Skočiť na hlavný obsah

Lara 35

Pridal aknit11
dňa 29.09.2014 14:33

Lara zakliala, ako pohan až osoba, ktorá stála vedľa postele stuhla.
"Pred tým, ako ma začnete poučovať, že mám nevhodný slovník...kruci! Skúste si to so mnou vymeniť!" Zašepkala bolestne a konečne sa jej zbystril zrak.
"O chvíľu bolesti ustanú, zatiaľ sme vám nemohli podávať analgetiká. Máte otras mozgu výsosť, museli sme čakať na výsledky vašich testov. O pár sekúnd pocítite úľavu."
"Ách! Tak ten otras mozgu by vysvetľoval moje halucinácie. A opravili ste mi hlasivky, môj hlas už nemá ten chripľavý, erotický pod-tón. "
"Zmiernili sme opuch hrtanu aj hlasiviek, takže sa váš hlas takmer normalizoval, ale musíte sa šetriť. Bolesti ustúpili?" Dievča prikývlo.
"Skontrolujem vám reakciu zreníc, výsosť. Máte nejaké vizuálne halucinácie?" znepokojene hlesla vysoká žena.
"No...buď je Heloween a máte na sebe kostým, alebo mám halucinácie... ste nadrozmerná a zelená..." Lekárka sa usmiala.
"Som členom kráľovského dvora, zároveň vaša lekárka, lady Synaxen, výsosť...a ehmm...nemáte halucinácie. Som nadrozmerná vzhľadom k bežnej výške ľudí. Aj keď v mojej domovine, patrím skôr k vzrastovo nižším a áno, máme zelene sfarbenie kože." Trpezlivo jej vysvetľovala.
"Nechcela som sa vás dotknúť, nemám problém s vašim odtieňom pleti, len je to pre mňa dosť nezvyčajné." Ospravedlňujúco sa usmiala.
"To je pochopiteľne, všetko pre vás musí byť nezvyčajné a znepokojujúce."
"Ani nie, videla som už aj podivnejšie veci. Môžem sa vás niečo spýtať? Ale najskôr, čo to mám dopekla v nose, je to nepríjemné!" za-huhňala a zamračila sa. Pokrčila nosom, hneď nato kýchla. Nos sa rozkrvácal.
"Ten nepríjemný pocit prestane, pridala som vám niečo na znecitlivenie, dráždi vás výstuž, dolámal vám ho." Jemne jej zastavila krvácanie a na monitore čosi nastavila.
"Je to lepšie? Chceli ste sa niečo spýtať..." Zamyslene kontrolovala záznam.
"Nemáte hemoglobín, ale chlorofyl...tým pádom vo vašom organizme prebieha fotosyntéza a vysvetľuje to sfarbenie...je to tak?" Lekárka sa prekvapene usmiala.
"Je to trošku zložitejší proces, ale áno v podstate máte pravdu, výsosť."
"Prebieha u vás autotrofná asimilácia. Asimilujete oxid uhličitý a ako ho získavate? Je všade v okolí, ale myslím tým dostatočnú koncentráciu..." Lekárka jej ukázala malý odznak na odeve.
"Je to absorbér, ten nás zásobuje dostatočným množstvom. Ste vnímavá, výsosť."
"Kde sú moje náušnice a náramok?"
"Uložené v komode vedľa postele, museli sme vám ich zložiť, jednalo sa o zranenie hlavy."
"Podáte mi ich? Mám k nim určitú citovú väzbu, cítim sa bez nich nejaká stratená, pripomínajú mi domov." Synaxen jej pomohla nasadiť náušnice.
"Zrejme je to dar od niekoho, ku komu máte blízky vzťah."
"Aj tak by sa to dalo definovať. Je to somatotropínom, však? Vaša výška, jadro hypotalamu - somatoliberín je stimulovaný silnejšie a naopak somatostatín je potláčaný." Lekárka sa zasmiala a prikývla. Hlasový simulátor ju upozornil, že ju očakávajú v nejakom inom sektore. Uklonila sa a zmizla.
"Lara, vyzeráš hrozne, ale polepili ťa dokopy, vďaka Bohu." James sa okamžite ozval, len čo lekárka odišla.
"Budem hovoriť kódom číslo štrnásť, morzeovka ma dosť vyčerpáva." Naznačila mu rukou na prikrývke.
"Myslíš, že dokážeš po tom otrase mozgu svoj audio prejav, prekladať do kódu?" Na chvíľu sa zamyslela, aby si vybavila jednotlivé písmená a znaky z kódu, ktorý zostavila.
"Pôjde to, štrnástku som vždy dokázala najlepšie prekladať, plynule som tým kódom hovorila. Mám akési ťažké telo, nedokážem vyklepkávať morzeovku." Ticho hlesla už v kódovanom jazyku.
"Ide ti to. Takže sa kľudne môžeme rozprávať, aj keď sa asi budú čudovať, že sa rozprávaš sama so sebou."
"Pravdepodobne im to nebude pripadať zvláštne, mám otras mozgu." Uškrnula sa.
"Nič podstatné som nezistil zase som trčal zatvorený v šuplíku, kým ťa lepili dokopy. Vonku sa niečo deje, niekto sem zase lezie."
Lekárka sa vrátila.
"Ách, výsosť myslela som, že ste možno zaspali. Mali by ste si oddýchnuť." S nervóznym úsmevom podišla k monitoru a Lara po pár sekundách cítila, že jej viečka začínajú oťažievať.
"Lara tá infúzka, niečo ti pridala, z nejakého dôvodu ťa chce uspať." Upozornil ju šeptom James. V polosne si rukou pod prikrývkou nahmatala ihlu a vytiahla ju. Poslušne zatvorila oči, ale v duchu sa nútila nezaspať.
"Bude to tak lepšie, výsosť." Zašepkala lekárka a ustarostená vyšla.
"Lara nespi! Zobuď sa, niečo sa deje!" zrúkol jej v uchu, až sa strhla. Poslušne držala oči zatvorené, nehýbala sa a zmysli sa jej začali ohraničovať. Nezaspala, ale aj bolesti sa vrátili. Ticho zaúpela, ale ovládla ston, pretože elektronické dvere sa otvorili. Najskôr vošiel sir Janus, sir Zachrus. Viedli medzi sebou muža, ktorý jej nápadne pripomínal toho, čo na ňu zaútočil. Za nim šiel sir Arnival a šesť mužov so zbraniami v protichemických oblekoch. Rozmiestnili sa po izbe a mierili na väzňa. Nemal putá, ale predsa sa pohyboval, akoby bol spútaný.
"Lara daj pozor, nemá tepelný sken, je presne ako ten pred tým." Šepkal James takmer nečujne.
"Cítiš niečo?" Príkro sa ho spýtal sir Janus. Lara otvorila oči a so záujmom sa zadívala na statného bojovníka, ktorý mal tmavo-šedú farbu kože.
"Ako to, že nespí?!" Zasyčal sir Arnival. Muži po sebe zmätene hľadeli. Jej pohľad sa skrížil z jeho. Nehýbal sa, iba na ňu civel. V jeho očiach zazrela hlboký cit a akúsi nežnosť.
"Prišli ste ma doraziť? Dúfam, že ste zručnejší, ako váš kolega, tieto diery v bruchu začínajú byť otravné." Chladne skonštatovala a nestŕhala z neho pohľad. Nepatrne sa usmial.
"Nie výsosť, neublížim vám..." Zašepkal.
"To som rada, zobrali mi totiž šaty, nerada by som vám zabíjala úplne nahá, pripadá mi to dosť neestetické." Uškrnula sa, ale vzápätí rozkašľala a zastonala od bolesti. Zahrešila tak šťavnato, že sir Zachrus zhíkol. Veliteľ zamračene podišiel k monitoru.
"Nemôžete mať bolesti, výsosť!" kontroloval dávkovanie.
"Bude to asi tým, že mi doktorka Synaxen naordinovala uspávanku. Tak som jej to zatrhla", s krivým úsmevom vytiahla spod prikrývky ihlu a odhodila ju na komodu.
"Odviesť!" zavelil smerom k zajatcovi a cez odznak privolal lekárku.
"Počkajte, chcem sa s nim porozprávať!" vojaci sa spýtavo zahľadeli na svojho veliteľa. Prikývol. Keď vošla dnu lekárka v protichemickom obleku, dievčina na ňu vytreštila oči. Jemne ju pokarhala a uistila, že už ju neuspí, ale aby ponechala infúziu tiecť. Po pár sekundách sa dostavila úľava.
"Úf, toto je dobrý matroš, tuším vám pár miligramov majznem. Som niečím kontaminovaná? Máte proti-chemické obleky", zaujímalo ju.
"Nie nemusíte sa obávať, výsosť." Lara prešla po všetkých prítomných očami.
"To kvôli vám, ste chorý?" obrátila sa k väzňovi.
"Nie výsosť...som zdravý, ako rybička."
"Odpusťte, ale rybička vašej farby, by už dosť dlho plávala hore bruchom. Nepripadáte mi veľmi zdravý. Videla som zopár ľudí s podobným odtieňom kože...a.. neboli práve najzdravší. Mali za sebou chemoterapiu a ožiare, zožrala ich rakovina. No, keď tak nad tým uvažujem, mali oveľa svetlejší odtieň sivej...hmmm...zrejme je to vaša prirodzená farba kože. Ste výnimkou, aj spolu s vaším kolegom, alebo sú všetci vaši ľudia takejto farby?"
"Nie sú to ľudia." Hlesol sir Arnival. Zamračila sa na neho.
"Máte problém s farbou kože, sir Arnival? Rasizmus nie je veľmi pokrokový." Pokarhala ho prísne a spýtavo sa zahľadela na väzňa, očakávajúc odpoveď.
"Sme rovnaký, naša rasa ma tento odtieň kože." Odpovedal roztržito.
"Ako to robíte s tou zmenou teploty?"
"Prosím?"
"No...nemáte tepelný sken. Nie ste teplokrvný. Nemáte telesnú teplotu bežnej humanoidnej rasy. Zaujímalo by ma, či ste sa prispôsobili prostrediu...myslím vývojom. Predpokladám, že na mieste, kde žijete, musia byť dosť drsné a chladné podmienky, ak sa mýlim, opravte ma, alebo ste boli vždy chladnokrvný."
"Výsosť Marnaviáni nepatria k humanoidným rasám." Upozornil ju pohŕdavo Janus.
"Kapitán Amerika raz kedysi múdro poznamenal, že nemá dobré skúsenosti s vyvyšovaním jednej rasy, nad druhou. Nikdy to s tou povýšeneckou rasou nedopadá dobre." Sladko sa usmiala.
"Kto je kapitán Amerika?" vyhŕkol podráždene.
"Jeden chlapík, dobre vyzerá...dosť ho pripomínate obvodom hrudníka, ale má väčší zmysel pre humor." Uškrnula sa a žmurkla. Sir Janus zafučal, ale zdržal sa akéhokoľvek komentáru. Väzeň sa pobavene zaškeril.
"Takže, ako je to? Prepáčte, prepočula som vaše meno." Vrátila sa očami k Marnaviánovi.
"Som Ben, Ben-Sarnao. Vyvinuli sme sa, postupne výsosť. V mojej domovine sa teploty pohybujú hlboko pod bodom mrazu, teplo nám naozaj nerobí dobre." Oči jej zasvietili zvedavosťou. Vytiahla prikrývku a pokúšala sa posadiť.
"Došľaka! Zase tento virtuálny odev! Obavám sa sir Janus, že vám zničím ďalšiu teplákovú súpravu...pomôžte mi, posadiť", zahundrala smerom k Janusovi. Vzdychol. Z tých pár okamihov v prítomnosti princezny vedel, že je zbytočné dohovárať. Opatrne ju podoprel a zodvihol. Pobúchala rukou vedľa seba.
"Poďte sem, posaďte sa Ben-Sarnao, mám na vás tisíc otázok." Stráž si vymenila zdesené pohľady.
"Výsosť z bezpečnostných dôvodov to nie je možné." Zamietol rázne Janus.
"Prečo nie? Chcete ma zabiť Ben-Sarnao?"
"Nie, výsosť, nikdy by som vám neublížil."
"Chcete zabiť niekoho v tejto miestnosti?" Ben sa očami zastavil na Janusovi.
"O niekom by som vedel." Zamyslene preriekol. Vrhla pobavený úsmev na gániaceho Janusa.
"Prosím vás, aby ste sa pre tentokrát ovládli. Ak mi dáte slovo, že nikoho nezabijete, nenapadnete, ani sa nepokusíte o útek, dovolia nám porozprávať sa."
"Dávam vám slovo výsosť." Prehlásil takmer zbožne, hľadiac na ňu s radosťou. Janus namieril na jeho hlavu zbraň.
"Ani sa nehni! Odpusťte výsosť, na toto nemáme povolenie. To nemôžem v žiadnom prípade dovoliť."
"Sir Janus odložte tu zbraň, ešte sa niekto zraní. Prepáčte Ben, berú tu všetky tie bezpečnostné opatrenia priveľmi vážne. Ben-Sarnao nám dal slovo, sir Janus." Tvrdo upozornila zaťatého vojaka.
"Výsosť, nemôžete mu veriť!" vojak aj naďalej mieril na hlavu Marnaviána.
"Myslíte si, že slovo rytiera má väčšiu váhu, ako slovo a česť bojovníka?"
"Výsosť nechcel som znevažovať jeho česť, iba mám svoje príkazy." Pevne preriekol.
"Od koho potrebujeme povolenie si pokecať?!" Znechutene prevrátila očami.

Kráľ napäto sledoval situáciu v nemocničnej izbe.
"Udeľujem povolenie." Pokynul rukou.
"Výsosť, myslím, že je to riskantné a..."
"Sir Rohan možno sa práve rodí prímerie s Marnaviánmi. Nechajme princeznú, to vyriešiť." Zamyslene si trel prstom bradu.

"Udeľuje sa povolenie!" ozvalo sa nad ich hlavami. Lara sa zamračila.
"No super! Dúfam, že vysielame naživo a ja si tu ležím v týchto "cisárových nových šatách". Akú máte sledovanosť? Budem potrebovať plastiku ksichtu, alebo sa na mňa rýchlo zabudne?!" ironicky zahundrala. Väčšina prítomných na ňu nechápavo pozerala.
"Neriešte to, bolo by to na dlho." Mávla rukou. Znovu pobúchala rukou vedľa seba a pokynula Benovi.
"Máme povolenie."
"Veľmi rád by som si prisadol výsosť, ale nie je to možné." Čakala na vysvetlenie.
"Telesné výlučky Marnaviánov, sú rádioaktívne, vysoko toxické a leptavé. Obávam sa, že keby som si prisadol, zničil by som vám lôžko." Ticho s úsmevom vysvetľoval.
"Ako to, že odev na vašom tele sa nerozpustí? Či, aj vy máte -cisárové nové šaty-?"
"Nie, mám na sebe špeciálny odev, udržuje moju teplotu a neutralizuje chemické a rádioaktívne zlúčeniny, ktoré moje telo vylučuje."
"Máte odev, rukavice...nevidím žiaden problém. Teda ak nemáte nádchu a nebudete mi kýchať na prikrývku. Je to totiž jediné, čo mám na sebe. Dosť by mi prekážalo, keby ste mi ju rozleptali..."
"Asi by mi bolo chladno." Dokončila šeptom a zachichotala sa. Ben sa takmer s bázňou posadil vedľa princezny. Janus všetko sledoval so zaťatou čeľusťou. Útroby mu zvieral strach, obával sa, že ten nájomný vrah ju napadne. Vrahom sa predsa nedá veriť.
"Musí to byť veľmi zložité. Taká vysoká toxicita. Musíte neustále uvažovať, čoho sa smiete dotknúť a čoho nie...ak som to správne pochopila...ak by ste sa teraz...napríklad ehmmm...vymočili do toho kúta, urobili by ste tam dieru?"
"To ma síce nikdy nenapadlo, ale áno...máte pravdu." Zasmial sa Ben.
"Musíte mať nejako špeciálne upravené domácnosti, aby ste nezničili nábytok a svoje obydlia, alebo je vaša domovina, klímou a atmosférou prispôsobená, takže to nespôsobuje problémy. Zrejme máte v atmosfére vysoké hladiny ionizačných žiarení."
"Áno výsosť, naša domovina je pre nás vyhovujúca. Ostatné rasy by tu neprežili". Zamyslela sa.
"Ako je to s reprodukciou. Nedokážete sa rozmnožovať mimo svojej komunity, čo by mohlo znamenať zánik rasy, v prípade nejakej epidémie, alebo vojny..." Stuhol. Janus mal pocit, že exploduje od napätia. Princezná nevedomky zaútočila na jeho najcitlivejšiu stránku.
"Hrozí nám vyhynutie." Chladne odsekol.
"Neskúšali ste to s umelým oplodnením. Deti zo skúmavky? Vyriešilo by to váš problém." Vyvalil na ňu oči.
"Prepáčte, ak som sa vás dotkla. Možno vám viera, alebo zákony také niečo nedovoľuje. Viem, že niektoré kultúry, to neschvaľujú a v zásade odmietajú. Odpusťte mi moju nevedomosť Ben." Ticho sa ospravedlnila.
"Nie výsosť, len ste mi práve vnukli myšlienku, ako zachrániť našu rasu." Na široko sa usmial.
"Nehovorte mi, že ste to ešte neskúšali. Prichádzam z dvadsiateho prvého storočia a už v tomto čase sa úspešne rodia deti zo skúmavky. Takže vy, musíte mať oveľa vyspelejšie technológie a nemal by to byť žiaden problém. Neviem v ktorom sme momentálne storočí, ale..." Pokrčila plecami s nesmelým úsmevom. Janus zastonal, väčšina osadenstva v miestnosti zdesene zaúpela.
"Povedala som niečo veľmi nevhodné?!"
"Nie, výsosť...povedali ste niečo veľmi geniálne." S úsmevom ju pohladil očami.
"A ak vám ešte nepovedali v ktorom storočí sa nachádzate...sme v ..."
"Nehovorte mi to, ja to...zatiaľ nechcem vedieť...." Priložila mu ruku na ústa.
"Nedotýkajte sa ho!" Skríkol Janus a aj Ben sa prudko odtiahol. Stiahla ruku. Vedela, že urobila niečo neprípustne. Monitor nad jej hlavou zablikal a modré údaje sa začali meniť na červené.
"Stav ohrozenia, pokles telesnej teploty....srdečný rytmus spomaľuje, tlak klesá...teplota tela na kritickej hranici, červený kód ...zástava...teplota naďalej klesá, výrazné podchladenie...tridsať stupňov, dvadsať päť, dvadsať....desať....tri stupne." Hlásil monitor. Dvere sa rozleteli a dnu vtrhla lekárka v obleku. Zostala zarazená stáť.
"Mám taký tichý dojem, že ten krám sa vám pokazil." Sucho skonštatovala Lara a prstom ukázala za seba.
"Chyťte sa ma!" Zavelil Janus. Poslúchla a uchopila sa ho za ruku. Monitor zapípal.
"Teplota desať stupňov so stúpajúcou tendenciou, dvadsať, dvadsať päť, tridsať, tridsaťšesť celá osem...srdečný rytmus pravidelný, tlak stabilizovaný, stodvadsať na osemdesiat."
"Má mutačný gén." Vydýchol radostne Marnavián. Lara sa zamračila a prešla po nich pohľadom. Lekárka k nej pristúpila a zmerala úroveň žiarenia a toxicity.
"Nález negatívny, úroveň v norme".
"Čo presne je mutačný gén?"
"Výsosť stalo sa vám niekedy...zrejme ste dosť často cestovali časopriestorovými trhlinami, je tak?" Prikývla.
"Stalo sa vám niekedy, že ste prešli..cez neschválenú trhlinu, mimo odpočet?" vypytoval sa naďalej Ben.
"Bolo to ešte na začiatku, kým som časovač neprerobila, aby sa dalo prechádzať bez časového odpočtu."
"Prerobili ste si ho sama?" vyhŕkol Janus.
"Áno, podrobne som všetko prepočítala a použila sarnamid, aby som sa vyhla nežiaducemu odpočtu, takže jeho reaktívne jadro, neutralizuje...ách! Vždy sa nechám uniesť, keď sa jedná o kvantovú fyziku. Áno, jeden krát som bola prinútená, prejsť mimo povolený časový odpočet, ale bolo to nevyhnutné. Otázka života a smrti. Skočila som s obavami, že vyleziem na druhej strane, ako stonožka. Nič sa nestalo a dopadlo to dobre." Usmiala sa.
"Čo je to sarnamid?" Zaujímalo lekárku.
"Tak sme pomenovali rádioaktívny prvok, ktorý sme objavili, je vysoko reaktívny."
"Bol tam niekto s vami?" Neodbytne naliehal Ben. Jej chvíľkové zaváhanie im prezradilo, že áno.
"Nerada nato spomínam, požičiate mi to na chvíľu?" Vystrela ruku k lekárke, aby jej dala skener.
"Môžem sa vás ešte raz dotknúť?" nesmelo sa spýtala muža vedľa nej na posteli. Prikývol. Situácia sa opakovala. Odmerala výšku toxicity a žiarenia.
"Fíha! Prekračujem normy o viac ako dvestoosemdesiat percent. Dokáže to urobiť chemickú analýzu?" Lekárka prikývla. Analyzátor jej na displeji vyhodnotil chemické zloženie. Vystrela ruku k Janusovi a ten ju bez zaváhania uchopil. Okamžite sa všetko normalizovalo. Zamyslela sa a prstom si trela bradu.
"Dáte mi papier a pero? Chcem si nahodiť štruktúru tých vzorcov." Požiadala lekárku. Tá jej o chvíľu priniesla priesvitnú dosku, ktorá pripomínala tablet. Nahla sa k svojmu spolu-sediacemu.
"Ben toto je z vášho skenu. Pozrite sa a toto je zlúčenina, ktorá mi je veľmi známa, ale je na konci rozštiepená. Toto je čistý sarnamid taký, ako ho poznám ja. Toto je váš, keď ich zlúčim. Sú rovnaké až na...čo je toto na konci? Štiepi sa? Jeho reaktívne jadro je nestabilné, schopné samovoľnej premeny...pri rozpade atómového jadra sa vyžiari energia a vznikne niekoľko atómov iných prvkov s nižšími atómovými číslami, ale všetky aj tak presahujú protónové číslo vyššie ako osemdesiat-jedna. Vo vašom prípade sa začína štiepiť dochádza ku kruhovému efektu, takže sa reťazec neustále nadväzuje a nadväzuje na seba ostatné chemické zlúčeniny, prečo? Kvantová mechanika umožňuje pre každý izotop spočítať pravdepodobnosť, že jadro sa v danom časovom intervale rozpadne, ale vo vašom prípade je to takmer nemožné."
"Stalo sa to počas nekontrolovaných prechodov mimo povolené časopriestorové trhliny. Zmutovali sme a stali sa absorbentami týchto prvkov. Nevoláme ho sarnamid, ale tarchón."
"Takže vaša toxicita sa vlastne odvíja od mnoho-početných mutácií a máte v sebe sarnamid aj s prímesami?" Prikývol.
"Musel to byť hrozne bolestivý proces. Nezavidím generáciám, ktoré tým prechádzali. Pamätám si, ako mi bolo po prvej dávke. Takmer som umrela." S účasťou sa na neho zadívala. Srdce mu stislo, vedel presne o čom hovorí, ale zároveň si uvedomil, že prešla podobným procesom.
"Kto vám to urobil?!" sykol rozhnevaný. Usmiala sa a mávla rukou.
"To nie je podstatné...kde sme to prestali..aha, už viem! Podľa tohto tu, som zrejme predsa len mutovala a môj genetický kód sa dokáže prispôsobiť tomu vášmu, nie ste pre mňa toxický. A to má navádza na myšlienku, nepodstatné...musím nad tým ešte pouvažovať. Ešte jedná vec. Keď ste sem prišli, chceli ste ma zabiť?"
"Dal som slovo!" vyhŕkol pobúrene.
"Pozreli ste sa na mňa presne, ako váš kolega. Mali ste v očiach...ehmmm, taký zvláštny výraz."
"Nebolo to kvôli tomu, výsosť. Nechcel vás zabiť."
"Nerada vám protirečím, ale som presne opačného názoru. Je mi ľúto, že zomrel, ale nedal si to vyhovoriť...a..bol dosť neodbytný."
"Nechcel, ale musel...bol najatý a úlohu prijal. Nevedel, kto ste, keby čo len tušil, odmietol by."
"Bol to nájomný vrah?" na chvíľu hľadala v Benových očiach pravdu. Zrenice sa jej rozšírili, keď ju našla.
"Vy ste Asasíni." Ben sa prvýkrát v živote zahanbil zato, kým je.
"Zabila som už veľa ľudí...aj neľudí. V boji, v zápase o svoj život. Neľutujem nič z toho. Môžete povedať o sebe to isté Ben?" Ticho hlesla. Janus stŕpol a pevnejšie zovrel zbraň. Ticho v miestnosti začalo byť neúnosné.
"Nie, nemôžem." Odvetil.
"Prečo ste nedokončili to, čo začal váš súkmeňovec."
"Dal som slovo výsosť, aj nájomný vrah ma svoju česť." Dlho, nehybne sa merali pohľadmi. Zrazu sa usmiala.
"Nie je to o peniazoch, je to o pomste." Zašepkala. Tvárou mu preletel údiv a uznanlivo sklonil hlavu, aby jej vzdal hold. Janus ešte nikdy nevidel, žeby sa Marnavián niekomu poklonil.
"Povedzte mi niečo o vašej rase....vašich zákonoch, radostiach, strastiach. Porozprávajte mi o vašom domove, morálnom kódexe, hocičo."
Vyzvala ho očami rozžiarenými hlbokou empatiou. Dlhu chvíľu sa utápal v tom pohľade. Cítil, ako sa dotýka jeho duše, hladí ju, chlácholí...mal pocit, že je...doma. Oslovil ju nežne, presne ako doma oslovovali deti, vo svojej materčine. Rozumela mu. Nahla hlavu na bok a s tými hlbokými očami hltala každé slovo, ktorým jej osvetľoval svoju podstatu.
Janus vzdychol. Rozprávali sa už dve hodiny v jazyku, ktorému nerozumeli a vyzeralo to, že neplánujú tak skoro prestať.
" A tak ste spojili príjemné a užitočne. Pomsta ostatným rasám zato, že sa vás štítili, ako malomocných, sa premenila na zdroj obživy?"
"Tak nejako výsosť."
"Teraz, keď vaša rasa vymiera, mali by ste urobiť to, čo vaši predkovia v histórií."
"Neviem, čo presne máte na mysli."
"Z histórie viem, že Asasíni sa v určitých časových intervaloch strácali a zase objavovali. Keď bol národ na vymretie, stiahli sa...nikto o nich nevedel, ani nepočul. Keď sa národ zmohol, zase sa objavili. Ak budete takto pokračovať, za pár rokov vás vyhladia. Zase na druhú stranu, im to veľmi ani nemôžete zazlievať. Stiahnite sa do ústrania. Vaša domovina vyzerá, ako dosť nehostinné miesto pre iné rasy. Ani v oblekoch tam nevydržia viac, ako pár hodín. Nepôjdu za vami. Ak ostanete, zachováte a obnovíte svoj druh." Pokrčila plecami.
"Mal som dosť času o všetkom rozmýšľať a musím sa priznať, že som o niečom takomto uvažoval."
"Ste vodca svojho národa, však?"
"Počas mojej neprítomnosti ma zastupuje môj syn."
"Dohodnite sa s týmto kráľom o neútočení. Ak vás niekto najme na jeho vraždu, či moju...bude nasledovať odveta."
"Na vás výsosť nesmie nikto siahnuť, zato vám ručím!"
"Ben, ale podľa všetkého je tento kráľ mojim otcom. Netvrdím, že máme k sebe nejaký vrúcny vzťah, ani ho nepoznám, ale ak ho zabijete, budeme stáť proti sebe. Potrestám vás. Vy viete, že pomsta je veľmi silná motivácia. Bude to znamenať koniec vašej rasy. Hovoríte o svojej domovine s kúskom citu v srdci. Nedovoľte, aby sa zničila. Dokážem byť veľmi krutá, ak sa jedná o nastolenie spravodlivosti. Nespadáte pod toto kráľovstvo. Nechajte ho, nech si rieši svoje problémy samo. Aj svojich nepriateľov. Neutralita je v určitých veciach veľmi rozumná vec. A ak ho zabijete, veľmi mi tým ublížite. Prinútite ma ostať a vytiahnuť do vojny. Nie som ešte pripravená stať sa vodcom. Nechcem tu ešte ostať. Chcem ísť domov."
"Chcete odísť?!" hlesol prekvapene. Prikývla.
"Kam? Tu je váš domov, ste princezná."
"To je síce pravda, ale viem o tom zopár hodín. Doteraz som žila, ako úplne normálny pozemšťan...teda nie až tak celkom normálny, som dosť excentrická, ale...mala som svoj domov, svoj život a ešte nie som ešte pripravená to zmeniť."
"Myslíte si, že vám dovolia odísť?"
"Povedzme, že ich nebudem informovať."
"Okamžite vás nájdu a privedú späť."
"Som dosť vynaliezavá, nerobte si starosti Ben. To storočie v ktorom žijem, je pre všetkých dosť veľkou záhadou. Nedá sa tak dobre sledovať a môj časovač ma bezpečnostný systém. Nedá sa vystopovať. Súradnice sa okamžite pre-kódujú, takže za mnou nikto neskočí." Usmiala sa.
"Vrátite sa sem niekedy?"
"Zrejme nebudem mať inú možnosť, ale potrebujem sa nato všetko pripraviť. Ešte chcem byť chvíľu dospievajúce dievča, nechcem byť princezná." Usmiala sa.
"Ako sa odtiaľto dostanete?"
"S vašou pomocou. Potrebujem od vás informácie. Poznáte zdroje týchto silových polí? Sú to silné elektromagnetické siete, kde je zdroj a kde sú kamerové systémy?"
"Ste zranená, výsosť. Počkajte aspoň, kým sa zotavíte."
"Doma sa zotavím, pomôžete mi?" Vysvetlil jej, ako je miestnosť monitorovaná a ako vlastne fungujú všetky tie ochranné štíty. S úsmevom mu poďakovala.
"Myslím, že sa budete musieť vrátiť do cely. Som veľmi unavená. A ak sa nechcete vrátiť do cely, požiadajte kráľa o audienciu. Dohodnite sa s nim a vrátite sa domov." Pokúšala ho s úsmevom. Váhal, videla v jeho tvári, ako bojuje sám so sebou.
"Dali ste mi slovo, že mi nikto z Marnaviánov neublíži. Ak ho zabijete...ja vám môžem ublížiť, ale vy mne nie. Zvážte to Ben. Nenúťte ma stať sa vašim nepriateľom, prosím vás."
"Ste veľmi nebezpečný a prefíkaný protivník, výsosť. Zapamätám si to do budúcnosti. Ak sa prihovoríte za audienciu, navrhnem dohodu o prímerí." Žiarivo sa usmiala.
"Ste múdry človek Ben-Sarnao, viete presne, kedy je čas zatrúbiť na ústup." Vstal. Znudený vojaci sa okamžite vzpriamili.
"Sir Janus požiadajte jeho veličenstvo, v mojom mene o audienciu pre sira Ben-Sarnaa, zástupcu národa Marnaviánov. Jedná sa o uzatvorenie dohody prímeria medzi nami a ich krajinou." Usmiala sa na jeho prihlúplom výraze. Zažmurkal a potom pokynul hlavou.
"Veličenstvo prijme vyslanca Marnaviánov o hodinu, vo svojej pracovni." Ozvalo sa nad ich hlavami.
"Tak to šlo rýchlo." S úsmevom podotkla. Ben sa jej hlboko uklonil.
"Bolo mi cťou princezna Noriana."
"Aj mne sir Ben-Sarnao. Vstala by som a tiež sa vám uklonila, ale keďže som ešte stále len v tom virtuálnom odeve, mohlo by to byť dosť trapné, ak by sa náhodou prerušila dodávka energie." Uškrnula sa a Marnavián sa rozosmial. Eskorta ho odviedla.

"No, nehovoril som vám?" Víťazoslávne, hrdo zvolal kráľ.
"Veličenstvo princezná, je ...fascinujúca....za tri hodiny rozhovoru urobila viac, ako sa podarilo nám , za celé tie roky."
"Je to prístupom. Má zvláštny prístup k ľuďom, hovorí s nimi otvorene, je vnímavá, okamžite si všimne ich slabosti, aj boliestky."
"To áno, práve poradila Marnaviánom, ako sa rozmnožovať." Skeptický poznamenal radca.
"To je pravda, mňa to tiež nikdy nenapadlo. Zvláštne, prečo nám to nikdy nenapadlo?"
"Asi preto, že sme si neželali, aby sa Marnaviáni rozmnožovali. Ako zistíme o čom sa rozprávali?"
"Zaujímalo by ma to, ale možno je lepšie, nechať to tak. Dosť ju rozčuľuje, že je monitorovaná, všimli ste si. Niekedy ma spôsob vyjadrovania...dosť nezrozumiteľný."
"To bude tou vysokou aktivitou oboch mozgových hemisfér. V jej hlave sa odvíja niekoľko myšlienkových pochodov súčasne."
"Nemôže jej to ublížiť?"
"Pochybujem veličenstvo...len je ehmmm...múdrejšia, ako väčšina z nás, rýchlejšia, pohotovejšia. Aj v našej časovej línií jej IQ presahuje, vysoko nad hranice vyššej inteligencie. "

Ani si neuvedomila, ako zaspala. Cítila sa vyčerpaná. Vedľa postele stála lady Synaxen.
"Pospali ste si? Práve som vám chcela nastaviť dávku sedatív, aby ste si oddýchli, ale vidím, že to nie je potrebné." Usmievala sa.
"Neuspávajte ma, naozaj nemám problém so spánkom."
"Ako sa cítite výsosť?"
"Som unavená. Lady Synaxen, ako je to s tým mutačným génom. Veľa veciam nerozumiem."
"Zatiaľ vám to ešte nebudem zdôvodňovať. Budeme múdrejší, keď budeme mať všetky výsledky testov."
"Ďalšia vec, ktorá má zaráža. Ako som sa vlastne dostala do dvadsať-jednotky? Narodila som sa Meggy Lawrencovej, tak ako môžem byť vaša princezná?"
"Je to zložité, výsosť. Pokusím sa vám to vysvetliť. V čase, keď vaša mamička počala, bol spáchaný atentát. Bola tehotná, zhruba tri týždne. Neprežila útok, ale vás sa podarilo zachrániť."
"Troj-týždňové embryo? Tak to klobúk dole. Ako som sa dostala do maternice Meggy?" nechápala.
"Našli sme pozemšťanku, ktorej odumrel plod. Nevedela to. Iba sme vás vymenili. Vynosila vás." Usmievala sa.
"Ale genetika potvrdila, že som jej dcérou a dcérou svojho otca, teda toho, čo som si myslela, že je mojim otcom."
"Má to zrejme niečo s tým mutačným génom. Prispôsobil sa ich genetike."
"Ale vtedy som ho ešte nemohla mať. Skočila som nepovolenou trhlinou až neskôr." Presvedčivo sa usmiala.
"To by znamenalo, že nemusím byť vaša princezná...čo ak sa moje gény iba prispôsobili, génom panovníka?"
"Nie výsosť. Váš mutačný gén, sa dočasne prispôsobí, ale v podstate všetkých dvadsaťtri párov génov je nemenných a stabilných."
"Počkať, chcete mi povedať, že mám o jeden pár navyše?"
"Iba pri kontakte s iným genotypom. Inak sa správa nenápadne a nedá sa zistiť, pretože sa kamufluje, teda keď neviete, čo hľadať. Kým sme ho nehľadali, nevedeli sme, že vôbec vo vašom genetickom kóde existuje."
"To je nejaký prešibanec." Uškrnula sa.
"Ale aj tak to nevysvetľuje, prečo som sa prispôsobila genetike mojich nepravých rodičov. V tom čase som ho ešte nemala."
"Existuje ešte jedná možnosť. Získali ste ho počas vývoja v maternici. Zrejme o tom neviete, ale nepovolenou trhlinou ste prešli dvakrát. Je to na dlhé rozprávanie, nebudem vás s tým teraz zaťažovať. Snažte sa oddychovať."
"Viem o tom, povedal mi to Ian." Ticho hlesla a zaplavili ju spomienky a smútok.
"Sir Ian, zistil to?" prekvapene zvolala lekárka.
"Neviem, či myslíme na toho istého. Ian McKinclead...bol odtiaľto?"
"Bol?! Je odtiaľto.." Nechápavo vyhŕkla.
"Ten bastard! Ak mi poviete, že je nažive..."
"Prečo by nemal byť? " Dvere sa otvorili a dnu vošiel Janus. Rýchle sa uklonil.
"Lady Synaxen, nezachádzajte prosím do detailov...výsosť ešte nie je pripravená na mnoho podrobnosti." Upozornil ju a očami jej niečo naznačil. Pochopila.
"Ten sviniar jeden! Je nažive a ja som sa skoro pomiatla výčitkami. Pól roka som počula vo svojich snoch sekeru, čo ho sťala! Kde je ten smrad jeden, teraz?! Za toto toho bastarda nakopem do gulí!" skríkla úplne rozzúrená. Hneď nato spustila salvu nadávok, takže obaja na ňu civeli, šokovaný, širokou slovnou zásobou vulgarizmov.
"Ehmmm... má povinnosti." Rozpačito hlesol Janus, keď skončila so svojou serenádou.
"Výsosť, používali ste vulgarizmy presne šesťdesiat osem sekúnd a ani raz ste sa nezopakovali." Vytkla jej lekárka.
"Naozaj? Tak to som asi vyšla z cviku! Dokážem to oveľa dlhšie!" Odvrkla rozhorčená. Lekárka podišla k monitoru.
"Skúste ma uspať a dopadnete ako ten smrad Ian!" Zavrčala výhražne, ale viečka jej oťaželi. Snívala, že je doma. Smiala s Kilianom na niečom, čo zahlásil James. Uvedomila si, že sa usmieva, aj napriek tomu, že už je pri vedomí.
"Konečne si sa zobudila. Už som začal mať obavy, že ten mutačný gén má na teba nejaké vedľajšie účinky, alebo ťa priveľmi nadrogovali."
"Som zranená James, som slabá, takže potrebujem viac oddychu." Odvrkla mu v kódovanej reči..
"Prečo sa tak prihlúplo usmievaš?"
"Snívalo sa mi, že sme doma. Bol tam Kilian. Chcem ísť domov James." Zašepkala rozcítené.
"Tak to by si mala na tom zapracovať. V prvom rade potrebuješ šaty. Ja som ešte nezistil, kde je zdroj, ani ako tu elektromagnetickú sieť deaktivovať, ale zistil som mnoho zaujímavých veci."
"Viem, ako, povedal mi to Ben."
"Vytiahla si to z neho? Nerozumel som vašej komunikácií a zrejme nikto v tejto miestnosti."
"Nemajú ich jazyk v databáze. Nikdy spolu nekomunikovali, iba sa medzi sebou zabíjali a k tomu netreba veľa slov." cynický podotkla.
Dvere sa prudko otvorili.
"S kým sa to rozprávate, výsosť?!" prísne sa spýtal Janus.
"A čo vás do toho? A kde je úklon?!" zaškerila sa. Reprezentačne sa uklonil.
"Ospravedlňujem sa výsosť. Som zodpovedný za vašu bezpečnosť, preto odpustite, ak pôsobím niekedy prísne, či stroho." Hlesol a prešiel po izbe skenerom.
"Povedzte mi sir Janus, rozprávali ste sa niekedy sám so sebou?"
"Nie nahlas..." Pripustil.
"Ja sa rozprávam sama so sebou, hlavne ak analyzujem situáciu v ktorej sa nachádzam. Moje hemisféry pracujú súčasne a niekde sa tá emotívna prie s tou intelektuálnou. Samozrejme v súkromí, aby si niekto nepomyslel, že mi šibe. Ešte som si nezvykla, že ma špehujete. To je všetko."
"Nemyslím si, že vám ehmmm...že nie ste duševne v poriadku. Výsosť, nie je to sledovanie, je to v rámci bezpečnostných protokolov."
"Tak v rámci bezpečnostných protokolov si poznačte, že keď som osamote, rozprávam sa sama so sebou. Nebudete musieť zakaždým behať hore-dole. Dosť by ste sa totiž nachodili." Zasmiala sa.
"Aký je to jazyk?"
"Je to kód, precvičujem sa tým. Ak si myslíte, že vám ho dám, tak nato rýchle zabudnite. Chcem si ponechať aspoň kúsok súkromia."
"Výsosť vo vašom postavení nebudete mať možnosť zachovávať si súkromie."
"Práve preto sa mi nepáči byť vašou princeznou. Fakt ste si ma nepomýlili? Bola by som nesmierne potešená, pokiaľ by to bol omyl a ja by som sa vrátila k svojmu doterajšiemu životu."
"Neexistuje žiadna pochybnosť, výsosť."
"Výsosť sem, výsosť tam, nemohli by ste ma volať jednoducho Lara a prestať s tým poklonkovaním? Dráždi ma to k enormným reakciám."
"Nie je to vaše meno a takú familiárnosť si nesmiem dovoliť. Protokol sa musí prísne dodržiavať."
"Ste príliš upätý, to vám neprospieva. Nechajme to. Ak by vám to neprekážalo, mohli by ste mi priniesť jednú z tých vašich teplákových súprav. Rada by som sa obliekla."
"Myslím, že to nie je práve najvhodnejšie oblečenie, výsosť. Netušil som, čo chcete urobiť....myslím, naposledy." Takmer sa usmial.
"Vidíte, keby ste ma naposledy neposlúchli, už by som bola po smrti." Nechápavo na ňu hľadel.
"Váš nôž, sir Janus. Nebyť toho noža, umrela by som. Zachránil mi život." Usmiala sa.
"Spýtam sa, ale predpokladám, že lady Synaxen to nedovolí. Pripravujú vás na druhú operáciu, takže..."
"Akú operáciu? Čo mi chcú operovať tentokrát, myslela som, že už sa na mne na-operovali dosť."
"Vaše jazvy, výsosť."
"Čo je s nimi?"
"Odstránia sa výsosť, aby ste z estetického hľadiska..." Prekvapene zažmurkal, keď sa prudko posadila.
"Ak sa niekto dotkne, čo len jediného kúštička mojej kože, narobím na ňom také diery, že bude sám potrebovať plastiku!" zavrčala napajedená.
"Nechcete, aby vám ich odstránili? Máte ich naozaj veľa." Podotkol prekvapene.
"Prečo si nenecháte odstrániť tú vašu?"
"Ja? Pretože...vždy keď sa na seba pozriem v zrkadle, pripomenie mi chybu, ktorá ma takmer stála život. Vyvarujem sa opakovania niečoho podobného." Odvetil bez rozmýšľania.
"A uvažovali ste o tom, že je to dôvod, prečo si ich nechávam? Nenechala som si ich odstrániť, aj keď mi to matka navrhovala. V žiadnom prípade nedovolím, aby sa ma ktokoľvek dotkol!"
"Veličenstvo asi nebude zdieľať váš názor. Predpokladá sa, že ak vám ich odstránia, bude to mať lepší afekt na vašu psychiku a tým, že vám nebudú pripomínať minulosť, sa s ňou lepšie vyrovnáte!" Zagánila na neho.
"Aký ste len všetci múdry a viete, čo je pre mňa najlepšie?! Prineste mi vašu teplákovú súpravu, sir Janus!" zavelila.
"Musím sa spýtať, výsosť. Verím, že madam Félix nájde niečo vhodné ehmm.. po operácií."
"Došľaka! Neopovážte sem vpustiť tú bláznivú ženskú. Videli ste do čoho ma chcela navliecť?" Janus sa pri tej spomienke, uškrnul.
"Vydesili ste ju, chuderku...ehmm...ako som povedal. Všetko je presne naplánované. Neskôr vám prinesieme odev."
"Nebudete o mne rozhodovať!" zasyčala úplne bez seba od hnevu.
"Ja o vás nerozhodujem, výsosť. Ja iba plním príkazy."
"Takže som tu väzeň bez štipky práva, rozhodnúť sama o sebe?! Doteraz som sa starala sama o seba a šlo mi to celkom dobre. Verím, že sa o seba dokážem postarať aj naďalej."
"Nie ste väzeň výsosť. Prečo nenecháte na chvíľu rozhodovanie na niekom inom? Ste vyčerpaná, oddýchnite si, užite , že vás chce niekto rozmaznávať...hýčkať, zaslúžili ste si to."
"Vy sa nechávate hýčkať?"
"Nie výsosť, ja som vojak, ale vy ste princezná...upokojte sa, všetko bude v poriadku." Zmierlivo sa usmial.
"Ako to že ste nemali na sebe proti-chemické obleky, vy a vaši druhovia v zbroji? Ostatný mali" napadlo ju.
"Máme rezistenciu na marnaviánske toxíny." chladne odvetil. Chvíľu mu pátrala v očiach.
"To muselo bolieť, ako to, že ste prežili?"
"Prežili sme iba štyria." Ticho preriekol.
"Kto bol štvrtý? Nebol s vami." Zatváril sa nedostupne.
"Bol to ten sviniar Ian, že?" Odmietol jej odpovedať.
"Daj sa vypchať, plecháč!" vzkypela bezmocným hnevom a obrátila sa mu chrbtom. Neveriacký civel na jej chrbát. Pokrčil plecami a vyšiel.
"Je preč?" ticho sa spýtala.
"Áno, čo urobíme?"
"Najskôr sa musím postaviť z postele. Obávam sa, že skočím cez trhlinu tak, ako ma pán Boh stvoril,vlastne počkať! Použijem plachtu. Ako si na tom s energiou?"
"Som plne nabitý."
"Budeme potrebovať tvoj laser."
"Ak ho použijeme, nestihnem sa dobíjať, aby mi ostala nejaká energia, keď skočíme."
"Tak budeme improvizovať. Vyradíš laserom tú fotobunku na dverách. Získame tým čas, keď sa dvere zablokujú, ja odstránim silové pole."
"Ako to chceš urobiť?"
"Podľa Bena by zdroj mal byť v tom pravom rohu. Nájdem ho pomocou laku na vlasy. Zo-skratujem ho, tým džbánom vody, čo je na stolíku. Keď padne silové pole, skočíme."
"Myslíš, že to zvládneš? Keď odpojíš tú infúzku, dostavia sa bolesti a slabosť."
"Všimla som si, že ma dosah nejakých päť metrov. To je dosť nato, aby som to zvládla. Potom mi to už bude jedno."
"Kam skočíme?"
"Najskôr domov, neviem koľko času ubehlo, ako sme odišli...takže keď ma nájdu, zranenú...bude to dôveryhodné. Predstav si, že sa tam objavím úplne v poriadku? Ako by som to vysvetlila. Takto sa budem môcť vyhovárať na stratu pamäti a potom skočíme do dvanástky...aj ty sa zatiaľ dobiješ."
"Podľa toho, čo som zistil, ubehol skoro rok."
"To si robíš srandu. Zrejme ma už pochovali. Práve preto to musíme urobiť takto."
"A čo ak títo pôjdu za nami, chytia ťa a privedú späť?"
"Majú problém s dvadsať jednotkou, nedokážu sa v tomto časovom pásme orientovať, je akési popletené...počkaj, sme preč... rok? To znamená, že sme...." Rýchle prepočítavala.
"Niekde v šesťdesiatom-ôsmom storočí. Pekné...kto by to povedal a nerozpadla som sa na prach, takže sem asi len predsa patrím. Nevadí, chcem ísť domov a premyslieť si, čo ďalej. Potrebujem to všetko stráviť. Nepodriadim sa tomuto princezničkovskému syndrómu, chcem svoj život naspäť. Takže ideme nato?"
"Súhlasím, už ma nebaví hrať sa na video-hru, či primitívny binárny reťazec. Skús sa pozbierať z tej postele."
"To pôjde."
Trvalo jej pol hodinu, kým bola schopná stať na nohách. Stiahla plachtu z postele a pohárom, ktorý odbila na rohu stolíka ju narezala. Len, čo ju porozrezovala a prispôsobila, aby sa do nej pozväzovala, ako do tógy, otvorili sa dvere.
"Čo to robíte, výsosť?" priškrtené zasipel Janus.
"Keďže ste mi odmietli dať šaty, vyrobila som si svoje! Dobré, nie? Ako grécka tóga", odvrkla posmešne.
"Okamžite sa vrátite do postele!" prikázal.
"Lebo čo, pobijeme sa? Len do toho, s radosťou vás nakopem!" Zaškerila sa. Zafučal, zaťal zuby a vyšiel.
"To nie je dobré, teraz privolá tú veľkú, zelenú tetuľu a na-dopujú ťa!" Upozornil ju James.
"Nuž tak prišiel čas, im dať zbohom, aktivuj laser." Prudko sa zohla k stolíku a vybrala lak na vlasy. Bolesti ešte stále necítila, ešte stále bola v dosahu infúzie. Ihlu zatiaľ nevybrala.
"Zameraj tu fotobunku, či čo to je, plný výkon...teraz!" S prešťastným výkrikom sledovala, ako James odpálil bezpečnostný senzor na dverách. Spustil sa poplach. V pravom kúte nastriekala lak na vlasy. Uvedomila si, že holá stena bol len virtuálny blok. Hneď za nim našla panel s ovládaním.
"Super mám ho!" Zadýchaná sa dostala ku komode na ktorej bol položený džbán s vodou. Z druhej strany dverí sa zbehli hliadky, Janus aj lekárka.
"Výsosť, odstúpte od tých dvier, musíme ich otvoriť manuálne!" zavelil Janus. Ukázala mu stredný prst, rozohnala sa a hodila džbán. V rohu miestnosti nastal skrat, vedenie zadymilo a vyšľahol plameň.
"Upozornenie, elektromagnetický štít je oslabený! Silové pole na polovičný výkon...štyridsať percent, tridsať..." Odpočítaval monotónne počítač. Podišla k stolíku a vybrala náhrdelník. Rýchle nastavovala súradnice. Vrhla pohľad k dverám. Technici pílili dvere laserom. Nemala veľa času.
"Silové pole de-aktivované." Konečne sa ozval počítač nad jej hlavou.
"Ideme domov James!" nadšene zvolala a otvorila trhlinu. Bez zaváhania vykročila. Tesne pred tým, ako vošla sa obrátila k dverám. Lady Synaxen na ňu hľadela a vydesené si prikrývala rukou ústa. Janus na ňu gánil. Zachvela sa. Teraz by sa mu nechcela dostať do rúk. Neodpustila si zlomyseľný úsmev a zodvihla ruku. "Papa!" zamávala, vytiahla ihlu, hodila ju smerom do izby a vstúpila do trhliny.

Komentáre 5

aknit11 dňa 29.09.2014 - 14:34

Dnes také dlhé dielisko, aby ste ma nekritizovali, že ako som to ukončila :-)

Lenka R dňa 30.09.2014 - 09:03

No teda , Aknit - to je úžasné , neuveriteľné , super čítanie !!!!
Klobúk dolu , nech si myslím čokoľvek ako sa asi bude dej rozvíjať ďalej , ty pridáš niečo úplne nepredvídateľné (sun)
Včera som sa snažila prečítať všetky diely , ktoré som ešte nečítala naraz, ale mala som moooc práce, tak som nestíhala. Dnes ráno keď som zapla počítač ,toto bolo prvé čo som si otvorila :-)
A už budem netrpezlivo čakať na ďalšie pokračovanie...
Prajem krásny deň tebe aj všetkým dievčatám na tejto stránke :-)

LanaSavara dňa 30.09.2014 - 10:47

jeeejda dalsie pokracivanie :-).Rano som sem nakukla a radost ako na Vianoce :-). Ale musela som to citat na dva krat, povinnosti nedovolili. Je to ako droga, clovek nema pokoja :-)
Tak Ian zije jupii. Tan jej komentar bol dobry, 68 sekund bez opakovania, mna picne (rofl). Som zvedava co bude dalej. Ankit Tvoja fantazia je uzasna, clovek nikdy nevie co do toho pridas a ako to vyvrbi (y)

nevetko dňa 30.09.2014 - 21:55

ja zasa posledná .:-O:-O:-O:-O:-O ty Brďo to zasa bolo že rok bola preč no som zvedavá ako toto dopadne ???? už sa neviem dočkať ďalšieho dielu .(y)(y)(y)

tomicka dňa 01.10.2014 - 12:16

Nie si Nevetko, ja som posledna :-) Niet, co dodat, dievcence uz vsetko napisali:-) snad predsa nieco (clap)(clap)(clap)