Skočiť na hlavný obsah

Lara

Pridal aknit11
dňa 22.03.2014 10:57
dievča

Rozleteli sa dvere a dnu, do malej, tmavej miestnosti, vtrhol zadýchaný muž v stredných rokoch.
"Ticho! zobudíš Erika" okríklo ho drobné dievča.
"Lara,musím na chvíľu odísť" vyhŕkol prudko a náhlivo podišiel k šatníku. Vytiahol cestovnú tašku a jednoducho zhrnul veci z police.Nechápavo na neho hľadela.
"Čo znamená, tá chvíľa?"
"Mám nejaké problémy, vrátim sa pre vás o pár dní...prepáč zlatko, inak to nejde." Ticho, ospravedlňujúco vysvetľoval.
"Čo si vyviedol tentokrát, v čom zase lietaš?!" Zaútočila priamo.
"Vymklo sa nám to kontrole, možno príde polícia...nemám čas!"
"Kto je to "nám" ..."
"Moji...to nie je podstatné, nevyšiel mi kšeft a preto musím zmiznúť."
"Zober nás zo sebou! nechcem ísť zase do decáku! a čo bude s Erikom?! zober nás!" Plačlivo prosíkala.
"Nejde to, budeme na úteku, nemôžem vás vziať! je to príliš nebezpečné, mám za pätami federálov! zlatko, za pár dní sa vrátim a vezmem vás, len pre nás pripravím nejaké bezpečné miesto...sľubujem! rodina je predsa najpodstatnejšia a my sme rodina, vrátim sa po vás, nájdem vás, nech ste kdekoľvek! len pár dni...buď trpezlivá Lara...vrátim sa." Vzdychla a prikývla.
"Dávaj na seba pozor ocko. Budeme ťa čakať." Zašepkala, keď ju rýchle pobozkal a stratil sa za oblokom, na požiarnom rebríku. Pevnejšie objala svojho malého brata a úzkosťou jej stiahlo hrdlo. Mala by sa pobaliť a odísť.
"Ale kam? kam ísť? nemôžem ísť z Erikom na ulicu, musíme ostať tu, nech sa deje čokoľvek." Presne o dvadsať minút, oľutovala svoje rozhodnutie, zostať doma. Niekto zúrivo zabúchal na vchodové dvere.Od strachu sa rozochvela. Schytila spiaceho chlapčeka a pevne si ho privinula.
"Federálna polícia!" Kričal hlas spoza dverí.Skočila s dieťaťom za sedaciu súpravu, posadila chrbtom k dverám a roztrasená zovrela svojho brata, tak silne,až ho prebudila.Dvere zaprašťali a hlučne udreli o stenu.Neopovážila sa ani nadýchnuť,ale Erik sa vystrašený hlasno rozplakal. Keď pozrela do hlavne automatickej puške, hlavičku chlapčeka si pritúlila na prsia. Zakryla mu v ochrannom geste oči a svoje tiež pevne zažmúrila.
"Dočerta! su tu nejaké decká!" zvolal zdesené muž s maskou na tvári,ktorý na ňu mieril.
"Čisto" ozývalo sa z každého kúta a jej tie slová rezonovali hlavou a spôsobovali ďalšie vlny paniky, ktoré ju v intervaloch zachvacovali.
"Vyjdite s rukami nad hlavou! " prikázal muž so zbraňou. Konečne sa prinútila byť statočná a otvoriť oči.
"Nemôžem ,môj brat..." vysvetľovala situáciu, ale slová jej uviazli v krku.Zodvihla sa na kolená, aby videl, že je neozbrojená.Pozviechala sa na nohy.Maskovaný policajt zahrešil.
"Ako to, že nikto nenahlásil, že sú tu decká?! " Zasyčal rozzúrene do komunikačného zariadenia, ktoré mal pripevnené na kukle a sklonil zbraň.
"Poď odtiaľ!" rozkázal jej prísne. Vyšla spoza sedačky a Erik sa rozrumázgal ešte hlasnejšie.
"Utíš chlapca!" vyštekol ďalší strohý rozkaz a rukou jej ukázal na sedaciu spravu,aby sa posadila. Roztrasená, ako v desivej nočnej more pozorovala, ako začali všetko prehľadávať. O chvíľu bol ich príbytok obrátený na ruby. Erika sa jej podarilo utíšiť, ale búrku strachu v sebe, ešte stále nepotlačila.
"Pipo!" Skríkol chlapček a natiahol ruky.Vytrhol ju tým z letargie.Uvedomila si, že policajti párajú hračky.
"Ten žltý medvedík, je jeho obľúbená hračka." zašepkala prosebne. Muž zaváhal s nožom , uchopil hračku,prezrel ju a postláčal. Podišiel k ním a podal ju chlapcovi. Nesmelo,vďačne sa pokúsila o úsmev. Keď začal jeden zo "zakuklencov" prehrabávať zásuvky s jej spodným prádlom, pohoršená, zahanbená, odvrátila pohľad.
"Nechajte to tak!" ozval sa ženský hlas vo vchode.Policajt prikývol a zabuchol šuplík s prádlom. Lara si ju až teraz všimla.Vysokú,štíhlu brunetku, ktorá ich už hodnú chvíľu pozorovala. Podišla k nej.
"Som agentka Albiová, z FBI, toto je agent Samers", predstavila aj mladého muža, ktorý vošiel a poobzeral sa po malom byte.
"Ako sa voláš?" spýtala sa jej a posadila do kresla oproti.
"Som Lara." Nesmelo odvetila.
"A ako ďalej Lara" povzbudila ju očami.
"Lara Bradleyová a toto je môj brat Erik", agenti si vymenili pohľady.
"V akom ste vzťahu s Oliverom Bradleyom?"
"Je to náš otec. Čo sa stalo? urobil niečo zlé?" priškrtené sa prinútila spýtať, aj keď by to najradšej nevedela.Agentka zaváhala.
"Kde je tvoj otec teraz? kedy si ho videla naposledy?" ignorovala jej otázku, protiotázkami.
"Neviem,kde je...odišiel. Ešte ráno!" vedela,že klamať sa nesmie, ale v tejto chvíli sa jej zdalo správne, nepovedať pravdu.
"Povedzte mi, čo sa stalo.Je v poriadku? urobil niečo?" naliehala prosebne.Potrebovala to vedieť. Agentka vzdychla.
"Lara, tvoj otec..." roztržito zmĺkla.
"O chvíľu príde sociálna pracovníčka, myslím, že má väčšie kompetencie, hovoriť s tebou o tom. Koľko máš rokov Lara?"
"Budem mať pätnásť." Odpovedala,ako vo sne.Slovné spojenie "sociálna pracovníčka" v nej vyvolalo ďalšiu vlnu paniky. V hlave jej hučalo a nedostávalo sa jej vzduchu:"Mala som odísť. Teraz je neskoro! Zoberú nás do decáku a oddelia!" zadúšala ju hystéria.
Vstala a nadýchla sa.
"Mohla by som ísť von? je mi zle.Potrebujem vzduch." Poblednutá zašomrala.
"Agent Samers ťa odprevadí" Očami niečo svojmu kolegovi naznačila, ten prikývol a vyviedol ju von.
"Zoberiem ti toho chlapca, určite je pre teba ťažký." Ponúkol sa s úsmevom,ale chlapček, okamžite zaboril svoju hlávku do jamky na jej krku a pevnejšie ju zovrel okolo krku.
"Je veľmi nesmelý.Nemá rád cudzích ľudí." Vysvetlila odmietavo. Agent sa usmial a zišli dole schodmi,pred budovu.Majáky policajných aut ju oslepovali.Dom bol obkolesený,celé okolie sa hmýrilo políciou a príslušníkmi špeciálnych jednotiek.
"Nebude vám prekážať,keď pôjdeme po chodníku? potrebujem chodiť,aby som sa upokojila...vydesili ste nás." Nečakala na súhlas a pohla sa po chodníku. Kolísavý, prechádzkový krok ukolísal Erika.Cítila, ako jej ochabol v náručí.
"Ako dlho tu už bývate?!" prerušil agent chvíľkové ticho, ako si vykračovali chodníkom.
"Nie dlho." vyhýbavo odpovedala. Prišli až na koniec ulice,ďalej sa stáčala za roh.
"Vrátime sa!" rozhodne sa obrátil naspäť. Oči jej padli na rozkopanú ulicu. Už dva dni sa tu opravovali plynové potrubie.Vedela,že šachta nie je hlboká,ale stačila by...Netušila,čo jej to zišlo na um. Konala reflexívne. Strčila do agenta Samersa. Stratil rovnováhu. Stihla zachytiť iba jeho neveriacky pohľad, keď spadol do jamy. Nádejala sa, že sa mu nič vážneho nestalo a rozbehla sa cez ulicu. Dieťa v jej náručí bolo každým metrom ťažšie a ťažšie. Bežala cez obytnú štvrť, ale už nevládala. Z nejakej prádlovej šnúry, blízko plota, strhla veľkú hnedú osušku. Prehodila ju cez seba, zahalila aj Erika vo svojej náručí. Prihrbila sa a pokračovala, napadajúc na jednu nohu. Pôsobila dojmom krívajúcej stareny. Okolo nej preletelo policajné auto. Dva bloky samu seba presviedčala, že nemala inú možnosť. Avšak chlapec, ktorý sa zamrvil na jej rukách, ju prinútil si priznať, že robí chybu. Zastavila a zahľadela sa do tmavého parku. Tu by sa mohli schovať. Zavrhla tu myšlienku. Park bol nebezpečný. V noci bol miestom, kde sa stretávali narkomani, bezdomovci a všetky druhy mestskej spodiny. Mohlo by ich tu postretnúť oveľa väčšie zlo, ako detský domov. Vzdychla. Musí sa vrátiť. Bola to hlúposť. S Erikom nemôže ostať na ulici. Nemala jedlo, plienky, ani peniaze. Otec predsa sľúbil, že sa po nich vráti. Nájde ju, aj Erika a odídu.Tak, ako tomu bolo mnohokrát pred tým. Vydýchala sa a vykročila naspäť. Kolísavým krokom s osuškou cez hlavu, stiahnutú do tváre, ktorá ju takmer celú zahaľovala, nevzbudzovala pozornosť. Ani jednej z policajných hliadok, ktoré ich pravdepodobne hľadali, sa krívajúca starena nezdala podozrivá. Nepovšimnute po druhej strane ulice, sa vrátila až k domu. Pri policajnom aute stáli obaja agenti,veliteľ špeciálnej jednotky a nejaká ďalšia žena. Skláňali sa nad kapotu auta. Lara si všimla mapu.
"Nemáte ani potuchy, čo sa v nej odohráva! je vydesená a dezorientovaná" Prísne zahriakla neznáma žena,agentku.
"Napadla agenta a utiekla! navyše nám klamala! suseda videla Bradleya schádzať požiarnym rebríkom, možno pól hodinu pred tým, ako sme dorazili!" nahnevaná agentka, jej protirečila.
"to dievča sa práve dívalo do hlavne automatickej pušky! vtrhli ste do bytu,vyrazili dvere! maskovaný muži! má štrnásť! musí byť k smrti vydesená,je to rekcia na šok!" nástojila na svojom neznáma.
"Nevedeli sme,že sú vo vnútri! oficiálne vôbec neexistujú!" bránila svoj postup agentka.
"To je to! nič o nich nevieme! kto vie,čo sú vlastne zač a ako sa s nim zaobchádzalo,tak mi nehovorte, že to dievča, je za niečo zodpovedné!" uzavrela dôrazne. Lara potichu podišla až k ním.Odkašľala si.Keď sa k nej prekvapene obrátili, odrazu stratila odvahu.
"Odpustite mi agent Samers,ja...ovládla ma hystéria" Zašepkala previnilo.Prvý sa spamätal oslovený.Podišiel k nej.
"Si v poriadku? " prikývla. Agentka odvolala cez vysielačku pátranie,potom k nej podišla.
"Lara čo ťa to napadlo?!" vyčítavo preriekla, ale oslovená len pokrčila plecami.
"Toto je sociálna pracovníčka pani Romanová. Ujme sa ťa." Predstavila jej neznámu ženu, ktorá ju pred okamihom obhajovala.
"Čo bude s Erikom?" sociálna pracovníčka sa milo usmiala.
"Lara, čakáme ešte jednu pani zo sociálneho. Z dojčeneckého oddelenia. Je primalý, aby mohol zostať s tebou. Patríš do skupiny starších deti a ..." zmĺkla, keď zazrela hrôzu v jej očiach.
"Je to len dočasné opatrenie, neskôr vám nájdeme pestúnsku rodinu, kde by ste mohli byť spolu." Snažila sa ju upokojiť.
"Naozaj?!" posmešne zatiahlo dievča.Sociálna pracovníčka si uvedomila hĺbku poznania a pohŕdania v jej očiach.
"Lara práve sme zistili, že si k nám nebola celkom úprimná. Tvoj otec...bol tu chvíľu pred tým, ako sme prišli." Vyčítavo sa k nej obrátil agent.
"Keby ste boli na mojom mieste, povedali by ste to?" Otázkou zdôvodnila svoje klamstvo.
"Mohli sme ho chytiť!" zavrčala rozčúlená agentka.Lara ľahostajne mykla ramenom.
"Lenže ja nechcem, aby ste ho chytili.Môj otec nie je dokonalý, ale je jediný, akého mám!" odvrkla jej spokojne.
"Ty drzaňa! tvoj otec vylúpil banku! zabil dvoch policajtov! jeden bol mojím partnerom!" rozzúrená zasyčala, stratiac nad sebou kontrolu.
"Agentka Albiová!" pohoršene skríkla sociálna kurátorka. Lare stuhol výraz na tvári. Zatajila dych, aby sa hysterický nerozkričala. Agentku to okamžite zamrzelo, ale nedalo sa to vziať späť.Videla, ako sa dievčaťu uvedomením si pravdy, rozšírili zrenice zdesením.
Lara sa konečne nadýchla.Cítila sa, ako v zlom sne. Zažila taký šok, že vôbec nevnímala, keď k nej podišla ďalšia pracovníčka sociálneho úradu a z náručia jej zobrala Erika.Len tam meravo stála. Až keď miesto, kde ležal na jej hrudi, zvláštne ochladlo, začala vnímať. Plakal, vystieral k nej ruky a kričal: "Lala, Lala nije peč, moja Lala". Prikryla si rukou ústa, aby sa hystericky nerozvrieskala. Odvrátila sa chrbtom k autu, aby nevidela, ako sa Erik bráni, kope a vystiera k nej ruky. Všetko odrazu zvláštne stíchlo. Vzdychla.
"Lara" oslovila ju ticho kurátorka a položila jej ruku na plece. Striasla ju zo seba, bez slova podišla k autu s označením sociálny úrad.Otvorila zadné dvere a posadila sa. Agent Samers hľadel za odchádzajúcim autom.Posledný pohľad, ktorý im venovala, ho zasiahol kdesi hlboko. Bolesť a pohŕdanie.
"Cítim sa, ako posledný idiot" zahundrala agentka.
"Posrala si to Albiová! myslím, že ešte dlho nezabudnem na jej pohŕdanie, mám pocit, akoby ma opľula", zašomral rozladený.
"Kruci! nie sme zodpovedný zato, čo sa s nimi stalo! je to na svedomí Bradleya!" odporovala mu,brániac sa.
"Tak mi vysvetli, prečo sa obaja cítime...vinný! nemala si jej to povedať! mal jej to povedať cvokár! " odvrkol jej nahnevaný.
V tú noc nezaspala.Sedela na posteli,opretá chrbtom o stenu v neosobnej izbe,ktorú jej pridelili. Pokúšala sa vypudiť z mysle Erikov krik,ale prenasledoval ju vždy,keď zatvorila oči. A tak len sedela a civela do náprotivnej steny.Pokúšala sa pochopiť,čo sa to vlastne stalo.Jej život sa nenávratne zmenil. Rozpadol sa, ako domček z kariet. Pochopila, že otec sa nevráti. Už nikdy. Zabil dvoch ľudí. Bol to vrah a zlodej. Nikdy sa nebude môcť vrátiť, aj keby chcel.
"Ako to vyzerá?" zaujímalo kurátorku hneď, ako prišla ráno do práce.
"Celú noc presedela na posteli, ani sa nepohla. Správa sa...ticho", skonštatoval pracovník bezpečnostnej služby.Pani Romanová sa zamračila.Vošla do izby k dievčaťu, ale to jej nevenovalo ani jediný pohľad. Informovala ju, že jej musia odobrať krv. Musia vedieť, že nemá problém s omamnými látkami a potrebujú jej založiť zdravotný záznam, keďže doteraz neexistuje žiadna zmienka o jej existencií. Poslušne nastavila ruku, aby jej lekárka odobrala krv.Mlčky zniesla zdravotnú prehliadku a vrátila sa do izby. Jedla sa ani nedotkla. Poobede ju navštívili agenti, ale odmietala sa s nimi rozprávať.Len civela do steny, akoby ani neboli v miestnosti. Odviedli ju na rozhovor s psychiatrom, ale Lara akoby bola slepá a hluchá voči okolitému svetu. Poobede ju pani Romanová zobrala do spoločenskej miestnosti, kde mali ostatné deti zábavný program. Pokojne sa posadila vzadu,ale s nikým neprehovorila ani slovo. Večer konečne zaspala. Ráno jej kurátorka ukázala celý domov.Lara sa nachádzala v oddelenej bezpečnostnej časti. Bola pod dozorom, pretože polícia predpokladala, že by ju jej otec mohol kontaktovať. Všetko, čo jej hovorili, vykonávala robotický, ale odmietala hovoriť. Na tretí deň začala prijímať potravu, pretože ju lekárka upozornila, že ak nezačne jesť, budú prinútený pristúpiť na podávanie umelej výživy.
Agent Samers spustil slúchadlo.
"Ešte stále neprehovorila...ani slovo. Našla si niečo o tých deťoch?"
"Nikde ani čiarka, akoby vôbec neexistovali...žiaden záznam o narodení, žiadne očkovanie, zdravotný záznam, ani návšteva školy...nič! podľa vzorky DNA, ktoré máme od Bradleya, sú obe tie deti jeho. Aj keď matky sú rozdielne. Technici porovnávali vzorky z databázy, ale matky sme nezistili, ani jedná nebola trestné stíhaná. Pokúšam sa nájsť niečo v záznamoch o nezvestných deťoch. Možno tým ženám svoje potomstvo jednoducho vzal. Myslím, logický...ktorá žena by nechala svoje dieťa človeku, ako je Bradley?!" uvažovala nahlas.
"Deti nevyzerali zanedbané, ani týrané. Možno, ako otec...ehmm...možno bol, ako otec zodpovedný. Už len to, že si tie deti vzal k sebe sa mi zdá...poukazuje na určitú zodpovednosť".
"Netrep sprostosti! zdrhol a svojho ročného syna, nechal na starosti štrnásťročnej dcére! zdá sa ti to zodpovedné? to dievča nechodilo do školy, je negramotné a podľa všetkého sa starala o toho malého. Aj to sa ti zdá zodpovedné?!" zahriakla svojho kolegu.

ilustračné foto: Andrei Lazarev, www.unsplash.com

Komentáre 6

aknit11 dňa 22.03.2014 - 11:37

Mala ochutnávka,keď dokončím Anabell,budem pokračovať :-)Nejako sa mi zdali dva rozpísané príbehy "málo" (giggle) a to mám v hlave ešte jeden,ale to bude prekvapko :-) Dúfam,že zaujme :-)

tomicka dňa 22.03.2014 - 13:52

jejda! cakala som sice netrpezlivo ukoncenie Anabell :-) ale aj toto ma potesilo a zaujalo :-) tak mame dalsi pribeh.Hned zo zaciatku ma "stavu" ale nic ine som z tvojho "pera" ani neocakavala :-) som zvedava ako sa to vyvinie dalej :-)

LanaSavara dňa 22.03.2014 - 14:55

Tak, tak. Tomicka to presne opisala. Aj som si poplakala. Chudatka deti. Je to hrozne, ked je maly clovek zrazu na svete sam a nevie co dalej, nema kam ist...

nevetko dňa 22.03.2014 - 21:55

Paráda(y) . Som zvedavá aké schopnosti bude mať Lara :-). Vydedukovala som že nebude len taká nejaká keď v pätnástich nechodí do školy u teba je už zvykom že babule sa učia samé a sú múdrejšie ako niektoré naše učiteľky :-). Ale to sa mi ľúbi .(y) už sa neviem dočkať ďalšieho dielu .

aknit11 dňa 23.03.2014 - 01:12

Som rada,že vás chytila aj Lara :-) Ďakujem (heart)(heart)(heart)

tomicka dňa 24.03.2014 - 10:41

Chytilo,akoby nie? pises zaujimavu,dynamicky a nepredvidatelne :-) (y)(y)(y) mam rada tvoje romany,zhltnem kazdy dielik :-)