Skočiť na hlavný obsah

Lara 36

Pridal aknit11
dňa 01.10.2014 09:55

"Kilian, zase si celú noc chľastal! Dočerta, čo je to s tebou?! Pozri sa na seba, ako ťa doriadil, dal si sa k masochistom, či čo?!" Hučal mu tréner do tváre. Sedel na stoličke v rohu ringu a ošetrovateľ mu narýchlo pchal tampón do nosa i zastavoval krvácanie z rozbitého obočia.
"Daj mi pokoj, dám ho dole!" Odvrkol.
"Tak sa s nim nehraj, už si ho mohol poslať medzi mŕtvoly!" Reval vedľa neho rozčúlený manažér, aby prehlušil burácajúci dav.

Dopadla na zem. Bolesť ju ochromila, takže sa so stonaním ledva zodvihla na lakeť.
"Kde to sme?"
"Sme doma, v parku pred domom...mám zlú správu. Je tma, takže sa nemôžem dobiť. O chvíľu sa vypnem. Je mi to ľúto." Slabým hláskom zašepkal James.
"Dokážeš ešte nájsť Kiliana?!"
"Možno, ale nedokážem už zavolať. Môžem mu poslať správu."
"Tak to urob a rýchlo...Kruci! Ak sa z tohto dostanem...pôjdem do školy a budem úplne normálny pubertiak." Zaškrípala zubami od bolesti a uchopila sa lavičky, na ktorú najskôr nemohla dosiahnuť a tak sa pomaly posúvajúc k nej, viac-menej doplazila.
"Stihol som poslať správu, ale aj záložný zdroj je na nule...ahoj La..." Počítač sa vypol. Mobilizovala svoje sily a zodvihla sa pomocou lavičky. Sťažka dosadla a zaúpela. Hlava jej trešťala, nos sa rozkrvácal a uvedomila si, že rana na bruchu tiež.
"Tlakom v trhline pošklbalo stehy. Bol to poriadne dlhý skok! Dúfam, že len vonkajšie...švihaj Kilian, pretože vôbec netuším, ako sa odtiaľto dostať bez pomoci, do nemocnice." Pomyslela si, syčiac od bolesti.

"Pól minúty! Vzchop sa, tu máš vodu!" Tréner stal pred nim. Do ringu vyskočil jeho bratranec.
"Pána, ty vypadáš! Blbne ti mobil, bliká na červeno, ako keby signalizoval vírus, možno je to dôležité." Ukázal mu telefón. Kilian vyvalil oči.
"Otvor mi správu!" vyskočil.
"Desať sekúnd! Priprav sa." Preletel textovku očami.
"Nemôžem, ja musím ísť!" Hlesol šokovaný.
"To nech ti ani nenapadne! Ring voľný, poďme!" Ozval sa zvon, ktorý oznamoval začiatok ďalšieho kola v zápasení voľným štýlom. Kilian preletel očami po svojom súperovi, ktorý proti nemu vyštartoval. Vyčkal príhodný okamih vyskočil a dvojskokom ho skopol na zem. Protivník zostal ležať a Kilian sa rozbehol do rohu. Vypľul chránič na zuby. Rozhodca začal odpočet a dav šalel.
"Rýchle daj mi dole rukavice. Musím ísť!" skríkol.
"Musíš počkať a prebrať cenu! Zbláznil si sa?!" Reval do hluku v hale tréner.
"Preber to za mňa, aj prachy. Je to smrteľné dôležité." Zhodil druhú rukavicu, zdrapol uterák, svoje tričko. Za behu si ho navliekal. Bežal smerom k šatniam. Vedel, že zadným vchodom sa dostane najrýchlejšie von. Boli to len tri bloky. V hlave mi bilo na poplach.
"Potrebujem pomoc, v parku pred domom, súrne." Presne v tom okamihu, ako prečítal správu, vytriezvel. Posledný rok bol veľmi zlý. Nedokázal sa vyrovnať s tým, že ju stratil. Často svoje zlyhanie utápal v alkohole. Zmizla bez stopy. Predstavoval si tisíce scenárov, čo sa jej mohlo prihodiť. Pátral po nej...prvé mesiace. Potom to vzdal. Nemohla byť nažive. Keby bola, objavila by sa. Poradila by si. Poznal ju, nikdy sa nevzdávala. Nech by bola v akomkoľvek zajatí, utiekla by. A teraz táto správa. Nerozumel sám sebe, prečo číslo už dávno nevymazal. Nechával si ho, aj s bezpečnostnou aplikáciou. Kedysi sa dohodli, že ak bude v nebezpečenstve, použije ju. Bol to taký ich červený alarm. Nevedel, prečo beží cez mesto, ako šialenec. Nemohla to byť ona. Je mŕtva...ale nádej v ňom vzplanula, ako pochodeň a nechcela sa uhasiť. Musel to aspoň preveriť. Už bol blízko. Srdce mu udieralo až v ušiach.
"Lara!" skríkol do tmy, len čo vtrielil do parku. Skríkol ešte raz, ale nedostal žiadnu odpoveď. V duchu si vynadal do bláznov. Vedel to a predsa sa nechal uniesť. Potom to začul. Akoby udieral kov na kov. Rozbehol sa za tým zvukom. Vzadu zazrel niečo biele. Dobehol lapajúc po dychu a nedokázal vyriecť ani slovo. Sedela na lavičke v akejsi biele róbe a udierala náramkom o kovové držadlo. Úľavou ho pustila a objala sa aj druhou rukou okolo pása.
"Kruci! To vám trvalo Kilian!" Zašepkala utrápene.
"Lara preboha! Ja...už som nedúfal..." Zastonal a podišiel k nej, ako hypnotizovaný.
"Aj ja vás rada vidím Kilian." Hlesla. Prizrela sa mu. Aj v tme videla jeho rozbité obočie, krvácajúci nos a napuchnuté ústa.
"Vyzeráte horšie, ako ja. " Uškrnula sa s bolestnou grimasou.
"Myslel som, že ste mŕtva!" zvolal zničene.
"O chvíľu budem, ak mi okamžite nezavoláte záchranku..." Bolestne šepla a uvoľnila ruky, ktorými sa objímala cez brucho. Zazrel tmavý fľak na bielej látke.
"Ježiši!" Vytrhol si telefón z vrecka a okamžite privolal záchrannú službu. Hneď potom k nej priskočil, zodvihol do náručia a položil na zem. Už stonala, nesnažila sa ovládať. Roztrhol tenký materiál. Vrátil sa pár metrov a zodvihol uterák, ktorý pustil z rúk, hneď ako ju zazrel. Pritlačil ho na ranu.
"Nieže teraz umriete, keď ste sa vrátili...to by od vás nebolo pekné! O chvíľu je tu pomoc." Dohováral jej nežne a pritláčal na ranu. Z diaľky začul sirénu sanitky.
"Už sú tu...len vydržte!" šepkal jej prosebne.
"Vezmite Jamesa, aj môj náhrdelník...nesmú ho nájsť." Zamumlala tesne pred tým, ako stratila vedomie. Rýchle jej cez hlavu pretiahol retiazku a vložil si ju do vrecka. Sanitka zastavila tesne pri nich. Hneď za nimi nasledovalo policajné auto. Odstúpil a z lavičky nepozorovane zobral náramok. Nasadil si ho na ruku.
"Tak ste späť, obaja." Zamrmlal si, hľadiac na náramok.
"Vy ste ju našli?" Podišiel k nemu policajt.
"Poslala mi správu. Vyviedlo ma to z miery, bežal som sem a našiel ju takúto ."
"Poslala vám správu? A čo sa stalo vám?" vyzvedal podozrievavo uniformovaný policajt.
"Mal som zápas, zápasím vo voľnom štýle. Vtedy mi zapípala textovku. Letel som sem ozlomkrk...a našiel ju."
"Poznáte to dievča?"
"Samozrejme, je to Lara Bradleyová. Zmizla takmer pred rokom. Pri útoku extrémistov. Kontaktujte detektíva Dirmasela, ja s ňou pôjdem do nemocnice. A dajte vedieť pani Lawrencovej, je to jej teta, žila u nej." Policajt na neho hľadel, akoby mu preskočilo.
"Tá Lara Bradleyová?"
"Áno, tá Lara Bradleyová. V čase zmiznutia som bol jej bezpečnostný konzultant. Moje meno je Kilian Garnier...idem s ňou." Rozbehol sa k sanitke a nastúpil.

Meggy prezerala plány a robila posledné úpravy. Šija jej stuhla a tak si rukou masírovala. Posledné dni boli veľmi vyčerpávajúce.
"Ale už len dva dni. Dokončím svoju prácu a vrátim sa do štátov." Vzdychla. Posledné mesiace ju poznamenali. Odvtedy, ako zmizla Lara. Takmer ju to položilo. Vrhla sa do práce, aby utlmila neodbytné otázky a strach kam sa podela jej dcéra. Nechcela uveriť, že je mŕtva. Zmizla bez stopy a to ju utvrdzovalo, že použila tu svoju časopriestorovú trhlinu. Každým dňom dúfala, že sa vráti...ale nevracala sa. Pred troma mesiacmi si musela pripustiť, že keby bolo jej dievčatko nažive, vrátilo by sa. Známa bolesť jej zase zaplavila útroby. Vyhŕkli jej slzy, potlačila ich a prinútila sa sústrediť na organizačné veci, ktoré ležali pred ňou na stole. Chlipla si čaj, ktorý jej Juliette priniesla. Mala v nej veľkú oporu. Tá jednoduchá ženička ju svojou empatiou, neraz zbavila bolesti. Zahnala jej pochmúrne nálady a smútok. Zazvonil jej telefón. Neznáme číslo. Vrhla pohľad na hodiny, ktoré ukazovali takmer polnoc. Vstala a so šálkou v ruke sa ohlásila. Neznámy hlas v telefóne jej neosobne oznámil....šálka jej vypadla z ruky. Rozbila sa, ale ona to nevnímala. Iba stála, neschopná pohybu.
"Ste v poriadku madam? Počula som nejaký hluk..." Juliette vošla.
"Juliette....na...našli ju...našli Laru...žije!" Habkala roztrasená. Dosadla na stoličku a rozplakala sa.
"Neplačte madam, to je predsa vynikajúca správa...upokojte sa srdiečko." Chlácholila ju bacuľatá ženička. Meggy prudko vstala.
"Musím ísť do nemocnice. Ohláste Róberta, vyrazíme okamžite, len si vezmem sveter." Rozbehla sa k veľkému šatníku na chodbe.
Už zdiaľky zazrela pred budovou nemocnice, novinárov, akoby bolo poludnie a nie polnoc.
"Obíďte to Róbert, do garáži, vyveziem sa hore výťahom...na tých havranov naozaj nemám náladu." znechutene, netrpezlivo zvolala.
Na oddelení traumatológie jej v ústrety vyšiel detektív Dirmasel. Zdvorilo ju pozdravil. Pred rokom sa nerozišli práve najlepšie. Obvinila ho, že je za všetko zodpovedný. Keby Laru nevzal na miesto činu, nenapadla by ich skupina extrémistov a Lara by nezmizla.
"Kde je?!" Nezdvorilo na neho vyštekla.
"Práve ju operujú, je zranená, ale podstatné je, že žije..." Ticho vysvetľoval.
"Čo sa vlastne stalo, kde bola...kde ju našli, kto?!" zahrnula ho otázkami.
"Poslala správu Kilianovi Garnierovi, rozbehol sa ju hľadať a našiel ju...v zlom stave, ale lekár jej dáva dobrú prognózu. Rany, ktoré má, sú podľa lekára staršieho dáta a boli ošetrené. Zrejme sa pri nejakom zápase zase pootvárali."
"Kde je Kilian?"
"Je pri operačke. Tadiaľto madam." Viedol ju chodbou.
Kilian sedel pred operačnou sálou a nevedel, čo sa to s nim robí. Nával radosti sa striedali so záchvatom zúrivosti. Keď zazrel jej pomliaždené hrdlo a dolámaný nos, tvár modrú...zrejme jej do prínosných dutín podliala krv zo zlomeného nosa...keby tak dostal do rúk toho, čo to urobil...zabil by ho! Preboha! Veď ju prebodli....možno ju aj znásilnili. Najradšej by reval od bolesti, hnevu a bezmocnosti. Neostávalo mu len sedieť a čakať. Pridala sa k nemu pani Lawrencová. Vysvetlil jej, čo sa odohralo a ona sa ticho rozplakala.
"Prestala som dúfať, myslela som...že je mŕtva..." Zašepkala, keď sa konečne utíšila.

"Veličenstvo, neviem, čo povedať, opäť som sklamal." Zahanbene hlesol Janus.
"Ste na seba veľmi prísny sir Janus. Videl som záznam." Odvetil mu zamyslené kráľ.
"Čo navrhujete sir Janus?"
"Musíme princeznú okamžite nájsť a priviesť naspäť. Je v nebezpečenstve. Ten, kto poslal Marnaviána...ja viem, že teraz je v bezpečí, z ich strany...ale existuje veľa nájomných vrahov." Znepokojene vyhŕkol radca.
"Povolajte sira Iana, bol úspešný v jej stopovaní. Pozná jej myslenie, odhadne kam sa vracia a kde sa pohybuje. " Navrhol Janus
"Nájdete princeznú a privediete ju domov. Tentokrát to urobíme inak. Neuvedomil som si, že sa cítila, ako väzeň." Priznal nahlas kráľ.
"Veličenstvo, nepredpokladám, že sir Ian je najlepšia voľba. Je na neho veľmi nahnevaná, aspoň koľko som usúdil zo záznamu." Prehovoril tajomník.
"Sir Ian je najschopnejší z nás všetkých. A princezná Noriana reagovala tak prudko...pretože si vyvinula k sirovi Ianovi určitú citovú náklonnosť. Keď ho videla umierať, otriaslo to jej citmi, netušila, že je to len virtuálna maska. Dosť netaktne sa dozvedela, že je nažive...a...." Oponoval Janus.
"Ako je na tom sir Ian so spomienkami?"
"Keďže evakuačný team sa dostavil neskoro...ehmmm...objavili sa určité problémy. Podľa lady Synaxen sa zotavil a je zdravý. Plní momentálne svoju úlohu na treťom mesiaci Xary."
"Je zázrak, že prežil. Virtuálny obal aj elekto-rmagnetický štít sa zablokoval, takže sekera ich narušila a dostal plný zásah prestupného elektrolytického napätia. Mal určitý čas problém so spomienkami, ale je už úplne v poriadku."
"Povolajte ho, zrejme nám dokáže veľa veci objasniť...ako sa vyrovnal so svojim srdečným problémom?"
"Je to vojak pane. Vie, kde je jeho miesto. V dvanástom storočí sa zamiloval do dievčaťa o ktorom nemal ani potuchy, kým je. Nevedeli sme to ani my...až do jeho odchodu z dvanásteho storočia. Chybou bolo, že bol poslaný do tohto storočia bez spomienok, takže si nespomínal na svoj pôvod. Veličenstvo v rôznych časových úsekoch sme vyslali veľa rytierov a pokúšali sa nájsť princeznú. Každý z rytierov si spomenie na svoju minulosť, až tesne pred evakuáciou domov...chceme, aby sa zžili s prostredím. Ak by si pamätali, ťažko by sa prispôsobovali. Na druhú stranu je nevýhodou, že často považujú tieto miesta za svoj domov a dochádza k situáciám, keď si vybudujú citové väzby. Žiaľ po návrate si ich pamätajú, čo v nich neraz vyvoláva zmiešané pocity, smútok a túžbu vrátiť sa tam." Vysvetľoval sir Janus.
"Nikdy som nevnímal, že to môže byť také komplikované a koľko musí jeden rytier obetovať svojej vlasti."
"Každý, kto vstupuje do služby tak činí dobrovoľne, prejde tvrdým výcvikom a je oboznámený so svojimi povinnosťami." Chladne preriekol Janus.
"Dobre sir Janus. Premyslite si strategický plán. Očakávam vás so sirom Ianom zajtra ráno." Prepustil ho panovník.

Ryan sedel vo svojej kancelárií a prezeral si sériu fotografií z miesta činu. Mobil ho upozornil na medzinárodný hovor a okamžite stŕpol. Žiadal detektíva Dirmasela o informácie ohľadne zmiznutia dievčaťa, ktoré mu dva roky nedávalo spávať. Pred rokom za nevysvetliteľných okolnosti zmizla, pri akcií Interpolu, proti teroristom. Nemala tam byť. Bolo to mladé dievča a o práci v utajení, či postupe špeciálnych zásahov, nemala ani potuchy. Nestalo by sa to, keby tam nebola. Avšak poznal Laru, primiešala sa do toho. Do všetkého sa vrhala na hlavu. Pátral po nej na vlastnú päsť, ale nikam to neviedlo, akoby sa vyparila. Zaváhal a so zovretým hrdlom uvažoval, či sa ohlásiť. Nechcel to vedieť. Zo dlhoročných skúsenosti práce agenta vedel, že po takomto dlhom čase...mohli nájsť iba telo. Ruka sa mu zachvela, keď sa prinútil zobrať do ruky telefón.
"Zdravím vás agent Samers. Žiadali ste, aby som vás informoval, pokiaľ sa vyskytnú nové informácie v prípade Lary Bradleyovej." Začal chladne francúzsky detektív.
"Našli ste telo?" stíšene vyriekol.
"Nie,našli sme dievča."
"Nažive?!" Vyhŕkol a zabránil radosti, aby mu zaplavilo vnútro. To predsa nebolo možné.
"Zatiaľ, je v dosť dezolátnom stave, ale áno, žije."
"Kde, ako?" na viac sa nezmohol.
"Jednoducho sa objavila v parku pred domom. Našiel ju jej telesný strážca potom, ako mu poslala textovku."
"Viete niečo podrobnejšie, kde ju držali, čo sa s ňou dialo?"
"Zatiaľ nie, je po operácií, niekto ju prebodol...potom takmer uškrtil. Má otras mozgu a dolámaný nos a obranné zranenia. Bude trvať pár dni, kým bude schopná vypovedať."
"Vďaka za informácie detektív, cením si to.

"Rád vás vidím sir Ian a som tiež nesmierne rád, že ste sa tak dobre zotavili...ehmmm...po tej nehode." Panovník obom rytierom pokynul, aby vstali.
"Veľmi si vážim vašu starostlivosť veličenstvo. Sir Janus mi vysvetlil situáciu, prejdem priamo k veci. Zo skúsenosti, ktoré mám s Larou, prepáčte, princeznou Norianou...bude ťažké ju vystopovať. Je veľmi vynaliezavá a celkom určite už zmizla a zamietla za sebou stopy. Ak vezmeme do úvahy časový sled, má dostatok času, aby si pripravila nejaké miesto, kde bude žiť."
"Robí nám starosti jej zranenie."
"Princezná Noriana si dokáže pomôcť veličenstvo. Neviem ako to robí, ale dokáže si rany vyliečiť za pár minút"
"Čo sa mi to snažíte povedať?!"
"Bol som svedkom, keď po rane, neostala za pár hodín iba jazva. Netuším, aký preparát používa, ale je to skutočne tak."
"Nikto nato neprišiel? Znamenalo by to pre ňu len ďalšie ohrozenie. Zrejme by mnohých zaujímalo, ako je to možné..."
"Fenomenálne to vždy zahrala tak, aby to všetko vyzeralo ako nevysvetliteľná náhoda...Veličenstvo, čo sa týka...v dvanástom storočí, ospravedlňujem sa za svoje konanie, netušil som kým je..." Začal najskôr váhavo.
"To je v poriadku sir Ian, nezazlievam vám to. Čo všetko sa odohrávalo v dvanástom storočí?" Ian im v skratke vyrozprával sled udalosti.
"Takže druhý krát, keď navštívila dvanástku sa v jej spoločnosti, nachádzal ten muž. Zistili ste o ňom niečo viac?"
"Nie veličenstvo, len to, že bol smrteľne zranený a princezná ho vyliečila. Mali veľmi zvláštny vzťah. Navidomoči k nemu cítila nevraživosť a antipatiu, ale keď ho zranili, vydesila sa a bola v stave prejsť nepovolenou trhlinou, aby ho zachránila."
"Takže vtedy prešla nepovolenou trhlinou druhý krát?!"
"Áno. Zachránila ho. Keď som ju vystopoval v dvadsať jednotke...vytiahol som ich z toho zbúraniska, tesne pred molekulárnym rozkladom, zase boli spolu...je to agent ich bezpečnostných zložiek..strážca zákona." Začal rozprávať a opätovne vysvetľovať, čo sa odohralo.
"Po tom zásahu...bola zdravá...ale aj on. Neustále ju prenasledoval a žiadal vysvetlenie...ehmmm...princezná Noriana mu vymazala spomienky, ale uvedomoval si, že s tým všetkým ma niečo spoločné. Napriek vzájomnej nevraživosti sa fyzický spojili, asi to bol dôsledok stresovej situácie...princezná sa postarala, aby si to nepamätal a kategorický pohoršene to poprel. Posledne dni pred tou nehodou, načo si jasne spomínam, bola recepcia výsosť a niečo sa stalo...mám tu určité výpadky. Neviem, prečo sme šli do dvanásteho storočia, ale bol som s ňou v tej jej laboratórií, prvý krát ma tam dobrovoľne vpustila, takže sa muselo jednať o niečo závažne. Nastavila tam elektro-magnetické štíty, nemohol som preniknúť."
"Elektromagnetické štíty v dvadsať jednotke?"
"Veličenstvo, princezná je skutočne veľmi múdra a veľmi rýchlo si dokáže hľadať riešenie. Vyvinula veľa veci, ktoré sa takmer rovnajú s našimi...aj keď sú primitívnejšie. Vzhľadom k technológiám a materiálom, ktoré ma k dispozícií, je to napriek všetkému funkčné a geniálne."
"Takže si nepamätáte prečo sa s vami nakoniec spojila?"
"Nie, veličenstvo, toto je jediný úsek mojich spomienok, ktoré sa mi zatiaľ neobnovili. Viem len, že sme sme sa stretli na tej recepcií, mám záblesk z tej pivnice...a z boja pri Hattine, nič viac..."
"Bojovala pri Hattine?!" ohromený panovník sťažka prehltol.
"Áno veličenstvo. Výsosť je veľmi schopný bojovník. Nepoznám veľa rytierov o ktorých by som mohol povedať, že sa jej vyrovnajú."
"Už ste zistili sir Janus, ako sa dostala k časovaču?"
"Princezná Noriana ma svoj vlastný...niekoľko..." Informoval ich Ian.
"Prezreli sme ju, nemala ho so sebou." Oponoval Janus.
"Čo všetko mala zo sebou?!" zaujímalo Iana. Panovník kývol rukou a holografický záznam sa vzápätí objavil.
"Ten náramok o ktorom sme si mysleli, že je časovač, bola len nejaká základná aplikácia na počúvanie hudby a prezeranie, videa i fotografií. Žiaľ až po jej úteku, pri analýze záznamov, sme si všimli, že ma zabudovaný laser. Náhrdelník je zase digitálny foto-rámik...náušnice bežný šperk z tohto obdobia..." Vykladal Janus.
"Nerozprávala sa náhodou sama so sebou?" zamyslený Ian vyzvedal.
"Áno, ako to vieš? Hovorila nejakým kódom, povedala, že sa precvičuje..." Ian sa víťazoslávne usmial.
"James..."
"Kto je James?"
"Je to jej vysoko kapacitný počítač, má simulácie ľudských emócií a je úplne samostatný, umelá inteligencia."
"Chceš mi povedať, že ten počítač je schopný sám rozhodovať a použiť krycí manéver?"
"Naposledy, keď som ho videl mi vyplazoval jazyk, má simulácie ľudských emócií, ako zdroj zrejme slúžila princezná. Má dosť nevyberaný slovník." Kyslo skonštatoval Ian.
"A časovač je v tom náhrdelníku. Náušnice su komunikačné zariadenie, cez ne komunikovala s počítačom...počuje ho, ale okolie nie. To je všetko, čo si dokážem vybaviť. Princezná Noriana...ako som už povedal je veľmi vynaliezavá a inteligentná, bude ťažké ju dostihnúť. Nebojí sa bolesti, nemá strach pred smrťou, čo ju posúva do veľmi nebezpečnej sféry. Budem sa opakovať, ale zrejme je to tým, že sa dokáže vyliečiť a netuším, čím, alebo ako to robí. Verím, že po pár hodinách na zemi bola zdravá."
"Som ohúrený!" vyhŕkol vládca. Ian očami prelietal záznam.
"Stop, spomaliť...a toto je čo?" zahundral si a sledoval spomalený pohyb ruky princezny.
"Morzeovka, vyklepkáva morzeovku...je to jeden z prvých signalizačných kódov, aký kedy existoval. Používal sa ako svetelná, alebo telegrafická komunikácia, už so vyšiel z cviku...bude potrebovať čas, kým si osviežim pamäť."
"Pustite sa do toho sir Ian, máte k dispozícií všetky prostriedky, snáď zistíme niečo, čo nás navedie, kam šla...Z pochopiteľných dôvodov nemôžeme privolať pomoc...nezasvätenú pomoc. Musíme to udržať v tajnosti." Prehovoril zamyslený radca.
"Jednoznačne najskôr išla do dvadsiateho prvého storočia. Vie, že tu máme veľké problémy so sledovaním. Nájde si bezpečné miesto, aby sme ju nenašli a odtiaľ bude cestovať ďalej...ale v podstate sa bude vždy vracať na jedno a to isté miesto. To by nám mohlo pomôcť, po čase ju vystopovať."
"Páni očakávam, že urobíte všetko preto, aby ste ju našli. Priveďte ju späť. Máte všetky právomoci a môžete použiť akékoľvek prostriedky na jej bezpečný návrat." Panovník ich prepustil.
"Ako sa cítiš?" spýtal sa Ian svojho priateľa z detstva.
"Ako debil. Poriadne si z nás vystrelila, zrušila silové pole, džbánom vody."
"Nato si časom zvykneš. Čaká nás ešte nejeden jej husársky kúsok. Nebude ľahké ju dostať späť, hlavne ak si zmyslela, že je to posledná vec, ktorá jej chýba ku šťastiu."
"Ako si to zvládol? Mňa neustále provokovala a...musel som vynaložiť všetko svoje sebaovládanie, aby som ju.."
"Neprehol cez koleno? Ver mi, že som mal neraz neodolateľné nutkanie. Ale vie byť aj veľmi milá, je empatická a rada pomáha. Ak si myslí, že stojíš zato, pôjde pre teba aj do pekla len, aby ti pomohla. Priprav sa nato, že nás čaká nejedno sklamanie a trapas, je to malý zlomyseľný škriatok!" zasmial sa Ian.
"Preboha! Bude ná vládnuť malý zlomyseľný škriatok?!" muži si vymenili pohľady a rozrehotali sa.
"Ešte niečo, nepodarilo sa ti na love za princeznou, náhodou naraziť na jej manžela?"
"Ona sa vydala?" nevychádzal z údivu Ian.
"Asi áno, aspoň to tvrdila, alebo je možné, že klamala?"
"Väčšinou je pravdovravná, ale ak sa cíti ohrozená, alebo sa snaží niekoho chrániť...blafuje a klame bez mihnutia oka. Nezistíš to."
"Som rád, že si späť! Máš aspoň akú-takú predstavu, kde začať." Vyhlásil Janus.
"Musíme sa hneď vydať na cestu. Každá hodina tu, je tam...je preč dvadsaťjeden hodín, to by znamenalo...že je v dvadsať jednotke zhruba tri mesiace..."

Monotónne pípanie monitora a neónová lampa, ktorá ju na chvíľu oslepila v nej vyvolala vlnu radosti.
"Milujem dvadsať-jednotku." Zachrčala do kyslíkovej masky. Dve osoby, ktoré tak túžobne chcela vidieť, sa nad ňou okamžite sklonili.
"Lara srdiečko..." šepkajúc sa jej dotkla Meggy a po tvári sa jej rozkotúľali slzy. Kilian ju zamračený pozoroval.
"Zrazili ste sa...s tankom?!" zachichotala sa, ale to nemala robiť, lebo ju zachvátil kašeľ, ktorý spôsobil, že ju začalo napínať na vracanie. Zareagoval okamžite. Obrátil ju na bok, strhol jej masku a zároveň podložil papierovú misku, ak by dávila.
"To je z narkózy a zrejme aj toho otrasu mozgu." Žalúdok sa upokojil a tak ju jemne vrátil zase na chrbát a nasadil kyslíkovú masku. Uvedomila si, že ma výstuž nosa a zafixovaný krk.
"Máte môj náramok?" Sťažka obracala jazykom. Prikývol ustarostene visiac na jej perách.
"Strčte ho pod tu neónku, alebo...uv lampu...aby sa dobil, je vyšťavený..." Zaspala.
Nadobudla vedomie práve vo chvíli, keď dnu vošla lekárka a požiadala ostatných, aby opustili izbu, pretože potrebuje vyšetriť pacientku. Cítila sa o čosi lepšie. Nevoľnosť, aj malátnosť prešla. Odhrnula si vlasy z oči. Na zápästí mala náramok. "Zlatý Kilian", pomyslela si.
"Dobré ráno slečna, ako sa cítite?" s úsmevom jej zasvietila do oči. Pohľad oči, tá nežnosť a vrúcnosť, jej pripomenuli....prudko sa odtiahla a pripravila na útok. Zagánila na ženu. Lekárka cúvla.
"Neublížim vám výsosť, upokojte sa." Šepla a zodvihla ruky, aby videla, že ich má prázdne.
"Ben?!" neveriacky zašepkala. Hneď, ako uvoľnila napäté svalstvo, zastonala od bolesti.
"Priniesol som vám darček..." S úsmevom jej priložil na rameno malý prístroj. O pár sekúnd pocítila úľavu.
"Waw! Mazli ste im ten matroš, proti bolesti." Uškrnula sa a konečne zhlboka nadýchla.
"Je to širokospektrálne analgetikum." Pokrčil plecami a neprestal sa usmievať.
"Poviem vám, je to riadne prekvapko...dúfam, že nemáte v pätách plecháča a spol..."
"Koho?!"
"Sira Janusa s kamošmi...a ako hovorí James... veľkú, zelenú tetuľku s dopingom." Ben sa zasmial.
"Nie, kým Templa dostane všetky povolenia, máte chvíľu čas. Dodržujú bezpečnostný protokol a všetky tie pravidlá. Potom sa pustia po vašich stopách, ako psy."
"Templa? Chcete mi povedať, že sú to naozaj templári?" Prikývol.
"A čo tu vlastne robíte? Vidím, že ste si zohnali skafander..."
"Potreboval som sa uistiť, že ste v poriadku. Bol som ešte v paláci, keď ste...vydaril sa vám parádny kúsok, pravdu povediac, neveril som, že sa vám podarí utiecť. Mýlil som sa, stačil nato džbán vody. Pohol som sa, hneď za vami. Pár hodín mi trvalo v tomto pásme, kým som sa zorientoval a našiel vás."
"Neublížite tej žene, čo ste do nej vstúpili?"
"To záleží na tom, či jej chcem ublížiť, alebo nie..."
"A vy samozrejme nechcete..." Prísne, našpúlila ústa.
"Nie, samozrejme, že nie, výsosť. Bude sa jej to páčiť, pri odchode, jej do tela vyplavím endorfín...a zopár...ehmm...látok, bude zrejme viac sexuálne aktívna, ako zvyčajne, ale to je všetko."
"Bude ehmmm...chtivá? Fíha! Musím sa poobzerať po Kilianovi, nie že mi ho znásilní...aj tak je celý rozbitý." zaškerila sa. Ben sa zase rozosmial.
"Kilian je zrejme ten mladík...s rozbitou tvárou a dolámaným rebrom." Prikývla.
"Je to kamarát, dosť ho žralo, keď som sa mu stratila, mám z toho nepríjemné pocity a výčitky, ublížila som mu, aj Meggy." Priznala ticho.
"Nič si nevyčítajte výsosť. Ľudia v našom živote prichádzajú a odchádzajú...je to prirodzené. Vložím vám do stolíka zásobník, je tam ešte deväť dávok. V tomto čase, by vám to mohlo vydržať na týždeň. Prečkáte s tým najhoršie. Pôjdem výsosť...som rád, že sme sa opätovne stretli."
"Uvidím vás ešte niekedy?"
"Pevne verím, že áno..." Usmial sa a uklonil. Kývla mu hlavou.
"A dajte pozor na skafander, bola by som nerada, keby si kvôli...ehmm...chemickým zlúčeninám, skomplikovala život." Ben sa usmial.
"Odvediem ju domov, má manžela, verím, že sa poteší." Žmurkol a vyšiel z izby. Spokojná sa posadila. Žiadne bolesti, ani slabosť.
"Je od neho milé, že ti priniesol niečo, čo ti uľaví. Mohol priniesť aj niečo iné, napríklad ten bodák, čo do teba urobil tú veľkú dieru." Ozval sa James.
"Čo by som si počala bez tvojho reálneho pohľadu na situáciu? Skontroluj, či tu nie sú kamery, senzory, alebo niečo iné." zasmiala sa.
"Neboj sa je to iba obyčajná nemocnica v dvadsiatom prvom storočí. Nič tu nie je, nehovoril by som, keby nebola čistá. Kedy odchádzame? Predpokladám, že si skočíme do dvanástky..."
"Vybavíme polišov a pôjdeme. Máme veľa práce. Musíme sa presťahovať...a veľa toho zariadiť. Ukryjeme sa pred Templou, zametieme stopy. Máme hromadu prachov, budeme trochu cestovať po svete."
"A čo škola? Nesľubovala si náhodou, že začneš chodiť do školy? A už viac krát?!" pripomenul jej.
"Myslela som, že ti skapala baterka."
"To áno, ale toto som ešte počul a veľmi zreteľne, samozrejme medzi kliatbami..."
"No, možno začnem chodiť aj do školy..." Uškrnula sa.
"Keďže všetci vedia, že do školy odmietaš chodiť, zrejme by to bola celkom slušná skrýša. Tam by ťa nikto nehľadal. A mohla by si si popri schovávaní, urobiť zopár doktorátov, aby si nevyzerala, ako somár, keď sa tam vrátiš." Lara sa rozchichotala.
"Výborná taktická poznámka." Dnu sa vrátila Meggy v sprievode Kiliana. Široko sa na nich usmiala.
"Ako ti je srdiečko?" Rozochvená sa spýtala bledá žena.
"Cítim sa, ako znovuzrodená. Rozprávajte, ako sa máte, čo sa tu dialo počas mojej dovolenky. A čo sa vám prepána Jána, stalo Kilian?"
Vyzeráte naozaj horšie, ako ja."
"Dovolenky?!" Odfúkol mladík.
"Meggy, čo tvoja kolekcia? Uviedla si ju na trh?"
"Ehmm..pozajtra je deň D." Uvoľnila sa.
"A čo tu teda robíš. Nemáš náhodou fofry v práci?"
"Počkajú, vydržia...dala som pokyny, čo treba robiť."
"Prevezieš ma na súkromnú kliniku." Navrhla jej a uprene hľadela do oči.
"Bolo by lepšie, keby si sa najskôr porozprávala s políciou. Asi budú mať nejednu otázku.."
"Ehmm...to bude problém. Ja si totiž na nič nepamätám. Porozprávam sa s nimi, no nebude to mať nijaký efekt."
"Mali ste so sebou počítač, určite existuje nejaký záznam." Zamračený Kilian ukázal rukou na náramok.
"Nemala som batériu. Boli sme niekde v tme...a nemôžem im ukázať Jamesa."
"Necháte nás Kilian?" Požiadala Meggy. Len čo zatvoril dvere, uprela na ňu vyľakané oči.
"Lara toto musí prestať! Polícií to bude podozrivé, opakuje sa história! Kde si bola, už som myslela, že..." Vyhŕkli jej slzy.
"Meggy, skočila som cez trhlinu, boli by ma zabili...ale nemohla som sa hneď vrátiť. Trvalo mi dlho, kým som opravila časovač a dala dokopy plán úteku."
"Kde si to preboha bola?!"
"Nebolo to také najhoršie miesto. Bola som už aj na horších...upokoj sa, viem, že nevyzerám práve najlepšie, ale žiaľ narazila som na človeka, ktorý si ma s niekým pomýlil a chcel ma...no, po-prehovárala som ho...tak si to rozmyslel. Liečili ma, ale ako sa mi podarilo aktivovať časovač...tlakom sa mi rany pootvárali. Meggy, keď sa odtiaľto dostanem, porozprávame sa. Všetko ti vysvetlím, sľubujem, len ma odtiaľto dostaň. Potrebujem sa dať dokopy. Pošli sem fízlov, najpravdepodobnejšie celú noc stepujú pred oddelením, tak nech to mám z krku. A vráť sa do práce. Mrzí ma, že ti to teraz kazím." Zašepkala nakoniec. Meggy vzdychla a pohladila ju po líci.
"Hlupáčik, nič mi nekazíš...strašne som sa bála, že si zomrela." Priškrteným hlasom so slzami na krajíčku dodala. Ovládla dojatie a pobrala sa k dverám.
"Všetko zariadim, vypovedaj a ja vybavím súdny zákaz priblíženia, pre Dirmasela a jeho bandu. Už žiadne konzultácie. Je to všetko ich vina, keby ťa tam neboli vzali..." S úsmevom ju vyprevadila a položila sa na posteľ.
"Ty si klamárka...tak ty si ho po-prehovárala? Tak sa to najnovšie volá, keď niekoho zapichneš?" vyčítal jej James.
"Buď ticho James a čo som jej mala povedať? Vieš, Meggy škrtil ma. Keď som už myslela, že je so mnou amen, našla som ten bodák, ktorý vypustil, keď som ho sekla nožom a ktorým ma pred tým prebodol a prebodla ja jeho?! A len tak v polčase mi dolámal nos a otrepal hlavu o podlahu?! Však by sa pomiatla, takto je to lepšie, tak mi nevyčítaj, že klamem." Šomrala si popod nos obrátená chrbtom k dverám.
"Ehmmm...máme spoločnosť." Upozornil ju počítač. Zatajila dych a s nepríjemným pocitom očakávala, kto podíde k posteli.
"Kto to bol?!" zavrčal Kilian rozčúlený.
"Fú! Vyľakali ste ma, tuším sa prestanem nahlas rozprávať s Jamesom." Vydýchla úľavou.
"Kto vám to urobil?!" neodbytne trval na odpovedi, poznala to podľa zaťatej čeľuste.
"Kilian, nechajme to. Vypočuli ste si...už mi neublíži, je totiž po smrti, načo spomínať a rozmazávať."
"Je to moja chyba, neochránil som vás." Zmučene sklonil hlavu.
"Kilian, prepána, čo ste si to vzali do hlavy?! Nemôžete zato. Nemôžem vám povedať všetko, ale nesmiete si to vyčítať, nenesiete zato zodpovednosť...je to také zamotané. Dobehla ma minulosť s ktorou vy nemáte nič spoločné. Nezabránili by ste tomu, naozaj. Nechcem, aby ste sa užierali. Odpustite mi, Kilian." Prosila ho ticho.
"Odpustiť, čo vám mám odpustiť? To ja vás musím prosiť o..." rýchle mu prikryla rukou ústa.
"Odpusťte Kilian, že som vám zničila život." vrúcne sa mu vpíjala do oči. Videla, ako mu zvlhol pohľad.
"Sme to my podarená dvojka, ešte sa rozplačeme!" So slzami v očiach sa obaja zasmiali. Posadila sa a otvorila zásuvku na nočnom stolíku.
"Dajte mi sem rameno." Poslúchol aj keď mal na jazyku otázku, čo chce robiť. Priložila dávkovač a nastrelila mu analgetika a dávkovač hneď vrátila do šuplíka. Prekvapene sa vzpriamil.
"Je to lepšie, že? To rebro vás muselo poriadne hnevať. A hlava trešťať..."
"Necítim vôbec bolesť, čo je to?"
"Dal mi to jeden kamoš, neviem presne, ale chystám sa urobiť chemickú analýzu." Ozvalo sa klopanie a Lara zazrela detektívov.
"Dobrý deň Lara..."
"Vy ste zrejme od polície, Meggy hovorila, že sa chcete so mnou rozprávať."
"Najskôr ti chcem povedať, že som nesmierne rád, že si späť. Mrzelo ma, čo sa stalo.." Prehovoril ticho Dirmasel.
"Čo sa stalo? Počkať, vy viete, čo sa mi stalo?" V očakávaní na neho hľadela s očami rozšírenými prekvapením. Zmiatlo ho to.
"Nie, to nie...myslel som na tu vec s miestom činu. Nemal som ťa tam brať."
"My sme sa už stretli, poznáme sa?" Vyhŕkla a zadívala sa mu priamo do oči. Chvíľu mu úprimne, uprene hľadela do oči. Nevydržal a uhol pohľadom.
"Som detektív Dirmasel, nespomínaš si?" Zmätene pokrútila hlavou a vystrúhala nešťastnú grimasu.
"Dúfala som, že mi poviete, čo sa stalo...ja som sa až dneska dozvedela, že prešiel takmer rok, ako som...kde som bola rok?! Pamätám si, že...mala som tréning v lukostreľbe..a niekam som chcela ísť..a.. už nič. Včera som sa prebrala na tej lavičke a nevedela som, ako som sa tam dostala. Všetko ma bolelo..a..tá krv, bola som vydesená a bolo mi veľmi zle... tak som poslala správu Kilianovi...je to môj ochranca, musel byť niekde v blízkosti, no nie?!" tichým, priškrteným hlasom vysvetľovala. Obaja policajti si vymenili zamračené pohľady.
"Dobre Lara. Zaznamenáme tvoju výpoveď...snaž sa oddychovať, zotaviť...určite sa tvoje spomienky vrátia. Musíš si len opakovať, že už si v bezpečí, že ti nikto neublíži...ak si predsa len na niečo spomenieš...pomohlo by nám to, chytiť tých, čo ti to vykonali.
"Cením si vaše úsilie." ticho poďakovala. Bez ďalšieho zdržovania sa rozlúčili.
"A keď sa budeš zapisovať do školy, zapíš si aj herectvo." Podpichol James a Lara sa zasmiala. Lara prepla náramok zo slúchadiel, na reproduktor.
"Kilian chce zrejme vedieť, čo si povedal."
"Ahoj Kilian, dlho sme sa nevideli. Lara sľúbila, že pôjde do školy, to vždy sľubuje, keď ma na mále...že pôjde do školy a bude normálna pubertiačka. Tak som jej doporučil jeden z odborov... herectvo, ide jej to výborne." Kilian sa zasmial.
"Kde si sa túlal James, chýbal si mi."
"Ách, naozaj? Ani sa nepýtaj, vláčila ma po miestách, kde som stále musel byť ticho, aby si ma nevšimli...a zatvárali ma do šuplíka, nemal som svetlo, nemohol som sa dobíjať...hrôza."
"To muselo byť pre teba pekelné utrpenie." S vážnou tvárou preriekol Kilian a hneď nato všetci traja vybuchli do smiechu.

Komentáre 6

aknit11 dňa 01.10.2014 - 09:55

Tak zase trošku pozemského :-)

LanaSavara dňa 01.10.2014 - 12:01

... manzel sa potesi (giggle) (giggle)
Ankit ja mam vzdy krce v tvari co sa stale skerim :-D
Dobreee. Uz sa neviem dockat ako to osladi Agentikovi a Ianovi :-D

tomicka dňa 01.10.2014 - 12:20

Bombove, mam dost :-) James sa prekonava a Ben je dalsi moj oblubenec (y) Som tiez zvedava, co im vsetko povystraja a ako sa stretne s Ryanom :-) a plechas s Ianom asi dostanu poriadne zabrat (clap)(clap)(clap) uz sa nato tesim. :-)

Lenka R dňa 01.10.2014 - 13:27

Paráda, krásne to zamotávaš. James nemá chybu a ako píše Tomicka aj Ben sa mi začína páčiť. Som moc zvedavá ,čím nás prekvapíš nabudúce (clap) (clap) (clap) (sun)

elca5 dňa 01.10.2014 - 18:26

Mami motkas motkas? :-D uplne Superne :-) ako vzdy
(giggle)

nevetko dňa 01.10.2014 - 21:02

som sa zasa začítala a moja dieta je v pr.... zožrala som celé chipsi a na to ešte jednu delinu ;-(;-(.ale nevadí (giggle)(giggle)(giggle) aknit to je proste Waaw ja sa vždy tak ponorím do čítania že okolo mňa môžu aj fúriky padať lepšie ako ako ako to sa nedá ani k ničomu prirovnať tak super príbehy som ešte nečítala .(y) (y)(y)(y)