Skočiť na hlavný obsah

Gabriela

Pridal aknit11
dňa 20.12.2011 23:04
dievca

V deň keď zomrela mama, zomrel vlastne aj otec. Nehovoril,nejedol,nič okrem práce ho nezaujímalo. Zahľadel sa do nej, stále častejšie ostával na pracovisku a jeho dcéra, ostala so svojim žiaľom sama. Ponorila sa do seba a svojej opustenosti. Všetky povinnosti vykonávala robotický, akoby to ani nebola ona. Z veselej a spontánnej dievčiny sa stala zamĺknutá, kôpka nešťastia. Keď ju z času na čas navštívil, nehovorili. Len sa ticho spýtal, čo bolo v škole, ona mu dala popodpisovať žiacku knižku, oznámenia zo školy a zase mlčali. O celu domácnosť sa starala sama. Nechával jej dostatok peňazí, aby povyplácala účty, nakúpila do domácnosti potraviny a všetko, čo bolo potrebné. Odrazu dospela a jej žiaľ bol taký hlboký a samota taká deprimujúca,že sa to začalo odzrkadľovať aj na jej výzore.

Schudla,malo spala, takmer s nikým nekomunikovala. Jedného dňa,sa to všetko nahromadilo a na vyučovaní sa zrútila. Keď nadobudla vedomie, triedna učiteľka jej navrhla stretnutie s psychológom, odbornú pomoc. Odmietla. Nechcela sa s nikým rozprávať. Veľmi dobre vedela, čo sa s ňou deje. Nechcela, aby sa niekto hrabal v jej duši, rozpitvával každý jej myšlienkový pochod, či pocity. Požiadala o voľno do konca týždňa s tým, že všetko dá do poriadku, potrebuje sa pozbierať. Uvedomovala si veľmi dobre, že musí ísť ďalej, že sa musí zotaviť z bolestnej straty, pretože toto, viedlo len hlbšie do bezodnej priepasti smútku a depresie.

Bola cieľavedomá, predčasne vyspelá a inteligentná. Už dávno jej výsledky pri inteligenčných testoch presiahli nad-priemer. Vždy s ňou jednali, ako so seberovnou. Už v tom čase triedna učiteľka vedela, že má pred sebou mimoriadne inteligentne dieťa, ktoré ich už teraz svojou inteligenciou prevyšuje. Riaditeľka požiadala písomné jej otca o stretnutie. Po dvoch dňoch sa zachmúrený, doobeda, objavil doma.
-ahoj Gabika, nie si v škole? Začal neutrálne.
-nebolo mi dobre ocko...vzala som si voľno do konca týždňa...
-volali mi zo školy...Zašepkal
-áno? a čo chceli?
-nevieš Gaby? povedali mi, že máš problémy...
-som v poriadku...možno som to prehnala s učením po nociach...
-a prečo v noci nespíš? Nevinne sa spýtal
-a prečo nie si tu, aby si ma skontroloval?
Nečakane zaútočila. Sťažka vzdychol a posadil sa na stoličku.
-Gaby je mi ľúto, že som ťa zanedbával kvôli práci...vieš, aký sme my vedci...keď sa niečoho zahryzneme...a som tak blízko...s mamou sme na tom pracovali...a...musím to dokončiť...už kvôli nej...
Zasekol sa a ľútosť mu stiahla hrdlo.Dlho mu hľadela do oči.
-prečo si ma opustil ocko? Zašepkala a neposlušné slzy sa jej rozkotúľali po lícach. Prekvapene zdvihol hlavu.
-o čom to hovoríš? ako to myslíš?
-nevieš ocko? opustil si ma...som sama,nemám nikoho na svete..
-to nie je pravda! Vášnivo sa obhajoval.
-práve preto som chcel s tebou hovoriť...našiel som ti opatrovateľku...
Už miernejšie dodal.
-čože?!! myslíš si ,že mám tri roky a treba mi meniť plienky?
-nie..nie Gaby...ale dohliadne na teba, bude ti robiť spoločníčku...a
-myslíš, že za tie tri mesiace, čo som tu sama, som nebola schopná sa postarať sama o seba?
-nie! vôbec o tom nepochybujem, ale nebola by si tu sama...a..
-nie! Prudko ho prerušila
-nechcem tu nikoho cudzieho, vystačím si sama! už si zabudol? čo ak to nezvládnem a odhalím sa? mením sa hormonálne a...mám reakcie, neovládam "to" celkom dobre,som úplne mimo...a...bolo by to pre mňa nebezpečné, nechcem tu nikoho cudzieho...chcem ťa len naspäť...viem, že sa na mňa nemôžeš pozerať, lebo ti pripomínam mamu a nechceš byť zato so mnou...ale...
Plač jej stiahol hlas.
-nechcem tu nikoho cudzieho!... Dokončila pevne,ovládnuc emócie.
S nepochopením na ňu hľadel.
-toto si si myslela? že sa na teba nemôžem pozerať?
-áno,čo iné si mám myslieť?
Zneistel a zúfalo na nej visel očami.
-Gabika je to oveľa zložitejšie...ja...nemá to s tebou nič spoločné...a... Šepkal a od zúfalstva mu priškrtené stiahlo hlas.
-čo je to teda? povedz mi to! Nastolila.
-ja... som zodpovedný za smrť tvojej matky...nemôžem ti pozerať do oči...
Ticho,zlomeným hlasom priznal.
Opätovne jej vyhŕkli slzy,ale tento krát,úľavou.
-ocko...nemôžeš zato...maminka zomrela na rakovinu...
Šepkala dojato,a v hrudi sa jej roztrepotalo srdce nádejou.
-ja...môžem zato, nemal som to dovoliť...Zlomene zaúpel.
-nemôžeš zato,bola to rakovina...ocko...nemohol si nič robiť..
Zaboril si tvar do dlani a horko zaplakal. Ako sa tak na neho dívala,odrazu pochopila.Zhrozene na neho vytreštila oči.
-čo..čo si urobil? Vyhŕkla.Rozvzlykal sa,neschopný slova.
-preboha, čo si to urobil?! povedz mi to!!! Už kričala.
-dal som jej liek proti rakovine, čo vyvíjame...Zašepkal ťažený vinou.
Oči jej takmer vyliezli z jamôk,od zdesenia.
-ty si jej dal neskúšaný liek?!
Hlas jej samej znel vysoko a piskľavo od hystérie.
-mama...na tom trvala...bolo to posledné možné riešenie...tlačila ma k tomu...nechcel som, ale...nedala sa odbiť...a...
Znovu sa rozplakal. Zhrozene ho sledovala,ale jej podvedomie na ňu kričalo,že jej ešte niečo tají.
-liek nezaberal? Ticho,chladne sa vypytovala.
-zaberal...ale mal vedľajšie u..účinky...a... Plač ho opantal,takže mu skoro nerozumela
-otec...aké ved...vedľajšie u...účinky....Hystericky sa zajakávala
-spôsoboval mnohopočetné halucinácie, delíria...úzkosť, hrôzu...psychické zrútenie...
Prišlo jej zle od žalúdka,mala pocit,že sa povracia.
-chceš mi po...povedať,že...že mama umrela od h..hrôzy? Ledva zo seba od hnusu vytlačila.
-ja...dával som na ňu pozor...celý čas som ju tlmil sedatívami na upokojenie...a...a...
-ako zomrela...ako zomrela moja mama?! povedz mi to!!!!
-len na chvíľu som vyšiel z izby...musel som...a ona to nezvládla...bolo to na piatom poschodí...vyšla na balkón...a... Viacej nepočula od hlasného plaču,ale viac ani nepotrebovala počuť.Žalúdok vzbúrené zaprotestoval,začalo ju napínať a tak sa rozbehla k toaletám,s rukou na ústach.Zmučene zastonala, a vyvrátila obsah svojho žalúdka.O chvíľu ho počula za sebou.
-Gabika...Zašepkal.
-choď preč!!!! nechaj ma!!! nechcem ťa vidieť!!! Skríkla a vysilene sa zviezla na zem,zaboriac si tvár do dlaní.Chvíľu ju pozoroval,bojoval sám so sebou,či ma k nej pristúpiť.Nakoniec zvesil plecia a vzdychol.
-je mi to tak veľmi ľúto...ak budeš niečo potrebovať,daj mi vedieť...ak si neželáš opatrovateľku,nebudem ťa nútiť,ale veľa pracujem,budeš tu neustále sama...vieš...ak budeš chcieť...kde ma nájdeš...
Potichu odišiel.Hnus a bolesť v nej vyvolali zvláštnu reakciu.Nedokázala ani plakať.Zmorená sa dovliekla do postele.Takmer okamžite vysilená,zaspala.Ráno sa zobudila unavená,hlava jej trešťala a zaplavil ju ešte trýznivejší,drásajúci smútok.Celý deň civela do steny,snažiac sa vyrovnať s tým,čo sa dozvedela, ale neustále ju prenasledovali ponuré myšlienky na mamu a na jej skon.Večer prudko vstala.
"a dosť! musím sa vzchopiť...toto k ničomu nevedie,maminka by nechcela,aby sme sa takto trápili,musíme náš život vrátiť...maminka by z nás bola sklamaná "
Otec sa viac neukázal. Komunikovali formou SMS, alebo cez jeho asistentku vo výskumnom ústave. Prešiel ďalší mesiac. Gabriela sa zmierila so skutočnosťou, že mama sa už nevráti, že nič nebude, ako pred tým, že ostala na svete sama, ale musí normálne žiť ďalej, už len kvôli pamiatke svojej matky. Otec jej chýbal. Trápilo ju, že ho od seba odohnala. Jej kruté slová, ho museli hlboko raniť. Veď poznala svoju matku. Bola tvrdohlavá, ako mulica, nikto by jej nezabránil, vziať si ten preparát, ak sa preň rozhodla. Ak by jej ho otec nedal, zobrala by si ho sama. A ona ho odsúdila, za jej smrť. Nemohol jej pomôcť a zhrýzal sa výčitkami.
"vôbec som mu to neuľahčila, práve naopak" Prebleslo jej mnohokrát mysľou, stiesnene.

Vrátila sa do normálneho života. V škole sa snažila byť tou starou, veselou a komunikatívnou osobou, vždy pripravenou niekomu pomáhať. Aj keď v kútiku duše neustále smútila, pokúšala sa dostať zo svojej, žiaľom poznačenej apatie. Trápila sa kvôli otcovi. Viackrát držala v ruke telefón, ale strácala odvahu. Bála sa,že ju odmietne. Veď ona ho zavrhla. Týždeň pred sviatkom všetkých zosnulých sa konečne odhodlala.
"teraz mu zavolám a hotovo,ak ma ocko odmietne,nebudem mu to zazlievať... veď ja som mu vykričala, že ho už nechcem vidieť"
Vytočila. Na tretie zazvonenie sa ohlásil.
-Gabika? stalo sa niečo? si v poriadku? Ustarostene vyhŕkol
-nie ocko..všetko je v poriadku...Zašepkala.Vyčkával,bál sa prehovoriť prvý a obaja cítili to vibrujúce napätie.Nadýchla sa,prehltla,ale jej odhodlanie kamsi zmizlo.
-ocko príď domov...veľmi mi chýbaš...Vyletelo z nej spontánne.Hluché,neznesiteľné ticho na druhej strane siete,jej ubližovalo.
-prídem...Pevne,dojato preriekol.Zložila.Srdce jej búšilo od vzrušenia i radosti.Ponáhľala sa zo školy.Nakúpila a pripravila sviatočnú večeru.Netrpezlivo s napätím očakávala sedem hodín.Takmer na minútu presne,zaparkoval pred domom.Chvíľu postal pred vchodom,akoby váhal,ale potom odhodlane vošiel.
-ahoj Gaby...Zašepkal a oči mu žiarili milotou a láskou v prítmí miestnosti.Chvíľu na seba mĺkvo hľadeli.Miestnosť vibrovala nevypovedanými pocitmi.Keď okamihy začali byť neznesiteľné,urobila najprirodzenejšiu vec na svete.Rozbehla sa k nemu a vrhla sa mu do náručia.
-ocko...odpusť mi,bola som taka hnusná...Vzlykala mu v náruči.
-no tak Gabička,neplač...psssttt...utíš sa,už je dobre,je to za nami, nehnevám sa...to ty mi odpusť...už dávno som mal prísť...
Kolísal ju v náruči, ako male dieťa. Pomaly sa upokojovala. Zobrala ho za ruku.
-pod navečeriame sa, pripravila som medailóniky... S nesmelým úsmevom ho doviedla k stolu
-ty beťárka!...vieš,že zbožňujem medailóniky.. Zasmiali sa a napätie sa konečne uvoľnilo.Najskôr sa nesmelo vypytovali jeden druhého,ako dvaja cudzinci.Nevedela,kedy sa začali usmievať,ani podpichovať.Doťahovali sa,smiali a spomínali na rôzne komické situácie z jej detstva.Spomínali na mamu.V ten večer,zbúrali neviditeľný múr nepochopenia,ktorý si vo svojom smútku medzi seba postavili. Dôstojne sa rozlúčili s matkou a prisľúbili si , že už nikdy sa nebudú pred sebou uzatvárať. Po dlhej dobe spolu strávili večer, tak ako kedysi. Spoločne umývali riad, keď sa odhodlala začať nepríjemnú, bolestivú tému.
-ocko chcem ti povedať...viem,že nie si zodpovedný za smrť maminky....obaja vieme,že keby si nesúhlasil,urobila by to sama....a som veľmi rada,že si jej pomáhal až do poslednej chvíle a že cítila tvoju lásku...veľmi ma trápi,čo som ti povedala...a..že ťa už nechcem vidieť...chýbal si mi...
Mlčky ju objal.
-už o tom nebudeme hovoriť,je to za nami...áno?
S rozžiarenými očami prikývla.
-a vieš čo ? medzi sviatkami pôjdeme lyžovať...ako za starých čias...chcela by si?
-jasne,že by som chcela...
-ešte niečo...spomínala si nejaké zmeny...dosť ma to znepokojilo,čoho sa týkajú?
-vieš ocko ten môj problémik...nejako to zle zvládam v poslednej dobe...asi to bude tým psychickým vypätím...
-ako sa to prejavuje?
-čítam myšlienky v okolí...nedokážem sa tak dobre blokovať,ako kedysi...
-Gabriela musíš cvičiť svoju koncentráciu...vieš,že keby na to niekto prišiel,bola by si v nebezpečenstve...mama ti hovorila,čo by sa stalo,ak by ta odhalili...
-viem ocko,snažím sa,no nie vždy sa mi darí...ak moje podvedomie vycíti nejaké nebezpečenstvo...teda,ak si moje podvedomie myslí,že som v nebezpečenstve,čo nie som...tak skenuje všetko v okolí,je to nechutné,čo niektorý ľudia nosia v sebe...Zasmial sa
-spomínam si,keď si tej pani susede povedala,že je nehanebne,nechať poštára,aby bozkával jej prsia...Vybuchli do smiechu.
-ale ocko to som bola malá...a hneď sme sa presťahovali... Zatiahla roztopašne.
-vieme obaja,že si nikdy nebola malá,alebo lepšie povedané, dieťa...tvoj mozog je iný,tak ako tvojej matky,tým že ste "iné" vnímate elektromagnetické vlny a váš mozog sa správa inak...bola si vyspela už ako dieťa,dieťa si bola asi len tri,štyri roky...jednoducho si dospela a detstvo si preskočila...Usmieval sa.
-neboj sa,možno je to hormonálnymi zmenami a to sa ustáli...teda...dúfam v to...nechcem chodiť po ulici,ako radar...
-určite je to hormonálnymi zmenami,skrásnela si,vyrástla a zaokrúhlila na tých správnych miestach...
Mierne sa zapýrila.
-ale ocko...nestrieľaj si zo mňa
-vôbec si nestrieľam,si veľmi pekné dievča a máš prekrásne vlasy,škoda,že ich skrývaš...
-neskrývam,len sú pridlhé,zavádzajú mi,takto je to pohodlnejšie...
-a prečo si ich neskrátiš? Šibalsky zatiahol.
-teraz asi nie...maminka mi ich pestovala,bolo by mi ľúto ich ostrihať
-tak ich ukáž svetu,aby všetci videli,čo dopestovala tvoja maminka...
-no..možno niekedy...Usmiala sa.Ešte chvíľu sa rozprávali,potom sa odobrali spať.V tu noc po dlhej dobe spala pokojne.Zobudila sa,o pol šiestej,oddýchnutá a spokojná.Vybrala sa zabehať si.Keď sa vrátila,otec pripravil raňajky.Spolu sa najedli a on ponáhľal do práce.Zľahka ju pobozkal na čelo.
-ahoj Gaby,musím už bežať ...neviem,či do konca týždňa prídem...mám veľa práce,ale budem sa snažiť chodiť,čo najčastejšie...
-ocko,ja to zvládnem,len keď sa už na mňa nehneváš...viem,že si so mnou...
-vždy som aj bol,zavoláme si,ak ti bude smutno,dobehneš ty za mnou,požiadaj Miška,aby ťa odviezol,požiadal som o väčší byť,od budúceho roku,keď začneš chodiť na gymnázium,budeme bývať spolu....v meste a na víkendy môžeme chodiť sem...pár mesiacov budeš musieť ešte vydržať...ak by si chcela,dovediem ti tu opatrovateľku....túúúú, čo mení plienky...Zatiahol veselo.Zachichotala sa.
-som v pohode,nepotrebujem nikoho... Rozlúčili sa.

Vlastne až od tohoto dňa sa naozaj všetko vrátilo do normálu.S chuťou sa pustila do života.Viac ju nehrýzlo svedomie a nepožieral smútok.S otcom sa vídavali,kedy sa len dalo.Buď cestovala za ním a ostávala cez víkendy,alebo dochádzal za ňou.Vianoce strávili spolu,potom odcestovali do Alp, lyžovať.Po novom roku oslávila pätnáste narodeniny.Mesiace sa míňali,podala si prihlášku na prírodovedecké,jazykové gymnázium.Obratom jej zaslali oznámenie,že ju prijali.Naďalej sa venovala behu,plávaniu a neúnavne študovala.Jej nadpriemerný mozog neustále prahol po informáciach.Blížil sa koniec školského roka,bol koniec apríla a krásne počasie.S priateľkami si užívali na terase,teplé slnečné lúče a ako vždy preberali chlapcov.
-koho si zavoláš na rozlúčkový ples? Spýtala sa jej Valika
-neviem,asi by mal pozvať nejaký chlapec mňa,alebo?...
Valika aj Barbora sa rozosmiali.
-no myslím,že ťa nikto nepozve,aj keď nad tebou chalani slintajú... Zatiahla Valika
-prečo? Nechápajúc sa začudovala.Obidve opätovne vybuchli do smiechu.
-si príliš racionálna...si krásna,ale priveľmi múdra...ak sa chudák Luboš aj odhodlá ,nezačni sa s nim rozprávať o elektromagnetických ekvivalentoch,alebo nezačni trepať v latine,alebo mu vysvetľovať podstatu starogréčštiny...
-a o čom sa mám s ním rozprávať?
Dievčence sa opätovne rozrehotali.
-čo sa smejete? tak o čom sa s ním mám rozprávať?
-tak ...o niečom normálnom ? napríklad o počasí?
-o počasí? pozriem si predpoveď,načo o tom rozprávať?
Pučili sa od smiechu.
-si nemožná! chalani nemajú radi múdre baby,majú z toho komplexy...
-mám hrať afektovanú hlupaňu,len aby niekto nemal komplex?
-tak si zavolaj Luboša ty,kým nazbiera odvahu,prejde aj ples...a takto mu nedáš šancu o tom rozmýšľať...a ozaj.. pôjdeme cez víkend na májové ohne?
-ja by som aj išla,len neviem, či ma otec pustí,ešte nemám pätnásť a vstup je až od pätnásť..teda bez sprievodu rodičov...Zatiahla Barbora a prevrátila očami.
-ja pôjdem a čo ty Gaby,pôjdeš?
-prečo nie? ocko mi nebráni zúčastňovať sa spoločenských aktivít..
Jej priateľky pozreli na seba rozchichotali sa.
-spoločenských aktivít? Gaby niekedy rozprávaš,ako stará škrobená panna...Vystrúhala grimasu.
-prepáčte,občas sa zabúdam...Zasmiala sa.Dohodli si "bojový plán" ohľadne soboty,tak hneď aj zavolala otcovi.
Samozrejme súhlasil.Vzhľadom k tomu,že Gabriela má program na sobotu, ostane cez víkend pracovať.Týždeň preletel,ako voda,ešte stále nepozvala Luboša na záverečný ples.Čakala,že sa vzmuží,pretože jej samej to pripadalo trápne,požiadať ho,aby ju sprevádzal.V sobotu poobede k nej dobehla Valika.Namaľovaná, sa vyparádila.Gabriela len oči otvárala od údivu.
-ty si sa kam vybrala?
-trošku som sa nahodila...budú tam chalani...Zachichotala sa
-vyzeráš,ehmmm...dosť extravagantne,myslím neprimerane nato,že ideme na opekačku do hory...
-no... tebe sa to ľahko povie,keď si oblečieš vrece,aj tak vyzeráš dobre,nepotrebuješ make-up,nemáš vyrážky,nepotrebuješ ani šminky,máš krásne výrazné oči,aj vlasy...ale čo ja?
-podľa mňa si pekná...
-noooo... podľa teba je pekná aj múmia v egyptskom múzeu...si možno múdra,ale o móde a make-upe nemáš ani potuchy...
-daj si niečo športové,ako si sadneš na zem? a ako pôjdeš v tých opätkoch po hore? a spotíš sa pri túre,bude tam od ohňa teplo,celý make-up sa ti roztečie...
-aha...nato som nepomyslela...asi sa predsa prezlečiem...
-ak chceš dám ti niečo moje..
-tvoje? hi..hi..do toho by som nevliezla ani obuvákom,som o dvadsať centimetrov vyššia a väčšia o dve čísla...zabehnem sa prezliecť...
Gabriela prevrátila oči.Vedela,že jej to bude trvať ďalšie dve hodiny, ešte že mali dostatok času.
-dobre Valika,ale aby to bolo do šiestej,kým tam vyšliapeme,bude sedem...chcem byť na začiatku, strašne rada sa dívam,ako zapaľujú vatru...
-neboj,stihneš vatru.. Poslala jej vzdušný bozk a odplávala v oblaku parfému. Dobehla presne o šiestej a vydali sa na cestu.Valika mala slabšiu kondíciu a preto celou cestou fučala od námahy a nadávala. Gabriela si ju dobrosrdečne doberala.

Oleg s Martinom sa vracali so služobnej cesty domov.Boli unavený, nielen fyzický,ale aj psychický.Vyriešili ďalší prípad sériových vrážd.
-som rád,že ideme domov...takéto zverstvá so mnou vždy zamávajú...
Prehodil do ticha Martin
-už je to za nami,pusť to z hlavy...
-ako si to vedel Oleg?
-čo ako som vedel?
-vedel si presne,ako sa to stalo,čo presne s nimi robil,aj kde ich zahrabával...
-skúsenosti zo školy? Skúšal ho naviesť svojím smerom.
-myslíš si,že som sprostý ? pracujeme spolu už dva roky,celé dva roky ťa pozorujem,máš dvadsaťtri...keď ťa ku mne pridelili, myslel som ,že si jedno z tých "geniálnych" tlačeniek,ktoré dostávajú papier zato,čie deti sú,ale nie zato,čo vedia...
Oleg sa usmial.
-ešte stále si to myslíš?
-nie...máš vysoké IQ,prvú vysokú si skončil v osemnástke, máš tri doktoráty...a je tu ešte niečo,pracujeme pre NBSOP,mňa k nim prevelili kvôli skúsenostiam,ale ty si syn oboch vedúcich pracovníkov,takže buď si tlačenka,alebo...
-alebo čo? Usmieval sa naďalej Oleg
-nie si tlačenka...Skonštatoval
-ostáva už len jedna možnosť.. Figliarsky zatiahol Oleg.
-chcem to vedieť a chcem,aby si mi to povedal ty,povedal mi konečne pravdu...Útočil podráždene Martin.
-som psychotronik,ale ty s tou tvojou racionálnou dedukciou tomu neveríš...
-ale áno...podozrieval som ťa z niečoho takého...Unavene zatiahol
-myslel som si,že máš nejaký ten zmysel navyše...aj tvoji súrodenci a rodičia...Dokončil.
-tak to ma teraz udivuješ...myslel som,že také niečo, pre teba nie je racionálne
-pozri sa,mne je jedno,akým spôsobom chytíme nejakého zvera v ľudskej koži,podstatne je,že ho dostaneme...a už dávno viem,o takýchto "talentovaných" ľuďoch...kedysi som mal priateľku,myslím si,že bola telepatka,ale nikdy to otvorene nepriznala,nechala ma kvôli tomu,že som bol nezodpovedný...bol som mladý a mal som rád dievčatá...a ona vždy všetko vedela,nedalo sa pred ňou nič zatajiť,pripravovalo ma to o rozum...ale aj tak ma veľmi ranilo,keď ma nechala,miloval som ju...prišiel som nato,až keď jej nebolo...ale mala pravdu,ona chcela rodinu a ja som chcel slobodu...
-čo je s ňou teraz?
-myslím,že zomrela...
-to mi je ľúto...a asi naozaj zomrela,vedeli by sme o nej...psychotronici sú registrovaný
-je to už dávno,si telepat? Mávol rukou.
-nie,empatik,dotykový empatik...
-prečo si sa rozhodol mi to teraz povedať?
-pretože sa pýtaš,čakal som kedy s tým začneš,prišiel čas,dôverujem ti..
-som rád,že mi dôveruješ...čo presne tá tvoja empatia obnáša?
-cítim to,čo cítia ľudia,všetky emócie...
Martin chvíľu zamĺknuto rozmýšľal,potom na Olega vyvalil oči.
-Kriste pane! chceš mi povedať,že cítiš to,čo cítia obete?
-áno
-Ježiši,aj fyzický?
-niekedy,keď sa ich dotknem,alebo predmetov...ale tomu sa vyhýbam,je to nepríjemné a bolestivé...
Martin ho zdesene pozoroval.
-nebudeš viac chodiť na miesta činov,budeš vypočúvať svedkov,v tom si veľmi dobrý!
-ale budem,vieš dobre,že tu som najlepší,viem presne,čo sa dialo...
Opäť chvíľu mlčali
-ako to znášaš?
-dá sa,zvykol som si...viem sa odreagovať,povzniesť nad vec... apropo.. keď hovoríme o odreagovávaní sa...tu v blízkosti,môj kolega z výšky, usporiadal nejakú akciu,májske ohne,srdečne ma pozýval,len som nevedel,či to stihnem..tak ak máš chuť...bude tam grilovačka,chľast a baby...Urobil na neho výrečnú grimasu.
Martin sa zazubil
-tak taká ponuka sa nedá odmietnuť...kde je chľast a baby,tam budem určite veľmi rád aj ja...ty nepiješ,však?
-nie,nerobí to dobrotu s mojou empatiou,vtedy som oveľa vnímavejší...
-a baby? nie si gay?
-nie som gay,ale baby ma považujú za nezaujímavého suchára...
-alebo ich hneď prekukneš...a nemáš záujem
-aj to...Zasmiali sa.

Gabriela sa cítila veľmi nepríjemne.Zdalo sa jej to,ako nočná mora.Tak sa sem tešila.Bol tam jeden dvadsaťročný chlapec.Prenasledoval ju svojími oplzlými návrhmi už pár mesiacov,ale doposiaľ sa mu úspešne vyhýbala.Dnes podgurážený alkoholom,ju neustále vyhľadával a jasne jej dával najavo,svoj záujem.Kým sa pri nej zdržovala Valika,držal sa na uzde.Ale akonáhle sa vzdialila hneď si ku nej prisadol.Dva krát mu úspešne utiekla a prosila Valiku,aby ju nenechávala samotnú.Valika sa len zachichotala.
-buď k nemu milá,je zlatý a žerie ťa...nespadne ti koruna z hlavy..ak budeš k nemu milá, aj on bude milý...
-je to odporný,arogantný chlipník!
-ale taký sú všetci chalani...Afektovane vzdychla a opäť kamsi odbehla.Juraj už značne potúžený a "odvážny" od skonzumovaného alkoholu,okamžite využil príležitosť a zvalil sa k nej na deku.
-ahoj...Ovanul ju alkoholový opar.
-ahoj...prepáč, idem na chvíľu za Andrejou
Chcela sa slušne vyhovoriť a utiecť,ale zdrapol ju za ruku a stiahol naspäť.Pri dotyku jej podvedomie okamžite naskenovalo jeho myšlienky.Zachvela sa od strachu.Naozaj si vzal do hlavy ukázať jej "kto je tu pánom " Chcela sa vyslobodiť,ale chytil jej aj druhé zápästie a stlačil celou silou.Zjojkla od bolesti.Fyzický bol oveľa vyšší, zdatnejší.Urastený muž,plný sily a navyše podnapitý,takže si ani neuvedomoval,že jej spôsobuje bolesť.Do oči jej vyhŕkli slzy bolesti
-pusti ma Juraj! Zavelila a pokúšala sa oslobodiť.Stisol silnejšie a ona opäť zastonala.
-pekne popros! Zarehotal sa.Hnusil sa jej.Hrýzla si do pery,ale prisahala si,že ani keby jej ruky dolámal, nepoprosí.
-no,čo ľadová kráľovnička,ako sa ti páči zábava? Popustil stisk a ona si vydýchla.
-je to tu za..zaujímavé.. Zaševelila
-si veľmi pekné dievča,len trošku horenoska..už dlho sa mi páčiš...ale ty sa hráš na ľadovú kráľovnú...
-nie som ľadová kráľovná! Odfúkla pobúrene.Opäť ju stisol,zahryzla si do pier,aby nevykríkla.
-nemám rád hrdopýšky,myslíš si,že si niečo lepšie,ako my?
-nikdy som si nemyslela,že som niečo lepšie,som ako ostatné dievčatá...a pusti ma...Odvrkla,nahnevane.
Zase sa zarehotal,ale nepustil ju.
-a vieš čo? ideme sa prejsť do lesa...čo ty nato?! Zaškľabil sa jej do tváre.
Oblial ju studený pot.
-ja...Valika ma bude hľadať...a.. nechcem sa prechádzať
-nikto sa ťa nič nepýtal! Odvrkol namosúrené.
-musím ti ukázať niečo zaujímavé...Dodal,keď zazrel v jej očiach zdesenie. Už sa dvíhal a ju ťahal za sebou.
-pusti ma,lebo začnem kričať!
-áno a čo?!každý vidí,že si tu sedíme na deke a nič sa nedeje,hrkútame si, a keď začneš kričať, vysmejem sa ti,pred všetkými a potom...potom si ťa niekde počkám...
Zase se rozrehotal.Ťahal ju smerom k lesu.Vtiahol ju do tmy,zvierajúc jej celou silou zápästie.Na chvíľu stratil rovnováhu.Využila situáciu.Kopla ho z celej sily do holene a vytrhla sa.Zreval od bolesti,aj urazenej mužskej ješitnosti.Viac nečakala a rozbehla sa do tmy,aby ju nechytil.
-no počkaj ty suka! keď ťa chytím! Vyhrážal sa do hustej temnoty.
Vedela sa v tme dobre orientovať.Počula ho kdesi za sebou.Vedela,že sa musí dostať domov,krížom cez poľany,ak by šla po ceste,mohol by ju niekde počkať a chytiť.Bežala ako o život,vedela,že za takej mesačnej noci by ju na lúkach mohol vidieť.Počula svoj plytký dych a krv jej hučala od vypätia v ušiach.Uvedomovala si,ako jej srdce splašene tlčie.

-dobre,tu je niekde odbočka..aha! tu je to...teraz po tejto rovine a tam hore už vidieť tie ohne...Navigoval sám seba Oleg.
-pamätám si,ešte ako chlapec,že to boli dobre akcie...Nostalgicky zaspomínal Martin
-nikdy som nechodil na takéto akcie,žil som v centre,vyrástol v labáku...
-žiadne baby?
-ale áno..ale všetko psychotroničky...všetci o sebe všetko vedia...
-kruci! to musela byť nuda...spomínam si na jedno dievča,milovala sa, ako hurikán...bola veľmi prírodou obdarená...
Smejúc sa, naznačil rukami veľké prsia.To bol celý Martin.Roztopašník so srdcom na pravom mieste.Oleg sa uškrnul,ale vtom kútikom oka,zboku,zaregistroval pohyb.Bol to zlomok sekundy.Strhol volant,ale aj tak to "niečo" zachytil.V okamihu ho zachvátil nával strachu.Nebol to jeho strach,ale toho "niečoho" ,čo práve zrazil.To "niečo" pristalo na prednej kapote a silou zotrvačnosti preletelo,ponad auto.Žena,bola to žena.Nechápal odkiaľ sa z tej zmy vynorila.Dopadla na druhej strane za autom.
-Ježiši!!! Zreval,zdesený Martin.Oleg prudko zabrzdil,obaja vyskočili z auta a rozbehli sa k zrazenému chodcovi.

Foto Eric Ward na Unsplash https://unsplash.com/photos/akT1bnnuMMk

Komentáre 9

nevetko dňa 20.03.2012 - 08:51

kedy bude pokračovanie ?(blush)je to dobré veľmi sa mi páči . (y)

aknit11 dňa 16.04.2012 - 02:32

jej!...nasiel sa niekto,kto si to precital...napisala som to este pred Vianocami,dnes som sem nahodou zabludila a vidim jeden komentar...nechcela som pridavat dalsie,kedze sa k tomu nikto nevyjadril...bud sa to nikomu nepacilo,alebo to nikto necital...a to ma dnes nechcelo ani zaregistrovat a namiesto mojho nicku,ako autora ,tam je - Anonym...pridam hned dalsi odsek...toto tu pisem,ked nemozem spat pre moju dcerku...,jej sa pacia taketo sci-fi

georgina dňa 16.04.2012 - 10:21

Ospravedlňujem sa, tvoj pôvodný užívateľský účet bol omylom vymazaný pri "čistení" stránky od počítačových robotov.

aknit11 dňa 16.04.2012 - 12:38

To nevadi,len keby sa ten "anonym"dal nejako nahradit mojim nickom.Neviem,ci je to este mozne,ak nie,nevadi.

georgina dňa 20.04.2012 - 18:24

Tiež mi to mohlo napadnúť :-) ;-)

aknit11 dňa 20.04.2012 - 20:43

Dakujem,si zlata...

georgina dňa 22.04.2012 - 09:38

:-) (sun) (sun) (sun)

tomicka dňa 19.04.2012 - 10:46

Nahodou som sem zabludila....je to dobre...

bambuca dňa 25.05.2016 - 16:00

Tento príbeh je suprový Mrkám Váľam sa od smiechu po podlahe . Nič sa mi tak veľmi ešte nepáčilo ako toto Srdce . Prečítala som to už asi tri krát Chichocem sa . Všetko vrátane zaklínača a Tamily. Škoda, že to skončilo Plačem . A píšeš strašne dobre veľmi rada by som to mala v knižnej verzii. Škoda, že ich nevydávaš. Veľká škoda. Plačem