Skočiť na hlavný obsah

Lara 83

Pridal aknit11
dňa 09.04.2015 08:26

"Hľadáš aj toho Antónia? Ak sa priatelia, určite sa mu ohlási." Podotkla a sadla si k notebooku.
"Prehrabávaj to letovisko, ja sa napichnem na toho tipka. Nejaké správy o novej mŕtvole?"
"Zatiaľ sa neobjavila. A aby si vedela som na teba poriadne naštvaný!" zahmkala, no neodpovedala.
"Tvoje hm-kanie mi na nálade nepridá. Ako to, že si tam šla bezo mňa?"
"Nebol si poruke. Využila som tvoju prítomnosť tu, ako clonu pred Templou. Ak by sme odišli obaja, alebo dokonca všetci traja, asi by si to všimli."
"Nemám rád, keď niekam chodíš sama. Aspoň náramok si si mala zobrať!" vyčítal tlmene.
"Už sa bez neho ani nepohnem, upokojí ťa to? Pozri, zapínam ho na ruku a nezložím, okej?" Otvorila zásuvku, vybrala z nej náramok aj náušnice a nasadila si ich. Prikývol.
"Pozorne sleduj správy." Dodala a zahĺbila sa do práce. Objavil sa Juriel.
"Juriel, v jednotke sa netitulujeme, ani si nevykáme. Chlapci ma volajú Lara. Potrebuješ pokoj, aby si to prekladal?"
"Ani nie, čítam naše písmo úplne plynule."
"Výborne, takže si môžeš sadnúť vzadu a pustiť sa do toho."
"Čo všetko vedia?" Ukázal hlavou dozadu.
"Kilián, James sú môj team, nemáme medzi sebou tajnosti. Templa a spojenci máju obmedzené informácie. Niečo im budeme musieť povedať, ale rada by som sa vyhla tej informácií o deťoch. Zatiaľ." Ticho preriekla.
"Je niektorý z nich otcom?"
"Sir Ian, preto ho nechcem... až keď budeme vedieť viac. Bude to pre neho šok. On... je to zdĺhavé na vysvetľovanie. Povieme im pravdu, pracujeme spoločne, nebolo by pekne dlhšie zatajovať skutočnosti, ale zatajíme deti. Až kým si nebudeme na istom. Keďže Usaria tiež netuší, že o nich vieme, nedozvedia sa to." Prikývol.
"Je to drsný chlapík, ten Ian."
"To sú všetci, sú to vojaci, presne ako ty... ale v duši sú statočný, priateľský a lojálny. Je na nich spoľahnutie."
"Chceš im odhaliť moju totožnosť?"
"To rozhodnutie nechám na teba, Juriel. Nemusia to vedieť... ale zrejme sa dovtípia, kto si, ak preložíš tie texty. Ak im to povieš vopred, získaš ich dôveru."
"Nemám žiadne komplexy so svojou príslušnosťou." Usmial sa.
"To som rada, jednu chvíľu si mi pripadal dosť zakomplexovaný."
"Zdvihla by si tlak aj mŕtvemu, si odporné hašterivá, sarkastická, čo hraničí až s cynickým urážaním." Uškrnul sa.
"Robím to, keď sa bojím." Priznala s nesmelým úsmevom.
"Prosím? Chceš mi povedať, že si taká protivná, pretože si vyľakaná?"
"Lepšie povedané, smrteľné vydesená. Prečo ťa to zaráža? Som len žena. Mám strach. Normálne sa my ženy bojíme aj myši, alebo pavúka."
"Niečo mi hovorí, že ty sa ich nebojíš."
"No, pavúk je taký ohavný, až je krásny a myš je roztomilá... zo zvierat nemám strach, ale je veľa vecí, z ktorých strach mám. Napríklad sfinga, čo má môže upražiť laserom. Mne táto reakcia pomáha zvládnuť stresové situácie." Pokrčila plecami a vrátila sa k práci.
Zodvihla hlavu, keď sa ozvalo prísne odkašľanie. Ian s rukami vbok na ňu gánil.
"Tak ty si neostreľovala Magadu, čo?" Prešla po ňom pátravým pohľadom.
"Hmm...dostali ste záznam, ktorý si vyžiadali Kryneriáni, od Magada." Usúdila.
"Presne tak! Máme ti zabaviť všetky strelné zbrane, hlavne rakety!" zavrčal.
"Vidíš tu nejaké?" uškrnula sa. Zafučal a posadil sa oproti nej. Juriel ho so záujmom pozoroval.
"Lara, čo ťa to prepána, popadlo?!"
"Nechceli mi otvoriť a musela som sa s niekým porozprávať." Vysvetlila jednoducho.
"Prečo si nedáš pokoj s Magada? Je to nebezpečné. Prečo neustále strkáš hlavu do oprátky?" dohováral jej ticho.
"Bolo to potrebné. Ty tiež urobíš vždy to, čo je potrebné, bez ohľadu na následky."
"Ale ja som vojak... ak padnem, nebudem nikomu chýbať."
"Mne budeš chýbať." Hlesla a písala si nezúčastnene na klávesnici. Zarazilo ho to.
"Ehmm... ja... robíš to naschvál, už zase! Snažíš sa ma vyviesť z miery, aby som ťa nehrešil!" zabučal, ale niečo príjemné ho hrialo v hrudi.
"Hovorí pravdu. Takmer poslala Saladína na onen svet, keď ťa dal sťať." Akoby mimochodom prehovoril James, pri monitore. Venovala mu sladký úsmev, ale oči ho varovali. Obrátil sa zase k monitoru s nevinným výrazom.
"Čo sa tam vlastne odohralo?! Veď vieš... mám výpadky z toho obdobia." Jemne sa usmial, chcel vymámiť odpoveď.
"Myslela som, že ťa naozaj sťali. Vyzeralo to fakt realistický. Poriadne si ma vydesil, ty jeden! Aby som nakoniec zistila, že si veselo skáčeš medzi galaxiami a neunúvaš sa ukázať svoj zadok, aby som ťa neoplakávala!" zapenila. Juriel sa ticho zasmial a Ian sa spamätal a zagánil na princa.
"Však sa do-smeješ! Počkaj, keď si ťa vezme na mušku!" zafučal smerom k mladíkovi a vrátil sa pohľadom k nej.
"To necháme na inokedy. Čo presne si hľadala na Magada... a prečo si dopekla, nazvala kráľovnú Magada... starou, nepríjemnou vranou?! Potratila si rozum?"
"Tak to nebolo. Vôbec som ju nenazvala starou, nepríjemnou vranou! Ona mi povedala, že počula o mne, že som drzá, malá, nevychovaná ploštica... vlastne použila výraz adolescentka, ale chcela povedať ploštica. Tak som ju upozornila nato, že...ehmm... som tiež počula, že je stará, nepríjemná, vrana a nedám na reči, ale si urobím vlastný úsudok. Náhodou je to milá dáma." Bránila sa húževnato dievčina. Juriel sa zachechtal a zvalil na stôl, aby potlačil záchvat smiechu.
"Prestaň sa smiať a povedz túto neurotickému Ianovi, že som nepovedala kráľovnej Magada, že je stará, nepríjemná vrana, lebo mi to bude vyčítať, ešte zopár mesiacov." Mladík na chvíľu zvážnel.
"Naozaj to nepovedala, iba skonštatovala, že to o nej počula. Ale zato povedala, že Magada sú neokrôchanci, arogantný, zakomplexovaný nevychovanci, ktorý ignorujú slušné susedské vzťahy... a aby som nezabudol, ešte tam padlo niečo o tom, že naše sfingy majú vši! A nemáme ani koláčiky!" zase sa rozrehotal, keď videl ako dievča zúfalo zavzdychalo, pod prísnym pohľadom vojaka.
"To nebolo pekné, takto ma na-bonzovať!" vyčítavo adresovala Jurielovi.
"Je lepšie, ak vedia pravdu. Ak si vyžiadajú celý záznam, budú to počuť na vlastné uši. Hovorí pravdu, bol som tam... som totiž Magada." Usmieval sa mladík. Ian sa na tvári nepohol ani sval, iba ho hodnú chvíľu premeriaval.
"Predstavoval som si vás inak." Hlesol po chvíli a znovu sa obrátil k dievčaťu.
"Kto presne je to?!" nebezpečne ticho sa spýtal a očami ukázal na mládenca.
"Som princ Juriel a len pre zaujímavosť, máme mimoriadne vyvinutý sluch." Preriekol ľahko. Ian na ňu nechápavo civel.
"Priviedla si budúceho káľa Magada a ani si sa neunúvala nám to povedať?!" zasipel, hneď nato vstal, zrazil päty dokopy a postavil sa do pozoru. Muži z jednotky sa pri ňom okamžite objavili a nasledovali jeho príklad.
"Pohov, chlapi! Keďže sme v jednej jednotke, nie sú potrebné formality. Som člen jednotky, ako každý z vás a podlieham veleniu, vašej korunnej princezny."
"Vy ste načúvali za rohom!" obvinila ich dievčina s chichotom, hneď ako sa uvoľnili.
"Nemohli sme si nechať ujsť, výplach žalúdka." Zaceril sa Matyena a prezeral si po očku princa.
"Ešte nikdy som nevidel Magada. Vyzeráš úplne obyčajne, ako Krynerián." Podotkol Zedda.
"Dobre, takže... čo ťa viedlo k tomu výletu? A s čím presne nám Juriel pomôže?" Vrátil sa k téme Ian. Stručne im vysvetlila, ako našla záznam a nedokázala ho prekódovať a že nadobudla podozrenie, že Astrida pochádza z Magada.
"A kedy si nám chcela o tom povedať?" vyčítavo zasyčal Janus.
"Nemohla som, kým... potrebovala som fakty. Ako iste viete, začala som na tu tému viac krát, ale vždy ste ma sfúkli. Nechceli ste o ničom, čo zaváňalo Magada, ani počuť."
"Keby si nám povedala o tých ukrytých dátach, postupovali by sme inak!" nahnevane vyčítal Ian.
"Áno a ako?! Nechaj to na pokoji Lara, sú to len dohady, je to nebezpečné bla..bla, sú to Magada, zožerú ťa, alebo uškvaria, alebo nejakú podobnú lahôdku!" napodobňovala ho prísnym, hrubým hlasom. Muži sa rozosmiali. Práve v tejto chvíli pripomínala malé, namosúrené dievčatko, ktorej niekto zobral bábiku.
"Na našu obhajobu musím protestovať, nikoho nekonzumujeme... čo, ako chutné vyzerá!" žmurkol na ňu a ona mu rozčúlená vyplazila jazyk, čo vyvolalo ďalšiu salvu smiechu.
"Dobre, zistil si niečo Juriel?" zaujímalo Sendana, keď sa upokojili.
"Je to denník Astridy. Som len na začiatku, ale jednoznačne pochádza z Magada. Predpokladám, že postupne... prídeme nato, ako sa všetko zvrtlo na túto katastrofu. Ukryla denník pred klonom, takže sa snažila niekomu odovzdať správu."
"Čo očakávaš od nás, veliteľ?" nadhodil Jermin.
"Prejdete ešte raz všetky dáta, čo máme. Možno sme niečo prehliadli. Keďže už vieme odkiaľ pochádza Astrida zameriame sa na majetky jej otca, keďže s Magada nekomunikovala. Možno nám to odhalí nejaké vodítko, odkiaľ operuje. Zedda a Arnival sa pozrú na záznam hotelov, niektoré máme vytipované, ako jej možné pôsobisko. Ian a Matyena mrknú na toho chlapíka, čo v noci zmizol. Zistia o ňom, čo sa dá. Počkáme na mŕtvolu, aby sme sa pohli ďalej. Zachrus a Xandil prejdú patologické správy obeti. Jermin a Toran sa vrátia na miesto prvých obetí a prezrú ho ešte raz, či tam nie je niečo, čo sa prehliadlo. Patsan a Normes pôjdu na druhé miesto, to s odkazom. Janus a Kilián sa vrátia na miesto výbuchu. Ian a James pôjdu na posledné miesto obete. Stretneme sa tu o dve hodiny a porovnáme výsledky. Potom máte voľno až do večera. Večer balíme okolo siedmej je odchod."
"Kam?" zaujalo viacerých.
"Montana, vlastne Skalnaté hory. Osem tisíc rokov pred Kristom. Nebola ešte obývaná. Je čas na ďalšie manévre. Bude tam zima, takže treba so sebou nejaké termo oblečenie a zimnú výbavu. Terén je hornatý a veľmi náročný." Usmiala sa a vrátila k svojej práci.
"Prečo čakáme mŕtvolu? vyzvedal Xandil.
"Zmizol. Uvidíme, kde nám ho nechá. Verte mi, ako ju poznám, už je po smrti."
"Možno len utiekol." Oponoval Jermin.
"Lara má pravdu, je po smrti." Prehovoril Patsan a Toran letmo prikývol.
"Zahraviáni nám potvrdili, že už to ma za sebou, oni to vedia najlepšie... takže, najneskôr do zajtra, nájdu niekde v nejakej vlhkej, smrdľavej diere mŕtvolu s podrezaným hrdlom. Je to žalostné, ale mohlo by nám to určiť miesto, kde sa momentálne Usaria nachádza. A teraz do práce." Rozkázala a vrátila sa očami k monitoru.
"Čo je to za chlapa, ten... čo ste o ňom hovorili?" zvedavo sa ozval Juriel, keď sa vojaci vytratili, plniť úlohy.
"Mal ma odstrániť, zobral zákazku." Odpovedala zamyslená.
"Ách! Tak preto sa ho nepokúšaš nájsť a zachrániť."
"Niektoré veci sa zvrátiť nedajú. Raz sme ho už zachránili, riskovali naše krky. Odpratali ho na políciu. Tu bol v bezpečí. Vláda mu navrhla dohodu, ale on odmietol. Čo dodať? Komu niet rady, tomu niet pomoci. Nie všetci a nie vždy, sa dajú zachrániť. Nebudem plytvať časom na mŕtveho muža, pretože on už mŕtvy je. Zahraviáni vedia, ak je niekto...však, vieš. Otázkou je, kedy sa nájde. A navyše, keby sme ho teraz hľadali, mohli by sme na seba upozorniť. Takže počkáme na políciu a potom to tam presnoríme." Chladne vysvetľovala a prezerala ďalší záznam kamier.
"Si zvláštna."
"Pokúsim sa to vnímať, ako kompliment." Uškrnula sa a vrátila ku svojej práci. Po návrate mužov si zjednotili poznatky, ale k ničomu, čo už nevedeli sa nedopracovali. Vyhľadávanie v hoteloch tiež neprinieslo nič, čo by ich posunulo ďalej. Okrem správy, že Antoniov kalendár mal zajtrajší dátum označený červeným krúžkom, ale nemal označený ani čas schôdzky, ani miesto.
"Budeme ho sledovať. Podľa jeho diára, má deň vyplnený až do štvrtej. Napichni mu telefón a zameraj ho satelitom, James."
"Lara, nemyslím, že je múdre manipulovať satelitnými zariadeniami. Niekto si to všimne. Pozemšťania sú na tieto veci háklivý, to je pre nich hneď ohrozenie bezpečnosti, špionáž, ich tajné služby z toho šalejú. Nemusíme ich mať za pätami." Upozornil Janus.
"Bez obáv, nikto si to nevšimne, je to úplne bezpečné."
"Ako to môže byť bezpečné? Dokázala si preniknúť k satelitu a nejako sa kamuflovať, alebo použiť ten svoj mutačný program. " Arnivalovi zasvietili oči. Lara prikývla, ale nemienila nič vysvetľovať.
"Spojenie je bezpečné, to vám musí stačiť... a teraz padáme!" ukončila a zodvihla ruksak. Na jedno plece si prevesila tulec so šípmi, na druhý luk. Zapla teplý overal, na hlavu nasadila čiapku a natiahla rukavice.
"Je tam poriadna zima, máte so sebou termo obleky a stany, nikto nezabudol kompletné zimné vybavenie? Nerada by som niekoho ťahala naspäť s omrzlinami, to platí hlavne pre teplomilné rasy. " Už otvárala trhlinu, keď jej signalizátor zablikal, ako naliehavé.
"To je Wemarnis, asi sa niečo deje." Upozornil James a prepol kameru na kanceláriu FBI. Videl vlkolaka aj Ryana, ako prezerajú nejaké zložky.
"Ty špehuješ "jeho" kanceláriu?!" vyštekol Ian popudený.
"Áno, prečo? Pripadalo mi ako dobrý nápad, dohliadnuť na neho. Keďže sme boli v kontakte, mohlo by Astride napadnúť... mohla by cez neho pritiahnuť moju pozornosť. Požiadala som Wemarnisa, aby na neho dohliadol." Vysvetlila. Janus s Ianom si vymenili pátravé pohľady.
"Pošli mu súradnice." Prikázala Jamesovi. Sledovali, ako sa vlčí muž zahľadel na hodinky, zodvihol sa, niečo preriekol a vyšiel z kancelárie, aj s nejakým plastovým vreckom a spisom. Netrvalo ani pol minúty a vyšiel z trhliny. S úsmevom pozdravil svojich priateľov.
"Niečo naliehavé?"
"Nechcel som spôsobiť stres, prepáčte výsosť."
"Nebudeme si vykať, som Lara a ty pre mňa Wemarnis, čo máš?"
"Ja ehmm.. myslím, že to nie je vhodné, aby..."
"Nemyslí, je to rozkaz! Čo sa deje?"
"Dostali sme jeden prípad, okrem tých pod-rezaných, pracujeme aj na tomto. Zmizlo dievčatko, sedem ročné. Keďže som vedel, že máte v teame Zahraviánov... chcel by som vedieť, či je ešte nažive... ale vidím, že ste na odchode, nechcem zdržovať." Ospravedlňujúco vysvetlil. Lara zhodila luk aj tulcom, stiahla čiapku i rukavice, rozopla overal.
"Pár minút môžeme počkať, daj mi zložku. Kedy zmizla?"
"Je to šesť hodín."
"Jej šance každou hodinou klesajú, ak je ešte vôbec nažive. Osemdesiat percent unesených detí, umiera do dvadsiatich štyroch hodín. " Vysvetlila krátko a vzala si zložku. Otvorila spis a zbežne preletela očami záznam. Podala Jamesovi jeden papier, ani na neho nepozrúc.
"Rodokmeň, susedov... priateľov, rodinné pomery, učiteľov... trestný záznam okolia, hlavne pedofília... mobilné telefóny, bankové kontá a všetko ostatné, ako vždy." Muži pospúšťali batohy na zem a povyzliekali si zimné ošatenie.
"Môžeme byť nejako užitočný?" zapojila sa jednotka. Prešla po nich očami a prikývla. Rýchle porozdeľovala jednotlivé zložky, ktoré začal chrliť James cez kopírovačku.
"Čo konkrétne mám hľadať v bankových výpisoch matky?" zaujímalo Arnivala.
"Niečo nezvyčajné... dlhy, alebo nejaká väčšia čiastka, čo prišla, alebo odišla z konta."
"Myslíš, že zaplatila únoscom?"
"Môže byť a môže byť aj to, že ju predala, ak má dlhy."
"To by predsa neurobila. Matka by predsa nepredala svoje dieťa!" pobúrené vydýchol Juriel.
"Ver mi Juriel... ľudia sú vo svojej temnote, najhorší druh. Počula som už aj horšie verzie toho, čo matka urobila, so svojim potomkom." Zašomrala si popod nos a prehľadávala záznam. Vedela, že dievčatko ešte žije. Cítila to.
"Toran, alebo Patsan pozrite sa na ten svetrík v sáčku. Potrebujeme vedieť, či ešte žije, aby sme zbytočne nestrácali čas." Rozkázala Zahraviánom, aj keď vedela, že žije.
"Dievčatko je ešte nažive." Preriekol Toran po chvíli. Prikývla.
"Čo je s otcom? Výkon trestu ukončil pred dvoma týždňami." Adresovala otázku Wemarnisovi a neodtrhla pohľad od zložky.
"Hlási sa u svojho kurátora, pravidelne a včas. Zamestnal sa. Vyhľadali sme ho. Nevie nič o tom, kde by mohla byť, nikdy ju nevyhľadal. Prerušil akýkoľvek kontakt, keď sa rozviedli. Bola ešte bábätko. Neželala si to matka. Požiadali sme o súdny príkaz na prehliadku, bol negatívny. Žiadne stopy po dieťati, ani nič, čoby nasvedčovalo tomu, že tam bola. Osobne som to preveril."
"Matka má veľmi slušne finančné zabezpečenie. Pracuje ako výkonný manažér, bude to o prachoch. Ozvali sa únoscovia?"
"Zatiaľ nie... preverili sme všetko okolo otca, pretože bol prvý a hlavný podozrivý, ale nič sa nenašlo. Žiadne spojenie. Vehementne protestoval, žeby nikdy svojej dcére neublížil."
"Možno a možno si Lorenzitto zmyslel, že vylepší svoj nový začiatok. Možno si myslí, že keď svojej dcére neublíži fyzický, tak je to v pohode. Sedel za podvod, ublíženie na zdraví a vydieračstvo...hmm... mal v base nejaké návštevy?" otázka smerovala k Jamesovi.
"Chodila za nim priateľka." Nahodil jej fotografiu na monitor."
"Rodokmeň, telefón, rodinné pomery, zázemie." Vymenovala a údaje sa začali mihať na monitore. Postavila sa pred počítač a postupne prezerala dáta.
"Stop, vráť to. Dom v Louisiane, dedičstvo po starej matke, ktorá zomrela pred dvoma rokmi. Toho času neobývaný, na predaj. Nájdi mi posledné jej volania za štyridsať osem hodín... toto číslo... kto je to? Volal jej šesť krát."
"Je to Samuel Savara, jej bratranec. Tiež pekné kvietko. Tri krát súdne stíhaný. Za posledné dva týždne jej volal osem krát do práce, a dvadsať krát na pevnú linku, či mobil. Pred tým jej volal tak raz za tri mesiace. A tiež navštívil Lorenzitta v base. Tesne pred tým, ako ho prepustili. Kedysi tu sám sedel. Pred troma rokmi. Denis tu odsedel päť rokov, takže sa tu museli stretnúť."
"Zameraj Savaru!"
"Sekundičku... je... je... momentálne je..." Satelitný záznam sa začal približovať, až nakoniec zobrazil starý, farmarský dom.
"Žeby Louisiana, dedičstvo po babke? Možno ho chce kúpiť, od sesternice. Tak toto, bola rýchlovka." Spokojne sa usmiala.
"Chceš tepelný sken budovy?"
"Samozrejme, načo čakáš?" Snímok sa prepol na nočné videnie. Infračervené skener zobrazil výraznejšou červenou telesnú teplotu ľudí. Dve osoby sa nachádzali na prízemí. V pivnici ďalšia, menšia. Nehýbala sa.
"Tá osoba v pivnici zatiaľ žije. Myslím, že je to dieťa." Skonštatovala, vstala a obliekla si bundu.
"Výs... Lara, som ohromený."
"Toto bolo dosť priehľadné, všetko do seba pekne zapadá. Máme výhodu, oproti polícií, že nám nezväzujú ruky súdne príkazy. Vráť sa späť. Pozor na prioritu. Ak sa objaví mŕtvola toho posledného hrdloreza, daj nám vedieť. Teraz vám niekto z Louisiany anonymne zavolá a dá tip." Muž prikývol a zmizol. Keď ho uvideli vojsť do kancelárie usmiala sa a kývla Jamesovi. O chvíľu už telefonoval s výrazným francúzskym akcentom, hlasom stareny. Natiahla si čiapku a rukavice, zodvihla svoje veci.
"Rúfus o nejaké dve hodinky sme späť. A ustúp, nemusíš mi uväzovať ten šál okolo krku, to zvládnem... človeče, veď ma obesíš!" Zamrmlala, keď sa robot pokúšal, namotať jej šál cez overal.
"Ďakujem, si milý. Uvar nám prosím, niečo dobrého, nezabudni na koláčik a horúci čaj... a nevyšívaj vojakom uniformy, nedokážu oceniť tvoje umenie a macka Po, nepovažujú za príťažlivého. Nevšímaj si ich, sú to hulváti a nechaj mi, už ten šál... naozaj sa nemusíš obávať, tak si ma zababušil, že neprechladnem. Vzadu som videla taký tmavý záves. Myslím, že nejaká výšivka by na ňom vyzerala vkusne. " Usmiala sa na obrovského robota a odtlačila ho, pretože jej začal upravovať čiapku. Otvorila trhlinu.
"Apropo... James, dobrá práca, vlastne vďaka všetkým. Zachránili ste to dievčatko." Zodvihla palec a venovala im uznanlivý úsmev.
"A teraz... dosť bolo nostalgie a sentimentu, ešte sa začneme objímať!" so svojim povestným úškrnom, vošla do trhliny a nasledoval ju smiech vojakov.

"Nachádzame sa Northern Rocky Mountains, Severné Skalnaté hory. Sme v americkej časti, ale budeme pokračovať do Kanady. Kanadské Skalnaté hory tiahnú (Rocky Mountains) až k samotnému pobrežiu Tichého oceánu. Toto mohutné pásmo je široké asi 800 kilometrov, dlhé približne 2000 kilometrov a tiahne sa od Aljašky cez územie Yukonu, západnú Albertu až do Britskej Kolumbie a ďalej do USA. Jeho západná vetva tvorí divoké Pobrežné vrchy (Coast Mountains) dosahujúce výšku až 4000 m. Medzi ním a Rocky Mountains na východe je široké pásmo veľ-horských náhorných plošín (Yukon, Stikine, Nechako a Fraser Plateau). Východná vetva začína na severe pohorím Mackenzie a pokračuje k juhovýchodu vlastnými Skalnatými horami s radom mohutných štítov z mladších hornín vysokých takmer 4000 m (Mount Robson 3954 m) na hraniciach Britskej Kolumbie a Alberty. Potiahneme Kanadou, až k Aljaške. Upozorňujem na opatrnosť. Hliadky sa budú striedať po dvojiciach, každé dve hodiny, kvôli divej zveri. Je tu vysoký výskyt vlkov a medveďov grizzly, ale keďže v snehu zazrieme stopy, môžeme sa im úspešne vyhnúť, alebo oni nám. Neodporúčam na noc ostávať bez pohybu, aby nedošlo k pod-chladeniu... hlavne teplomilné rasy. Ak si niekto potrebuje odskočiť, zoberte si fakľu. Zvieratá sa ohňa boja. Po zotmení neopúšťať tábor a udržiavať oheň... do zotmenia máme ešte tri hodiny. Čaká nás hodinový pochod. Potom postavíme tábor a niečo ulovíme. Budeme sa meniť, ako pri presekávaním pralesom, ale po pätnástich minutách. Toto je náročnejšie, pretože ten, čo pôjde prvý sa brodí snehom, niekedy aj do pása, čím nám vyšliape chodník. Idem prvá. Každý, kto povedie, dostane mapu a kompas, je podstatné neustále držať sever. Jermin mapu nepotrebuje, ale ostatok...nám sa hodí."
"Osemdesiat storočí pred našim letopočtom... plus dvadsať-jedna po Kristovi... rátam správne, strávime tu skoro dva mesiace, kým hore prejdu necelé dve hodiny?" Ticho sa spýtal Ian, ktorý šiel hneď za ňou.
"Tak nejako, plus-mínus."
"Chceš nám dať do tela, čo?" podpichol.
"Nie, chcem, aby sme sa zohrali, aby každý vedel, čo má robiť v prípade núdze. Dohodneme si postupne komunikáciu, kódovanie, dohodneme si bezpečnostný protokol, ako kedy reagovať. A prvoradé, zamestnám vás. Nebudete sa nudiť. Čakaním v tom skladisku... začali by sme si postupne liezť na nervy, čo by viedlo k nedorozumeniam a hádkam. Takto sa zamestnáme, budeme musieť fungovať ako team, budeme sa spoliehať jeden na druhého, kryť si chrbát a ťahať sa zo sračiek, ak do nejakých zapadneme."
"Mala by si pozmeniť slovník. Slovo sračky, princezné nepoužívajú!" podpichol a zo zadu sa ozval smiech.
"Fakt? Spýtam sa madam Félix, akým slovom vyjadria princezné, slovo sračky... žeby kako?... samozrejme, ak ju ešte niekedy uvidím." Odvrkla a zaškerila sa.
"Nemyslím, celkom určite opustí bezpečnostnú zónu, len čo sa dopočuje, že si sa vrátila." Podotkol Janus sucho.
"Pohyb jej len prospeje, uznajte sami... je dosť ťažkopádna a pohybuje sa ako lunochod."
"Lunochod? Pohybuje sa dôstojne, ako dáma."
"Dokázal by si sa pohybovať jej rýchlosťou? Veď to musí byť náročné, asi si to stopuje, koľko krokov je slušné, urobiť za minútu." Zachichotala sa.
"Tak to by som nedokázal." Priznal Ian.
"Tak prečo čakáš odo mňa, že to dokážem? Pohybujem sa rýchlejšie, aj v spánku." Skupina sa zasmiala. Mlčky pokračovali, kým ju Ian nevymenil. Skončila na konci radu.
"Napadlo mi, že nám môžeš ďalej rozprávať tie vaše príbehy, každý večer." Preriekol Toran, ktorý šiel teraz pred ňou.
"Nebudem vám rozprávať rozprávky. Na to ste už starý, chlapci. A nelíž ten sneh, Matyena, dostaneš zápal pľúc!" mentorský upozornila. Zamračil sa na bielu guľu a odhodil ho.
"To je vynikajúci nápad. Čo by sme tu inak robili po večeroch?" pridal sa Zedda.
"Nezabúdajte, že nie sme v trópoch. Tu sa nebude len tak príjemne vysedávať pri ohníčku. Je tu kosa, ako v ruskom filme!" uškrnula sa.
"Čo to znamená? Niekedy nerozumiem tvojim slovným spojeniam, či zvratom." Zahundral Matyena.
"To znamená, že ti primrzne zadok nato, na čom budeš sedieť! Ách, asi princezné nepoužívajú slovo zadok... hej, Ian, čo hovoria princezné, ak chcú povedať, zadok?" veselo skríkla dopredu.
"Myslím, že povedia, pozadie." Zafučal, brodiac sa snehom.
"Íha! Tak prsiam potom povedia, popredie?" vyškierala sa.
"Princezné sa na verejnosti nikdy nevyjadrujú o intímnych častiach svojho tela!" odsekol jej netrpezlivo Janus.
"Však nie sme na verejnosti. Okrem medveďov, nikto nepočuje ani o mojom popredí, ani pozadí. A neverím, žeby bol niektorý z nich natoľko zlomyseľný a natrel ma u madam Félix." Vojaci sa rozrehotali. Dorazili do tábora. Skontrolovali miesto, aby bolo bezpečné a začali stavať stany. Jej trojmiestny sa odrazu ocitol v strede, aj keď sa posunula na okraj.
"Tuším sa bojíte, že vám zdrhnem a nechám vás tu." Skonštatovala.
"Nebojíme, len nechceme, aby našu budúcu kráľovnú, zožral grizzly." Vysvetlil jednoducho Arnival.
"Stále mi vŕta hlavou... asi som prepočul, keď ste o tom hovorili." Začal opatrne Xandil. Zadívala sa na neho v očakávaní.
"No, Wemarnis má za úlohu sledovať dianie okolo tých pod-rezaných. Tak tam, akože robí policajta... ale načo je tam ten Soparitén? Má tiež nejaké krytie, o ktorom nemusíme vedieť?!" zamyslene formuloval slová. Janus s Ianom si vymenili pohľady.
"Nie je tam žiaden Soparitén!" odvrkla a obrátila sa mu chrbtom, aby dokončila svoj stan.
"Ale áno, ten chlapík v kancelárií, je Soparitén... nie som predsa slepý, vidím jeho vnútro a je Sopariténske!" oponoval.
"Ty nevieš o tom, že je Soparitén?" dobiedzal, neveriac.
"Ale vie, len sa tvári, že nevie, alebo lepšie povedané, nechce vedieť!" Zavrčal Ian.
"Nebola som si istá!" odvrkla a nahnevane šponovala lanka na bokoch stanu.
"Ale bola, neposlala by si Wemarnisa, aby na neho dohliadol."
"Tak počkať, kto to vlastne je... keď si si nebola istá?" zamiešal sa do rozhovoru Toran.
"Vyzerá to na strateného Sopariténskeho princa." Vysvetlil Janus.
"Takže ten chlapík v kancelárií, je tvoj budúci manžel? Teda... hovorí sa, že vás zasnúbili, hneď po narodení a keď ste sa stratili, tak reči zmĺkli. Všetci si mysleli, že je po vás... a nikto o tom viac nehovoril. Keď si sa objavila a našiel sa aj princ Aurel, opäť vyklíčila nádej, že sa možno nájde aj princ Sabrahiel. Kto by to povedal? Tak už ostáva len princ Fábius a stratené deti sú späť." Húdol si Jermin. Ian sa zadíval na Kiliána. Ten sa tváril nezúčastnene a pomáhal Lare, vystrieť podložky.
"Že vy viete, kde je." Pevne presvedčený zatiahol Matyena. Lara mu nevenovala pozornosť, skontrolovala dýky a prehodila cez plece luk aj s tulcom na šípy. V ruksaku skontrolovala slzotvorný sprej a plastové vrecia.
"Nerob sa, že ma nepočuješ!" dorážal.
"Počujem. Ak je to Sopariténsky princ, je to problém Sopariténov. My máme v tejto chvíli iné starosti. Potrebujeme jedlo. Rozdeľte hliadky, zabezpečte tábor a udržujte oheň! Nikto sám neopustí tábor a hlavne nelezte do nejakých jaskýň, dier v zemi, či skalných previsov. Mohli by ste vyrušiť brumkáča zo spánku!" stroho prikázala a pohla sa.
"Ani ty by si sa nemala vzďaľovať sama, o chvíľu je tma. S tým primitívnym nástrojom chceš, čo robiť?" prekvapene preriekol Juriel.
"S tým primitívnym nástrojom, nám pri troche šťastia zoženiem večeru a keďže sa mi nechce hľadať nábojnice, aby tu neostali, je to najschodnejšie riešenie." Pokrčila plecami.
"Počkaj, pôjdem s tebou. Ak niečo ulovíš, nebudeš vládať, to sem dovliecť!" navrhol Kilián a už si aj razil cestu hlbokým snehom.
"Načo ti je ten slzák?"
"Na medveďa, predpokladám, že teraz hibernujú, ale istota, je guľomet. Ak sú niekde v blízkosti, sme dosť hlučný. Dosť nevrelo reagujú, ak ich niekto prebudí. Najzaujímavejšie na tom je, že dokážu okamžite reagovať. Sú to rýchle zvieratá. Vieš, že pred grizzlym sa takmer nedá ujsť a vlastne ho tvoj útek iba vyprovokuje k napadnutiu? Vybehne, alebo zbehne päťdesiat yardov za tri sekundy."
"Tak ten je naozaj rýchly. Keby sa tu teraz objavil, čo by si robila?" zaujímalo Kiliána.
"Nesmieš mu ukázať strach... čokoľvek máš, čiapku, rukavice, pomaly to odhodíš pred seba."
"Načo?"
"Zrejme si myslí, že je to niečo z teba, čo ho ohrozí, alebo si myslí, že je to potrava. Kedysi mi to poradil jeden lovec. Ako prvé, sa pustí do veci, čo si mu nechal, ak sa rozhodne pre útok. Musíš sa vyhnúť očnému kontaktu, aj keby sa vztýčil na zadné. Ak pomaly cúvneš a monotónnym hlasom mu dohováraš, väčšinou si to rozmyslí a prebrnkne okolo, ak nie... použijeme slzák, ten ho odradí." Uškrnula sa.
"Mám zbraň."
"To nech ti ani nenapadne. Ranený medveď je veľmi agresívny a húževnatý. Ak by si ho aj ťažko ranil, čo je u grizlyho takmer nemožné, ak nemáš veľký kaliber, žije dosť dlho nato, aby ťa roztrhal."
"Mám aj fotónový meč."
"To už je o čosi lepšie, ale načo ho zabíjať, keď ho môžeme odplašiť. Poďme nájsť niečo na jedlo. Je tu veľa vysokej a majú tu pokoj, nič ich nevyrušuje." Brodili sa snehom skoro štyridsať minút, keď mu naznačila prstom na ústach, aby bol ticho. Naslinila si ukazovák a zodvihla ho.
"Sme po vetre, to je dobre....ticho, poď za mnou, niečo počujem..." Šepla a pohla sa za zvukom i pachom. Asi päťsto metrov po úbočí lesnatého porastu narazili na stádo vysokej. Bez rozmýšľania sa nehlučne priblížila, sňala z pleca luk, založila šíp a vyčkávala. Našla, čo hľadala očami a vystrelila. Stádo sa rozpŕchlo, okrem lane, ktorá sa potácala a o pár sekúnd klesla k zemi. Dievča pribehlo k zvieraťu a jediným rýchlym ťahom mu podrezalo krk.
"Vyber z môjho ruksaku plastovú fóliu. Vyrežem stehna, pliecka, rebierka a karmenádlu." Zručne pracovala nožom a Kilián jej asistoval, ako najlepšie vedel.
"Prečo sa tak ponáhľaš?" šepol ticho.
"Vlci, zacítia krv a pach vnútornosti... o chvíľu dokonajú, čo sme my, začali. Vtom čase, chcem byť už na polceste k táboru. Rýchle to pobaľ a padáme. O chvíľu je tma." Vyrazili do tábora, najrýchlejšie, ako vládali. Bolo to jednoduchšie, pretože sa naspäť vracali po svojich stopách. Kilian niesol mäso. Lara protestovala, ale nevšímal si ju.
"Však ledva trčíš ponad záveje snehu. Čudujem sa, ako dokážeš brodiť v tom snehu." Podotkol. Po ceste zazrela kríky s brusnicami. Síce boli zamrznuté, ale zbierala ich do jedného v plastových vreciek.
"Tie červené zamrznuté bobuľky, sú brusnice?"
"Sú síce zamrznuté, ale rozmrznú. Keď máš ovocie v mraziaku, nevadí ti to. Rozmrazíš a ješ."
"V tejto kose, ťažko." Zapochyboval.
"V hrnčeku na pahrebe celkom určite... pridaj k tomu javorový sirup a je to mňamka. "
"Keďže predpokladám, že ho nemáš so sebou, chceš ho vyrobiť. Sme na severe, skoro v Kanade, javorov je tu dosť." Prikývla. Zastavila sa pri skalnej stene a skúmavo ju prezrela. Vybrala dýku a sekla.
"Prečo sekáš do toho ľadu?"
"Pretože to nie je ľad." Usmiala sa a kúsok, čo odfrkol zodvihla a opatrne ochutnala.
"A čo to je?"
"Halit, verila som, že tu by už mohol byť. Nemusíme jesť to mäso neochutené, bez soli to nie je ono." Usmiala sa.
"Stále ma privádzaš k údivu. Chceš povedať, že si teraz podišla k tej skale a odsekla z nej kus kamennej soli? Ako si vedela, že je to..."
"Sme v Montane, kúsok odtiaľto je Kanada. Sú tam náleziska halitu. Keď som zazrela tie kryštáliky, v duchu som dúfala, že je to soľ."
"Ideme aj na Aljašku, keď budeme v Klondike, mohla by si podísť k nejakej skale, seknúť do nej a nájsť mi hrudu zlata."
"Už som nejaké našla, aj diamanty a samozrejme perly... tie se lovili spolu. Máš finančné ťažkosti? Čo si nepovedal, bola by som ťa vzala k diamantovej žile, keď toto dokončíme, odvediem ťa tam." Dobrosrdečne ponúkla.
"Ty si celkom bláznivá!" ticho sa rozosmial.
"Už sme vás chceli ísť hľadať, ale James nás upokojil, že mierite k táboru... netušil som, že vás dokáže lokalizovať." Vyšiel im v ústrety Janus, keď vyšli z prítmia lesa a vzal jej z rúk mäso i batoh.
"Nemusela si loviť Lara, dobre vieš, že máme so sebou potravu." Poznamenal Ian.
"Treba ju nechať na horšie časy. Môže sa stať, že nebudeme mať šťastie. Nie vždy je lov úspešný."
"Máme so sebou tablety s kalorickou hodnotou, aj vitamínmi, keď dôjdu zásoby."
"S tým si oklamete žalúdky? Vďaka, ale radšej dám prednosť normálnej strave."
"Máš niečo proti pilulkám?" podpichol Zedda.
"Privediem nás do rozpakov ak spomeniem, aké jediné, pilulky používam. Všetky ostatné považujem za sra... kako!" zagúľala očami a v tábore sa zase rozozvučal smiech.
"Každý z vás ma nejaký kotlík vo výbave. Takže ich sem prineste. Do jedného doneste čistý sneh, uvaríme čaj z brusnice. Do ďalšieho tiež tu čaj. Jermin, Sendan a Patsan natočíte javorový sirup...hneď vám ukážem ako sa to robí. Ian na tom ploskom kameni pri ohnisku by si mohol začať rezať mäso, kým im ukážem, ako dostanú sirup z javora. Janus a Juriel nazbierajú mladé výhonky borovice. Ostatný zabezpečte drevo. "
"Mäso počká, tiež to chcem vedieť." So záujmom ju nasledovali.
"Takže, vyhĺbi sa diera asi 5 až 6 cm. Treba dlabať dieru trošku so sklonom nahor, aby miazga mohla vytekať dierou smerom nadol. Pozor na piliny, treba miesto troška očistiť pred dodaním “kohútika” do javora, kadiaľ bude miazga vytekať. Kohútikom môže byť hocičo duté. Ja teraz použijem plastovú skúmavku, len jej odrežem druhá okraj. Zbytočne nevŕtajte veľa dier, čím väčší priemer javora, tým viac sa môže vŕtať, no optimálne je jedna, až dve diery. Sirup možno vyrobiť z akéhokoľvek javora, ktorých je viac ako 200 druhov, ale nebude taký kvalitný ako z pravého javora. Najlepší je tento tvrdý kanadský, čiže cukrový javor – Acer saccharum. Stromy, ktoré majú menej ako 25 cm priemer, by sa nemali používať na miazgu. Čapovanie miazgy začína v období mesiaca január a môže trvať až do apríla. A teraz do toho."
"Načo nám to je?"
"Je to prírodné sladidlo a v tejto zamrznutej krajine, nevídaný zdroj potrebných vy-živín a energetického príjmu. Obsahuje minerálne látky, vitamín B, glukózu, fruktózu, vápnik , železo, sacharózu, organické kyseliny, aminokyseliny."
"Fakt? Kto by to povedal." Začudoval sa Toran.
"Melasa sa musí uvariť, aby sa odparila prebytočná voda. Kým sa nám udusí mäso, aj sirup sa uvarí. A našla som aj brusnice, bude mňamka. " Usmiala sa a vrátila k pahrebe. Objavil sa Janus a niesli mladé výhonky borovice.
"A načo ti je to ihličie?"
"Niečo použijem ako korenie k mäsu, namiesto rozmarínu a z ostatného uvarím čaj."
"Čaj z ihličia? O tom som jakživ nepočul." Zapochyboval Janus.
"Je to prírodná medicína, ktorú poznajú severoamerickí indiáni, aj odborníci na prežitie v divočine. Ihličie obsahuje najmä v zime veľa vitamínu C, vitamínu A, taktiež taníny, chlorofyl a silice."
"Už si tu bola?"
"V tomto čase nie... kedysi... už to tu bolo osídlené, ale bola tu rovnaká zima." S úsmevom pomiešala dusiace sa mäso a považovala tému za ukončenú.

Dni ubiehali a skupina postupovala naprieč Kanadou k Aljaške. Zvykli si stavať iba jeden veľký stan, kde spoločne prespali. Zasnežená, zmrznutá krajina im pripravovala mnoho prekážok, ktoré spoločnými silami zdolávali. Asi po mesiaci Juriel oslepol. Od rána pozorovala jeho za-červenané, spuchnuté oči. Pri otázke, či je v poriadku, jednoznačne tvrdil, že u nič nie je, asi len zle spal. Okolo obeda už stonal od bolesti.
"Musí do tmy. Juriel vidíš ma?"
"Nevidím nič, ani sa neodvážim otvoriť oči, tá bolesť je príšerná."
"Trpíš snežnou slepotou." Otvorila svoj ruksak a vybrala z neho šatku. Zložila ju na pás, napchala medzi záhyby malé množstvo snehu a zaviazala mu oči.
"Lepšie? Studený obklad tu bolesť zmierni."
"Som slepý?"
"Dočasne. Snežná slepota je častá na ľadovcoch a snehových poliach vyšších hôr. Vzniká pôsobením intenzívneho žiarenia ultrafialových lúčov. Prejavuje sa najprv slzením, prekrvením očných spojiviek, prudkou rezavou bolesťou, opuchnutím viečok a nakoniec slepotou. Studený obklad a tma sú veľmi účinné. Slepota odznie po pár hodinách, eventuálne po pár dňoch. Takže si zbavený hliadkovaní, aj prekladania textu, kým nebudeš mať oči v poriadku."
"Môžem pokračovať, len si podám niečo od bolesti." Navrhol ticho.
"Chceš natrvalo oslepnúť? Neostáva ti nič iné, ako trpezlivo čakať, kým to prejde. Postavíme stan. Zadeľte hliadky, ideme pripraviť niečo na jedlo, založiť oheň. Jedná skupina sa postará o drevo, ďalšia o jedlo. Na dnes sme skončili."
"Ako budem zajtra pokračovať?"
"Budeme ťa viesť za ruku."
"Nebolo by lepšie ho transportovať späť, alebo do nemocnice? Magada sa nám nepoďakuje, ak im vrátime slepého budúceho kráľa." Ticho jej pri uchu zašepkal Ian.
"Som slepý, nie hluchý!" zaškeril sa Juriel a vstal.
"Nie, ostane s nami. Musíme sa vedieť postarať jeden o druhého, aj o ranených a chorých. A nezabúdaj, že hore prejdú len dve hodiny, takže jeho zotavenie by tam trvalo oveľa dlhšie. Keď ti po pár hodinách zložíme obklad, musíš nosiť slnečné okuliare, so slnečnými filtrami aj zboku, inak sa to vráti. Niekde tu mám dvoje. Vzala som ich pre každý prípad." Hľadala v ruksaku a s úsmevom ich vylovila.
"Trpela si snežnou slepotou?" zaujímalo Zedda.
"Našťastie nie, je to poriadne bolestivá oštara, indiáni o slepote často rozprávali. "
"Žila si medzi indiánmi?"
"Iba chvíľu a nie tu, ale v Montane. Tu som ešte nebola."
"Ako si sa medzi nich dostala, väčšinou nemuseli belochov." Prekvapene prehovoril Matyena.
"Našli ma práve vo chvíli, keď som odplašila medveďa. Zdalo sa im to neuveriteľné, podľa nich ma mal zožrať. Zajali ma a vzali k šamanovi. Ten podivný človek, nafetovaný, až na pokraji delíria, si niečo pohmkával, pohopkával a potom ma označil za vyvolenú veľkým duchom. Nechali ma medzi nimi. Veľa som sa tu naučila. Bol to múdry národ." Reakcia na dotyk s Jurielom sa dostavila o hodinu. Tentokrát nebola taká búrlivá, okrem chvíľkovej nevoľnosti, krvácaniu z nosa a smrteľnej bledosti. Keď sa objavila na jej tvári čierna kresba žíl, James zahromžil a Kilián jej podal ruku. Reakcia okamžite ustúpila.
"Tentokrát to bolo celkom dobré." Vydýchla si.
"Myslím, že to pre teba nie je zdravé. V jednej chvíli si vyzerala na umretie." Zahundral Matyena.
"Čo sa vlastne dialo?" zaujímalo Juriela, ktorý nič nevidel, pretože mal obviazané oči.
"Vyzerala ako tvoji súkmeňovci. Ako Magada, aspoň myslím. Nikdy som skutočného nevidel, okrem teba... ale ty si, ako obyčajný humanoid." Podotkol Zedda. Juriel sa zasmial.
"To bude tým, že keď opustíme svoju planétu, vyzeráme obyčajne. Sme ako... prispôsobíme sa výzorom ostatným rasám, s ktorými prichádzame do styku."
"Fakt? To akože si zmeníš výzor, ako sa ti zapáči?" vyhŕkol Jermin. Mladý princ prikývol.
"Takže sa úplne bežne pohybujete medzi nami a my o tom nevieme?"
"Áno, je to také naše krytie... bezpečnostné opatrenie."
"Je pravda, že vaš hlas dokáže zabíjať?"
"To teda je! Keď Lara skríkla, mysleli sme si, že nás ten zvuk zabije. Popadali sme z nôh." Prehodil Kilián, ale hneď si uvedomil, že sa preriekol.
"Veď nekričala, alebo myslíš, niekedy predtým?" prezieravo zatiahol Janus.
"Ehmm... pred tým." Zahundral a zatváril sa neprístupne, pretože Lara na neho vrhla vyčítavý pohľad.
"To nie je možné, toto nikto okrem Magada nedokáže a reakcia sa dostavila až dnes. Ale počula si moje myšlienky... ty už si stretla Magada? Prečo si potom mala reakciu?" nechápal Juriel.
"Nerieš to! Nestretla som Magada, nikdy pred tým." Ukončila jeho hlasné uvažovanie.
"Ty počuješ jeho myšlienky?" vytreštil na ňu oči Xandil.
"Nielen moje", vyškieral sa Juriel.
"Nerobím to, okej? Nikomu sa nehrabem v hlave, stačí?" odmietla jeho úsmevné obvinenie.
"Tak ako je to potom? Nestretla si Magada, ale máš naše schopnosti." Nechápal Juriel.
"Povedala si, že nie sú jediná, starobylá rasa. Stretla si nejakú inú?" spomenul si Ian.
"Asi, netuším. Jednoducho sa to objavilo. "
"Ako to, že nie sme jediná starobylá rasa?" nerozumel Juriel.
"Nenapadlo ťa, že tie rasy, ktoré odišli mimo zóny, niekde zakotvili? Prečo si myslíte, že museli automatický zahynúť? Možno im je oveľa lepšie, ako v bezpečnostnej zóne a nechcú sa vrátiť." Pokrčila plecami.
"Kde si ich stretla, ako sa volajú, čo o nich vieš?" nadšene sa vypytoval Sandal.
"Netuším, nepýtala som sa... mala som iné starosti!" tvrdo sa uškrnula.
"Pokúsili sa ťa zabiť?!" vyhŕkol Janus.
"Väčšina tých, čo stretnem sa ma pokúša zabiť, je to asi nejaká vaša tradícia." Chladne odvrkla a vyšla zo stanu. Tým dala najavo, že na túto tému sa viac nebude rozprávať. Priložila na oheň a postavila vodu na čaj do kotlíka. Podišiel k nej Ian a kvokol si k ohnisku, ktoré prehrabávala.
"Prečo sa s nami nechceš o ničom rozprávať?"
"Stále sa s vami rozprávam."
"Stále rozprávaš o inom, len nie o sebe. Vieš o nás všetko. Postupne si nám rozväzovala jazyky, takže o každom z nás si toho veľa zistila. Ale ani jeden z nás o tebe nevie absolútne nič. Iba útržkovité informácie o ktorých odmietaš komunikovať."
"Nie je veľmi o čom." Šepla a priložila ďalšie poleno.
"Akože nie je? Pamätám si na Škótsko. Bola si veselá a... iná."
"Teraz nie som veselá a iná?!" ironicky zádrapla.
"Teraz si smutná." Preriekol ticho.
"Ian. V Škótsku som mala štrnásť. Teraz mám takmer osemnásť. Za tie štyri roky som dospelá. Prežila som veľa storočí, veľa vojen a veľa priateľov som pochovala, či stratila v čase... to človeka zmení. Stratila som mnohých a aj teba. "
"Mňa predsa máš, nestratila si ma." S úsmevom jej protirečil.
"Ale áno, Ian. Pri prvej príležitosti sa obrátiš proti mne. Teraz si pod mojim velením, ale keď toto skončí", mykla plecom.
"Čo je preboha také zlé na tom, že si princezná... a že sa vrátiš tak, kam patríš?!" nahnevane zasyčal.
"Neviem, asi to, že tam nepatrím! Že nedokážem žiť život, ktorý sú mi určili. Nedokážem znášať obmedzenia dvora. Nenávidím okovy. Boh mi je svedkom, že som bola pripravená, si odrezať ruku, len aby som sa ich zbavila. Nedokážem trpieť madam Félix a im podobné. Ani poslúchať na slovo. Som vedec. Chcem študovať a bádať... milujem cestovanie, chcem poznávať iné národy, kultúry... minulosť , budúcnosť. Nehodím sa za kráľovnú. Nedokážem sedieť za stolom a viesť nudné debaty o tom, čo ak by sa toto, či tamto. Takmer som získala vred na žalúdok, už pri tom krátkom stretnutí spojencov. Neviem vládnuť, nemám nato žiadne predpoklady. Je to priveľká zodpovednosť pre osobu, ktorá nato nemá schopnosti, vzdelania, ani vľúdnosť, či tolerantnosť. Som temperamentná a výbušná, tvrdohlavá a trucovitá. Nie som rozvážna, ani mierumilovná. Zodvihnem každú hodenú rukavicu. Taká kráľovná by vás čoskoro priviedla do záhuby."
"Lara nikto od teba neočakáva, že sa hneď posadíš na trón. Tvoj otec je muž v najlepších rokoch, budeš mať dostatok času sa všetkému prispôsobiť a všetko sa naučiť." Usmieval sa.
"To je to. Je to mladý chlap. Môže mať ešte ďalšie deti, ktoré s nim odrastú a všetko sa naučia. Rada sa vzdám trónu, v prospech ďalšieho následníka. Budú mať správne vzdelanie a výchovu budúceho kráľa. Chlapec by sa hodil na trón lepšie."
"Tvoj otec, ale žiadne ďalšie deti mať nebude."
"To vôbec nie je vylúčené. A prečo o tom pochybuješ, je neplodný?" zaujalo ju.
"Čo?! Nie, nie je... teda neviem... myslím, že nie... Ježiši, toto je sen. Však sa nerozprávam o plodnosti svojho panovníka a toto sa mi iba zdá!" za-úpel.
"Rozprávaš!" zachichotala sa, ale hneď zvážnela.
"Mal by dať sentiment na bok a začať uvažovať reálne. Potrebuje následníka, ak nič iné, aspoň do rezervy. Nikdy nevieme, ako a kedy, čo dopadne."
"Práve preto ťa musíme odviezť do bezpečia."
"Naozaj si myslíš, že ma ochránite? Nebuď smiešny. Je jedno kam ma zašijete. Ak sa niekto bude o to systematický pokúšať, raz ma dá dole."
"Vieš o nejakej konkrétnej hrozbe?!" napäto sa spýtal.
"Asi o tridsiatich skupinách lovcoch odmien, či hláv...plus, mínus." Skonštatovala vecne. Vytreštil oči.
"To nebol vtip, však?" šepol prísne.
"Nebol, ale buď pokojný... časť hrozby, som už odstránila."
"Ako?"
"Poslala som odkaz. Dám dva krát toľko za hlavu toho, kto si moju smrť objednal... a tri krát toľko, za živého. Predpokladám, že to väčšinu motivovalo, iným smerom. A zopár, čo možno ostalo, momentálne uvažuje, čo by bolo výhodnejšie. Ak má dajú dole, ostatok by sa na nich mohol vyvŕšiť, pretože im pokazia kšeft."
"Lara, tvoja hlava má obrovskú cenu. Kde chceš vziať toľko peňazí, ak nechceš požiadať o pomoc svojho otca? S nimi si neradno zahrávať."
"Mám veľa peňazí, navyše mám perly. Našla som nálezisko zlata, aj nejaké diamantové bane. Mám toľko, že nebudem mať problém zaplatiť."
"Ak by si ho požiadala o pomoc, s radosťou by to urobil. Však si si ešte ani neprečítala jeho list?" namiesto odpovede, zafučala.
"Prečo ho ignoruješ a odmietaš. Lara, on ... ťa naozaj veľmi... chce ťa doma, aby ste sa spoznali...a... celé roky ťa hľadal, sníval o dni, že ťa nájde."
"Ale ja ho nechcem! Nechcem nikoho. Nepotrebujem otcov... všetko je to iba klam. Nikomu na mne skutočne nezáleží, ide len o princíp a profit! Pch! Škoda reči... a nepotrebujem ani manželov, ktorý ma milujú... ani priateľov... pretože skôr, alebo neskôr ich strácam! Zomierajú a ja sa s tým musím vyrovnávať!" zavrčala priškrtené a vstala. Prudko si prehodila tulec so šípmi a luk cez plece. Vykročila do tmy, ktorá stále viac hustla.
"Kam ideš? Je tma, Lara, počkaj!" zvolal a rozbehol sa za ňou. Prudko sa k nemu obrátila a on cúvol. Jej krvavo-červené oči ho zastavili a prinútili k ostražitosti.
"Ja na rozdiel od teba, v tme vidím. Ani jedno zviera sa ku mne nepriblíži, pretože ja som najhoršie zviera zo všetkých!" zasyčala a zase sa pohla.
"Nechoď sama, počkaj na mňa." Zase sa k nemu obrátila. Tentokrát jej oči vyžarovali čosi zvláštne a čudesné.
"Vráť sa k ostatným!" vyslala k nemu príkaz. Potriasol hlavou, akoby ho niekto omráčil a pobral sa späť.
"Kde je?" zaujímalo Jamesa.
"Odišla do lesa."
"A to si ju nechal ísť samu?!" vyhŕkol Janus pohoršený a vstal.
"Chcel som, ale niečo v mojej hlave, má prinútilo... akoby mi zakázala, ale nič nepovedala... iba, kruci čo to bolo?!" nechápavo dosadol.
"Ovládla tvoju vôľu, svojimi myšlienkami. Nedokážeš sa jej vzoprieť." vysvetlil Juriel.
"Aj ty to dokážeš?!" vyzvedal Jermin.
"Nie, iba... prastarý. Teda najstarší, z najstarších. Postupne to akosi zaniklo. Prv to bolo úplne bežné v našej rase... ale bolo to zakázané, pretože dochádzalo k manipuláciám... a... hmm... takže naozaj stretla nejakú inú starobylú rasu, u ktorej táto schopnosť ešte nezanikla."
"Takže nás môže ovládať, ako sa jej zachce?!" neveril Zachrus. Juriel pokýval hlavou na znak súhlasu.
"Lara to neurobí. Nikdy by nikoho nemanipulovala. Nenávidí násilie... a takáto manipulácia je nechutné násilie. Chcela iba súkromie. Reaguje na bolesť... chce byť sama, aby sa pozbierala. Čo si jej povedal?" vysvetľoval Kilián.
"Rozprávali sme sa o jej otcovi." Kilián vzdychol.
"Idem ju pohľadať, namal si o ňom hovoriť. Videla ho umierať, dva krát. Prežila všetku tu bolesť, aby neskôr prišla nato, že ju iba využíval." Vstal a obliekol na seba hrubú bundu.
Deň striedal noc a noc, zase deň. Podobali sa jeden druhému ako vajce, vajcu. Tréning, lov, zaobstarávanie potravy, v nehostinnom zmrznutom kraji, dlhé a namáhavé pochody, bitka s prírodou... a večerné posedenia, keď všetci očakávali jej príbehy. Rozprávala im staré indiánske legendy a balady. Príbehy hrdinov, plné odvahy a statočnosti, ale aj lásky a nenávisti, vernosti a zrady. Rozprávala ich presne tak, ako ich kedysi počula v Montane. Prešlo sedem týždňov, päť dní a trinásť hodín presne, keď zastavila.
"Tak chlapci sme v južnej centrálnej časti Aljašky. Ako sami vidíte a cítite, podnebie je tu oveľa znesiteľnejšie, aj keď sme v sup-arktickom pásme. Dnes nebudeme rozkladať tábor."
"Ako to myslíš, veď ak ostaneme vonku, pomrzneme." Začudovaný vyhŕkol Patsan.
"Hovor za seba." Zaškeril sa James a žmurkol na Xandila, ktorému arktické, či sup-arktické podnebie pripomínalo domov a vôbec mu neprekážalo.
"Neboj nepomrzneme, pretože ideme domov. Teda do skladu, však viete, ako som to myslela." Usmiala sa a muži jej odpovedali naradostenými výkrikmi. Bez ďalších reči otvorila trhlinu.
"Až po vás, chlapci." Rukou naznačila, aby pokračovali. Doskočili v skladisku, ktorým sa šírila lákavá vôňa.
"Pane Bože, zlatý Rúfus!" zvolala maškrtne si pohladiac bruško.
"Už ste späť výsosť. To som rád, pečiem čučoriedkový koláč, váš obľúbený, hneď prinesiem horúci čaj... výsosť, je na vás bádať úbytok váhy. To sa vám ako podarilo za tie dve hodiny?" nechápavo hlesol.
"Však už bolo na čase, si ma poriadne vykŕmil..." Podpichla a skupina mužov sa so smiechom po-usedala za dlhý stôl.
"Ako to len robí? Odkiaľ stvoril tento dlhý stôl, ktorý sa používa vo vojenských kasárniach?" zaujalo Janusa. Pred nimi sa ocitol veľký kontajner s čajom a obrovský podnos plný hrianok s pikantnou paštétou. Lara vrhla pohľad na kontajner, prešla očami po stole a laviciach.
"Rúfus, však si nepajzol tieto veci v nejakých kasárniach?"
"Nie v nejakých, ale v kasárniach Temply. Vášmu otcovi, kráľovskej výsosti, určite nebude prekážať, že som tie veci požičal... keďže vojaci musia niekde sedieť a jesť...a..."
"Ehmm... aj niekto vie, že si tie veci požičal?" pochybovačne s dôrazom na slovo požičal, sa na neho zadívala.
"Celkom určite si to všimnú, výsosť, myslím, že pri mojom odchode hučal alarm." Janus s Ianom si vymenili pohľady a dievčina sa rozrehotala.
"Nemala by si roboty programovať na samostatnosť. Nedokážu určiť hranicu medzi pravidlami." Jemne poznamenal Zachrus.
"Je v pohode, konečne začal sám trochu uvažovať." Mávla rukou a pustila sa do hrianky.
"Až teraz som si uvedomil, že Rúfus ma pravdu. Si poriadne vychudnutá." Nadhodil Kilián.
"To doženiem, musíš uznať, že s mojou výškou stošesťdesiat, je dosť náročne brodiť v snehu, ktorý ma meter dvadsať- tridsať."
"Prečo si nepovedala, že ťa to tak vyčerpáva?" vytkol ticho Ian.
"Každého to vyčerpáva, nie som bábovka, niečo vydržím. Keď dojeme, ideme sa kúpať. Urobíme si dovolenku. Rúfus, si ochotný sa o nás postarať na jeden, či dva dni? Je nás hromada, bude to makačka, nás nakŕmiť. Chceli by sme si poleňošiť, máme za sebou náročný výkon."
"Samozrejme výsosť. Okamžite zbalím všetko potrebné. Predpokladám, že plánujete výlet do prírody."
"Predpokladáš správne, ďakujem Rúfus, veľmi si to vážim. A zober si niečo na vyšívanie, určite budeš mať aj chvíľku pre seba."
Robot sa natešene usmial.
"Výsosť mám prekrásny vzor na tie závesy. Musím vám ho ukázať."
"Rada si ho pozriem, určite bude dokonalý." Milo mu odvetila. Muži ju fascinovaný pozorovali.
"Si žena mnohých tvári, princezná." Skonštatoval Juriel.
"Lara sa správa k ľuďom tak, ako oni k nej." Informoval ho James s úsmevom.
"Akurát, že to nie je človek. Je to robot. Nemá emócie, nepozná slovo prosím a ďakujem." Oponoval.
"Naozaj? Pripomeň mi to, keď budeš nabudúce slepý." Chladne ho upozornil urazený počítač.
"No tak, James. Nemyslel som to takto. Ty si niečo úplne iné. Teba vnímam, ako jedného z nás... ale pomocníci, sú to stoje." Vysvetlil rýchle Juriel, aby si udobril dotknutého Jamesa.
"V pohode beriem. Rúfus sa bude postupne vyvíjať. O pár mesiacov bude úplne samostatný, presne ako ja. Lara a ja sme zapracovali na jeho systéme. Vložila mu mnoho nadštandardných funkcií. "
Lara dojedla a spoločne upratali zo stola. Muži sa narýchlo zbalili, tentokrát do teplého podnebia. Každému pripomenula, aby si nezabudol plavky.

Komentáre 5

aknit11 dňa 09.04.2015 - 08:27

Tak po čase kúsok :-)

Lenka R dňa 09.04.2015 - 16:01

Jéééj Aknit, mooooooc som sa potešila, keď som zbadala nový dielik. Musela som síce počas čítania tri krát vypnúť , vždy ma niekto vyrušil a musela som robiť niečo iné. Konečne sa mi podarilo, nerušene dočítať do konca :-)
Si fantastická, bol to naozaj zaujímavý, akčný, vtipný , skvelý dielik , super čítanie (clap) (clap) (clap) (clap) (clap) (sun) Lara má super hlášky. Už teraz sa teším na ďalšie pokračovanie .

LanaSavara dňa 09.04.2015 - 19:35

(clap) (clap) radost ako na vianoce si nam urobila Ankit (y). Citala som to v praci cez prestavku. A mala som co robit aby som chvilami nevybuchla od smiechu (giggle). To by asi Nori nechapali preco sa tak rehocem a mala som naozaj par krat na male :-D.
Som zvedava kedy dojdu Ianovi spomienky a aj ako su nasi manzelia - nemanzelia zosobaseny :-D tak som zvedava ne ten vyplach zaludka :-D.
To o detickach mi neda, stale nad nimi premyslam. Ale aj tak sa nedohutam, lebo Ty Ankit si majster v zapletkach, tak aj tak to mam marne ;-)

tomicka dňa 10.04.2015 - 23:31

Az dneska som videla, ze je novy dielik, to bolo radosti, len som nestihla napisat komentar :-) Perfektne, ako vzdy. Usmevne, zaujimave a dynamicke. To som zvedava, ako to vsetko dopadne a ako sa to este pootaca. Tiez verim, ze deturiatka su nazive a v poriadku. Uz mi chyba Ryan. Som zvedava ako vymyslis, ze sa stretnu :-) To bude hromov-bleskov :-)

aknit11 dňa 12.04.2015 - 00:21

Som rada, že som vás potešila :-)Už sa pomaly stabilizujem na novom bydlisku, ale práce je veľa, tak ešte chvíľku trpezlivosti dievčence :-)