Skočiť na hlavný obsah

Lara 41

Pridal aknit11
dňa 12.10.2014 10:01

"Ben neobzerajte sa, akoby sa vás niekto chystal zavraždiť...jednoducho pite svoj čaj." Zachichotala sa.
"Cítim sa dosť nesvoj. Myslím, že Tom by sa mi nepoďakoval, keby som nechal znesvätiť jeho schránku...a to ani nehovorím, aký by to malo dopad na moju psychiku." Lara sa perlivo zasmiala.
"Nikoho nenapádajú, ani neznásilňujú, sú neškodný a nevtieravý. Oni sa medzi sebou spoznajú...náznaky, gestá...nie ste ich tip, tak sa pokúste sústrediť na mňa, áno?" Prikývol a prvý krát sa usmial.
"Správam sa ako hlupák, však?"
"V pohode, rozumiem, že ste sa obávali o svoju...ehmm...počestnosť." Tvárila sa vážne, ale o chvíľu zaprskala, snažila sa to zamaskovať, ale nevydržala a rozrehotala sa na plné obrátky. Zamračil sa, ale hneď nato tiež rozosmial.
"Výsosť to nie je od vás pekne." So smiechom jej pohrozil prstom.
"Ja viem Ben, naozaj sa snažím." Keď sa ako tak upokojila, naliala im čaj. Vdýchla jeho typickú vôňu a so slasťou sa napila. Očami sledoval jej predlaktie.
"Vyzerá to dosť nepekne." Podotkol s otáznikom v očiach.
"Bolo to nepekné, teraz je to okej." Pokrčila plecami.
"Pripomína to zuby..." Zamyslel sa, prižmúril oči a vytreštil na jazvy oči. Opatrne ju uchopil za predlaktie a prezeral si jazvy.
"Zrejme vás neukecám, aby ste to nechali tak, že?"
"Preskrytián?!"
"Nerada by som súdila celú rasu, na základe jednej skúsenosti, ale mám taký tichý dojem, že sú to riadny nevychovanci. Chcel ma zjesť...teda okrem hlavy, za tu chcel zhrabnúť odmenu." Uškrnula sa.
"Výsosť, situácia je veľmi vážna. Preskrytiáni sú mäsožravci, pojedajú svojich nepriateľov...a...ak na vás zaútočil, považuje vás za nepriateľa a teda aj celá jeho rasa. To nie je dobré. Sú to predátori, neľútostný a bezcitný. Veľa o nich nevieme, ale čo vieme, nie je veľmi lichotivé."
"Povedal, že proti mne osobne nič nemá, ale chcel odmenu, ktorá je vypísaná na moju hlavu."
"Ako ste sa ubránili? Nie je veľa takých, ktorý prežili stretnutie s Preskrytiánom a ešte o tom mohli rozprávať."
"Usúdila som, že ma žalostný nedostatok hygienických návykov, tak som ho vykúpala." Chladne sa usmiala. Ben prekvapene zažmurkal.
"Ako ste prišli nato, že voda je pre nich smrteľná?"
"To ten mutačný gén. Zistila som to, keď sa ma dotkol." V krátkosti mu rozpovedala, čo sa udialo. Dlho mlčal.
" A ak aj proti vám nič doteraz nemali, teraz už majú. Zabili ste jedného z nich. To stačí, aby šli po vás. Stačí im hocijaká zámienka. A je tu tá odmena. Máte veľa nepriateľov výsosť...ale nebolo by od veci zistiť, ktorý z nich vypísal odmenu za vašu hlavu."
"Povedal mi jednú vec, ktorú som celkom nepochopila. Spomínal ešte ďalších troch, vraj tiež ujdu, ale na mňa je vypísaná najväčšia odmena. Poviete mi o tom viac?"
"Povráva sa, po útoku na vašu rodinu..."
"Čo sa vlastne vtedy stalo. Nič o tom neviem."
"Mali ste dvoch starších bratov výsosť....podľahli zraneniam spolu s vašou matkou. Váš otec bol ťažko ranený aj kráľ Sopariténov, ktorý bol v tom čase na návšteve. Mladého princa uchránili. Je to váš snúbenec. Teda, ak ho nájdu..." Uškrnul sa.
"Prečo? Stratili ho podobne, ako mňa?"
"Po tom atentáte, ho ukryli v minulosti, podobne ako vás...a...ešte vašich dvoch bratrancov. Vaši rodičia ich vychovávali, ich rodičia zahynuli pri nešťastí."
"Stratili nás všetkých?"
"Považovali dvadsiate prvé storočie za eventuálne dosť bezpečné. Žiadne epidémie, ani svetové vojny....ale stalo sa, že niekto manipuloval s časopriestorom...všetky údaje a súradnice, na ktoré vás poslali sa vymazali. Nedalo sa ich vystopovať, ani zistiť, kam ste sa podeli a kam vás vlastne umiestnili. Aj keď Sopariténi podľa všetkého tvrdia, že vedia kde je ich princ. Pochybujem."
"Prečo povedal, že moja hlava ma najväčšiu hodnotu. Podľa všetkého aj ten princ je následník trónu."
"Až druhý v poradí, má staršieho brata. Váš otec sa v tom čase pokúšal nastoliť mier a zjednotiť humanoidné rasy. Nielen humanoidné, ale hlavne humanoidné. Chceli sa ochrániť pred dravými rasami, ako sú napríklad Preskrytiáni. Niekomu vyhovoval chaos...tým, že vyvraždili diel vašej rodiny sa všetko odsunulo a poriadne zamiešalo. Medzitým niekto poprehadzoval časové dáta v dvadsiatom prvom storočí a vy ste sa stratili. Vášmu otcovi sa podarilo vytvoriť alianciu, len pred troma rokmi. Je to múdry muž s veľkou dávkou diplomacie."
"Pokúšali ste sa ho zabiť?"
"Nie, ja nie...ja som padol do zajatia pri obrane aliančnej brány. Nemohli sme ich pustiť ďalej. Chceli nás strčiť do jedného vreca s tými jaštericami. Vytlačiť z nášho územia, aj keď je im k ničomu. Nedokážu tam žiť. A my jednoducho nedáme náš domov. Nepovažujú nás za humanoidnú rasu a tak sa rozhodli, že nás vytlačia ďalej a nastolia pevné magnetické pole, aby sme ich neohrozovali."
"To je poriadna blbosť. Ste ľudia, ako všetci ostatný, len máte iné pH. Prispôsobili ste sa prostrediu. Dúfam, že ste im zrušili magnetickú hranicu." Uškrnul sa a prikývol. Spokojne odfúkla.
"Bola to neľútostná bitka, výsosť. Priveľa nás tam zomrelo, ale aj ich. Teraz máme prímerie. Niekedy tomu ani nedokážem veriť. Môžeme slobodne cestovať a žiť svoje životy. A zato vďačíme vám, výsosť."
"Preceňujete ma Ben, nič som neurobila. To vy ste pre svoj ľud dosiahli slobodu a mier. Vaša diplomacia a múdrosť spolu s takými istými vlastnosťami môjho otca...ja som lehnila v tej posteli, podotýkam nahá..." Zachichotala sa a aj Ben sa rozosmial.
"Takže mám dvoch bratrancov tu niekde v blízkosti."
"A snúbenca."
"Samozrejme, ale ja som sa medzičasom vydala, takže snúbenec...ehmmm...nič nebude." Uškrnula sa.
"Myslím, že bude. Váš zväzok anulujú, vzhľadom k nevedomosti."
"Čiste teoretický, ak by som sa vzdala následníctva v prospech niektorého z tých bratrancov...."
"Sú to príbuzný zo strany vašej matky, deti jej sestry, nie je to možné. Ste jediný následník trónu." Nespokojne zafučala, pretože mala iskierka nádeje okamžite zhasla.
"Mala by som sa pokúsiť ich nájsť a varovať pred nebezpečenstvom. Ale nemám ani potuchy, odkiaľ začať."
"Pracujú na tom pátracie skupiny. Nájdu ich skôr, alebo neskôr."
"V akom veku ich presunuli?"
"Váš snúbenec mal osem rokov, váš starší bratranec sedem a mladší sotva dva mesiace."
"To sú už dosť veľké deti, aby si pamätali." Podotkla zamyslene.
"Celkom určite použili sérum zabudnutia, kvôli ich bezpečnosti, aj kvôli úspešnejšej aklimatizácií. Spomenú si až v určitom momente."
"Kedy to bude?"
"Keď sa vrátia domov."
"Porozprávajte mi niečo o rasách a usporiadaní...o planétach, ktoré sa obývajú...aby som si vytvorila aký- taký obraz."
"Rád, aspoň nejaké základy, ale nabudúce keď sa uvidíme, prinesiem zložky z ktorých si to budete môcť naštudovať." Rozprával jej viac, ako tri hodiny. Boli dve hodiny po pol noci, keď mu zapískal časovač. zamračený vrhol pohľad na svoje zápästie a popod nos zahrešil.
"Stalo sa niečo?"
"Núdzový signál. Musíme ísť." Privolal čašníka a zaplatil. Náhlil sa k dverám.
"Čo sa deje Ben?"
"Moja dcéra, vyslala núdzový signál...a je to tu, v dvadsiatom prvom storočí. Musím ju rýchle nájsť...dúfam, že je niekto ešte v blízkosti."
"Pôjdem s vami, možno budete potrebovať pomoc." Navrhla ticho. Zamyslene po nej prešiel očami.
"Zrejme vás nepresvedčím, aby ste sa vrátili domov?" Pokrútila hlavou. Siahol pod bundu a vytiahol uzavretý bodák.
"Vezmite si to výsosť, ktovie, čo nás čaká. Viete, ako ho použiť predpokladám.." Prikývla.
"A čo vy?"
"Mám ešte jeden. Poďme." Prebehli cez križovatku do parku. Ben otvoril trhlinu.
"Držte sa za mnou a oči otvorené. Útok môže prísť okamžite po doskoku." Varoval ju. Doskočili a ona sa pripravila na prípadný boj. Ben ju chránil a držal za sebou. Ocitli sa v nejakých prístavných dokoch. Poobzerala sa. Sydney, Austrália stálo na jednom z kontajnerov.
"Zehria?" Zvolal ticho do tmy. Počúvala a kdesi sprava sa ozval ston.
"Tadiaľto..." Zašepkala a vytiahla svoju dýku, do druhej ruky uchopila bodák. Ben ticho ako tieň postupoval za zvukom. Úplne v tmavom kúte, ktoré vytvorili z kontajnerov niečo ležalo. Ben sa rozbehol.
"Zehria, čo sa stalo?" Kľakol si k nej a Lara sa pomaly priblížila. Stala si chrbtom k nim, aby čelila prípadnému nebezpečenstvu. Po ľavej ruke sa otvorila ďalšia trhlina. Cúvla a pripravila sa. Muž, ktorý vyšiel zarazene zastal. Prikrčila sa s dýkou v pohotovostnej polohe, ale hneď sa aj uvoľnila. Bol to ďalší Marnavián.
"Zachytil som núdzový signál, potrebujete pomoc?" Spýtal sa Lary a prekvapene si ju premeral.
"Ty nemáš na sebe telo, ale si naša...princezná?" Ohúrený zašepkal, keď pochopil.
"Výsosť?" Ohlásil ju Ben. Muž jej kývol hlavou a postavil sa na stráž. Pribehla.
"Je ranená?"
"Ocko, čo je to? Koho si to priviedol, je to humanoidka!" Zašepkala žena rozčúlene a zaťala zuby, pretože jej telo zachvátil kŕč. Lara si uvedomila, že Zehria je vo svojej prirodzenej podobe. Asi dva metre od nich ležalo telo muža v skrútené v predsmrtnom kŕči. Aj v tme si všimla, že má okolo úst penu a oči vytreštené smrteľným úľakom. Rýchle sa k nej sklonila a preletela po nej očami.
"Ako dlho je to?" spýtala sa pokojne.
"Zopár hodín, neviem..." Zasyčala.
"Čo sa deje výsosť, čo jej je, umiera?!" priškrtené hlesol.
"Ale kdeže. Budete starý otcom Ben...ako často máte kontrakcie Zehria?"
"Každých päť minút zhruba." Zastonala a zdrapla ju za ruku, lebo prišla ďalšia.
"Dýchajte zhlboka nosom...a cez ústa von, to pomôže...nádych....a výdych." Usmerňovala ju rozvážne.
"Je to vaše prvé dieťatko?" Žena vysilene prikývla.
"Už vám praskla voda?" Pokrútila hlavou.
"Takže najskôr..." Lara rozhodne vstala.
"Bude mať dieťa?" neveriacky zvolal Ben po chvíli, keď mu to konečne zaplo. Za nimi sa ozval vzrušený šepot. Lara si uvedomila, že ďalší štyria Marnaviáni reagovali na núdzový signál.
"Už to tak vyzerá, musíme ju ochladiť. Táto teplota ju ničí a ohrozuje. James sme v prístave, nájdi nejaký mraziak..." Rozkázala.
"Dvesto metrov východne a je prázdny...teda sú tam ryby, ale žiadny ľudia."
"Super. Ben zoberte ju na ruky, prejdeme do toho mraziarenského boxu."
"Nebolo by lepšie, keby sme prešli trhlinou domov?"
"Neverím, pôrod pokročil. Tlak a žiarenie v trhline...neviem, čo by sa stalo. Ak by dostala kontrakciu počas prechodu, zabilo by to ju, aj dieťatko. Poďme!" zavelila, nekompromisne. Ben bez ďalších protestov zodvihol mladú ženu a vykročil. Muži ich obkolesili v akejsi obrannej formácií. Lara ich v duchu obdivovala. V rýchlosti si premietala, čo všetko bude potrebovať a s čím momentálne disponovala. Zámok na mraziarenskom boxe jeden z bojovníkov jediným trhnutím odstránil. Vošli dnu.
"Položte ju na zem...Zehria, je vám lepšie?" Žena sa zhlboka nadýchla a s úsmevom kývla.
"Musíte chodiť. Ben ostanete s ňou, ja musím ísť zobrať veci, ktoré budeme potrebovať." Vyľakane zaspätkoval.
"Uchopte ju popod pazucha a choďte s ňou hore-dole. Urýchli to pôrod. Ak dostane kontrakciu, dozrite nato, aby zhlboka dýchala. Hneď som späť." Vy-trielila z boxu a otvorila trhlinu. Doskočila vo svojom byte a rozbehla sa do skladu.
"Čo chceš robiť Lara?"
"Musím jej pomôcť, potrebujeme protichemické obleky, inak všetko rozleptá, ak jej praskne voda... a soľ na neutralizáciu kyselín...a musím do niečoho zabaliť dieťa...a železné vedrá, aby som ju v čom mala umyť...a..." Razantne hádzala veci na hromadu.
"Si šialená, veď ani nevieš, či ma pôrodné cesty, ako normálne ženy Lara, čo ak ju zabiješ, alebo jej dieťa zomrie?"
"Ak jej nepomôžem, zomrú obaja...musím len dúfať, že má všetko, ako my..." Otvorila trhlinu a s náručou plnou veci vošla. Vtrhla do boxu. Keď ju Ben zazrel úľavou sa vďačne usmial.
"Dobre, rozrežte jeden z tých oblekov a položte ho na zem, tam do rohu. Druhý použijeme pre dieťatko, vrch z neho si oblečiem." Rozkázala jednému z mužov. Bez slova sa chopil úlohy.
"Vy zožeňte vodu! Poriadne studenú vodu, do oboch vedier. Vy rozsypte jedno vrecko soli pod tie obleky!"
"Viete, čo máte robiť, výsosť?" nesmelo sa spýtala rodička.
"Zopár ženám som už pomáhala, len dúfam...neberte to, ako netaktnosť...ale dúfam,ehmmm...máte vagínu na obvyklom mieste, či?"
"Čo?!"
"No...pôrodné cesty, sú tam dole?" Očami naznačila. Zehria sa ticho zasmiala.
"Áno, sú tam dole."
"Fú! To je dobre, takže žiadne strachy, všetko ostatné zvládneme." Ďalšiu kontrakciu s ňou pre-dýchala. A zároveň stopovala časový interval.
"Ak vám to pomôže, skúste si kvoknúť, so stehnami naširoko otvorenými, počas kontrakcie. Niektorým ženám to pomáha, niektorým je to nepríjemné. Máte bolesti v podbrušku, alebo v krížovej oblasti?"
"V podbrušku."
"Malo by to byť pri podrepe lepšie." Priložila jej ruky na brucho.
"Dýchajte, blíži sa ďalšia...nádych...výdych...nádych..." Žena stonajúc počúvala rozkazy a drobila jej ruku. Spotená, oddychovala, keď kontrakcia prešla.
"Ešte nie je čas...malo ešte počkať aspoň tri týždne." Šepkala ustarane.
"Je to tridsaťsedem týždňov? Teda normálne nosíte štyridsať, alebo?" Prvorodička prikývla.
"To je v poriadku, dieťatko už bude samostatné, možno ste sa len prerátali."
"Vyvolal to ten chlap vonku...používala som príležitostne jeho telo. Bol to drogový díler. Pašoval drogy. Zopár vreciek prehltol. Nejaké popraskali. Keď som to zistila, vyskočila som z neho, ale...dostala som bolesti a tá teplota vonku..." Ticho vysvetľovala. Lara sledovala hodinky a priložila ruku na jej brucho.
"Všetko bude v poriadku...ide ďalšia...nádych..." Usmerňovala ju.
"Každé dve minúty...o chvíľu to máte za sebou...teraz si musíte ľahnúť...muži von!" zavelila. Veľmi ich ani nemusela ponúkať. Vytiahla dýku. Zehria sa prudko odtiahla a v rukách sa jej zjavil bodák. Lara jej nonšalantne odtlačila ruku.
"Nechajte to Zehria, nemám rada tu vec. Naposledy do mňa urobila poriadnu dieru, nerada by som si to zopakovala. Iba vám chcem rozrezať nohavice. Plodová voda je ešte dnu, musíme ju prepichnúť, potom už všetko pôjde rýchlo. Oprite sa o stenu toho boxu, keď prídu tlaky, musíte sa zaprieť. Najlepšia poloha je v polo-sede a ak môžete, uchopíte sa za členok a pritiahnete si nohu až k brade, bude to rýchlejšie."
Zehria s dôverou prikývla a odložila bodák. Trápila ju ďalšia kontrakcia. Hneď, ako povolila rozrezala nohavice. Pripravila si vrecko so soľou. Navliekla na seba vrch z obleku a poumývala si ruky, aj nôž v ľadovej vode.
"Načo je to?" ukázala unavene bradou na soľ.
"Je to kuchynská soľ, neutralizuje kyselinu, aby sme predišli havárií s freónmi. Vaša kyselina by mohla rozleptať materiál a uvoľniť freóny chladiaceho systému."
"Keď príde ďalšia, prepichnem vám vodu, nebolí to, ani to neucítite...len mi musíte dôverovať." Kľakla si medzi jej otvorené stehná. Pri ďalšej kontrakcií, jej prstom prepichla vodu. Šedá takmer čierna tekutina sa rozliala pod rodičkou. Odtiahla časť obleku s vodou, posypala ju hrubou vrstvou soli a podložila čisté kusy.
"Ide ďalšia, cítite tlak? Nutkanie tlačiť?" Žena zastonala a prikývla.
"Dýchajte! Ešte netlačiť, ešte nie...teraz...zatlačte Zehria...poriadne z celej sily!" skríkla Lara. Zo ženy sa vydral ston a žily na krku jej navreli od úsilia.
"Ste statočná Zehria, vydýchajte sa a pripravte, musíte z celej sily...už ide....poďme nadýchnuť! Tlačte!"
"Už vidím hlavičku, pri ďalšej je vonku....dýchajte Zerhia! Blíži sa...a teraz poriadne, nech je vonku! Poďme! Zatlačiť! Poriadne!" Zrevala Lara. Zo ženy sa vydral výkrik a hlavička dieťatka sa objavila.
"Už len chvíľočku...ešte posledný raz...tak poďme...zatlačte." Dieťatko sa hladko vykĺzlo, Lara ho šikovne uchopila. Boxom sa rozozvučal rozčúlený novorodenecký krik.
"Je to krásne dievčatko...ahoj zlatíčko." Zašepkala Lara dojato. Zehria sa úľavou, aj šťastím rozplakala. Rýchle podviazala pupočník, šnúrou s protichemického obleku a odrezala ho. Nôž strčila do kôpky soli vy-sypanej na kôpke. Dieťatko položila matke na prsia.
"Tak Zehria...o chvíľu pocítite nutkanie opäť tlačiť. Musíte porodiť placentu. Už to nebude také drastické." Mladá mamička prikývla a hladila svoje dieťatko so slzami v očiach. Lara počkala a keď vyšla placenta, podrobne ju skontrolovala, či je celá. Poumývala dieťatko a zavila ho do časti rukáva z obleku. Na chvíľku ju podržala.
"Aká si krásnučka...anjelik." Zašepkala do rozžiarených malých očiek, ktoré bábätko na široko otvorilo a obrátilo sa za hlasom. Jemne dieťatko pobozkala a podala ho matke. Tá ju pátravo pozorovala.
"Idem mužom zvestovať radostnú správu, potom vás poumývam a pripravím na cestu Zehria." Po-odchýlila dvere. Ben sa v nich okamžite objavil.
"Máte krásnu vnučku Ben. Obe sú zdravé a v poriadku. Dajte nám chvíľu, kým sa poumývame. Mali by ste vrátiť tie telá, budem potrebovať pomôcť s "upratovaním", aby ste ich nekontaminovali. S úsmevom pozorovala zmes emócií, ktoré mu preleteli tvárou, ale ovládol sa a letmo prikývol. Rýchle vykonávala úkony, ktoré už vykonávala nejeden krát. Keď bola rodička "obriadená", začala upratovať použité veci.
"Ako to, že viete čo robiť výsosť, ste taká mladá..."
"Pomáhala som ženám...v dvanástom storočí. Nemali babicu, nikto nemal ani potuchy o zdravovede." Pokrčila plecami.
"Keby ste tu neboli, zomreli by sme." Zašepkala a hlas sa jej rozcítene zatriasol.
"Ale nezomreli. Viete Zehria, je to náš prirodzený inštinkt. Vieme, ako nato. S pomocou je to ľahšie, ale ide to aj bez. Poznám ženy, ktoré porodili samé...zvládli by ste to, ste silná žena." Pevne presvedčená, solila použité časti oblekov a stáčala ich použitou stranou do vnútra. Podlahu nasolila, nôž už neutralizovaný poumývala a vložila si naspäť do vrecka. Nakoniec si vyzliekla "pláštenku" a tiež ju zrolovala.
"Môžem sem vpustiť mužov?" spýtala sa novopečenej, hrdej matky. S radosťou prikývla. Otvorila dvere boxu a muži sa nedočkavo nahrnuli dnu. Boli vo svojich ochranných oblekoch a Ben niesol cez ruku prevesený ešte jeden. Lara sa usmiala. Myslel na všetko. Vyšla von, aby si vychutnali intímne okamihy a privítali nového člena komunity. Uvedomila si, že vonku leží mŕtvy muž. Zamračila sa. Zabili ho drogy, ktoré prevážal. Pašerákom, ktorý prenášali drogy vo svojom tráviacom trakte sa to stávalo dosť často. Zohla sa k nemu, aby ho zbežne prezrela, keď začula za sebou zlovestné zavrčanie.
"Ani sa nehni Lara! Je tam nejaké veľké psisko...poriadne veľké, žiadne prudké pohyby, pomaly, úplne pomaly sa obráť." Zašepkal James v náušnici. Poslúchla a vypleštila oči. Nebol ani dvadsať metrov od nej, s hlavou sklonenou pri zemi a s vycerenými tesákmi. Najväčší vlk, akého kedy videla...nevidela, ani na fotografiách. Bol celkom určite vyšší od nej. Pripomínal jej vlkolakov z hororových filmov.
"A kruci! Toto je čo?!" šokované hlesla a podvedome nahmatala nôž. Vlk ešte raz zlostné, zúrivo zavrčal, pripravujúc sa na útok. Ako vo sne vytrhla nôž a druhou rukou bodák. Postavila sa mu bokom a prikrčila do bojového postavenia s vysunutým predlaktím, zvierajúc nôž. Obozretne striehla okamih, keď vyštartuje.
"No tak poď!" zasipela. Akoby jej rozumel, vyrútil sa vpred. Udrela nožom, ktorý pevne zvierala v ruke po brošni. V okamihu, keď sa zviera vznieslo pripravené na skok, ktorý by ju určite zrazil z nôh, ho tlaková vlna odhodila a mierne omráčila. Zakňučal a nohy sa mu podlomili. Získala cenné sekundy. Nečakala, rozbehla sa nemu, využijúc jeho omráčenie. Vyskočila na jeho chrbát, akoby to bol kôň a bodla ho do krku. Zranený zavyl a trhol sa, takže ju zhodil, pritom po nej rozzúrene chniapal. Dopadla na zem a jeho zuby ju len o pár milimetrov minuli. Nôž jej pri tvrdom dopade, vypadol z ruky. Zranila ho, ale nie smrteľne. Odkotúľala sa a vyskočila, rozbehla sa proti nemu a kým sa dezorientovaný opätovne skrútil smerom k nej, už mu zase sedela na chrbáte. Intuitívne udrela bodákom na jeho hlavu a víťazoslávne zrevala. Ostrie vystrelilo, prešlo mu lebkou a vyšlo až na krku. Trhol sa v smrteľnom kŕči, takže ju zase zhodil. Zviera bolo na mieste mŕtve a dopadlo na ňu. Nestihla sa spod neho vyhrabať, dopad bol tvrdý. Počula krik a zdochlinu niekto odtiahol. Verila, žeby ho nedokázala zodvihnúť, aby sa vyslobodila. Ben k nej priskočil a niečo jej kričal do tváre.
"Nekričte...som v poriadku...ehmmm...myslím." Zašepkala otrasená, sediac na zemi, stále apatický hľadiac na gigantického vlka.
"A toto kruci, bolo čo?!" Zvolala po chvíli, keď polapila dych a pozviechala sa zo zeme. Nohy sa jej triasli a Ben ju rýchle podoprel.
"Poďte, posadíte sa. Ste celá výsosť? Počuli sme ho zavyť, ale kým sme k vám dobehli...dorazili ste ho."
"Kriste, myslím, že si pôjdem dať predpísať nejaké tabletky na nervy. Kde sa to tu vzalo a čo je to zač? Vyzerá to, ako vlkolak z hororu."
"Je to Riavander, tak ho voláme." Ticho jej vysvetlil jeden z mužov.
"Ak mi poviete, že som zase zabila nejaké stvorenie....z nejakej rasy... a teraz ma celá tá rasa bude nenávidieť a chcieť zožrať, fakt pôjdem na tabletky!" Vyhŕkla spontánne. Ben sa upokojujúco usmial.
"Nie, výsosť. Buďte pokojná, je to zviera z našej domoviny. Ide...cíti pach ženy, ktorá rodí...ehmmm..zavetrí ju, na desiatky kilometrov. Kŕmi sa aj normálne, ale rodičky ma najradšej." vysvetľoval.
"To znamená, že ten vlkolak na mne cítil pach pôrodu a preto ma napadol?" Ben prikývol.
"Je to úchylák! Dobre ti tak, ty sviňa!" rozčúlená skríkla smerom k zdochline. Muži sa pobavene zasmiali a Lara sa zhlboka nadýchla.
"Ako sa to sem dostalo?"
"Priviedol som ho so sebou. Nechtiac. Odpusťte výsosť, ponáhľal som. Chcel som rýchle vziať ochranné obleky pre Zehriu a dieťatko. Tak som trhlinu neuzavrel, bol to len okamih. Musel ma zavetriť, jej pach na mne... a kým som chystal veci, prešiel."
"Je to natoľko inteligentné?!" Prekvapene zvolala.
"Preto sú také nebezpečné. Veľmi inteligentné potvory. Ste skvelý bojovník výsosť. Len malo-ktorý Marnavián sa môže pochváliť, že zabil sám, Riavandera. Keď som vás zazrel na jeho chrbte...ako pravá bohyňa pomsty. Tak ľahko na to nezabudnem." Nadšene gestikuloval najnižší zo skupiny.
"Verte, že ani ja! A spomínal ten bojovník aj to, že sa takmer posral od strachu? Pretože mne sa to skoro stalo." Už nadobudla duševnú rovnováhu uškrnula sa, utrúc si rukávom nos. Jeden z mužov jej podal vreckovku.
"Naši bojovníci nemajú strach." S úsmevom jej vysvetľoval bojovník, ktorého oslovovali Nehran.
"Naozaj? Každý človek ma strach. Nie je hanbou ho mať, ani si to priznať, hanbou je, nechať sa nim ovládať a dovoliť, aby nám zničil život." Preriekla ticho. Marnaviáni si vymenili prekvapene pohľady.
"Budete to musieť odtiaľto odpratať, asi by sa ľudia čudovali." Skonštatovala.
"Ja sa o to postarám." Podujal sa najmladší zo skupiny. Podišiel k zvieraťu, vytiahol bodák. Očistil ho a vrátil sa k nej.
"Váš bodák výsosť."
"Ách! Nie je môj. Je Benov, vďaka, že ste mi ho požičali, už by asi bolo po mne, nemať ho." Usmiala sa.
"Nechajte si ho výsosť, je váš. Ste Marnaviánka a každý Marnavián musí mať svoj bodák, vlastne som ho pre vás priniesol. Neskôr vám do neho vyryjem značky." Prehlásil slávnostne. Prijala zbraň takmer s posvätnou úctou. Nesmelo sa usmiala a poďakovala. Muži sa rýchlo postarali o odstránenie stôp po akejkoľvek ich prítomnosti. Nastal čas rozlúčky. Ben niesol v náručí Zehriu, ďalší dieťatko.
"Opatrujte sa výsosť."
"Aj vy Zehria. Bolo by dobre, keby vás prezrel lekár, aj dievčatko. A mal by asi, pre istotu nasadiť antibiotika." Vydávala posledné príkazy.
"Som v poriadku výsosť, ďakujem vám." Zašepkala mladá mamička a v náručí svojho otca unavene zatvorila oči. Otvorili trhlinu. Skupina sa jej uklonila, úklon opätovala. Vzápätí zmizli.
"A teraz domov James. Mám dosť. Nevyleziem z postele do pondelka rána."
"Uff! Máš pravdu...ten havino bol, ako čerešnička na torte...žeby to bol nudný večer, sa nedá povedať."
"Som rada, že sa zabávaš, strašne by ma trápilo, keby si trpel nudou!" Kyslo odfúkla a James sa zachichotal.
"Len sa smej, zajtra robíš úlohy, ja budem oddychovať a liečiť si modriny! "Havino" so mnou vyzametal polovicu prístavu!"

Komentáre 7

aknit11 dňa 12.10.2014 - 10:02

Tak som sa zase odtrhla (giggle).

tomicka dňa 12.10.2014 - 19:54

Tak si ma zase odrovnala. :-) kde ty zena nato chodis?:-) citat tvoje pribeh je ako vozit sa na achterbahne, zaludok raz, hore raz dole, pocity stastia a radosti sa miesaju s pocitmi paniky a strachu. Perfektne, ako vzdy (clap)(clap)(clap)

LanaSavara dňa 12.10.2014 - 20:42

tak to bol ale narez (y) (y)(y). Ved este som jedno nevstrebala a uz som bola v inom oddeleni :-). Ale ten ,,cajovy bar,, nemal chybu :-D.
Asi si budem preventivne davat nejake ...ako sa to vola... sedativa :-Dved aj dychat zabudam , take je to napinave. Uzasne

Lenka R dňa 13.10.2014 - 10:32

No teda , super (clap) (clap) (clap) (clap) . Od tvojich príbehov sa fakt nedá odtrhnúť, ani som nedýchala (sun)
Som veľmi zvedavá , čo bude ďalej - páčilo by sa mi pokračovanie, keby bol náhodou Ryan, jej snúbencom ktorému bola vymazaná pamäť :-)
A Kiliana by som typovala na jedného z bratrancov :-)
Ale samozrejme môže to byť celé úplne inak (sun) ty dáš vždy niečo úplne nečakané :-)

aknit11 dňa 13.10.2014 - 10:48

Lenka, ty si to uhádla. Tak nejako si to predstavujem :-) ale ešte ich čaká dlhá cesta, kým nato prídu :-)

Lenka R dňa 13.10.2014 - 11:56

jéééj , ani nevieš ako sa teším na každé nové pokračovanie :-)

nevetko dňa 14.10.2014 - 16:32

Lenka čítaš mi myšlienky(clap) ja som o tom tiež uvažovala(blush) . aknit ty nemáš chybu(y)(y) . kade chodí tade rozprávam o tvojom písaní . Môj starý na počúvanie čo som kedy čítala to veru nieje ale keď začnem "vieš čo som ti vravela čo čítam na internete" normálne počúva a mám dojem že keby mal čas tak si to aj prečíta .Možno raz ho tu privítame. (blush)