Skočiť na hlavný obsah

Lara 30

Pridal aknit11
dňa 22.09.2014 11:51

Nevnímala, čo jej rozpráva James v hlave jej pulzovalo len jedine. "Nech žije, len nech ešte žije."
"Spamätaj sa!" Skríkol James. Trhla sa, akoby jej dal facku.
"Prepáč, som mimo. Myslíš, že som na nič nezabudla?"
"Máš všetko. Viem, že je zbytočne ti hovoriť, aby si nešla...", začal váhavo.
"To je pravda, tak ma nezdržuj." Prvý krát od tej nepríjemnej správy sa usmiala, pretože zazrela na monitore avatara zamračeného Kiliana.
"Dávaj si tam prepána Jána bacha. Sú to fanatický sadisti, určite ti budú chcieť odťať hlavu. A bez hlavy, by to už zrejme nebolo ono." Zafučal.
"Trefná poznámka... je viac, ako pravdepodobne, žeby to nebolo ono...pokúsim sa, nejako si ju ponechať na pôvodnom mieste...podľa možnosti...netráp sa s tým James." Už sa zase uškŕňala.
"Lara, čo ak sa..." Začal opatrne.
"Nevrátim? Vrátim sa, James. Ak sa niečo pokašle a uviazneme...budeš nás musieť dostať naspäť. Zadávam súradnice. Presne o dve hodiny otvoríš trhlinu, ak sa dovtedy nevrátime."
"Čo ak odtiaľ vypadne niečo iné, ako ty?"
"Čo napríklad?"
"Nejaká mŕtvola v najlepšom prípade, alebo zúrivý križiak, či zmagorený mohamedán prahnúci po mojej krvi?"
"Nemáš krv, nemáš sa čoho obávať, kým sa spamätajú, pošleš ich naspäť.."
"Rozumiem, tak presne o dve hodiny...ale...Lara to znamená, že tam budeš musieť prežiť dva dni...je to bitka pri Hattine...jedna z najkrvavejších bitiek križiackych vojen."
"Poznám históriu, nastavenie je o čosi skôr...pri troche šťastia sa dostaneme domov prv, ak nie, tak nás vyzdvihneš tesne pred..."
"Lara buď tam, prosím." Ticho preriekol. Znelo to prosebne a s obavami. Vrhla pohľad na monitor.
"Učíš sa rýchlo, tie simulácie emócií ti naozaj idú."
"Že? Poctivo cvičím intonáciu, podľa dramatických filmov." Kilian na sa monitore usmieval.
"Si talent, raz darmo... skontroluj, či je vzduch čistý v parku a dotrep sem Iana...ešte sa vhodne oblečiem." Zviazala si vlasy, zopla ich na pevno okolo hlavy. S hlbokým povzdychom prešla do druhej miestnosti. Vzadu otvorila šatník. Chvíľu preberala krabice, až kým nenašla to, čo hľadala. Otvorila ju a zastonala. Prvé vzala do rúk pruhy plátna a stiahla si hrudník. Navliekla na seba hrubé drôtené nohavice, a kožené čižmy s ostrohami, plátenú košeľu si zapravila a stiahla nohavice koženými šnúrkami. Vytiahla ťažkú drôtenú košeľu.
"Už som zabudla, aká je ťažká." Stiesnene vzdychla. Váha jej na chvíľu pripomenula, kde sa má vrátiť. Prešiel jej po chrbte mráz. Odhodlane sa otriasla, natiahla drôtenú kuklu cez hlavu a prehodila dlhú čiernu tuniku, s červeným krížom na prostriedku, ktorá jej kedysi siahala až po zem. Plášť aj vrchnú tuniku, podväzovala na páse, aby odev nezašľapovala. Dnes, jej oblečenie panoša Templárskeho rytiera padol, ako uliaty. "Tuším som dorástla" Bleslo jej hlavou a vystrúhala trpkú grimasu. Previazala tuniku koženým opaskom, zapla si plášť pod krkom a uchopila kožené rukavice. Vošla do zbrojnice, kde kedysi dávno uložila meč, s tým, že už nikdy ho nevezme do rúk. V tom čase bol od nej väčší. Dnes jej sadol do ruky, akoby sa jej osud vysmieval. Pripla si na stehná puzdra s dýkami a pripásala meč, ktorý tiež kedysi musela dvíhať, aby ho nevliekla po zemi. Vytiahla ho z pošvy a švihla okolo seba.
"Dúfam, že ho nebudem potrebovať." Nádejala sa v duchu. Vzala pod pazuchu prilbicu a kožené rukavice. Cvendžiace ostrohy a špecifický rinkot drôteného odevu ju zase na chvíľu vrátil do minulosti. Celé veky potláčala v sebe ten nepríjemný hlad po boji, ktorá jej vošiel do krvi, pretože zdivela akoby na bojisko patrila. Celé mesiace po návrate mala problémy so sebaovládaním a zlými snami. Spomienky ju zaplavili zároveň s adrenalínom. Ian sa na pohovke prezliekal. Už mal na sebe drôtené nohavice a práve si navliekal plátenú spodnú košeľu. Prekvapený sa zarazil a uznanlivo kývol hlavou.
"Vidím, že nestrácaš čas. Priniesol si si kostým" Podotkla.
"Tesne pred tou recepciou som sa vrátil, mal som to ešte v aute, iba som zo seba umyl...ehmmm...prach a prezliekol sa."
Prešla po ňom skúmavým pohľadom.
"Tak daj pozor, ešte máš ten červený "prach" na odeve, aby si mi neušpinil pohovku." Sarkastický ho upozornila, pretože jeho plášť bol od krvi, ktorá nestihla ani zaschnúť. Uvedomila si, že James ju sníma a fotografuje. Pohrozila mu prstom.
"To pre budúce generácie, hneď tak sa nevidí križiak...škoda, že si sa neodfotila aj s Jackom Rozparovačom..." veselo si húdol James.
"Tvoj počítač si robí, čo sa mu zachce?"
"Má umelú inteligenciu, je samostatný...nebránim mu v rozptýlení." Pokrčila plecami a podišla k komode.
"Lara, je to počítač...nepotrebuje sa rozptyľovať, je to stroj..." Nechápavo hlesol Ian a zväzoval si biely plášť s červeným krížom pod bradou. Kilian sa na monitore nebezpečne zamračil a vyplazil na Iana jazyk.
"Tvoj počítač mi práve vyplazil jazyk?" Neveriacký zaprskal. Lara sa uškrnula.
"Asi áno, má simulácie ľudských emócií..." Bez záujmu odvetila a hľadala zodpovedajúce preparáty v komode. Vytiahla nastreľovaciu pištoľ a nastavila dávku.
"Zrejme si slúžila, ako vzor tejto simulácie. A počkať! Aký Jack Rozparovač?" Nereagovala na jeho sarkazmus, ani otázku.
"Hneď ako dopadneme podám mu sérum a uspíme ho. Prenesiem do jeho hotelovej izby, takže po prebudení si na nič nebude spomínať." podala vysvetlenie avatarovi na obrazovke, akoby tu Ian ani nebol.
"Ak ho nájdeme." Podotkol rytier.
"Nájdeme ho, nemôže tam umrieť. Dúfam, že nemá so sebou telefón. James prever jeho číslo."
"Je v hotelovej izbe." Pohotovo odpovedal počítač. Zapla si časovač na ruku a nasadila prilbicu.
"Pripravený?" Ian stiahol na prilbe štít na ochranu oči, ruku položil na rukoväť a prikývol. Lara si uvedomila, že pôsobí ešte hrozivejšie. Mohutný obor s obrovským mečom a červeným krížom na prsiach. Bol ako skutočný...posol smrti.
"Lara prosím ťa nevzdiaľuj sa odo mňa. Pokúsime sa ho nájsť a vrátime sa, áno? Nebudeme nič riskovať, nás sa to tam netýka, nech sa deje čokoľvek, nemôžeme im pomôcť...nezabudneš nato, áno?" Potichu jej dohováral. Fľochla na neho otráveným pohľadom a otvorila trhlinu.
"Čakám ťa na druhej strane, rytier!" Chladne sa usmiala a vošla. Váha jej odevu ju strhla na kolená, čo jej pravdepodobne zachránilo život. Počula zvížďanie zbrane, minula ju len o pár milimetrov. Prudko sa zvalila na zem a odkotúľala. Do nosa jej udrel pach smrti. Krv, dym, krik a stony umierajúcich, zápach mŕtvych tiel, ju na pár sekúnd paralyzoval. Vyskočila a uhla, keď kútikom oka opäť zazrela útočiacu zbraň. V okamihu jej preletelo mysľou, že nestihne včas tasiť zbraň, tak len cúvala, ale narazila do niečoho za jej nohami, stratila rovnováhu a spadla na chrbát. Ako vo sne videla priblížujúce sa ostrie. Už-už ju malo zasiahnuť, keď čepeľ prekrížilo masívnejšie ostrie. Zbrane zarinčali, skrížili sa a dvoma ťahmi masívnejší meč vyradil útočníka. Vyskočila zo zeme, pretože to, do čoho zakopla boli ostatky mohamedána.
"Si v poriadku?" skríkol Ian cez plece a odrážal útoky dvoch moslimov. Tasila meč a rozohnala sa, aby odrazila prichádzajúceho moslima.
"Drž sa za mnou!" Zúfalo zreval, keď videl, ako sa zúrivo vrhla do boja. V chvate zodvihla meč jedného mŕtveho bojovníka a vrhla ho vpred, tým zastavila muža, čo sa ponáhľal na pomoc tomu, čo s ňou bojoval. Vytiahla zabodnutý meč z tela a hodila ho zase vpred. Ovládli ju inštinkty zabijaka, ktoré v sebe roky potláčala. Rúbala, sekala, bodala okolo seba, vrhala nože, kopala. Nevedela, ak dlho pokračovala v tomto ošiali, kým nezaznel hlas poľnice. Velil ústup. Mohamedáni sa stiahli a ona sťažka oddychovala. Očistila meč a zabodla ho do pieskovitej, červenej zeme. Pokľakla a prežehnala sa. Bol to rituál. Neverila v Boha, ale týmto vzdávala česť padlým a ďakovala osudu zato, že prežila. Zodvihla hlavu a poobzerala sa okolo seba. Väčšina kresťanských vojakov a rytierov podobne ako ona, zabodla meč do zeme, pokľakla a prežehnala sa. Vedela, čo bude nasledovať. Vždy, keď začalo slnko zapadať, obe strany vyhlásili akési prímerie, aby ošetrili ranených a prezreli padlých. Preletela pohľadom po tých, čo ostali. Hľadala Iana. Práve sa zodvihol zo zeme, očistil meč a vrátil ho do pošvy. Ráznym krokom vykročil priamo k nej.
"Keď poviem, že sa budeš držať za mnou, tak sa budeš držať za mnou!" nahnevaný jej zovrel rameno.
"Mal si to povedať tým maníkom, čo sa mi snažili odraziť hlavu, tak ma ušetri svojich kázni. Nie som tvoj panoš, nepodlieham tvojim rozkazom. Poďme, musíme ho nájsť!" vytrhla si ruku a vykročila.
"Lara si tu so mnou, mám za teba zodpovednosť!" Zasyčal ticho.
"Omyl Ian, to ty si tu so mnou ale ja za teba nemám zodpovednosť! Poďme!" zlostne mu odvrkla a očami blúdila po piesočnej planine posiatej množstvom tiel. Zase ju na chvíľu ovládol nával paniky. Ryan bol niekde tu...možno zranený, možno mŕtvy...srdce splašene zaprotestovalo, zaťala zuby, aby sa ovládla a vykročila.
"Sir Ian! Som rád, že ťa vidím...na chvíľu som ťa stratil z oči...obával som sa najhoršieho." Podišiel k nim jeden z rytierov johaniterského rádu.
"Dostal som úder do hlavy. Chvíľu mi trvalo, kým som sa prebral." Bez mihnutia oka zaklamal.
"Vďaka milostivému Bohu, je to poriadna paseka, ideme skontrolovať mužov, aby sme videli koľko našich poručilo dušu Bohu...niekoľko padlo do zajatia, na východnej strane...prezrieme mužov, na chvíľu pospíme a na svitaní sa vydáme na pochod ku Genezaretskému jazeru...tam sa zhromažďuje naše vojsko." Ian prikývol.
"Hľadám jedného muža...bol určite vydesený a zvláštne odetý, nebol to vojak..."
"Myslíš toho pomätenca? Nejaký tu pobehoval, ani neviem odkiaľ sa tu vzal, niečo kričal, ale nikto mu nič nerozumel. Ani mohamedáni, ani my...dokonca sa ho báli, bol divný...mal vyvalené oči, šialene kričal, cúvali pred nim, ako by bol malomocný."
"Čo sa s nim stalo?"
"Neviem sir Ian, zvrhla sa táto mela...nemali sme čas dávať na neho pozor. Vyzeral tak podivné, akoby ho posadol diabol...kázal som ho odviesť, ale utiekol na východnú stranu...ak tam nenájdeš jeho telo, najskôr bude medzi tými nešťastníkmi, čo padli do zajatia. Boh odpusť jeho duši." Rýchle sa prežehnal a s úkonom hlavy odišiel. Najhoršie nočná pre krížiackých rytierov bolo zajatie. Moslimami ich nútili konvertovať a ak odmietli, bez milosti, alebo šance na vykúpenie ich popravili. Mlčky vyrazili. Postupovali systematicky, hľadali čiernu a bielu. Smoking, alebo niečo, čo by ho pripomínalo, lepšie povedané to, čo z neho zostalo. Slnko už zapadlo, zapálili fakle a pokračovali. Neúspešne. Prezreli celé bojisko, ale nenašli ho.
"Vrátime sa do tábora, niečo zjeme a uvidíme, čo ďalej. Možno je ten blázon v tábore." Nádejal sa Ian.
"Ak padol do zajatia..." Zašepkala.
"Tak si kúpil pár hodín života. Nebudú popravovať po západe slnka...a možno konvertuje a zachráni sa."
"Nič nerozumie, takže nepochopí, čo od neho chcú." Uvažovala nahlas.
"Konvertoval by?!" takmer pohoršene zaprskal Ian.
"Samozrejme, nie je na nervy. Neverí v Boha, je mu jedno ku ktorému bude upísaný. Čo sa tváriš tak pohoršene, akoby to nebolo jedno!" odfúkla.
"To teda nie je jedno! Radšej by som zomrel, ako konvertoval!" pevne presvedčený vyhŕkol.
"Nejako to žerieš. Tuším si sa vžil do úlohy templára. Zrejme si zabudol, že sem nepatríš." Posmešne mu vytkla a pomaly postupovali v tme smerom k táboru. Videli ho podľa veľkých ohňov, kde spaľovali mŕtvych. Smrad horiaceho mäsa jej opäť pripomenul minulosť.
"Lenže ja som templár."
"A ja som tvoj panoš, no nie?" Posmeškovala.
"Lara, môžeš si myslieť, čo chceš. Pridal som sa k nim, hneď ako si odišla, ako som prišiel nato, že nikdy nebudeme môcť byť spolu."
"Kruci! Už ťa mám plné zuby. Ty nie si Ian! Nie si ten Ian, ktorého som poznala. On by mi nerobil veci, ako ty! Bol to statočný muž a verný priateľ, ty nie si on...on by ma neklamal!" Rozčúlená zastavila.
Aj on zastavil a aj v tme vedela, že sa zachmúril a ruky si založil v bok.
"A kto si myslíš, že vlastne som?!"
"Nechaj to tak! Poďme nájsť Ryana a chcem ísť domov!" Nahnevaná vykročila. Nezastavoval ju, vedel, že soptí a nedalo by sa s ňou rozumne rozprávať. Prezreli tábor, vypytovali sa až kým im jeden vojak nepovedal, že bol obďaleč, keď zajali mohamedáni skupinu rytierov. Ryan bol medzi nimi. Neprehovorila a vydala sa v náhlivosti na cestu. Ian ju dostihol asi kilometer od tábora.
"Kam si sa dočerta vybrala?!"
"Zabudol si načo sme tu? Či chceš sa hrať aj naďalej na templára? Pokojne ostaň v tábore a zúčastni sa pozajtra tých jatiek, ja v tom čase už budem doma a na všetku túto hrôzu zase zabudnem."
"Ty si si na všetko spomenula..." Hlesol po chvíli, ako mlčky kráčal vedľa nej. Vzdychla.
"Po príchode do Paríža, po tom zranení a umieraní...neviem, čo vlastne bolo impulzom, zrejme to umieranie." Skepticky s grimasou vyriekla.
"Spomínaš si, čo sa stalo?"
"Mala som dvanásť a vyviedla som podobnú hlúposť, ako Ryan. Bola som strašne zvedavá a keď ocko na chvíľu odišiel, otvorila som trhlinu. Vtiahla ma. Precitla som na kope mŕtvol, ktorú sa práve chystali zapáliť...prežila som osem mesiacov ako panoš rytiera, čo ma z tej hromady tiel vytiahol. Naučil ma všetko, čo treba..."
"Nezbadal, že si dievča?"
"Nie, mala som vtedy kratučké vlasy a...vyzerala som ako chlapec. Takmer okamžite, ako ma prešiel prvotný šok, kde som sa ocitla ...usúdila som, že ako chlapcovi sa mi bude vodiť lepšie. Zrejme mám boj v krvi. Niekedy sa desím, že nemám výčitky, ani sa neštítim krvi, že urobím to, čo je treba a akonáhle sa ocitnem v ohrození, reagujem pudovo." Ticho sa vyznala.
"Nemusíš si to vyčítať, inak by si už nežila...čo sa dialo potom?"
"Nič zvláštneho...otec ma našiel, dosť to trvalo...pretože vtedy časovač ešte nebol s pamäťou súradníc, až neskôr sme ho upravovali a zdokonaľovali...mala som vlastne veľké šťastie, že ma vôbec našiel. Mohlo to trvať roky. Vrátila som sa a..." zmĺkla.
"Použil na teba sérum zabudnutia." Chladne, odsudzujúco zakončil.
"Chcela som, aby to urobil. Bola som, ako zdivená...nedokázala som sa kontrolovať. Keď som takmer zabila nášho poštára, požiadala som ho, aby mi podal sérum, pretože som všade videla hrozbu...a..mala som desivé nočné mory..." Ospravedlňovala ho.
"Možno si zabudla, ale tvoje reflexy ostali, mal som možnosť vidieť..." Usmial sa v tme. Poznala ten úsmev, vedela kedy sa usmieva. Bol naozaj, ako Ian.
"Lara spomínaš si na všetko, alebo len nato, ako si sa ocitla tu, spomínaš si možno na cesty pred tým?" Začal váhavo. Zafučala.
"Pred tým som necestovala v čase!" prudko odvrkla.
"Chceš oklamať mňa, alebo seba?" zapáral.
"Nič o mne nevieš!"
"Možno a možno viem o tebe viac, ako ty sama."
"Čo tým chceš povedať?"
"Viem, že si cestovala aj pred tým. A nikdy si si to nepamätala. Tvoj otec sa o to postaral!" Lare stislo srdce v hrudi.
"To by mi neurobil." Snažila sa presvedčiť samu-seba.
"Urobil Lara a v kútiku duše vieš, že je to pravda. Spomínaš si na všetko."
"Prečo by mi to robil? Dôverovali sme si."
"Možno sa bál, že...bola si malá."
"Ako to že som nemala reakcie? Teraz, keď si spomínam, kým som bola malá, nemala som reakcie." Ian mlčal.
"Povedz mi to, keď o mne toľko vieš. Určite vieš dôvod. A vôbec...môžeš mi povedať, prečo ma sleduješ?"
"Lara sľubujem, že ti všetko vysvetlím, keď sa vrátime domov do bezpečia...a čo sa týka reakcií. Bola si odolná na žiarenie."
"To je viac, ako nepravdepodobné. Ľudské telo nie je imúnne na žiarenie, bez toho, aby nedostalo podporu, dochádza ku chorobe z ožiarenia a k smrti."
"Ak si samozrejme nevybudovalo za podpory sarnamidu imunitu."
"Moje telo si vybudovalo imunitu, tým, že mi otec podával protilátku a nie sarnamid."
"Tvoje telo si vybudovalo imunitu ešte počas vnútromaternicového vývoja." Presvedčivo ticho preriekol.
"Čo to hovoríš? Ja...ničomu nerozumiem." Nešťastne zašepkala.
"Tvoj otec ešte pracoval, ako vedec. Mal s Margaret dosť...ehmm...temperamentný vzťah...vtedy sa zase pohádal s tvojou matkou. Ich hádky mali nevídanú intenzitu, vždy...vtedy to ešte len skúšal s časopriestorovými trhlinami. Odsotil tvoju matku, pretože ho chcela udrieť a trhlina ju vtiahla...premiestnila ju len do jej bytu, ešte nevedel, že dokáže cestovať v čase. Skočil za ňou a podal obom protilátku. Bol to len prototyp. Nebola vyskúšaná. Vymazal jej pamäť, takže si na nič nespomínala. Bola v druhom mesiaci tehotenstva. Ešte to nevedeli, ani jeden. Ako to o mesiac zistila a keď lekár potvrdil trojmesačné tehotenstvo, dal si dokopy súvislosti. Ona chcela tehotenstvo prerušiť, ale on ju zmanipuloval a narodila si sa ty. Tvoje telo sa vysporiadalo so žiarením, ešte si nebola ani na svete." Uzavrel.
"Chceš mi povedať, že môj otec ma nechcel ako dcéru, ale bol zvedavý, aké to bude mať následky na plod?!" Lare zodvihlo žalúdok. Pre-dýchala hnev aj nevoľnosť.
"Nie, celkom určite si ťa želal aj ako dcéru..." rýchle zahováral zeman.
"Nehovoríš mi pravdu. Prečo mi teda bolo tak zle? Mýliš sa. Podala som si protilátku. Trval na tom. Ten prvý krát mi bolo zle...teda myslela som, že je to prvý krát...ale reagovala som, to znamená, že sa mýliš."
"Podal ti sarnamid, chcel sa presvedčiť, že tvoje telo ho dokáže spracovať, že si úplne imúnna...Lara dočerta! Nechápeš? Tvoje telo bola protilátka...vždy ti odoberal krv, nie je to tak? Použil tvoje imúnne sérum, ako protilátku pre seba, pretože prišiel nato, že jeho telo sarnamid neznesie a čoskoro by umrel na ožiarenie. Čím vyššiu dávku sarnamidu ti podal, tým tvoje telo vyvinulo účinnejšiu protilátku."
"Áno, a keď si taký múdry, ako to že Ryan po protilátke nemal reakciu? Keby to bol sarnamid, bol by umrel na ožiarenie a sarnamid by to len urýchlil." Víťazoslávne zvolala.
"Lara v nastreľovačke bola len jedna dávka...menila si ampule. Tá jedná bola pre teba, tie ostatné...boli tvoje sérum." Ticho ju presviedčal. Vyhŕkli jej slzy.
"To by mi neurobil, klameš! Prečo mi to robíš Ian, prečo hovoríš také strašné veci?!" takmer plačúc zvolala.
"Chcem, aby si si uvedomila pravdu. Tvoj otec ťa miloval. O tom niet pochýb, ale miloval aj vedu a experimenty. A ty si bola jeho najväčší a najvydarenejší experiment." Zastavila sa a zaťala zuby.
"Povedz ešte slovo o tom, že otec na mne experimentoval a zabijem ťa!" zasyčala zúrivo a rozbehla sa. Zrýchlil, aby sa mu nestratila, ale dával jej čas, aby sa spamätala. Viac s nim neprehovorila. Prinútila sa vypudiť z mysle to, čo sa dozvedela. Teraz sa musela sústrediť na záchrannú akciu. Keď sa vrátia, dokáže Ianovi, že sa mýlil. Po hodine chôdze v diaľke zazreli žiaru ohňov.
"Opatrne, každú chvíľu nás objavia hliadky." Šepol Ian, ktorý už kráčal mlčky vedľa nej. Neprešlo ani pár minút a zastavila ich hlásna výzva. Skupina vojakov ich obkolesila.
"Porušili ste prímerie kresťanské psy!" Zahučal tesne za ňou vojak, vynoriac sa z tmy. Priložil jej na hruď kopiju.
"Prichádzame dobrovoľne a v pokoji, prosíme o láskavé prijatie u sultána Saladina som si rytier Ian McKinclead." Muži sa rozosmiali, akoby Ian povedal nejaký vtip.
"Zložte zbrane!" Zavelil. Rytier na chvíľu zaváhal, zafučal, ale predsa len odpásal meč. "Sluha" podal vojakovi po pravej strane ten svoj.
"K ostatným s nimi! Náš pán ťa príjme na svitaní, aby si pozrel do tváre kata." Lara by sa najradšej natešene zasmiala. Presne o toto šlo. Dostať sa k zajatcom. Bola to len akási jaskyňa v zemi s mrežou na vrchu. Sotili ich dnu a mreža sa zase vrátila na miesto. Z tmy sa ozvalo viacero tichých hlasov.
"Ryan, Ryan Samers?" Zvolal Ian do tmy. Po chvíli sa vy-tackal na svetlo, pretože časť jaskyne osvetľovala fakľa zastrčená nad mrežou.
"Ian?" Neveriac svojim očiam hľadel do rytierskej tváre, keď si zodvihol predný kryt prilby.
"Ty si sa pre mňa vrátil." Vydýchol úľavou. Keď mu padol pohľad na chlapca stojaceho vedľa obra, oči mu zasvietili poznaním.
"Ty si sa zbláznil, prečo si ju priviedol?!" zasyčal nahnevane a hlas stíšil.
"Nedala si to vyhovoriť."
"Si v poriadku?" pristúpila k nemu Lara a ticho sa spýtala.
"Nie som, najskôr som bol príliš ožratý a myslel som, že mám halucinácie...veľmi rýchlo som vytriezvel a zapochyboval o svojom zdravom rozume." Priznal.
"Poďte, sadneme si tamto v rohu. Musím sa sa vami porozprávať." Naliehavo, zmeneným hlasom ich vyzval Ian. Dievčina sa napäto posadila. Tušila, že to čo si vypočuje sa jej nebude pozdávať.
"Nemohli by sme vypadnúť?" Navrhol ticho Ryan.
"V tejto diere sa jej nepodarí otvoriť trhlinu. Musíme počkať, kým nás vytiahnú hore, čo bude o chvíľu."
"Čo tým naznačuješ, prídu až na svitaní."
"Lara je to všetko také komplikované. Chcem, aby si vedela....že som ti nikdy nechcel ublížiť. To, čo som povedal...nemal som ti to takto...chcel som to inak, ale nato je už neskoro. Nemáme čas, som to ja..nech už si myslíš, čo chceš. V dvanástom storočí som mal poslanie, mal som ťa chrániť. Nepamätáme si minulosť, keď máme poslanie, aby sme sa lepšie začlenili do spoločnosti v ktorej sa nachádzame, väčšinou prichádzame na miesta určenia, ako malé deti, bábätka...vedel som len, že na teba mám dať pozor. Bol som skutočne zemanom a čakal som tam na teba dvadsaťtri rokov...spomenieme si na minulosť a na sled ďalších udalosti, len za určitých okolnosti, potom sa vrátime domov a ...ak treba, pošlú nás opäť v čase, kam treba...preto som sa zase ocitol v tvojej blízkosti..." Vysvetľoval rýchlo, tlmeným hlasom.
"Pred čím ma máš chrániť...kto vlastne si, prečo mňa?" Nerozumela mu.
"To teraz naozaj nie je podstatné. Lara musíš sa odtiaľto dostať. Nech sa robí čokoľvek. Sľúb mi to...je to naozaj veľmi dôležité."
"Desíš ma Ian. Dostaneme sa odtiaľto spoločne..."
"Samozrejme." Upokojujúco sa usmial.
"Ale ak by sa niečo pokazilo, musíš ísť...bez ohľadu na všetko ostatné. Nemal som ťa sem pustiť, ale nedokážem ti nič odoprieť. Mám na teba odjakživa slabosť...Ryan musíš sa o ňu postarať. Je zrejme tvojim osudom, aj keď to tak nevyzerá. Dáš na ňu pozor."
"Čo to trepeš Ian?! Rozprávaš, akoby... " Stíchla a na chvíľu sklonila hlavu.
"Ty vieš, čo bude nasledovať. Spomenul si si!" Presvedčená vyhŕkla. Chcela mu položiť tisíce otázok, mala vo všetkom chaos.
"Nato niet času..." Zastavil ju, keď už-už otvárala ústa. Vstal zo zeme a obrátil sa k ostatným zajatcom.
"Ten malý chlapec, nie je chlapec. Je to žena a prišla sem po svojho snúbenca. Zväzok naplnili, ale nestihli ho posvätiť pred Pánom. Je medzi vami niekto, kto ma právo sobášiť? O chvíľu predstúpia pred tvár Božiu. Nech odídu bez smrteľného hriechu." Lara šokovaná zalapala po dychu a prudko vyskočila.
"Čo si to urobil?" zasyčala ticho, keď ich obkolesili templári. Ryan ničomu nerozumel, ale pochopil, že sa odohráva niečo veľmi vážne a tiež vstal.
"Čo sa to deje?" obrátil sa k Lare. Muži sa medzi sebou ticho dohadovali. Niektorý pohoršene prskali a väčšina na ňu gánila.
"Nechcela uraziť nikoho z vás, tým, že sa prezliekla...neprezliekla sa za rytiera, ale za sluhu! Bola statočná a odhodlaná, nájsť svojho snúbenca. Bojovala, ako hociktorý z vás a je ochotná odovzdať svoju hlavu katovi. Zaslúži si obdiv a nie pohanu. Všetci čoskoro zomrieme, tak by ste si mali vážiť jej odvahu!" Prehlušil ich dohadovanie Ian. Muži zarazene zmĺkli.
"Ja ich zosobášim. Nech predstúpia...ale tu vzadu a potichu. Ak neverci zistia, že je to žena, čaká ju veľmi neblahý osud." Preriekol jeden z nich dôstojne. Lara zafučala, ale nemohla sa teraz dohadovať. Zahundrala si popod nos nadávku a vošla do tmy jaskyne.
"Aj tak to nebude platiť, na druhej strane a Ryan si to nebude pamätať...a Iana za toto nakopem." Predsavzala si v duchu. Obor posotil Ryana vpred.
"Čo sa to deje? Môžeš mi láskavo vysvetliť, čo sa bude diať?!" Nahnevaný vyštekol.
"Ideš sa ženiť!"
"Čo, pomiatol si sa?!"
"Vedel si ju sprzniť, môžeš si ju aj vziať. Toľko slušnosti si hádam zaslúži!" Znovu ho posotil.
"Nemusíš ma sácať, nepovedal som, že ju nechcem. To ona nechce mňa." Odvrkol.
"Nedal som jej možnosť, ťa odmietnuť. Teraz sa neopováži protestovať." Aj v tme mu zasvietili zuby pri širokom úsmeve. Ryan sa ticho zasmial. Lara na nich zagánila.
"Aj tak to neplatí, nie som plnoletá." Protivne šepla Ianovi.
"Omyl Lara, už je po polnoci, práve si naplnila plnoletosť, tu v tejto dobe. Odvetil jej s úsmevom.
"Za toto vás nakopem, oboch!" Prisľúbila šeptom a postavila sa vedľa "snúbenca". Ian prekladal Ryanovi a ten spokojný, odpovedal. Mních vyriekol pár tichých slov, ktoré spútali podľa neho, ich životy naveky. Keď im symbolický zviazal ruky povrazom, prešiel jej po chrbte mráz. Mala pocit, že ju niekto udrel do hlavy. Čakala veľa veci, ale že sa vydá v dvanástom storočí oblečená, ako panoš, v krvavom habite templára, za agenta FBI, v diere, kde čaká na popravu...bolo to príliš šialené, aby to bola pravda. Chcelo sa jej plakať, aj smiať zároveň. Odrazu sa cítila zraniteľná...a veľmi smutná.
"Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje." Tie slova ju vytrhli z pochmúrnych myšlienok. Vzdychla a nesmelo poďakovala mníchovi za jeho láskavosť. Ian podal ruku "ženíchovi".
"Gratulujem." Nečakane sa k nemu nahol.
"Nedovoľ jej, aby ti podala protilátku, musíš ju chrániť." Zašepkal tak, aby ich Lara nepočula. Podozrievavo po nich fľochla, ale mlčala. Fakľa zablikala, čo ich upozornilo, že sa niečo deje. Mreža nad ich hlavami sa pohla.
"Sir Ian McKinclead aj so spoločníkmi!" Vyštekol hrubý hlas zhora. Ian sa postavil do svetla.
"Náš pán ťa príjme." Rebrík sa spustil do jamy. Lara vrhla na obra znepokojený pohľad.
"Ian...ty vieš, čo sa bude diať?" ticho s obavami vyzvedala, uchopiac sa rebríka. Posúril ju, on sám šiel posledný. Tesne pred tým, ako vystúpil, obrátil sa k rytierom.
"Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam" (Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv). Hromovým hlasom zvolal motto templárov (žalm 115.) a sklonil na pár sekúnd hlavu, aby ich pozdravil.
"I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. (Pasáž- Kniha žalmov- Ž 23, 1-3. 4. 5. 6). Muži mu zborovo slávnostne odpovedali. Dievčine sa v hrudi prudko rozbúchalo srdce. Ian sa s nimi lúčil.
"Ian...o..otvorím trhlinu, skočíme,hneď..." Vyľakane ticho vykoktala.
"Nie, tu sa ti to nepodarí...musíš počkať, v šiatri...v tej druhej miestnosti...na pravo je ešte jedno oddelenie. Keď ti poviem, pobežíte a nebudeš sa obzerať. " Šeptom, chvatne vysvetľoval. Ryan pozorne počúval a vrhol na neho skúmavý pohľad. Vyhol sa mu.
"Bez teba nepôjdem!" Príkro hlesla.
"Stihnem to, len poslúchnite...Ryan, musíš ju tam aj odtiahnuť, ak treba. Zdržím ich, kým otvoríš trhlinu." Agent krátko kývol, že rozumel, ale to ich už voviedli do stanu. Vpredu na kožušinách a vankúšoch sedel... Saladin. Prinútili ich pokľaknúť.
"Si sir Ian McKinclead, jeden z mojich najnebezpečnejších protivníkov?" zaujímalo tmavovlasého vladára. Lare hučalo v ušiach. Cítila, že niečo nie je v poriadku.
"Som sir Ian McKinclead a prišiel som v pokoji so žiadosťou o výkupne pre tohto muža. Nie je vojak, ocitol sa tu hrou osudu."
"Prečo si myslíš, že vyhoviem tvojej žiadosti?" prekvapene mu vyletelo obočie.
"Pretože si spravodlivý a ctíš etický kódex. Nie je bojovník, neprelial vašu krv, nie je to ani kresťan." Pevným hlasom odpovedal Ian a nebojácne mu hľadel do oči. Sultán dlho mlčal a pozoroval ich.
"Nemôžem vyhovieť tvojej žiadosti rytier. Tvoji vládcovia porušili všetky naše dohody. Podľa mojich zvedov sa dnes na svitaní zo Sefórie pohne vojsko, ťaženie na Tiberiádu. Nemôžem ťa ušetriť, pretože proti mne opäť pozdvihneš meč a tvoj meč kosí, moje rady. Tvojou smrťou, ušetrím mnoho životov mojich vojakov!"
"Dovoľ odísť chlapcovi a kupcovi pane. Ponúkam ti svoj život za ich." vyjednával ticho.
"Čím sú tak výnimočný, že mi dobrovoľne dávaš svoj život? Kupec je podľa mojich vojakov pomätený, je to teda chlapec...čo je na ňom také dôležité? Ukáž mi svoju tvár chlapče!" Ticho prikázal. Lara aj naďalej držala hlavu sklonenú a predný kryt prilby jej zakrýval tvár.
"Nerozumie tvojmu jazyku pane, smiem ho požiadať v jeho rodnom jazyku a vysvetliť im situáciu?" Napäto hlesol. Sultán krátko prikývol. Lara k nemu zmučene zodvihla oči. Rozumela každé slovo.
"Lara je čas...zdržím ich, otvor trhlinu...musíte sa odtiaľto dostať, je to nevyhnutné pre budúcnosť, aby vôbec nejaká bola." Naliehavo uprel oči na Ryana.
"Mal by som sa zahrať na pomätenca, odlákam ich pozornosť." Lara si vyhrnula rukavice a stiahla náramok. Podala ho Ryanovi. V miestnosti sa dalo ticho krájať. Všetci pozorovali ten zvláštny výjav pred sebou. Chlapec podával akýsi šperk pomätenému kupcovi.
"Teba sa budú báť zo všetkého najviac, budeš mať čas ju otvoriť. Skočíme hneď za tebou, stačí stlačiť štart, bež s nim do vedľajšej miestnosti." Prikázala mu ticho a vstala. Vtom Ryan vyskočil a zakvílil. Začal poskakovať a trhať si vlasy. Vydával pra-čudesné zvuky, škriekal a zavýjal. Muži pred nim cúvli a sám sultán na neho vytreštil oči.
"Je posadnutý!" skríkol jeden z vojakov. Ryan sa rozrehotal, poskakoval a rozbehol vpred, hneď cúvol a zase zaškriekal. Potom sa rozbehol so šialeným smiechom do druhej časti stanu. Ian ohúrenému vojakovi po svojom boku vytiahol meč a jeho vlastník prv, ako sa vôbec spamätal, padol svojou vlastnou zbraňou. Lara spod plášťa vytrhla dýky, z puzdier na stehnách a vrhla ich do hrude dvom z troch mužov, ktorý jej bránili v prieniku do druhej miestnosti.
"Chceš vidieť moju tvár?! Tu máš!" Strhla si z hlavy prilbu a šmarila ju do tváre poslednému, zároveň vyšklbla meč prebodnutému vojakovi. Dvoma rýchlymi ťahmi si uvoľnila cestu, keď k nej priskočili ďalší dvaja. Rozbehla sa do druhej časti. Ryan stál tesne za ňou a snažil sa otvoriť trhlinu s kopijou v ruke.
"Rýchlo sú za tebou, rýchlo! Nedokážem ju otvoriť! " Reval z plných pľúc. Bleskurýchle sa obrátila, skrčila do podrepu a pod-kopla nohy jednému z prenasledovateľov, ktorý nič takého neočakával. Prebodol sa na jej zbrani, ako padal. Vyskočila a vrhla sa na ďalšieho. Tretieho skolila kopija, ktorú hodil Ryan. Vytlačili ju z druhej miestnosti. Saladin vstal a zamračený s prekríženými rukami sledoval boj. Dvaja Saracéni na ňu dorážali a jeden jej zasadil taký silný úder, že ho síce odrazila, ale zrazil ju na kolená. Čepeľ na jej krku ju prinútila odhodiť meč a vzdať sa. Druhou rukou nahmatala nôž, pretože dopadla vedľa vojaka, ktorého prebodla. Nebadane ho strčila do rukáva. Ostrie tlačiace na krku, ju zodvihlo zo zeme. Očami hľadala Iana. Celého od krvi s množstvom rán, ho prinútili traja vojaci pokľaknúť, tým že mu vykrúcali ruky. Pohľady sa im stretli. Usmial sa na ňu a žmurkol, akoby jej hovoril..."To nič, to je dobre." Štvrtý vojak zodvihol sekeru a pohľadom čakal povel sultána. Nedokázala sa pozerať, keď zaregistrovala jeho kývnutie hlavou. Pevne zažmúrila, ale zvuk, ktorý počula sa jej vryl naveky do pamäti. Nevládala sa pozrieť na to miesto, zato však uprela pohľad na vladára. Bola na rade, ale nenávisť ju tak pohltila, že jej to bolo jedno. Necítila strach, iba bolesť a nenávisť.
"Chcel si vidieť moju tvár? Tak sa dobre pozeraj..." Arabsky skríkla. Jednou rukou uchopila drôtenú kuklu, ktorá jej skrývala tvár, okrem oči a stiahla ju. Vlasy sa rozsypali okolo nej. Hrdo sa vztýčila, chladne zasmiala a zabodla do neho svoj modrý pohľad, plný pohŕdania. Sultánovi tvárou preletel výraz ohúrenia, zmiešaný z obdivom.
"Pretože je to to, čo budeš vídavať vo svojich nočných morách!" Dodala nenávistne a vrhla nôž. Nesmela ho zabiť, vedela to, ale chcela aspoň, aby krvácal, aby mal bolesti....aby trpel tak, ako ona. Urobila prudké salto vzad a rozbehla sa. Zdrapla Ryana. Ležal na zemi, bol pri vedomí, ale stonal od bolesti. Vliekla ho. Kopija ho zasiahla do brucha. Nevedela, kde sa v nej vzala tá sila ho zodvihnúť a hodiť do trhliny. Pred tým, ako skočila, obrátila sa. Muži stáli pred druhou miestnosťou, s vytreštenými očami. Nikto sa neodvážil vstúpiť. Nikdy nič podobné, ako tu mliečnu hmlu, z ktorej sálal mráz, doposiaľ nevidel. Zmizol v nej ten pomätenec. Tá žena, čo bojovala, ako šajtan (diabol-arab.) nebojácne stála pred tým chladom. Hrdo zodvihla hlavu a pohľad zabodla do sultána. Vládcu podopieral jeho brat. Držal si zranené rameno a obaja nemo civeli na plavovlasú diablicu.
"Nie je tvojim osudom teraz umrieť, preto ťa nezabijem. V knihe osudu je napísané, že sa staneš veľkým a šľachetným kráľom. Vraj tvoja premena začala postupne. Mal by si začať, pretože doposiaľ si vykonal iba veľa zlého. Si zlý človek Saladin. Ak nezmeníš svoj život, vrátim sa a vezmem ťa so sebou do pekla!" Zasyčala zlostne.
"Pochovaj ho s úctou, akú zasluhuje!" Rukou ukázala smerom k Ianovi, ale oči nedokázala prinútiť pozrieť sa na jeho telo bez hlavy. Sultán sa vzpriamil a jemne uklonil. Kývla mu hlavou a vošla. Dopadla na podlahu. Ani sa nesnažila udržať na nohách. Zachvátila ju slabosť a šok. Roztriasla sa, ako osika.
"Vďaka Bohu Lara! Zatvárajte trhlinu agent, aby sem niečo ďalšie nevypadlo!"
"Ale čo Ian?" Hlesol nerozhodne Ryan s časovačom v rukách.
"Zatvor ju, je mŕtvy." Šepla, posadiac sa. Triaška ju ovládla, zovrela si hlavu v dlaniach, pretože mala pocit, že neustále počuje, ako dopadá sekera na Ianov krk. Horko sa rozplakala. Zodvihol ju zo zeme, zovrel v náručí, posadiac sa s ňou na pohovku. Nič nehovoril, iba ju kolísal, hladil a pevne objímal. Trvalo jej nekonečne dlho, kým sa upokojila. Vedel presne, kedy sa stiahla do seba a ovládla. Stuhla mu v náručí, potom sa vymanila. Rozopla rukavice a hodila ich na stôl. Podišla k nastreľovacej pištoli.
"Musíte dostať protilátku agent Samers." Cúvol.
"Nepribližuj sa ku mne s tou vecou Lara." Pokrčila plecami.
"Ako chcete, ale za pár dni...dostaví sa choroba z ožiarenia." Položila pištoľ.
"Až po tebe drahá. Najskôr si ju podaj ty..." S tvrdým výrazom ju ponúkol.
"Ja ju nepotrebujem, som odolná. Ak ešte zopár krát náhodne, kvôli svojej hlúposti, prepadnete trhlinou, získate tiež odolnosť. Teraz je to na vás. A radšej to už neskúšajte! Vždy ma to totiž stojí nemálo síl, doviesť vás naspäť a strácam pritom priateľov! Ja sa idem osprchovať a prezliecť. Som celá od krvi." Chladne preriekla.
"Protokol dva. " Vyštekla smerom k monitoru.
"Spúšťam." Ozvalo sa monotónne. Lara vošla do sprchy. Vedela, že James zablokuje všetky východy, aj spojenia, aby sa Ryan nemohol dostať von, ani nikoho kontaktovať. To bol protokol dva. Potrebovala získať čas, aby ho presvedčila, že potrebuje protilátku. Potrebovala získať čas pre seba, aby sa spamätala a uvážila, ako postupovať ďalej. Drhla sa takmer dvadsať minút. Mozog jej pracoval na plné obrátky. Obliekla si suché a čisté veci a tie znečistené hodila do práčky a zapla ju. Drôtenú košeľu, nohavice aj kožené čižmy uložila naspäť do krabice. Keď ju zatvárala, ruky sa jej roztriasli. Pre-dýchala ďalšiu vlnu nevoľnosti a vyšla von. Podišla ku chladničke a otvorila ju.
"Dáte si tiež niečo? Mám tu nejaké sendviče, džus...kávu?" Ryan sedel na pohovke a neveriacky sa na ňu zadíval.
"Po tom všetkom...si ideš spraviť raňajky, či čo?"
"Prečo nie? Som hladná...po čom všetkom? Toto tu je realita, tamto nie...berte to tak a ste v pohode. Nebudete to tak brať a zcvoknete." Chladne odvetila a zapla kávovar.
"Už zase si prešla na vykanie, zabudla si, sme manželia, vyspali sme sa spolu..."
"No, už ste niekedy hrali video-hry? Takže to tam...je ako virtuálna video-hra, nie je to skutočné...takže manželstvo nie je skutočné, ani to, že sme spolu spali nie je skutočné....v realite ste agentom FBI, ja som pätnásťročná žaba, toho sa držte a je to v pohode."
"Lara nie je to žiadna video-hra. Nemôžeš mi tvrdiť, že milovanie s tebou bola video-hra. Odmietla si ma, prosil som ťa, aby...je to všetko skutočné, príliš skutočné...takmer sme prišli o krk a nie jeden krát!"
"Vďaka vám!" Pripomenula mu. Zavzdychal.
"To, čo sa stalo s Ianom je mi veľmi ľúto a viem, že ťa to zasiahlo...trápi ma, že prišiel o život kvôli mne."
"Už so povedala, nie je to reálne. Dokonca ani Ian nie je skutočný. Umrel už dávno. Sendvič?" podala mu ohriaty z mikrovlnnej rúry. O chvíľu niesla kávu. Nebadane si nastreľovaciu pištoľ vložila do vrecka mikiny a posadila sa k stolu. Obaja sa mlčky pustili do jedla.
"My dvaja sme manželia." Podotkol ticho.
"Samozrejme, ako inak. Budete si nárokovať aj manželské povinnosti? Ten všivák Ian nás dostal, nič iného. Skúste niekomu povedať, že nás zosobášil templársky rytier, pri Hattine v nejakej diere v zemi, tesne pred popravou...a nezabudnite pripomenúť, že to bolo v dvanástom storočí." Zaškerila sa.
"Nemusím to nikomu hovoriť, my dvaja to vieme a to stačí." Usmial sa na ňu, ako na malé dieťa a jej sa zachvel žalúdok.
"To vykanie, robíš to naschvál, aby si ma najedovala, že?"
"Nie, len sa snažím držať si od vás odstup."
"Mám taký tichý dojem, že budeš sklamaná. Neudržíš si odo mňa odstup. " Skonštatoval sucho a hlasne sŕkol kávu zo šálky.
"Takže...aké sa nám núkajú možnosti?" Praktický sa spýtala.
"Máš dve možnosti. Tieto tvoje vecičky pekne zoberieme a zničíme...čo sa mi veľmi nezalieča, pretože niet istoty, že nezostavíš nové...alebo ich odnesieme k nám na FBI a uchopí sa toho NASA, či CIA...a ty budeš s nimi spolupracovať a dohliadať, aby nedošlo k zneužitiu, ale využitiu."
"To by ma zaujímalo, ako by ste ma chceli prinútiť, agent Samers."
"Existuje veľa spôsobov Lara. Jedno viem iste. Nemôžeš si pobehovať medzi storočiami, ani nemôžeš ostať bez kontroly. Si zdatný bojovník, nemáš zábrany, ani sa neštítiš krvi. Si príliš inteligentná, vynaliezavá a prešibaná. Dokázala by si takých veci zostrojiť veľa."
"Beriem to ako kompliment agent. A ak som taká prešibaná a bez zábran, kde beriete istotu, že vás teraz nezabijem? Za poslednú hodinu a pól som zabila najmenej päťdesiat ľudí."
"Nezabiješ, pretože nie si vrah. Iba si bojovala o prežitie...a ako si sama povedala. Ľudia, čo tam zomreli, sú už dávno mŕtvy a to, čo je mŕtve, je mŕtve...takže to nerátam, ale Lara...potrebuješ pomoc. To, čo tieto veci na tebe zanechávajú...skôr, alebo neskôr to nezvládneš. My by sme ti dokázali zabezpečiť špičkových odborníkov, laborky...všetko, čo by si chcela...uvedom si, že takto nemôžeš žiť. Ani sa skrývať...niekto na to príde a desím sa toho, kto... Ian ma požiadal, aby som na teba dal pozor, sľúbil som to a mienim svoj sľub dodržať."
"Veríte, že mi týmto pomôžete?"
"Celkom určite a jedného dňa to pochopíš aj sama. Pomôžem a ochránim ťa, pred seba samou, aj pred okolím, ktoré by ťa chcelo zneužiť. teraz, keď som si na všetko spomenul...všetko mi odrazu dáva zmysel. Si poriadna zlobnica Lara! Keď si predstavím, čo všetko si mi robila."
Uškrnula sa.
"Bola to zábava."
"To nie je od teba pekné Lara, ale keď si predstavím, že to všetko znášaš a nesieš sama...chcem ti pomôcť Lara. Naozaj, budem s tebou, budem ti pomáhať. Prežila si hrozné veci a to zrejme ani netuším, koľko a v akom množstve. Zvládneme to. " Usmieval sa na ňu a priložil jej ruku na stole, svojou. Jemne jej ju stisol. Zadívala sa mu do oči.
"Teraz, alebo nikdy." Pomyslela si a zovrela druhou rukou vo vrecku sérum zabudnutia. Jemne našpúlila pery a oči sa jej nežne zajagali. Nedokázal od nej odtrhnúť pohľad. Nahla sa tesne k nemu, takmer sa dotýkala jeho úst.
"Neudrieš ma hlavou do nosa, však nie?" Zašepkal s tichým smiechom. Zachichotala sa.
"Nie, iba ťa chcem pobozkať..." jemne sa obtrela o jeho ústa. Zastonal.
"Lara, ak budeš pokračovať...zabudnem, aká si mladá...zabudnem na všetky svoje dobre predsavzatia."
"S tým rátam...sme manželia." Vábivým hlasom zaševelila. Nepúšťajúc mu ruku obišla stôl. Posadila sa mu obkročmo na kolená. Objala ho okolo krku, pritúlila sa k nemu a na chvíľu iba počúvala tlkot jeho srdca. Jemne ju hladil po chrbáte.
"Bude to v poriadku zlatko...uvidíš...všetko spolu zvládneme..." Šeptal. Zodvihla sa a na chvíľu pátrala v jeho očiach. Sálal z nich nekonečný cit. Neha a obdiv, niečo , čo ju rozochvelo. Prisala sa ne jeho pery. Zastonal a zovrel ju pevnejšie.
"Buď prekliata Lara!" pomyslela si zúfalo, vytiahla pištoľ z rukáva, priložila na jeho krk a stlačila. Tupý zvuk a za-štípanie ho okamžite prebrali. Odsotil ju, takže spadla na zem.
"Čo si to urobila, prečo si ma takto zradila, ja som ti veril...na všetko zabudnem, však?!" Zastonal bezmocne a viečka sa mu aj napriek tomu, že sa snažil premôcť, zatvárali.
"Odpusť mi Ryan, nedal si mi inú možnosť...zabili by nás...oboch." Zašepkala beznádejou poznamenaným hlasom.
"Kto, o čom to hovo..." Sklátil sa zo stoličky. Zachytila ho, aby nespadol na zem.
"Škoda, že si nepokračovala, rád by som videl reprodukčný proces naživo." veselo zahlásil James.
"Teraz sa to nehodí James. Mlč, prosím!" Vzlykla.
"Prever jeho hotelovú izbu." Otrela si opakom ruky slzy, ktoré ju zradili a rozkotúľali sa po tvári.
"Čistá. Chceš ho tam premiestniť?" Prikývla a zadala súradnice. Vtiahla ho do trhliny. Tentoraz ho ťahala. Bol pre ňu pri-ťažký. Nevedela, ako ho dokázala pred chvíľou zodvihnúť a hodiť. "Adrenalín", prebleslo jej hlavou. Ledva ho dokázala dovliecť na posteľ a stiahnuť z neho oblečenie. Bolo znečistené, krvavé a dotrhané. Ryan mal na bruchu novú jazvu, od kopije. Otvorila šatník. Našla tričko a čisté spodné prádlo. Prezliekla ho, ani sa nepohol. Mala zvláštny pocit, keď sa ho dotýkala, ale vedela presne, čo sa s ňou robí. Na Ryanovi jej záležalo. Vzrušoval ju, rozochvieval. Vdýchla. "Buď prekliata Lara!" Zopakovala si už po druhý krát v tento dramatický večer. Odrazu niekto zaklopal. V panike vrhla pohľad na dvere. Prehodila na spacieho muža saténovú prikrývku a ona skočila vedľa postele. Len čo pod ňu vliezla, dvere sa potichu otvorili.
"Je tu. Spi, ako zarezaný". Spoznala hlas Ismana.
"Mal som trochu obavy, keď sa nevrátil. Zrejme to prehnal z alkoholom. Malá Lara ho poriadne vyhodila z taktu. Zajtra bude mať asi hlavo-bôľ." Potichu vyšiel z izby a pás svetla z chodby zmizol. Vydýchla si a rýchle dokončila svoje "aranžovanie."
"Zrejme sa bude zajtra čudovať, ako prišiel k novej jazve a kde zmizol jeho smoking, aj hviezdičkové gate." Uškrnula sa a pozrela na spodné prádlo vo svojich rukách. Všetko ešte jeden krát skontrolovala, skrútila oblečenie do ruksaka. Podišla k nemu a jemne ho pobozkala na pery a odhrnula mu z čela vlasy.
"Zbohom Ryan a tento-krát je to naozaj navždy, pretože aj môj život sa odo dneška mení. Už sa nestretneme."

Komentáre 5

aknit11 dňa 22.09.2014 - 11:53

Dievčence dnes trošku dlhší dielik...ale chcela som dokončiť celú situáciu, aby ste ma nekarhali, že musíte rozmýšľať, čo bude ďalej :-)

Lenka R dňa 22.09.2014 - 15:33

No teda :-) ani som nedýchala
(clap) (clap) (clap) (clap) (clap)

Len mi je ľúto Iana , nedá sa vrátiť čas, aby ho zachránila ?

A James nemá chybu :-D

tomicka dňa 22.09.2014 - 15:42

Pana Beka, som sa skoro pokakala :-O Ja si to tak zivo predstavujem, ako film :-) Aj som si posmoklila. Este, ze som v kancliku sama, aby nebolo ako minule (giggle) Chudak Ian ;-( A ako vypiekla s Ryanom , to bolo dobre (y) Mal by sa konecne rozhodnut, ci chce byt s Larou, alebo chce byt vladny zamestnanec, lebo oboje asi nepojde :-) A James? je bezkonkurencny (clap)(clap)(clap)

LanaSavara dňa 22.09.2014 - 20:00

;-( je mi luto Iana, a ten zmatok v Larinej hlave, co jej porozpraval... o nom, jej otcovi...
:-D reprodukcny proces nazivo
pripadam si ako schyzac.. chvilu placem, chvilu sa rehocem
Ankit ako vzdy uzasne vtiahnutie do deja (clap)

elca5 dňa 25.09.2014 - 07:17

umieram... toto neni mozne zas si to zakoncila jak za trest.. suprove ^^(giggle)