Skočiť na hlavný obsah

hra osudu 4

dňa 27.11.2017 10:00

Hneď po raňajkách mal každý svoj program, aj Daniel, mal ísť ešte na nákup do mesta, lebo niektoré veci  pozabudli. Tak keďže som tu mala ostať aj cez sviatky chcela som sa im nejako poďakovať tak som sa pridala k Danielovi.

Jeho mame to prišlo vhod, keďže obe poznáme Daniela a vieme  ako nakupuje, do rúk som od nej dostala veľký papier s vecami, ktoré treba kúpiť.

Konečne sme  sa začali chystať  na odchod,  bola som celá nadšená a po pravde aj šťastná, pretože som mala stále pocit ako ma prepaľujú Sebastiánove oči. Lenže Daniel a ja sme neboli jediní, kto chcel   odísť do mesta, chcel sa pridať aj Sebastián, čo by som asi veľmi neprežila.

Nakoniec musel ostať  v chate, pretože  mal za úlohu pomôcť jeho otcovi s vianočným stromčekom.

  • Otec, veď to môžeme spraviť aj neskôr alebo  to môže spraviť Dan  a ja pôjdem do mesta.

Keď som toto počula, chcela som niečo namietať, ale Daniel ma predbehol.

  • Vieš Sebastián výber vianočného stromčeka je  už pár rokov tvoja parketa a ja ti ju veľmi rád prenechám.
  • Ale....
  • Žiadne ale, veď vieš, že má pravdu, pamätáš akú metlu doniesol pred pár rokmi.

Sebastián ma vyhľadal pohľadom a ja som sa na neho víťazoslávne  usmiala a pobrala sa von.

Čakala som Daniela pred  autom a konečne sme vyrazili.  Cesta bola príjemná a veľmi rýchlo ubehla. Po nákupoch a menšej slovnej roztržke, keď zistil, že okrem vecí, ktoré mi nakázala  kúpiť jeho mama nakupujem aj  malé darčeky aj pre nich. Všetci nakupujúci po nás pokukovali ako  sa tam hádame. Nakoniec Daniel ustúpil, vedel aká som tvrdohlavá a keď si niečo vezmem do hlavy nezmením to.

Od tej chvíle nákupy prebiehali celkom  v dobrej nálade  pomohol mi dokonca aj Daniel, čo som bola celkom rada, neznášam nákupy a on to vie. Keď som si nevedela rady len sa pousmial a pristúpil na pomoc, bože fakt skvelý chalan,  len dúfam, že si nájde takú skvelú manželku ako je on sám.

Zastavili sme sa ešte na kávu a nakoniec sme si dali  obed, pretože hodiny ukazovali, už dávno dve hodiny popoludní. Smiali sme sa zhovárali,

 ani sme nevedeli ako rýchlo nám ubehol čas, až kým Danielovi nevolal Sebastián, ktorý bol asi dosť v nepríjemnej nálade , keďže som ho  počula kričať z telefónu, Danielovi, hneď zmizol úsmev z tváre, bolo mi ho veľmi ľúto.

Cesta spať už nebola taká príjemná ako cesta do mesta. Nedalo mi to chcela som  vedieť, čím ho vytočil ten jeho podarený brat, ktorého som asi začínala mať rada, ale  v tejto chvíli priam nenávidela. Nikdy som nemala rada ak niekto ubližoval mojej rodine, priateľom alebo známym, vedelo ma to veľmi vytočiť. Tak  som sa ho spýtala, čo sa stalo, začal  po mne v aute vrieskať a vykrikovať, nikdy som ho takto nevidela.

Tak som len celú cestu  spať na chatu mlčala a zahryzla si do jazyka. Prišli sme   asi bolo okolo 16:30 začalo sa stmievať, Daniel vzal  tašky a moje s darčekmi mi dal do ruky zamkol auto a pobral sa bez slova do chatky. Už viem, čo znamená ak páriky hovoria o tichej domácnosti.

Vošla som do chaty zobula sa a čo najtichšie som  sa pobrala do izby, kde som si sadla  na posteľ, pekný deň s kamarátom sa zmenil  behom jednej sekundy. Bola som strašne smutná nič som nespravila a nakoniec som ja bola tá najhoršia.