Skočiť na hlavný obsah

Lara 14

Pridal aknit11
dňa 24.05.2014 19:57

Podišli k sestrám. Lara ovládla triašku a sklopila oči, aby sestry nevideli jej zdesenie.
"Dámy, chcel by som sa spýtať...S Larou by sme sa radi poprechádzali v parku...teda ak to ma dovolené." Začal šarmantne. Sestry na seba pohliadli.
"Lara by nemala opúšťať oddelenie, viete pacienti z tohto oddelenia sa voľne nepohybujú." Odporovala jedna váhavo.
"Pochopiteľné, len som myslel, že Lara je už v poriadku a stupeň ožiarenia má normálne hodnoty." Prekvapene vyhŕkol.
"To áno, ale viete...mali by sme sa spýtať...a.."
"To nie je potrebné, ak nemá povolenie, tak ostaneme tu, záleží mi na jej." Nahol sa k nim cez priehradku.
"Len som jej chcel vysvetliť, čo s ňou bude...viete je v zložitej situácií...sirota..otca zavraždili a ten hrozný únos..nemá to ľahké, uvažoval som, že pri príjemnej prechádzke v parku...by sa viac uvoľnila..a..lepšie to všetko prijala." Šeptom, ustarosteným hlasom vysvetľoval, aby ho akože Lara stojacia opodiaľ, nepočula. Sestry si zase vymenili pohľady.
"Možno by mohla na chvíľu...prechádzka by jej určite urobila dobre." Začala jedna, očami sa spytujúc druhej.
"Vlastne v záznamoch nie je uvedené, že nemôže opúšťať oddelenie v sprievode zodpovednej osoby." Usmiala sa druhá.
"Ale nebuďte dlho...o hodinu jej musíme zase skontrolovať tlak, teplotu a príde laborant, aby vykonal odbery." Upozornila s úsmevom staršia.
"Do hodiny sme naspäť, veľmi si to vážim dámy, pre Laru to veľa znamená." Zašepkal so žiarivým úsmevom.
"No poď Lara, dostali sme vychádzku." Veselo zaštebotal a otvoril jej dvere. Vydýchla, uvedomujúc si, že zadržiavala dych od napätia.
-"Spamätaj sa hlupaňa! Posero! Strach ťa len ochromuje. Niečo vymyslíš! Vždy si sa dostala z každého srania!" Nadávala si v duchu, aby sa dostala z područia strachu. Hneď,ako sa zatvorili dvere, úsmev z tváre zmizol a vystriedal ho chlad. Uchopil ju pod ramenom.
"Dole schodmi, doprava cez park k bočnému východu!" Úsečne zavelil. Vytrhla sa.
"Pôjdem sama!" Zavrčala hnevlivo. Zdrapol ju a stisol jej rameno.
"Niečo mi hovorí, že ti nemôžem dôverovať!" Zasyčal jej do tváre.
"Tak to sme dvaja!" Vrátila mu drzo a po-novo sa vytrhla.
"Pokús sa o niečo a strelím ťa do nôh! Tie nepotrebuješ!" Precedil cez stisnuté zuby.
"Stačí pekne požiadať! Ja sa vždy k ľuďom správam presne tak, ako oni ku mne." Odvrkla mu. Z boku si ju premeral.
"Dobre Lara, nerob žiadne podrazy a budeme dobre vychádzať. Neprinúť ma, ukázať ti negatívnu stránku mojej povahy." Prehodil a pokúsil sa o úsmev.
"S tvojim otcom sme boli priatelia, rozumeli sme si, spolupracovali sme." Prehodil, akoby sa snažilo nadviazanie komunikácie.
"Nadobudla som dojem, že priateľstvo s vami, ma pre ľudí exekučný charakter, takže priateliť s vami, sa nebudem." Odvetila chladne. Odrazu sa ticho zasmial.
"Tvoj otec hovoril, že si sarkastická až hrôza, ale veľmi múdra a milá, keď chceš."
"Presne tak, keď chcem!" Zafučala, keď do nej strčil, aby ju posúril.

Ryan sedel vzadu parku a seba-zničujúco sa kritizoval. Do tejto časti momentálne nikto nechodil, lebo sa rekonštruovala. Park bol z veľkej časti zatvorený. Nechal sa zase vyviesť z miery. Pošliapal po všetkých svojich morálnych aj pracovných zásadách. Nechal sa vyprovokovať od malého dievčaťa. Zhrozene si uvedomoval, ako málo chýbalo, aby ju zbil. Keby ho kolegovia neboli zadržali, určite by ju fyzický potrestal. Znechutene nad sebou pokrútil hlavou. Nedokázal si vysvetliť, prečo ho to dievča tak znepokojuje a rozčuľuje. Cítil sa pri nej tak zvláštne. Hneval sa na ňu, ale netušil prečo. Len kdesi v hĺbke svojej duše cítil, že ma nato vážne opodstatnenie. Nič si nepamätal a tak sa cítil veľmi rozorvaný. Jeho vnútorná intuícia ho nikdy nesklamala, ale nepamätal si, čo mu vyviedla. Škrípanie štrku ho vytrhlo z úvah. Keď zodvihol hlavu a zazrel zdroj všetkých problémov, prekvapene sa zamračil. Lara tu nemala, čo hľadať. A kto bol ten muž, čo kráčal vedľa nej? Vstal.
"Lara, čo tu robíš?" Zvolal prísne. Obaja sa zastavili a Lara stŕpla, pretože až teraz si ho všimli. Sedel na lavičke, ale pred ňou bola nasypaná hŕba piesku.
"Ehmm...pán Winters je zo sociálneho úradu...vzal ma do parku, aby sme sa v pokoji porozprávali o mojej budúcnosti." Vysvetľovala rýchle. Muž sa usmial.
"Poznáte sa s Larou?"
"Viac-menej som agent Samers FBI, pracoval som na prípade, keď ..obaja sme v tom istom čase zmizli." Dodal na vysvetlenie.
"Áno, Lara vás spomínala...vraj sa k nej všetci milo správate..som Patrik Winters zo sociálneho úradu." Vytiahol preukaz a ukázal ho mladému vyšetrovateľovi. Ryan si prezrel preukaz a upokojil sa.
"Táto časť parku je uzatvorená, nemali by ste sa tu potĺkať. Nemuselo by to tu byť bezpečné." Prehodil uvážlivo.
"Chcela som ísť niekam, kde je kľud...preč od ľudí, potrebujem si vypočuť, aké mám možnosti. Chceli sme si sadnúť na túto lavičku." Rýchle vyhŕkla Lara. Zdesene si uvedomovala zbraň svojho väzniteľa. Vedela, že široko-ďaleko niet živej duše a Ryan so sebou zbraň určite nemal. Pristúpila k lavičke a rýchle sa posadila.
"Boli by ste taký láskavý a nechali nás osamote? Chcem si vypočuť možnosti, ktoré sa mi naskytujú!" Milo požiadala Ryana.
"Samozrejme, nech sa páči. Dúfam, že ste informovali na oddelení personál, kde sa Lara nachádza."
"Nedovolil by som si ju sem vziať bez dovolenia sestier...máme hodinu na vychádzku, potom sa Lara musí vrátiť. Čakajú ju odbery, meranie teploty a tlaku." Presvedčivo, zodpovedne vyhlásil "kurátor" a posadil sa vedľa Lary. Mladý agent sa povzbudivo usmial na Laru, kývol im a pobral sa chodníkom naspäť. Lara si vydýchla.
"Si dobrá herečka." Pošepol jej uznanlivo.
"Trhnite si, len som nechcela, aby umrel. Máme komplikovane vzťahy a pospletanú minulosť." Odvrkla
"Múdre rozhodnutie." Uznanlivo sa usmial. Vyzrel spoza hromady piesku, ale ešte ho videl, tak sa zase posadil.
"O chvíľu zájde, budeme pokračovať, už len kúsok k východu." Informoval ju, takmer milo.

Doktor Percan zaklopal a vošiel. Prekvapene si uvedomil, že izba je prázdna. Podišiel na vrátnicu.
"Lara nie je v izbe, kde by som ju našiel? Je v spoločenskej miestnosti?"
"Je vonku, v parku." Odvetila príjemne sestrička.
"Pustili ste to dievča von? Nesmie sama opúšťať priestory oddelenia!" Prísne zvolal.
"Nie je sama. Je s ňou pracovník sociálneho úradu, chcela sa ísť prejsť, aby sa porozprávali o jej budúcnosti. Zapísal sa a legitimoval." Sestra mu ukázala záznam v knihe návštev. Psychiater sa zamračil.
"Kde je agent Samers?"
"Tiež niekde vonku." Lekár vytiahol telefón a náhlivo vyšiel na chodbu. Ryan už vchádzal do vestibulu, keď mu telefón zazvonil.
"Lara je mimo oddelenia." Začal náhlivo.
"Viem Clark, pred chvíľou som ich stretol v parku, je s kurátorom."
"Ryan, nájdi ju! Práve som hovoril so sociálnym úradom. Pošlú pracovníka najskôr zajtra poobede, ak budú jej výsledky v poriadku, odvedie ju! Neviem,kto je to, ale sociálka určite nie!"
Mladík zahrešil a rozbehol sa naspäť. Doktor sa náhlivo vrhol dole schodmi. V duchu ľutoval, že so sebou prestal v nemocnici, nosiť zbraň. Dúfal, že Samers ma tu svoju zo sebou.
Podišli k bočnej bráničke. Tentokrát ju jej únosca pevne uchopil za rameno. Nechcel riskovať, že sa rozbehne, hneď ako vyjdú na ulicu.
"Okamžite ju pusti!" Zavrčal, nebezpečný hlas za nimi. Lara zdrevenela od strachu a zhrozene privrela oči. Pomaly sa obrátila.
"Ryan...ehmm...čo tu robíte?" Zaševelila nervózne sa zahľadela na zbraň v agentových rukách.
"Zodvihnite ruky a pomaly sa obráťte!" Jej spoločník rukou siahol pod sako, ale neobracal sa. Sťažka prehltla.
"Poď sem Lara...odstúp od toho muža! Nie je zo sociálky." Pevne preriekol.
"Ryan prosím, odíďte." Ticho beznádejne zašepkala. Muž pri nej sa bleskurýchle obrátil. Zacítila zbraň na svojom hrdle.
"Ani sa nehni, inak je po nej!" odhadovali sa očami.
"Upokojte sa, môžeme sa dohodnúť." Začal diplomatický agent.
"To pochybujem, kopni ku mne svoju zbraň!" Zasyčal "kurátor". Lara tušila, čo bude nasledovať.
"Nerobte to agent, zabije vás!" Zachrčala vyľakaná. Muž ju zozadu zdrapol za vlasy, až jej silná bolesť, vohnala slzy do oči.
"Drž hubu!" Zasyčal jej do tváre a silnejšie pritisol zbraň k boku.
"Nesmiete ho zabiť! Ak to urobíte budete mať na krku federálov, je to agent!" vyhŕkla v panike.
"Myslíš, že mi na tom záleží sopľaňa?! Odhoď tu zbraň! Rátam...jeden...na tri je mŕtva!" Ryan si uvedomoval, že robí najväčšiu chybu svojho života, ale nemohol sa dívať, ako ju pred jeho očami zastrelí. Nasrdene zaistil revolvér a hodil ho smerom k nemu. Zodvihol ruky. Násilník sa chladnokrvne uškrnul a namieril na odzbrojeného muža. Lara reagovala reflexívne. Lakťom udrela muža do boku, chytila ho za ruku a trhla. Ozval sa tlmený výstrel a ona pocítila nával prudkej bolesti kdesi v hrudi. Zastonala a klesla na kolená.
"Ak ho zabijete, nikdy s vami nebudem spolupracovať! Počuli ste?! Nikdy!" Obraz sa jej začal rozmazávať a bezduchá padla na zem. Ryan sa k nemu rozbehol, zúrivý, ale zastavil ho revolver.
"Na kolená, ruky za hlavu! " Zavrčal. Ryan si ho pohŕdavo premeral, ale neposlúchol. Zloduch sa zlomyseľne usmial a namieril na bezvedomé dievča.
"Na kolená, inak ju strelím do nôh!" Vedľa muža sa zjavili ďalší dvaja. Vynorili sa spoza stavebného materiálu.
"Zviažte ho! Pôjde s nami. Našli sme motiváciu, pre našu malú! Ako milo chránili jeden, druhého. Dojímavé, aké to hrdličky." Chladne, posmešne sa zarehotal.
"Do auta s nimi. Vypadneme. Musím ju ošetriť, stráca veľa krvi." Muži priskočili k Ryanovi a spútali mu ruky do zadu. Hneď nato ho jeden z nich udrel revolverom do temena. Mladík sa im zvalil k nohám.

Clark povolal posily. Prehľadali celý park, ale nenašli dievča, ani mladého agenta. Unavene si pošúchal tvár, prezerajúc si záznam dookola. Telá nenašli a tak v kútiku duše dúfal, že sú obaja ešte nažive, aj keď ich šance rapídne klesali s ubiehajúcim časom. Forézny team potvrdil, že sa značné množstvo krvi objavené v piesku sa zhoduje s krvnou skupinou dievčiny. Odobrali vzorky na podrobnú analýzu. Jednalo sa o stratu približne tristo mililitrov, čo bola dosť veľká strata, ale nie smrteľná. "Ak sa ovšem niekto unúval to krvácanie zastaviť." Pomyslel si skleslo. Našiel sa projektil, čakali na výsledky balistiky, ale niečo mu hovorilo, že sa nebude jednať o registrovanú, či identifikovateľnú zbraň. Naopak Ryanovú zbraň a telefón našli v stavebnom kontajnery. Nebolo z nej strieľané. Záznam z kamery ich neposunul o nič ďalej. Únosca, čo odviedol Laru vedel, čo robí. Stál tak, aby ho kamera zachytila iba od chrbáta. Sestry práve sedeli s kresličom a snažili sa dať dokopy portrét.

"Zlatko, otvor oči...no ták! Preber sa Lara...no tak..." Niekto ju jemne fackal a úporne jej dohováral, aby otvorila oči. Pokúsila sa poslúchnuť a keď zaostrila pohľad spoznala Ryana. Potešilo ju, že je nažive, ale hneď sa aj zamračila.
"Zlatko?! Neopováž sa ma zase bozkávať!" Zašepkala výstražne. Zmätene sa odtiahol.
"Zase? Nikdy som ťa nebozkával!" nechápavo hlesol. Mdlo sa usmiala.
"Nevšímajte si to agent. Mlátim z cesty...kde to sme?" Ticho vyzvedala a pokúsila sa posadiť. Náhla bolesť ju prinútila klesnúť späť na matrac.
"Netuším, je to nejaká pivnica."
"Bolí to, ako fras...strelil ma?" vypytovala sa ďalej.
"Áno, čo ťa to vlastne napadlo? Mohol ťa zabiť Lara. Mala si veľké šťastie, je to čistý prestreľ ramena, ale stratila si veľa krvi."
"Nemohla som dovoliť, aby vás...mňa potrebujú, ale vás by..." Stíchla.
"Možno máš pravdu, načo ťa potrebujú?"
"Neviem, ale nič dobrého to nebude. Pravdepodobne to o chvíľu zistíme." Rozprávala šeptom, lebo ju trápila bolesť. Unavene privrela oči.
"Som rada, že vás nezabili." Zašepkala, nehybná.
"Vraj ma použijú, ako motiváciu pre teba."
"To nevyzerá dobré." Skonštatovala chabo. Otvorila oči a prešla pohľadom po pivnici. Ležala na matracoch, hodených na zemi pri stene. Obaja boli spútaný putami, ktoré boli pripevnené tenkou reťazou k stene. Ryan mal rozbité ústa, modré oko a ešte stále mu krvácal nos.
"Bili vás?" Znechutená vyhŕkla.
"Asi ako prevenciu." Uškrnul sa aj napriek krvácajúcej pere.
"Musíme prerušiť naše kontakty Ryan. Kedykoľvek sme spolu, dejú sa divné a zdraviu neprospešné veci." Skonštatovala sucho. Ticho sa zasmial.
"Humor ťa teda neopustil." Podpichol.
"Myslíte? Prezradím vám tajomstvo...humorista sa so mňa stane, len keď mám strach." Priznala ticho. Prekvapene sa na ňu zadíval.
"Takže si taká protivná a sarkastická vždy, keď máš strach?" Po chvíli zvažovania prikývla.
"Takže v nemocnici si sa po celý čas bála?"
"Bála? Celý čas som smrteľne vydesená...je to také nepochopiteľné, keď sa pouvažujete nad mojou situáciou..."
"Nie, naozaj nie je...zvláštna reakcia." Prehodil potichu.
"Vždy som zvláštne reagovala na nepredvídané situácie." Zvedavo sa na ňu zadíval.
"Takže nemáš proti mne nič osobné, jednoducho.."
"Osobné? Nie agent, nie je to nič osobné...iba hlúpa reakcia na strach..."
"Prečo sa ma bojíš? Nikdy by som ti neublížil." Nechápavo, dotknuto vyhŕkol.
"To je dosť diskutabilné...Možno som ublížila ja vám a...keď to zistíte..."
"Tušil som, že vieš o týchto našich tajomstvách oveľa viac, ako sa tváriš. Povieš mi to niekedy?"
"Možno, odstupom času...teda ak sa dostaneme z tohoto srania..ale nech sa stane čokoľvek, chcem, aby ste vedeli, že všetko sa to dialo v snahe o prežitie...nás oboch, iba som sa snažila...to nie je podstatné." Zakončila rýchlo, akoby si rozmyslela svoju "slabú minútu" zdôvodňovania. Mlčala. Chvíľu si myslel,že zaspala.
"Nejaké návrhy, ako sa odtiaľto dostaneme?" Zašepkala so zatvorenými očami.
"Zatiaľ nič, ale niečo vymyslím." Ticho jej sľúbil.
"Ako dlho sme tu?" Hlesla takmer nečujne.
"Sú dve hodiny po polnoci."
"Dopekla! Ešte dvadsaťšesť hodín...Ak vydržíme dvadsaťšesť hodín, dostaneme sa odtiaľto." Pevne presvedčená, sľúbila.
"Ako Lara, prečo práve dvadsaťšesť hodín...napadá ťa niečo?" Ticho sa spýtal, ale uvedomil si, že pravdepodobne opäť stratila vedomie, alebo zaspala.
"Aspoň necíti bolesť. Ktovie, čo od nej vlastne chcú. Je zvláštna, inteligentná a veľmi talentovaná. Snažila sa ma zachrániť. Nečakal by som toľkú statočnosť od dieťaťa. Nepodľahla hystérií, ani strachu, ale bojovala všetkými silami, aby nás oboch zachránila. Takmer ju to stálo život. Je to obdivuhodné na také malé dievča....vlastne, nie je až taká malá...je drobná, ale bude z nej krásavica, keď odrastie...Ak to ovšem prežijeme...bude to mať niečo spoločné s tým kódovaním. Možno nebola príčinou smrti jej otca, tá výhra v lotérií...teraz to všetko dáva úplne iný zmysel." O dve hodiny sa posadila, aj napriek bolesti. Stonala, kliala, ale aj tak sa posadila, oprúc o chladnú, vlhku stenu.
"Lež Lara, čo to vystrájaš?" Presunul sa k nej, aby jej pomohol. Reťaze nepríjemne zarinčali. Sedel na pätách a jemne ju pridržiaval.
"Chcem prísť k sebe, musím sa pozbierať. Neznášam bezmocnosť. Je najvyšší čas zistiť, prečo sme tu a aké máme možnosti." Zavrčala a opäť zaúpela od bolesti. Zakliala.Ryan sa pousmial.
"Kľaješ, ako kočiš." Podpichol s úsmevom a spútanými rukami jemne pri-dvihol obväz, aby skontroloval ranu.
"Musíš byť opatrná, aby to zase nezačalo liať."
"Zistili ste niečo?
"Sme v podzemí nejakej starej budovy. Počuť ju škrípať a vŕzgať. Je to tu pravdepodobne opustené, lebo sa ozýva búchanie okien, škrípanie nenaolejovaných dverí, prievanom. V diaľke sa ozývajú lodné trúby...takže sme niekde v blízkosti pobrežia a neďaleko prístavu. Tipujem na starú tehelňu za mestom."
Lara sa poobzerala po priestrannej miestnosti. Očami sledovala reťaz, ktorou boli pripútaný k stene. Uvedomila si, že vedie po stene smerom k stropu a cez kladku končí na kotúči s kľukou, pri druhej stene.
"S tamtým nás bez problémov postavia na nohy." Sarkastický podotkla. Keď zablúdila očami na druhú stranu miestnosti, neveriacky ich vypleštila a zalapala po dychu.
"Kruci! Myslím, že som práve našla príčinu nášho pobytu v tejto diere." Zašepkala zhrozená.
"O čom to hovoríš?" Sledoval jej zhrozený pohľad.
"Čo je to za prístroj?"
"Je to...veľmi nebezpečná vec..." Zašepkala.
"Tak ma prestaň napínať a povedz mi o čom to všetko je!" Zamrmlal nervózny.
"Je to pulzné delo" Hľadel na ňu, akoby jej preskočilo.
"Pulzné delo, čo používali vo všetkých tých sci-fi filmoch v galaktických súbojoch? To pulzné delo?!" Takmer sa rozosmial.
"Presne to...ehmm...zmenšená verzia, ale účinky sú takmer rovnaké...pri aktivácií najvyššieho výkonu dokáže rozložiť molekulárne akúkoľvek vec, čo mu stojí v dráhe na mikro-častice, z ktorých je poskladaná." Vysvetlila laický.
"Dúfam, že je to len jeden z tvojich žartov a pozeráš veľa sci-fi filmov."
"Obávam sa, že je to holá realita...ako sa k nemu dostali? Bože! Ocko, čo si to vyviedol?" Zastonala. Teraz veľa veci pochopila. Zamračene na ňu hľadel.
"Takže tamtá vec, je zbraň hromadného ničenia, je to tak? Má to niečo spoločné s tvojim otcom. Jeho smrť je pravdepodobne..." Stíchol.
"Ako to že o tom vieš tak veľa?" Po chvíli sa podozrievavo spýtal.
"Pretože tamtú vec som...ehmm... skonštruovala spolu s mojim otcom." Priznala.
"Ty si postavila zbraň hromadného ničenie?!" Pohoršený zaprskal.
"Nemala to byť zbraň! Je to...chceli sme, aby sa s tým pomáhalo v náročných situáciach...Na nízkom výkone vyvíja len nepatrné ionizačné žiarenie a tlakovú vlnu, k molekulárnemu štiepeniu nedochádza a ...takže človeka iba omráči, sila špeciálneho ionizačného žiarenia paralyzuje na dve sekundy nervový systém, čo ma za následok stratu vedomia, bez vedľajších účinkov, či následkov...chceli sme, aby sa to používalo napríklad pri vykrádačoch bánk...na zastavenie teroristov a iných zločincov, predstavte si, že ich zneškodníte, bez jediného výstrelu a pritom nezabijete..tak jednoduché. Keď sú zločinci vo vnútri...postavíte sa s tým pred budovu a jediným stlačením gombíka, ich uspíte na pár minút...chceli sme, aby sa používalo pri odstraňovaní prekážok po prírodných katastrofách, či na stavbu tunelov...má to mnohostranné využitie!" Obranné vysvetľovala.
"Ako sa z toho teda stala zbraň hromadného ničenia?"
"Zvyšovali sme výkon, chceli sme vedieť, akú silu dokáže vyvinúť, aké možnosti by sa tým naskytli...a...keď sme prišli k výslednému efektu...ehmm...po záverečných testoch...usúdili sme, že je to nebezpečná vec a navyše je nestabilná...môj ocko povedal, že ľudstvo nie je na niečo takéto ešte pripravené, mohli by sa nájsť ľudia, ktorý by to zneužili."
"Nechcem ti spôsobiť výčitky svedomia, ale práve to sa teraz deje. Ako sa to sem dostalo?"
"Nemám ani potuchy...ale je to veľmi zlé, delo pri najvyššom výkone..jadro sa správa mimoriadne agresívne, prehrieva sa a vytvára množstvo ionizačnej energie, ktorú prístroj nedokáže spracovať, či udržať."
"Čo to znamená v praxi?"
"Začne všetko vo svojej blízkosti rozkladať do primárnej molekulárnej podoby..."
"Čo všetko?"
"Naozaj všetko, materiál biologického aj anorganického pôvodu. V širokom rozsahu...myslím, že posledné výpočty a testy dosiahli rozsah päťsto metrov."
"Chceš mi povedať že tá vec v kúte dokáže zrovnať to zemou všetko v okruhu päťsto metrov?!" Dokonale vykoľajený údesom, vyhŕkol. Unavená, deprimovaná, prikývla.
"Lara musíme tu vec zničiť!" Zašepkal.
"Nedokážu ho aktivovať, preto sme tu. Ovládanie je zakódované. Poistili sme to, pracovala som dlhé mesiace na systéme aktivačných kódov, viažu sa na seba...jeden viaže druhý...ak nemáte časť kódu, neaktivujete ho. Pripadalo mi to zbytočné, ale môj ocko trval na tom, ak by sa nedaj Bože, vyskytla takáto situácia. Chcela som ho zničiť, ale môj otec ma presvedčil, aby sme počkali...že neskôr, keď dokončíme iné projekty...
"Iné projekty? Existujú aj "iné" projekty?" zavrčal rozhorčený. Ignorovala jeho otázku.
"Povedal, že neskôr sa k nemu môžeme vrátiť a pokúsiť sa stabilizovať ionizačné jadro...Verte mi agent, ak môj ocko umrel kvôli tomuto a nadobudla som dojem, že áno...radšej umrel, ale neaktivoval ho...viete, môj otec mal veľa chýb. Jeho prekliatím bola veda, bol to génius, ťažko ho s niekým porovnávať, bol excentrický, mával zvláštne nálady a nápady..ale nikdy by nikomu nechcel ublížiť. Nedokázal by to. Bol ľudomilný a častokrát dôverčivý. Veril v ľudské hodnoty, poctivosť a dobrotu. Jeho geniálny mozog, akoby nevnímal svet okolo..zlobu, závisť, túžbu po moci. Práve preto je teraz po smrti a my sme tu." Na okamih zmĺkla a zhlboka vzdychla.
"Veľmi mi chýba, hnevá ma, že som ho neochránila..." Priznala kajúcne.
"Neochránila? Ty jeho? Si predsa dieťa. To on ťa mal chrániť! Zanedbával ťa." Pobúrene vybuchol mladík.
"Nie, nezanedbával. Možno to tak nevyzerá, ale bol rodičom na pohľadanie. Cítila som jeho lásku, možno miloval vedu, ale mňa miloval zo všetkého najviac." Pevne presvedčená, preriekla.
"Lara, nechodila si do školy. Nemala si priateľov, ani nič, čo majú ostatné deti. Nemáš nikde ani čiarku v zdravotnom zázname. Mala si šťastie, že si ako dieťa zdravá...inak...ani jediný krát ťa neodviedol k lekárovi na bežnú prehliadku...pripadá ti to normálne a zodpovedné?"
"To, že neexistuje záznam ešte neznamená, že som nechodila k lekárovi. Mám všetky prehliadky a očkovania. V tomto bol ocko naozaj pedantný...a bežné veci, ktoré zaujímajú iné deti, mňa nikdy nezaujímali. Nechcela som ísť do škôlky, cítila som sa stiesnené z kolektívu...a...tie deti boli také....ehmm...veľmi detské...vydržala som to dva dni. A o škole ani nehovorím. Chceli odo mňa, aby som robila čiarky...ako neandertálec v jaskyni! Odmietla som tam chodiť a ocko moje rozhodnutie akceptoval...učil ma sám. Verte si, čomu chcete, ale moje vzdelanie je na oveľa vyššej úrovni, ako je vzdelanie hociktorého môjho vrstovníka." Odvrkla podráždene.
"Zdrhla si odtiaľ, čo?" Uškrnul sa Ryan. Lara mu opätovala úškrn a až prudká bolesť pri pohybe, ju vrátila do reality.
"Kecáme si tu ako na pikniku...mali by sme skôr uvažovať o tom, ako sa odtiaľto zdúchnuť."
"Lara existujú aj iné projekty?" Neodbytne vyzvedal.
"Zopár..ale nie sú nebezpečné a o nich naozaj nikto nevie."
"Kde berieš tu istotu...čo ak ich niekto získa a zneužije."
"To sa nestane, mám k nim prístup len ja...a som dosť precízna v ochrane svojho súkromia a majetku!" protivne sa zaškľabila. Na chvíľu sa odmlčali a ona si unavene sklonila hlavu na kolena, zasipiac od bolesti.
"Bolí to?" Jemne sa spýtal.
"Dosť...keby som sa nehanbila, revala by som, ako malé decko." Posťažovala si ticho.
"Nebude mi prekážať, ak si poplačeš." Zagánila na neho, čo mu na tvári vyvolalo úsmev. Prisunul sa k nej. Obaja sedeli opretý o stenu s kolenami pod bradou.
"Poď sem...môžeš sa o mňa oprieť, bude ti pohodlnejšie, aj teplejšie...tá stena je studená a vlhká." Objal ju jemne okolo ramien a opatrne k sebe pritúlil. Najskôr stuhla a myslel, že začne hrubo protestovať. Pár sekúnd zadržiavala dych, ale len bolestne vzdychla a uvoľnila sa.
"Je ti tak lepšie? Aspoň sa zahreješ. Pokus sa zaspať zlatko...kým máme čas si pospať. Ráno nám asi nedajú vydýchnuť."
"Nie som zlatko!" Za-huhňala na jeho hrudi, už driemuc. Zasmial sa.
"Viem Lara, to mi sem-tam ujde...zvyk." Čosi zašomrala a zmĺkla. Pozoroval spiace dievča a ukladal si v hlave informácie, ktoré získal. Pohľad mu často zalietal k prístroju na druhej strane. Zaumienil si, že ho musí za každú cenu zničiť. Neodíde, kým pulzné delo nezničí, aj keby odtiaľto nemal odísť.

Komentáre 13

aknit11 dňa 24.05.2014 - 20:09

Tak zase kúsok, trošku rozmotať :-) či zamotať?

tomicka dňa 24.05.2014 - 21:19

Som uplne nadsena, uplne si to predstavujem (clap)(clap)(clap) Ty nam teda davas zabrat Aknit :-) Teraz som zase cela roztrasena, ze co bude, ako sa odtial dostanu a co este vsetko budu musiet vydrzat :-O prepana jana hadam sa odtial dostanu obaja. Ty nam niekedy zabijes oblubenych hrdinov (Oliver napr. a moj favorit Trevor ;-() Potesila som sa dalsiemu kusku, aj ked som na dnes nedufala, ze bude. (y)

LanaSavara dňa 25.05.2014 - 13:20

:-O a to takto ? Trochu rozmotane a este viac zamotane, takto teda Tomicka tie nechty nezachrani :-D. Ja som nastartovala zehlicku, a ono novy dielik no hned boli priority zmenene :-D. To ma teda nenapadlo, ze by Ankit zachlostila naseho agentika.Ankiiiiit, ze to neurobis ? ;-(

tomicka dňa 25.05.2014 - 18:43

Ja nedemolujem nechty, to Nevetko :-) Ja smoklim, az ma poslali z roboty domov (rofl)(giggle)(rofl)

nevetko dňa 26.05.2014 - 07:37

babulky moje nechty sú už opravené . Idem zasa na týždeň preč ale či vydržia tak dlho to nesľubujem (giggle) . Ankit , žiadne pif paf sa dúfam konať nebude konečne si rozumejú . pekne ich zasa nejak niekam odprac a daj nám trocha romantiky . či ? tomicka. riadne obete prinášame čo ty prídeš o dovolenku ja o nechty(giggle)(giggle) a určite sa zhodneme že to za to stojí . (y)(y)

aknit11 dňa 26.05.2014 - 10:56

Dievčence neviem kedy vám zase pridám dielik. Včera nás navždy opustil môj ocko, takže asi tu nejaký čas nebudem

Lenka R dňa 27.05.2014 - 14:48

To mi je ľúto . Drž sa (hug) (hug) (hug)

LanaSavara dňa 28.05.2014 - 08:55

To nam je luto Ankit. V srdci si clovek udrzi navzdy spomienky a lasku k cloveku, aj ked uz nie je s nami. Aj ked to boli a cas smutok ohladi ...

tomicka dňa 02.06.2014 - 09:29

Moja (hug)(hug)(hug) Prijmi našu uprimnu sustrast. Myslime na teba. (heart) Nebola som tu par dni, tiez sme mali nejake stresy, mojej babicke nebolo dobre, tiez sme sa obavali najhorsieho . Drz sa Tinka (heart) je to strasne, viem ako ti je. Mala som dvanast, ked som prisla o oboch rodicov. Je to velka bolest a citim s tebou (hug)(hug)(hug)

aknit11 dňa 03.06.2014 - 10:29

Ďakujem dievčence, už som naspäť. Je to hrozné, ale nič už nenarobím. Pomaly sa s tým vyrovnávať a zvykať si, že ho už niet ;-( Bol to statočný, poctivý a pracovitý človek. Vždy stál pri nás, bol nemennou konštantou stability a ochrany pre celú rodinu. Chlap ako hora, s rukami ako kladivá, stačilo pozrieť a nemusel ani rozprávať. Zato mal obrovské, dobrácke srdce. Aj keď nám nehovoril kvetnatými slovami o láske, jeho skutky hovorili za neho. Nech sa dialo čokoľvek, bol tu pre nás, pripravený pobiť sa s celým svetom kvôli svojej rodine. Bude ťažké si privyknúť, že odišiel navždy. ;-( Ešte stále tomu nemôžem uveriť, že keď prídem domov, už tam nebude. Neporozpráva mi, ako mi orezal stromky, ako postriekal, aby mi vošky nezožrali jablone...ako by som si mohla tuto ...toto urobiť, tamto toto, že by to bolo lepšie...už nikdy nepovie, čo sa bojíš, veď porobíme... ;-(

tomicka dňa 03.06.2014 - 22:18

Krasne si to vystihla, az mi slzy vyhrkli. Neboj moja, casom sa s tym vyrovnas, aj ked v srdci ta vzdy pochyti taka prazdnota, clivota a bolest pri spomienke na neho. Poznam to a Lanka to tiez dobre napisala. Cas lieci rany, ale jazvy ostavaju.

nevetko dňa 05.06.2014 - 17:35

ahojte baulky už som tu aj ja . aknit je mi to veľmi ľúto . Úprimnú sústrasť. Viem presne ako to bolí keď odíde člen rodiny . No život ide ďalej . Dlho to bude ešte bolieť ale neboj čas to zahojí aj keď ocino bude chýbať stále .

aknit11 dňa 05.06.2014 - 18:01

Ďakujem vám dievčence, podpora povzbudí, súcit okolia, spolupatričnosť je ako liečivý balzam na ranu.