Skočiť na hlavný obsah

Fialka 12

Pridal aknit11
dňa 13.04.2019 01:14
fialka

Ťahala ho naprieč tmavým, hustým porastom v duchu si opakujúc, že toto zvládne, aj napriek tomu, že situácia nevyzerala práve najpriaznivejšie. Lord bol nemotorný a mal zlú fyzickú kondíciu. Spomaľoval, až nakoniec zastal.
"Snažíme sa... ale už nevládzeme!" fučal hnevlivo.
"Pane... ak nebudeme pokračovať nájdu nás a zabijú." Ticho upozornila.
"Mali sme tam ostať a počkať na výkupné!" spurne odporoval.
"Pri všetkej úcte pane, mali vás zabiť. Drzo by vzali peniaze a nechali vás niekde s podrezaným hrdlom. Petras, to bol muž, čo ma odviedol z cely, mi to povedal." Jemne vysvetlila.
"Veríte tomu zbojníkovi? Ako sa vám vlastne podarilo ho presvedčiť, aby nás pustil?" 
"Nebol zbojník. Bol to zved v utajení. Vyškolil ho môj otec. Infiltroval sa do tejto bandy, pretože získali informácie, že sa niekto pokúša ohroziť kráľovskú rodinu. Pane, Petras mi tiež povedal, že ste kľúčová osoba našej krajiny a že je veľmi dôležité, vás dostať do bezpečia. Asi sa obával, že informácie, ktoré vlastníte, by uškodili nášmu panovníkovi. Môj kamarát tam nechal svoj život, len aby ten váš ochránil. Má malého synčeka, volá sa Robin a žije na farme v Sadenstonne u rodiny Wandrenovej, ak sa odtiaľto nedostaneme, čaká ho neistý osud. Sľúbila som, že sa o neho postarám... snažte sa prosím." Láskavo mu dohovárala, pretože vedela, že ak preukáže netrpezlivosť, môže vyvolať hysterický záchvat u zmoreného väzňa.
"Poďme teda, uvidíme pokiaľ zájdeme." Súhlasil neisto. O hodinu, začala uvažovať o inej alternatíve. K jazeru sa nedostanú. Neexistovala ani teoretická šanca dostať sa tam pred svitaním. Lord už mlel z posledného. Musela nájsť úkryt. V tme to nebolo jednoduché. Náhodne jej skĺzla noha do priehlbiny. Musela vynaložiť nemalú silu, aby nespadla a nestrhla so sebou aj unaveného muža, ktorý ledva prepletal nohami.
„Počkajte tu mylord." Šepla a opatrne preskúmala terén. Pod nimi sa rozprestierala priepasť. Spustila sa na zadok a obozretne spúšťala dole. Nebolo to dôstojne, ale zato bezpečné. Breh bol strmý a v tme krkolomný. Pod odtrhnutou horninou sa skrýval previs. Dosť veľký na úkryt. Po chrbte jej prešiel mráz pri pomyslení, žeby sa v tej tme zrútili dole. Stačilo pár centimetrov... 
Zapudila znepokojujúce myšlienky. Ako úkryt to bude ideálne. Do svitania tu prečkajú a budú pokračovať. Aspoň si lord na chvíľu vydýchne a pozbiera sily. Po svetle budú napredovať rýchlejšie, aj keď sa bude musieť obzerať, či nemajú za chrbtom prenasledovateľov.  O chvíľu túto možnosť vylúčila. Lord razantne protestoval. Chcela ho spustiť po lane, avšak jeho fyzická slabosť a strach v tom bránili. A navyše bol to urastený muž, obávala sa, že ho nedokáže udržať. Ak by zakopol, alebo sa pošmykol...

„Nevadí pane, nájdeme si iný úkryt.“ Upokojovala rozrušeného utečenca. Opakovane ho uchopila za ruku a vykročili do rednúcej tmy. Už nenáhlila, šli pomaly, aby vydržal zájsť, čo najďalej. Napredovali pomaly, ale napredovali. Zdvihol sa vietor, v horách bolo chladno a nápor vetra ju prebíjal až do morku kosti. Zastavila.
„Ticho pane, nehýbať a ani nemuknite!“ upozornila, pustila jeho ruku a vrátila sa pár metrov naspäť. Zatvorila oči a načúvala. Zhlboka, pomaly potiahla nosom. 
„Musím vás ukryť, pane.“ Vrátila sa k nemu.
„Čo sa deje?“ znepokojený vyhŕkol.
„Sú niekde za nami, spôsobujú hluk a cítim dym s fakieľ. Skryjem vás v tamtej húštine. Vezmite si môj kabátec. Prehoďte si ho cez hlavu, ochránite si tvár a ruky pred poškriabaním.“ Podala mu kus odevu a viedla ho k hustej krovine. 
„A... a čo vy mylady?“ habkal vyľakaný.
„Budem v poriadku, nebojte sa. O všetko sa postarám. Za žiadnych okolností nevyjdete, kým vás nezavolám. Nech sa deje čokoľvek. Nech počujete čokoľvek, ostanete v tom kroví.“
„Mali by sme sa obaja skryť, mylady... čo zamýšľate?“ nedal si povedať.
„Pane, váš život... je dôležitý. Musíte to prežiť za každú cenu. Prosím, urobte, čo som vám povedala.“
„Ale čo bude s Vami? Nemôžem dovoliť, aby ste sa obetovali, vojvodkyňa. Nie sme zbabelec, postavíme sa im.“ Protirečil.
„Pane, urobte to, ak nie kvôli mne... tak kvôli Petrasovi. Obetoval svoj život, aby ste prežili.“ Pripomenula mu. Zafučal, ale poslúchol.
„Budete v poriadku?“ hlesol, tesne pred tým ako pustila krovie, ktoré pridržiavala, aby sa dostal do húštiny.
„Samozrejme pane, mám v tom skúsenosti.“ Ticho preriekla, aby sa upokojil.
„To nám musíte vysvetliť.“ Ozvalo sa z krovia. Vzdychla a pobrala sa späť ku chodníku. Začalo sa brieždiť. V lese oveľa pomalšie, ale tma bola jej priateľom. Vyskočila, rukami sa zachytila konára košatého javora a vyhupla naň. Stála na konári a pátrala v tme, až kým nezazrela to, čo očakávala. Svetlo sa pomaly približovalo. Dve fakle. Načúvala, aby rozoznala ako sa pohybujú. Lomozili a často zakopávali. Dvojica. Zhlboka sa nadýchla. Vzpriamene, nepohnute vyčkávala, kým sa dostanú pod strom.
„Dávaj pozor, sú niekde blízko. Vidíš tie stopy?“ tlmene hovoril prvý.
„Vidím, vidím... najskôr odkrágľujeme pánka, potom diablicu. Zabila Byorna, zakrútim jej tým vyziablým krkom s radosťou!“ zašomral druhý.
„Šéf rozkázal priniesť gebuľu toho pánka, ako dôkaz, aby kasíroval prachy. Diablicu máme šéfovi priviesť živú. Má pre ňu nachystané pomalé zdochýnanie, nesmieme ju zabiť!“ oponoval prvý. Keď druhý zastavil pod konárom na ktorom stála, pomyslela si, ako jej to uľahčil a tak skočila. Pristala na jeho ramenách. Okamžite ho dlaňou uchopila pod bradou a druhou rukou za temeno. Trhla a skrútila hlavou do neprirodzeného uhla nabok. Kosti lámajúcich väzov desivo zaprašťali. Zložil sa pod ňou a ona doskočila na zem práve vo chvíli, keď sa druhý zbojník obrátil za tým hrozivým zvukom. Vrhla dýku, nestihol ani vykríknuť a zosunul sa jej k nohám. Jednu fakľu okamžite udusila, druhú zodvihla. Vytiahla dýku, očistila a vrátila do puzdra. Podišla ku krovinám.
„Poďte von pane, už je to bezpečné.“ Zašeptala a odtiahla konáre. Vyľakaný vyšiel von. Oči mu takmer vyliezli z jamôk. Vzdychla. Mal z nej strach. 
„Ste v poriadku, pane?“ šepla opatrne. Hysterický záchvat bol poslednou vecou, ktorú potrebovali.
„Mali mi odrezať hlavu!“ vydýchol zdesený.
„Ochránim vás pane... všetko bude dobre. Dostaneme sa z toho.“ Upokojujúco šepkala.
„Oni ma skutočne chcú zabiť... neveril som tomu.“ Roztrasený vyriekol.
„Musíme ísť ďalej. Podržte ten oheň. A poďte za mnou!“ zavelila razantne, aby ho zamestnala. Podišla k nebohým. Zvliekla kabát z druhého.
„Môžete si ho obliecť, je o čosi mohutnejšej postavy ako vy, padne vám. Nebude tak vidieť vašu košeľu a nemusíte mať na pleciach moju sukňu. Nie je najčistejší, ale teraz veľmi nemáme na výber. Zúfale situácie si vyžadujú, zúfale riešenia. Tento aspoň nie je od krvi. Nebude vám chladno. Už svitá, pôjde sa nám lepšie.“  Pobrala im dýky i meče, pištole nemali, ale jeden mal na chrbte kušu. Tej sa potešila. Podala mu opasok s pošvou.
„Viete šermovať?“
„Samozrejme.“ Usmiala sa a vzala si od neho svoj kabátec aj sukňu. 
„Musíme ich tu nechať, niet času na pochovávanie. Ešte okamih, skontrolujem okolie.“  Zahasila aj druhú fakľu. Vyliezla na javor, tentokrát až na vrch. Pozorne pátrala po náznaku svetiel. Všade naokolo bola tma, ale v údolí zopár uvidela.  Zoskočila a lord na ňu vypliešťal oči.
„Momentálne nemáme nikoho za chrbtom. Prehľadávajú údolie a prístupové cesty. Len títo dvaja nešťastníci sa pobrali tadiaľto. Poďme, pane. Počujem hučať vodopády, už to nie je ďaleko. Keď budeme v úkryte, zaobstarám nám niečo na jedenie.“
„Ste neuveriteľná...“ vydýchol a uchopil sa jej za ruku s dôverou, ako malé dieťa.
Po hodine ho usadila pod košatý dub. Už skutočne nevládal. 
„Oddýchnite si na chvíľu pane, ja sa porozhliadnem.“ Zbehla k rieke a nabrala vody do čutory. Našla lesné jahody. Nazbierala ich do sukne. Osviežili sa a pokračovali. Tesne pred obedom, zišli k jazeru.
„Sme na mieste pane, tam sa ukryjeme.“ Ukázala na vodopád.
„Vo vode?“ nechápal.
„Za tým vodopádom je jaskyňa.“
„Obávam sa, že moje plavecké schopnosti, nie sú dostatočné.“ Pochybovačne riekol.
„Vy neviete plávať, pane?“
„Viem, ale taký dlhý úsek, nezvládnem.“
„Tak jazero obídeme a skočíme priamo pod vodopád. Toľko zvládnete, preplávať pod vodopád?“ vyzvedala. Chvíľu uvažoval, potom prikývol. 
"Už len chvíľu pane, túto Kalváriu máme takmer za sebou." Usmiala sa a vykročila. Bol teplý augustový deň. Noci v horách boli studené, avšak akonáhle vykuklo slnce, neporovnateľne sa oteplilo. Posledný úsek k vodopádu, ho už iba vliekla za sebou. Stúpanie k útesu bolo strmé. Chvíľami sa obávala, že lord výstup nezvládne. Fučal, potil sa, ale nereptal. Robil, čo bolo v jeho silách.  Napriek nedostatočnej fyzickej zdatnosti, húževnato napredoval. Pomaly, ale predsa. Zrejme až teraz pochopil, že im skutočne hrozí smrteľné nebezpečenstvo. Po očku ho pozorovala. Prestal o sebe hovoriť v množnom čísle. Jeho imaginárny priateľ už nebol s nimi. Pravdepodobne upadol do šoku z dramatických zážitkov. To neveštilo nič dobré. Jej kamarátka spáchala samovraždu hneď potom, ako sa prestala rozprávať so svojou "imaginárnou" matkou.
"Sme na mieste." Stáli na útese, zboku vodopádu. Pohliadla do hlbiny pod nimi. Najmenej desať metrov. Zaťala zuby. Bude problematické ho nahovoriť, aby skočil. Opatrne, z bezpečnej vzdialenosti od okraja nahliadol a za-lapal po dychu.
"Je to príšerne vysoko. Zabijeme sa!" zvolal.
"Nie pane, nezabijeme. Zatvorte oči, skočíme spolu."
"Čo ak tam nie je dostatočná hĺbka?!" v panike vyjednával.
"Je tam. Vodopád je mohutný, vymýva dno jazera... tlakom vody sa neustále prehlbuje."
"Obávam sa, že to nedokážem... mohli by sme napredovať ďalej. A nájsť vhodnejší úkryt."
"Možno máte pravdu, mohli by sme ísť ďalej." Jemne, milo preriekla a upokojujúco mu podala ruku. Natešený ju uchopil. V tej chvíli do neho vrazila, chytila ho za opasok a strhla zo sebou, takže prepadli cez okraj. Zdesený vykríkol, ale jeho krik pohltil hukot vodopádu.  Pustila ho pri dopade. Okamžite vyplávala nad hladinu. Dopadali na ňu roztrieštené potoky vody, takže jej sťažovali videnie i dýchanie. Lord nevyplával. Nadýchla sa a ponorila. Vzápätí ho uvidela. Stuhol úľakom a klesal ku dnu. Zdrapla ho za kabát a vytiahla hore. Hneď, ako dosiahol hladinu začal sa dezorientovaný brániť, kašľať a kričať. V panike sa jej zdrapol a obaja začali klesať. Udrela ho do tváre, aby ju pustil, inak sa obaja utopia. Oboplávala ho zozadu, na viac nečakala, rúčkou dýky ho ešte raz udrela, tentokrát do spánkov. Omráčený ochabol. Spustiac sa hlbšie, ho pod-plávala a vytlačila nad vodu za bedrá. Ležal na hladine horeznak. Uchopila límec kabáta a na chrbte plávajúc, ho ťahala za sebou pod vodopád. Zadržala dych a boli vo vnútri. V pokojnom jazierku za vodopádom, ktoré bolo plytké. Roztrasená vysilením sa pozviechala na nohy a vytiahla lorda na hladký, skalnatý breh. S ťažkosťami ho posadila. Kľakla za neho, objala okolo pása a z celý sily stlačila. Zaprskal, lapal po dychu a tak spojenými rukami, udrela na žalúdok, čo vyvolalo okamžitú reakciu. Začalo ho napínať a prv, ako začal zvracať ho predklonila.  Ako polapil dych a rozkašľal sa, odstúpila.
"Vy ste ma strčili... zhodili dole!" nahnevaný skríkol.
"Neboli by ste skočili." Pokrčila plecami.
"Samozrejme, žeby sme neskočili! Len blázon sa vrhne na hlavu z takej výšky!" kričal rozčúlený.
"Vidím, že vám je už lepšie. Váš priateľ je späť." Jemne sa usmiala.
"Aký priateľ, čo to tárate?! Kde zase idete? Neodchádzajte!!!" skríkol chrbtu dievčiny. Ležérne sa k nemu obrátila.
"Mrzí ma pane, že som voči vám bola taká tvrdá. Pozrite sa okolo seba. Sme v jaskyni, v bezpečí. Vodopád hučí za našimi chrbátmi, takže ani váš krik nikto nezačuje. A idem... sa poobzerať ako to vyzerá vo vnútri. Tu je hukot a vlhko. Musíme sa usušiť a oddýchnuť si."  Oznámila mdlo. Zahanbene zmĺkol. Unavený zafučal a pozviechal sa.
"Ostaňte tu pane, preverím jaskyňu. Je tam dosť tma, nájdem bezpečné miesto a prídem pre vás. Petras si tu určite vytýčil útočisko, aj únikový plán, ale pre každý prípad."
Postupovala opatrne chrbtom k skalnej stene. Tieto miesta dokázali byť veľmi zradne, plné výmoľov a prepadlísk napriek svojej zdanlivej pevnosti. Steny sa náhle zúžili. Lord sa bude musieť pretlačiť. Zaradovala sa, pretože po nejakých troch metroch sa zase prudko rozšírili. Kónus sa rozširoval až vošla do priestrannej jaskynnej dvorany. V nej ústili ďalšie chodby. V strede haly zazrela kužeľ denného svetla. Zaklonila hlavu. Východ, najmenej pätnásť metrov, hore skalným kužeľom. Hmm... ona by to v prípade núdze možno vyliezla, ale lord Welias v žiadnom prípade. Podišla bližšie a usmiala sa, keď zazrela lano.
 

Komentáre 3

aknit11 dňa 13.04.2019 - 01:22

Tak zase kúsok :-)

petronela dňa 15.04.2019 - 11:24

Jeeeeej to je super, nevedela som sa dockat, pisete uzasne pribehy :) budem sa tesit na dalsie pokračovanie :) 

tomicka dňa 17.04.2019 - 11:38

Fu, no to bolo napinave aj trochu desive Prekvapenie A ako sa panko rozjedoval, ked ho sotilaChichocem sa Som zvedava, ako budu pokracovat dalej a kedy ich Jonas aj s "manzelom" najde. Uz sa tesim na dalsi dielik. Vzdy len tuzobne nakukam, ze ci uz nieco jeÚsmev  

Ozaj nevidim tu Lenky, ani Lanu dokonca ani Nevetko nie. Kde ste babenky?