Skočiť na hlavný obsah

Fialka 5

Pridal aknit11
dňa 15.10.2016 16:44

Zafučala, ale predsa sa len uchopila podávaného ramena. Jej gesto bolo také očividné, žeby sa najradšej rozosmial. Potlačil veselosť a nasadil si neutrálny výraz.
"Pozrite, ako sa vyčasilo." Jemne začal.
"Zničím si črievičky." Sucho skonštatovala.
"Vyčistia vám ich. No nestojí ten výhľad, za tu trošku blata?"
"Ani veľmi nie, už som tu bola mnohokrát. Bývam tu totiž." Odvetila štipľavo.
"Emily, Emily... zrejme ste v škole nedávali pozor na hodinách kultivovanej konverzácie. A to ste mi tvrdili, že ste boli vzornou žiačkou." Vytkol hlbokým hlasom. Po chrbte jej prešiel mráz. 
"Aký ste boli v škole, vy?" obrátila tému.
"Bol som... lump." Pokrčil plecami a oči mu šibalský zažiarili.
"Ostalo vám to, alebo ste z toho vyrástli?" podpichla.
"Emily zase musím apelovať na vašu výchovu.  To nebolo pekné, ani v rámci slušnosti."  Pohrozil prstom, ale usmieval sa. Jeho úsmev bol nákazlivý. Prinútila sa od neho odtrhnúť zrak a sústrediť sa na kaluže vody na chodníkoch. Musela sa pustiť ramena, aby jednu obišla, čo jej vyhovovalo. Pokračovala, ale už sa ho neuchopila. Vlastne si ho viac nevšímala. Akonáhle sa pustila jeho ruky, pocítila uvoľnenie a kŕč, čo skrúcal žalúdok popustil. Vykračovala po okraji a sústredila sa na obzor. Odrazu ju uchopil za ruku a stiahol k sebe. Zaspätkovala. Jej ruka opäť skončila na jeho predlaktí.
"Nepovedali ste mi, že prechádzka pre vás znamená, zrýchlený presun naprieč parkom." Podotkol pichľavo a priložil jej malú rúčku tou svojou obrovskou. 
"Ehmm... snažím sa vyhýbať kalužiam." Odvetila vynaliezavo. Blížili sa k ďalšej mláke.
"Rád vám pomôžem... aby ste sa neušpinili." Pohotovo ju zodvihol na ruky a prekročil mláku. Stuhla. Jej prsia, sa dotýkali jeho hrude. Prvé dva gombíky na košeli odhaľovali reťaze svalov a jemné ochlpenie. Sťažka prehltla, kŕč v žalúdku sa rozšíril aj do pod-bruška. 
"Pu... pustite ma prosím." Úplne bez seba zvolala, rozochvená. Jeho temné oči zasvietili pobavením a ústa sa priblížili.
"Iba sa snažím byť vám k dispozícií... vo všetkom." Zašepkal drsne, takmer na jej perách. Obliala ju horúčava, jeho dych pošteklil všetky nervové zakončenia.
"Ste príliš snaživý, poradím si. Pustite ma, je to neslušné!" chladne ho odbila, pozbierajúc svoje posledné sebaovládanie. 
"A ak nie, pobijete sa so mnou, vy malá čertica?" usmieval sa.
"Ja sa nebijem!" odfúkla a pokúšala sa skĺznuť na zem. Jednoducho si ju podhodil, narazila na jeho pevnú hruď a opäť bola uväznená v tej oceľovej obručí.
"To určite! Kto vás prepána, naučil boxovať?!"
"Netuším o čom to hovoríte. A dôrazne žiadam, aby ste ma pustili!" nasrdene zablýskala očami. So smiechom ju pustil na zem, ale ruku nepustil, iba opäť vsunul pod rameno.
"Nepáči sa vám v mojom objatí?" zaujímalo ho.
"Nie." Jedine slovo dostatočne vyjadrilo jej pocity. Pri-dvihol obočie.
"Máte zrejme rada iný tip mužov. Budete si musieť zvyknúť." Chladne skonštatoval.
"Ste priveľký. Silný. Desíte ma." Odvetila podľa pravdy. Prekvapene sa uškrnul.
"Verte mi, že jedného dňa oceníte moje rozmery. Ani jedna žena doposiaľ, si nesťažovala."
"A ehmm... nemohli by ste sa nejakým spôsobom zamerať na tie ženy a na mňa zase zabudnúť?" úprimne hlesla. Zastavil, neveriac si ju premeral. Najskôr mu preletelo hlavou, že zámerne provokuje, ale jej oči hovorili, že to myslí smrteľne vážne.
"Nemohol. Nikdy som na vás nezabudol. Stalo sa nedorozumenie a teraz je na mne, aby som všetko uviedol na pravú mieru. Sme zasnúbený, budete mojou manželkou. Nebudem vám vyčítať nič, čo sa stalo za posledné tri roky, keďže je to do určitej miery, aj moja chyba. Ako ste podotkli, nikdy som nezisťoval, kde ste a či ste v poriadku. Bral som to ako samozrejmosť. Takže skutočne nechcem rozmýšľať o tom, ako ste žili za tieto tri roky... ani s kým ste sa stýkali. Zabudnem na ne, pretože by ma tie myšlienky privádzali k zúrivosti."
"Nemáte mi čo vyčítať! Jednoducho bolo na mne, aby som rozhodla, čo je správne a čo nie. A nič z toho neľutujem." Zase jej oči zaiskrili hnevom.
"Správne, nebudeme sa o tom ďalej baviť, pretože ma uchytí parom!" drsne zamrmlal, pritiahol ju k sebe a tvrdo pobozkal. Trestajúci, hrubý bozk jej vohnal slzy do oči. Urobila naj-prirodzenejšiu vec, na akú si spomenula, napriek rozhorčeniu a šoku. Zohla koleno a udrela. Zaklial. Zovretie popustilo a drsný bozk konečne skončil. Opakom ruky si utrela ústa a nahnevane sa rozbehla cez záhradu. Pri-dvihla si šaty a bežala, ako o život. Dobehol ju a strhol za ruku.
"Nedotýkajte sa ma, vy hrubián!" zasyčala zúrivo.
"Nebudete behať po parku, ako zdivená! Dámy sa takto nesprávajú." Zafučal, ešte celý bez seba od bolesti.
"Tak si nájdite dokonalú dámu a mňa nechajte na pokoji!" odvrkla.
"Nemôžete behať so zdvihnutými sukňami!" zahrmel.
"Mám sa radšej potknúť a zlomiť si nohu? Hlavne, aby mi nebolo vidieť členky?!"
"Bolo vám vidieť hádam aj kolená!"
"Ách! Naozaj? A kto ich videl, žeby tamtie duby? Strašné! Mali by ste ich vyzvať na súboj, vy puritán!" vyštekla a vytrhla svoju ruku. Prehrabal si vlasy, aj keď by najradšej hrabol po nej a vytriasol z nej všetky hlúposti. Zaťal zuby a prinútil sa ovládnuť.
"Emily, ospravedlňujem sa." Riekol po chvíli ticho. Podozrievavo ho pozorovala. 
"Správal som sa grobiansky a vulgárne. Neviem prečo, bežne sa správam úplne normálne. Vašu reakciu, považujem za opodstatnenú." Pokývala hlavou a pobrala sa k domu.
Dobehol ju.
"Emily, prepáčte mi." Ticho šepol.
"Nevydám sa za vás. Máte príliš veľkú fyzickú silu, nedokážem sa ubrániť a to je pre mňa deprimujúca, predstava." Jednoducho uzatvorila. Zastavil a civel už len na jej chrbát. Zase sa za ňou rozbehol.
"Nikdy som žiadnej žene neublížil. Hádam si len nemyslíte, žeby som vás týral, alebo fyzický trestal." Neveriacky vyhŕkol.
"Zrejme ma nepočítate medzi ženy, ale mne ubližujete. Vaše správanie, voči mne doteraz, tomu nasvedčuje. Ste vojak, pane. Tvrdý vojak. Vojna vás zmenila. Nechcem manžela, ktorý bude hrubo reagovať na nespokojnosť. Ja nechcem... aby ste ma bili." Posledné slová zašepkala s bázňou. Vytreštil na ňu oči a ostal bez textu. Prinútil sa spamätať a netrpezlivo zacmukal.
"Nikdy som žiadnu ženu neudrel! A dal som záväzne slovo, takže niet o čom diskutovať!" pretlačil cez zuby.
"Vaša česť neutrpí, nevyhýbate sa svojmu záväzku. Slovo je možné vrátiť. Vraciam vám, váš sľub. Ste slobodný."
"Dal som slovo vášmu otcovi, že sa o vás postarám!"
"Čo ste aj urobili. Som živá, zdravá a spokojná. O pár týždňov som plnoletá a viac so mnou nebudete mať starosti. Ak vás upokojím, pôjdem hoc do toho kláštora, počas tých zostávajúcich týždňov."
"Musíte byť na poriadku. Zabezpečená, so životnou istotou."
"Prečo si myslíte, že manželstvo je životná istota? Som zabezpečená a som schopná sa postarať o seba i svoj majetok. My dvaja sa k sebe nehodíme, ako ste si ráčili všimnúť. A verte mi, jasnosť, nikto, za koho ma na-silu vydáte, sa vám za sobáš so mnou, nepoďakuje." Na chvíľu stíchla.
"Nepotrebujem manžela, čo bude rozhodovať o tom, čo si oblečiem, či ako behám po parku. Takže ak dovolíte, idem sa pobaliť." Drsne mu vmietla a nechala ho stať s otvorenými ústami na chodníku. Dôstojne odkráčala, ale len čo sa ocitla na schodisku, vytrielila, brala schody po dvoch so sukňami zodvihnutými až nad kolená. Vtrhla do izby.
"Jolie, kde si... Jolie!" skríkla zadýchaná. Pestúnka ustarostená pribehla.
"Emily, čo ťa naháňa samotné peklo?" zahromžila.
"Nie, iba vojvoda, ale to je vlastne synonymum." Zaškerila sa, keď staršia žena zastonala.
"Balíme, odchádzame!" zvolala temperamentne. Jej hlas znel vzrušene, plný radosti. Zbavila sa poručníka, tých pár týždňov vydrží a potom...
"Kam, čo si si to zase zmyslela Emily? Nemôžeme odísť. A čo slečna Rebeka, svadba?" pestúnka nešťastne zalomila rukami. Dievčina sa zamračila. Rebeka, na ňu zabudla. S hlbokým povzdychnutím dosadla na pohovku.
"Je mi ťažko, pri pomyslení, že tu nebudem. Je mi to veľmi ľúto." Šepla.
"A kam chceš vlastne ísť?" nechápala.
"Do kláštora. Vojvoda sa... ehmm... aby nemal výčitky svedomia, že... mám ísť na tých pár týždňov do kláštora. Potom to už nie je jeho starosť." Uzavrela zamyslene.
"Takže tvoja svadba nebude?!" zhíkla.
"Aká svadba?! Čo to hovoríš, Jolie. Žiadna svadba predsa nebola plánovaná. Bolo to len jedno z riešení, ako... ma zabezpečiť. A keďže sme s vojvodom usúdili, že sa k sebe nehodíme... a v tak krátkom čase, mi asi nesplaší žiadneho vhodného manžela... a... bude preto najvhodnejšie, ak zostávajúci čas do mojej plnoletosti, strávim v kláštore." Rozpačito vysvetľovala. Jej samej to znelo hlúpo.
"Takže sa ťa pohodlne zbaví?! Kláštor?! Dal slovo tvojmu otcovi, že sa o teba postará!" vybuchla staršia žena.
"Ale veď to urobil. Síce sme si až tak dobre neporozumeli vo všetkých bodoch, ale koniec dobrý, všetko dobré. A teraz prestaň polemizovať a začneme baliť... teda... ak chceš ísť so mnou. Neviem, aké to tam je. Možno, nechceš ísť do kláštora...", napäto sa jej zadívala do oči.
"Netrep hlúposti dievčička, samozrejme, že idem s tebou! Mala si ho aspoň poprosiť, aby dovolil... počkať do svadby, slečny Rebeky."
"S tou svadbou má to mrzí, ale čo už... veď, čo nevidieť budú krstiny a tie si nenechám ujsť. Keď ich chvíľu pozoruješ... horia, už len pri letmých pohľadoch, veru, veru... krstiny na seba nenechajú dlho čakať." Figliarsky sa zaškerila.
"Emily, mladá dáma o takýchto veciach nič nevie a ani sa k nim nevyjadruje!" pokarhala ju.
"Však sa ani nevyjadrujem, iba konštatujem... aj to, iba pred tebou." Roztopašne sa zasmiala, stiahla si rukavičky a dovliekla zo šatníka kufor. 
"Jonas... nebude sa mu to páčiť. Očakával, že vojvoda, splní svoje záväzky." Podotkla Jolie a otvorila šatník.
"Však splnil. Neviem, čo ste od neho očakávali. Stalo sa nedorozumenie a teraz je primálo času. A mne to vyhovuje. Zoberieme iba to najnutnejšie, tieto spoločenské odevy, necháme tu, pochybujem, že sa v kláštore nosí niečo takéto. Neskôr sa po ne vrátime." Zahovorila.
"Prepána, čo to máš s rukami Emily?" zhrozene vyhŕkla pestúnka. Emily sa zadívala na svoje zápästia. Modriny. 
"To sa... v tej búrke, naťahovala som sa s uzdou a popruhmi." Bez mihnutia oka zaklamala, aj keď sa dobromyseľná ženička na ňu dívala s pochybnosťami.
"Dám ti nato chladivé obklady." Práve jej priložila mokré, studené plátno na zápästia, keď sa dvere rozleteli. Vojvoda vyplnil celý priestor verají.
"Ani na krok, žiaden kláštor!" precedil pomedzi zuby. Pestúnka podskočila od ľaku, ako dvere buchli o múr. Emily ju reflexívne stiahla za seba a namosúrené založila ruky v bok.
"Vás neučili klopať?! Ste v mojej spálni, čo je nanajvýš nevhodné, choďte okamžite preč!" štekla rozčúlená. 
"A ak nie, tak čo?! Budete kričať, lebo vás skompromitujem a budem si vás musieť vziať? Len do toho, o to predsa ide. Ako ste správne podotkli, som vojak a stratég! Nemám maniere vyvoňaných gentlemanov, na akých ste zvyknutá!" drsne jej vrátil a vošiel. Sípavo sa nadýchla a Jolie ešte viac cúvla.
"Nebudem kričať, ani keby horelo." Spokojne odfúkla.
"Ja viem, vy diablica. Jolie, choďte von!" oslovená, chcela protestovať, ale jeho pohľad zastavil aj najmenší odpor.
"Nechaj otvorené dvere, Jolie." Hlesla. Hneď, ako vyšla, plukovník podišiel k dverám a potichu ich zatvoril.
"Aj keby ste ma skutočne skompromitovali, sa za vás nevydám." Upozornila ho.
"Nuž to nebude možné. Ak si správne vysvetľujem toto slovo, skompromitovať je možné len nevinnú pannu a tou vy už nie ste. Takže sa nemusíte obávať o svoju počestnosť. Tej totiž už dávno niet!" hrubo ju urazil.
"Prišli ste ma sem po-urážať, zaliečiť si vaše urazené ego? Tak len do toho a potom choďte! Rada by som sa totiž pobalila." Posmešne pri-dvihla kútik.
"Nepohnete sa odtiaľto ani na krok! Kláštor neprichádza do úvahy." Odvrkol chladne. Chvíľu na neho nechápavo hľadela, potom vzdychla a posadila sa na pohovku.
"Kam mám teda ísť?" ticho šepla.
"Nikam, ostanete tu, do svadby vašej priateľky. Keďže si s vami nemôžem dať rady, musím si všetko premyslieť. A v pokoji rozhodnúť, čo s vami."
"Nevydám sa, len aby ste sa cítili lepšie a vydýchli si!" vzkypela.
"Urobíte to, čo vám prikážem!" zahrmel. Venovala mu zanovitý pohľad, hruď sa jej prudko dvíhala pohoršením, ale mlčala a žmolila studený obklad.
"Čo to máte?!" neveriac sa spýtal. Nechápavo sa na neho zadívala.
"Toto? To je... plá... tno." Vydýchla a hneď aj zatajila dych, pretože sa k nej pohol. Stuhla. Uchopil ju za ruku a zastonal. Prstom prešiel po modrom zápästí.
"Strašne ma to mrzí, naozaj som nechcel. Zrejme máte veľmi jemnú pokožku, správal som sa neospravedlniteľne. Neustále vás utvrdzujem v predstave, že som grobián." Zašepkal previnilo. Do nosa jej udrela vôňa mydla a kolínskej. Bol to útok na jej nervové zakončenia, pretože odrazu sa cítila omámená a rozochvená. Jemne krúžil palcom po modrinách. Tie dotyky pálili a žalúdok jej zovrel kŕč nervozity.
"Ehmm... to nič nie je. Stalo sa mi to počas búrky. Od... ehmm... uzdy a... a... popruhov." Vyjachtala nesmelo.
"Klamárka." Zašepkal s úsmevom a kvokol si vedľa nej. Aj v podrepe bol vyšší, ale jeho oči boli odrazu veľmi blízko. Prezeral zápästia a ona by najradšej vytrhla svoje ruky u utiekla z tejto pasce. Bol príliš blízko.
"Čo mám s vami robiť, Emily?" zašepkal jemne a hľadal v jej očiach odpoveď.
"Ne... nerobte nič, iba ma nechajte ísť." Zašepkala, prosebným hlasom a dívala sa mu priamo do oči, akoby ju uhranul. 
"Nemôžem." Zachripel a jemne sa obtrel o jej pery. Tíško vzdychla a tak pokračoval. Krv sa nahrnula do hlavy. Vedela, že mu nesmie dovoliť sa jej dotýkať, ale jej telo kričalo, že si to želá. Nával vzrušenia ju zaskočil, chcela sa ho dotýkať a dovoliť mu, aby... až keď ju začal vášnivo bozkávať a vrhol sa na jej krk, precitla. Vyľakala ju sila zovretia, sila jeho túžby. Nedokázala by ho zastaviť. Strčila do neho a vykĺzla. Na chvíľu stratil rovnováhu, ale vzápätí vstal. Cúvla, až pod oblok.
"Nedotýkajte sa ma!" zasipela. Prižmúril oči.
"Páčili sa vám, naše intímnosti, tak prečo odrazu toľká premena? Či, nevyhovuje vám len to, že tieto veci budete robiť, iba so mnou?"
"My dvaja, tieto "veci", robiť nebudeme!" odvrkla.
"Ale budeme, to manželia predsa robia." Posmešne zatiahol.
"Nevydám sa za vás!" skríkla tvrdohlavo. Vzkypela v ňom zúrivosť.
"Mám pre vás novinku. Nemáte na výber! Som vojvoda, váš poručník a snúbenec. Už som rozhodol. Nebudem sa s vami viac jedovať. Budete vystrájať, podám sťažnosť u kráľa. Ak chcete, aby vás preberali pri dvore a výdaj dostanete rozkazom od veličenstva, nech sa páči, pokračujte!" 
"Mala som vás nechať umrieť!" rozčúlená štekla.
"To ste mali, teraz je neskoro. Dávam vám čas dve hodiny. Bude večera a potom si prídem po dátum nášho sobáša. Ak nie, presne o dve hodiny, vyšlem kuriéra so sťažnosťou. Veličenstvo je na poľovačke v jesennej kúrií, neďaleko odtiaľto. Plánuje sa tu zastaviť, presne o týždeň a zotrvať až do sobáša sira Gregora. Som zvedavý, či si dovolíte odporovať vladárovi!"
"Hnusák jeden!" zapenila. Na tvári sa mu nepohol ani sval. Pobral sa k dverám. 
"Dve hodiny." Chladne odsekol cez plece, nepozrúc na ňu a vyšiel. Až za dverami vydýchol a potichu zahrešil. Nechcel ju takto... prinútiť. Chcel ju vzrušiť a ukázať jej, že by im to spolu fungovalo, argumentovať, po-prehovárať. Avšak jej odmietnutie a zdesenie, ho nesmierne popudili. Radšej chcela do kláštora. Fialka, naj-temperamentnejšie stvorenie, aké poznal, zvolilo samotu kláštora, len aby sa vyhlo zväzku s nim.  Zaťal zuby. Telo mu brnelo od nenaplnenej túžby. Chcel ju tak veľmi, že ak by umieral a niekto sa spýtal, čo si želá ako posledné, chcel by Fialku. Nechápal, tentokrát sa správal jemne, ale aj tak zdesene cúvala. Prečo, čím to spôsobil...  a možno to iba predstierala, je to skúsená zvodkyňa. Zahrávala sa s nim, jeho túžbou i jeho citmi. Využívala  jeho pocit zlyhania, výčitky, že ju zanedbával.  Zaškrípal zaťatými zubami.

 

Komentáre 4

aknit11 dňa 15.10.2016 - 16:45

Tak, dnes zase FialkaÚsmev

Lenka R dňa 17.10.2016 - 11:54

Jej, toto dielko je fakt roztomile. Su zlati ako sa dotahuju Mrkám

Emily je uzasna. A jeho mi je celkom luto Chichocem saÚsmev

Tak velmi ju chce a vzdy to pototo...

Som zvedava co bude s nimi dalej. 

Vtipne, romanticke, zabavne citanie TlieskamTlieskamTlieskam

 

 

 

tomicka dňa 17.10.2016 - 12:38

Perfektne to  boloTlieskamTlieskamTlieskamlietaju medzi nimi poriadne iskriskaÚsmev To som zvedava, ci Emily nezdrhneÚsmevUz sa tesim na pokracovanie

LanaSavara dňa 18.10.2016 - 09:14

Ankit ÁnoÁno ako vzdy mam problem so zadrziavanym dychom Veľký úsmev

Mam podobnz pocit ako Lenka, akurat som uvazovala nad nimi a je mi ich luto. Na jednej strane je tam obojstranna tuzba, iskrenie, tvrdohlavost. A na druhej strane jeho panovacnost a prchkost a jej neskusenost, strach z nepoznanych pocitov a tuzba po slobode. Som zvedava ako  to bude prebiehat dalej. 

Hmm to boli krasne casy... joo mládí, ještě jednou ho zažít ...Mrkám