Skočiť na hlavný obsah

Lara 100

Pridal aknit11
dňa 08.11.2017 16:25
lara

"Myslíte, že potrebujú vodu na prežitie? Netušil som, že... sú nehmotné, teda majú určite schránky, ale hybernujú takže..." pokrčil plecami. 
"Potrebujú vodu." Informovala ho a vykročila, ale hneď aj zastavila.
"Poviem vám dôverne tajomstvo. Orfézy nejedia mäso, sú vegetariáni." 
"Prosím? To nie je možné, vie sa predsa, čo dokážu... existuje mnoho záznamov."
"Od svedkov? Áno, pretože záznam sa získava skenovaním spomienok. Sú to iba halucinácie. Desivé, ale predsa len halucinácie."
"Ste o tom presvedčená?"
"Hm... ak si spomínate, stotožnila som sa s touto rasou. Viem to na sto percent."
"Prečo to robia?" nechápal.
"Aby sa mohli zhmotniť, alebo... aby mali pokoj. Nikto okolo nich nepátral a nezisťoval, čo sú vlastne zač." 
"Divné, akoby sa skrývali."
"Som presne toho istého názoru. A teraz... budeme vysielať." 
"Žiaľ v týchto miestách nemožné, komunikácia je nulová. Možno neskôr, viac severne, výsosť."
"James, začni rušiť plošticu."
"Ako povieš, zlato. Text?" okamžite pochopil počítač.

James sledujúc svetielko na monitore spozornel.
"Toto má čo znamenať?" zamrmlal. Ian s Janusom okamžite zajastrili a podišli k stolu.
"Deje sa niečo?"
"Signál je prerušovaný, ale vitálne funkcie sú v poriadku."
"Čo dokáže rušiť ten signál?"
"Normálne nič, iba ak by si poznal frekvenciu, ja by som vedel ako nato." Povznesene sa zaškľabil, ale grimasa na tvári stuhla.
"No jasné, ja blb. Veď to ja ho ruším." Ťapol si po čele. Muži ho nechápavo sledovali.
"Ou! Máme problém", prudko vstal, "musíme kontaktovať Pertanu." Prikázal s očami uprenými na monitor. 

"Ben, koľko potrebujeme k ďalšej možnej trhline?"
"Asi štyri hodiny. Predpokladám, že uvažujete o odchode výsosť. Rozumné riešenie. Aspoň pokiaľ nezistíme o čo sa jedná."
"Ehmm... nie tak celkom." Povzbudzujúco sa usmiala a vybrala z plecniaka sérum. 
"Trošku to za-štípe. James hľadaj trhlinu, akúkoľvek, aj anonymnú." Zavelila a podišla k priateľovi. 
Poslušne sa k nej obrátil a tak mu nastrelila dávku do krku. Hneď malý aparát odhodila. Takmer okamžite sa objavili dôsledky acidobazického prostredia.
"Ak sa smiem spýtať, výsosť... čo ste mi podali?"
"Sérum, zdrží to proces nákazy, či otravy."
"Možno sme sa nenakazili." Povzbudzujúco hlesol.
"Nakazili. Vidím váš tepelný sken, Ben. Mení sa."
"Akurát som chcel nato upozorniť. Obom sa vám zvýšila teplota tela o osem desatín stupňa, za desať minút."
"Hm... ak to takto pôjde ďalej, štyridsať minút a mám štyridsať dva, a zhruba do päťdesiatich minút upadneme do delíria z prehriatia a zomrieme, ak pred tým nezomrieme na otravu. Väčšina tých zvierat a bytosti umrela v blízkosti, to znamená, že veľmi rýchlo. James, musíme nájsť trhlinu, to je jedno akú."
"Byť na tvojom mieste, k anonymnej trhline, ak tu nejaká vôbec je, by som pristupoval s rozvahou. Nezabúdaj, že ťa šmarila pod nôž Jacka Rozparovača, potom do prostriedku pohyblivého močariska a aby som nezabudol, pod lištu toho bio-kombajnu."
"Ak zoberieš do úvahy náš momentálny status, nemáme veľmi na výber. Už to mám, viem, kde je jedna. Nestabilná, ale snáď to vyjde a nie je ani ďaleko. To stihneme. Ak kopneme do vrtule, sme tam o nejakých tridsať minút."
"Ehmm... výsosť, akú vrtuľu máte na mysli?" nechápal Marnavián a náhlil sa za dievčinou, ktorá sa rozbehla.

"Ja som hovoril, že tam nemá chodiť. Nikdy ma neposlúchne." Zamrmlal namosúrený robot.
"Nejaké zmeny?" okamžite zaujalo Iana.
"Ani nie." Vyhýbavo hlesol.
"James, vyklop to. Nemal by si obavy, keby sa niečo nepokazilo!" zavrčal Janus. Nestihol odpovedať, komunikačne zariadenie ich upozornilo na príchod Marnaviánskej princezny.

Nespomaľovala, napriek tomu, že trielila močariskom. Pamätala si kadiaľ ju viedli Orfézy, aj keď hrozba, že uviaznu bola viac, ako reálna. Močariská sa neustále menili. Ben ju bez slova nasledoval. 

"Nedostaneme sa k nim včas. Najbližšia trhlina... od ich momentálnej polohy je viac ako štyri a pol hodiny." Pertana stíšila hlas od potláčaných obáv.
"Nemáte ísť k nim, máte eliminovať zdroj nákazy, či otravy v oáze. Zdrojom bude naj-pravdepodobnejšie žriedlo vody." Pevne preriekol James.
"Musíme za nimi!" zasipel Ian.
"Muži majú ostať na pozíciach, tak znel rozkaz. Pertana sa má postarať o nákazu a mŕtvoly, aby sa to ďalej nešírilo, nech už je to čokoľvek."
"Musíme im pomôcť." Drsne zavrčal Janus, ktorý doposiaľ mlčal.
"Ako to chceš urobiť?" posmešne podpichol robot.
"Ty si výkonný robot, vymyslí niečo!" zafučal Ian.
"Lara si poradí, nejde opačným smerom od trhliny, ak nemá dôvod." Podotkol poblednutý Kilián, sledujúc oranžovú bodku na monitore.
"Presnejšie... bežia opačným smerom, skutočne veľmi rýchlym tempom." Podotkol James. Pertana pri-dvihla obočie.
"Musím uznať, že princezná ma neprestáva udivovať. Je v strede močarísk... jakživ som nepočula, žeby niekto šprintoval cez bažiny. Informujte nás priebežne o stave. Môj team čaká na výsadok. Eliminujeme zdroj a zistíme o čo sa jedná." Kývla hlavou na pozdrav a tak ako prišla, aj odišla.
"Ak som správne pochopila... kým je ta bodka zelená, je všetko v poriadku. Ak je žltá, už to nie je práve najlepšie?" ticho sa spýtala lady Synaxen.
"Ešte stále je to... dobré." Váhavo hlesol James. Kilián s prekríženými rukami na hrudi podišiel k monitoru.
"A čo oranžová?" ukázal bradou na monitor. James zafučal.
"Teraz to začína byť zlé, ale ešte stále nie je stav kritický."
"Hádam si nemyslíš, že tu budeme sedieť a pozerať, ako následníčka trónu umiera!" vybuchol Ian.
"Nemôžeme urobiť nič, o čokoľvek sa pokusíme, nemáme čas. Poradí si, my sa musíme držať plánu!" zarazil protesty počítač.
"James smeruje tam, kam si myslím, že smeruje?"  zadumane zo seba vytlačil Kilián.
"Je to naj-racionálnejšie riešenie, aj keď riskantné." 
"Viete niečo, čo my nie?!" útočil Janus.
"Nepaprč sa Janus. To že neviete všetko, neznamená, že vás z niečoho vylučujeme. V tom čase ste tu neboli, preto o tom neviete. Okrem nás dvoch to nevie nikto. Ale aby ste sa upokojili, Lara má namierené k trhline a skočí. O chvíľu je v poriadku."
"Ale žiadna tam nie je!" nechápala lady Synaxen.
"Je tam. Vaše moderné časovače ju nezachytia, pretože sú vyvinuté tak, aby hľadali iba čisté a stabilné prechody. Lara má svoj časovač, ktorý nájde akúkoľvek trhlinu. Jeden čas bol nastavený podľa vašich štandardov, takže našiel len čisté a stabilné trhliny. Vrátila ho na pôvodné nastavenie."
"Kriste pane, ak skočí do nestabilnej trhliny, nevie, kde, ani kedy vypadne a či vôbec vypadne! Nikto predsa neskočí do čiernej diery." Za-úpel Ian.
"Zvládne to. Je to ako tunel, má vchod aj východ, vždy niekde vypadne, len sa presne nevie... eh-mm... kde a kedy. Väčšinou to nie sú veľmi pekné miesta. To je tou negatívnou energiou, alebo sú nemenné v časopriestore. Niektoré body ostávajú nemenné, nech sa deje čokoľvek. Na začiatku skákali iba na slepo a vždy to nejak dopadlo." Upokojujúco sa usmial na priateľov.
"Zrejme preto, má princezná toľké množstvo jaziev." Kyslo prehodila lekárka.

"Mám ju, o päťdesiat metrov na desiatich hodinách!" skríkol víťazoslávne náramok. Lara sa zohla a vyvrátila obsah svojho žalúdka. Slabosť ju zachvátila, takže sa zviezla na kolená. Zhlboka dýchala a pozrela cez plece. Ben ešte popolavejší, ako obvykle, sa v predklone zapieral rukami na kolenách, lapal po dychu a snažil sa udržať na nohách."
"Už len kúsok Ben... pripravte sa na čokoľvek. Neviem, kde nás vypľuje. Musíme skočiť. James otváraj." Sýpavo zo seba vytlačila, pozviechala a tackavo zamierila k trhline. 

Nedôstojne sa rozpleštila v blate. Obraz jej tancoval pred očami. Potriasla hlavou, aby zaostrila vid. Hodnotila okolie. Vyzeralo to ako... zákop. Ben dopadol o pár metrov ďalej, vedľa mŕtveho muža, ležiaceho s vy-vrátenými očami na boku. Zvraštil tvár a posadil sa. Po kolenách k nemu priliezla. 
"Ste v pohode?" zakričala, pretože jej hlas prehlušil výbuch, výstrely a krik. Oprela sa o stenu zákopu a pre-dýchala nevoľnosť.
"Kde to sme?" zastonal Ben.
"Niekde na fronte, neviem... asi prvá svetová. Vypadneme!" revala za dunenia diel. Okolo nich pobehovali vojaci, avšak nikto im nevenoval pozornosť. 
"James, najbližšia trhlina?"
"Asi sedemsto metrov severne, otvorím ju, alebo počkáme, aby niekto medzičasom neprepadol?"
"Čakaj, poďte, pokračujeme ďalej." Zodvihla sa, ale nohy odmietli poslušnosť a tak zase klesla do blata zákopu. Ben si popod nos zavrčal nadávku a vstal. Zodvihol Laru, jej ruku prehodil okolo svojich pliec.
"Kadiaľ James?" zisťoval. V blízkosti explodovala mína. Zákopom otriaslo, zem fŕkala na všetky strany. Tlaková vlna oboch zrazila na zem. Marnavián zostal nepohnute ležať. Dievčina sa spod neho vyhrabala fučiac námahou.
"Ben, preberte sa, Ben!" skríkla zúfalo, trasúc nim. Mdlo otvoril oči. Ďalší výbuch ju odhodil pár metrov od spoločníka. Tvrdo narazila o kmeň nejakého stromu, takže jej vyrazilo dych. Bolesť ju na chvíľu paralyzovala. Polapila dych a prinútila sa po štvornožky dostať k priateľovi. Ben ju zase zodvihol a bez jediného slova ju vliekol zákopom. 

"Bodka zmizla, kde je?!" skríkol Ian.
"Len bez paniky, skočili... a o chvíľu zistím kam." Pokojne odpovedal počítač. Na veľkom monitore sa premietali jeho myšlienky a vyhľadávania, neuveriteľnou rýchlosťou. Kilián stál vedľa neho a napäto sledoval mihajúce mapy. Obraz sa zastavil.
"Ou, dvadsiate storočie." Opatrne vyriekol. Na monitore zablikala červená bodka, ktorá tmavla.
"Prečo tam trčí? Je v kritickom stave, musí skočiť!" tlmene zasipel Kilián.
"Zrejme im niečo bráni v postupe. No tak zlato, čo sa šuchceš, pohni kostrou! O-o, pozri nato miesto a dátum." Pošepol. 
"James, máš to tu na povel, až do môjho návratu. Otvor mi trhlinu, čo najbližšie k Lare a dodržuj plán!" zavelil prísne, aktivoval oblek, vytiahol zbraň, odistil ju a podišiel k trhline.
"Musíš cez náš časovač. Tie ich "bezpečné", nezachytia tieto súradnice." 
"Idem s tebou!" nekompromisne sa po jeho pravici objavil Ian. Mladík krátko prikývol a zmizli. 

Každý nasledujúci výbuch ich zrážal na zem a spomaľoval. Už nemala silu sa pozviechať. Oprela sa v blate na lakeť, aby ovládla bolesť rvúcu jej útroby. Vedľa nej ležal mŕtvy vojak. Natiahla ruku, aby mu aspoň zatlačila oči, vyvrátené smrteľnou agóniou. Uspela až na tretí krát, ale zdalo sa jej to dôležité. Vysílením klesla na zem. Čelo sa zaborilo do blata a tak uhla hlavou na stranu. Do oči jej padli granáty, ktoré mal zosnulý okolo pása. Priplazila sa celkom k nemu a dva zobrala, pre istotu, nevediac prečo. Strčila ich do vrecka na nohaviciach a prinútila sa posadiť. Nevoľnosť ju zase prinútila zvracať. Tentokrát krv. Zmučene sa nadýchla a pohliadla na Bena. Stratil vedomie.
"Už len pár metrov. Musíš vstať Lara, musíš, jed napadol tvoje obličky i pečeň a máš vnútorné zranenia z tlakových vĺn!" hučal do nej James. Triaška ju zachvátila, ale predsa sa zodvihla. Uchopila Bena popod pazucha a vliekla ho už len silou vôle, centimeter po centimetri. Do oči jej udrela malá vlajka s erbom mesta.
"Kruci! James sme v Yprese, dvanásteho júla tisíc deväťsto sedemnásť?!" zafučala bolestne.
"Ehmm... nechcel som ťa ešte viac stresovať. Tie míny, čo padajú sú plné yperitu. Musíme švihnúť. O chvíľu sa to tu premení na jatky. Už len dvadsať metrov a máš to." Zboku ju niekto podoprel... Ian. Úľavou i slabosťou jej vypovedali službu kolená. Padla by ako podťatá, nebyť jeho svalnatých rúk. Kilián zodvihol Bena a prehodil si ho cez ramená. Rozbehli sa k trhline.

Dopadli na pláži v dvanástom storočí. Veselo sa zasmiala, keď dopadla na Iana a priklincovala ho k zemi.
"To bolo o chlp." S chlapčenským úsmevom a jemnou výčitkou v hlase podotkol Kilián.
"Zvládli sme to, musím uznať, že vaša pomoc bodla." Spokojne vydýchla. 
"Povedzte mi, že za svoj život nevďačím tamtomu!" Ben zamračene ukázal bradou na rytiera.
"Hádam neveríš, žeby som sa unúval, ťahať Marnaviána k prechodu." Odvrkol Ian.
"Myslel som si. Takže princ, zrejme vám vďačím za svoj život." Úctivo sklonil hlavu smerom ku Kiliánovi.
"To Lara. Dovliekla vás tesne k trhline. Boli ste len pár metrov od nej, keď sme sa objavili."
"Výsosť, opäť som vašim dĺžnikom, neviem, čo povedať, aby som vyjadril svoju vďaku."
"Nehovorte nič, pane. Vliekli sme sa navzájom, vy mňa, ja vás... sme si kvit." S úsmevom mávla rukou. Ian na ňu gánil, hryzúc si do jazyka, aby nevybuchol a nezaplavil mladú následníčku výčitkami.
"Čo za hrozné miesto to bolo?" zaujímalo Marnaviána.
"Ehmm... prvá svetová, belgický front." 
"Presnejšie Ypres, miesto, kde bol prvý krát použitý yperit. Nechala si sa premiestniť do miesta, kde zomreli tisíce ľudí na otravu!" zavrčal Ian pajedlivo.
"Ian, tak nejako som nemala na výber." Pokojne odvetila.
"Zdalo sa mi, že cítim taký zvláštny zápach." Pokýval hlavou Ben.
"Žltá smrť. Horčičný plyn, tak sa volá ľudovo yperit. Má špecifický zápach ako horčica s cesnakom, preto to meno. Je to podobné svinstvo, ako váš ternapel, len s tým, že je pľuzgiero-tvorný a dusivý. Ternapel je o čosi milosrdnejší, pretože je  zápalno-dusivý plyn a ide to rýchlo."
"Niekedy žasnem, že ľudstvo vôbec prežilo. Ste desivé, krvilačné stvorenia, so sklonmi k samo-zničeniu a totálnej deštrukcií." Odfúkol Ben.
"Povedal nájomný vrah, ktorého predkami boli tiež ľudia, akurát sa genetický zbastardili!" zavrčal Ian pohŕdavo.
"Dosť, už ani slovo. Urážkami problém nevyriešite!" rázne prerušila blížiacu sa potýčku a vstala.
"My nemáme problém, výsosť. Snažím sa ho ignorovať, z úcty k vám, ale ak si bude o mňa obtierať svoj špinavý jazyk, vyrežem mu ho a dám zožrať." Nebola to vyhrážka, iba holé konštatovanie.
"Ehmm... to je praktický nemožné Ben, aj keď teoretický... možno. Ak ho amputujete od koreňa, nastane masívne krvácanie a ako druhé zrejme mu poškodíte nervstvo a hltací reflex, takže nebude schopný prehĺtať, bude sa dusiť vlastnou krvou a jazyk nestihne eh-mm... skonzumovať, keďže sa bude topiť vo vlastnej krvi. Takže musíte amputovať len určitú časť. Mohol by som naskenovať tento hmatový orgán sira Iana a vypočítať, kde treba začať s výkonom, aby ste mali šancu praktický uskutočniť váš zámer, aj keď musíte vziať do úvahy aj šokovú reakciu organizmu na stratové poranenie a bolesť." Za-mudroval náramok.
"Výborne James, pusti sa do toho." Sladko sa zazubil kráľ.
"James, nepomáhaš!" výhražné zasyčalo dievča.
"Ou! Sorry, nechal som sa uniesť. Samozrejme by ste sa nemali fyzicky poškodzovať. Vaše bio-systémy nie sú schopné rýchlej regenerácie, ako je to napríklad u  Lary, ale..."
"Drž už hubu James." Prerušil chladne Kilián. 
"Dobre, všetci sa upokojíme. Kilián, vrátite sa na stanovisko. Platí pôvodný plán." Preriekla cez rameno, umývajúc zo seba blato v morskej vode.
"Lara? Tvoja teplota zase narastá." Sucho upozornil James.
"Viem." Zasyčala cez stisnuté zuby, potláčajúc nevoľnosť.
"Ako je to možné? Sme v dvanástke, už to malo prejsť." Zašepkal Kilián pri-stupiac k nej.
"U Bena žiadna recidíva, tak prečo u teba?" nechápal James.
"Som v poriadku, potrebujem si na chvíľu odskočiť... ehmm... myslím tým súkromie... ehmm... prales."  Rozpačito sa usmiala, odopla náramok, podala ho Kiliánovi a rozbehla sa smerom k húštine.
"Prečo tu nechala Jamesa?" podozrievavo hlesol Ian.
"Potrebuje súkromie, nepočul si?" odpovedal zamyslený Kilián, napäto hľadiac do húštiny.
"Zdrhne?" dobiedzal rytier.
"Nie, o chvíľu je späť."
"Deje sa niečo?" miernejšie vyzvedal Ben.
"Všetko je v pohode." Odvetil pri-rýchlo James.
"Musíme ísť za ňou, čo ak potrebuje našu pomoc."
"Nejaký si útlocitný v poslednej dobe, rytier. Necháme ju tak. Ak si nás tam neželá, nech už robí čokoľvek, tak tam nepolezieme!" uzavrel náramok. Z  pralesa sa ozval šialený rev, týraného stvorenia. K oblohe sa vzniesol splašený kŕdeľ vtákov. Všetci traja muži strnuli.
"James, status, ako je ďaleko?" zachrčal Kilián.
"Práve získala protilátky na ten jed. Kilián choď pre ňu. Kontaminácia už nehrozí, ale je slabá, povediem ťa." Prikázal James.
"Povieš nám milý James, čo to má znamenať?" prísnejšie zatiahol Ben.
"Reakcia, ak ma môj skener neklame. Fú, dúfam, že sa nedotkla toho rohatého chlapíka. Rohy by jej lebke neprospeli, určite by sa deformovala, má peknú lebku, takú symetrickú... jednoznačne by vyzerala  ehmm... zvláštne, tie oči a rohy a... fakt divné." Prehodil veselo James. "Ale kde prišla do kontaktu s novou rasou?" nechápal Ian.
"Tak nato sme ešte neprišli... ale prídeme. Predpokladáme, že cez Bonnie, tá vec, čo sa v nej usalašila. Ako inak, mala pravdu, je to nejaká neznáma rasa. Je po všetkom, apropo... páni, otvára sa trhlina." Upozornil James. Obaja muži zareagovali reflexívne. Postavili sa so bojovej pozície, obom sa v rukách ocitli zbrane. Z trhliny vyšla Lara s Kiliánom.
"Pohotová reakcia, chlapci," zaškerilo sa dievča, "som rada, že ste zbrane neobrátili proti sebe," dodala spokojná. 
"Kde ste boli?" nechápal Ian.
"Ozdravovacie skoky, reakcia ju vyčerpala." Zaševelil James.
"Nepovedal si nám, že je to Lara, mohli sme ju zraniť!" zaprskal Ian.
"Som vás skúšal, reflexy a tak. Nepaprč sa Ian, nie si predsa slepý, nerozsekal by si svoju budúcu kráľovnú." Škodoradostne vyrapotal náramok.
"Nemám ťa rád!" zavrčal rytier, náramku. Ben prevrátil očami a sústredil sa na princeznú.
"Zistili ste niečo, výsosť, počas reakcie? Vieme s čím máme do činenia?"
"Žiaľ, s istotou môžeme vyvrátiť totožnosť tohoto tu, s tým, čo momentálne okupuje Bonnie. Je mi ľúto Kilián, snažila som sa."
"Čo to teda bolo?"
"Niečo, čo otrávilo značnú časť Sachrateri. Netuším, čo."
"Možno je to zase nejaký experiment. Umelo vytvorená mutácia, klon, niečo..." hádal Ben.
"Mám priveľa otázok a primálo odpovedí." Zamyslene odpovedala.
"Výsosť, neuvažovali ste nad možnosťou... prejsť s princeznou trhlinou? Ten váš malý fígeľ so samo-uzdravovaním. Už sa pár krát osvedčil." Za-uvažoval nahlas Marnavián.
"To mi napadlo, ako prvé. No je tu obrovské riziko. Nevieme, kde je oddelená časť. Čo ak tento fígeľ nedokáže sceliť Bonnie, ale naopak tu bytosť uzdravíme a privolá svoje telo? Kiliánová snúbenica by... zrejme nebola schopná privolať svoju druhú časť."
"Tá bytosť je nemocná?"
"Jedná z logických možností. Je chorá a nedokáže privolať svoje telo, alebo je to dieťa a k výmene došlo omylom a nevie, ako naspäť, alebo ehmm... ešte jedná absurdná možnosť. Možno nemá telo, teda mala, ale... teraz už nemá a...", rozpačito zmĺkla.
"Ak zomrie telo, zomrie aj oddelená časť a s ňou aj hostiteľ." Pokrútil nesúhlasne hlavou Ben.
"Áno, ale obojica žije a svoje  telo to neprivolalo. Pri rasách, ktoré poznáme, je tomu tak, oddelia sa, privolajú svoje telo, vystúpia a s hostiteľom sú určitým spôsobom v akejsi symbióze, neohrozia ho... ehmm... teda väčšinou. Doteraz platilo, že do rás, ktoré sa delia, nemožno vstúpiť. Lenže do princezny niekto vstúpil a celkom určite s ňou nežije v symbióze. Jej druhu polovicu niekam vytlačil, alebo vymenil so svojou časťou, čo je podľa doterajších poznatkov nemožné. Nikto z nás nedokázal tu bytosť identifikovať."
"To je pravda, nič podobné som doposiaľ nevidel." Súhlasil  Marnavián.
"Nevieme s čím máme do činenia, ale nie je to odtiaľto. Potrebujeme pomoc niekoho zvonku. Takže pôjdeme za Orfézami, alebo Taubertiánmi. Orfézy považujem za menšie riziko, vzhľadom k znalosti ich polohy a prostredia. Možno nám poradia, ak sú ešte nažive."
"Ako sa to sem dostalo?" zaujímalo rytiera.
"Nooo, to je zaujímavá otázka. Budeme sa musieť pozrieť na zúbky tomu vášmu oblúku. Niečo mi hovorí, že niekto prišiel nato, ako ho prekabátiť. Orfézy a Taubertiáni sem spadli náhodou, pri manipulácií časom. Avšak tieto ďalšie dve rasy sa objavili až teraz. Takže buď sem prepadli náhodne, počas posunu a niekde čušali celý čas, čo považujem za málo pravdepodobné, za tie roky by sa už objavili, alebo si našli nejakú štrbinku v oblúku. Bolo by dobre zosilniť stráže a preveriť funkčnosť toho zariadenia, zrejme potrebuje nejakú tu aktualizáciu. Mohlo by sa nám tu toho objaviť oveľa viac. Netvrdím, že sa sem pohrnú... ale zvedavci, ako ja napríklad, čo chcú vedieť, čo je na druhej strane, alebo pokútne podnikateľské živle, budú pokúšať šťastie. Nenaznačujem, že sem prišli zo zlým zámerom, ale ehmm... tie mŕtvoly v Sachrateri sú viac, ako výrečné. Jednoznačne odporúčam ostražitosť."
"Čo si zistila počas reakcie?" vyzvedal James.
"Môžem potvrdiť, že tento tipek je sakramentský toxický, aj pre Marnaviánov, či Taubertiánov." 
"A ďalej?" dobiedzal počítač.
"Neviem, mala som len pocit... nechajme to tak, neviem vám opísať moje pocity."
"Tak to skús, aký pocit?"
"Zrejme niečo rozmernejšie." Pomaly zo seba vysúkala.
"Ako až rozmernejšie, ako Arivisti napríklad?"
"Asi niečo podobné," silene sa usmiala, "takže chlapci, naspäť na pozície," zmenila tému.
"Podobné väčšie, alebo podobné menšie?" nedal sa odradiť James. "Nebuď otravný James a otváraj trhlinu."
"No veď hej," rozladený zašomral, "ale potom mi to povieš, áno? Len ma dobre zababuš, nieže sa tam rozpadnem, deprimujúca predstava." 
Celé štyri hodiny vytrvalo pochodovali naprieč rozbahneným terénom. Ani jeden krát nezaváhala, akoby ju niečo ťahalo naprieč neznámou, močaristou krajinou.
"Tu niekde by už mohli byť Orfézy."
"Objavujú sa v močariskám, kdekoľvek. Čo vás vedie k domnienke, že práve tu je ich tábor?"
"Sme v úplne hluchej zóne, sú tu niekde." Zamyslená odpovedala.
"Ako to vieš? Práve som chcel upozorniť, že akékoľvek spojenie, či transport sú nemožné. Ešteže máš žižku, tá by mala fungovať." Ozval sa po dlhej odmlke James.
"Neviem, vnímam to... a... cítim ešte niečo," porozhliadla sa, "James, skenuj okolie. Niečo tu je."
"Môj skener má obmedzené funkcie, ale z toho čo som zaznamenal... okolie nevykazuje žiadne stopy života. Nikto tu nie je, ani zvieratá... nič." Prekvapený vyhŕkol. Pokývala pochybovačne hlavou. James zafučal.
"Len pre tvoje upokojenie, spúšťam opätovne skener. Hmm... hmm... ako som povedal, nič. Ani vtáčika-letáčika-živáčika." Dievča sa zachichotalo.
"To si zase kde vzal?"
"To je z tej rozprávky o Gerte a zamrznutom bratovi, kedysi som ti ju čítal." Poučil mentorský.
"Nebol zamrznutý, iba srdce mu ochladlo."
"To je predsa to iste. Ak mu poklesne teplota pod kritický bod, krv stuhne a prestane cirkulovať a to znamená? Že zamrzol." Húdol si svoje náramok.
"Celkom dobre si to nepochopil pointu, autor nemyslel na fyzický chlad, ale na emotívny." Vysvetľovala mu, raziac si cestu cez vysokú trávu.
"Ou! A zdalo sa mi čudné, že len srdce sa podchladilo. Je ťažké vás ľudí chápať. Poviete niečo a myslíte tým niečo úplne iné, ako ste vyslovili. Ako sa mám v tom orientovať?!" namosúrený zvolal. "Nič si z toho nerob, aj mne to robí problémy." Podotkol Ben. "Dávaj pozor Lara, tá tráva by mohla byť zradná. Len pár centimetrov ďalej je hlbočina." Upozornil James. Zastavila.
"Tamto je už suchá zem, ostrov Hersin, ale tadiaľto to nepôjde. Zapadli by sme, tento úsek sa nám nepodarí prejsť. Je to minimálne osem-deväť metrov. Okolo ostrova Hersin, je hlboký močiar. Preto sem nikto ani nepáchne. Aj čln by močiar vtiahol. Čudujem sa, že sme došli až sem, hranicu hlbočiny sme prekročili asi pred dvoma kilometrami. Väčšina tých, čo sem zablúdila, zapadla už v prvej štvrtiny trasy. Sme v najtemnejšej časti Sachrateri, lesy tak hlboké, že je v nich tma, aj počas dňa. Ako James povedal, ani vtáčika-letáčika." Vyriekol Marnavián.
"Vtáčika-letáčika-živáčika." Opravil počítač.
"Živáčik, tam nebol. Iba letáčik." Zamrmlala Lara.
"Ale bol, tá babka povedala: "A kde sa tu berieš dievčička, veď tu nikoho nechyrovať, ani vtáčika-letáčika-živáčika a nieto človiečika." Oponoval James.
"Nehádaj sa ty živáčik a vymysli, ako sa dostaneme na druhu stranu." Zahriakla ho s úsmevom.
"Mohla by si to doletieť." Navrhol.
"To by som mohla, keby som bola ten vtáčik-letáčik, alebo Totarián. Lenže mne krídla nenarastú."
"Ale vieš plachtiť, teda aspoň sa ti to podarilo, pár krát. Keby sme ťa dostali do vzduchu, do-plachtila by si to."
"Chceš ma vystreliť ako delovú guľu, všakže?" podpichla.
"Ale Lara, nie ako guľu, vôbec sa nepodobáš na guľu." Zahanbene odvetil.
"Vieš, že na ľudský bio-systém, ma také vystreľovanie veľmi deštruktívny dopad? Aj keď určitý tlak, naše schránky znesú." Uškrnula sa a oči jej zasvietili huncútstvom.
"Ty sa chceš naozaj vystreliť? Chcel som ťa iba provokovať... a ako to chceš prosím ťa, urobiť?" zvolal zvedavo náramok. Ben zachmúrený, vytreštil oči.
"Výsosť naozaj si nemyslím, žeby ste sa mali niekam vystreľovať." Opatrne hlesol.
"Nebudem Ben, iba žartujem. Tamten strom, ten krvavo červený..." smejúce oči zasvietili nedočkavosťou.
"Ehmm... je dosť viditeľný, čo je s nim?"
"Má najmenej pätnásť metrov. Ak ho správne zotneme, padne až sem, k nám," vytiahla fotónovú pištoľ a zamierila, "načnem ho z ľavej  strany. Bolo by lepšie zo zadu, ale tam sa nedostanem." Ustúpila, čo najviac vpravo, krátko tri krát za sebou vystrelila. Ozvalo sa prašťanie, ale obrovské stromisko stálo aj naďalej na svojom mieste. Vystrelila ešte zopár krát, ale kmeň sa nepohol.
"Odtiaľto ho dole nedáš. Nemáme správny uhol, ani tlak." Sucho skonštatoval James. Siahla do vrecka a vytiahla granát.
"To je F-1, kde si k nemu prišla?" zadivil sa náramok.
"Na fronte, mal ho vojak, už ho nepotreboval," pokrčila plecami, "len sa trafiť. Pane, črepiny letia až do dvesto metrov, keď ho odhodím, musíme okamžite k zemi a zakryť hlavu. Takže si nájdite miesto, tento chodník je úzky. Máme nejaké štyri sekundy."
"Odhodím ho ja." Rozhodol nekompromisne Marnavián. Zaváhala, ale nakoniec mu ho podala a ustúpila do patričnej vzdialenosti.
"K miestu, kde ste ho načali, výsosť?" iba prikývla. Bez mihnutia oka vytiahol poistku a vrhol výbušninu. "K zemi!" zreval. Výbuch otriasol okolím, lomoz treštiaceho dreva nenechal miesto pre pochybnosti, cítila, že na ňu dopadla spŕška blata. Kým sa dym rozptyľoval, vyskočila.
"Rýchlo, je asi dva metre od nás. To doskočíme, ale nemáme čas, začne sa ponárať. Močiar ho prehltne!" skríkla, cúvla ešte vzad a s rozbehom, vyrazila. Skočiac, dopadla na konáre, okamžite začala klesať aj s drevom, tak sa štverala ďalej, aby sa dostala ku hrubším a pevnejším konárom a zároveň, urobila miesto pre Bena. Vyliezla na  kmeň, ktorý pomaly klesal. Vrhla pohľad za seba. Ben ju nasledoval. Rozbehla sa po kmeni k brehu. Zoskočili na breh a sťažka dýchali, lapajúc po vzduchu od námahy. "Teda, výsosť? S vami sa človek v žiadnom prípade nemôže sťažovať na nudu." Rozosmiali sa úľavou.
"Ešte, že máš ten Benov oblek, inak by sa ti už rozpadli šaty. Si ufúľaná, ako prasiatko." Oznámil sucho James.
"Si neskutočne milý a buď rád, že mám oblek. Inak by z teba už veľa nezostalo." Sladko odvrkla.
"No... to je fakt. A ešte otázočku zlato. Kam to vlastne ideme a ako vieš, že ideme správne. Možno sme zablúdili, teda zrejme sme zablúdili. Pochybujem, že niekto má mapu tohto veľmi... divotvorného miesta a myslím, že to nie je práve turistická destinácia a ľudia sem často nechodia."
"Pôjdeme tamto." Ukázala rukou na k nebu sa vypínajúcemu vrcholu.
"Zlato, podľa môjho skromného odhadu je to sopka. Vlezieme do vulkánu?" ne-vychádzal z údivu.
"Je neaktívny." Pevne presvedčená odvetila. 
"Ako vieš? A má to štyritisíc dvesto sedemdesiat metrov, ako sa tam chceš dostať?"
"Vulkán je neaktívny. Voláme ho Bretiner, erupcie sa opakujú v približne päťsto ročných intervaloch." Posledná bola pred sedemdesiatimi rokmi." Zadumane preriekol Ben.
"A čo tam chceme?" počítač sa neodbytne domáhal vysvetlenia.
"Pôjdeme si po odpovede." 
"No super! Teraz som oveľa múdrejší. Rozprávaj sa so mnou, si nejaká... iná. Vždy sa o všetkom rozprávame, preberieme plán a... teraz sa správaš ako nejaké čapnuté médium, čo veští z gule." Namosúrený zahundral náramok.
"James, ja... naozaj neviem. Niečo má tam ťahá, už hodnú chvíľu." Jemne, ospravedlňujúco hlesla.
"Myslíš, že si pod vplyvom nejakej sugescie? To by mohlo byť zlé, pasca."  Už oveľa miernejšie konštatoval.
"To mi jej jasné, ale je potrebné tam ísť, to je tutovka. A len tak mimochodom, niečo tu je, už zase." Šepla.
"Teraz ma desíš. Zlato každú chvíľu skenujem okolie. Nič živé tu nie je. Zrejme sa ti to zdá, ako pred tým. Možno si naozaj pod sugesciou a trpíš nejakou formou halucinácií." Trpko sa uškrnula a posadila.
"Na chvíľu si oddýchneme." Stroho prikývol a usadil sa oproti dievčiny. "Nejaký ste zamĺknutý Ben." Nedalo Jamesovi.
"Zrejme je prinútený, pretože ty stále krákoríš, nikto sa nedostane k slovu." Škeriac podpichla, aj Ben sa usmial.
"Krákorím? Teraz si ma skutočne urazila. Nikdy nekrákorím, ale analyzujem situácie." Zvolal pobúrený náramok. 
"Ben pozoruje okolie. Všetky zmysli vyhrotil na maximum, preto mlčí, je sústredený. Vníma nebezpečenstvo, podobne ako ja, je v strehu." S úsmevom vysvetlila. Marnavián uznanlivo prikývol.
"Ou, ale čoho sa to vlastne obávame, nič, čo by vykazovalo životné funkcie, tu nie je."
"Tak potom to zrejme životné funkcie nemá, alebo sa nejako maskuje."
"Myslím, že som práve pustil do gatí. Nevypadneme odtiaľto?" šepol vyľakaným hlasom.
"Vykadil si sa na mojom zápästí?!" pohoršene zvolala, nevydržala a vyprskla do smiechu.
"Ehmm... nie tak celkom, obrazne, však  vieš, fyzický je to neuskutočniteľné. Ale môžem vás oboch upokojiť, nič čoby malo akúkoľvek energetickú stopu, tu tiež nie je."
"James gravitácia je v týchto miestách osemnásť krát silnejšia, ako na Zemi. Hladina žiarení a kyslosť prostredia, plus gravitácia a mesačné fázy, ti znemožňujú čokoľvek zamerať."
"Výsosť má pravdu, James. Nemôžeš nič zamerať, ani jeden prístroj, zblbne ho magnetizmus. Tento ostrov má prezývku čierna duša Sachrateri. Je to absolútne hluché miesto."
"Keďže podľa vás momentálne naskenujem prd, tak mi zopár drobnosti vysvetlíte. Ako sa vlastne dokážete pohybovať? Pri tak silnej gravitácií by ste sa ani neodlepili z miesta a ehmm... takáto gravitácia by mala pre vás smrteľné následky. Cirkulácia krvných obehov by bola nemožná." Obaja sa zasmiali nad jeho pochybnosťami.
"James to je tým, že sme Marnaviáni, máme spomalený obeh, naša klíma nám neprekáža, práve vyhovuje. Aj keď sú miesta, kde sa namáhavejšie pohybuje, ako napríklad tu, ale nato si rýchle zvykneš. Naše telesné schránky sú flexibilné voči prostrediu. Práve preto sa na Marnáviu nikto neponáhľa. Nielen kvôli toxicite, ale aj kvôli gravitácií. Ostatné rasy potrebujú špeciálne obleky, ktoré zabezpečia ochranu pred kyslosťou prostredia, žiarením a vyrovnajú gravitáciu. Okrem Zahraviánov. Tým naše prostredie neprekáža. Kedysi pobývali na jednom z mesiacov Marnávie, kým sa presunuli na Zahráviu. Prostredie na Praziuse je rovnaké."

Komentáre 3

aknit11 dňa 08.11.2017 - 16:28

Tak, po strašne dlhej dobe som sa konečne na-kopla a začala písať. Nebolo mi za posledný rok veľmi dobre (zdravotne), takže som ani nemala veľmi chuť písať. Ale je to stále lepšie a lepšie, takže dúfam, že má znovu-nadobudnutá chuť neopustíÚsmevÚsmev,Úsmev

aknit11 dňa 08.11.2017 - 16:31

Ou! Až teraz som si uvedomila, že Lara má okruhlé výročie :-) Stovka. Presne sto častí máChichocem sa. Tak dúfam, že sa na mňa nehneváte, že som sa tak dlho neozvala.

tomicka dňa 09.11.2017 - 10:08

tusim som prva, ktora objavila novy dielik. No vitaj spat aknit. Uz som ani nedufala. Tesim sa, ze ti je lepsie. Dufam, ze ti to s pisanim pojde, pretoze netrpezlivo ocakavam kazdy dielik, co nam pridas.

K tomu dnesnemu. Waw! Ako vzdy plne napatia, cierneho humoru a akcie. Kde ty nato chodis, prva svetova? Waw! Podla historie to bol poriadny masaker. James je krvavy, nema chybu. Som zvedava, ako to vsetko dopadne, co zistia a ci zachrania Kilianovu lasku. Netrpezlivo ocakavam, co nam pripravis. SrdceSrdceSrdce