Skočiť na hlavný obsah

Lara 101

Pridal aknit11
dňa 24.11.2017 00:39
lara

"Prečo odtiaľ odišli?" zaujalo náramok.
"Prazius im začal byť pritesný a dosť často ich znepokojovali vulkány. Keď našli Zahráviu, na úplnej hranici známeho sveta, presunuli sa."
"Sú to vlastne Marnaviáni?"
"Náš genetický základ, má spoločného menovateľa. Kedysi boli našou súčasťou, ale časom a prostredím sa vyvinuli iným smerom."
"Hmm... zvláštne a všetci si myslia, že nikto nie je odolný na vaše toxíny."
"Nezdôverujeme sa." Pokrčil plecami. 
"Zrejme ste sa dosť izolovali, váš jazyk nie je v prekladačoch." Podotkol James.
"Nikdy sme neboli v nejakých vzťahoch s bezpečnostnou zónou, nepotrebujú náš jazyk, pretože sem k nám, nikto nepolezie dobrovoľne." Zasmiali sa.
"Ak sme aj museli výnimočne komunikovať, naši ľudia sa povinne učia v škole, základné jazyky používané v únií. Väčšinou nie je potrebná komunikácia, ide to rýchlo. Vybavíš, čo máš a zmizneš, niet o čom debatovať." Uškrnul sa.
"Môžeme?" vytiahla fľašu a podala Benovi. Napil sa, vrátil jej fľašu, tiež sa napila a vložila ju do ruksaku.
"Ešte si odskočím, ak ma ospravedlníte." Vystrúhala previnilu grimasu a pobrala sa k hustému porastu. Vošla hlbšie, aby si uľavila, ale uvedomila si, že les redne. Zvedavo vykročila, možno práve našla cestu. Naozaj, les akoby sa rozostúpil do rozľahlej lúky.  Takže pôjdu týmto smerom, usmiala sa a pobrala na polianku. Nevedela do čoho zakopla, nič nevidela, avšak niečo tam bolo. Odhodilo ju  a spadla na zem, akoby práve vrazila do neviditeľnej steny. Vytreštila oči, keď sa tá neviditeľná stena zavlnila a nebezpečne zasyčala.
"Lara, nechcem byť srab, ale mali by sme zdrhať, niečo tu je." Zašepkal opatrne James. Nestihla ani vyskočiť, keď ju tá sila zovrela, a zodvihla zo zeme. Nedokázala sa pohnúť, ani nadýchnuť. To zlovestné syčanie sprevádzalo  tlak. "Drží ma v ruke a je obrovský." Uvedomila si. Nevedela, ako sa jej podarilo nahmatať bodák a aktivovať. Trafila presne. Tá vec zrevala a po-pustila zovretie. Dopadla tvrdo na zem, ale nestrácala čas, pozbierala sa v stotine sekundy a vytrielila do húštiny lesa. 
Ben strnul, keď začul rev, ktorý vystriedal lomoz. Vypúlil oči na stromy, pretože sa lámali, akoby to boli len zápalky. Niečo obrovské si razilo cestu horou. Potom zazrel princeznu, ktorá sa hnala k nemu.
"Preč Ben, bežte!" s plných pľúc kričala. Oslovený sa cynický uškrnul, vytiahol lúč i bodák a aktivoval zbrane. "Marnavián nebeží pred nepriateľom!" drsne vypľul.
"Nevieme, čo to je. Hrdinovia umierajú mladý, bežte!" zrevala, pribiehajúc k nemu. Zaváhal iba zlomok sekundy. Deaktivoval zbrane a rozbehol sa za ňou, pretože nezastavila, prebehla popri ňom a ozlomrk sa hnala na druhú stranu do hôr. Utekali, ako najrýchlejšie dokázali, ale lomoz, dunenie, otrasy pôdy a rev sa ozýval stále tesnejšie za nimi. "Už nás mal dostihnúť, je pomalý... ou, no jasné, prekáža mu gravitácia, ale aj tak mu zrejme neujdeme." Napadlo jej.
"Prerátal som našu, aj jeho rýchlosť i dráhu pohybu. Neujdeme mu Lara." Skonštatoval James.
"Vidím." Odsekla a vytiahla pulznu pištoľ. Počas behu prestavovala základne simulácie.
"Lara, netuším, čo vystrájaš, ale jadro sa prehrieva... ak nezmeníš nastavenia,  tvoja pulzná pištoľ o nejakých dvadsaťšesť sekúnd exploduje a urobí poriadne bum." Upozornil náramok. Prudko zastavila a obrátila sa smerom k prenasledovateľovi. Niečo potichu rátala, potom sa rozohnala a vrhla zbraň k tomu niečomu. Nebol od nej viac ako sto metrov. Vedela, že tiež zastal a obozretne ich pozoroval. Ben sa vrátil k Lare, ale keď sa dievčina opätovne rozbehla, nasledoval ju. 
"Odpočítavam Ben, keď príde na dva, k zemi, nevstávajte, kým nebude absolútny kľud. Zapchajte si uši, tlaková vlna by mohla poškodiť bubienky!" fučala bežiac.
"Desať, deväť, osem, sedem, šesť, päť, štyri, tri, teraz!" vrhla sa na zem a prikryla si rukami oblasť uši, zároveň si chránila hlavu. Nenasledoval výbuch, skôr akési zlovestne chvenie, ktoré sa premenilo na zvláštny dutý zvuk, ktorý eskaloval do masívnej svetelnej energie a tlakovej vlny. Cítila otrasy pôdy, tlak, počula hukot okolo seba, ale nezodvihla sa, až kým všetko nestíchlo. 
"Ben, ste v poriadku?" obrátila sa k priateľovi. 
"Čo to  je?" zažmurkal, neveriac svojim očiam. Doteraz neviditeľné stvorenie, ležalo na zemi v celej svojej obrovskej kráse. 
"Neviem pane, musíme ísť. O chvíľu príde k sebe. Iba stratil vedomie, skryjeme sa, kým vymyslíme, čo s nim."
"Výsosť, vaša pulzná zbraň vyvinula poriadnu tlakovú vlnu, vyholili ste tu nejakých osemdesiat metrov štvorcových." Uznanlivo pokýval hlavou.
"Dobrá správa je, že sme mu zničili krycí filter, alebo, čo to vôbec má, budeme môcť sledovať jeho pohyb. Teraz ešte zistiť, čo je zač a čo chce."
"Nikdy som nič podobné nevidel. Je to zviera, alebo nejaká rasa? A kde sa to tu dočerta zobralo?"
"Nemám potuchy, v každom prípade je to poriadný cvalik. Má dobrých dvadsať metrov. Poďme, skryjeme sa v jaskyni."
"Presnejšie má devätnásť metrov aj štyridsaťtri centimetrov. V akej jaskyni?" zaujalo Jamesa.
"Tam hore, je jaskyňa, nedostane sa k nám. Počujem Luminasi, sú nažive." Vysvetľovala stúpajúc hore prudko sa dvíhajúcim kopcom.
"Ou, to kuzielko Orféz, počuješ ich v hlave?" zvedavo hlesol náramok. Krátko kývla.
"Myslím, žeby ste ho mali eliminovať, kým je neschopný pohybu." Nadhodil James.
"Nebudem zabíjať nič, čo je v bezvedomí, je to nečestné." Pobúrene odvetil Ben.
"Noooo, fér-nefér, keď sa preberie, dostanete na frak. Nefér je už len to, že je desaťnásobne väčší," húdol si svoje počítač, "a nezabúdajte, že tá vec, tam dole, otrávila polovicu pustiny, tak ľahko ho dole nedáte."
"Možno je desaťnásobne väčší a jeden krok, je našich desať, ale je aj  ťažší. Už dávno nás mal dostihnúť. Iba sa ťažkopadne potáca. Má problém s gravitáciou. Možno mu nevadí prostredie, ale gravitácia jednoznačne," zadýchaná vysvetľovala, "práve sa začal preberať, treba zrýchliť." Zodvihla hlavu. Čakalo ich veľmi strmé stúpanie a iba nepatrný úzky chodníček. Vytiahla bodák.
"Ben, istite sa bodákom. Ak by ste začali kĺzať dole, zabodnite ho do zeme. Pád dole, by bol smrtelný. Ešte stále by na nás mohol dočiahnúť. Musíme vyššie, tam hore sa nedostane." Prehodila cez rameno. Postupili asi desať metrov, keď sa stvorenie dostalo tesne pod nich. Zúrivo syčalo, ale pri každom pokuse dostať sa na svah sa prevrátilo a dopadlo na chrbát, čo vyvolávalo ešte zúrivejšie správanie. Zbesnilo začalo trhať stromy  a hádzať za nimi. Našťastie silná gravitácia nedovoľovala predmetom voľne poletovať, takže obor nemohol presne cieliť. Potom po jej boku pristalo lano. 
"Chyťte sa, zabráni to pádu." Prikázal hlas nad nimi. Vrhla rýchly pohľad hore. Marnaviánka. Stála vo vchode do jaskyne. S pomocou lana bol výstup oveľa jednoduchší i bezpečnejší. O pár minút stáli na skalnej plošine, pred vchodom jaskyne. Žena v stredných rokoch úctivo sklonila hlavu.
"Výsosti, som rada, že ste to zvládli. V jednej chvíli to nevyzeralo dobre. Nestihli sme vás varovať, boli ste pri-ďaleko." Ben si pátravo premeral ženu.
"Ách, prepáčte mi moju nevychovanosť. Som Erin, poďte ďalej, oddýchnete si." 
 Milo sa usmiala. Ben, ako prvý následoval krajanku. Lara prekvapene zažmurkala, keď vošli do obrovskej jaskynnej siene, plnej Marnaviánov aj Orféz. Prízraky strachu boli hmotné a vyzerali, ako ľudia. Väčšina ležala na provizórnych lôžkach. Zamračene prešla pohľadom po zúbožených pacientoch. Takmer nevnímali. Zazrela Luminasi. Skláňala sa nad svojim súkmeňovcom a prikladala mu studené obklady. Podišla k svojej známej. Prekvapene sa vzpriamila a smutne usmiala.
"Výsosť, vrátili ste sa." Znelo to prekvapene.
"Čudujete sa? Žiadali ste o to." S pridvihnutým obočím jej vyzývavo hľadela do oči. Vzdychla, pochopila obvinenie.
"Teraz je to už aj tak jedno, tak, alebo onak... väčšina z nás zomrie."  
"Predpokladám, že na otravu." Prikývla a vzdychla.
"Ako je to dlho?"
"Prvé otravy sa objavili pred týždňom. Dvadsiatich sme už pochovali."
"Viete, čo je kontaminované?" pokrútila hlavou, "v oáze to bola voda, ale väčšina osadenstva umrela takmer okamžite, zrejme silnejšia kontcetrácia. Kde sú zdroje pitnej vody?" Erin, ktorá podišla, pozorne počúvala.
"Naš zdroj vody je vyššie postavený, ako väčšina. Osada leží tesne pod vulkánom. A ste si celkom istá, že  je zdrojom intoxikácie voda? Urobila som rozbor, bol negatívny."
"Osada... žijete v čiernej duši Sachrateri?" nevychádzal z údivu Ben. Vrhla na neho krátky pohľad a sústredila sa opätovne na Laru.
"To je dosť možné. Toxín sa veľmi rýchlo rozpadá, preto tá falošná negativita."
"Ak sa tak rýchlo rozpadá, prečo neustupuje otrava?" nechápala.
"Počuli ste niekedy o Taubertiánoch? Ich toxín sa správa podobne. Rozpadne, ale škodu narobí. Zlýhanie orgánov a hemolýza erytrocytov postupujú ďalej, veľmi agresívnym tempom. Môžete mi povedať, kde sa tu vzal ten cvalík, kedy sa objavil, čo  vôbec chce?" zisťovala dievčina.
"Vyšiel zo sopky, pred pätnástimi dňami. Do dnes sme ani nevedeli, čo to je. Je neviditeľný, teda... bol. Napádal osadu, zabil dvanásť ľudí, telá zmizli bez stopy  a tak som nariadila evakuáciu, stiahli sme sa sem. Tu sa nedostane."
"Nepršalo náhodou v posledných dňoch?" vyzvedala ďalej.
"Áno, je obdobie vlhka. Lialo bez prestávky zopár dni." Zamyslela sa.
"Hmmm... presaky, spodná voda. Zdrojom bude voda, ale keďže váš prameň je vysoko postavený, je určitým spôsobom ochráneny, aj keď  sa zrejme zvýšenou hladinou spodnej vody, dostala časť toxínov až do vášho zdroja. Dobre, máte nejaké lekárske vybavenie?"
"Niečo som so sebou priniesla, ale nie je toho veľa." Nasledovala Erin do pravej, vedľajšej chodby jaskyne. Príroda tu vybudovala zaujímavý kaskádový efekt, takže skala pripomínala vysunuté lôžka. Marnaviánka osvetlila priestor silným reflektorom.
"To je provizórna ambulancia. Avšak, veľa som so sebou nestihla zobrať."
"Ste lekárka Erin?"
"Nie, môj otecko bol. Dosť som od neho pochytila, učil ma a vzdelával v tomto odbore. Keďže som najzdatnejšia v ošetrovateľstve, nejako mi prischla táto funkcia, aj keď som vlastne učiteľka."
"Dokážete v týchto provizórnych priestoroch,  odstrediť sérum?"
"Žiaľ nie. Centrifúga je  v ordinácií, taktiež transfúzny dok, aj separátor plazmy, v lôžkovej časti, v dedine." 
"Kruci..." zamračene zašomrala, "povedali ste, že osada leží na stene vulkánu, ako je to ďaleko?"
"Tri hodiny pochodu cez husté lesy, potom dve  prudké stúpanie, pri dobrej zdravotnej i fyzickej kondícií."
"Nakreslíte mi stručnu orientačnu mapu. Ja zatiaľ skontroľujem, kde je ten náš cvalík."
"Nemôžete ísť von a načo vlastne?" zhíkla Erin.
"Ale môžem, o chvíľu som späť, nakreslíte tu mapu. Nejako ho odlákam, aby sa dalo prejsť."
"Je to poriadny nervák." Prehodil James, pretože obor aj naďalej nivočil les.
"Už som myslela, že ti skapal audio driver, celý čas si mlčal. To teda je. Nevyzerá na neviem akého inteligenta, ale zviera to nebude. Zviera by v hneve neničilo okolie." Pokrčila plecami a vošla dnu. Už takmer  na prahu predsiene jaskyne, jej skryté oči vzadu, zaregistrovali pohyb. Strnula.
"Kruci." Zašomrajúc sa vrátila von. Zúrivec ešte stále vyčíňal, ale ju zaujalo niečo iné. Z pravej strany sa lesom zakrádala mladá žena, vedúc za ruku dieťa. Bola priďaleko, aby videla tvora.
"Vbehne mu priamo do rany. Nevidí ho, ale musí predsa počuť ten lomoz, čo narobí." Nechápal James.
"Jediné vysvetlenie, ktoré mi napadá... je hluchá. Zrejme vie o jaskyni a chce sa tu ukryť, ale keď ho uvidí, bude pre nich neskoro." Šeplo dievča, pozorujúc scénu z výšky plošiny.
"Fú, ideme nato?" zavrčal náramok." 
"Zaujímavé, normálne by si ma odhováral. Nejaké nápady?"
"Viem, že pôjdeš, tak načo zbytočne mrhať  batériou? Mohli by sme ho odlákať a zase omráčiť, ale pulznú pištoľ si už použila a tvoja brošňa s nim nič neurobí." 
"Hmmm... takže klasika, budeme improvizovať." Cynicky sa uškrnula a uchopila lana. 
"Dúfam, že si uvedomuješ, že akekoľvek zranenia... ehmm... nedokážeme otvoriť trhlinu." Upozornil dievča, ktoré sa po lane spúšťalo dole strmým svahom.
"Tak sa pokúsime vyhnúť zraneniam." Šepla a potichu, nečujne zišla dole. Bytosť prestala lomoziť. Sústredila sa, prikrčila a vetrila smerom odkiaľ prichádzala žena s dieťaťom. 
"Vidíš tie tesáky? Je to dravec..." šepkal James. Dostala sa mu za chrbát a vytiahla bodák.
"Čo chceš robiť? O-o... myslím, že to nie je dobrý nápad. Nasrdíš ho a zožerie ťa, alebo rozšliapne." S panikou v hlase upozorňoval náramok. "Myslíš, že má Achilové šľachy?" zaujímalo dievča.
"Neviem a ani by som to nezisťoval, byť na tvojom mieste." Odvrkol náramok.
"Hej ty!" skríkla a kým sa stihol obrátiť, vrhla bodák, ako kopiju. Nečakajúc na výsledok sa rozbehla smerom k močarisku. Zbraň sa zabodla do nohy povyše členka. Obor zručal bolesťou a zúrivo vykročil. Avšak zranená noha mu nedovolila normálny pohyb, takže spadol. Zem jej dunela pod nohami, ale aj tak bežala. Dopadol len kúsok za ňou, avšak na ňu nedočiahol. Utekala ďalej.
"Lara, zmýlila si si smer. Bežíš priamo do močariska."
"Nepôjde za mnou do bahna. Zapadol by a ja sa nechám vypľuť, ako naposledy." Vyrážala zo seba. Prineskoro zazrela obrovský konár, ktorý ju zrazil na zem. Bytosť na ňu nemohla dosiahnuť, ale uchopila časť zlomeného stromu a zrazila ju na zem.  Uder bol silný, omráčujúci.  Kým sa spamätala, opacha ju zvierala v ruke. Bodla dýkou, okamžite ju pustil. Letela z výšky na zem, ale opätovne ju zachytil. Zahmlene  videla jeho obrovskú tlamu a ostré očné zuby, ku ktorým sa nebezpečne približovala. V hlave jej zasvietil spásonosný nápad. Nahmatala posledný granát, vytiahla poistku a hodila do otvorených úst. V tej istej chvíli ju zachvátila horúčosť a vzbĺkla. Obor vyľakane zakvílil, pustiac telo, ktoré sa zmenilo na žeravú guľu. Tentokrát dopadla na zem. Jej pád sa stlmil, ale tlaková vlna z výbuchu ju odhodila, takže sa doudierala. Potriasla hlavou a snažila sa postaviť. Obrovské telo ležalo nepohnute pred ňou. V ušiach jej hučalo a obraz sa rozmazal. Na pár sekúnd zatvorila oči. 
"Výsosť, princezná... Lara!" kričal ktosi z diaľky. Opierajúc sa o bezduchú bytosť, vyšla spoza neho.
"Som v poriadku," zhlboka sa nadýchla a zasyčala od bolesti, "eventuálne v poriadku, zrejme mi prasklo nejaké to rebro." Uškrnula sa na Bena a sedem ďalších Marnaviánov. Stáli a civeli na ňu, akoby bola zjavenie. Stŕpla.
"Ehmm... som nahá, zhorel mi odev?" spýtala sa sa mučeníckou grimasou. Nemala odvahu sa presvedčiť na vlastné oči. Ben sa spamätal a zasmial.
"Nie, výsosť... dal som vám zabudovať do obleku okrem neutrlizatóra, aj regulátor extrémnych tepôt, váš oblek je ohňovzdorný." Vysvetľoval smejúc.
"Vďaka Bohu, pane... ste poklad. Bol by to poriadný trapas." Vydýchla si.
"Ale ehmm... ešte stále vám horí dlaň, výsosť." Upozornil jemne. "Ou," zodvihla ruku a sfúkla oheň, akoby to bol plameň sviečky.
"Musíme vás ošetriť výsosť, ste zranená." Upokojujúco preriekol a vykročil.
"Stojte Ben, tá bytosť je extrémne toxická a všade naokolo, sú jej kúsky... predpokladám. Aj môj odev je od krvi. Nepribližujte sa ku mne."
"Stačí ak podídete. Váš odev zneutralizoval toxíny, nebojte sa výsosť, je to bezpečné. Navyše naše oblečenie má  neutralizator, pokiaľ ho nebudeme požívať, nič sa nestane." Usmial sa na ňu ako na dieťa. Krivkajúc k nemu vykročila. Adrenalín z nej pomaly opadal a prihlásila sa o svoje bolesť. 
"Myslím, že som kúpila zopár šrapnerov, nestihla som sa skryť." Zašepkala a zvráštila tvár bolesťou.
"Máte pravdu, vidím minimálne tri črepiny, výsosť, ponesiem vás." Zmohla sa na chabý protest, ale razantný vodca ju zodvihol do náruče a niesol, akoby bola pierko. Jeden z neznámych Marnaviánov k nim pristúpil, zastavili a on jej nastrelil dávku analgetík do krku.
"Uf, teraz je to v poriadku. Môžete ma pustiť, pôjdem po svojich. Bolesť necítim." Ben pokrútil hlavou a niesol ju ďalej.
"Čo vám to napadlo, výsosť?" spýtal sa ticho po chvíli.
"Bola tam žena s dieťaťom. Šli mu priamo v ústrety. Nevideli ho. Bol by ich... zjedol." Slovo zjedol, zašepkala.
"To som pochopil, ale prečo ste šli sama?" vyčítavo zamrmlal.
"Ben, nebol čas... ja... nesmela som stratiť ani sekundu. Ostala som vonku a zazrela ju. Na nič iného nebol čas. Nechcela som vás z toho vynechať. Naozaj nie." Úpenlivo mu hľadela do oči. Po chvíli sa usmial.
"Ste nanepraviteľný hazardér, výsosť."
"To mi hovorí aj James... James?" spomenula si, "čo je s nim, celý čas je ticho. Normálne by už vystrájal a zahrnul ma výčitkami." 
"Zrejme sa poškodil." Vošli do jaskyne, ktorá sa rozširovala. 
"Položte ju sem." Zavelila Erin. Ben ju spustil na kamenný podstavec, ktorý vytvorila príroda.
"Výsosť, ak dovolíte, postarám sa o vaše zranenia."
"Sú to len škrabance, nerobte si starosti. Čo je s tou ženou a dieťaťom?" zaujímalo ju.
"Lusera práve vzadu kŕmi maličku, je to nezbeda. Nariadila som evakuáciu, ale hľadala Sorin, pretože to dievčatko sa rado túla. Nestihla sa dostať včas do bezpečia. Vďaka vám je nažive a zrejme väčšina z nás. To bolo veľmi odvážne, výsosť." Lara sa tvárila, že nepočuje chválu.
"Je nepočujúca?" zmenila tému.
"Žiaľ áno. A ešte sa nedokáže dobre orientovať, pretože  je to zranenie spred troch dní. Potrebuje čas, aby sa prispôsobila novej situácií. Neskôr, keď sa situacia upokojí jej transplantujeme nové ušné bubienky a bude v poriadku. Prosím, položte sa na lôžko, vyberiem vám črepiny." Lara netrpezlivo zacmukala, uchopila kúsok kovu v predlaktí a potiahla. Podobne pochodili črepiny z  ramena a stehna. Z rán sa rinula krv a tak vzala z podnosu prístroj, ktorý pripomínal stapler.
"Predpokladám, že je to stapler... ehmm... vec, čo svorkuje rany." Marnaviánka prikývla. Lara sa zaškerila, priložila aparát na svoje rany a o chvíľu boli  uzavreté. 
"A je to." Usmiala sa, zoskočiac zo stola. "Ehmm... zašili ste si rany aj s odevom, mohlo by to spôsobiť infekciu, dokonca otravu a ani nechcem uvažovať o tom, ako sa vyzlečiete." Podotkla ošetrovateľka.
"To bude v poriadku, nerobte si starosti. Teraz pôjdem do dediny."
"Stále nechápem načo?"
"Musíme všetkých stabilizovať, pred prevozom. Koľko je kritických?"
"Dvanásť, ale nemáme antitoxín a..." zmĺkla, pretože pochopila. "Vy ste odolná, preto žiadna reakcia."
"Áno a moja krv obsahuje antitoxín, stačí iba odstrediť sérum a podať. "
"Pôjdem s vami, nenájdete to... teda, možno nie včas."
"Nie Erin, je lepšie, ak zostanete s nemocnými. Zoberiem niekoho, kto pozná cestu a je schopný presunu."
"Kam ideme?" zaujalo Bena, ktorý práve prechádzal popod výklenok a počul posledné slová.
"Do dediny." Usmiala sa, vedela, že drsný Marnavián by ju nenechal ísť samu.
"Výsosť, nechcem vyznieť skeptický, ale mali by sme postupovať opatrne. Nevieme, či je tá vec vonku jediná, alebo má aj spoločníkov. Navrhujem prieskum."
"Veličenstvo, nemáme čas. Dvanásť ľudí je v kritickom stave a budú nasledovať ďalší. Potrebujeme antitoxín a ten získame iba v laborke... v dedine."  Zamračil sa, ale prikývol. Prešli do hlavnej siene. 
"Aj keď provizórne... hm... mohla by som...  máte tu transfúznu supravu?" 
"Nie, nestihli sme toho zobrať veľa. Keď zaútočil na osadu, okamžite  sme sa evakuovali."
"Múdre rozhodnutie. Máte aspoň sterilné skúmavky, nejakú sterilnú nádobu, niečo?"
"V mojej brašni nejaké budú. Nikdy ich nevykladám." Obetavá učiteľka sa chvíľu prehrabovala v taške, potom sa víťazoslavne zasmiala.
"Mám tri."
"Snáď to postačí. Odoberte mi krv a nechajte ju skolaguovať, netrvá to dlho. Odsajte sérum a podajte  kritickým. Dúfam, že to postačí, kým prinesiem ďalšie. Koľko je chorých?"
"Osemdesiatšesť Marnaviánov a päťdesiatdva ľudí od Orféz."
"Hmm... potrebujeme minimálne dvesto sedemdesiatšesť, povedzme dvesto osemdesiat mililitrov séra, to znamená päťsto šesťdesiat mililitrov krvi na odstredenie... hmmm, radšej šesto, dobre. Poďme nato, nech vypadneme čím prv."
"Výsosť, ehmm... veľa toho o ľudskej fyziológií neviem, ale pre Marnaviána by to bola hraničná strata krvi, ak vezmeme do úvahy stratu minimálne tristo mililitrov pri zranení. Nebolo by lepšie podávať pacientom plazmu? Mohli by ste si krvné elementy implantovať naspäť."
"Bolo by to lepšie, pre mňa. Pre pacientov nie. Ľudská plazma obsahuje aj protrombíny, fibrinogény. Nevieme, akoby vaši ľudia zareagovali na naše zrážacie faktory. Sérum naopak obsahuje iba albumíny, ktoré potrebujeme." Usmiala sa a hneď po odbere zberala na odchod.
"Potrebujem dobrovoľníkov na presun do osady." Benov hrubý hlas zadunel ozvenou. Väčšina mužov, dokonca ranených i chorých sa zodvihla. Lara po nich preletela očami.
"Ďakujem všetkým za ochotu, ale môžu ísť s nami skutočne len tí, ktorých nezasiahla otrava, alebo zranenia. Presun musí byť rýchly a efektívny. Prosím o prepáčenie, ak som sa niekoho dotkla, ale nemôžeme strácať čas. Veľa nemocných je v kritickom stave, potrebujú okamžitú pomoc. Ak všetko pôjde podľa plánu sme tu o jedenásť hodín a to nevieme, či vonku ešte niečo nečíha. Preto apelujem na vaše svedomie, nesmieme sa zdržovať. Ak niekto z vás pociťuje, čo len náznak otravy, slabosť, zostaňte, prosím." Väčšina mužov sa posadila. Ostalo stáť len sedem Marnaviánov, čo jej pribehli na pomoc a dvaja z rasy Luminasi. Skontroľovala si zbrane, vzala do ruksaka vodu.
"James, čo je s tebou?" nedalo jej na koniec a poťukala po vrchnom obale náramku. Monitor zablikal, ale James sa neozval. Zadívala sa na malú obrazovku, ktorá blikala. Uškrnula sa. James jej signalizoval morzeovkou, že má poškodenú časť audio prenosu.
"No, aspoň ma nebudeš komandovať." Zaškerila sa, lebo na malom displeji zasvietil na červeno, smajlík hnevu.
"Môžeme?" hlesla ticho a podišla ku východu. Ben stál hned za ňou a podal jej niečo, čo pripomínalo Mars tyčinku.
"Zjedzte to výsosť. Dodá vám energiu, minerály i vitamíny na pár hodín. Nejedli ste odvtedy, čo sme na ceste." Milo sa usmiala a poslúchla, potom uchopila lano.
"Pôjdem prvý, výsosť." Nekompromisne preriekol Ben a spustil sa dole. Nasledoval ďalší Marnavián a ďalší. Ona sa dostala na rad až ako štvrtá. Zoskočila na zem. Muži sa okamžite postavili pred ňu ako múr s pripravenými zbraniami, pozorne sledujúc okolie. Nespokojne zafučala.
"Nariadili ste vašim chlapom má chrániť?"
"Ani som nemusel, výsosť." S ľahkým úsmevom preriekol a vykročil.
"Dokážem sa o seba postarať sama." Protirečila chladne, zazerajúc na vojakov, ktorý ju obkrúžili.
"Vôbec o tom nepochybujem, ale ak sa vám niečo prihodí... všetci títo ľudia zomrú. Berte to z tohto pohľadu." Jednoducho vysvetlil  a zadíval sa do hustého lesa. 
"Dvaja vyzvedači vpred, dvaja na ústup, Kernas veď nás najbližšou cestou do dediny!" zavelil ticho, ale zreteľne. Dvaja Marnaviáni okamžite zaostali, dvaja naopak hneď vyrazili vpred. Predierali sa hustým lesom, potom nasledovalo prudké stupanie. Nezastavovali, vedeli, že hrajú o čas. Dvakrát chcel Ben urobiť prestávku, ale zamietla akýkoľvek návrh. Do dediny dorazili v rekordnom čase tri a pol hodiny. Našli malú nemocnicu. Okamžite sa pripojila na odberový prístroj. Zadala povel do príkazového riadku, kde nariadila odber bez zrážacích faktorov na výrobu séra. Úchvatená pozorovala, ako prístoj funguje úplne automaticky. Nemusela krv rozdeľovať do skúmaviek, ani vkladať do centrifúgy. 
"Viete ako to funguje, výsosť?" zvedavo sa spýtal vojak menom Radnai, ktorý ju sprevádzal dnu. Ostatok skupiny hliadkoval okolo nemocnice.
"Zhruba, vyrobíme protijed." "Z vašej krvi?" zvolal prekvapene.
"Prežila som otravu jeho jedom, mám protilátky." Asi o dvadsať minút sa hlasová asistentka upozornila, že odber presahuje hranicu a ohrozuje tým svoj zdravotný stav. Doporučila odber ukončiť. Lara trvala na pokračovaní, až kým sa neodstredí tristo mililitrov séra. Náramok okamžite zablikal na červeno. Nevšímala si, že James protestuje. Radnai na ňu vrhol znepokojený pohľad, krátko jej kývol a vyšiel von. Presne o tridsať sekund sa objavil zamračený Ben.
"Ukončiť odber!" zavelil prísne. Prístroj okamžite zastavil. Lara nespokojne zacmukala.
"Nebudeme mať dostatok séra." Oponovala.
"A nebudeme mať ani mŕtvu princeznu," vrátil jej. "Anylýza krvi. Doplniť straty tekutín, vitamínov, cukrov a ostatných derivátov i elementov na prenos kyslíka, formou plazmatickej náhrady." Nariadil aparátu. Na-široko otvorila oči prekvapením.
"Tento kámoš to všetko dokáže sám a vyrobí mi umelú krv? Husté!" zvolala obdivne, načo sa Ben zasmial. Mraky z jeho tváre sa okamžite vytratili.
"Nie tak celkom krv, ale nejakú povedzme náhradu, aby ste sa stabilizovali. Krv je krv, vyrobiť sa nedá, ale straty sa dajú doplniť, aby pacient nezomrel na nedostatočne dokysličovanie mozgu a ostatných orgánov, kým sa jeho telo pozbiera a doplní samo straty."
"Ehmm... takáto mašinka sa dá bežne zohnať?" 
"Tento model je jeden z najnovších, ale áno... medicínske koncerny ich chrlia neúrekom, sú určené pre malé nemocnice a ordinácie." 
"A nezaujíma vás, kde sa to tu zobralo? Sme v čiernej duši Sachreteri, vysoký magnetizmus, žiadne spojenie s okolitým svetom, ostrov obkolesený hlbokými močariskami... ako to sem dotrepali a ako to, že vôbec funguje?" pomaly vymenovávala. Zamyslene ju pozoroval. 
"Už hodnú chvíľu o týchto ľuďoch premýšľam. Žijú tu... celá dedina. Muži, ženy, deti... prečo? Nie je to spodina spoločnosti, ani zločinci, či vyhnanci... nikto predsa dobrovoľne nežije v pustine a nieto ešte v čiernej duši,  tak prečo tu žijú? A vaša poznámka, ako to sem dostali, je veľmi trefná. Aj mňa by zaujímalo, ako sem doniesli vybavenie pre malú nemocnice a vôbec... zdroje energie, zabezpečenie. Ako obišli silné magnetické pole?" ozval sa po chvíli.
"Nooo... niekto z nich ma dobrého fifika." Pokrčila plecami.
"Ako prosím? Nejako... ehmm... celkom nerozumiem, čo ste to chceli..." nechápavo sa usmial.
"No, že niekomu to poriadne páli... medzi nimi je génius. A možno práve preto, že sa sem nikto neodváži, tu žijú. Majú tu kľud a dobrý úkryt, len horím zvedavosťou, pred čím sa skrývajú. Som odhodlaná to zistiť, len čo zaženieme túto epidémiu otrávených." Na široko sa usmiala.
"Génius, ako vy?" podpichol nežne.
"Na toto nemám Ben, je lepší... oveľa lepší. Rada sa s nim zoznámim."
"Možno zomrel, veľa ich..." Ben pokrčil plecami.
"Nezomrel, dám nato krk. Je vynaliezavý, takých ľudí nedostane obyčajný jed. Už keď ste tu, otvorte prosím tie skrinky pri stene." Navrhla, kým ležala na lôžku a prijímala "plazmatickú náhradu".
"Výborne, zoberieme zo sebou tie infúzie a diagnostické prístroje, oba. Dezinfekciu, obväzy, aj antibiotiká... a... analgetiká samozrejme. Zavolajte sem chlapov Ben. Nech začnú baliť. Zoberieme všetko, čo unesieme. A ty James, aj keď nemáš hlas, všetko pekne skenuj, aby sme si vedeli zohnať tieto hračky do našej novej laborky." Na displeji sa objavil vycerený smajlik.
"Dobre, poďme naspäť. Čas je momentálne náš nepriateľ. Snáď to všetko stihneme." Šepla stiesnene pri pomyslení na Bonnie a priložila si vatový tampón na predlaktie.
"Trápi vás niečo, výsosť?" zaujímalo Bena, pretože dievča bez jediného slova, vytrvalo pochodovalo s veľkým ruksakom na chrbte, cez husté lesy.
"Bonnie, zdržali sme sa a vôbec nič sme zatiaľ nezistili." Zamyslene odvetila.
"Vôbec nepochybujem, o tom, že na niečo prídete." Snažil sa ju podporiť.
"Uvidíme, prvoradé je zachrániť týchto ľudí. Kilián momentálne prechádza peklom, mám obavy, že jeho snúbenici nedokážeme pomôcť... a mám výčitky, že sme sa zdržali... ale... niekedy sa... musí vybrať menšie zlo." Dokončila pomaly.
Ben si ju obdivne premeral, ale nekomentoval to, čo povedala. Do jaskyne dorazili za tmy.
"Podajte všetkým chorým sérum. Počkáme pár hodín, kým začne účinkovať, potom sa presunieme." Zavelila.
"Kam, myslíte, že je bezpečné odtiaľto odísť?" ustarostene hlesla Erin.
"Budeme musieť. Sérum možno zastaví otravu, ale ich vnútorné orgány budú nenavrátne poškodené. Postupne každému zlýhajú obličky, pečeň  a odumrie kostná dreň. Máme pár hodín k dobru, tie využijeme." Erin privolala ešte dve Orfézy a spoločne zmizli  v provizórnej ambulancií. Lara s Benom sa posadili k ohnisku. Nebolo to ohnisko v pravom zmysle slova. Sedeli okolo ohniska, ale to, čo vyžarovalo svetlo a teplo v žiadnom prípade nebol oheň, ale nejaký energetický zdroj svetla i tepla. Niekto im priniesol misky s jedlom.
"Ale načo to všetko. Ak dôjde k zlýhaniu, postupne zomrú všetci." Nedalo Benovi.
"Skočíme s nimi."
"Výsosť nechcem byť negativista, ale dostať ich k trhline bude veľmi náročné s nepravdepodobným výsledkom." Ticho preriekol a podal jej niečo, čo pripomínalo chlieb.
"Je tu trhlina, niekde blízko. Nedokázali by všetko vybavenie dostať, až na úpätie sopky. Musia byť v spojení s okolitým svetom. Majú lieky, vybavenie... dočerta, majú energetické tyčinky, musí tu byť nejaká." Ticho ho informovala. Po desiatich minútach sa k nim pripojila Erin.
"Erin, kde je najbližšia trhlina?" spýtala sa priamo. Žena stuhla, vypla plecia, chvíľu bojovala sama so sebou.
"Môžem dúfať, že naše tajomstvo zachováte? Žijeme tu dosť izolovane, pretože nám to vyhovuje takto. V pustine Sachrateri nežijú iba zločinci, ale napriek tomu sa ich tu ukrýva veľa. Keby vedeli, že je tu osada a trhlina... boli by sme v ohrození." Vysvetľovala.
"Je v sopke, ale čo sa mňa týka, táto informácia je v bezpečí." Uškrnula sa Lara.
"Ako ste nato?..." nechápala. Ben sa zasmial na ohúrenom výraze učiteľky.
"A využívate energiu sopky na zmiernenie magnetického poľa, vytvorili ste tu malu bublinu, takže všetky prístroje, dokonca komunikácia funguje. A ten, kto nato prišiel ma mozog na nazaplatenie. " Dodalo dievča spokojne.
"Prišla nato moja dcéra. Je veľmi výnimočná." Priznala s hrdosťou.
"Rada sa s ňou zoznámim, keď toto všetko prehrmí. Kde je teraz?"
"Je v Pnirude, snaží sa zohnať nejaké informácie, snaží sa prísť nato, čo sa tu deje." 
"To je akademické mesto," oznámil Ben, aby bola v obraze.
"Prejdeme k trhline a skočíme. Vyliečia sa. Počuli ste o tom mojom zázračnom uzdravovaní? No, má to niečo spoločné s mutačným génom a trhlinou, ešte som neprišla nato, čo presne. Ak neprejdú zomrú na zlýhanie orgánov. Tiež budem rada, ak si túto informáciu ponecháte iba pre seba. Nerada by som skončila, ako pomaranč v odšťavovači."
"Pomaranč v odšť..." zasekla sa, "ách!" pochopila. 
"A teraz ak ma ospravedlníte, pôjdem si poklebetiť tamto s Luminasi. Verím, že vy dvaja si toho tiež chcete povedať." Zabodla oči do chrbta spomínanej a tá vycítila jej pohľad. Obrátila sa  a rukou pokynula, aby ju nasledovala.
 

Komentáre 4

aknit11 dňa 24.11.2017 - 00:39

Tak zase kúsok Lary.Úsmev

Lenka R dňa 25.11.2017 - 15:00

Jeeej, som velmi rada, ze si spat. Precitala som jednym dychom obe Lary aj Fialku 

 Aknit, dufam, ze uz si zdrava a budes v poriadku. A budes nam robit radost tvojimi skvelymi dielkami.

 Ako vzdy, super citanie, Lara skvela , ale ako vzdy kamikadze Veľký úsmeva chudak James, nema hlas , nemoze Laru drzat na uzde. Ale aj keby mohol, aj tak sa mu to nepodari Chichocem sa, vsak ?

Uz som davnejsie nezabludila na tieto stranky, teraz budem kontrolovat castejsie, ci nieco nepribudlo.

Ja bohuzial, tiez riesim zdravotne problemy, som viac menej zaparkovana na gauci a spim, citam ...tesim sa kazdemu novemu prispevku.

Dievcata, prajem vam vsetkym krasny den. Úsmev

tomicka dňa 04.12.2017 - 14:24

No teda, som unesena. Ako povedala Lenka, Lara je kamikadze. Som zvedava, ako to vsetko dopadne. Len nas prosim nenechaj dlho cakat. :-)

aknit11 dňa 17.02.2018 - 23:08

Už by som ju aj mala ukončiť, ale stále sa k tomu nemôžem prebojovať Chichocem sa