Skočiť na hlavný obsah

Lara 9

Pridal aknit11
dňa 07.05.2014 11:10

"Čo urobíme ocko?" Spýtala sa s nádejou.
"Všetko to zvrátime..neviem, čo ma to napadlo...taká sprostosť! Nechcem nikomu ublížiť a teraz...zomreli dvaja ľudia..." Zahanbene vzdychol, pod váhou výčitiek.
"Môžeš to napraviť...stane sa to o tri dni. Zastav to. Pozri...dnes ťahajú lotériu. Choď a odovzdaj tieto čísla do podateľne..." Pristúpila k stolu a napísala na lístok čísla.
"Jackpot je desať miliónov, nikto nevyhral...ak to podáš vyriešia naše problémy...A zastav tu banku. Ako si sa s nimi vôbec dal do hromady? Vrátili sme sa len dnes ráno. Ako si to stihol?"
"Cez jedného dávneho priateľa. Rozprávali sme sa o tom ešte pred tým, ako sme odišli. Urobili sme podrobný plán a...netušil som, že tí ľudia sú chladnokrvný vrahovia. Pôjdem a zmením minulosť." Rozhodne vstal.
"Nie je to nebezpečné? Sám si hovoril, že nesmieme nič meniť..." Odporovala mu.
"Ehmm...nie je to až tak celkom pravda...Dá sa zmeniť minulosť...ale má to aj nejaké obmedzenia..." Nerozhodne zmĺkol.
"Ako to myslíš? Chceš mi povedať, že sa môžem vrátiť v čase a zmeniť minulosť?!" neveriacky vyhŕkla.
"Áno, môžeš sa premiestniť a zabiť napríklad Hitlera...ale neviem, čo by sa potom dialo...nikdy som to nevyskúšal, až takto...ale svoju minulosť som už dva krát zmenil..." Priznal ticho.
"Ocko, vyviedol si niečo? Povedz mi pravdu, prosím ťa!"
"Nie Lara, len... zmenil som nám existencie...Vymazal som sa z povrchu zemského a stvoril som si novú identitu...a aj tvoju."
"Prečo?! Kto vlastne som? Som tvoja dcéra, však ocko?"
"Samozrejme blázonko...ale tvoja matka...ehmmm..."
"Ty si ma uniesol mojej matke? Ona žije?" zhrozená vyhŕkla.
"Nie, neuniesol...Ona, chcela kariéru a...dieťa pre ňu bolo príťažou. Ja som ťa veľmi chcel a tak som sa s ňou dohodol. Nikde o nej nebude ani zmienka. Nemanželské dieťa, by jej reputácií neprospelo a...zaplatil som jej. V tom čase to bolo dosť peňazí, všetko, čo som mal...aby si otvorila svoj prvý módny butik..uprosil som ju, aby ťa vynosila a..potom som zmenil naše identity..." Snažila sa stráviť tu informáciu.
"Je to veľmi známa osoba, veľmi vplyvná a bohatá...ak chceš...ja.. odvediem ťa k nej, aby ste sa spoznali...si dosť stará, aby si to pochopila." Navrhol ticho.
"Nechcem o nej nič vedieť! Chcela ma predsa vyhodiť do odpadkového koša!" Odvrkla hlboko dotknutá.
"Nie, Lara nesúď ju...Kedysi som bol ako ona. Záležalo mi na úspechu a uznaní. Začal som byť uznávaný vedec...bažil som po úspechu, ale keď som prišiel na niektoré objavy...Zistil som, že ľudstvo nie je ešte pripravené na niečo také. Presne v tom istom čase som sa dozvedel, že Karin je tehotná. Uprosil som ju, aby ťa vynosila a že navždy zmizneme z jej života. Zariadil som , aby ten mladý úspešný vedec zomrel pri autonehode....Ona...si myslí, že sme zomreli pri tej nehode..určite všetko oľutovala, hlavne keby videla, aké dokonalé dieťa porodila...Stvoril som nám nové životy. Nič z toho neľutujem. Nikdy by som ťa nevymenil za nič na svete." Keď ju objal, vyhŕkli jej slzy. Utrel jej oči a usmial sa na ňu.
"Ako to chceš urobiť?" Zvedavo vyzvedala.
"V bode ktorý je pre nás dôležitý...tentokrát to bude tá banka...Vrátim sa tam a zmením to...Všetko sa vráti naspäť..."
"Ako to myslíš, vráti naspäť?!"
"Nato som ešte neprišiel, ale keď manipuluješ s blízkou minulosťou...ehmmm...vráti sa to do toho bodu....kde sa zmenila udalosť...Jednoducho sa vráti čas naspäť.."
"Také niečo predsa nie je možné!" vyhŕkla spontánne.
"Srdiečko je to časopriestor...naše dimenzie sa prelínajú...sama si videla...ľudia si žijú svoje životy v dvanástom storočí...v pätnástom, v tridsiatom...tak ako si sa dokázala vrátiť do dvanásteho storočia...čokoľvek si tam zmenila...zmenilo sa, zmenil sa časový tok...je to možné Lara...ale nie je dobré niečo meniť, ak to nie je nevyhnutné...neviem presne odhadnúť, čo potom nastane."
"Budem si to pamätať?"
"My dvaja áno...sme imúnny,ten preparát nás ochráni. Nikto iný nie...Len najcitlivejší jedinci budú mať hlúpy pocit...akoby sa to už raz stalo...akoby toto už niekedy pred sebou videli...
"Tak mladá dáma, je čas zase zmeniť naše životy...Hovoríš lotéria? Dobre, poďme nato. Vrátiš sa domov Lara o chvíľu som za tebou. Dám to do poriadku. Sľubujem." Usmial sa na ňu a pohladil ju. Oči mu padli na sekeru, ktorú pri príchode položila na stôl.
"Predpokladám správne...suvenír z dvanásteho storočia?" podpichol a uškrnul sa.
"Vytiahla som ju z hrudníka agentovi FBI, tesne pred prechodom trhlinou...nechcel si ju nechať na pamiatku....asi sa bude čudovať, kde prišiel k tej škaredej jazve" Zasmiali sa.
"Pripravená na novú budúcnosť?" spýtal sa prívetivo. Prikývla, ale zarazila sa.
"A čo tí muži?" Vzdychol.
"Lara, to nedokážem zmeniť. Nezomrú v tej banke, ale zomrú inak. Veď vieš, čo je mŕtve, mŕtve zostane." Potichu vysvetľoval. Prikývla.
"Počkáš tu presne hodinu. Je to dosť nato, aby som všetko dal do poriadku. Potom sa vrátiš domov...Všetko bude... ako pred tým...Lara, ešte niečo...tvrdila si, že ma postrelili...umrel som?!"
"Nie, bol si ranený, ale žil si..." Spokojný prikývol a zo zamknutej skrinky vytiahol starší model časovaču.
"Presne za hodinu sa vráť domov Lara" Povzbudivo na ňu žmurkol, ovial ju chlad, hneď nato ho pohltila mliečna hmla. Posadila sa k časovaču, ktorý skonštruoval jej otec a začala prepočítavať vzorce, ktoré začala pri Satanovom hrtane. Budík v telefóne ju upozornil, že prešla hodina. Zapla si časovač na ruku a o chvíľu už sedela doma v obývačke. V duchu sa jej vynoril rozhovor s otcom. O jej matke. Celé roky si myslela, že tá žena zomrela. Vlastne sa o nej nikdy nerozprávali. Ako malé dievčatko sa ho často spytovala, prečo nemá mamu. Vysvetľoval jej, že odišla a nikdy sa nevráti. Pochopila z toho, že je mŕtva. Oči jej padli na nástenné hodiny. Otec sa zdržal. Musí byť trpezlivá. Kázal jej ísť o hodinu domov, ale nepovedal, že príde o hodinu. Ovial ju chlad a zvláštny tlak ju posunul z miesta,takmer o meter. Poobzerala sa okolo seba. Nič sa nezmenilo, ale niečo sa zmenilo. Nevedela, čo to je. Očami zase nervózne zablúdila k hodinám. Pochopila, čo sa stalo, keď si uvedomila dátum, ktorý svietil na elektronickom displeji. Ten zvláštny tlak a chlad...práve sa vrátil čas. Zamračená sa posadila k výpočtom. Nemal to robiť. Uvažovala o ľuďoch, čo v tom "stratenom" čase zomreli...čo je mŕtve, je mŕtve, takže zomrú tak , či tak...ale čo ľudia, ktorý sa v tom čase narodili? Nenarodia sa, alebo sa narodia neskôr, alebo sa nenarodia vôbec...čo všetko, čo sa stalo za ten čas? Vráti sa to a stane ešte jeden krát?! Zahĺbila sa do svojej práce a úvah. Neuvedomila si, že prešlo zopár hodín, kým sa neozvalo klopanie. Potriasla hlavou a nechápavo sa zahľadela na dvere. Tentokrát niekto silne zabúchal. Zľakla sa....ale keby to bolo špeciálne komando...už by vyvalili dvere. Srdce jej zovreli obavy. Otec bol preč už päť hodín. Niečo sa pokazilo. S obavami a srdcom až v hrdle, opatrne podišla k dverám.
"Áno?" nesmelo sa ohlásila.
"Slečna Bradleyová, federálna polícia...otvorte prosím!" Zaznel spoza dverí ženský hlas. Lare zostalo nevoľno. Opatrne pootvorila dvere, nevytiahla bezpečnostnú retiazku. Niekto jej strčil pod nos odznak federálnej polície, cez štrbinu.
"Počkajte, hneď otvorím..." Zašepkala, zatvorila, vytiahla retiazku a otvorila dvere. Zazrela agentku Albiovú a vedľa nej...stál tam Ryan. Nesmelo na neho pohliadla. Civel na ňu, akoby bola strašidlo. Jeho kolegyňa prekvapene povytiahla obočie nad jeho správaním a odkašľala si, aby sústredila pozornosť na seba.
"Som agentka Albiová, agent Samers, môj kolega...môžeme na chvíľu do vnútra?"
"Stalo sa niečo?" Prinútila sa prehovoriť a odstúpila odo dvier. Rukou im pokynula, aby vošli. Hrdlo jej zovreli obavy, roztriasla sa ako osika.
"Nechceš si sadnúť?" prešla na tykanie agentka, keď videla, že Lara je ešte "dieťa". Pozorne sa na ňu zadívala. Tá malá akoby vedela...triasla sa ako osika a zbledla, že agentka očakávala, že každú chvíľu omdlie. Lara sa nepokojná posadila. Všimla si, že Ryan ju neustále premeriava.
"Nemôže si nič pamätať!" upokojovala sa v duchu. "Ale čo tu robia a kde je ocko?" Sťažka prehltla a vystrašene sa na nich zadívala. To, že tu boli neznamenalo nič dobrého.
"Lara...máme nepríjemnú povinnosť..prišli sme pretože tvoj otec..." Lara si zhrozená prikryla rukami ústa, aby sa nerozkričala.
"Mrzí ma to Lara...tvojho otca pred dvoma hodinami napadol maskovaný útočník v podzemných garážiach a tvoj otec podľahol zraneniam....je mi to nesmierne ľúto." Ticho, precítene jej vyjadrila účasť agentka. Dlho na ňu mlčky hľadela.
"Učia vás to v Quanticu?" Duto sa spýtalo schúlene dievča po mučivom zamĺknutosti.
"Čo?!"
"Učia vás to v škole...ako podať príbuzným správu o smrti, alebo improvizujete? Pretože viem celkom určite, že ľútosť necítite!" Chladne preriekla Lara, zabodla do nej pátravé, chladné oči. Agentka zmätená odvrátila pohľad. Dievčina vstala a podišla k obloku. Objala si rukami ramená, aby ovládla paniku a chlad, ktorý ju zachvátil. Bolesť zatiaľ necítila..iba paniku a chlad. Niečo sa pokazilo. Otec nemal umrieť...jedine ak by...ak umrel na mexickej hranici...nikdy sa to nedozvedela...brala to ako samozrejmosť...ale mohlo sa stať...
"Lara neprekážalo by ti, keby sme ti položili zopár otázok? " Spýtala sa agentka, už zase pokojná. To dievča ju z nejakého dôvodu rozčuľovalo a vyvádzalo z miery. Mala len necelých pätnásť. Mala by omdlievať, nariekať a podľahnúť hystérií. Ona len mlčky stála pri obloku a pozerala na ulicu.
"Prekážalo, chcem byť sama! Nechajte ma!" Odvrkla zase po nekonečnom tichu.
"Žiaľ, to nemôžeme. Si maloletá. Nemáš tu žiadnych príbuzných...takže sa o teba bude musieť postarať sociálny úrad. Aspoň, kým nezistia niečo o tvojej rodine, alebo niekom, kto by sa o teba postaral." Prvý krát sa ozval Ryan. Neustále ju pozoroval, ale až teraz prehovoril. Po celý čas mal pocit, že to dievča odniekiaľ pozná, ale nemohol si spomenúť. Už sa stretli, to vedel naisto...ale...nevedel kde, ani kedy.

Komentáre 5

aknit11 dňa 07.05.2014 - 11:11

Tak ešte kúsok, aby ste nemuseli rozmýšľať, že ako sa stretnú :-)

nevetko dňa 07.05.2014 - 14:25

aknit Ty to tak vieš skončiť a teraz neviem na čo sa mám tešiť viac ja som momálne v šoku . už vidím ako sa nášmu chlapcovi zapaľujú nie len lýtka ale aj mozgové závity odkiaľ ju len pozná (giggle).juj už sa teším na ďalší diel .(heart)

LanaSavara dňa 08.05.2014 - 18:15

He he :-D tak to si nas teda dostala Ankit :-D. ked nebudeme premyslat ako sa stretli, tak zas budeme premyslat o inom. Raz darmo Ankit, si kuzelnik s pisanim. No a zavaruju sa aj mne mozgove bunky, ze co a ako.

Tomicka to teda musel byt napor na srdiecko pri takom rychlom zvyseni tlaku, ked sa byvaly sefko takto zastavil :-) Skerim sa na monitor akoby som sa na vas dvoch divala sama :-)

Toto citanie a nakukanie,ci je nieco nove pridane - citim sa ako male dieta :-D plne ocakavania :-)

tomicka dňa 09.05.2014 - 12:58

Suhlasim s dievcencami.Ty to teda ukoncis :-) Hlava prevratena, ze co to bude, ako :-) Zase som posledna, normalne nestiham, posledne dni :-) A Lana, napor to teda bol :-) a vcera prisiel zase, ze ci vsetko zvladam. Kolegyne sa zacinaju podozrivo uskrnat :-)

LanaSavara dňa 09.05.2014 - 16:26

Tomicka keby si videla mna ako sa uskrnam pri Tvojom opise :-). Ale hlavne nech si spokojna a dari sa Ti.
Ankit netrpezlivo nakukam, hladam dalsie pismenka - nemozem ani spat :-O