Skočiť na hlavný obsah

Lara 10

Pridal aknit11
dňa 13.05.2014 09:24

"Nechajte ma prosím..potrebujem sa.." Hlas sa jej zlomil. Ryan pozoroval jej napätý chrbát a prišlo mu to všetko ľúto. Nemala nikoho. Jej otec bol zavraždený a ona skončí prinajlepšom v pestúnskej starostlivosti.
"Lara ja viem, ako ti je, ale potrebujeme sa ťa spýtať na pár dôležitých vecí...aby sme zistili, kto je za toto všetko zodpovedný..." Potichu preriekla agentka. Dievčina sa k nej pomaly obrátila.
"Naozaj viete ako mi je? Zavraždili vám otca a ostali ste na svete úplne sama?!" Tvrdo vyštekla a zabodla do nej chladne oči. Agentka prekvapene zažmurkala, naprázdno otvorila ústa a zatvorila. Na chvíľu jej zobrala text.
"Nemáte najmenšie tušenie, ako sa cítim. Tak si odpusťte tie vaše psychologické keci! Neviem nič. Ani s kým sa stýkal, ani kde bol, ani či mal, alebo nemal nepriateľov...nikto sa mu nevyhrážal, ani mu netelefonoval...nikto k nám nechodil. Prisťahovali sme sa sem len nedávno. Nikoho sme tu nepoznali. To je všetko, čo vám viem povedať. Teraz sa idem zbaliť. Sociálka je už na ceste, ak sa nemýlim." Už miernejšie dohovorila a pobrala sa k stolu, kde úhľadne poskladala svoje zápisky a vypla notebook.
"Lara vieš o tom, že tvoj otec pred troma dňami vyhral v štátnej lotérií veľmi veľa peňazí?" Položil otázku Ryan jej chrbátu. Prudko sa k nemu obrátila.
"Á...áno...čo tým chcete povedať? Zabili ho kvôli tým peniazom?" Zhrozené vyhŕkla.
"Je to dosť možné...je to veľa peňazí. Nespomínaš si, či o tom s niekým hovoril?" Lare prišlo zle od žalúdka. To by znamenalo, že...otca zabili kvôli nej. Ona mu dala tie čísla. Ona bola zodpovedná za jeho smrť. Naplo ju na vracanie a tak sa rozbehla do kúpeľne. Zmučená, vyvrátila obsah svojho žalúdka a bezmocná zastonala. Musela sa ovládnuť, aby neklesla na kolená a nerozplakala sa. Nechcela, aby boli svedkami jej bolesti. Keď vyšla z kúpeľne, agenti sa medzi sebou ticho o niečom dohadovali.
"Je to lepšie?" Spýtal sa s účasťou. Mlčky prikývla.
"Pomôžem ti s balením a agentka pozisťuje zatiaľ v susedstve, či si niečo nevšimli. Dostali sme príkaz odviezť ťa na sociálny úrad a byt zapečatiť." Nepriateľský na neho zagánila, bez slova sa pobrala do svojej izby. Nahnevalo ho to. Nikdy jej nič neurobil, aby reagovala takýmto otvoreným nepriateľstvom. Prudko sa za ňou pohol. Chcel sa jej priamo spýtať, aký ma s nim problém. Dostihol ju v polovici dlhej chodby. Keď jej položil ruku na rameno, aby sa k nemu obrátila, reagovala pudovo. Ruka na jej ramene...ruku uchopila, prudko ju zvrtla, podvliekla sa a švihla s nim cez seba. Až keď dopadol s hlasným buchnutím na zem, sa spamätala. Vytreštila na neho oči, sama ohúrená svojou prudkou reakciou. On sa prekvapene posadil a zahrešil.
"Ja...ja...odpusťte agent, neviem čo ma to...ja...asi som zareagovala pudovo, som v strese...a...ste v poriadku?" jachtala vyľakaná. "Panebože! Už zase, dúfam, že si nespomenie." Preletelo jej hlavou. Zasmial sa, sediac na zemi.
"Som v poriadku Lara." Jej meno vyslovil so zvláštnou intonáciou, čo jej vyvolalo na tele zimomriavky. Potriasla hlavou, aby sa spamätala.
"Venuješ sa bojovým športom?" S prívetivým úsmevom vyzvedal.
"Nie...teda absolvovala som sebaobranu žien...len som nevedela, že som...ehmm...že ju dokážem používať aj v praxi." Zaklamala bez mihnutia oka. Prinútila sa usmiať a podala mu ruku. Oči jej padli na jeho hruď. Košeľa sa mu pri páde zrejme rozopla a rozhalila. Ako zhypnotizovaná vystrela ruku a odtiahla látku. Neveriacky zízala na jeho hruď. Po jazve nebolo ani stopy. Začudovaný ju pozoroval a potom si rozpačito odkašľal.
"Tá jazva, nemáte jazvu..." Vyhŕkla spontánne. Nedôverčivo na ňu hľadel. Lara sa spamätala. "Musí si myslieť, že mi preskakuje" Uvedomila si.
"Prepáčte, som úplne mimo". Ospravedlnila sa zase a podala mu ruku. Rezko vstal aj bez jej pomoci a rukou jej naznačil "Až po tebe!!".
"Aká jazva?" Spýtal sa po chvíli, keď vošli do jej spálne a ona vytiahla cestovnú tašku. Mávla rukou.
"Niečo sa mi zazdalo. Pripomenuli ste mi niekoho z mojej dávnej minulosti." Vyhovorila sa s úsmevom a začala si baliť oblečenie. Zbalila zopár veci a podala mu tašku.
Vytiahla druhú, priniesla svoje zápisy a notebook a vložila ho na dno tašky. Pokračovala v balení odevov.
"Ehmm...mohli by ste to zaniesť do auta, ja si zatiaľ zbalím ...ehmm...spodné prádlo." Dokončila jemne a rozpakmi sa zapýrila. S pochopením prikývol, vzal tašku a vyšiel. Keď buchli vchodové dvere, skočila k šatníku, zhrnula všetko z prvej police, kde mala nachystané "núdzové oblečenie" pre situácie "rýchleho odchodu". Vyhrnula si rukáv a rýchle zadala súradnice, aj čas do prístroja. O pár sekúnd sa otvorila trhlina. Pozrela k dverám. "Zbohom Ryan, tentokrát dúfam, že navždy." Pomyslela si a vstúpila aj s taškou do chladu, ktorý ju okamžite obklopil. Prudký tlak, ktorý ju ťahal k zemi ju upozornil, že je takmer na mieste. Pripravila sa. Tentokrát nedopadla na kolená. Udržala sa na nohách. Zatvorila portál a poobzerala sa. Bola tam, kde si veľmi želala byť. V ich laboratóriu. V duchu dúfala, že uvidí otca, že je to všetko len nejaké nedorozumenie. Vzdychla. Jediný zvuk a pohyb vydávali prístroje. Položila tašku a podišla k veľkému stolu. Vytiahla svoj počítač a vypla internetové pripojenie aj GPS. Obávala sa, že by ju mohli nájsť, ak by zistili jej IP adresu. Musela zistiť, čo sa vlastne stalo. Prezerala posledný záznam pracovného denníka. Jeden, druhý, potom všetky rad radom. Nenašla nič, čo by jej podalo nejaké informácie.Pracovala húževnato celé hodiny. Zatiaľ nechcela pripustiť, že je všetko stratené a otec sa už nevráti. Stále verila, že je to len nejaká chyba. Poznala ho, nechal jej nejaké indície, vysvetlenie. Niečo jej predsa musel nechať.

"Dočerta! Samers, môžeš mi vysvetliť, ako ti mohla zdrhnúť?!" rozčúlene zreval nadriadený, až sa jeho hlas ozýval v celej kancelárií.
"Tak to teda nemôžem! Neviem, ako zmizla. Jednoducho to na mňa zahrala, akože si potrebuje zbaliť intímne prádlo. Došľaka! ešte sa aj červenala! Tak som šiel zaniesť jej tašku do auta, aby mala chvíľu súkromia... keď som sa vrátil bola fuč! Nebol som vonku ani dve minúty!" odvrkol nahnevaný agent.
"Schodmi nešla, stála som tam...videla by som ju...ale okno bolo zatvorené...kruci! Nemohla sa predsa vypariť." Uvažovala nahlas Albiová.
"Čo vám vlastne povedala?! Prečo by utekala, ak je čistá...čo ak má s tou vraždou niečo spoločné?! Je to kopec prachov." Polemizoval už pokojnejšie veliteľ.
"Bola čudná...Nejak ju to ani nerozhádzalo, akoby to čakala...už keď sme prišli..možno v tom ma naozaj prsty. No aj tak by to nedávalo zmysel. Musí si byť vedomá, že tým že utiekla zo seba urobí, podozrivú číslo jedna. A musí vedieť, že ako maloletá tie prachy nedostane do plnoletosti...a skonštatovala, že sociálna pracovníčka je na ceste. Vedela aký je postup, to by znamenalo, že to nie je prvý krát...musíme o nich zistiť viac...Našla niečo Sibyla?" Zaujímalo Ryana.
"Nemáme o nich skoro žiadne údaje...Tá malá, akoby ani neexistovala...teda okrem narodenia. Žiadna škola, dokonca ani škôlka..nič...narodila sa v Alabame, ale to je o nej jediný záznam, očkovania, lekári ...nič..a nebola v opatere štátu." Mrmlal si šéf, hľadiac do veľmi tenkého spisu.
"Nechodila do školy? Na stole mala po-rozkladané papiere, niečo rátala, keď sme prišli...aspoň ma to napadlo, nejaká matika, alebo fyzika... Myslel som, že je to zo školy. Možno to neboli jej papiere." Prekvapene preriekol Samers.
"Ale teraz si spomínam, že ich veľmi rýchlo pozbierala a balila so sebou, aj s notebookom...Muselo to byť niečo dôležité. Sibyla by mohla vystopovať jej IP adresu, alebo cez GPS..."
"Skúšala to ,ale IP adresa už neexistuje, aj GPS je hluché...je niekde, kde nemá signál...alebo zrušila internetové pripojenie..." Zadumane skonštatoval nadriadený.
"Je dosť šikovná na takú mladú žabku...a nato, že nechodila do školy..." Dodal po chvíli.
"A je cvičená na boj zblízka." Informoval ich Ryan. Obaja na neho upreli zvedavé pohľady.
"Šiel som za ňou, ako sa išla baliť a náhodne som jej položil ruku na plece. Ani neviem ako, strelila mnou o zem, až vo mne všetko zaprašťalo. Je útla...zvláštne...akoby to nebolo prvý krát, reagovala úplne reflexívne, akoby sa musela často brániť...najskôr mi povedala, že absolvovala sebaobranu žien, ale bolo to úplne iné...bolo to také profesionálne....nebolo to prvý krát...jednoducho to boli dobre nacvičené pohyby, ktoré získaš len pravidelným tréningom..." Rozvádzal svoju úvahu.
"O akú techniku sa asi jednalo? Mohli by sme tak zistiť v ktorom športovom klube trénovala...možno by niekto vedel, kde by sa skryla."
"Dovolím si tvrdiť, že takéto niečo sa trénuje len vo veľmi špeciálnych jednotkách armády".
"Veď je to malé dievča, chceš mi povedať, že má výcvik mariňáka?!"
"Neviem, ako je to možné ...myslím, že áno...až teraz si spomínam na jej vyčkávací postoj...akoby čakala, že znovu zaútočím a pohyb rukou...mimovoľný pohyb rukou k pasu, akoby hľadala zbraň..." Ticho preriekol.
"Vrátite sa k nim do bytu urobíte podrobnú prehliadku. Máme priveľa otáznikov a primalo odpovedi. Zistite o nich, čo sa dá. Ak tá malá aj nemá nič spoločné s otcovou smrťou, je v nebezpečenstve. Vie niečo, čo ju núti utekať. Možno je to presne to, čo stalo jej otca život. A sú tu ešte tie prachy. Budú toho plné noviny a tá malá by sa mohla stať obeťou únosu...je jeho jedinou dedičkou. Takže ju musíme rýchle nájsť."

Zaspala nad denníkmi od únavy, priamo na stole. Strhla sa zo sna a mala neodbytný pocit, že niečo prehliadla. Prezerala posledný záznam, ktorý si otec zapísal do pracovného spisu. Bol písaný zložitým kódom, ktorý dokázala rozlúštiť len ona. Rád písal atramentom a starým plniacim perom. Ona potom ukladala ich poznatky do počítačových súborov, ktoré kódovala. Otec bol opatrný a pedantný. Všetky svoje zistenia písal ručne, ale kódom, pretože ak by sa dostali do nepovolaných rúk, mohli by narobiť veľké škody. "Ľudstvo nie je pripravené," hovorieval. Vtedy jej padla do oka atramentová škvrna na poslednej strane. Zamračila sa. Až teraz si ju všimla. Otec by celý papier prepísal. Bol príliš pedantný, aby nechal takú škvrnu na svojom dokumente. Podišla pod lampu a zapla silné xeroxové svetlo. Nič. Sklamane vzdychla. Strčila papier pod silný elektrónkový mikroskop. Zase nič. Prešla ho skenerom aj röntgenovým snímačom. Nič. Keď zhasla svetlo, obrátila dokument naruby a pod papier vložila Uv lampu, usmiala sa. To bol celý otec. Napísal na papier krvou, počkal kým uschne a nakvapkal atrament. Uv svetlo odhalilo 3.20. Zamyslela sa a nahodila súradnice do vyhľadávača, ale nevedela, či je to dĺžka, alebo šírka. Dostala dva údaje vzdialené od seba príliš ďaleko, aby dávali zmysel. Skúšala kompas. Nič, čo by bolo smerodajné. Nakoniec si udrela rukou po čele a zasmiala sa. "No jasné! Tri dvadsať. O desať minút pól štvrtej". Očami si rýchle rozdelila obrovskú halu na oblasti podľa hodín, na dvanásť dielov a pohla sa dozadu. Niekde v tejto časti vychádzalo tri dvadsať. Prezrela tento diel haly. Nenašla niečo, čo by ju ďalej nasmerovalo.
"Stena". Napadlo ju. Prehľadala celú stenu. Zase žiaden objav. Začala preklepávať múr, až kým neprišla k plagátu, ktorý tu visel od nepamäti. Uvedomila si, že páska, ktorou bol prilepený je nová. Opatrne ju odstránila. Plagát sa zošuchol zo steny. Uškrnula sa. Trezor.
"To by nebol ocko, aby to nebolo komplikované...takže teraz treba prísť nato, aký je vstupný kód. Ako ho poznám mám len jeden pokus. Ách! Ocko však je to len nedorozumenie a ty nie si mŕtvy. Nájdem ťa niekde v minulosti a ten človek, čo zomrel nie si ty...však si zmenil minulosť..." Rozprávala mu v duchu. Nechcela si pripustiť, že jej otec odišiel, že ho viac niet. Opatrne zodvihla plagát a všimla si jednoduchú vetu: "Len napred" napísanú centrofixou zozadu plagátu. Posadila sa k stolu a zamyslela sa. Pripísala k písmenám čísla, podľa toho na ktorej pozícií sú v abecede. Dostala deväť čísiel. Deväť čísel, ako na telefóne. Otec mal rád hrádky s telefónom a kódovanie cez číselník. Spomenula si na ich zábavu. Hrával sa tak s ňou už od ranného detstva. Hneď, ako sa naučila čítať a počítať.
"Podľa písmen ti zadám kód...Písmena sú v abecede označené číslami jednotka je áčko, dvojka béčko, trojka céčko...takže, keď ti poviem slovo preveď mi ho do numerickej formy...máš deväť čísel však? Teraz ich zoraď od najmenšieho po najväčšie...a priraď k telefonickému číselníku, áčko je jednotka, čo je numerický jednotka..takže jedna krát jedná, je jedna. Máš prvé číslo kódu. Ďalej máš éčko. To ma numerickú hodnotu päť, vynásob ho dvojkou a získala si druhé číslo tvojej hádanky..." V hlave sa jej premietali spomienky. Usmiala sa a začala rýchle preratúvať písmena. Zapísala si čísla na papier, ešte jeden krát všetko pre istotu prepočítala. Nesmela sa pomýliť. Poznala svojho otca. Obsah vo vnútri by sa zničil, ak by zadala nesprávne heslo, alebo by sa pokúšal niekto otvoriť trezor násilím. Nadýchla sa a odhodlane stláčala číselné kombinácie. Zatajila dych. Asi tri sekundy sa nič nedialo. Keď začula tiché cvaknutie a dvierka sa otvorili, úľavou zastonala.

"Našla si niečo?" Vyzvedal Ryan a zodvihol sa od knihovne, kde prehľadával knihy.
"Nič tu nie je...idem do jej izby...máš niečo?"
"Tiež nič, všetko je úplne bežné a normálne." Podišiel k stolu, kde malo dievča rozložené svoje papiere. Zohol sa ku košu na papierový odpad a vytiahol dva hárky papiera. Chvíľu hľadel na obsah.
"A toto je čo dočerta?!" zahundral si prekvapene. Papier bol popísaný číslami a písmenami, ktoré nedávali žiaden zmysel. Agentka vyšla z izby a v ruke niesla hrubý diár.
"Pozri na toto..." Zamávala víťazoslávne pred jeho nosom hrubým zväzkom. On jej podal papier, ktorý už vložil do igelitového vrecka na dôkazy.
"Myslím, že sme kapli na niečo veľmi výnimočné...načo by dievčisko v puberte písalo kódom? A vôbec...nechodila nikde do školy, takže ako to že vôbec vie niečo kódovať? Prečo by to robila? Celá tá písanka je zakódovaná...Je naozaj čudná...Nenašli sme nič o tom, kde by mohla byť, ale keď to naši kryptografovia od-kódujú...myslím, že sa dozvieme veľmi zaujímavé informácie...zbehni s tým do auta, podaj hlásenie...ja sa tu ešte poobzerám...Hneď som za tebou..." Poslal svoju kolegyňu dopredu a poobzeral sa po obývačke. Nevedel prečo tu chcel na chvíľu ostať sám. Mal taký neodbytný pocit, akoby tu už niekedy bol, akoby Laru už kdesi stretol, videl...S pozdvihnutým obočím sa na neho zadívala.
"Poznáš tu malú? Správaš sa divne, čumel si na ňu, akoby si videl strašidlo...keď sme sem prvý krát vošli." Podotkla.
"Nie, len mám taký otravný pocit...akoby som ju už niekde stretol, akoby som to tu poznal...akoby...neviem ti to vysvetliť."
"Počkám v aute." Usmiala sa spôsobom "Každému sa sem-tam stáva, že si z niektorého prípadu urobí "srdcovku". Stál na prostriedku miestnosti, nasával atmosféru miestnosti, akoby chcel prísť na tajomstvá, ktoré skrývala. Vyrušil ho náhly chlad. Prekvapene otvoril oči a vytreštil ich do kúta miestnosti. Nikdy nič podobné nevidel. Biela, hustá hmla, sústredená v jednom rohu obývačky. To z nej vychádzal ten chlad.
"Toto miesto je naozaj čudné." Pomyslel si kyslo a zvedavo pristúpil tej hmle. Chcel zistiť, čo to je a tak vystrel ruku, aby sa dotkol toho nepoznaného chladu. Nestihol ani skríknuť, či inak reagovať, keď ho nejaká sila vtiahla do toho chladu a okamžite mu vyrazila dych.

Komentáre 8

aknit11 dňa 13.05.2014 - 09:25

Tak zase Lara :-) Nejako nemám chuť (momentálne) písať niečo iné :-) Však ma to zase prejde :-)

tomicka dňa 13.05.2014 - 15:37

Nam to nevadi, len nech nieco je :-) Jeminecky, ale si nam zase dala. Jedna hadanka za druhou. Teraz ho to kde vzalo a ako to ze sa to otvorilo, ked to ona neotvorila? Som z tohoto romanu uplne nadsena, pretoze ani netusim, za ako pojde dalej :-) Dnes som prva, asi este dievcence nevideli, ze je pridane :-)

LanaSavara dňa 14.05.2014 - 08:09

No do Rima :-D :-D :-D a zas je tam. Ved Laru picne, tusims a z nich stane nerozlucna dvojica :-)

nevetko dňa 14.05.2014 - 12:52

to ma picne on zasa dofrčí za Larov tu aj porazí . To som zvedavá ako je to možné ? aknit ty nám ale dávaš , ale som rada že musíme zapájať naše mozgoďoby aspon je sranda a my máme o čom mudrovať . (giggle)(giggle)

aknit11 dňa 14.05.2014 - 15:15

Dievčence bude prekvapko :-) Vydržte do zajtra, alebo pozajtra :-) Uvidím, ako postihám :-)

Lenka R dňa 15.05.2014 - 09:27

Si skvelá a máš úžasnú fantáziu. Ďakujem za super čítanie :-)
Náhodou som na NM narazila na tvoju Otrokyňu a v priebehu asi dvoch týždňov som prečítala všetky tvoje dielka. Moc sa teším na pokračovanie Lary, ale aj Anabell , Emmy a Tamily . Prajem ti krásny deň. (sun)

aknit11 dňa 15.05.2014 - 12:37

Ďakujem Lenka a vítam ťa tu medzi nami. Vlastne vám všetkým ďakujem, veľmi ma motivujete a poháňate ďalej dievčence. Niekedy sa mi aj nechce nič "tmoliť", alebo nestíham, ale potom si spomeniem na vás, že asi zase čakáte, kedy sa mi "uráči" a tak vždy niečo pridám :-)

aknit11 dňa 15.05.2014 - 12:53

A ozaj, som veľmi rada, že si pridala komentár :-) Zavíta sem veľa čitateľov, ale len málo pridá komentár (Okrem stálych dievčeniec, začo som vďačná). Je tu veľa prispievateliek, ale mnohé z dievčeniec to vzdali a pritom je to prekrásna tvorba, pretože keď nikto neokomentuje ich snaženie, tiež stratia záujem niečim prispievať. Nikto neočakáva siahodlhé ódy, pretože aj jednoduchý smajlik poteší :-) a komentár celkom určite motivuje a usmerňuje , čo koho zaujíma, jeho názor, pripomienky.... To je moje skromné myslenie. Keď som pridala prvý diel Gabriely, úplne na začiatku...dlho som nič nepridala, lebo na príspevok nikto nereagoval. Tak som si myslela, že to nikoho nezaujíma, alebo nikto nečíta. Až kým ma "nenakopla " Nevetko :-) a nedožadovala sa druhého dieliku :-) Myslím, že podobné myslenie zdieľa veľa dievčeniec, ktoré sem pridali svoju tvorbu.