Skočiť na hlavný obsah

Nebeské rozprávky

Pridal margori
dňa 11.03.2014 21:34

Sedím za domom nad útesom pozerám na svet podo mnou a počúvam smutno veselé no ľúbezné tony píšťalky. Pozerám na chlapca ktorý každý deň v rovnakom čase príde na svoje miesto pod košatou lipou , vytiahne z kabatika píšťalku a začne hrať. Zvuk píšťalky sa trieští o brala a dodáva jej ešte väčšiu sýtosť zafarbenia. Aj dievčatko chodí na svoje miesto pravidelne a počúva . Snaží sa pochopiť ľudí, pomáha jej v tom šuhaj, ktorý hra na píšťalke.
Pozerá na ľudí z výšky a pozoruje ich ako usilovne pracujú na svojich poličkách. Dievčatá krásne oblečené hrabú seno, až tu hore cíti ich sviežu vôňu letného potôčika. Sú jednoduchý, no krásny. Rozmýšľa čo sa stane keď príde ten deň a ona bude musieť uposlúchnuť starších. Vie že to bude musieť urobiť, pretože je to raz tak dané. Snaží sa nazrieť do srdca ľudí, aby to raz dokázala.
Večer veľmi pokročil aj šuhaj prestal hrať a ona ide po úzkom chodníčku do domu. Sestra sa jej smeje, už zasa si bola sledovať ľudí. "čo sa ti na nich môže páčiť, sú obyčajní".
Mlčí nemôže prezradiť to čo od malička vie, nikto to netuší, no bojí sa či bude dosť pripravená až ten deň príde. Zvládne svoju skúšku? Bude ľudom pomocná alebo im ešte viac ublíži? Toľko krát si dáva otázku prečo práve ona, no vie aj odpoveď. Zavčas rána sa dievčina prechádza po kamennom chodníčku, v noci nemohla spať, ako keby sa niečo dialo. Obchádza po celej záhrade smutne no s láskou pozerá na miesta kde sa cítila tak bezpečne. Pozerá na dom, ktorý je majestátny svojou jednoduchosťou. Biely mramor mu dodáva dôstojnosť. Uvedomuje si že tu možno stojí posledný krát.

Ide na kopček a sadá si do trávy vie že človek príde o chvíľu zo svojou píšťalkou. Tak sa aj stalo chlapec sa trochu zahľadí do neba a potom začne veselú pesničku, srdce jej podskočilo, nevie čí od radostí alebo strachu. Ďakujem ti šuhaj že si so mnou. Odrazu počuje krásny hlboký hlas svojho otca. "Nechávaš sa unášať tónmi píšťalky? Prekrásne hra ten mladý človek-"tíško skonštatuje. Potom si sadá k mladej dievčine.
Vieš to čo ti teraz poviem ma bolí oveľa viac ako si dokážeš predstaviť. Keď si sa nám narodila boli sme prešťastní no aj neskutočne nešťastní. Už vtedy sme vedeli, že raz budeš musieť opustiť tento svet a ísť medzi ľudí žiť ako človek. "Otec ten čas nastal? Netráp sa ľudia nie sú taký zlí ako o nich hovoria. Chodím tu a každý deň ich pozorujem a pri tom počúvam píšťalku. Ako by mohli byť až taký zlí keď vedia tak nádherne hrať a spievať. Veľmi som si ich obľúbila aby som raz naplnila svoj osud."
"Ty si o tom vedela" čuduje sa otec. "
Áno vedela som že keď príde ten čas prídeš za mnou a ja budem musieť odísť na zem." Nemusíš ísť hneď ak nie si na to ešte pripravená - musím, pripravená nikdy dosť nebudem cítila som že čas už prišiel. Nechaj ma ešte samu otec, potom prídem za vami. Srdce jej bije na poplach, prečo nepovedala nie. Plače no odrazu tisíce hviezd začalo svietiť a ona videla úchvatné divadlo. Zem sa spojila s nebom. Upokojuje sa , vie, že hviezdy jej budú svietiť vždy a tam ju čaká píšťalkar.
Odchádza rezkým krokom k svojím. Mama plače, prosí otca aby to nerobil aby ju neposielal preč. " Je ešte malá vydrž kým nedorastie" - márne lebo aj ona vie že niet iného východiska. Posledná noc, posledné hodiny - rozmýšľa dievčina, čo mám urobiť. No rozhodla sa a ide spať. Konečne na ňu prišiel spánok a ona sa poriadne vyspala, ťarcha osudu povolila. Sny sa miešali , no nebešťanoch v nich bolo oveľa menej ako pozemšťanoch. Musí byť človekom. Ešte na brieždení odchádza. Ide tíško aby nikoho nezobudila, vie že by to bolo ťažšie. Vie že vždy budú spolu a jej domov ju bude vždy čakať.
Kráča po zarosenej tráve, cíti vôňu stromov, vôňu domova. Koľko krát si predstavovala svoj odchod no predstavy sa tentoraz nenaplnili odchádza a je zmierená dokonca sa teší. Ako dobré že sa na to pripravovala. Je ešte malá no verí že to dokáže. Pomôže ľudom pretože ona verí v človeka. Na ceste jej pomáhajú všetci pomocníci. Až prišla ku bráne. Miesto kde už musí vykročiť sama. Vykročila.

Veď sa skoro nič nezmenilo, aj tu je tráva zelená, štebocú vtáčiky, ako keby všetky bytostí zeme jej pripravili uvítanie. Rozmýšľa, vedia o tom kto som? Tlkot svojho srdca ju upozorňuje na stretnutia. Kráča popri potôčiku na ktorý sa toľkokrát pozerala, áno aj tu je doma. Spoza stromov skôr cíti ako počuje ľudí, no nikto sa k nej nepripojí. Vchádza strmým chodníčkom pomedzi veľké brala do malebnej dolinky. Je vidieť, že leto začína, všade navôkol je plno pestrofarebných kvetov, ktoré sa miešajú s dominantnou trávou. Na druhej strane pod bralami je nádherne lôžko z machu. Nikdy nič také nevidela, dotkla sa a cítila silu ale aj teplo tej drobnej rastlinky. Odrazu potôčik pretekal cez chodníček. Dodala si odvahy a preskakovala zo skaly na skalu, no odrazu sa zastavila, zbadala svoj odraz vo vode. Prečo je to odrazu také známe?, čo jej to pripomína. Niekde v hĺbke svojho srdca vie, že túto situáciu už videla, len nevie kedy a prečo. Keď prichádzal večer bola veľmi ukonaná a tak si chcela nájsť miesto kde by sa mohla zložiť. Odrazu stal pred ňou obrovský človek - obor. Bol územčistej postavy, mal čierne kučeravé husté vlasy, ktoré mu lemovali celú hlavu. Vyzeral strapatý, jeho tmavá pokožka sa lesklá pri zapadajúcom slnku. Bola ohromená a zaskočená keď ju oslovil.
"Vítaj nevesta moja." Nezľakla sa, v tej chvíli už vedela prečo ten obraz s potôčika. Raz keď pozerala dole na zem čo sa deje videla strapatého príliš veľkého človeka ako sa naklonil nad vodu a povedal: "Och aká krása, nič krajšieho som nevidel. Podľa tvojho obrazu vytvorím pre teba svojho syna nevesta moja." Keď si to uvedomila odpovedala, ďakujem pekne pane. Obor sa zadivil a pýta sa "ty sa má nebojíš, všetci hovoria že som ohavný." Ako by som sa mohla báť tvora, ktorý pre mňa vytvoril syna a nechcel si ma nechať pre seba. Pozerala som sa na teba veľakrát, tak často si chodil ku potôčku. Zobral ju za ruku a odviedol na pripravené lôžko z machu. "Oddýchni si nevesta moja pretože skoro ráno musíš ísť ďalej. No pamätaj si, pošlem do sveta aj svojho syna aby ťa nakoniec našiel a pomáhal ti." "Pane, kto si? - opýtala sa nesmelo dievčina. "Som pán podzemia, vidíš nebo aj zem sa spoja, aby pomohli ľudstvu. Toto je moje kráľovstvo, je tu všetko čo môže mať zem. Ustlal som ti lôžko z machu, aby ti bolo ľahšie prvú noc na zemi. No moje kráľovstvo bude vždy pre teba pripravené, nevesta moja." Ako sladko znelo to oslovenie.
" Nie nemôže to byť predsa také zlé, ma tu priateľov. Skoro ráno opustila machové lôžko a išla svojou cestou, kam ju oči a nohy viedli. Vedela, že teraz už niet cesty späť. Celou cestou prosila nebešťanov aby jej odpovedali, aký je ten jej osud. Čo to ma urobiť? Prečo si nevie spomenúť na to čo bolo také dôležité. Ustráchaná prechádzala horami aj dolinami, ako úplne stratená. Nevedela čo si počať, za kým ísť, kde nájsť ľudí. Nakoniec sa jej ujali chudobní ľudia. Živili sa tým čo im hora dala. Zaviedli ju do skromného príbytku, posadili za stôl a dali kúsok chleba a mlieko. "Nevieme kto si, veľa toho nemáme ale čo máme ti z radosťou poskytneme. Ak chceš môžeš byť našou dcérou." "Som veľmi rada, že som vás našla, budem tu určite spokojná."

Komentáre 5

aknit11 dňa 12.03.2014 - 11:52

Zaujímavé (clap)(clap)(clap) uvidíme,či stretne toho svojho "snúbenca" vo svete,alebo stretne človeka...niečo mi hovorí,že ľudia majú svoje čaro :-)zaujíma ma,čo bude ďalej a aké dobrodružstva ju čakajú :-)mám rada sci-fi poviedky,človek môže nechať uletieť svoje sny do akýchkoľvek výšok :-) veľmi pekné (clap)(clap)(clap)

margori dňa 12.03.2014 - 13:03

Ďakujem a som rada že aj chápeš.

tomicka dňa 12.03.2014 - 18:44

aj mne sa to paci (y) mam tiez rada fantaziu,pretoze to,co je nemozne sa stava moznym :-) a mam rada ludi,ktory dokazu svoje fantazie hodit na papier a zabezpecit tak nam (ktory nemame talent,spisat to,co citime,alebo o com snivame)prijemnu zabavu (clap)(clap)(clap)

LanaSavara dňa 14.03.2014 - 22:05

(clap) (clap) (clap)