Skočiť na hlavný obsah

Lara 69

Pridal aknit11
dňa 06.01.2015 14:22

"Lara, ja už nevládzem..." Fučala za ňou dievčina, hore strmým brehom.
"Už len chvíľu, sme skoro hore."
"Ja si musím na chvíľu sadnúť! Mám pocit, že omdliem od únavy." Zastonalo dievča a zastavilo.
"Sinaha, mali by sme ísť. Oddýchneš si doma, je to už len kúsok. Nevieme, čo nás tu môže čakať a ďalšie zázračné fľaštičky v ruksaku nemám." Skepticky ju upozornila princezná.
"Iba chvíľku a musím si aj odskočiť na malú..." Zašepkala a pohla sa k hustému porastu.
"Sinaha nelez za tie kríky, ak už musíš, urob to tu!" rozkázala prísne staršia z dievčat.
"Hádam si nemyslíš, žeby som močila pred tebou, pred princeznou!"
"No a čo? Aspoň na teba vidím, správaš sa, ako keby princezná nemočila! Musím presne tak isto ako ty...kvoknúť a ideš. Keď som bola malá, skúšala som to postojačky, ako chlapec." Tajomne preriekla.
"A ako to dopadlo?" ozvalo sa zvedavo spoza kríkov.
"Povedzme, že to nemalo výsledný, požadovaný efekt." Dievčatá sa rozchichotali. Lara netrpezlivo čakala, kým dievča vyjde.
"Sinaha, vylez konečne, Sinaha?!" Prudko sa pohla smerom k kríkom, keď sa jej dievča neozvalo. Našla ju na zemi, ako si zviera predkolenie.
"Čo ti je?"
"Niečo ma uhryzlo." Zašepkala a bolesťou skrivila tvár. Pokľakla a stiahla jej ruku z postihnutého miesta. Popod nos zašomrala nadávku. Pripomínalo to hadie uhryznutie. Lara spustila batoh na zem a vybrala z neho tričko. Nožom odrezala hrubý pás elastickej látky a podviazala nohu nad kolenom. Odlomila konár, podvliekla pod pruh látky a zaškrtila podviazanú nohu, otáčaním konárika v smere hodinových ručičiek.
"Mala som ťa po..slúchnuť...je to...bola to...harha..."
"Neviem, čo je harha, ale toto pripomína hadie uhryznutie. Plaz, s rozdvojeným jazykom, pri zahryznutí vypustí toxíny...zo zubov." Ticho flegmaticky hovorila a nožom rozrezala nohavicu.
"To je harha." Šepla nešťastne.
"Necháš si to za-škrtené a každých desať minút to na chvíľu povolíme. Dostaneme z rany, čo najviac jedu. Musím ranu zväčšiť a vysať jed, len sa nezajajčí, hystéria by nám teraz nepomohla."
"To sa nesmie...otráviš sa...po...povedali nám to v remani."
"V škole niekedy kecajú, nie všetko je taká úplná pravda." S úsmevom ju chcela akoby pohladiť, ale udrela ju do spánkov. V očiach sa jej mihol výraz údivu a ochabla.
"Tak je to lepšie Sinaha. Bude to bolieť, ako fras, nezniesla by si to." Zašomrala, zhlboka vdýchla a vydýchla vzduch. Uchopila nôž, ale ruka sa jej zachvela.
"Kruci, James teraz by som ťa potrebovala! Čo ak jej niečo poškodím? Nie je to to isté, ako zarezať do seba...nie! Spamätaj sa Lara, musíš, inak umrie. Na ten kopec ju nevyteperíš...takže musí byť pojazdná..." Zakliala a s odhodlaním zarezala. Otvorila ranu a začala vysávať jed. Uvedomila si, že krv dievčaťa nemá takú červenú farbu, ako jej. Pripomínala jej farbu tehiel ich farmarského domu. Aj chuť bola úplne iná, nie typická kovová pachuť. Pripadala jej skôr sladko-kyslá, ako nálev do zaváraniny. Ježili sa jej vlasy na zátylku, ale potlačila odpor, aj nechuť a poctivo prehĺtala. Potrebovala do seba dostať ten jed. Z minulých skúsenosti vedela, že jej telo si vytvorí protilátky. V duchu vyslala modlitbu k univerzu, aby to netrvalo dlho. Nestihla ani ranu obviazať, keď ju pochytila prvá vlna nevoľnosti. Pre-dýchavala a zručne stiahla ranu ostatkami trička. Ruky sa jej rozochveli, oblial ju pot a kŕče v nohách ju prinútili k bolestnému výkriku. Hneď nato jej krč zovrel hrudné svalstvo a nemohla dýchať. Prinútila sa upokojiť a ľahnúť. "Dýchaj Lara, je to reakcia...o chvíľu to prehrmí...potrebuješ protilátky..dýchaj...neumieraš, nepobehuje tu ten chlapík so sviečkou, takže ešte nie je koniec...iba dýchaj..." V duchu sa nútila opakovať dookola. Srdce v ušiach udieralo šialeným rytmom a všetko sa začalo rozmazávať. Strhla sa. Zrejme na okamih stratila vedomie. Prudko sa posadila a všetko sa vrátilo do normálu. Vyskočila a pohla sa h Sinahe, ale stratila rovnováhu a pristala na zemi. Nevedela, ako dlho bola v bezvedomí. Vrhla pohľad na nebo, ale nevedela odhadnúť čas, dve slnka jej dokonale skresľovali tiene. S úľakom sa štvornožky dostala k dievčaťu. Jemne ju po-fackala.
"Sinaha...preber sa, preber sa....dievča, no tak, hore sa..." S námahou otvorila oči podliate krvou.
"Lara, po..povieš mô..môjmu ockovi, že som bo...bola statočná...že...že som nebola zba...zbabelec?" S námahou šepkala.
"Čo to trepeš Sinaha, povieš mu to sama!" zahriakla ju jemne.
"Ja...ja umieram Lara...je...jeho uhryznutie...je smrteľné." Dostala zo seba a unavene privrela oči.
"Tak to si vyhoď z hlavy! Nedovolím ti umrieť, zamieta sa!" zvolala rozrušená Lara, hrdlo jej stiahli obavy a vyskočila zo zeme. Bez zaváhania zobrala do ruky nôž. Zhlboka sa nadýchla, pevne ho uchopila a pokľakla k zranenej končatine. Odhalila ranu. Nepekný opuch, so sčernenými okrajmi pôsobil hrozivo. Popustila škrtidlo a svižne sekla nožom do svojej dlane. Zakliala od bolesti a dievčatko zase s námahou otvorilo oči, zároveň sa jej údivom rozšírili.
"Čo...čo to robíš?"
"Neviem, chytám sa slamky." Zašepkala a nechala svoju rinúcu krv stekať do rany. Po chvíli usúdila, že množstvo je dostatočné. Zaviazala predkolenie a znovu končatinu podviazala. Dlaň ju trhala, ale nemala čas sa tým zapodievať. Pokľakla k nej.
"Sinaha, otvor ústa...prehltneš trochu mojej krvi."
"To...to neurobím!" Zašepkala zhnusené.
"Nebudeš trucovať. Ja som doktor a ty pacient, otvor ústa, dočerta! Ak sa to podarilo, tak mám protilátky. Mohlo by ti to pomôcť, nie je to síce sérum, ale aj toto by malo zabrať."
"Ty si...šiale...ná." Vyhŕkla zranená, ale napriek tomu poslúchla.
"Počula som už aj horšie prívlastky, na moju adresu." Zaškerila sa aj napriek bolesti a striedavo otvárala a zatvárala dlaň, akoby pumpovala. Za pár okamihov unavene spustila hlavu a zatvorila oči. Princezná vstala, stiahla dlaň kusom látky a napäto rátala minúty. Nič viac nedokázala urobiť. Len čakať. Aktivovala časovač, ale nenašiel ani jeden bod, či súradnice, kam by sa mohli premiestniť. Potrebovali sa dostať až na tu horu a to ich čakal najstrmejší úsek cesty. Bol to len kúsok, najviac dvadsať minút stúpania, ale dievča bolo neschopné pochodu a nemohla ju tu nechať. Zároveň nemala ani teoretickú šancu ju niesť, alebo vliecť. Plytký zrýchlený dych ju upozornil, že sa niečo začína diať. Keď sa dostavili kŕče, priskočila k nej a chránila jej hlavu, aby sa nezranila. Zároveň kontrolovala jazyk, aby nezapadol. Pochytilo ju zúfalstvo, aj keď sa mu všemožne bránila. Záchvaty paniky sa jej zmocňovali s nasledujúcimi kŕčmi. Netušila, či dievča zomiera, alebo naopak, jej telo bojuje s jedom a snaží sa zvíťaziť. Trvalo to nanajvýš desať minút, ale mala pocit, že agónia dievčatka trvala celé hodiny. Keď ochabla a tvár sa konečne uvoľnila so stuhnutia spôsobeného kŕčmi, so strachom sa k nej naklonila. Opatrne priložila ruku na krk. Žila, zatiaľ žila. Pulz bol zrýchlený, ale hmatný. Úľavou jej vyhŕkli slzy. Ležala nehybne a Lara ju nechala, aby sa čo najviac stabilizovala. Po hodine sa k nej sklonila. Dievča hneď nereagovalo, ale nakoniec otvorilo oči. Princezná si prekvapene uvedomila, že krvavé zakalenie očí zmizlo, avšak vystriedalo ho niečo iné. Nepríjemný pocit, že jej vidí až kdesi do hlavy.
"Tuším dospievaš, hovorila si, že keď dospejete, vidieť vám do mozgu...kruci! Budeš potrebovať čočky, je to nechutné." Hundrala si od úľavy, že dievča žije. Pomohla jej posadiť, ale začala zase padať vzad a tak ju podoprela.
"A dobrá kerka." Usmievajúc sa prstom naznačila na tvár, presnejšie odvrátenú polovicu. Na polovici tváre sa objavili znaky, ktoré kedysi považovala za tetovanie. Dievčina si chvejúcou rukou prešla po tvári.
"Mám tam znaky?" Neveriacky šepla. Lara prikývla, čo do jej líc vohnalo červeň vzrušenia a radosti.
"To znamená, že som dospela? To je dosť nezvyčajné v mojom veku."
"Zvykaj si, že v mojej prítomnosti sa vždy dejú čudné a nezvyčajné, až šialené veci." Lara sa zasmiala a podala jej ruku.
"Musíme sa pozbierať. Bude to bolieť, ale nemáme inú možnosť len sa dostať hore. Pomôžem ti vstať. Chyť sa ma okolo krku a opieraj sa na mňa. A už žiadne prestávky." Až na tretí pokus sa jej podarilo vstať a nohy sa jej podlamovali.
"Si dobrý doktor Lara, už som mala byť mŕtva." Zastonalo dievča. Podoprela ju, ako najlepšie vedela, ale nasledovali veľmi pomaly a dievča už nahlas stonalo od bolesti.
"Už to vydrž, o chvíľu si doma, zadaj mi súradnice. Nahodím ich a nechám časovač aktivovaný, bude neustále vyhľadávať, možno sa to podarí aj skôr."
"Kam pôjdeš odtiaľto?" Šepkajúc sa spytovala Sinaha.
"Apelujem na tvoju mlčanlivosť a dúfam, že zachováš tajomstvo mojej identity. Nechcem, aby sa o mne objavili ďalšie správy, alebo nejaký záznam. Musím zo zóny, už som ti povedala. Ak vieš súradnice, mohla by som ich zadať, ako druhý cieľ vyhľadávania. Po vyhľadaní tohto."
"Viem len hraničné súradnice, tu musíš prejsť cez nulovú zónu a kontrolu...ale nikto bez lode, von ešte nešiel. Je to nemožné, žiarenie je prisilné, teploty prinízke a vzduch žiadny...planéty možno majú vzduch, ale sú nepoznané, plné nástrah...v nulovej zóne je možné zadať súradnice, ale je to veľmi veľké riziko...nemožné, je to nemožné." Zadýchaná jej vysvetľovala a zapierala sa o Laru celou svojou váhou.
"Nemám rada to slovo. Skúsim to, chcem ísť domov."
"Zrejme si naozaj zanedbala geografiu. Kryneriánska únia je celkom opačným smerom." Usmialo sa zmorené dievča. Lara premlčala úsmevné podpichnutie a ťahala vytrvalo dievča so sebou. Každých desať minút uvoľňovala škrtidlo a nútila dievča piť to málo vody, čo mali. V duchu zatínala zuby. Bola vysilená, uťahaná, hladná a dehydrovaná, nevyspatá a dlaň ju nepríjemné trhala. Ešte stále chvíľami pociťovala slabosť od účinkov jedu. Potrebovala dvanáste storočie, ako soľ... a potrebovala Jamesa. Neuveriteľné jej chýbal...a chcela Ryana. Pri pomyslení, ako hlúpo sa s nim pohádala...zovrelo jej srdce. Na Zemi už prešlo veľa času, minimálne mesiace. Vlastne...nevedela to presne určiť. V pustine Sachrateri plynul čas úplne inak, bol ovplyvňovaný mesačnými a slnečnými fázami. Odrazu dostala spásonosnú myšlienku. Veď ona sa môže vrátiť...ak nastaví časovač...môže sa vrátiť napríklad v deň, keď ju odviedli, alebo deň potom...tým by zmazala chýbajúci časový úsek. Nadšenie ju opantalo, takže sa nahlas zasmiala.
"Čo ti je také smiešne?"
"Práve som vyriešila taký môj súkromný problémik. Nevšímaj si ma. Niekedy sa v duchu rozprávam sama so sebou. A niekedy aj nahlas." Zachichotali sa napriek únave a slabosti. Dve hodiny z posledných síl stúpali k vrcholu, čo by inak zvládli za pár desiatok minút. Na hrebeňovej plošine sa obe zvalili vedľa seba a zhlboka oddychovali. Pohliadla na časovač. Vyhľadával súradnice.
"Tak, ešte pár metrov a si doma."
"Lara neviem, ako ti poďakovať." Začalo dievča nesmelo.
"Tak neďakuj a hlavne nezačni o tej vašej sviečke, tak drž klapačku!" zahriakla ju so smiechom a pozviechala sa na nohy.
"Fú! Mám dosť...tak poď, vykopneme ťa domov. Tie súradnice, kam ťa premiestnia?" Vytiahla ju za ruku na nohy. Dievča zastonalo od bolesti, na chvíľu stratiac rovnováhu.
"Pred dvere pracovne môjho ocka." Zašepkala a zbledla od slabosti.
"Nech ťa okamžite prevezú do nemocnice, toto tu..." Ukázala bradou na jej za-škrtené predkolenie.
"Je len provizórne, máš v sebe čosi z protilátok, takže tvoje telo už bojuje s otravou. Jed máš v krvi, aj keď som sa snažila vysať, čo najviac. Budeš potrebovať detoxikáciu." Upozornila ju vo chvíli, keď sa otvorila trhlina.
"Môj časovač je primitívny. Prechádza sa s nim ťažko, ale je stabilný, nemusíš mať obavy. Musíš zadržať dych, inak ti ho vyrazí. Možno ťa zrazí z nôh, ale budeš doma." Dievčina horlivo pritakávala. Lara sa strhla na pach, ktorý jej citlivý nos práve zachytil. Sinaha sa naradostene usmiala, na niečo za jej chrbtom.
"To sú naši, hľadajú ma!" zvolala natešene. Obrátila sa vo chvíli, keď sa z hustého porastu, vynorila na plošine, skupina mužov s "potlačou na tvári". Obozretne cúvla a podvedome nahmatala dýku. Nepáčil sa jej, ich pach. Už pred tým si všimla, že zvrátenosť a zloba, nenávisť, či závisť majú svoj špecifický pach.
"Ujo Sankall, tak sa teším, vy ste ma našli!" Zvolala s rozžiarenou tvárou.
"Sinaha, som prekvapený, že ťa vidím!" Úlisne prehovoril muž v popredí, chrapľavým hlasom.
"Prekvapila tým, že je ešte stále nažive?!" chladne ho napadla a postavila sa pred dievča.
"Čo to hovoríš Lara? Je to ockov priateľ a spolupracovník, hľadali ma...a našli." Dievča ešte stále uveličené, nechápavo vykuklo spoza nej.
"Áno? A ako vedel, kde ťa hľadať...v toľkých svetoch a galaxiách?" Sinaha sa zatvárila nechápavo, preletel jej tvárou tieň poznania a zhrozené sa zadívala na vodcu mužov. Zlomyseľne sa usmial.
"Aké príhodné. Všetko mi hrá do kariet. Kryneriánka, čo zabije úbohú Sinahu. A vôbec, ako to, že nemáš ochranný oblek? Nepodstatné. Toto už nenechá ani jedného Zahraviána pokojného. Uniesť dieťa z domova, trýzniť ho, znásilniť a nakoniec zabiť...provokácia, ktorá si vyžaduje odvetu! Zdvihne vlnu protestov. A kráľ, aj s tvojim otcom, už budú musieť reagovať a vyhlásiť výnimočný stav a vojnu Kryneriánom! Samozrejme Kryneriánku zabijeme, ale žiaľ, členovia Temply, čo znásilnili úbohú Sinahu, utiekli...ale Kryneriánku, čo ich viedla zabijeme, aby sme pomstili tvoj strašný skon." Protivne sa zaškľabil a v Lare sa zodvihla vlna hnusu. Dievčatko sa prestrašene zachvelo. Opäť ju zaclonila a stiahla za seba.
"Pozeráš priveľa sci-fi, zradca?!" Drzo vyštekla, ležérne vytiahla svoju dýku a prikrčila sa. Muži sa po sebe zmätene poobzerali. Jej pokoj a posmešný tón, akým hovorila ich desil a fascinoval zároveň.
"Zradca?! Ja obnovím slávu Zahrávie. Konečne pozdvihnem svoj národ. Už sa nebudeme krčiť pred Kryneriánmi, veď všetci uvidia, kto som!"
"Ja to vidím už teraz! Pre-potentný kretén, čo chce priviesť svoj národ do záhuby!"
"Čo si to dovoľuješ?! Vieš ty vôbec, kto som?!" Namierili na ňu zbrane. Pozrela bokom a jemne cúvla, aby všetci stáli pred ňou.
"Zabili ste vyslancov pri Kryneriánskom dvore a zvalili vinu na Templu, však? Myslíš si, aký si len prefíkaný a prejde ti to?" Zlomyseľný úškrn ju nenechal na pochybách, čo sa týkalo jeho úmyslov.
"Vy dve tu už nebudete, aby ste to videli, ale áno, už mi to prešlo! Ty nemáš potuchy, s kým sa rozprávaš!"
"Ale áno...s narušeným vraždiacim magorom, ktorému s radosťou nakopem zadok!" Provokačný smiech ho rozzúril.
"Zabite ich!" zúrivo vyštekol. Muži nestihli zareagovať, keď udrela po brošni. Tlaková vlna ich skoro zmietla z plošiny. Stratili vedomie. Zastrčila svoju dýku a vzpriamila sa.
"Tak, to by sme mali. Teraz ich dostať cez trhlinu, rovno k tvojmu otcovi. Myslím, že si práve zabránila vojne Sinaha." S úsmevom potľapkala po pleci stuhnutú dievčinu.
"Ja?! Ako si to urobila, sú mŕtvy?" konečne sa zmohla na slovo s vygúlenými očami.
"Nie, len omráčený. Dostaneme ich k vám, rovno pred súd."
"Myslíš, že nám môj ocko uverí?" dychtivo vyhŕkla.
"To musíš vedieť ty, ale v každom prípade to môžeme aj dokázať."
"Uverí mi!" pevne presvedčená vyhŕkla.
"Tak poďme nato...mohli by sa prebrať." Uškrnula sa Lara a uchopila pod pazuchy zradcu, vlečúc ho k trhline, zároveň zakliala, pretože zranená dlaň zaprotestovala.
"Najskôr tohto tu, vadilo by mi, keby nám pláchol. O ostatných sa snáď postará tvoj otec, keďže nemám inú možnosť, musím ísť s tebou a hádam sa dočkám aj toho koláčika. Som hladná, ako vlk. Poriadne sa nadýchni a zadrž dych, ideme nato!" Usmiala sa a ako prvá, vošla do mliečneho chladu. Doskočila na mramorovú dlažbu. Pustila svoje bremeno už v trhline. Dopadol vedľa nej, až to na mramore buchlo.
"Aúúči! Asi si si riadne otrepal tu svoju pomätenú gebuľu!" Sykla so zadosťučinením. O päť sekúnd neskôr, sa vedľa nej rozpleštila na podlahe Sinaha, lapajúc po dychu. Priskočila k nej a pobúchala ju po chrbte.
"V pohode?" Dievčina prikývla a rozkašľala sa, až jej slzy zaliali oči. Lara sa vzpriamila. Jemné zabzučanie za chrbtom, ju prinútilo na ostražitosť. Niekto aktivoval fotónovú zbraň. Zodvihla ruky, založila ich opatrne na zátylok a úplne pomaly sa obrátila k dverám. Ako zvyčajne, pozrela do hlavne zbrane.
"Ani sa nehni!" Chrapľavý hlas vojaka na stráži, jej vyvolal na tvári úsmev a zahryzla si do jazyka, aby neutrúsila komentár o jeho hlasivkách.
"V pohode priateľko, len sa skludni, nerobím žiadne prudké pohyby...tak buď taký zlatý a zlož prstík zo spúšte. Nerada by som mala pri svojej prvej návšteve, dieru v hlave. No jasné, pochopil si, som Kryneriánka! Tak to by si už mal spustiť poplach, či?!" uškrnula sa.
"Zadržte! Som Sinaha, dcéra radcu Tarnakresia. Toto je moja priateľka, ktorá ma zachránila. Okamžite privolajte môjho otca!" zavelila Sinaha nekompromisným hlasom, ktorý neporovnateľne zdrsnel a zachrípol.
"A privolajte aj doktora! Uhryzla ju harha...a nech prinesú niečo na hlasivky, tuším si zachrípla Sinaha! A tohto magora zviažte, aby vám nezdrhol!" zabávala sa na chaose, ktorý nastal. S rukami za hlavou, špicou topánky jemne drgla do bezvedomého zradcu, aby sa ubezpečila, že ešte stále, nie je pri vedomí. Pribehli ďalšie hliadky a obkľúčili princeznú. Vedela si predstaviť, akým dojmom pôsobí. Vo odrastenom oblečení, celá od blata, ktoré už na nej dávno uschlo. Keď sa objavil otec Sinahy, dievča k nemu túžobne vystrelo ruky. Dojatý ju zovrel v náručí, ale to ju už nakladali na nosidlá a do ruky jej zavádzali infúziu.
"Ocko, to je moja priateľka! Zachránila ma...ver mi, prosím. Je to na zdĺhavé vysvetľovanie, ale nesmiete jej ublížiť! Sľúb mi to. Zachránila mi život a nie jeden krát!" Najvyšší radca po nej prešiel pohľadom. Lara mu nebojácne s drzým úsmevom pohľad vrátila.
"Ocko, ujo Sankall je zradca. To on zabil vyslancov. Aj mňa uniesli, na jeho pokyn a pred chvíľou ma chcel zavraždiť."
Vyhŕkla smerom k bezvedomému telu.
"Sinaha, čo to hovoríš? Si v šoku, budeš v poriadku dcérka, už je to dobré, si doma..." Chlácholivo sa jej prihováral.
"Ocko je to tak. Prosím, zadržte ho, aby neušiel. Na plošine v pustine Sachrateri sú ďalší, sú v bezvedomí, pokúšali sa nás zabiť." Radca sa zamračil a prešiel pohľadom po svojom priateľovi, pochybovačne sa očami vrátil k dcére a zablúdil opäť k Lare. Bol zmätený. Niečo mu hovorilo, že dcéra mu hovorí pravdu, ale nemohol uveriť...možno sa všetko vysvetlí a ona je iba v šoku.
"Hovorí pravdu, mali by ste ho zabasnúť. Všetko sa to dá dokázať. Na týchto súradniciach sú ďalší, ktorý by mali skončiť za mrežami. Dajte nám chvíľu čas na spamätanie, boli to náročné dni a všetko vám vysvetlíme. Ale mali by ste sa v prvom rade postarať o Sinahu, uhryzla ju harha."
Zaváhal iba okamih.
"Pošlite patrolu vojakov na určené súradnice. Ak tam nájdete mužov v bezvedomí, dopravíte ich do väzenia! Sandralla do izolácie s najvyššou ostrahou. Našu návštevu odprevadíte do stráženej časti dvora. Postarajte sa o jej ošetrenie, ošatenie, očistu a nakŕmte ju! Keď si oddýchne, uvidíme, čo s ňou. Ja odchádzam s mojou dcérou do nemocnice!" Lara sa zaškerila, žmurkla na Sinahu, ktorú odvážali.
"Jupí! Takže...dala by som si koláčik, najlepšie s čučoriedkami, tie zbožňujem...nie? Okej, okej vojačik, nemusíš na mňa tak gániť, podelím sa s tebou, ak budeš chcieť odhryznúť a... nikomu to nepoviem, faktický." Zádrapla so smiechom do vojaka, ktorý stál po jej pravici a rukou jej razantne naznačil, aby pokračovala. Nemierili na ňu zbraňami, ale tušila, že ak by naznačila odpor, zbrane by sa veľmi rýchlo objavili.
"Ešte na slovíčko. Ak ma odsúdite na smrť, mám právo na posledné želanie?" S rukami za hlavou zastavila ustarosteného otca. Prudko zastal, videla, ako mu chrbát stuhol a obrátil sa k nej.
"Nikto vás neodsudzuje na smrť, zatiaľ...neodsudzujeme na smrť nikoho, ak si nezaslúžil." Meravo zachripel.
"Nechcela som sa vás dotknúť, len som...Kryneriánka...tak ma napadlo, že možno dostanem oprátku, zato, kým som, bez ohľadu na okolnosti....a ak sa to stane, chcem vedieť, či mám právo na posledné želanie."
"Ak je reálne, tak áno. Odsúdenec má právo si niečo želať."
"Super, to len pre istotu. Ak ma odsúdite na smrť, využívam právo svojho posledného želania. Chcem si vybrať spôsob popravy!" Muži prekvapene, nepohnute stáli.
"Dosť neobvyklé želanie." Spamätal sa radca a prikývol. Vojaci ju odviedli do stráženej časti paláca. Pohodlná komnata, ale uzatvorená len s jedným vchodom a pre-sklenou stenou. Sklo bolo nerozbitné a nedalo sa otvoriť. Predpokladala, že je to väzenie pre luxusnejších hosti. A keďže nevedeli, kam ju zaradiť, kvôli bezpečnosti, si ju poistili. Veliteľ hliadky požiadal o časovač a zbrane.
"Som zajatec?"
"No, jednoznačne sa "nikto" nevyjadril, ale..."
"Ak sa "niekto" jednoznačne vyjadrí, odovzdám zbrane, dovtedy si ich ponechám." Chladne na neho pohliadla. Zrozpačitel.
"Dobre, spýtam sa...aké vlastníte zbrane?" Vykoľajený hľadel na bodák, ktorý vytiahla.
"To je Marnaviánsky bodák?" Vysúkal zo seba priškrtené. Prikývla.
"Ste Marnaviánka? Ak je to tak, musíme upraviť váš dočasný príbytok. Prepáčte, nevidieť to spod tej vrstvy špi...ehmm..nečistoty." Vysvetlil s rozpačitým úsmevom.
"Nemusíte sa obávať, nie som Marnaviánka, ten bodák som dostala, ako suvenír." Usmiala sa a ukázala mu ešte svoju dýku.
"Nemáte iné zbrane?" Začudovaný vyhŕkol.
"Potrebujem tu ešte nejaké?" odpovedala otázkou.
"Nie, samozrejme, že nie...o chvíľu príde lekár a ošetrí vaše zranenia. Prinesieme vám jedlo a nejaké čisté ošatenie. Musíte sa okúpať." S úsmevom kývla hlavou a obrátila sa k pre-sklenej stene.
"Kúpelňa sú tie dvere vpravo, musíte sa okúpať!" zavelil drsne a jeho hlas ešte viac zhrubol.
"Prečo, nevoniam vám takáto usvinená?" uškrnula sa.
"Pretože pred vrchného radcu nemôžete predstúpiť v takomto stave."
"Pred pár minútami sme sa rozprávali a nezdalo sa mi, žeby mu to nejak zvlášť prekážalo. Nezdržím sa dlho, okúpem sa doma." Odvetila pokojne.
"Ja mám svoje rozkazy...nenúťte ma použiť násilné prostriedky."
"Čo, odvlečiete ma do kúpeľne a okúpete? Mám za sebou veľmi hektické dni, som podráždená, unavená a smädná. Ak sa ku mne čo len priblížite, bude to bolieť!" Upozornila ho ticho. Najskôr vykročil, ale niečo v jej očiach ho vrátilo. Ticho si zašomral chraptivým hlasom popod nos a vyšiel. Posadila sa a zovrela druhou rukou zranenú dlaň. Nepríjemné trhanie ju rozčuľovalo. Pozorne si prezrela miestnosť. Zistila, kde sú kamery, komunikačný panel aj zdroj energie. Všetko maskovali virtuálne steny, ale keďže s podobným systémom už prišla do kontaktu, nedalo jej veľa námahy odhaliť celé vedenie. Asi po dvadsiatich minútach sa dvere otvorili a dnu vošla skupina žien. S určitou dávkou rezervovanosti a obáv ju pozdravili. Jedna položila odev na lôžko, druhá podnos na stôl. Tretia k nej podišla.
"Slečna máme rozkaz, pomôcť vám s kúpeľom, ale najskôr počkáme na lekára, aby vám ošetril zranenia. Zatiaľ sa môžete občerstviť."
"To elegantné oblečenie môžete hneď odniesť, v žiadnom prípade si neoblečiem tie šaty. Prineste mi to, čo ma na sebe on." Ukázala hlavou na vojaka, ktorý postával pri dverách miestnosti, aby sa ženy cítili bezpečne.
"To je neprípustné, ako hosť jeho veličenstva, nemôžete mať na sebe vojenskú kombinézu! Protokol dvora také niečo nepripúšťa!" pohoršene zvolala najstaršia z nich.
"Nepatrím k dvoru. Buď mi prinesiete to, čo má na sebe on, alebo ostanem vo svojom terajšom odeve." Pokrčila plecami a tvrdo sa usmiala, keď postaršia pani zaprskala pohoršením. Situáciu zachránil nízky, zavalitý muž, ktorý práve vošiel.
"Dobrý deň, som doktor Mawue. Prišiel som vás ošetriť, necháte nás osamote, prosím?" Predstavil sa s úsmevom, ale jeho tón nepripúšťal žiaden odpor. Miestnosť sa okamžite vyprázdnila. Lara im veselo zamávala s drzým úsmevom.
"Posaďte sa slečna. Pozriem sa na vaše zranenia." Pobavene sledoval jej počin a rukou ju vyzval, aby sa posadila. Pomaly si zvykala na ich priškrtený, chripľavý hlas a prehltla štipľavú poznámku, o škodlivom vplyve cigariet na hlasivky.
"Stavím sa, že prísna tetuľka, čo zhltla elektronickú knihu o bontóne, má ucho prilepené na kľúčovej dierke...aby jej nič neuniklo, správy z prvej ruky." Zaškerila sa a zvalila do kresla.
"Pozriem na vašu ruku." Upovedomil ju, otvoril svoj kufrík, natiahol si rukavice a uchopil znečistený kus látky. Odhalil veľmi jemným spôsobom ranu.
"Je to hlboké, bude potrebných zopár stehov. A je potrebné ranu vyčistiť. Čo ju spôsobilo, predpokladám, že nejaká sečná zbraň."
"Nôž."
"Takže najskôr vám podám analgetiká, potom ranu vyčistím a zašijem. Máte nejaké ďalšie zranenia?"
"Nebudete mi podávať žiadne analgetika, vyčistite ranu a prekryte niečím sterilným, žiadne ďalšie zranenia nemám." Prekvapene zodvihol obočie, ale pochopil.
"Nedôverujete mi?"
"Vy mne áno?" zasmial sa.
"Nie, ale takúto úprimnosť som už dávno nepočul. Nepodám vám žiadne upokojujúce prostriedky, ani anestetiká, máte moje slovo. Ranu treba zašiť a vyčistiť. Neurobím nič, čo by ste si neželali...som doktor. Mojim poslaním je liečiť ľudí, politika ma nezaujíma." Chvíľu si uprene hľadeli do oči. Pomaly prikývla. S úsmevom jej do predlaktia nastrelil dávku analgetík. Okamžite sa dostavil žiadaný účinok a Lara sa konečne zbavila nepríjemného štípania a trhania.
"Je to takto lepšie však?" Prestrel na stole sterilnú podložku a jemne položil jej ruku.
"Teraz ranu vyčistím, musím ju otvoriť. Ak nemáte rada pohľad na otvorené rany, či krv, nemali by ste pozerať."
"Neprekáža mi pohľad na krv." Pevne preriekla, tým mu dala najavo, že ho bude pozorne sledovať.
"To čo ste urobili pre Sinahu, je obdivuhodné." Prehodil a dlaň polieval prípravkom z fľaše. Rana zapenila a jej prebleslo hlavou, že peroxid vodíka, sa ešte stále používa.
"Ocitli sme sa spoločne na nepríjemnom mieste a pokúsili sa prežiť. Podarilo sa, to je všetko. Bude v poriadku?"
"Áno, v krvi ešte mala stopy jedu, ale jej telo vytváralo protilátky, takže sa postupne neutralizuje a vylučuje. Veľmi ste riskovali, keď ste vysávali jed, ale pravdepodobne jej to zachránilo život. To minimum, čo ostalo sa okamžite začalo prítomnosťou protijedu, neutralizovať. A veľmi odborným spôsobom ste previedli chirurgický zákrok. Ste lekárka? Pripadáte mi veľmi mladá, ale možno to skresľuje to blato."
"Nie som lekárka." Usmiala sa a so stoickým pokojom sledovala jeho zručné počínanie.
"Ak sa smiem spýtať, kde ste vzali protijed? Je dosť vzácny. Harha, v tejto podobe, sa vyskytuje len na Marnávií."
"Pripraveným praje šťastena, no nie?"
"Pochopil som, máte svoje tajomstvá a ja neslušne vyzvedám." Ospravedlňujúco šepol a pripravoval si nástroje na zošívanie rany. Chvíľu mlčky pracoval. Laru premohla zvedavosť a spýtala sa ho na význam znakov, ktoré pokrývali polovicu tváre. Opatrne jej odpovedal, prekvapený, že ju niečo také vôbec zaujíma. Zahrnula ho otázkami o jeho rase, planéte, atmosfére, faune, či flóre. Dávno ukončil svoj lekársky úkon. Pripojil jej infúziu na zavodnenie a posadil sa oproti, k stolu. Uspokojoval jej zvedavosť. Prílev otázok, nad ktorými sa nikdy nezamýšľal, pretože ich bral ako samozrejmosť, ho presvedčili, že má pred sebou veľmi múdre stvorenie. S úsmevom prisunul podnos s jedlom a ona len reflexívne uchopila príbor. S rozžiarenými očami nasávala množstvo informácií a pritom jedla. Diskutovali viac ako hodinu, keď sa ozvalo klopanie. Dnu vošiel veliteľ stráži a niesol cez predlaktie prevesenú vojenskú kombinézu.
"Vrchný radca vás prosí, aby ste sa prezliekli a pripravili na stretnutie s nim." Ticho preriekol.
"A nemusím sa ani kúpať?" zaškerila sa. Vojak sklopil oči.
"Nevyžaduje sa, ale pevne verím, žeby ste sa cítili omnoho lepšie, bez toho blata. Avšak nutnosťou je, sa prezliecť. Odev, ktorý máte na sebe, vám je primalý." Nezúčastnene sa zadíval kdesi za ňu.
"A to ste ma nevideli na Marnávií, keď mi močiar zožral odev. Tak to som zvedavá, čo by ste vtedy povedali na moje ošatenie...poznáte to o cisárových nových šatách?" Sladko sa usmievala, čo vojaka dokonale zmiatlo.
"Ehmm..nerozumiem vám..." Vyhŕkol.
"Nič si z toho nerobte, nie ste jediný...apropo, máte rád čučoriedkový koláč?"
"Pro...prosím?"
"Jednoduchá otázka, máte rád čučoriedkový koláč?" Neschopný odpovedať, prikývol. Vstala a uchopila tanier s koláčmi. Podišla k nemu a ponúkla ho.
"Len si dajte, sľúbila som vám predsa kúsok, nepamätáte? Tam na chodbe..." Vrhol nechápavý pohľad na princeznú, potom prosiaci, uprel oči na lekára.
"Ne...nesmieme počas služby konzumovať po...pokrm." Zajakával sa roztržito.
"Len si dajte, nebonznem to na vás a ani doktor nie, však ho nenatriete doktor Mawue?" Lekár sa rozosmial.
"Nie, nenažalujem...ale obávam sa, že musí počkať do skončenia služby. Pravidlá sú pravidlá." Pokrčila plecami.
"Tak nič, nechám vám kúsok. Keď vám skončí služba, môžete si pochutnať, je vynikajúci...alebo vám kúsok zabalím. Kým vám skončí služba, mohli by ma aj popraviť, alebo tak niečo..." Rýchle zabalila do servítky kus koláča a vtisla ho zmätenému vojakovi do rúk. Roztržito poďakoval a už ho nebolo.
"Utekal odtiaľto, ako keby ho naháňali Orfézy. Dokonale ste ho de-koncentrovali." Smial sa lekár a vstal.
"Je mi cťou, že som vás spoznal slečna. Bol to neopakovateľný zážitok." Jemne sklonil hlavu na pozdrav.
"Ná-podobne. Ďakujem, že sa venujete medicíne a nie politike. Na vašom ošetrení vidieť, že vaše povolanie, je pre vás zároveň hobby."
Osamela a pohliadla na kombinézu. Vošla do šatne a rýchle sa prezliekla. Túžila sa okúpať, ale nemohla si to dovoliť. Jej tvár, bola vďaka Jamesovmu "reklamnému spotu", veľmi známa. Hrubá, suchá vrstva blata, skryla jej bielu pokožku, črty tváre, aj plavé vlasy, ktoré v drdole, pripomínali len kopu blata, prilepenú na hlave. Nepochybovala o tom, že hlavný radca už pochopil, alebo veľmi rýchle pochopí, koho má pod zámkou. Avšak verila, že zamlčí jej totožnosť pred širokou verejnosťou. Hlavne teraz, keď bola situácia medzi krajinami veľmi napätá.

Komentáre 5

aknit11 dňa 06.01.2015 - 14:23

Tak zase kúsok. A teraz už naozaj musím začať nejako ukončovať :-) Ale ešte toho toľko plánujem :-) Tak neviem, ako to skrátiť :-)

LanaSavara dňa 06.01.2015 - 18:50

wau tak to bol teda narez. Akcna a rozumna Lara (y)so skvelou davkou humoru :-). Chudak vojak, viem si zivo predstavit ako utekal s tym zabalenym kolacom. Dufam, ze tatko malej zachranenej bude naozaj taky ako Lara dufa. A mozno sa tam objavi aj Templa a dovali sa aj agentik so zvyskom bandy :-D. To by bola party grilovacka :-D

Lenka R dňa 07.01.2015 - 09:05

Paráda (clap) (clap) (clap) (clap) (sun) , super čítanie.
Dievčatá prajem vám všetkým v novom rôčku všetko naj , nech sa vám darí a splnia sa všetky sníčky. Aj som nazerala a veľmi sa potešila , keď som našla nový dielik, len som nemohla reagovať, lebo na domácom počítači som sa nevedela prihlásiť/ neviem svoje heslo , v pracovnom počítači ho mám zapamätané , tam sa mi ukážu len bodky, no čo ... som sklerotik (giggle)/ Budem sa moooc tešiť na pokračovanie, Lara je fakt skvelá a dopriala by som jej ešte krásnu romantiku s Ryanom, kým sa to všetko vyvrbí , nech majú ešte trochu súkromia...

tomicka dňa 07.01.2015 - 10:34

Ako napisali dievcence, paradne citanie. (y) Zasmejes sa, za chvilu stuhnes od napatia a o okamih sa zase uvolnis, ako som kedysi napisala, tvoje pribehy su ako jazdy na horskej drahe (clap)(clap)(clap) Som zvedava ako sa vsetci stretnu, kedy sa stretnu a kde :-)

Tak som uz zase v praci. Len vcera som sa vratila z hor z lyzovacky a dnes uz zarezavam (poriadny sok (giggle))Dievčence prajem tiez vsetko najlepsie, hlavne zdravicko a spokojnost, nech sa splnia predsavzatia a zelania (heart)
Pozeram, ze tu mame aj novu autorku. Musim sa pustit do citania, ale je toho vela, tak si to necham na doma :-)

LanaSavara dňa 07.01.2015 - 17:01

Dakujeme dievcence.
Lenka nie si sama co mava problem s prihlasenim :-D. Obcas ani tie bodky mi nechcu prejst (gigle).