ho. Cúvla.
"Osušte si vlasy, inak to urobím ja."
"Nebudete mi rozkazovať!" odvrkla, zdrapla uterák a zavila si doňho bujnú hrivu.
"Budem, pokiaľ budete v mojej prítomnosti a budete sa správať, ako nezodpovedná roztopašnica!"
"Tak to je šťastie, že vo vašej prítomnosti nebudem!" 
"Ale budete," sebavedome vyhlásil, "teda...  pevne verím, že budete." Dodal už jemnejšie.

Komentáre 5

aknit11 dňa 27.06.2016 - 11:11

A ešte čosi takéto Úsmev

LanaSavara dňa 27.06.2016 - 14:57

doma som lietala ako drak :-) vedela som, ze je pridany aj tento pribeh. Ale povinnosti volali.

Uz prve riadky ma nadchli. A teraz ked som mala moznost na chvilu sadnut k obrazovke nelutujem ani okamih. Pribeh velmi kvalitne napisany. A tusim nasa divoska nasla niekoho rovnako tvrdohlaveho ako je ona sama Chichocem sa. Ako sa to hovori ? Narazila kosa na kamen Mrkám.

Dnes boli ako by Vianoce pre mna. Tolko pridaneho TlieskamTlieskamTlieskam

tomicka dňa 27.06.2016 - 15:01

Jeminecky, novy pribeh. Aknit jednoducho valisTlieskamTlieskamTlieskam Perfektny, to zase budu boje, uz sa tesim. Skoda, ze tu nie je smajlik, ako sa madlia rukyÚsmev

Lenka R dňa 01.07.2016 - 06:49

Jeeej , krasny pribeh . Caka nas romantika a boj dvoch silnych osobnosti ÚsmevTlieskamTlieskamTlieskam

Aknit, moc si nas- vsetky zavislacky na tvojich pribehoch  potesila Slnko

 

 

aknit11 dňa 01.07.2016 - 20:25

Som rada, že vás Fialka zaujala dievčenceÚsmev  Je to len taká klasika, romantika, ale ako oddychové čítanie, som si vždy volila tento žánerÚsmev