Skočiť na hlavný obsah

Lara 48

Pridal aknit11
dňa 03.11.2014 13:23

Chvíľu iba sedela a pokúšala sa zo seba dostať napätie.
"Si v pohode?" ozval sa James.
"Nie, som roztrasená, ako keď som prvý krát zazrela Riavandera. Ideme domov. " Rýchle ustlala posteľ, zobrala kabelku, tablet aj telefón. Otvorila trhlinu a doskočila u seba v byte.
"Napichni sa na Maxa a zistí, kde je. Musíme ho dostať do bezpečia."
"Tak to som strašne zvedavý, ako to chceš urobiť. Ako mu chceš vysvetliť, že ho vystrelíš niekam na Mars, alebo kde...lebo je kráľovskej krvi a práve na neho poľujú nejaký mimozemský zabijaci."
"Nebudem nič vysvetľovať...nech vysvetľuje niekto iný. Ten ujko so zaujímavými očami je nato predsa kompetentný." Uškrnula sa.
"Ale ako to prevedieš. Ak sa tam objavíš, pôjdu aj po tebe. Nemôžeš ho dotrepať tam hore a jednoducho im zakývať a zmiznúť."
"A prečo nie?...Nestresuj James, nemienim to urobiť takým spôsobom. Nájdeme Janusa a "zveríme" Maxa, do jeho láskavej starostlivosti." James sa zarehotal.
"To mu na sebavedomí veľmi nepridá."
"Neboj sa, celkom určite sa nervovo nezrúti...má také nafúkané ego, že sa len otrasie a pôjde ďalej."
"Si diablica, takto si z chudáka vystreliť."
"Vôbec si z neho nestrieľam, držím sa v "úctyhodnej" vzdialenosti. Nepadá mi na um ho vyhľadávať a strieľať si z plecháča. Mohol by to vziať osobne. Aj keď po pravde, určite nutkania som musela ovládnuť." Zasmiali sa.
"Je v športovej hale. Pripravuje sa na zápas." Podišiel k nej James aj s hrnčekom kávy.
"Íha! Tuším sa sa niečomu podučil od Rúfusa."
"Pýtal sa ma, čo si "výsosť" želá na obed. Nadiktoval som mu dlhý zoznam, takže asi chvíľu o ňom nebudeme počuť. Je strčený v kuchyni a dáva dokopy materiál."
"Prepána a čo urobíme s toľkým jedlom? To si z neho musíš stále robiť dobrý deň? Odvtedy, ako si ho zamkol v sklade sa k nemu správaš odporne."
"Neboj sa. Rozkázal som mu minimálne porcie. Takže sa značne zabaví aj pri vážení...nepozeraj tak na mňa. Rozčuľuje ma. Je ako robot! Vôbec nie je samostatný."
"To bude tým, že je robot." Sucho skonštatovala.
"Tak nech varí. Apropo, aby ťa neprekvapili monogramom vyšívané veci."
"Akým monogramom a ktoré veci máš na mysli?" Zamračená vyhŕkla.
"No posteľné prádlo, uteráky...myslím, že aj tvoje gaťky. Fakt je fetišista. Imponujú mu tvoje gaťky." James vystrúhal kyslú grimasu.
"Chceš mi povedať, že na mojich veciach sú povyšívane moje iniciálky?"
"Nielen iniciálky, aj nejaké kvetinky a korunky. Je to veeeeľmi... usilovný robot. Nečuduj sa ak nabudúce nájdeš vyšívaný toaletný papier, alebo vložky. Tak by ma zaujímalo, čo ti vymyslí na ponožky a podprsenky." Zaškeril sa James.
"Asi ešte zapracujem na jeho programátore." Hlesla zamyslene.
"Vyhľadaj tu halu. Nájdi nám tam nejaké pokojné miestečko. Myslím, že som dostala chuť pozrieť si hokejový zápas." Usmiala sa a natiahla na seba čiernu koženú bundu. Skontrolovala vrecká aj puzdro s pulznou pištoľou a spokojne sa zadívala na Jamesa.
"Zadal som ti súradnice, otváraj...ešte som nevidel hokejový zápas naživo. Je to dosť brutálny šport."
"Rozdelíme sa. Nechcem ho podráždiť so spoločníkom. Keď budem sama, bude ehmm...prístupnejší."
"Samozrejme, že bude. Je z teba na mäkko."
"Je to môj bratranec James." Vyčítavo hlesla.
"Čo on vôbec netuší. Keď to zistí a premietne si spätne nad čím uvažoval...ehmm...bude potrebovať pár hodín u psychoterapeuta...dúfam, že mu ho ten tajomník s rozliatymi očami, zoženie." Zaškerila sa a otvorila trhlinu. Doskočili kdesi za šatniami.
"Buď niekde v blízkosti, ja idem k lavičkám."
"Opatrne Lara, ak si niekto uvedomil svoj omyl môže sa stať, že príde dorobiť zákazku." Prikývla a vykročila chodbou, ktorou vychádzali hráči na ľad. Štadión bol preplnený. Jednalo sa o dôležitý zápas o postup do kvalifikácie. Uvedomila si, že vpravo sedia New York "Rangers", vľavo ich protivníci."Buffalo Sabres". Mužstvo stálo v skupinke a počúvalo rady trénerov. Vyhľadala ho očami a priblížila sa. Pôsobil ešte mohutnejšie, pretože mal na sebe chrániče a celú výstroj hokejistu. Prilbu ležérne držal v rukách a pohrával sa s ňou. Keď ju zazrel, takmer mu vypadla. Pretlačil sa cez svojich spoluhráčov a vyšiel spoza ochranného mantinelu z plexiskla, až k nej.
"Lara, kde si sa tu vzala?" nevychádzal z údivu.
"Usúdila som, že ma začal zaujímať hokej." Usmiala sa.
"Prišla si ma ľutovať?"
"To hráš tak zle?"
"Nerob sa!" zavrčal podráždene.
"Netuším o čom hovoríš." Prekvapená vyhŕkla.
"Od rána ma všetci bombardujú telefonátmi. Väčšina je tipu....nie si zodpovedný zato, čo sa stalo Amélií...aj keď, keby si ju vzal na ten ples, nebola by v drogovej nore a neskončila na dne Hudsonu...ale nie si zato zodpovedný."
"Keď sa nato pozrieš z tohto pohľadu, si zato zodpovedný... ale neprišla som sem, aby som ti fúkala boliestky...si už veľký. Hoď to za hlavu a bodka." Preriekla zamyslene.
"Alebo sa môžeš utešiť tým, že keby si tam bol, tak už je po tebe...čo by ma, byť na tvojom mieste značne upokojilo."
"Nikdy by som nešiel s dievčaťom na také nebezpečné miesta!" odvrkol popudene.
"Nerieš to. Osud ma zvláštny zmysel pre humor. To čo nás čaká, nám neujde...asi tak...a teraz mi povedz o čo tu ide. Zrejme je princíp tejto hry nakopať zadok, tomu druhému tímu... ako vo väčšine skupinových športov."
"Nielen nakopať. Čím viac ich zvalcuješ, tým lepšie...a ak k tomu pridáš góly, je to fantázia." Uškrnul sa.
"Takže je vlastne oficiálne dovolené roztrhať ich na kusy? Fíha, tuším sa dám na hokej." Zasmiali sa.
"Ak chceš, sadni si k nám na lavičku, môžme si tu nechať niekoho na povzbudzovanie." Navrhol ticho s nesmelým úsmevom.
"Obávam sa, že nie som práve štvorlístok pre šťastie, ale rada si to pozriem z tejto perspektívy."
Zápas začal. Diváci šaleli. Sledovala tento neuveriteľné drsný šport a uvedomila si, že sa do zápasu naozaj vžila. Povzbudzovala, kričala, nadávala, ako ostatne väčšina publika. Pri jednej zo šarvátok zafučala.
"Neviem prečo sa vlastne snažíme ho zachrániť. Vidím, že robí všetko preto, aby sa sám zabil...čo to?! Fuj! To bol faul!" Zrevala a vyskočila z lavičky, keď Maximilián skončil najskôr narazený o mantinel a hneď nato tvrdo dopadol na ľad. Takmer cítila, ako v ňom všetko zadunelo. Chlapec sa pozbieral zo zeme za pomoci spoluhráčov a vyštartoval opätovne na rozkol. Tentokrát bol on tým, čo poslal protivníka hore znak na ľad. Narazil do neho ramenom.
"Pripomeň mi, že mám Janusovi povedať, aby ho zaradili do výcviku. Ten chalan sa strašne rád bije." Zamrmlala si popod nos. Počas polčasu sa chvíľu rozprávala s hokejistami a vybrala sa nájsť toalety. Vracala sa naspäť, keď sa dvere šatne otvorili a nečakane sa z nich vyrútil jeden z kolektívu protivníkov. Nešetrne do nej vrazil a ona začala strácať rovnováhu. Zachytil ju, aby nespadla.
"Prepáč, nevidel som ťa, si v poriadku?" Ospravedlňujúco sa usmial.
"Ale áno, akurát navštívim zubára, ešte stále mi hrkajú zuby." Uškrnula sa a strnula. Dotyk jeho ruky, v jej tele vyvolal akúsi zvláštnu reakciu. Odskočila od neho a opatrne si ho premerala.
"Deje sa niečo?" nechápavo hlesol
"Nie, nie len...to nič. Idem späť na lavičku." Vy-habkala rýchle a pohla sa.
"James nájdi mi ho. Máš sken jeho tváre, čo je zač?"
"Áno, čo ti je?!"
"Ne..neviem, je mi nejako zvláštne...."
"Lara tvoj pulz...škriabe sa hore...už si na stovke..a ide ďalej. Rýchle sa niekam posaď a snaž sa dýchať...už si na stotridsať." Začalo sa jej ťažko dýchať a tak sa len lapajúc dych, zviezla na lavičku.
"Si v pohode?" zamračene ju pozoroval Maximilián.
"Prečo?" Šepla.
"Si zelená ako túz a leje z teba pot. Lara, počuješ ma?" Svet sa začal okolo nej otáčať a tak len zažmurkala.
"Lara, okamžite si ľahni....máš pulz dvesto...rozdrapí ti srdce!" Počula v náušnici. Na chvíľu zatvorila oči, aby zastavila to šialené krútenie. Počula svoj plytký dych aj rýchle údery srdca....potom sa začalo všetko spomaľovať. Nevoľnosť sa začala kamsi vytrácať a nastúpilo uvoľnenie. Otvorila oči a prekvapene zažmurkala. Všetko sa zmenilo. Hluk ustúpil kdesi do úzadia. Jej čuch sa vyostril, takže vnímala pachy okolia a tupé, pomalé údery srdca. Nepočula nič iné, iba to bijúce ... nebolo to jej srdce. Zmätene sa poobzerala. Oči ju naviedli k lavičke súperov. Potom ho uvidela. Muž, čo do nej narazil. Díval sa priamo na ňu. Lara si uvedomila, že vidí niečo, čo okolie nevnímalo. Jeho oči boli krvavo červené. Cítila jeho dych, jeho srdce a vnímala jeho neveriaci pohľad. Zamračil sa. Niekto ju uchopil za ruku, až sa strhla. Prinútila sa sústrediť na mladíka.
"Lara, fičíš na niečom? Chvíľu si bola celkom mimo." Ticho jej dohováral.
"Nie, samozrejme, že nie...len mi ostalo nevoľno...asi ehmmm...mám svoje dni." Vynašla sa s úsmevom, pretože sa všetko vrátilo do normálu.
"Maximilián, kto je to. Ten veľký...najväčší z vašich protihráčov."
"Neviem, dnes hrá prvý krát. Túto sezónu majú veľa nových hráčov, ale má paru. Je ako mašina. Nehovor, že sa ti páčia taký hromotĺci."
"Aj ty si hromotĺk."
"Ale ja sa ti nepáčim." S úsmevom pokúšal hokejista.
"Nemôžeš sa mi páčiť...to ti vysvetlím neskôr." Usmiala sa, keď na ňu vrhol začudovaný pohľad. Začala sa druhá tretina.
"Nemôžem zaradiť jeho sken. Nemajú ho nikde v databáze. Našiel som ho cez klub, ale podľa papierov, ktoré predložil...po preverení som zistil, že má len tri dni."
"Tak to nám pekne narástol za tri dni. Kto by to povedal." Uškrnula sa.
"Mutačný gén?"
"Asi, ako do mňa vrazil. Začala reakcia...otázka je, čo tu robí...a čo je zač. Má červené oči, ako angorská mačka."
"Musíš dostať bratranca von. Ak sa k nemu dostane...ktovie, to mi nepripadá ako náhoda."
O chvíľu sa Maximilián posadil vedľa nej. Striedali, aby si oddýchli. Uchopil ju za ruku a ona mala nejaký pocit spolupatričnosti. Pár minút sledovali mlčky zápas a on ju neustále držal za ruku.
"Čo si mi to chcela povedať, prečo sa ti nesmiem páčiť?" s úsmevom vyzvedal.
"Nemohol by si ma odviezť domov Maximilián? Nie je mi dobre." Váhavo začala.
"Teraz nemôžem Lara, je zápas. Požiadam trénera, aby s tebou niekoho poslal. Nechceš ísť radšej hneď k lekárovi?"
"Nie, ani nechcem, aby ma niekto cudzí, vozil domov!" odvrkla na oko urazené.
"Lara ja skutočne nemôžem. Dvaja hráči sú dnes zranený...a...vydržíš aspoň do prestávky?" Prikývla.
"Max pripravte sa, striedate!" zreval tréner. S chlapčenským úsmevom ju opúšťal. Znepokojene si všimla, že muž s červenými očami tiež nastúpil na ľad.
"O-o! Toto nie je dobre. Čo teraz?" Ozval sa James.
"Spusti požiarny poplach James, vyhlás, že je tu bomba...čokoľvek! Len to ukončí." zavrčala ticho. V tej istej chvíli sa rozozvučala siréna. Hokejisti, už pripravený na rozohrávanie sa prekvapene poobzerali.
"Žiadame všetkých účastníkov, aby v pokoji, pomaly, opustili priestor štadiónu. Zápas sa musí prerušiť.Opakujem opustite..." Lara si vydýchla. Maximilián do-korčuľoval až k nej a usmial sa.
"Asi si si to vy-bosorovala. Poď, vezmem si len veci zo šatne a vypadneme...ktovie, možno naozaj niečo horí." Pokrčil plecami. Zase ju chytil za ruku a v korčuliach kráčal za ostatnými. Polícia začala usmerňovať odchádzajúcich divákov, aby nenastal chaos a panika.
"Počkám na chodbe." usmiala sa, ako vchádzali do šatne. Tréner sa ponáhľal do šatne.
"Vezmite si veci a hneď vypadnite, je tu nahlásená bomba! Pohyb, pohyb!" Takmer v okamihu sa šatne vyprázdnili. Maximilián si chvatne vyzul korčule, obul botasky, zdrapol oblečenie a objavil sa na chodbe.
"Poďme musíme rýchle vypadnúť. Niekto zavolal, že je tu bomba." Rezko vykročili.
"Dočerta, nechal som tam telefón!" Zvolal už takmer pri východe.
"Kašli naň, nemôžeš ísť naspäť." Skríkla, ale on už bežal dlhou chodbou naspäť. Zahrešila a nemajúc na výber, sa vrátila. Zase sa jej čuch vyostril, vnímala niečo.... potom ho uzrela.Tentokrát na sebe nemal prilbu, ani športový dres. Ponáhľal sa smerom k šatniam, kde zmizol chlapec.
"Hej ty!" Skríkla širokému chrbátu. Keď sa k nej obrátil, zatajila dych. Nielen, že "to" malo červené oči, ale tvár vôbec nebola ľudská... takmer zarastená ochlpením, deformovaná, takže pripomínala skôr zvieraciu. Do oči bili dlhé tesáky.
"Kruci! Toto asi nebude angolská čiča!" Prikrčil sa a zavrčal na ňu...znelo to...ako vlk.
"Ja chcem tabletky..." Zastonala vydesená a podvedome tasila bodák. Vrhol rýchly pohľad smerom k šatniam a hneď nato sa obrátil k nej. Zrejme usúdil, že od chlapca mu hrozí menšie nebezpečenstvo, takže sa sústredil na ňu. Opatrne sa k nej prikrádal. Nenáhlil a ona cítila z jeho správania neľútostnú dravosť a chtivosť...chtivosť zabiť....akoby vedel, že jeho lov bude úspešný a korisť mu neujde...ta ležérnosť a istota ju znervóznili. Nemala ani tušenie s čím ma do činenia.
"Lara nejak ho zabav, snažím sa dostať dnu, ale polícia všetko uzavrela. Hneď som pri tebe."
"Nevieš ako ho mám zabaviť, nemám mu náhodou hádzať aportík?" rozčúlená vyhŕkla, pozorujúc stvorenie, ktoré sa stále viac približovalo. Stlačila pracku na opasku. Ochranný oblek sa aktivoval, aj keď vôbec netušila, či je účinný aj proti zubom.
"Ten oblek je znakom zbabelosti..." Posmešne zachripel.
"Mám sa radšej v jednom kuse. Nemám také zuby, ako vy!" Odvrkla a pripravila sa. Zdalo sa jej to zrazu také bizarne. Ten muž, ak sa to tak dalo nazvať, ju chcel zabiť, ale neponáhľal sa. Vykračoval si, akoby ju chcel pozvať na piknik.
"Mali by ste si švihnúť, ak sa chcete o niečo pokúsiť. To sa vždy takto vlečiete? O chvíľu je tu polícia." Upozornila ho, pretože jeho pokoj, ju veľmi znervózňoval.
"To je marnaviánsky bodák?" zaujalo ho a zastal obďaleč.
"Jeminéčky! Ste si prišli len pokecať, havo?!" Drzo sa zaškerila. Oči sa mu zúžili do nebezpečnej štrbiny. Počula zrýchlený tep jeho srdca, vnímala jeho hnev a presne vycítila okamih, keď sa vrhol vpred. Presne v tej istej chvíli sa otvorili dvere na šatni. Zdesená si uvedomila, že Max sa práve v najnevhodnejšom okamihu, vracia.
"Zalez do vnútra!" Zrevala. Vytrhla spod bundy pulznú pištoľ, namierila na útočníka. Tlaková vlna ho odhodila takmer k chlapcovi, ktorý paralyzovaný údesom, stál vo dverách.
"Ku mne Max, rýchle!" zrevala opätovne. Chlapec sa rozbehol, ale aj jeho prenasledovateľ sa pozbieral zo zeme. Lara nastavila plný výkon zamierila a zase ho poslala o dvadsať metrov naspäť. Nevedela odkiaľ pribehol James.
"Odveď Maximiliána! Vykryjem vás zo zadu!" zavelila a pozorovala nehybné telo. James bez slova uchopil chlapca za rameno a odvádzal ho.
"Ale... preboha, čo to je, čo to ma znamenať?!" Habkal vyľakaný. Lara ho nevnímala. Vykročila k "havovi", ktorý sa stále nehýbal.
"Lara, poď...na toto nemáme čas!" Zvolal James, ťahajúc za sebou chlapca.
"Nemôžem ho tu nechať, čo ak ho nájdu."
"Čo ťa po ňom, chcel ťa zabiť!"
"To nie je také isté." Opatrne k nemu podišla. Ležal na zemi, nedokázal sa pohnúť, ale bol pri vedomí. Pár sekúnd si hľadeli do oči. Zase počula tlkot jeho srdca. Porazenecký vzdychol.
"Tak ma už dorazte!" zavrčal.
"Doraziť?! Nie, pomôžem vám posadiť sa...teda ak mi sľúbite, že ma nerafnete. Te zuby vyzerajú dosť realistický. Už ma rafla taká prerastená jašterica a bolelo to, ako fras." Prekvapením na široko otvoril oči.
"Vy ma nezabijete?"
"Asi nie, kam by som upratala telo? Hemži sa to tu fízlami, asi by sa to ťažko vysvetľovalo." Zaškerila sa a z celej sily sa zaprela, aby ho dokázala posadiť a oprieť o stenu.
"Pár minút to potrvá, kým začnete cítiť údy. Ste zrejme veľmi silný, keď ste nestratili vedomie. Ehmm...dokážete získať aj ľudskú podobu? O chvíľu sa tu môže objaviť polícia. Nedokážem vás niekam zašiť, ste ťarcha a...asi budú vybúraný, keď vás zazrú. Mohli by ste skončiť v nejakom tajnom labáku, vypreparovaný a porciovaný, ako emzák!"
"Nič som vám nerozumel, ale asi ste mysleli, že ak ma tu nájdu...prekvapí ich môj vzhľad?!"
"Prekvapí, nie je ten správny slovný zvrat!" Vystrúhala grimasu.
"Vy si zo mňa strieľate?" Nevychádzal z údivu.
"Zlozvyk. No a v tomto stave...ste neškodný, takže si asi nenechám ujsť príležitosť. Nabudúce by som ju asi nemusela mať. Pravdu povediac pred chvíľou ste ma značne znervóznili." Zaškerila sa. Zaklonil hlavu a zhlboka sa nadýchol.
"Ak plánujete zavýjať, alebo tak niečo.... musím vás upozorniť, že ako prvé, nie je spln, ako druhé pritiahnete sem fízlov. Som zvedavá, ako budete vysvetľovať svoj ehmmm...výzor. Snažte sa nejako premeniť. Ako hokejista ste vyzerali, ako človek...nedá sa vám niečo..." Pokrčila plecami.
"Nezavýjam na mesiac!" Pobúrený odsekol.
"Tak sorry, ale vyzeralo to tak, akoby ste chceli...tak nič, beriem späť!" Zmĺkla, keď na ňu zagánil.
"Snažil som sa uvoľniť svalstvo tváre a krku. Zablokovali ste mi všetky moje schopnosti...ako dlho to bude trvať?"
"No...u ľudí pár hodín bezvedomia...u...vás si nie som celkom istá, nestratili ste ani vedomie, ale inak ste tuhý, ako štolverka."
"Musím sa pokúsiť uvoľniť kŕčovité napätie svalov."
"Tak skúšajte, ale švihom. Nie, ako ten útok. To čo bolo, čo ste sa skrížili so slimákom?! Kým ste sa ku mne vliekli, musela som uvažovať, či vám odťať hlavu, alebo vás prebodnúť, či len omráčiť...nemám rada testy, kde je a, be, ce...mám rada jednoduchú otázku a jednoduché riešenie..." Hľadel na ňu, akoby jej preskočilo.
"Robím si prču!" Zasmiala sa na jeho výraze, ale hneď zvážnela a započúvala sa do zvukov z vedľajšej chodby.
"Počujete ich, to sú pyrotechnici...nechcem na vás vyvíjať nejaký psychický nátlak, ale fakt by ste si mali pohnúť!" Ukázala hlavou kdesi do zadu. Muž privrel oči a sústredil sa, ale zmena sa neudiala. Lara zafučala.
"James skočím s nim do bezpečia. Nesmú ho tu nájsť. Odveď chlapca k nám. O chvíľu som doma." Prehovorila do náramku.
"Si si istá, že vieš, čo robíš?" Otvorila trhlinu, nekomentujúc Jamesové obavy.
"Máte so sebou časovač?" Jemne pokýval hlavou. Chytila ho popod pazuchy a vtiahla do trhliny. Hneď, ako zacítila, že ich hmla ťahá, ho pustila. Doskočila do piesku. Dopadol vedľa nej a lapal po dychu. Za-frflala nadávku a udrela ho medzi lopatky. Sípavo sa nadýchol.
"Ste okej?" Prikývol a naprázdno prehltol.
"Nemohli by ste mi dať trochu tej vody? Som strašné smädný." jemne sa spýtal a ukázal hlavou na morskú hladinu.
"Nechcem vám protirečiť, ale morská voda je fujky. Dostanete z nej horúčku, halucinácie, zlyhajú vám obličky a umriete...alebo vy normálne konzumujete morskú vodu? To ma nenapadlo, nie je to veľmi zdravé...možno vám zato narástli tie ehmmm...zúbky...všetok ten jód...a..." Zaškerila sa.
"To je more?!" Natešený sa spýtal, nevšímajúc si jej posmešky.
"A čo by to malo byť? Vy ste spadli z Marsu?"
"Nie, z Marsu nie...pochádzam z Kaliandrovej slnečnej sústavy."
"Aha...super, že ste sa mi zdôverili. Vás mama neučila, že cudzím ľuďom sa nehovorí meno, ani bydlisko...ešte mi nadiktujte číslo a skočíme si na kávu... niekedy!" Podpichla. Nechápavo na ňu hľadel. Mávla rukou.
"Neriešte to, bolo by to na dlho...tam pijete slanú vodu?"
"Nie, klasickú... netušil som, že je to more. A nemáte so sebou náhodou vodu...mám pocit, akoby som horel zvnútra." Zafučala.
"Vyhoďte si z hlavy, že vám nejakú pôjdem hľadať...kruci! Tak dobre. Kúsok odtiaľto je prameň, prinesiem vám trochu." Už otváral ústa, chcel niečo dodať.
"Ticho havo! Nič viac pre vás neurobím. Čo si myslíte?! Nemám vám ísť náhodou uloviť aj nejakú laňku, kým si tu takto ležkáte a opaľujete sa?!"
"Nie som pes!" zasyčal nahnevaný.
"Tak sorry, ale neidentifikovali ste mi svoju rasu pred tým, ako ste ma chceli zabiť!" Odvrkla a pohla sa smerom k pralesu. Rozmyslela si to a obrátila sa. Namierila na neho pulznú pištoľ.
"Čo, čo to robíte?!" rozhorčený zvolal.
"To len tak pre istotu, ešte jednú šupu, aby ste ma náhodou neprekvapili, kým sa vrátim." Znížila výkon a vystrelila. Tlak ho odhodil asi tri metre a zaklial.
"Tak ti treba havo!" Zamrmlala si popod nos a s úsmevom vykročila.
"Ja som to počul! Som Ewanrián...a volám sa Wemarnis."
"Mala by som slušne povedať, že ma teší, ale neteší. Som človek a volám sa Lara." Odvrkla cez plece a vošla do pralesa.

Komentáre 4

aknit11 dňa 03.11.2014 - 13:23

Tak zase kúsok. :-)

Lenka R dňa 03.11.2014 - 16:10

No teda ! To bol zase dielik! Úžasné hlášky :-D
Som veľmi zvedavá čo bude s Maxom a čo s týmto chudákom "havom" z ďalšieho nepriateľa si urobí spojenca ? Dobre sa to číta , dávka napätia a humor, paráda (clap) (clap) (clap) (clap)
a samozrejme , zase budem netrpezlivo nakúkať, či sa objavilo pokračovanie :-)

nevetko dňa 03.11.2014 - 18:06

tak a máme nového kamoša "havina " (giggle).Som zvedavá prečo ich chcel papať (giggle)? Čo povie Maxo na presun trhlinou veď ho chudáka ja vyvalí (giggle).už sa teším na ďalšiu časť . Ta tiež bude určite :-O ako všetky doteraz .

tomicka dňa 03.11.2014 - 20:20

Mam dost (giggle) Toto bol dalsi z tvojich veselsich dielikov. :-) Zase som sa narehotala a podobne ako dievcence netrpezlivo cakam na dalsi dielik.