Skočiť na hlavný obsah

Lara 40

Pridal aknit11
dňa 10.10.2014 15:23

Zafučal a pohol sa za ňou. Na frekventovanej ulici do nich niekto neustále narážal. Povestný ruch New Yorku sa nenechal zahanbiť.
"Čo by si chcela vidieť?" zmenil tému, vyhnúc sa jednému ponahľajúcemu chodcovi. Prešli na druhú stranu ulice, kde bolo o čosi pokojnejšie.
"Nič konkrétne pôjdem kúsok peši a potom sa zveziem metrom."
"Kde bývaš?"
"Východne od metropolitného múzea na Manhattane."
"Ako inak. Bohaté dievčatko svojich bohatých rodičov."
"A ty nie si bohatý chlapček, svojich bohatých rodičov? Táto škola je súkromná a má svoje meno, navštevujú ju deti, ktoré majú určité finančné zázemie...takže..." Pokrčila plecami.
"Nie som bohatý, žijem u starých rodičov. Školu mi platí hokejový klub, aj všetko ostatné."
"Tým mi naznačuješ, že som lenivá, rozmaznaná fiflena, ktorá všetko dostáva na zlatej tácke?" zasmiala sa a zastavila pri vyloženom pulte pouličného predavača. Prehrabovala sa v hromade vyložených šatiek. Niekto do nej vrazil, takmer ju zhodil a ona zacítila nepatrné trhnutie tašky. Zareagovala okamžite. Zdrapla zápästie mladíka s kapucňou cez hlavu, zvrtla ho a švihla s nim cez seba. Urobil jednoduché salto vo vzduchu a pristal na zemi. Max na ňu civel s otvorenými ústami. Zohla sa k chalanovi a natiahla ruku.
"Vráť mi ju a zabudnem na tvoj pokus!" Ohúrený bez slova siahol do vnútorného vrecka bundy a podal jej peňaženku. Vložila si ju do tašky a bez povšimnutia vykročila. Max sa za ňou rozbehol.
"On ti ukradol peňaženku?!" Ukázal prstom za seba. Po chuligánovi už nebolo ani pamiatka.
"Presnejšie, pokúšal sa." Skonštatovala a so záujmom sledovala chaos na križovatke.
"Ale on ti..." Otváral na prázdno ústa, ako ryba na suchu.
"Ako si to vedela?" zase ju musel dobehnúť.
"Zacítila som, keď mi trhol taškou, ako do mňa vrazil..."
"Robíš nejaký bojový šport?"
"Aj tak by sa to dalo definovať." Zahmkala a vošla do verejnej knižnice, ktorá ju okamžite uchvátila. Zbežne si ju prezrela, potom sa rozlúčila s hokejistom s tým, že už musí ísť, lebo ju doma čakajú.
"James idem si niečo spraviť na večeru, ty by si mi mohol zatiaľ napísať úlohy." Navrhla s úsmevom hneď, ako vyšla zo svojej pracovne po troch hodinách bádania.
"Ja?"
"A kto? Nechcel si náhodou chodiť do školy? Ak nám ich nenapíšeš, čo chvíľa nás vykopnú...to by si zrejme nechcel." Vyškierajúc vošla do kuchyne. James hromžil, ale spokojne sa pustil do literárneho eposu, ktorý mali napísať jedným zo štýlov používaných v Moderne."
Vošla so šálkou čaju v ruke.
"Ako ti to ide?"
"Už to mám, len to musíš ručne prepísať."
"Nemusím, našťastie máme možnosť zasielať domáce úlohy elektronickou formou, k danému predmetu... večer zašleš úlohy a máš pokoj. Ukáž, čo si napísal...táto formulácia je príliš komplikovaná, nezabúdaj, musí to vyzerať ako od stredoškoláka...skúsme tu vetu pre-formulovať..." Spoločne napísali epos a Lara ho hneď odoslala. Spoločne porobili všetky domáce úlohy a vrátila sa k práci v laboratórií. Neskôr večer pred spaním na nad-krytej terase strávila hodinu na bežeckom trenažéri. Ešte chvíľu len tak sedela, obdivovala nočné mesto, vošla do kúpelne, osprchovala sa a zaľahla.
"Dobrú noc Lara. " Zašepkal ticho James, stlmil svetlo a pustil tichú lyrickú melódiu.
"Uvažovala som o tom Preskrytiánovi."
"Prečo ti práve teraz pred spaním, prišla na um tá škaredá jašterica?" začudoval sa.
"Povedal, že sú ešte ďalší traja na ktorých je vypísaná odmena. Zaujímalo by ma, kto to je."
"Pravdepodobne to nezistíme, kým sa tam nevrátime."
"Možno by Ben poznal odpovede."
"Ale Ben tu nie je....je tam niekde na tej svojej leptavej planéte a veselo si leptá, všetko okolo seba..." Zahundral James.
"Prečo ho nemáš rád?"
"Nieže ho nemám rád, mám z neho panickú hrôzu. Ja na rozdiel od teba, nie som imúnny na jeho výlučky, keby na mňa napľul, rozleptal by moje obvody!"
"Prečo by na teba pľul?" zachichotala sa Lara.
"Čo ja viem? Môže mu zísť kadečo na rozum, nech si len pekne sedká vo svojej leptavej domovine." Chvíľu mlčala.
"Cítim sa nejak divne James." Zašepkala do tmy.
"Pobadal som to na tebe...už pár dni." Jemne odpovedal.
"Myslím, že sir Janus ma už hľadá. Bojím sa, že ma nájdu...a..nechcem tam ísť. Neviem byť princeznou a ani nechcem. Chcem zostať tu. Zároveň cítim smútok a samotu. Zvykla som si na Meggy, Kiliana aj Julliete, či Jacqueline. Chýbajú mi."
"Je to prirodzené Lara. Celý život si bola sama...starala si sa sama o seba."
"Staral sa o mňa ocko."
"Starala si sa ty o neho, celý život...a ešte ťa aj zradil." Vyvrátil jej tvrdenie James.
"Nie, James. Bol to vedec. Nechcel mi ublížiť a verím, že má mal rád...naozaj, iba prekročil hranicu. Sám to priznal. Zabudol na všetky morálne princípy, kvôli vede." Obhajovala ho ticho.
"A Meggy, či Kilian aj všetci ostatný sa starali o teba. Zahŕňali ťa priateľstvom a opaterou bez nejakých bočných úmyslov. Len preto, že ťa mali radi. Je prirodzené, že ti všetci chýbajú." Upokojujúco ju tíšil.
"Za ten rok som mala prvý rát pocit, že niekam patrím...a teraz...som stratená. Cítim sa opusteno, smutno. Vieš načo som prišla? Priatelia sú nanič, aj rodina. Oslabia ťa, zničia citovo. Niekedy ti závidím James. Mať tak tvoje simulácie. Vyzerá to ako city, ale nie sú to city. Nič ti neublíži, ani ťa nenahnevá!"
"Lara si výnimočná mladá žena. Ak by si sa izolovala od okolitého sveta, zničilo by ťa to. Potrebuješ niekoho. Nebráň sa citom. Emócie sú pre ľudí potrebné, dávajú im silu, nádej a vôľu niečo stvárať. Vždy si žila osamote, ako asociál. Jediným tvojim priateľom som bol ja...ale Lara nie je to prirodzené. Kým si nepoznala rozdiel, vystačila si si sama...ale teraz, chceš viac a je to úplne v poriadku, ver mi...študujem správanie Hominidi už celé roky. Naozaj je to v pohode. To pred tým, nebolo. Snaž sa zaspať Lara, zajtra ťa čaká škola."
"Si dobrý kamarát James." Zašepkala uspokojene.
"Ja viem, ráno ťa zobudím o piatej?" Zamrmlala "áno" a zaspala.
Vzala si len najpotrebnejšie veci, aby nič nemusela odkladať v skrinke. Predpokladala, že bude "kameňom úrazu".
"Oskenuj skrinku, či je čistá." Zašepkala vchádzajúc do chodby, kde boli šatne.
"Dávaj bacha Lara, niečo v nej je...analyzujem...bežná guma vyvíja určitý šponovací tlak na dvierka. Na konci je upevnené vrecko s čiernou tekutinou. Predpokladám, že je to kondóm naplnený tušom. Opatrne prepchaj nožnice cez štrbinu na dvierkach a prestrihni tú gumu, čo to napína. Ak ju otvoríš prudko, tlakom guma vymrští tuš, priamo na teba." Lara si bez problémov poradila s "atramentovou bombou". Posadila sa na lavičku a vyčkávala. Tesne pred začiatkom vyučovania sa "vniesli" bohémske "Barbie" do chodby. Prechádzajúc sa zachichotali. Asi si mysleli, že ešte neotvorila skrinku. Amélia podišla spredu, až ku svojej šatni.
"Amélia?" ohlásila ju Lara. Tvárila sa, že ju nepočuje.
"Môžeš ma ignorovať, ale ak otvoríš tu skrinku obleje ťa ten tuš, čo si prichystala mne." Pokojne preriekla. Dievča stuhlo.
"To by si sa neopovážila!" zasyčala hrozivo.
"Naozaj? Tak len do toho...rada sa zasmejem, hneď zrána." Pokojne sa rozvalila na lavičke a vyčkávala. Amélia sa k nej zúrivo obrátila.
"Daj to preč!" Lara rezko vstala a podišla k nej. Obozretne cúvla.
"Počuj Amélia. Možno sme nezačali práve najlepšie. Nemám záujem sa s tebou doťahovať. Len ťa chcem upozorniť, že presne to, čo urobíš ty mne, urobím ja tebe a ešte niečo pridám. Chcem od teba, aby si si ma nevšímala, úplne ma ignorovala. Ja urobím na oplátku presne to iste. Necháš ma na pokoji a ja nechám teba. Nebojím sa ťa, ale nato si prišla už aj sama. Ponúkam ti prímerie. Neberiem ti tvoje prvé miesto na škole. Nemám oň záujem a nemám záujem ani o Maximiliána. Bude sa snažiť vyvolať ten dojem, aby ťa nasral, ale nezaťahujte ma do vašich hier. Beriem ho ako spolužiaka, možno kamaráta, ale nič viac. Niekoho mám a nemienim komplikovať môj idylický vzťah Maximiliánom. Nechaj ma na pokoji a ja urobím to isté. Dokážem byť veľmi krutá a vynaliezavá. Tá atramentová bomba nie je v tvojej skrinke, ale ak ešte nejakú nájdem v mojej, počká ťa presne sto takých, v priestoroch celej školy a vždy ťa trafia...rozumeli sme si?!" drsne jej zašepkala priamo do tváre a zabodla do nej ľadové oči. Vyľakaná cúvla.
"Čo si preboha zač?!" zhrozená zašepkala.
"Som nikto a bude lepšie, ak si to zapamätáš. Tentokrát ti ponúkam prímerie, ale pokús sa o niečo...a zabudnem na svoje predsavzatia, že nikoho neostrihám do hola, alebo mu nedolámem nos...rada zaplatím výdavky spojené s nemocnicou, aj odškodné, nebolo by to prvý krát." Zlomyseľne sa uškrnula a pobrala do triedy. Prvé tri hodiny mali matematiku spojenú s geometriou. Lara sa celkom bavila na "primitívnom" vysvetľovaní základných vzorcov na výpočet objemu a povrchu kužeľu a ihlanu. Učiteľ sa snažil, verila, že danej tématike rozumie, ale pred sebou mal bandu teenagerov, pre ktorých to bola španielska dedina a ktorých to vôbec nezaujímalo. Keď prepočítaval objem a obsah rotačného valca s pi o hodnote 3,14 nevydržala a zaprskala.
"Považujete objem valca za zábavný slečna Dowelová?"
"Samozrejme, že nie profesor Tarman, zdá sa mi to však veľmi jednoduché a nepresné." Prekvapene zodvihol obočie.
"Tak jednoduché, dokonca nepresné...môžete to presnejšie definovať slečna Dowelová? Naznačujete tým, že moje prepočty sú nesprávne?!" zvolal pobavene.
"To by som si nikdy nedovolila profesor. Daná tematika je vašou doménou, nemám dôvod spochybňovať jej správnosť. Ste vo svojom odbore viac, ako vynikajúci." Nevyznelo to ako pochlebovanie. Skonštatovala, vyjadrila holý fakt. Zadívala sa mu priamo do oči. Na chvíľu zrozpačitel. Vystrel k nej ruku s kriedou.
"Prosím slečna Dowelová. Zrejme ste sa naučili v Paríži presnejší spôsob, tak nám ho predveďte, poučte nás."
"No keď myslíte?" Pokrčila plecami a vyšla pred tabuľu. Uchopila kriedu.
"Mám to dorátať?"
"Samozrejme, je to opakovanie, aby sme prešli k rotačnému kužeľu."
"Môj otec je fyzik, takže tieto veci som dosť často počúvala, keď som sa mu plietla pod nohami, kým som bola malá." Vysvetlila jednoducho."
"Takže...rotačný valec. Vznikne otáčaním obdĺžnika okolo jednej jeho strany." Rýchle nakreslila 3D náhľad.
"Toto tu je v - výška valca, toto zase r - polomer podstavy valca, toto tu Sp - obsah podstavy valca." Vyfarbila dno.
"A obal je toto." Plášť vyplnila prerušovanou čiarou.
"Označíme ho ako Spl - obsah plášťa valca. Stačí si to priestorovo predstaviť a keď máme predstavu, čo vlastne ideme vypočítavať, tak to dosadíme do vzorca na výpočet obsahu a objemu, pre daný geometrický objekt. V prípade valca je to V = Sp. v = pi. r na druhú. v, pre obsah S = 2. Sp + Spl = 2. pi . r na druhú + 2. pi. r. v = 2. pi. r. (r + v); Pre Pi, používate zaokrúhlenú verziu 3,14 tohto iracionálneho, transcendentného čísla, čo je dosť nepresné. Má viac ako desať biliónov desatinných miest. Zvolila by som minimálne jedenásť miestne desatinné číslo, čo napríklad stačí k tomu, aby sa vypočítal odhad dĺžky kružnice veľkosti Zeme s presnosťou na milimeter. Mám radšej tridsaťdeväť miestne desatinné číslo. Je dostačujúce na výpočet akejkoľvek predstaviteľnej aplikácie. Geometria je vlastne o tom. O predstavivosti. Ak si predstavíme to, čo chceme vypočítať, prídeme nato ako, aj bez vzorcov, ale to odbočujem. Dosadím teda tridsaťdeväť miestne desatinné číslo 3,14159 26535 89793 23846 26433 83279 50288 4197 do vzorca." Rýchle písala na tabuľu. Profesor sa fascinovane díval na dievčinu. Oprel sa o katedru a nedokázal odtrhnúť oči od tabule, na ktorej sa objavovali neuveriteľné, dlhé čísla. Písala ich so suverenitou učenca. Nezaváhala, nepotrebovala kalkulačku. V triede nikto ani nedýchal. Položila kriedu a oprášila si ruky.
"Asi tak nejako...mám pokračovať s rotačným kužeľom, alebo zrezaným ihlanom?" spýtala sa s úsmevom.
"Nenechajte sa vyrušovať slečna Dowelová, len pokračujte." Ponúkol ju roztržito. Písala, kreslila a zároveň vysvetľovala, čo robí.
"Slečna Dowelová?" Ohlásil ju, zaujatú písaním.
"Áno?" Na pol ucha sa ohlásila a prerátala vzorec.
"Koľko je tridsaťštyritisíc osemsto dva, krát sedemnásť celé, štyridsať tri?"
"606 598, 86." Odvetila bez záujmu a pokračovala. V triede zašumelo.
"A aká je odmocnina tohto čísla?" Na chvíľu sa zamyslela.
"778.845...prečo?" Profesor výpočet kontroloval kalkulačkou. Zazvonilo. Venoval jej dlhý, pátravý pohľad.
"Pozdravte vášho otecka a odovzdajte mu môj hlboký obdiv. Jeho intelekt sa odzrkadľuje na vašich vedomostiach. Ak budete mať po vyučovaní čas, môžem dúfať, že sa zastavíte za mnou?" Podozrievavo si ho premerala a prikývla.
"To čo bolo, prehltla si kalkulačku?" podpichol so smiechom Rafael.
"Nie, iba som vás zachránila pred troma hodinami nudy a navyše ste nedostali úlohy." Zaškerila sa.
Cez prestávku zase vyhľadala Susan. Sedela na svojom mieste a na kolenách jej ležala kniha. V duchu sa usmiala.
"Prehrýzla si sa Cicerom a teraz ťa zaujal Georg Wilhelm Friedrich Hegel?"
"Mala si pravdu Cicero je dosť nezáživný." Usmiala sa. Lara si prisadla.
"Tento je o niečo lepší, ale tiež žiadne dobrodružstvo. Len samé úvahy v štýle "čo keby, keby čo", ako to len povedal? Počkaj spomeniem si... filozofia je veda o absolútne, svetovom duchu alebo absolútnom myslení. Filozofia je veda rozumu o rozume, podľa ktorej všetko skutočné je rozumné a všetko rozumné skutočné. Filozofia je zároveň dialektická metóda. Ťažké čítanie, ak sa chceš pobaviť tak si nájdi Hérodotosa. Mal na svoje obdobie veľmi objektívny názor, bol zakladateľom dejopisectva a jeho úvahy majú niečo do seba. Zároveň Hérodotove "Dejiny", sú prvým zachovaným dielom gréckej historiografie. Zaujímavé čítanie." Zahryzla do zeleninovej, celozrnnej bagety.
"Dnes si excelovala, bolo to úchvatné."
"Nič moc, len som si chcela skrátiť nudu."
"Teba zrejme veľa veci nudí."
"Niekedy, som dosť hyperaktívna." Zasmiala sa.
"Nepoznám nikoho, ako ty."
"A poznáš ma?" Uprela do nej pohľadom.
"Vlastne nie, ale z toho čo som videla...keď sa tak na mňa pozrieš, mám pocit, že mi čítaš myšlienky."
"Nečítam, je to len ilúzia. Zmätieš tým protivníka. Uprene mu hľadíš do oči a tváriš sa, že vieš, načo myslí. Vieš figu, ale ako trik to funguje."
"Aj na to počítanie máš nejaký fígeľ, alebo dokážeš naozaj počítať bez kalkulačky."
"Je to o predstave. To číslo si predstavíš, ako vyzerá napísane. V predstave si ho vyrátaš, ako keby si ho písala. To je celý fígeľ. Samozrejme treba si natrénovať rýchlosť. Keď som bola malá takto sme sa hrali s mojim ockom. Postupne som sa zdokonalila." Usmievala sa.
"Tvoji rodičia musia byť zaujímavý."
"Rodič, je vždy rodič Susan. Aj keď nie je vždy, podľa našich predstáv, alebo my podľa jeho." vystrúhala grimasu a dievčatá sa zasmiali.
"Potrebovala by som tvoju pomoc s francúzštinou, teda ak by si ma chcela doučovať..."
"Môžeme komunikovať , zlepší sa ti tým akcent. Potom ti pôjde aj latina. Všimla som si, že máš určité ehmm..."nedostatky" vo výslovnosti. Lingua romana rustica, sermo vulgaris (z ľudovej, vulgárnej latinčiny) sa vyvinuli dnešné románske jazyky, ako taliančina, francúzština, španielčina, katalánčina, portugalčina, rumunčina..."
"Som samouk, čo sa týka latiny, ale francúzština je môj kríž." Vzdychla.
"Tak môžeme komunikovať len francúzsky. Zlepšíš si výslovnosť, aj slovnú zásobu." Neskôr sa k nim pridal Rafael s Michaelom, chlapci sa k nim nadšene pridali do konverzačného krúžku francúzštiny a po dvadsiatich minutách ďalší piati študenti z ich triedy. Hovorila s nimi len francúzsky, kládla im otázky, na ktoré museli odpovedať, zároveň ich opravovala, keď robili chyby v gramatike, alebo výslovnosti. Jedno z dievčat nesmelo navrhlo, či by im nevenovala niečo zo svojho času po vyučovaní. Mohli by sa stretnúť v učebni a stráviť tam "chvíľku". V pondelok ich čakala veľká písomná skúška z francúzštiny, mohli by sa pripravovať spoločne. Jej povestné...
"No keď myslíte?" sa stalo jej nerozlučnou frázou a vyvolalo smiech na tvárach ostatných. Vrátili sa do učebne a nasledovala biológia. "Zabavila" profesorku tým, že jej "podhodila" úvahu o tom, akoby vyzeralo vnútorné prostredie človeka, keby mal na miesto hemoglobínu, chlorofyl. Načrtla jej štrukturálny vzorec chlorofylu a väzby akými sa viaže na bielkoviny a predostrela asimiláciu oxidu uhličitého. Potom poukázala na základné väzby a nato, že hemoglobín sa môže viazať aj napríklad s oxidom uhoľnatým (CO) za vzniku karboxyhemoglobínu (karbonylhemoglobínu). Oxid uhoľnatý sa s hemoglobínom viaže oveľa silnejšie ako oxyhemoglobín, takže HbCO nemôže viazať kyslík. To znamená, že nemôže plniť svoju dýchaciu funkciu a môže nastať smrť... ale keby mal človek chlorofyl a odpadový oxid uhličitý, či iné zlúčeniny by vlastne neboli odpadové a tým pádom pre človeka netoxické....Hodina skončila skôr, ako sa dostali do polovice rozvedenej témy a oni zase skončili bez úloh. S tým, že si tento problém vysvetlia na budúce. Po hodine biológie sa k nim pridal Max.
"Počul som, že som toho veľa zmeškal." Usmial sa na ňu.
"To bude tým, že nechodíš do školy. Vždy ti niečo ujde."
"Tuším si posuniem tréningy na skoršie hodiny."
"To by si mal, ak chceš zmaturovať." Sladko odvrkla.
"Čo bolo ráno s Améliou?"
"Malo by niečo byť?"
"Predpokladal som, že ti ten včerajšok nedaruje. Podľa mojich informátorov si sa s ňou rozprávala. Krv netiekla, škoda." Šibalský sa usmial.
"V prvom rade ťa do toho nič nie je...ale keď sa už pýtaš, uzavreli sme prímerie. Nechám ju na pokoji a ona nechá mňa." Pokrčila plecami.
"A ona pristala? Veľmi by som jej neveril." Pochybovačne hlesol.
"Uvidíme, zatiaľ je to takto. Ak sa niečo zmení...budem adekvátne reagovať."
"Čo robíš po škole? Mohli by sme pokračovať v prehliadke New Yorku."
"Nemôžem, dohodla som sa s deckami. Budeme sa učiť na test z francúzštiny. A potom niečo mám."
"Beriete ďalších dobrovoľníkov? Tiež by mi bodlo nejaké to doučovanie."
Cez ďalšiu prestávku zašla za profesorkou francúzštiny a milo ju požiadala o pomoc. Bola by jej neskonale vďačná, keby im zadala okruhové témy k písomnej skúške. Vysvetlila jej, že dnes po vyučovaní sa zíde zopár študentov v otvorenej učební, ktorá sa používa, ako klubovňa, aby sa spoločne pripravovali. Učiteľka nemalo a milo prekvapená navrhla, že sa môže zastaviť a dodatočne im vysvetliť okruhové témy a vyjadriť sa, čo vlastne od tejto skúšky očakáva. Lara jej s úsmevom poďakovala a informovala ju, že sa stretnú v učebni o tretej. Vyučovanie skončilo a ona mala ešte dvadsať minút do doučovania. Vybrala sa za profesorom matematiky, pretože mu sľúbila, že sa zastaví. Prekvapená si uvedomila, že jej podal matematické a geometrické rébusy.
"Slečna Dowelová, ak by vás to zaujímalo, rád by som vám dal tieto rébusy. Som zvedavý, či si s nimi poradíte."
"To je nejaká moja súkromná domáca úloha?"
"Dnes som vo vás videl veľký potenciál. Neberte to ako domácu úlohu. Máte nezvyčajný talent a priestorovú predstavivosť. Verím, že často s vašim oteckom riešite podobné matematické úlohy za účelom zábavy. " Zadívala sa na papier.
"Ten prvý objekt... je zložený z hranolov a kociek, nepravidelne...je tu...hm...tridsať šesť dielov, stačí si to predstaviť a poskladať...pozriem sa nato." Prijala papiere s nemalým záujmom. Rébusy a hlavolamy boli vždy jej slabosťou, nikdy im nevedela odolať.
"Vôbec som o tom nepochyboval."
Vrátila sa do klubovne. Skupina študentov na ňu už čakala. Začala tým, že im najskôr vysvetlila rozdiel medzi americkou angličtinou a francúzštinou vo formulácií viet. Hovorila francúzsky, ale vzápätí to isté vyriekla v ich materinskou jazyku a upozorňovala na rozdielnu štylizáciu.
"Susan povedz mi, čo si dnes robila." Vyzvala dievča. Nesmelo vyslovila svoju vetu.
"Nahlas Susan, nepočuť ťa! Ak niečo spackáš, je to v pohode, sme tu nato, aby sme sa učili...takže, čo si dnes robila." Susan hlasnejšie zopakovala.
"Si veľmi stručná, vnes nám do svojho opisu trochu emócií, pokús sa nám trošku vyfarbiť svoje ráno. Francúzština je veľmi zvučný a temperamentný jazyk...slovnú zásobu máš výbornú, iba sa musíš naučiť ju používať." Susan sa zamyslela a zopakovala vetu.
"Výborné, ale dávaj pozor na nosové samohlásky . Vznikajú spojením samohlásky a spoluhlásky m , n – keď stoja na konci slova alebo pred ďalšou spoluhláskou. Pri ich výslovnosti nevyslovíme m, n, ale zvuk „pustíme do nosa“. " Predviedla im zopár príkladov.
"Ty si Timea, však? Dnes si cestovala do školy, zaujalo ťa niečo po ceste, videla si niečo zaujímavé?" Oslovila ďalšie dievča. Timea nesmelo vyslovila zopár viet.
"Super, trošku vám uniká to, čo som povedala pred chvíľou. Štylizácia je iná. Zamysli sa a uvažuj nad tým, čo si povedala...ale uvažuj vo francúzštine...cudzí jazyk sa naučíš iba keď v tom jazyku budeš uvažovať...skús to znova..." Dievča poslúchlo.
"Výborne, bolo to takmer bezchybne...ale... nesamostatné zámená stoja vo vete PRED podstatným menom a zhodujú sa s ním v RODE a ČÍSLE, zároveň nahrádzajú člen...a ešte... ak podstatné meno v jedn. čísle žen. rodu začína samohláskou, alebo máme nemé h-, používajú sa tvary mon, ton, son...kvôli plynulejšej výslovnosti...takže úplne bezchybne by to vyznelo takto..." Predniesla znovu jej vetu.
"Michael, teraz ty...čo si videl dnes ráno, keď si sa pozrel z okna?"
"Nepozeral som z okna." Vyhŕkol a všetci sa zasmiali.
"Tak mi to povedz francúzsky." S úsmevom ho nabádala. Spolužiaci náhle stíchli a dívali sa smerom k dverám. Obzrela sa.
"Pani profesorka. Ďakujem, že ste si na nás našli čas, poďte pridajte sa k nám." Vyzvala ju s úsmevom.
"Už chvíľu vás počúvam, ide vám to skvelé. Dnes nemám veľmi veľa času, mám ešte zopár povinnosti, ale aspoň vám zadám témy, ktorým by bolo rozumné sa venovať. Ak budete pokračovať v týchto konverzačných hodinách, rada sa pridám." Bolo pol piatej, keď sa pobrali domov.
"Oskenuj šatňu." Zašepkala.
"Skrinka je čistá." Spokojne prikývla a pobrala sa k stanici metra.
"Odveziem ťa, ak chceš." Navrhol jej Maximilián, ktorý ju čakal v aute pred školou.
"Myslím, že v čase špičky sa domov dostanem rýchlejšie metrom, ale díky." Odmietla a zahla za roh. Stratila sa v metre, kým stihol zaparkovať a pobrať sa za ňou.
"Hokejista si na teba brúsi tesáky." Skonštatoval James.
"Nech si len brúsi, aj tak si ich vyláme." Zaškerila sa.
"Nevyzerá zle. Možno by si mohla...aspoň by ti vyhnal z hlavy agenta."
"Agenta? Vôbec ho nemám v hlave."
"Naozaj, mám celkom iný dojem. Už len pri vyslovení jeho mena sa ti zrýchlil pulz."
"Nevidela som ho celé veky. Niekedy o ňom rozmýšľam." Priznala.
"Sama si si na vine. Pokúšal sa x-krát s tebou spojiť. Odmietla si ho."
"Vieš dobre, že sa mu nedalo veriť. A navyše, vždy sme uviazli v nejakej šlamastike. Bola som pre neho trest smrti. Takto je v nažive a v bezpečí."
"Bola to len súhra náhod, alebo ešte lepšie jeho vlastná iniciatíva. Sám sa do toho vždy priplietol. Ktovie, akým smerom sa rozvinul. Začínali sa u neho prejavovať funkcia rovnomerne pracujúcich oboch hemisfér. A k tomu je to tvoj manžel."
"James, nie sme manželia."
"Ale ste a vieš to rovnako dobre, ako ja. Prešlo už veľa mesiacov a ty si si nikoho nenašla. Ku Kilianovi si sa správala, ako k bratovi. Niekde v podvedomí...chceš Ryana a nič iné sa mu nevyrovná."
"Neuvažovala som nad tým. Možno máš pravdu...ale pravdou je tiež, že čas lieči každú ranu...aj zlomené srdce, či nenaplnené city." Pokrčila plecami.
"Možno by nebolo zle ho zase vidieť a pripomenúť sa mu. Mohli by ste spolu...len tak nezáväzne."
"Ale prosím ťa James, teraz si veľmi nereálny. Mladý muž, ako on, ma celkom určite priateľku,či priateľky... možno aj vážny vzťah. Nepotrebuje ma ku šťastiu. Naopak, myslím, že ako som sa mu stratila zo života, je oveľa pokojnejší a celkom určite zdravší."
"Nemôže mať vzťahy, je ženatý...už si zabudla? Ste monogamný...ehmmm...väčšinou." Lara sa zasmiala.
"Noooo! To by najskôr musel vedieť o tom, že sa oženil, ale on to nevie. Vymazala som mu totiž spomienky...ktovie, ako by reagoval, keby zistil, ako som ho podviedla. Zrejme by nebol veľmi...ehmmm.. srdečný. A ako si sám kedysi pripomenul, monogamia je neprirodzená a úplne zabíja evolučný proces."
"Všimol som si, že toto je divné, preplnené mesto. Ideš ulicou rozprávaš sa so mnou, čo vyzerá, akoby ti preskočilo a trpíš samo-mluvou. Nikomu to nepripadá čudné. Nikto si ťa nevšíma...neviem, či ma to znepokojuje, ale teší." Prehodil James, aby zmenil tému.
"Možno si myslia, že s niekým telefonujem."
"Možno, kam si zamierila?"
"Do toho írskeho pubu cez ulicu. Majú tam denné menu, som hladná. Nemám chuť, variť si sama pre seba, v kastróliku."
"Mali by sme skočiť za Meggy a pozrieť, ako sa darí Kilianovi...a Julliete určite niečo dobré kuchtila."
"Teraz sa tam nemôžeme ukázať. Určite ma už hľadajú a prvé pôjdu do Paríža."
"Musíme vymyslieť, ako im prejsť cez rozum."
"Mám celkom slušnú predstavu, potom ti to vysvetlím. Teraz ticho, lebo si naozaj o mne ľudia pomyslia, že mi hrabe." Vošla do írskeho pubu. Dýchla na ňu atmosféra putiky. Drevené stoly aj celý ambient pôsobil dojmom starej krčmy, kdesi v Írsku. Po stenách viseli podkovy, typické írske štvorlístky, vlajky nejakého športového klubu. Zopár diplomov a pohárov z boxerských súťaži. V pravom kúte veľkej sály stál malý boxerský ring a na ľavej strane hrala skupina biliard. Avšak všetko bolo čisté. Posadila sa na vysokú stoličku z masívneho dreva, hneď za dlhý, drevený, barový pult. Červenolíca čašníčka okolo tridsiatky, s neposlušnou gaštanovou hrivou, k nej podišla.
"Ahoj, čo to bude zlatko?"
"Ahoj, vonku píšete, že sa podáva denné menu. Je to ešte aktuálne, alebo som prešvihla čas."
"Niečo ešte nájdem zlatko. Nenechám ťa predsa hladovať. Niečo na pitie?" Objednala si minerálku a čakala jedlo. V odraze skla na hornej výplni baru pozorovala hostí za sebou. Skupina mužov hrajúcich biliard. Zopár osamelcov sedelo roztrúseným po celej miestnosti a buď sledovali televíziu, alebo čítali noviny. Žena priniesla polievku.
"Daj si zlato, je výborná."
"Verím vám madam, ďakujem." S úsmevom uchopila lyžicu.
"Si tu nová, však?"
"To je tak vidieť?" Začrela polievku. Lákavá vôňa pošteklila jej zmysli. Prvé sústo bola lahoda pre jej prázdny žalúdok. Polievka bola mierne pálivá, ale nikdy jej to nerobilo problém. Až po tretej lyžici si uvedomila, že je poriadne pálivá, akoby prehĺtala oheň. Zajedla si kúsok chleba, to vždy pomohlo, dýchala opatrne cez nos a pokračovala. Nechcela zanechať dojem nezdvorilosti, ak by polievku odmietla. Čašníčka ju pozorovala s určitou dávkou pochopenia, ale i prekvapenia.
"Nie je príliš pálivá?"
"Je pikantná madam, ale výborná." Usmiala sa a zase zajedla chleba. Žieňa spľaslo rukami a zasmialo sa.
"Rolf! Hovorí, že je pikantná, ale výborná." Otvorila lietacie drevené dvere a zakričala do zadu. Vyšiel muž a Lara naširoko otvorila oči prekvapením. Nevedela ho opísať inak, ako obrovského, červenovlasého Íra. Akoby vystúpil svätý Patrik z nejakej maľby írskej krajiny.
"Nejedz to dievčinka! Vypáli ti to dieru do žalúdka." Uškŕňal sa a postavil pred ňu ďalšiu misku s polievkou. Tu jej, odložil.
"Vystrelili ste si zo mňa?" zasmiala sa.
"Si tu nová, tak také malé uvítanie. To robíme všetkým našim novým."
"Ako viete, že ešte prídem?" Pevne sa mu zadívala do oči. Neodvrátil pohľad.
"Jednoducho to viem a teraz jedz, vychladne ti to." Otcovský sa na ňu usmial. Opatrne chlipla prvú lyžičku. Blažený pocit úľavy jej zaplavil celé hrdlo.
"Už som myslela, že požiadam madam o hasiaci prístroj, ale nechcela som byť netaktná." Zaškerila sa. Obor sa zarehotal.
"Mám rád ohľaduplných ľudí. Zvládla si to dobre, poznám aj takých, čo vrieskali, však Adam..." oslovil muža vzadu. Muž sa zaceril.
"Alebo sa vyplakali, akoby nastal deň súdny...odkiaľ si dievčinka?"
"Som Lara...a vlastne ani neviem, dosť sme sa sťahovali. Pochádzam z Alabamy." Pokrčila plecami.
"Kde máš rodičov?"
"Prečo?"
"Keby si ich mala, nesedela by si tu o tomto čase. Pomáhala by si s prípravou večere, doma." Jednoducho skonštatoval.
"Otca už nemám a matka...pracuje, veľa pracuje." Opatrne formulovala odpoveď a hľadela mu priamo do oči. Niečo v jej pohľade ho varovalo, aby sa stiahol.
"Keď ti bude nanič, dobehni...býva tu veselo. To jedlo je na mňa." Žmurkol na ňu a stratil sa zase v kuchyni. Dojedla a spýtala sa čašníčky koľko je dlžná. Čašníčka s úsmevom hlesla "zaplatené".
"Čo pije bežne pán Rolf?" Hlavou ukázala na lietacie dvere.
"Írsku whisky."
"A čo pijete vy madam? Dajte si niečo, odo mňa." Žena prekvapene poďakovala a naliala si džus. Lara zaplatila pitie pre oboch a s úsmevom odišla.
"Myslel som, že exploduješ...tlak ti prudko narástol." Zaškeril sa James.
"Nebuď zlomyseľný, mala som pocit, že vzbĺknem. To bolo podarené, ale ma napálili."
"A doslova." Rehotal sa James škodoradostne. Lara sa potichu zasmiala a vošla do bytu. Osprchovala sa a posadila k rébusom, ktoré jej dal matematikár.
"Chceš to vyriešiť hneď teraz?"
"Načo s tým čakať, som rovnako netrpezlivá, ako ty."
"Ukáž mi tie matematické hádanky, nevidím nato!" netrpezlivo zafučal James.
"Ideme na preteky, kto to bude mať skôr?"
"Nenechám si ujsť možnosť ti nakopať zadok." Zasmial sa. Prvé dva vyriešila skôr Lara, druhé dva James.
"Zase sme nerozhodne, neskúsime šachy?" Provokoval James.
"Nie, máme ešte úlohy a vrátime sa do laborky a pri troche šťastia rozlúskneme zloženie toho analgetika. Sme blízko."
"Mala si to poslať Lelkovi...možno by s tým pohol."
"A čudoval sa odkiaľ sme to vzali? Lelek je vedec, ktorý sa ženie za svojim poznaním. Niekedy mi pripomína ocka. Mohol by byť pre nás dosť nebezpečný."
"Máš pravdu. Kilian poslal šifrovanú správu, chceš ju vidieť?" Prikývla a správa sa objavila na veľkoplošnom monitore."
"Má nový prípad, pýta sa, či cez víkend dobehneme. Napíšem mu, že dám vedieť, tesne pred, ak pôjdeme." Písala šifrovaný text elektronickým perom na podložku. Text sa zobrazoval na monitore.
"Ako to chceš urobiť?"
"Skočíme si do Paríža na miesto, vzdialené od jeho bydliska. Na schôdzku nájdeme niečo frekventované napríklad ten disko-klub, kde sme boli naposledy. Z internetovej kaviarne mu pošleme správu, kde nás nájde."
"Čo ak ho sledujú?"
"Nie je hlupák, strasie ich. A ak nechá doma telefón, nikto ho nevystopuje podľa signálu."
Cez víkend sa naozaj "zastavila" v Paríži. Navštívila matku, ako inak ju vyľakala, keď sa nečakane zjavila v jej pracovni. Sedeli a debatovali. Rozprávala jej zážitky zo školy. Spomenula večierok na ktorý nechce ísť, ale matka ju upozornila, že je dôležité, aby tam išla. Tak dá svojej protivníčke definitívne najavo, že sa jej nebojí. Lara sa opatrne po-vyzvedala, či ju niekto nehľadal, nevypytoval sa na ňu. Meggy si ničoho podobného nebola vedomá. Rozlúčili sa s tým, že zase dobehne. S Kilianom sa stretla večer vo veľkom disko-klube. Podpichoval ju, že zase vyrástla a rozvila sa do krásy. So smiechom skonštatovala, že asi ťažko za tie tri týždne, čo sa nevideli. Porozprával jej o novom prípade a ona si urobila rýchle poznámky, čo všetko treba zistiť. Sedeli a zabávali sa, keď k nim pristúpila atraktívna brunetka. Kilian rozžiarený vstal a predstavil ju ako svoju priateľku. Lara si s ňou s úsmevom potriasla rukou. Kilian šiel po nápoje a oni dve osameli.
"Poznáš Kiliana dlho? Máte veľmi srdečný vzťah." Začala nezáväzne a Lara v tom vycítila akúsi tieseň.
"Bojí sa konkurencie." Pošepol jej James.
"Kedysi bol mojim telesným strážcom, skamarátili sme sa."
"Ako až telesný?" neslušne sa spýtala. Lara do nej zabodla pichľavý pohľad.
"Počuj Bonie, aby sme si to hneď vyjasnili. O Kiliana nemám záujem, keby som mala, ty by si tu teraz nesedela. Mám ho rada, je to slušný mladík, lojálny, statočný a je to vynikajúci kamarát. Nemusíš na mňa žiarliť." Otvorene tvrdo riekla. Dievčina, akoby sa zahanbila.
"Prepáč, ja nechcela som vyznieť tak...žiarlivo. Som hlúpa, ja viem....ale keď mi povedal, že prídeš...hovoril o tebe s takým nadšením..."
"Bonie, ja váš vzťah neohrozím. Ohrozíš ho sama, ak ho budeš podozrievať z nečestných úmyslov. Nikdy medzi nami nič nebolo, práve preto si ho vážim a mám ho rada, ako...veľkého brata, ktorého nemám. Ak ma Kilian o teba záujem...tak ver tomu, že má záujem len o teba a o žiadnu inú. Je naozaj čestný a lojálny. Tak si to nepokaz. Páči sa mi, ako mu svietia oči, keď na teba hľadí." Jednoducho vysvetlila, čo dievčine zdvihlo náladu o sto stupňov.
"Ja...cítim sa trápne." Hlesla po chvíli.
"V pohode, nič si z toho nerob. Ak raz budem mať vážneho priateľa, tiež mi budú prekážať všetky ženské, čo o neho zavadia čo len pohľadom." Zasmiali sa. Kilian sa vrátil a rozprúdila sa medzi nimi družná debata. Doberali sa, smiali a zabávali. Neskôr Kilian požiadal Bonie o tanec, keďže hudba v klube sa citeľne spomalila a osvetlenie sa stlmilo. Sedela za barom, opretá lakťami o pult, pozorovala tancujúce páry.
"Nepekná jazva." Ozvalo sa vedľa nej. Vrhla pohľad na svoje predlaktie a nenápadne bokom si premerala prišelca.
"Pohryzol ma žiarlivý priateľ, mal by si hneď vypadnúť o chvíľu sa vráti!" nevšímajúc si chlapca, odvrkla.
"Naozaj výsosť? Tak to, aby som šiel." Tichý chrapľavý smiech ju... Ben. Kritický si premerala chudého, vysokého mladíka, čo stal poblíž nej, s drzým úsmevom na tvári a rukami prekríženými na prsiach.
"Máte poriadnu drzosť výsosť. Vaše stopovacie psy prehľadávajú, kúsok po kúsku toto mesto a vy si tu sedíte a zabávate sa."
"Aspoň sa niečo deje, no nie? Kde sa tu beriete Ben a čo ste si to splašili za telo?"
"To je Tom, je milý...rád mi požičiava svoje telo, nevedomky samozrejme, ale má rád ten efekt na konci." Uškrnul sa.
"Ako ste ma našli?"
"Cez neho." Ukázal hlavou na tancujúceho Kiliana. Zamračila sa.
"To ma navádza na myšlienku, že keď ste ma našli vy, mohli by ma..."
"Je šikovný, takmer ma striasol. Nebyť toho, že som stopoval jeho poštu, nepriviedol by ma k vám."
"Zrejme by som mala vypadnúť a viac sa tu neukazovať."
"Nemusíte mať obavy. Ak aj zachytili vašu poštu, nedokážu ju dekódovať, ani sa k nemu nabúrať...ešte stále nepochopili, že vaše kódy nerozlúsknu. Sú tak chaotický zložené a nepravidelné s množstvom nepoznaných prvkov, že ich nie je možné bez kľúča rozlúsknuť. A do jeho počítača sa nedá nabúrať, ani vás vystopovať, poistili ste si to." Usmieval sa.
"Ako ste ho teda rozlúskli?"
"Nesnažil som sa o to. Iba som ho začal sledovať. Neviem, čo je v tých správach, ale pochopil som, že ste ho kontaktovali a skôr, alebo neskôr sa objavíte. Visím mu na pätách už tri týždne."
"Takže si budem musieť zvoliť zase iný tip korešpondencie. Hľadali ste ma z nejakého dôvodu, alebo?"
"Chcel som sa presvedčiť, že ste v poriadku, výsosť. Vidím, že ste sa celkom dobre spamätali zo zranení."
"Rýchle sa hojím a prešiel dosť dlhý čas na rekonvalescenciu."
"Povráva sa...že ste vynašli liek..." Začal váhavo.
"Liek načo?"
"Na celenie rán...vraj sa vaše telo scelí za pár minút, aj so smrteľných rán. Nikto si to nedokáže vysvetliť."
"Naozaj? To je dosť deprimujúce."
"Ako to myslíte?" nechápal.
"No...mohli by ma začať hľadať aj nejaké pokútne živle, okrem kráľovskej stráže...a lovcov odmien. Za predpokladu, že niekto uverí takej absurdite. Nemám žiaden liek. Moje telo sa z nevysvetliteľných dôvodov samo, rýchle vylieči. Zatiaľ som neprišla nato, prečo je tomu tak, ani na akom princípe to funguje. Mám nejaké indície, ale...možno to robí ten mutačný gén. Časom snáď nato prídem, ale liek nemám." Pátral jej v očiach.
"Lovci odmien, naznačujete mi tým niečo?"
"Na moju hlavu, podotýkam hlavu, ostatné časti ich zrejme nezaujímajú...je vypísaná odmena. Nehovorte, že ste o tom ešte medzi svetmi nepočuli." Zaškerila sa.
"Čo?! A to hovoríte len tak, vám je to smiešne? Viete to a predsa ste sem prišli?! Výsosť, ste nevyliečiteľný hazardér!" pobúrený zvolal. Podozrievavo sa poobzeral, akoby hľadal v dave potencionálnych útočníkov.
"Nechcete odtiaľto vypadnúť? Myslím, že váš priateľ momentálne svoj záujem sústredil iným smerom, nebude vás postrádať."
"Máte pravdu, je veľa veci na ktoré sa vás chcem spýtať, len sa rozlúčim." Podišla ku Kilianovi a rozlúčila sa so zamilovaným párom s tým, že sa zase ozve. Vyšli z klubu. Chladný vzduch ju osviežil. Koniec októbra už dával pociťovať začiatok jesene aj napriek tomu, že bol neprimerane teplý. Prešli cez frekventovanú križovatku. Na druhej strane bola spleť malých ulíc.
"Kam pôjdeme?" Zaujímalo ho.
"Myslím, žeby som si dala šálku dobrého, čierneho, anglického čaju." V prítmí otvorila trhlinu a s úsmevom mu podala ruku. Vyskočili v Hyde Parku v Londýne.
"Ako viete, kde dopadnete? Kde beriete istotu, že tam momentálne nikto nie je."
"Keď zadávam súradnice v tejto dobe...môj počítač ho automatický zameria cez satelit a zistí, či je voľné. Ak nie nájde najbližšie miesto, kde sa nikto nenachádza. Poďme si nájsť nejakú kaviareň, je tu poriadne chladno a vlhko. Keď som tu bola naposledy stretla, som Jacka Rozparovača." Zasmejúc, akoby povedala nejaký vtip, sa striasla od zimy. Ben si galantne vyzliekol prechodnú bundu a prehodil jej ju cez plecia.
"To znie ako zaujímavé dobrodružstvo...Jack Rozparovač? Nehovorte mi, že patrí medzi vašich známych."
"Ehmm...patril...medzi takých tých okrajových, jednorázových..." Pokrčila nosom vo veľavravnej grimase. Ben na ňu vytreštil oči.
"Nehovorte, že ste dali dole Jacka Rozparovača!" vyhŕkol úplne mimo.
"No, nebol to práve človek, ktorého by ste si želali ešte raz vidieť, mal neodpustiteľné zlozvyky a s tým nožiskom vyzeral dosť presvedčivo. Ani nemusím prízvukovať, ten neporiadok, čo za sebou nechával....cs...cs...aj keď v tej chvíli mi to nepripadalo také veselé, ako dnes." S úškrnom pritakala. Ben otvoril dvere na prvej kaviarni na ktorú v hustej hmle narazili. Až keď vošli dnu, Lara si uvedomila, kam vošli. Ticho sa zasmiala, pretože pohľady všetkých sa na nich upriamili. Podišiel k nim "svalovec" s nepreniknuteľným, ostrým výrazom na tvári.
"Zablúdili ste?" spýtal sa tvrdo.
"Chceme len vypiť šálku čaju a pôjdeme ďalej. Nehľadáme problémy, ani nie sme predpojatý, či rasisti...sme turisti a nevyznáme sa v okolí. Vonku je zima a psie počasie, som utrmácaná a uzimená." Odvetila nebojácne. Vyhadzovač vrhol pohľad za barový pult. Čašník letmo prikývol a hora mäsa ustúpila. Posadili sa k stolu vzadu.
"Prečo sú tu tak čudne odetý muži...a....preboha! Tá ženská, čo tancuje, je vlastne chlap." Vyhŕkol udivený Ben. Lara sa zasmiala.
"Máte veľmi zvláštny vkus, čo sa týka výberu kaviarni. Nabudúce radšej vyberiem ja. Sme v lokáli, ktorý navštevujú len transvestiti, alebo muži, ktorý sa označujú ako gay." Pučila sa od smiechu na jeho ohúrenom výraze.
"Čo im je?" nechápal.
"Nič, čoby bolo. Len majú opačnú sexuálnu orientáciu."
"To ako chlap s chlapom?!" pohoršene zasipel.
"Nehovorte, že vo vašom pokrokovom veku nemáte homosexuálov, či transvestitov." Pokrútil hlavou.
"Už okolo roku štyritisíc sa genetický dal upraviť sexuálny gén, tak sa predišlo zrodeniu...týchto postihnutých jedincov, vlastne sa genetické ochorenia vylúčili."
"Nie sú postihnutý, sú úplne v pohode...akurát ich priťahuje ich vlastne pohlavie. V dnešnej dobe uzatvárajú manželstvá, žijú, pracujú."
"A ako sa reprodukujú?" nechápal.
"Mám zachádzať do detailov? Používajú len tie telesné otvory, ktoré majú. Nevyrábajú si nové, ak sa zaujímate práve o toto. A deti si adoptujú." Uškrnula sa. Zhrozený pokrútil hlavou. Vyzliekla si bundu a zadívala sa smerom k čašníkovi. Podišiel k stolu.
"Mohla by som vás poprosiť a kanvicu dobrého, horúceho čaju? Ben, vy?"
"Dám si tiež čaj, ďakujem." Hlesol, ešte stále mimo.
"Nikdy som ich takto zblízka..." zauvažoval.
"Tak na nich veľmi nevyvaľujte okále, mohli by to považovať za neslušné, alebo si pomyslia, že si hľadáte priateľa." Zachichotala sa na zmätenom výraze a rýchle odvrátil pohľad. Čašník o chvíľu priniesol sklenený čajník s vriacou vodou. Zabalený čaj pred nimi vhodil do pariacej vody a na chvíľu prikryl čajník. Postavil pred nich šálky a dózu s cukrom a mlieko.
"Ďakujeme, necháme ho na chvíľu vylúhovať, obslúžime sa sami." S úsmevom ho zastavila, keď im chcel naliať čaj. Muž sa vzdialil.

Komentáre 5

aknit11 dňa 10.10.2014 - 15:23

Tak zase kúsok :-)

tomicka dňa 11.10.2014 - 14:58

Waw! Toto bolo vsehochut :-) skola a jej vedomosti, ten irsky pub nemal chybu, schuti som sa zasmiala. :-) smutok zo samoty, priznanie, ze jej zalezi na Ryanovi (y) a nakoniec Ben a vyber kaviarne (giggle)(giggle)(giggle) dynamicke, rychle, zabavne citanie ,okorenene ciernym humorom (clap)(clap)(clap) Pobavila som sa. (y) Uz sa tesim, co nam pripravis nabududce.:-)

LanaSavara dňa 11.10.2014 - 16:21

Tomicka hovoris presne :-) Vsetko tu clovek najde a v perfektnom koktaili (y). Niekolko dni nic a zrazu dva dieliky :-D jupii. Aj som premyslala kedy sa zjavi Ben a ci jej pomoze objasnit dalsich dvoch na koho sa chystaju zloduchovia. Ten James nema chybu :-) asi kazdy z nas by potreboval obcas nestranneho psychologa, ktory nas vie vypocut, rozosmiat, usmernit (y)
A ta Barbina na skole ... dobre jej to nandala.

Lenka R dňa 13.10.2014 - 10:11

Nebudem opakovať , čo už napísali dievčatá predo mnou , idem rýchlo čítať ďalší dielik (clap) (clap) (clap) (clap) (clap) :-)

nevetko dňa 13.10.2014 - 19:42

Lenka R. to napísala aj za mňa (y)(y)(y)