Skočiť na hlavný obsah

Posol smrti

Pridal aknit11
dňa 09.11.2015 15:53

Nevšímal si rozruch okolo seba, až kým do neho niekto drsne nevrazil. Otrhaný chlapec sykol nadávku i ospravedlnenie v jednom, vyskočil na nohy, pretože náraz ho odhodil, takže dopadol na dlažbu, ale rozbehol sa ďalej. Nevedel, prečo ho zachytil na chrbte, za otrhanú bundu. Bola v tom obava, či je chlapča v poriadku. Vzápätí však pustil ufúľaný kus odevu, pretože ho oslepila bolesť. Uličník kopol za seba, trafil ho do holene, prudko sa vykrútil a zároveň agresia v zafírových očiach upozorňovala, aby sa o nič viac nepokúšal. Vzkypel v ňom hnev. Drsne hrabol za nim, zdrapol rukáv špinavej rifľoviny. Mládenec sa šklbol v snahe o oslobodenie. Ozval sa praskavý zvuk. V ruke mu ostal kus, už aj tak otrhaného odevu. Dieťa opätovne skončilo na zemi. Obaja vytreštili oči na ufúľaný diel rukáva.
"Ja... ehmm... mrzí ma to, chcel som ti len pomôcť." Zašepkal ospravedlňujúco a sklonil sa k nemu, aby ho zodvihol. Do oči mu udrela paža chlapca a prekvapený si uvedomil veľké tetovanie na jeho ramene. Na tom útlom pliecku, priam kričalo.
"Nie si primalý na tetovanie?" zahundral si viac menej pre seba a podal mu v rozpakoch odtrhnutý rukáv.
"A čo ťa do toho?!" nebezpečne ticho zasipel. Chcel mu odvrknúť niečo vtom zmysle, že rodičia by mu také niečo nemali dovoľovať, ale premlčal drsnú poznámku. Postavil ho na nohy, ale nepúšťal. Dieťa sa vyľakane poobzeralo. Jeho strach prinútil Andreasa obozretne sa po-ohliadnuť. Zazrel troch mužov v oblekoch. Zamračene sa k nim blížili.
"Si v nejakom svrabe?" zaujalo ho.
"Nestaraj sa!" odsekol príkro a očami zaletel k trojici. Rozbehli sa k nim. Malý na viac nečakal. Zaútočil kolenom na jeho rozkrok. V okamihu uvoľnil zovretie, lebo ukrutná bolesť mu vyrazila dych.
"Ty malý zasran!" za-úpel, chytiac si postihnuté miesto, sa prehol v pase. Uličník vy-trielil, ako šíp do prostred osem-prúdovej autostrády. So zatajeným dychom sledoval aj napriek bolesti, ktorá ho ochromila, jeho kaskadérsky výkon. Auta trúbili, ale chlapec bežal ďalej. Kľučkoval, skákal po kapotách, šmýkal sa, takže jeho počínanie skutočne pripomínalo pokus o rekord v lámaní väzov. Srdce sa pustilo do cvalu pri sledovaní tohto samovražedného počínania. Vydýchol, až keď malý bojovník prebehol autostrádu. Zastavil, poobzeral sa a vrhol posmešný pohľad na druhú stranu, kde na neho gánili traja muži. Neodvažovali sa za nim, kým sa premávka nespomalí. Ufúľanča sa drzo zaškerilo, ukázalo im stredný prst, strčilo si ruky do vreciek a po-pískajúc zahlo za roh. Naskočila červená a muži sa vydali pomedzi auta za nim. Andreas sa zamračil. Ktovie, prečo sa o neho zaujímajú. Spoznať ich na diaľku. Pohyby cvičených agentov, niektorej z bezpečnostných agentúr. Nič ho do toho nebolo, aj keď by rád dostal toho malého do rúk. Poriadne by mu naložil na zadok, za zlomyseľnosť, ktorú mu pred chvíľou vyviedol. Pokrútil hlavou a konečne sa dokázal vystrieť. Vypustil z myšlienok toho uličníka, pretože si spomenul, že musí vybaviť telefonát. Siahol do vrecka a neveriacky, splašene prehmatal svoje vačky na bunde, aj nohaviciach.
"Ten malý hajzlík, mi šlohol peňaženku!" zúrivo sa zahľadel smerom kam zmizlo chlapča i jeho prenasledovatelia. Premávka bola v plnom prúde, ale nezáležalo na tom. V tej peňaženke boli dôležité telefónne čísla, ktoré potreboval a posunuli by jeho prácu oveľa ďalej. A nielen to. Jeho bankové a kreditné karty. Skočil ne cestu a podobne ako ten loptoš pred chvíľou, kľučkoval, preskakoval a vyhýbal sa trúbiacim autám. Vodiči ho častovali nelichotivými prívlastkami, ale bolo mu to jedno. Musel dostať späť svoju peňaženku. Rozbehol sa dlhou, úzkou ulicou. Na moment zazrel chlapov, ale zmizli za rohom. Nad jeho hlavou sa objavil vrtuľník. Mieril k železničnej stanici. Okolo neho preleteli tri policajné auta a vrieskavý zvuk ho ešte viac podráždil. Zazrel agentov pri vchode na železničnú stanicu a vyštartoval za nimi. "Ten malý ma toho zrejme hodne za ušami. Nenaháňali by ho tak intenzívne keby... dočerta, čo mohol taký malý zasran vyviesť, že ho naháňa národná bezpečnosť?" preletelo mu hlavou a vošiel už normálnym krokom na stanicu. Muži ho podozrievavo sledovali a jeden sa vydal za nim. Polícia kontrolovala stanicu a helikoptéra krúžila nad ich hlavami.
"Kto ste?!" drsne ho oslovil agent.
"A vy?" vrátil mu pohotovo.
"Som agent národnej bezpečnosti Trinar." Hrubo mu strčil pod nos známku.
"Odpovedzte!" vyštekol vzápätí.
"Som Andreas Autain a ten chlapec, čo do mňa vrazil, mi ukradol peňaženku. Mám tam všetky doklady, aj bankové karty." Pokojne vysvetlil a očami hľadal ukryté chlapča, pretože ho nemohli nájsť, aj keď uzavreli stanicu.
"Kolega s vami spíše záznam, ale teraz sa tu nepleťte... počkať, povedali ste Andreas Autain? Ten Andreas Autain?!" takmer zhíkol.
"To závisí od toho, čo pre vás znamená "ten". S úškrnom odvetil a sledoval agenta, ako sa ponáhľal k svojim kolegom. Niečo im ticho povedal, muži na neho vrhli neveriacke pohľady a pohli sa k nemu.
"Pán Autain, mrzí ma, že ste sa do toho nechtiac priplietli. Vaše doklady sa samozrejme nájdu a okamžite vám ich doručíme. Požiadam jedného zo strážnikov, aby vás odviezli... ehmm... kam vám to bude vyhovovať."
"Radšej by som si tu počkal na výsledok, dokonca by som vám mohol pomôcť, ak ma oboznámite s faktami." Muži zaváhali. Jeho povesť ho zase predstihla. V duchu sa uškrnul.
"Ocenili by sme vašu pomoc, ale žiaľ... tento prípad je prísne tajný, pretože sa jedná o národnú bezpečnosť a..." Ľútostivo hlesol najvyšší z mužov.
"Mám bezpečnostnú previerku najvyššej úrovne, ak vám ide o to... ale ako chcete. Predpokladám, že hľadáte toho chlapca. A keďže sa jedná o moje dokumenty, bol by som rád, keby ste ho čapli. Uzavreli ste stanicu, ale nevidím tu ani jediné miesto, kam by sa skryl, aj keď je drobný. Takže bude najskôr už vonku, alebo sa práve pokúša nejako dostať von." Preriekol ticho a očami pátral po priestrannej hale.
"Von sa nedostane a vonku tiež nie je. Stanicu sme uzavreli, nestihol to. Kamery všetko monitorujú. Je vo vnútri."
"Tak to zrejme hľadáte nesprávnym spôsobom." Zamyslene odvetil a znovu očami prešiel priestor. Zaujala ho zimná záhrada, čím neporovnateľne vylepšil architekt, ambient stanice. Vošiel medzi palmy. Agenti ho nasledovali.
"Tu sme to prezreli, ako prvé." Sucho ho informoval Trinar. Poobzeral sa. Mozog mu pracoval na plné obrátky a triedil rýchle fakty.
"Je fyzický zdatný, je útly a má silu na také chlapča... hm... je ľahký, aby ho táto konštrukcia udržala." Uvažoval nahlas a prezeral si železnú kostru. Asi meter a pol nad zemou našiel na jednom ramene kúsok čerstvého blata.
"Použil si to ako rebrík, ty malý opičiak?!" zahundral si jedovato popod nos a sledoval rám stavby. Kupola bola pre-sklená, oválna vo výške minimálne dvadsať metrov. Konštrukcia tu už bola masívna. Dosť hrubá nato... ak by na nej ležal, nevideli by ho zo spodku. Pozorne sa zadíval hore a prerátal v ktorých miestach by mohol byť. Celkom určite niekde v strede v blízkosti strešných okien. Pozoroval konštrukciu, až kým nezazrel nepatrný pohyb.
"Myslím, že som našiel vášho vtáčika." S úsmevom ukázal na kupolu. Agenti udivené civeli na sklenenú strechu.
"Tam v strede, leží na konštrukcií a pozoruje nás. Zatvorte strešné okná. Pokiaľ sa dostal hore, nebude pre neho problém vyliezť na strechu. Aby nám neubzikol po streche, alebo aby nespadol." Zavelil nekompromisne, vyzliekol si bundu, podal ju agentovi a vyšvihol sa na prvú tyč konštrukcie.
"Čo to robíte?! Tá konštrukcia vás neudrží, nie je to bezpečné!" zvolal muž s bundou v rukách.
"Idem si po peňaženku. Tieto prvé ma udržia len s námahou, tak nezdržujte, musím rýchle pokračovať. Tie hore ma udržia." Odvetil ľahostajne a prešvihol sa ako na hrazde k vyššej tyči. Konštrukcia nebezpečne zaškrípala, ale aj napriek tomu pokračoval. V tej chvíli sa chlapča vztýčilo a rozbehlo po železnej hrade, akoby to bola kladina so žinenkou pod ňou.
"Stoj ty zasran, spadneš!" zreval Andreas a zrýchlil. Strešné okna zabzučali a uzatvorili sa práve vo chvíli, keď k nim chlapec dobehol. Bezradne kopol do skla a zahrešil. Za-balansoval, rýchle sa zachytil a kvokol si k oknu. Andreas netušil, čo tam robí, ale bol už len dve poschodia pod nim, takže to rýchle zistí.
"Neblázni chlapče, pevne sa drž o chvíľu som pri tebe, pomôžem ti dole. Všetko bude v poriadku." Upokojujúco, udychčane preriekol. Ozvalo sa pobúrené za-prskanie. Vyskočil na hradu a pohol sa k chalanovi. V tej chvíli sa vztýčil. V ruke držal nôž a rýchlym pohybom v strede skla urobil kríž. Neveriac, civel na drobca. Mal bojový nôž s diamantovým špicom. Také sa nedali len tak ľahko niekde kúpiť, či zohnať. Ufúľanča jemne udrelo do skla. Ozval sa nepríjemný zvuk praskajúceho skla. Už neváhal a jediným úderom nohy, vykopol sklo. Úlomky sa s rinčaním roztrieštili a padali dole. Vyšvihol sa na konštrukciu, nedbajúc nato, že si poreže ruky. Vytiahol sa na strechu. Andreas sa rozbehol po šíne a nasledoval jeho príklad. Zasyčal, pretože si poranil ľavú ruku. Stopy krvi ho upozornili, že chlapča je na tom podobne. Vyskočil na sklenenú kupolu. Uličník stál na okraji a hľadel dole.
"Neblbni malý, už niet kam bežať." Ticho preriekol a pohol sa k nemu.
"Čo za mnou stále doliezaš, kvôli tebe ma našli!" nepriateľský zasyčal.
"Ukradol si mi peňaženku, súrne ju potrebujem." Odvetil pokojne. Zase zo seba vydal ten pohŕdavý zvuk a peňaženka mu pristala pri nohách.
"Kvôli pár drobným prídeš o krk?" posmešne zatiahol.
"Nikto nepríde o krk, len pokojne. Zlezieme dole... poď od toho okraja." Upokojujúco mu dohováral. Chlapča sa odporne zaškľabilo.
"Pozri pod seba, mudrlant. To sklo nás neudrží, kvôli tebe. Si ťažký, ako slon... jeden neopatrný krok a zletíme dole."
"Ak sa budeme opatrne posúvať späť, zvládneme to." Jemné vejárovité prasklinky a zlovestné pukanie, ho usvedčili z lži.
"Si blízko otvoru, vráť sa späť." Unavene, ticho šepol, malý nespratník.
"Ako sa voláš chlapče?"
"Čo ťa do toho?!"
"Sorry, nemusíš mi hneď odhryznúť hlavu. Len som chcel byť milý!" odvrkol mu Andreas.
"Nie si v tom práve priebojník." Posmešne odpľulo chlapča, opatrne sa presúvajúc od popraskaného skla pod svojimi nohami.
"Pozri ja viem, že to nevyzerá dobre... ale ak to obídeš dookola, opatrne, pridržiavaj sa... tam je sklo celé, si ľahký, vydrží... si odvážny, to zvládneš." Usmerňoval ho a rukou mu ukázal smer, pritom sa posúval najjemnejšie ako vedel, smerom k otvoru v streche.
"A keď zídeme, pomôžem ti... zaručím, že sa s tebou bude dobre zaobchádzať."
"Naozaj, si pánbožko?!" provokatívne sa zasmial.
"Už ti niekto povedal, že si odporný zasran?!" Malý zase zaprskal a pohol sa smerom k špicu kupoly.
"Bež dookola, to sklo je na špici najtenšie!" skríkol varovne.
"Staraj sa o seba a vypadni!" zavelil uličník drsne. V tej chvíli sa po ich boku vzniesol vrtuľník. Dieťa zaklialo, ako pohan a rozbehlo sa. Andreasovi sa zase srdce roztĺklo, obavou o nezbedníka. Pod nohami mu sklo praskalo a po kusoch padalo do haly. Posledný meter sa chlapec odrazil od železnej tyče a skočil. Chytil sa železného špica kupoly. Udýchaný, zastonal. Ležal na kovovej tyči a ufúľané čelo si oprel o chladné železo. Andreas si všimol, že mu krvácajú ruky. Bočné zásuvné dvere helikoptéry sa otvorili.
"Nehýb sa, odhoď zbraň!" ozvalo sa z megafónu a dvaja vojaci ne neho mierili zbraňami.
"Nemám zbraň, musím sa držať, už dlho nevydržím, spadnem!" zapišťal vyľakane a z celej sily sa držal špicu. Andreas sa zamračil. Ten malý mal nôž, ale zrejme to svojou detskou logikou, nepovažoval za zbraň. Avšak, bol vydesený a hrozilo, že spadne.
"Má zranené ruky, vytiahnite ho!" skríkol výhražne k mužom a opatrne zase cúvol, lebo nepríjemné praskanie ho upozornilo, že sklo už dlho nevydrží. Potom sa rozhodol. Rozbehol sa krížom. Sklo sa začalo prepadávať a posledné metre skočil podobne, ako predtým chlapec. Zachytil sa len kúsok od neho. Teraz obaja polo-viseli, polo-ležali na kovovom špici kupoly. V prípade potreby na neho dosiahne, ak by náhodou začal kĺzať dole.
"Ty samovrah, nájdi si svoj špic!" zavrčalo chlapča.
"Vytiahneme vás, len pokojne. Chlapče sme ozbrojený, tak žiadne hlúposti!" ozvalo sa z megafónu a z vrtuľníka sa spustil maskovaný muž na lane. Vojak zacláňal ostatným výhľad, takže nemohli cieliť. Chlapec sa v momente vztýčil na tenkej žrdi, využijúc nepriehľadnú situáciu. Ani ne-zabalansoval. Andreas, ako v zlom filme, sledoval jeho počínanie. Vytiahol niečo z vnútorného vrecka bundy a hodil do otvorených dvier vrtuľníka. Helikoptéra prudko trhla do boku, vyvalil sa kúdol dymu a začala prudko klesať k zemi.
"Čo si to vykonal, ty nešťastník?!" zhrozený skríkol na dieťa, ktoré úplne bez problémov kráčalo po tenkej železnej konštrukcií. Pripadal mu, ako skúsený lano-lezec.
"Nestresuj kámo! Je to len dymovnica. Iba ich odplašila." Pokrčil plecami a podišiel k druhému špicu kupoly.
"Kto si?" vyhŕkol, vidiac počínanie toho malého darebáka.
"Ideš, alebo tu budeš kvokať na tom špici ako sliepka a čakať, kým ťa vyzdvihnú?"
"Kam, zbláznil si sa?!" zaškľabil sa, zase odkiaľsi vytiahol svoje nožisko a odrezal telefónne káble. Hrubý kábel opásal okolo seba a pohliadol do diaľky.
"No konečne! Máš meškanie, priateľu." Hlesol kamsi do neznáma. Andreas vrhol pohľad tým smerom. Nákladný vlak.
"Čo... čo chceš robiť?!"
"Sú dva, tie káble... teda ak chceš... dlžím ti to za tu peňaženku a zato, že si bol ehmm... pokúšal si sa byť... milý." Hodil k nemu hrubý telefónny kábel.
"Neudrží ťa. Vytrhá skoby zo steny." Upozornil ho.
"S tým rátam. Kým ich vytrhá, spomalí pád. Končí niekde dva metre nad zemou, doskočím." Dávalo to zmysel.
"Budú ťa dole čakať." Upozornil ho.
"Nebudú. Z tejto strany je nad-jazdný most, je vysoko, kým sa k nemu dostanú, budem preč. Tak ideš?" v očakávaní sa na neho zadíval.
"Zabijeme sa." Skonštatoval Andreas.
"Je dosť možné, že si narazíme gule... pokojne ostaň. O nejakú hodinku, dve, je tu helikoptéra. Chvíľu potrvá, kým vyvetrajú a vy-slzia. Verím, že sa udržíš. Tak sa maj, už musím." Ľahkovážne sa usmial a mávol mu dokrvavenou rukou. V ufúľanej tvári mu zasvietili zuby, ale i oči nejakou výzvou.
"Počkaj... idem. Nie som srab! Aj keď viem, že to oľutujem. Len pro-forma, ak sa zabijeme, som Andreas." Skeptický uchopil hrubý kábel. Omotal ho dva krát okolo seba a upevnil.
"Ak sa zabiješ, bude jedno, ako sa voláš, ale zo slušnosti, som Jamie. Dávaj pozor... je to ako bungee-jumping, sú elastické, bude to chvíľu hojdať."
"Ako to všetko vieš?" zvedavosť v ňom zvíťazila. Spustil sa po tyči, až k okraju. Opatrne vstal, ale hlava sa mu prudko zakrútila. Chlapec ho pridržal, aby nadobudol rovnováhu.
"Je to najmenej dvadsať metrov." Pochybovačne sa zadíval dole.
"Presnejšie dvadsať tri a pól. Skočíš, alebo ťa mám strčiť?" celkom vážne sa spýtal.
"Skočím, ale potrebujem to pre-dýchať... a... až po tebe." Zaševelil váhavo mladý muž. Chlapča prikývlo, ale znenazdajky do neho vrazilo. Zároveň ho uchopil okolo pása. Stratili rovnováhu a prepadli cez okraj. Andreas zreval a zahrešil. Zatvoril oči, v očakávaní najhoršieho. Cítil, ako letia vzduchom, zároveň vnímal jednotlivé skoby. Váhou a rýchlosťou ich postupne trhali. Mal pravdu. Spomalili ich pád a trh, keď lano skončilo. Vymrštilo ich naspäť a zase. Na štvrtý krát, ostali visieť nad zemou. Vtedy chlapec vytiahol nôž a sekol. Nestihol ani zakliať a nedôstojne sa rozpleštil na zemi. Jamie doskočil vedľa neho do polo-drepu a hneď sa vztýčil.
"Si celý?" so záujmom sledoval, ako sa hrabe na nohy.
"Áno, som celý! Prečo si to urobil?!" zreval na neho zlostne.
"Nebol by si skočil. Nechcel som ťa mať na svedomí, pretože na tej tyčke by si sa neudržal, kým by ťa vyzdvihli. A teraz... maj sa." S úškľabkom sa rozbehol po železničnom moste. Po dvadsiatich metroch zastavil, obrátil sa k nemu. Zalovil v bunde a hodil mu niečo k nohám. Peňaženka. Jeho. Už zase.
"Dávaj si pozor na svoje veci, inak o ne prídeš." Posmešne žmurkol.
"A dosť, ty zasran jeden a teraz ti naložím na zadok!" rozčúlený sa za nim rozbehol. Jamie sa zasmial a vyrazil. Dobehol do prostriedku mosta a vyskočil na ohradu. Hukot a rezonancia železnej konštrukcie mosta ho upozornila, že tadiaľ práve prechádza nákladný vlak. Andreas nestihol ani skríknuť. Vrhol sa k zábradliu a udivený zízal na Jamieho, ktorý už vzpriamene stál na jednom z vozňov nákladnej súpravy, akoby to bola pevná zem. Posmešne mu zamával. Netušil, čo mu to zišlo na um. Krv mu zovrela od hnevu. Prehodil nohy cez ohradu. Len na okamih zaváhal, držiac sa zábradlia a skočil. Dopadol na predposledný vozeň. Zase sa nedôstojne rozpleštil a začal kĺzať. Za-hrabol rukami, aby sa niečoho zachytil, ale kĺzal ďalej. Keď už rátal s tým, že spadne a vlak ho prevalcuje, za košeľu na chrbte ho zachytila silná, svalnatá ruka. Vytiahla ho a takmer šmarila na strechu vozňa. Pohliadol hore a zazrel antického obra. V tom zmätku mu v hlave prebleslo, že vyzerá akoby práve vyliezol z filmového spotu o Herkulovi. Pobavene stál vedľa Jamieho. S prekríženými rukami na hrudi a po-zdvihnutým obočím, ho pozoroval.
"Začal si zbierať suveníry, špuntík?!" so smiechom hodil hlavou smerom k Andreasovi, ale díval sa na Jamieho.
"Suvenír?! Skôr trieska v zadku!" odvrkol ufúľanec.
"Meškáš!" obviňujúc zavrčal Goliášovi, po chvíli ticha, keď sa premeriavali.
"Viem špuntík. Chvíľu mi trvalo, rozumnými argumentami presvedčiť rušňovodiča, že musí zmeniť smer."
"Aj sa ti to podarilo, tými rozumnými argumentami?" podpichol malý.
"Som tu, no nie? Nepodstatné, ako." Veselo sa zasmiali a chlapča podišlo k neželánemu spolu-pasažierovi.
"Ty idiot, chceš sa silou mocou zahlušiť? Čo za mnou stále lezieš, omrzel ťa život?!"
"Zrejme, nie som jediný."
"Ja som to už robil!" vysvetľoval nahnevane. Akoby mu neprekážal nápor vzduchu, akoby zrástol so strechou vozňa. Stál úplne suverénne, bez jediného záchvevu od náporu vetra.
"Holdujete nejakým adrenalínovým zábavkám, na čom to fičíte?!" Andreas sa nechápavo posadil, ale neodvážil sa vstať.
"Veľa cestujeme." Odpovedal úplne od veci Jamie.
"Koľko máš rokov, ako to, že ti takéto niečo rodičia dovolia? A kto je ten tipek?" vyzvedal odvážne, akoby tu obor ani nebol. Bez záujmu sa pobral dopredu, nevšímajúc si Andreasa. Neobrátil sa, iba kývol chlapčaťu.
"Som hneď za tebou!" zvolal za nim.
"Priveľa sa vypytuješ. Tento vlak stojí o dvadsať kilometrov. Môžeš vystúpiť a ohlásiť sa svojim kamošom, zo stanice."
"Čo si vyviedol, že sa po tebe zháňa národná bezpečnosť?"
"Existujem." Chladne odpovedal a zadíval sa vpred na chrbát obra, ktorý napredoval.
"Tomu nerozumiem, čo sa stalo. Dokázal by som ti pomôcť. Mám neohraničené možnosti."
"Prečo by si to robil?"
"Ja neviem." Priznal otvorene.
"Nikto mi nemôže pomôcť." Uzatvoril vecne.
"Si šikovný, je ťa škoda. Mohol by som pre teba toho urobiť veľa. Mám kontakty a..." Chlapec mávol rukou.
"Nechaj to tak. Viem, kto si Andreas Autain. Možno jedného dňa... tvoju ponuku využijem, ale teraz nie. O chvíľu vystúpim. Ak ti je život milý, nelez za nami!"
"Zase chceš skákať?" prísne zatiahol.
"Áno a ak pôjdeš za mnou, zabijem ťa. Ak to neurobím ja, on celkom určite." Bradou naznačil dopredu. Pokrčil plecami a v očiach mu zaiskrila chladná odhodlanosť. Andreasovi sa naježili vlasy na zátylku. Nemohol tomu uveriť, ale veril mu.
"Je čas špuntík!" ozvalo sa drsne spredu. Blížili sa k mostu a chlapča sa rozbehlo vpred. Zatajil dych, keď skočili. Díval sa, ako padali z výšky mosta, do rieky. Videl, ako dopadli, vynorili sa a plávali v silnom prúde k brehu. Tentokrát za nimi neskočil. V diaľke sa črtalo mesto. Vtedy sa nad jeho hlavou objavil vrtuľník. Evakuovali ho.

O štyri roky neskôr.
"Je mi ľúto madam. Prípady tohto druhu neberiem." Postaršia, utrápená žena sťažka vzdychla s portrétom mladej slečny v rukách.
"Povedali mi, že nebudete chcieť. Vraj vás úteky deti z domu, nezaujímajú. A nemám dosť peňazí, aby som dokázala uhradiť váš drahocenný čas. Len som dúfala..." Hlas sa jej zlomil. Znovu zhlboka povzdychla.
"Nebola som ideálna matka, len som chcela... chcela by som vedieť, že je nažive a že sa má dobre." Zašepkala a prstom pohladila fotografiu mladej ženy.
"Vaša dcéra je plnoletá. Jedného dňa každé dieťa odíde z domu. Upokojte sa madam. Ohlási sa. Vždy sa ohlásia. Je celkom určite v poriadku. Možno ste mali spory, ale čas lieči rany. Ohlási sa." Upokojujúco sa usmial.
"Prepáčte, že som vás obťažovala. Ja... som zúfala a..."
"Rozumiem vám, bude to v poriadku." Osamel a v duchu zastonal. Ďalšie nešťastné stvorenie, s nešťastným osudom. Nerád im hovoril tieto veci, pretože klamal. Dievča utieklo z domu, pretože sa tu, necítilo dobre. Najskôr skončilo niekde v gangu, alebo ako prostitútka. Alebo sa zalepilo za prvého chlapa, na ktorého narazilo. Väčšinou to boli sadistický alkoholici, či stroskotanci. Len máloktoré s týchto stratených detí, sa prepracovalo v živote na niečo lepšie. Väčšinou sa z jedného tyranstva, dostali do druhého, ešte horšieho. Vzdychol, pomiešal si kávu a neutešene dumal o všetkom tom zle, s ktorým sa viac-menej nedalo nič robiť. Zapípala mu správa na telefóne. Reflexívne pohliadol na monitor a zároveň vytreštil oči.
"Klamal si Andreas, to nebolo pekné. Je po nej a ty to vieš." Stálo na malom monitore. Vlasy na zátylku sa mu naježili. To sa mu už dlho nestalo. Naposledy pri tom malom chuligánovi. Bol to veľmi zvláštny deň. Deň nezmyselného hazardu a samovražedných pokusov. Nakoniec sa dozvedel, že chlapec bol obvinený z vraždy troch agentov bezpečnostnej agentúry. Nemohol uveriť, ale kdesi v podvedomí ho niečo kopkalo a presviedčalo, že ten malý darebák by toho bol schopný. Vytrhol sa zo spomienok. Poobzeral okolo seba. V kúte sedel pár, ktorý mal oči len sám, pre seba. Jeden postarší muž čítal noviny. A veľmi pekná tmavovláska, ktorá na niekoho čakala. Viac krát vrhla netrpezlivý pohľad na svoje zápästie a kontrolovala hodiny. Až teraz si ju všimol. Bola obdivuhodná. Už dlho nevidel krajšiu ženu. Vlastne nikdy nevidel zaujímavejšiu a charizmatickejšiu osôbku, ženského pohlavia. Pôsobila exotickým dojmom, aj napriek tomu, že bola beloška. Jemný bronzový odtieň pokožky nasvedčoval, že pracuje niekde vonku. Výrazne lícne kosti jej dodávali takmer aristokratický výraz. Bohatá tmavá riava vlasov ju obostierala a v mäkkým vlnách lemovala súmernú tvár. Ako model by potešila oko nejedného umelca. Bezchybná pleť žiarila zdravím. Nemala na sebe ani štipku make-upu a predsa vyzerala upravená. Veľké, modré oči lemovali dlhé husté riasy. Keď ich sklopila, vzbudzovala dojem tajuplnosti. Plné, mäkké pery umocňovali dojem temperamentnej exotickej krásky. Tak nejako vyzerajú osudové ženy, prebleslo mu myšlienkami. Uvedomil si, že väčšina mužov po nej pokukuje. Zrejme si nato zvykla, pretože si ich nevšímala. Pozorujúc dievča, zabudol na správu, až kým nezapípala opäť. Zamračil sa na telefón.
"Aj mňa si vtedy klamal, keď si mi sľuboval pomoc?!"
"Kto si a kde, čo odo mňa chceš?" odpísal a sledoval ľudí v miestnosti. Nikomu nezapípal telefón, ale to neznamenalo, že nie je v miestnosti. Mohol mať vypnutý zvuk. Nič sa nedialo, u nikoho nezazrel telefón, iba kráska zase netrpezlivo hľadela na hodinky. Opatrne vyzrel cez okno. Nikoho nevidel. Avšak svedkom jeho rozhovoru s tou ženou, mohol byť len niekto v reštaurácií. Podozrievavo sledoval čašníkov. Takmer s určitosťou vedel, že je to ten malý darebák spred štyroch rokov. Nesľuboval niečo len tak, na počkanie. Vedel presne kedy a komu ponúkol pomoc... mohol by to byť jeden z nich. Všetci boli mladý. Sú to už štyri roky. Nie, dvaja boli starší. Ten chlapec by teraz mohol mať sedemnásť, osemnásť... možno šestnásť. Bol drobný a špinavý. Nedal sa mu presne odhadnúť vek.
"Zabudol si na mňa Andreas?" ďalšie správa.
"Čo chceš?"
"Vlastne nič, len ma rozčarovalo, že si ju klamal. Čakal som od teba oveľa viac."
"Kde si dočerta?!"
"Poslal som ju za tebou. Počúval som váš rozhovor. Maj sa, ty klamár."
"Prečo si jej to nepovedal, ty sám." Nahnevane odpísal.
"Neverila by mi. Jej dcéra je mŕtva, rodičia také veci nechcú počuť."
"Ako to vieš?"
"Zabila sa sama, vzala si viac matrošu, ako jej telo znieslo."
"A čo tí agenti, zabil si ich?"
"Nie žeby som nechcel, ale nebolo potrebné. Pozabíjali sa medzi sebou. Iba som sa pozeral." Andreas sťažka prehltol. Bolo to viac, ako bizarné. Dopisoval si s tým zvláštne-nebezpečným chlapcom o ktorom štyri roky nič nepočul. Niežeby nechcel. Hľadal ho, pátral po ňom, ale nenašiel nič, akoby nikdy neexistoval. Neraz ho to doháňalo do šialenstvá. Nikdy nehľadal niečo, či niekoho tak dlho a intenzívne. Bol povestný tým, že dokázal nájsť stratené, tajuplné, neobyčajné. Pátranie po tom chlapcovi sa stalo jeho posadnutosťou. Chcel o ňom vedieť viac, chcel vedieť, kde sa vzal, kto ho takto vycvičil, kto bol ten Golem. Avšak narážal len na ďalšie množstvo neznámych. Dva krát zachytil jeho stopu. Náhodne ho zazrel v televízií. Záznamu o zemetrasení v Číne. Čo robil v Číne, ako sa tam dostal? Bol malý, neplnoletý. Niekto s nim musel cestovať... ale kto... ten obor? Kdekoľvek pátral, ten malý oficiálne neexistoval. Druhý krát sa objavil pri banskom nešťastí v Dakote. Dvaja baníci spomínali ufúľaného chlapca, ktorý ich vyviedol zo zavalenej šachty. Nevedeli, kde sa tam vzal... ale bol tam a pomohol im.
"Prečo si teda ušiel?"
"Kto by uveril, že sa zradci pobili medzi sebou?!"
"To sú vážne obvinenia. Bol si dieťa, uverili by ti."
"Je to pravda a neuverili by mi."
"Nechceš sa so mnou stretnúť a preberieme to?"
"Ani nie, nerád by som ťa zabíjal. Hlavne, keď som ti zachránil život... dva krát. A si dosť populárny, všimli by si, že ťa niet."
"Čo to trepeš? Chcem sa len porozprávať. Ľudia sa nezabíjajú na počkanie."
"Vlastne... možno by sa niečo našlo, čo by sme mohli rozoberať. Parkerová ulica 3456/89 o jedenástej, na streche. Dnes. A príď sám, nesklam ma."
"Budem tam." Všimol si, že krásavici za vedľajším stolom došla trpezlivosť. Prestala hľadieť na hodinky. Milo s úsmevom kývla na čašníka, aby zaplatila.
"Ak dovolíte slečna, vyrovnám to za vás. Bolo by mi potešením." Vyhŕkol prostoreko, ani nevediac prečo. Nezvykol obťažovať neznáme ženy. Mal skôr opačný problém. Všemožne sa vyhýbal ženám, ktoré ho na každom kroku prenasledovali. Vrhla na neho pobúrený pohľad a on sa v tej modrej stratil, aj napriek iskrivému hnevu v očiach. Spamätal sa a uvedomil kardinálnu chybu. Urazil ju, najhorším spôsobom, akým mohol. Prudko vstal, podišiel k stolu a jemne sa uklonil.
"Prepáčte mi, správam sa ako neotesanec. Normálne, nezvyknem urážať slečny v reštauráciach. Mrzí ma to." Ospravedlnil sa pokorne. Jemne pri-dvihla obočie, pobúrenie ustúpilo a vystriedala ho zvedavosť. Už dlho nevidel, oči v ktorých by sadalo čítať, ako v otvorenej knihe.
"Prepáčte, dovoľte, aby som sa predstavil... som Andreas Autain a moje správanie je neodpustiteľné. Avšak napriek tomu dúfam, že mi prepáčite moju neohrabanosť. Ako som spomenul, nezvyknem nikoho urážať na počkanie." Potuteľne sa usmiala.
"Mám sa cítiť poctená, že ste si vybrali práve mňa, aby ste s tým začali?" v očiach jej hralo figliarstvo. Uvoľnil sa a usmial.
"Vyrazili ste mi dych. Počúvate to zrejme každý deň, ale myslím to úprimne. Ste mimoriadna žena, takže som na moment ohlúpol a vy-tresol prvé, čo mi napadlo, aby som na seba upozornil."
"Predpokladám, že muž ako vy, nemá potrebu na seba upozorňovať. Ste dosť neprehliadnuteľný." Odvetila pokojne a prešla pátravo po jeho vysokej, urastenej postave.
"Tentokrát som podľahol nepotlačiteľnému nutkaniu. Ale už zase sa správam, ako hlupák. Nechcem, aby ste moju snahu vás zaujať, pociťovali, ako obťažovanie."
"Často sa nechávate ovládnuť nutkaniami?" podpichla.
"Zopár krát sa mi to už prihodilo." Priznal s chlapčenským úsmevom.
"Stalo to aspoň zato?" šteklila ho naďalej.
"Ani presne neviem, ale plynulo z toho ponaučenie." Pokrčil plecami. Usmiala sa tajomným úsmevom Mona-Lízy a zase kývla na čašníka.
"Dovoľte mi vás pozvať na drink, alebo vás odprevadiť, teda... ak neexistuje niekto, komu by to mohlo prekážať." Pohľadom zaletel k jej rukám. Zdobili ich dva jemné platinové prstienky a náramok, ale snubný prsteň nevidel.
"Čaká na mňa môj šofér, takže ďakujem. Už naozaj musím, som v časovej tiesni." Podišiel k nim čašník, ale Andreas mu venoval iba jediný výrečný pohľad a muž sa okamžite vyparil. Sledovala scénu pred sebou a v jej očiach zachytil náznak hnevu.
"Budete najskôr častým hosťom." Skonštatovala a uchopila malú kabelku, ktorá ladila s topánkami. Úslužne pristúpil a galantne jej odsunul stoličku, zároveň ju uchopil za ruku. Zacítil jemne trhnutie. Nepatrný náznak protestu, ale pretrpela jeho neodbytnosť.
"Dobre tu varia." Vysvetlil. "A patrí mi to tu", dodal ešte v duchu. Viedol ju k šatni, galantne si položiac jej ruku na predlaktie. Všimol si, že podpätky lodičiek majú najmenej pätnásť centimetrov. Pohybovala sa bez najmenšieho zaváhania, či nerovnováhy. Musela ich nosiť pravidelne. Siahala mu ledva do brady. Takže bez lodičiek by dosiahla výškou, do jeho hrudníka.
"Začínate ma obťažovať, pane!" chladne precedila pomedzi stisnuté zuby.
"Dovoľte mi byť galantným, keďže som všetko ostatné pokazil. Môžem dúfať, že sa ešte uvidíme?"
"Som v Londýne iba na krátko... a nestýkam sa s neznamými, dotieravými mužmi."
"Pochopiteľne, múdre rozhodnutie, ale môžem vám poskytnúť celý môj životopis, ak budete chcieť a nebudem tým pádom pre vás neznáma osoba. Ale to by ste ma museli vziať na milosť." S rozpačitým úsmevom naliehal. Tíško vzdychla, ale premlčala jeho ďalší chabý pokus.
"Nedáte mi ani šancu? Nie som nebezpečný, ani dotieravý... aj keď to momentálne tak nevyzerá. Som úplne neškodný. Môžem vám ukázať Londýn, ak ste tu len na krátko, môžeme sa spoločne navečerať, alebo čokoľvek si budete priať."
"Som naozaj časovo veľmi vyťažená. Za pár dni musím dopísať štúdiu, takže sa ani nepohnem od kníh. A nie je to výhovorka. Horí mi termín." Mierne ho odbila.
"Rád vám pomôžem, na čom pracujete?" Zaváhala.
"Archeologické vykopávky v Egypte." Odvetila napokon po chvíľkovej odmlke.
"Ste archeologička? To by mi nenapadlo. Neprezradíte mi svoje meno?" S úsmevom dobiedzal.
"Amiela... Amiela Doxtren. Moje auto čaká." Pripomenula neochvejne. Kývol službe v šatni a žena v stredných rokoch, priniesla sako. Spustil jej ho na plecia. Do nosa mu udrela vzrušujúca vôňa. Parfém pripomínajúci zmes exotického korenia, vôňa tajuplná a omamná. Cítil ho aj pred tým, ale teraz, keď stál za ňou... zhrozený si uvedomil, že má erekciu.
"Máte vynikajúci parfém." Hlesol, aby zakryl svoje rozpaky. Krátko kývla a keď jej šofér otvoril dvere, vyslobodila si ruku.
"Veľmi ma tešilo Amiela a ešte raz prepáčte."
"Zbohom Andreas Autain." Jemne pozdvihla kútiky úst, naznačila úsmev, ale to už šofér zatvoril dvere na jej strane a pohli sa. Rýchle očami zaletel k registrácií vozidla. V duchu si zopakoval značku auta a vošiel dnu. Na kus papiera si zapísal poznávacie číslo, jej meno a poznámku archeológia, história. Hneď ako vošiel do svojej kancelárie, vrhol sa k počítaču. Po troch hodinách sa zamračene oprel o operadlo stoličky. Žiadna Amiela Doxtren neexistovala. Nikdy v Británií neexistovala. Skontroloval letové plány. Nemusela byť z Británie. Sama povedala, že je tu len krátko. Vyhľadával linky z Egypta, tvrdila, že sa venuje práci o vykopávkach z Egypta. Nič. Nenašiel nikoho, kto by ju čo len z diaľky pripomínal. Zameral sa na egyptskú expozíciu a vedecký team, ktorý spracovával poznatky. Nebola ani medzi nimi. Vozidlo patrilo požičovni. Prenajala ho súkromná osoba, zaplatila plnú cenu auta, aj poistenia v hotovosti. Prenajaté bolo na štrnásť dni a čiastka za vozidlo bude vrátená, po odčítaní nákladov, ak vozidlo v poriadku vráti. Unavene si pretrel oči. Zaklapol notebook. Vrhol pohľad na hodiny. Prudko vstal a schytil bundu. Zamkol kanceláriu a v rýchlosti za chôdze ju na seba natiahol. Prehmatal si vrecká. Telefón mal, kľúče od auta tiež. V hlave si premietal, kde je Parkerová ulica. Pre istotu zadal hlasový pokyn mobilnej navigácií. Šiel správne. V duchu prehodnocoval, či je rozumné ísť na stretnutie s tým malým darebákom. Všetko okolo neho bolo zahmlené, temné a tajuplné. Zvedavosť by mu nedovolila neodísť, ale veľmi dobre si uvedomoval, žeby to mohlo byť nebezpečné. Niežeby sa toho malého bál... avšak mohol byť v spoločnosti toho Goliáša a po tom, čo už spolu prežili ho jeho pud sebazáchovy nabádal k opatrnosti. Zaparkoval nie práve v najčistejšej a najpokojnejšej časti mesta. Pohliadol na starú, ošarpanú budovu. "Ako inak, stará búda na spadnutie... prečo si nevyberie príjemnejšie miesto na stretnutie. Ak budem cestou musieť preskakovať cez ležiacich feťákov, vyťahám to chalanisko za uši!" pomyslel si a vystrúhal mučenícku grimasu. Vystupoval špinavým schodiskom, ktoré páchlo močom, potuchlinou a špinou. V duchu sa modlil, aby na nikoho nenarazil. Nemuselo by to byť práve najpriateľskejšie stretnutie. V chodbe blikalo tmavé, od prachu zájdené svetlo, akoby sa vysmievalo jeho ostražitosti. Konečne otvoril dvere na strechu. Hrdzavé pánty protestne zakvílili. Ovanul ho chladný, čerstvý vzduch. Zhlboka sa nadýchol, aby svoje čuchové bunky prinútil vnímať niečo iné, ako moč, špinu a plieseň. Poobzeral sa a v odraze svetiel z mestá, ktoré vrhali po streche čudesné tiene, ho zazrel. Sedel na komíne a bezstarostne hojdal nohami. Zoskočil. Andreas zatajil dych. Komín mal najmenej tri metre. Zľahka doskočil do podrepu a vzpriamil sa. Vydýchol úľavou, takmer zabudol, že ten malý, je ako opica.
"Meškáš Andreas Autain." Skonštatoval tichým, hlbokým hlasom. Andreas ho pozorne pre-šacoval očami. Vôbec sa nezmenil. Možno povyrástol, ale celkom určite nie viac, ako desať centimetrov. Rovnako ufúľaná tvár. Veľká, nadrozmerná čiapka, ktorá mu padala do oči a ktorej farba sa nedala určiť. V tme svietili iba zuby a oči. Rifľová, otrhaná bunda, akurát mala zase rukáv, neforemné nohavice a vysoké kožené čižmy.
"Nikdy sa neumývaš?" hlesol prekvapený.
"Niekedy áno." Odvetil vážne.
"Vôbec si sa nezmenil, teda možno si povyrástol, pár centimetrov."
"Ani ty nie. Teda, možno máš na sebe viac svalovej hmoty. Posilovňa?"
"Trikrát týždenne, proti-stresová terapia. Myslel som, že si skoro dospelý, sú to štyri roky. Neveril by som, že ešte stále budeš malé, ufúľané zatúlanča."
"Skoro aj som... ehmm dospelý, ale vyhovuje mi to viac takto. Stratím sa v dave."
"To pochybujem. Ten, kto ťa stretol, na teba tak ľahko nezabudol."
"Hovoríš z vlastnej skúsenosti? Počul som, že sa po mne úporne zháňaš. Nejaký špeciálny dôvod, alebo len tak, vzdávaš hold starým, dobrým časom?"
"Som od prírody zvedavý. A po našom spoločnom dobrodružstve mi nedala zvedavosť pokoj. Chcel som vedieť, čo si zač. Odkiaľ si, kto si."
"A zistil si to?" posmešne zatiahol.
"Videl som ťa v Číne a neskôr v Dakote, ale nič viac." Priznal pokojne a sledoval chlapča, ako sa usadilo na leme plechovej strechy. Zase hojdal nohami, spustenými cez okraj, úplne bezstarostne, akoby sedel na pikniku s priateľmi a nie na okraji strechy s hlbinou pod sebou.
"Zlez odtiaľ, spadneš. Je to určite skorodované." Napomenul ho. Jamie sedel chrbtom k nemu a mlčal.
"Je odtiaľto pekný výhľad, všetko vyzerá také pokojné a čisté." Hlesol po odmlke. Andreas zacítil z tých slov hlboký smútok a bolesť.
"Všetko v poriadku Jamie, máš nejaké problémy?" znepokojený k nemu podišiel.
"Potrebujem, aby si ma dostal na jedno miesto." Preriekol ticho, stále sediac chrbtom.
"Čo je to za miesto a prečo ja?"
"Tvrdil si, že máš bezpečnostnú previerku najvyššieho stupňa, kontakty, iba si sa vychvaľoval?"
"Vychvaľoval?! Je to pravda!" odvrkol dotknuto.
"Sľúbil si mi pomoc. Tak teraz nastal ten správny čas, vrátiť mi dlh. Zachránil som ti život... dva krát", dodal so zadosťučinením. Andreas zafučal.
"Musíš to vyťahovať pri každej príležitosti?! Tak von s tým, kam ťa mám dostať, aby som už nepočúval, že som ti dĺžny, aby som sa ťa zbavil raz, pre vždy!"
"Potrebujem ísť dnes v noci do IIM."
"Dnes v noci... zbláznil si sa? Získam povolenie, ale budem potrebovať dva, tri dni."
"To je neskoro, musím tam ísť dnes!" tvrdohlavo prehlásil.
"To nie je možné. Je to vedecký inštitút pod patronátom ministerstva vnútra. Nikto sa tam nedostane len tak." Odrazu Jamie, prehodil nohy naspäť a zoskočil na strechu.
"Kašli nato, dík, aj snaha sa ráta." Pobral sa smerom k dverám.
"Dočerta! Počkaj Jamie... povedz mi, prečo tam chceš ísť." Zastavil sa, ale neobrátil k nemu. Váhal.
"Niečo mi vzali, chcem to späť." Vyhŕkol napäto.
"O čom to hovoríš? Čo by ti mohlo vziať IIM, hovor so mnou, povedz mi to!"
"Nie je veľmi čo. Nedokážeš ma tam dostať, tak si nájdem inú cestu." Pohol sa k dverám.
"Ak sa tam pokúsiš dostať násilím, zastrelia ťa, ako narušiteľa." Upozornil už len jeho chrbát.
"To je dosť možné." Mykol plecom a pokračoval.
"Počkaj predsa, dočerta! Pokúsim sa zavolať ministrovi vnútra." Chlapec sa zastavil a v očakávaní na neho zadíval.
"Kriste pane, dovedieš ma do kriminálu, alebo do hrobu!" zahundral a vytiahol telefón.
"Môžeš sa vyhovoriť, že som ťa mentálne ovládol." Uškrnul sa drzáň.
"Mentálne ovládol? A skončím na psychiatrií!" zaprskal a hľadal číslo v telefóne. Chlapec kopal do drobného štrku a Andreas ho zamračene pozoroval, kým jeho telefón zvonil.
"Dobrý večer Mathias. Prepáčte, že vás obťažujem v túto nekresťanskú hodinu, ale je to značne naliehavé. Mám veľmi neobvyklú žiadosť. Ale najskôr, ako sa máte, kĺby už zase poslúchajú?" Jamie znudene kopal do kamienkov, kým si tí dvaja vymieňali zdvorilôstky. Spozornel, až keď jeho "veľký" priateľ prešiel k veci.
"Preskoč tie keci, povedz, že tvoj priateľ, ktorý musí do IIM ma "vabank". Usmernil ho pološeptom. Nechápavo na neho fľochol a opatrne zopakoval, čo mu Jamie prikázal. Na druhej strane telefónneho spojenia sa ozvalo zdesené za-lapanie po dychu. Andreas sa zamračil.
"Je tam s vami Andreas?" opatrne sa spýtal minister.
"Áno. Poznáte ho?"
"Stretli sme sa. Opatrne Andreas, odveďte ho do IIM a podľa možnosti sa vzdiaľte. Je vždy predvojom smrti. Dajte si pozor, je to nebezpečné. Viem, že si nemôžete pomôcť, pretože vás ovláda... ale vynúťte si sľub, že ako ho odvediete, uvoľni vás." Mladý muž údivom otvoril ústa a civel na chlapca.
"Má moje slovo!" nahlas zvolal Jamie, aby ho na druhej strane počuli a uškrnul sa. Minister ho ubezpečil, že budú mať voľný vstup do celého areálu a rýchle rozhovor prerušil. Andreas nechápavo hľadel na telefón.
"Poďme!" zavelil krpec a náhlil dole schodmi.
"Čo to malo znamenať?! Ty poznáš ministra?"
"Stretli sme sa." Odvrkol a postavil k dverám auta. Diaľkovým ovládaním otvoril a malý nasadol.
"Čo to hovoril o tom predvoji smrti a ovládaní a... a...". Stratil reč a naštartoval.
"Nerieš niečo, čo nemôžeš pochopiť. Ponáhľaj sa, nie je veľa času."
"Času?! Čo tam chceš robiť, dúfam, že nemáš zase granáty!" pobúrený odsekol.
"Nemám granáty, ani vtedy som nemal. Bola to len slzná dymovnica. Vyplakali sa, vykašľali a boli v pohode." Sladko mu vrátil Jamie.
"Čo si preboha zač?! Dočerta, už mi niečo povedz, inak sa zbláznim."
"A budeš stále snoriť a otravovať!" doplnil iritizujúco.
"Aj to. Hádam si za-slúžim vysvetlenie!"
"Neexistuje vysvetlenie. Jednoducho viem o zlých veciach."
"Akože o nich vieš?!" sám sebe znel hysterický.
"Viem o nich dopredu, stačí?!" skríkol Jamie.
"Dopredu?" zopakoval, ako ozvena a zmĺkol. Šoféroval mlčky so zaťatými zubami. Snažil sa logický si všetko zdôvodniť, ale nedarilo sa mu. Jedno vedel isto. Na tom chlapcovi bolo naozaj niečo veľmi zlovestné a zvláštne. Vznášalo sa to okolo neho, cítilo takmer hmatateľne.
"To... tvoje tetovanie." Hlas mu zaškrípal a tak si odkašľal.
"Čo je s nim?" bez záujmu, prevrátil očami.
"Čo predstavuje?"
"Vlastne už ani neviem. Nosím ho celý život, takže som stratil prehľad o tom, čoby vlastne malo znamenať."
"To hovoríš, akoby si mal sto rokov." Zasmial sa Andreas. Chlapec na neho vrhol vševedúci pohľad, ale mlčal.
"Ak mi povieš, že máš sto rokov, začnem škriekať a dám sa na psychoterapie." Veselo podpichol.
"Mám sedemnásť, takže škriekať nemusíš a po tomto všetkom, by psychoterapie možno bodli." Sucho odvrkol.
"Kedy si si to dal vytetovať?"
"Hneď po narodení." Odvetil zamyslene.
"Ježiši, kto by tetoval novorodenca. Čo sú zač tvoji rodičia?"
"Sú fajn... teda boli, aspoň to o nich hovoria." Roztržito zahabkal.
"Kde sú teraz, vyrastal si u pestúnov?"
"Umreli, po mojom narodení." Už-už otváral ústa, aby ho zahrnul otázkami.
"Nebudem o tom hovoriť!" zarazil ho malý darebák stroho. Mlčky šoféroval a pokukoval po svojom spolujazdcovi.
"Dokážeš ma mentálne ovládnuť, to akože telepatiou?" nevydržal ďalej mlčať.
"Drísty, iba improvizujem. Som dobrý psychológ, využijem miesto a okolnosti, zhody náhod... takže to tak vyznie... a všetci si to myslia. Neberiem im ilúzie, aspoň sa môžu sami pred sebou ospravedlňovať, že si nemohli pomôcť."
"Ách, šikovné! A čo tie veci... ehmm... napred. Vieš, čo sa stane, niečo, ako jasnovidectvo?"
"Na ten spôsob, ale je to iné. Nemám vízie. Iba cítim smrť."
"Preto ideme do IIM, zavíta tam smrť?" vážne sa spýtal. Logika mu velila, aby sa nenechal opantať takýmito nezmyslami. Ale niečo hlboko v ňom, vôbec nepochybovalo. Veril mu.
"A ak sa nepoponáhľame pokosí, čo bude môcť. Ale sami sú si na vine! Mal by som ich nechať napospas. Ale nemôžem to dovoliť už kvôli... nepodstatné. Pohni, šliapni nato!" posúril ho zamračený Jamie.
"Čo ti vzali?" vyhŕkol, pretože už zase ho ovládla zvedavosť.
"To, čo ˛by ich mohlo pozabíjať, ak tam nebudem včas a nezastavím to."
"Prečo si nezavolal ministrovi sám?"
"Nedvíha hovory od neznámych, či anonymných čísel?" odpovedal otázkou.
"Kde si vzal istotu, že ho poznám?"
"Máš previerku najvyššej úrovne a si jeden z najbohatších ľudí na svete. Kto by ho poznal, ak nie ty?"
"To dá logiku. Ako si o mne všetko zistil?"
"Čítam Times?" uškrnul sa.
"Aspoň, že vieš čítať." Sucho odvrkol.
"Vlastne ani nie, iba som videl obrázky s tvojim ksichtom a taký ujko, predával donuty. Tak som sa ho spýtal, že kto to je. A on nato, že jeden bohatý, snobský pako... čo rád vyváža silikónové blondínky. A potom, že chlapče, čo ťa mama nevykúpe, celý si uváľaný... a ja že, nemám mamu... tak mi dal libru na verejné kúpeľne a dva donuty, aby som sa najedol. Ale odbočujem, musím povedať, že máš žalostný vkus na ženské... nebojíš sa, že jej to praskne v hrudníku, keď sa muchlujete?!" posmešne sa zaškeril, ako to všetko vyrapotal.
"Využil si toho chudáka nato, aby si myslel, aké si chudiatko a dal ti peniaze," skonštatoval Andreas, ignorujúc to ostatné.
"Bol som hladný a fakt sa musel vykúpať, mal som pred sebou dlhú cestu." Pokrčil plecami.
"Žiješ na ulici Jamie?"
"Väčšinou som na cestách, vtedy som sa dlho nedostal domov." Už vážne preriekol.
"Nemám rád blondínky, hlavne nie tie silikónové... ale radi sa fotia a tak sa na mňa vždy nejaká prilepí. Kým zdrhnem, väčšinou nás stihnú niekde cvaknúť. Tak som vlastne získal povesť sukničkára... ale v skutočnosti, mladý muž... som samotár a som veľmi prieberčivý, čo sa týka priateliek. A som zaťažený na tmavovlásky." Po chvíli ticha vysvetlil Andreas.
"Prečo mi to vysvetľuješ, tvoj sexuálny život, ma vôbec nezaujíma."
"Ani neviem, mladý muž. To len aby si si nemyslel, že som nejaký borec. Bolo by zbytočne, niečo v médiach komentovať. Nech povieš čokoľvek, aj tak to prekrútia a vždy z toho nakoniec vznikne niečo skazené, či čudesné. Lepšie je to ignorovať. Naozaj nevieš čítať, Jamie, alebo si sa ma snažil iba oblafnúť a naviesť na iné myšlienky, aby som nerozmýšľal o tom, čo je vo vnútri IIM?" zmenil tému.
"Ak poviem, že neviem... naučíš ma?!" posmešne zádrapol krpec.
"Prečo nie, ak by si chcel. Nemusel by si byť ani na ulici." Ticho navrhol.
"Viem čítať a mám domov!" odseklo chlapča a tým dalo najavo, že ďalšie ponuky, nie sú žiaduce.
"Vieš, nechcem ti niečo vyčítať, ale mal by si niečo robiť so svojim správaním. Nie každý, ti chce iba ublížiť. Si nepríjemný, chvíľami až protivný." Zabodol do neho ten svoj ľadový pohľad, ale neodvrával.
"O chvíľu sme tam." Jamie sa vzpriamil, akoby prehltol lineár a uprene zadíval na veľkú elektronickú bránu a vrátnicu. Vojak sa postavil pred auto a prikázal vypnúť motor. Podišiel k vozidlu a upozornil ich, že sú vo vojenských priestoroch. Andreas mu ukázal doklady a vysvetlil, že ich posiela minister vnútra. Vojak kývol svojmu kolegovi a ten vyšiel von.
"Andreas Autain, plus jedna osoba?!" chladne zavrčal a pozrel so dokladov.
"Tamto zaparkujte auto a vystúpte!" zase strohý príkaz. Vojak ich nasledoval až k malému parkovisku a podstúpili prehliadku. Prehmatal ich a oskenoval detektorom kovov. Andreas stŕpol. "Ak ma zo sebou to nožisko, sme v čudu." Prebleslo mu hlavou.
"Čisté." Skríkol ku kolegovi a rukou im pokynul, aby postupovali vpred.
"Nasledujte ma!"
"Nemôže ísť s nami. Mal ma sem iba dopraviť. Musí sa vrátiť!" zastavil sa Jamie.
"V dokladoch stoji Autian, plus jedná osoba. Buď pôjdeš s nim, alebo vypadnite!" odvrkol cez plece vojak, ani sa neobzrúc. Andreas na neho vystrúhal kajúcny pohľad, pokrčil plecami a pokračoval v chôdzi. Odviedol ich za veľkú bránu. Čakala na nich vysoká, vychudnutá, mladá žena. Tmavé vlasy mala stiahnuté do prísneho drdolu a oči spoza skiel okuliarov vyžarovali vycibrený intelekt, ale aj chladný hlad po poznaní, za každú cenu.
"Dobrý večer, som asistentka profesora Marsona, Marisa. Veľmi ma teší, že vás spoznávam pan Autain a..." Pochybovačne pozrela na chlapca.
"To je Jamie." Prehlásil suverénne Andreas.
"Pravdu povediac, žiadosť pána ministra nás všetkých prekvapila, väčšinou tu civilné zložky nemajú prístup. Som vám plne k dispozícií. Pán minister ma požiadal, aby sme vám všetko sprístupnili a boli vám nápomocný. A keďže máte bezpečnostnú previerku najvyššieho stupňa, nie je to sporné. Takže, ako vám môžem pomôcť?"
"Kde je?!" netrpezlivo hlesol Jamie.
"Prosím? Kde je, kto?" neprívetivo sa spýtala.
"Muž, ktorého ste sem priviezli pred dvoma dňami. Tá zvláštnosť, muž, ktorý vyzerá, ako človek, ale jeho genetika, hovorí niečo iné."
"Ako to, že o ňom viete?"
"Odveďte nás za nim!" zavelil Jamie drsne. Žena nespokojne odfúkla.
"Žiaľ to nie je možné. Tento "zvláštny" muž sa... včera večer... pokúsil o útek. Zabil šiestich vojakov a osemnásť poranil. V boji bol vážne zranený a zraneniam podľahol." Jamie na chvíľu stuhol, zatajil dych a bolestne privrel oči.
"Kde je telo?" chladne zo seba vytlačil.
"Na pitevni."
"Zaveďte ma k nemu."
"Nie ste primladý Jamie, aby ste sa toho zúčastnili?" podpichla.
"Splňte rozkaz!" zasyčal. Ohrnula nos a rukou ich chladne vyzvala, aby ju sprevádzali.
"Obdukcia, vykonali ste ju?"
"Samozrejme, bol to výnimočný exemplár."
"Kde je jeho srdce?"
"Čože? A... áno srdce, bolo plné zvláštnych anomálií, orgány sú v špeciálnych nádobách, aby sa zachoval DNA materiál. Podrobíme ich ďalšiemu výskumu." Jamie zastonal.
"Nemáte ani potuchy, čo ste vykonali. Rýchle, zaveďte ma k nemu. Snáď, nie je neskoro." Pevne jej pokynul rukou.
"Ja ehmm... neviem o čom to hovoríte. Zomrel, vykonali sme obdukciu, to je všetko." Obrátila sa k nemu popudene chudá asistentka.
"A keby nebol zomrel? Robili ste na ňom testy, ešte kým žil. Je to človek. Uniesli ste ho a držali proti jeho vôli. Čo nato zákon Marisa Cronell? Je niečo také dovolené, vo vašej pokrokovej krajine?" asistentka sa zachmúrila.
"To znamená, že teraz, keď zomierate slečna... a mne sa zachce si pozrieť vaše nádory zvnútra... jednoducho vás môžem uniesť a robiť si na vás výskum? Super, celkom ma zaujíma, ako sa budú vaše tumory správať, pri rôznych regresívnych zákrokoch." Chladne prehlásil chlapec a kráčal za asistentkou. Tá pohoršením zaprskala.
"Nebol to človek. Nemal ľudskú genetiku. A vyprosím si, aby ste so mnou takto hovorili. Ako vlastne viete o mojej nemoci? A jednalo sa o národnú bezpečnosť!" odvrkla.
"Naozaj? Tým si ospravedlňujete svoj hlad... nájsť niečo, čo by zachránilo vaše vychudnuté telo, ktoré pomaly požiera rakovina?! Nie ste ešte pripravená umrieť? Ách, áno... urobili by ste čokoľvek, len aby ste to zastavili?! Zdá sa vám nespravodlivé, že taká mladá, ambiciózna a geniálna vedkyňa musí umrieť? Nuž, mám pre vás novinku. Umriete a možno ešte dnes!" posmešne provokoval.
"Jamie, no ták..." Za-prosil ticho Andreas, ktorý doteraz mlčky sledoval dianie.
"Vy sa mi vyhrážate?"
"Kdeže, ja vás nezabijem. Možno vás zabije... vaše poznanie." Chladnokrvne si ju premeral, keď zastavila a s rukami vbok sa k nemu rozzúrená obrátila.
"A čo?! Nebol to človek. Máme tu do jednania s niečim úplne iným. Jedná sa o genetický veľmi zložitú bytosť. Nedokážeme odhadnúť ani jeho vek. Môže mať dvesto, tristo rokov. Ak by sme získali nejaký faktor, ktorý to spôsobuje, alebo zistili genetický vzorec jeho dlhovekosti... áno, chcela by som žiť. Aby som pomohla ľudstvu sa zbaviť smrti, alebo ju aspoň oddialiť!"
"Mám pre vás novinku, vy chladná mrcha. Smrť sa nedá oklamať. Verte mi, ja to viem. Tá bytosť, ako ste ho nazvali. Doteraz to bol človek a Boh vás ochraňuj, pretože to, čo na nás čaká, už človek nebude."
"O čom to hovoríš Jamie, poznáš ho? Je mŕtvy, nemôže na nás čakať."
"Koľko hodín prešlo, od smrti a koľko, ako ste vyňali srdce?" chlapec nereagujúc na otázky Andreasa, s pohŕdaním uprel svoj pohľad na Marisu.
"Zomrel pred dvadsiatimi šiestimi hodinami, srdce sa vyňalo, asi pred dvanástimi, plus-mínus." Prišli až k pitevni.
"Kristepane! Rýchle, otvorte tie dvere. A nariaďte okamžitú evakuáciu budovy!" rozkázal Jamie. Asistentka prekvapene zažmurkala a pokynula hlavou vojakovi, aby otvoril.
"Ako prosím?"
"Ste hluchá? Musíte všetkých evakuovať. Minister vnútra vám nariadil poslúchnuť na slovo. Urobte to!" prudko ju odstrčil a chvatne vtrhol do márnice. Na stole ležalo telo. Prikryté plachtou. Podišiel a odokryl tvár. Zaškrípal zubami, ale ovládol sa. Andreas zdesene hľadel na telo obra z vlaku. Nad hlavou sa mu rozoznela poplašná siréna, zvestujúca nebezpečenstvo a vyzývajúca členov na zoskupenie a opustenie priestorov.
"Mal by som ťa nechať, ich pozabíjať. Zato, čo ti urobili. Ale nemôžem, kvôli tebe nie. Vždy si ich chránil. Nezniesol by si to." Strhol plachtu a odhodil ju. Nechcel sa dívať na zohavené telo a tak sa obrátil k stolu s inštrumentami. Rýchle si navliekol rukavice a vzal do ruky ihlu. Pichol do prsta zosnulého. Jemné trhnutie ukazováka, potvrdilo jeho najhoršie obavy.
"Kde je to srdce? Potrebujem ho. A remene. Pevné a veľa, reťaze ak máte!" zavelil Jamie.
"Čo sa deje Jamie?" nechápal Andreas. Asistentka stála a ohúrená hľadela na ruku mŕtvoly. Na prste sa objavila kvapka krvi.
"Andreas, počúvaj ma. Musíš odtiaľto vypadnúť. Hneď teraz. Pamätáš sa na to malé tajomstvo? To... že viem, dopredu... ehmm... musíš preč, rozumieš?!" chaotický vysvetľoval.
"On krváca." Zašepkala uchvátená.
"Samozrejme, že krváca. Nie je mŕtvy... kde je to srdce?! Musím ho zabezpečiť. A dajte mi sem tie remene!" kývla vojakovi, čo stál obďaleč a držal remene.
"Pripútať. Rýchle. Cez kolená, lakte, pas, ruky, ramená... poriadne utiahnite! No... konečne, dajte ho sem." Takmer vytrhla seržantovi z rúk box. Náhliac sa ho otvorila a zodvihla srdce. Andreas prekvapením zalapal po dychu. Srdce malo predĺžený tvar, bolo prekrásnej modrej farby, s množstvom výrastkov a tĺklo. Marisa vytreštila oči.
"Ono tlčie... a tá farba! To predsa nie je možné!" zašepkala.
"Prineste zvyšok orgánov a potom... vypadnite odtiaľto. Proces regenerácie začal. Musím zastaviť transformáciu." Zašomral, hľadiac do brušnej dutiny. Asistentka nedbajúc na jeho príkaz, podišla k stolu. Andreas ju nasledoval.
"Jeho orgány... sú tam... ale mi sme ich vyňali." Udivená s bázňou hlesla.
"Dorastajú. Jeho genetika si to pamätá a pri stratových poraneniach sa začne proces uzdravovania. Upadne do hibernačného spánku a dorastie, či vyhojí sa poškodené miesto. Ale má to obmedzenie. Okrem srdca. Ak mu od-straníte srdce, pretransformuje sa."
"Načo?" zvedavo hlesla.
"To nechcete vedieť!" zavrčal a zhlboka potiahol nosom.
"Tak dobre... podľa toho, čo preferuje. Čím väčší bol, ako človek... charakterom, tým desivejší bude bez srdca. Jeho orgány zregenerujú, ale chýba srdce... akékoľvek emócie. Čím lepší človek, tým zlovestnejšia beštia. Ovládajú ho iba pudy, zúrivosť a agresia. Inštinkt predátora je u neho najsilnejší. A pritom má inteligenciu génia. Takže choďte preč. Je to nebezpečné. Ak sa zmení, musím ho zastaviť."
"Ty? V žiadnom prípade nejdem. Nenechám ťa tu s týmto emzáckym zombíkom!" odfúkol Andreas.
"Poslúchni Autian. Ešte neprišiel tvoj čas... ale smrť je veľmi blízko. Tak choďte!" zrúkla a prudko vložila srdce do ochranného boxu. Hlasný tlkot dunel v tichej miestnosti. Nahnevaný sa s k nim zvrtol.
"Tak padajte už, hneď!" skríkol a posotil Andreasa k dverám. Ozval sa praskot a masívne železo zavŕzgalo. Marisa cúvla, obaja vojaci zodvihli k lícam zbrane a Andreas vytreštil oči. Za nim sa ozvalo zlostné odfŕknutie. Strnul.
"Pretransformoval a tie remene ho neudržali." Skonštatoval ticho, ani sa neobrátiac. Jediným skokom sa desivé zviera, ponad jeho hlavu, dostalo k dverám. Zatarasilo ich, sklonilo tlamu k zemi, zavrčalo a vycerilo tesáky. Jeho oči, čierne, ako temnota, odrážali vražedný lesk.
"Na zem... pomaly!" zasyčal ticho. Vojaci neposlúchli, automatický odistili zbrane a začali strieľať.
"Nestrieľajte! Len ho po..." nestihol dopovedať, podraždíte. Salvy v miestnosti duneli, ale takmer naraz stíchli. Zatvoril oči, pretože hlava jedného z vojakov, dopadla vedľa neho. Druhý sa z revom rozbehol k dverám, ale gigantická beštia pripomínajúca vlka, ho dostihla a druhá hlava, s nepríjemne dutým buchnutím, dopadla až na chodbe.
"Nehýbte sa... ľahnite si a nehýbte sa. Pekne pomaličky, žiadne prudké pohyby. Nebude útočiť, ak budete nehybné ležať." Šepkajúc im naznačila. Tentokrát bez náznaku odporu poslúchli. Vlk podišiel k Andreasovi a s krvavou rozďavenou tlamou, na ňom niečo vetril. "Ani sa nehni!" zašepkal chlapec. Krvavé sliny z papule po ňom začali stekať a on sa zachvel odporom. V tej chvíli zviera cúvlo, zavrčalo...
"Aha, čo mám... pozri, čo mám!" skríkol chlapec, skočil k boxu a vyňal srdce. Zodvihol ho, takže zažiarilo a jeho tlkot, rezonoval v miestnosti. Vlk znehybnel a ako hypnotizovaný hľadel na orgán.
"Romulus." Ticho zvolal k zvieraťu. Prudko sa trhol za hlasom a so sklonenou hlavou a vrčaním pomaly pristupoval.
"Ovládni to priateľu... máme tvoje srdce, spraví sa to... ty to dokážeš... Romulus." Úpenlivo nežne šeptal. Zviera ho pomaly tlačilo do kúta. Opatrne po krôčiku ustupoval, uprene mu hľadiac do oči a zvierajúc srdce. Zaprel chrbátom o múr. Viac nemal kam ustupovať, ale zviera aj naďalej postupovalo. Díval sa do krvavej, hrôzou-napĺňajúcej tlamy, ale predsa necítil strach. "Je to Romulus... mám jeho srdce, spomenie si, tlkot ho preberie, zvráti sa to... musí!" uvažoval. Beštia sa vzpriamila na zadné nohy, takmer ako človek. Jamie zatvoril oči, keď sa k nemu priblížili ostré zuby. Chrániac rukami srdce, si ho oprel o hruď. Cítil tlkot. Uhol hlavou do boku, pretože očakával najhoršie. Nič sa nedialo, ale vnímal, že zviera vetrí. To by znamenalo... pozná ho?
"Romulus, prosím! To som ja. Priateľu to zvládneš." Zašepkal s nádejou k nozdrám zvieraťa. Ovoniaval ho, ale potom sa trhol, vyceril tesáky... opätovne zažmúril a srdce sa mu splašene roztĺklo.
"Necháš ho?!" ozvalo sa hnevlivo a Jamie prudko otvoril oči. Ten šialenec Andreas vyskočil na chrbát vlka. Zdrapol ho predlaktím pod krkom. Ťahal celou silou, ale ohava sa len prudko otriasla a mladík odletel smerom k dverám a pristal na zemi, ako handrová bábika. Uličník vyštartoval, ale aj dravec. Chlapec skočil pred otraseného muža a strčil mu pod nos srdce.
"A dosť, dosť Romulus!" zreval hlasom, ktorý nestrpel odpor. Zviera sa strhlo, cúvlo a potriasalo hlavou. Potom sa mu podlomili nohy, zavylo a padlo. Pred očami sa menil. O pár sekúnd na zemi ležalo nahé mužské telo.Opatrne uložil srdce do boxu, schytil plachtu zo stola, prikryl ho a pokľakol vedľa neho.
"Romulus, ty si to zvládol." Jemne zašepkal a pohladil ho po líci. Marisa sedela otrasená na zemi a nemo ich pozorovala.
"Čo tu dočerta robíš?" mdlo zahundral. Andreas si všimol, že má na ramene presne také isté tetovanie, ako malý Jamie.
"Prišiel som po teba. Dokážeš vstať? Odvediem ťa domov."
"Transformoval som. Preboha, to ja?" zdesene hľadel na hlavu, kúsok od seba.
"Napadol ťa, strieľal, nepozeraj sa tam." Zašepkal prísne.
"Už sa rozpomínam, bolo to desivé, cítil som iba zlobu a hlad." Hlesol.
"Andreas pomôž mi ho zodvihnúť, prosím." Obrátil sa k mladíkovi, ktorý sa konečne pozbieral zo zeme.
"Zase tvoj suvenír? Ale má gule, to sa musí uznať." Podotkol Romulus a očami ukázal na Andreasa.
"Je to samovrah a nepočúva!" zahundral Jamie.
"Tak to mi veľmi niekoho pripomína." Podpichol muž v plachte a pokúsil sa vstať. Nohy mu podlomilo a zachvátili ho kŕče. Jamie znepokojený priskočil a keď zazrel oči, ako sa kalia a ich farba sa mení na čiernu...
"Romulus... ostaň so mnou!" zúfalo skríkol a zatriasol nim. Kŕče za okamih ustali, oči sa vrátili k svojej pôvodnej farbe, ale zračilo sa v nich zúfalstvo a bolesť.
"Jamie, je neskoro." Zašepkal.
"Nie, to zvládneš. Nemôže byť neskoro. Mám tvoje srdce, hneď ho vložím späť."
"Pridlho som bol bez neho. Transformácia prebehla. Pri ďalšej sa už nevrátim. Nevkladaj srdce, infikovalo by sa." Pomaly, váhavo vyriekol.
"Nebude ďalšia, vrátim ho a...!" prudko zvolal chlapec.
"Bude Jamie, už čoskoro... cítim to. Musíš mi pomôcť, Jamie. Musíš zabiť toto telo."
"Nie... ja, ja nemôžem!" plačky vzlykol.
"Musíš Jamie! Sľúbil si mi to. Nedovoľ, aby môj život stratil podstatu." Pevne ho chytil za ruku, stisol a úpenlivo hľadal očami náznak prísľubu. Jamie zastonal.
"Si povinný to urobiť. Dal si slovo, že ich budeš brániť!" naliehal.
"Čo treba urobiť?" ozvala sa Marisa od steny. Romulus na ňu vrhol pohľad plný porozumenia, zato Jamie plný nenávisti.
"Nesúď ju Jamie. Chce iba žiť... to je prirodzené. Každý z nás, si to želá."
"Je za všetko zodpovedná. Týrala ťa!" odvrkol.
"Som dosť odolný na bolesť, takže... sa to neráta." Usmial sa na mladú ženu a pokýval prstom, aby podišla.
"Ak začne transformácia. Musíte mi odťať hlavu a telo zničiť. Nečakajte pridlho. Ak nadobudnem silu, už to nestihnete." Pokojne preriekol. Marisa sťažka prehltla.
"Zvládnete to?"
"Skúsim. A mrzí ma, čo som vám..." Zašepkala zahanbená.
"Urobím to ja. Nedovolím, aby na teba ešte niekedy siahla!" zasyčal chlapec.
"Tak sa priprav Jamie, už to nepotrvá dlho." Upozornil s napätím v hlase.
"Možno existuje iný spôsob." Bezmocný zafučal.
"Jamie, som na svete pridlho. Prišiel čas... som posol smrti a chcem umrieť, ako posol smrti. Nedovoľ, aby ta beštia znesvätila moje celoživotné dielo." Chlapec vzdychol, ale odhodlanie v jeho očiach mu dalo záruku, že to urobí.
"Vedel som, že sa na teba môžem spoľahnúť. Nikdy si nesklamal. Mám ťa rád, ako dieťa, ktoré som nikdy nemal." Zašepkal mu a pohladil po tvári.
"Ja nájdem spôsob Romulus, nájdem ho." Prisľúbil Jamie a priložil svojou dlaňou, jeho ruku na svojom líci. Z oči sa mu rozkotúľali prvé slzy.
"Ja viem, že ho nájdeš Jamie. Neplač. Som spokojný a šťastný, že to budeš ty. Nezabudni, že máš dôležité poslanie Jamie. Zabudni na všetko a sústreď sa iba nato. Musíš ju nájsť!" zamračil sa a vzdychol. Rýchle ho opúšťali sily. Začal byť dýchavičný a zbledol. Na čele mu vyrazil pot. Privolal ho k sebe prstom a tak sa chlapča nahlo, nad jeho ucho.
"Mýlili sme sa. Nie je v Egypte. Konečne sa mi podarilo pre-lúskať kódy najstarších poslov smrti. Je niekde v Peru, Jamie. Po celý čas sme ju hľadali na nesprávnom mieste." Jamie k nemu zdvihol neveriace oči.
"Tvojím poslaním je to všetko dokončiť. Vrátiš nás domov. Ja viem, že to dokážeš. Za nás všetkých, ktorý sme celé tisícročia vykonávali zverenú úlohu a umierali s túžbou po domove, v srdci."
O pár sekúnd jeho telo vyvrátili kŕče. Zachrčal, zavrčal a z hrdla sa mu vydral bolestný výkrik, pretože sa snažil bojovať s premenou. Jamie vstal, odstúpil. Andreas s hrôzou zazrel v jeho ruke dlhý nôž. Nevedel, odkiaľ ho vytiahol, ani ako prešiel kontrolou. Udrel rukoväťou o stenu. Čepeľ noža cvakla a predĺžila sa. Už to nebol nôž, ale šabľa. Ostrá, smrteľná šabľa. Pokojne s chladom v tých prenikavých očiach, pristúpil k zvíjajúcemu, brániacemu sa telu. Oči potemneli, zakalili sa čerňou, očné zuby sa predĺžili na tesáky. Chlapec bez za-chvenia rúk, či zaváhania zodvihol šabľu.
Jediným švihnutím oddelil hlavu. Telo okamžite znehybnelo.
"Zbohom Romulus!" zašepkal, odvrátil sa a chladne utrel šabľu do plachty. Tak ako sa ukázala, tak aj zmizla. Andreas nestihol zaregistrovať, kam ju ukryl. Otrasený do špiku kosti, podišiel k statočnému chlapčaťu.
"Teraz nie!" zavrčal chlapec a pobral sa k dverám. Tu sa obrátil k asistentke.
"Prineste benzín, toluén, TNT... hocičo, čo horí. Ak zregenerujú... sú veľmi odolný na guľky, plyn a rôzne iné veci, nedá sa to tak ľahko zabiť. Požerú polovicu mesta, kým by som ich dokázal zastaviť. A tie keci o tom, že ak niekoho uhryzne niečo podobné... zmení sa, to sú zase iba drísty. Nezmení. Poslúži, iba ako potrava, len pre ujasnenie, aby vás nenapadla nejaká blbina Marisa."
"O čom to hovoríš?!" nechápavo hlesla.
"Pohnite, Andreas vám pomôže!" zavelil a nič nevysvetľoval.
"Prečo hovoríš o nich... je tu len jedno telo." Zamyslene preriekol mladík.
"Nepochopili ste? Majú v sebe takú malú, šikovnú klonovačku. Každý kúsok z neho dorastie. A netrvá to dlho, takže švihajte."
"Ka... každý orgán... dorastie na človeka?" vedkyňa vytreštila oči.
"Nie, na človeka nie... ale na toto tu. Srdce nedorastá a bez srdca transformujú. Tak pohyb, nemáme veľa času. Počas regenerácie je veľmi horľavý. Je tu všetko? Nikde ste neukryli, ani kúsok z neho?"
"Je to všetko."
"Dobre, všetko zničíme. Bola by s nimi kopa roboty. Ak by som to vôbec dokázal. A vy! Už nikdy, počujete nikdy, sa neopovážte experimentovať na niečom, o čom nemáte potuchy, čo to je. Neopovážte sa použiť jeho gény. Ak len nechcete zavýjať na mesiac, holdovať splnu a čakať na mňa... kým prídem a zotnem vám hlavu. Nevylieči vám rakovinu, pretože sa naklonujú aj vaše nádory, rozumiete?! Pozor, tá hlava je veľmi blízko tela... zrastie, ak sa dotknú. Prineste tie horľaviny, rýchle!" rozkázal a nohou odsunul hlavu od tela. Podišiel k panelu s ovládaním a vypol požiarne senzory.

"Odpusť mi Jamie." Zašepkala asistentka, keď plamene zachvátili telo, aj orgány. Chlapec mlčky hľadel do plameňov a v ruke zvieral box so srdcom.
"Mal by som, ale cítim voči vám iba opovrhovanie a nenávisť. Žiadnu ľútosť, či odpustenie, iba nefalšovanú, hlbokú nenávisť. Tak nepokúšajte osud. Prinútili ste ma popraviť, môjho jediného priateľa! Ak sa sem budem musieť niekedy vrátiť, zabijem vás."
"Ja som nechcela... neviem, čo povedať. Vlastne chcela, ale netušila som, že..."
"Čo? Že to bol Romulus, ktorý v roku 753 pred Kristom založil Rím? Áno, bol to práve ten Romulus."
"Ale to nie je možné."
"Hlupaňa. Zdalo sa vám niečo z tohto tu, možné?!"
"Koľko máš ty rokov Jamie?" hlesla opatrne.
"Ja nie som ako on. Ja mám iba sedemnásť." Pokrčil plecami a pobral sa von.
"Čo znamená posol smrti?" zastavila ho otázkou. Stuhol, vzpriamil sa, ale neobrátil k nej.
"Boli na Zemi skôr, ako ľudia. Viedli ich, usmerňovali, pomáhali v rozvoji. Ukončovali vojny, predvídali katastrofy. Starali sa o túto zasranú rasu, aby ste im neskôr vyrezávali srdcia a menili ich na zlo, proti ktorému bojovali. Dožívali sa veľmi vysokého veku, ale neváhali umrieť pre vás. Už ich niet. Romulus bol posledný svojho druhu." Prehodil cez plece a pobral sa dlhou chodbou.

Andreas spomalil, keď ho zazrel bežať popri krajnici.
"Chceš niekam hodiť?" otvoril okienko a oslovil ho.
"Nie, choď preč!"
"Nemôžeš ísť peši. Je to ďaleko. No tak... dnes si mi zachránil život... zase, dovoľ mi ťa odviesť." Chlapec ho prebodol iskrivým pohľadom.
"Chcem ísť k tej starej budove." Preriekol ticho a nasadol.
"Načo?"
"Prespím tam a zajtra pôjdem ďalej."
"Môžeš prespať u mňa a pôjdeme sa najesť."
"Nie." Stručne odvrkol. Andreas zmĺkol a šoféroval.
"Ehmm... kde si nechal ten box?"
"Na bezpečnom mieste."
"Čo s nim urobíš?"
"Ešte neviem."
"Jamie, to čo sa dneska stalo. Musí to byť..."
"Vieš hovno, aké to musí byť. Nezačínaj s tými psychologickými sračkami! Som v pohode. Vyspím sa a pôjdem ďalej. To je všetko!"
"Ruka sa ti ani nezachvela." Podotkol.
"Drž hubu Andreas, lebo oľutujem, že som ťa nenechal zožrať. Už som mal tu česť a urobil by som to znovu, ak by bolo treba. Si útlocitný, ako baba. Tak radšej drž hubu!" zasyčal a vtiahol sa hlbšie do sedadla.

"V priečinku je nejaká čokoláda... daj si, ak chceš." Po chvíli nesmelo navrhol.
"Predpokladáš, že mám teraz chuť na čokoládu?!" posmešne odvrkol.
"Nie, vlastne áno. Pri strese a vyčerpaní, pomáha." Roztržito odvetil. Na počudovanie chlapec otvoril zásuvku na palubovej doske a vybral čokoládu.
"Hmm... dobrá, kvalitná... švajčiarska." Zamrmlal s plnými ústami. Odhryzoval si z nej, akoby to bol chlieb.
"Si hladný Jamie? Zastavím na benzínke a vezmem niečo na jedenie."
"Nie som hladný!" zamrmlal zase nepriateľský a utrel si do rukáva ústa. Rozotrel si čokoládu po tvári, ale v tej špine, čo už na nej mal sa to stratilo.
"Počuj, nemusíš spať u mňa. Zaplatím ti hotel. Vyspíš sa, okúpeš, naješ. Nemusím tam byť s tebou, ak nechceš."
"Nie, iba ma vysaď pri tej budove."
"Kam pôjdeš?"
"Ešte neviem."
"Nech poviem čokoľvek, odmietneš, však?" slabo prikývol.
"Chcem ti pomôcť."
"Prečo?"
"Neviem, si sám... dieťa."
"Som takmer dospelý. Viem sa o seba postarať. Plytváš emóciami tam, kde netreba."
"Pozri sa na seba, ako vyzeráš!"
"Čo je zlé na tom, ako vyzerám?" nechápal.
"Hovoríš, že si dospelý. Si ufúľaný, ako malé decko. Utieraš si nos do rukáva, pardon ústa. Máš na sebe to isté, čo pred štyrmi rokmi, aj keď neviem akým zázrakom to drží v kope. Nechodil si so školy, nemáš domov, nemáš nikoho. Si na ulici, hladný a špinavý. Pomohol by som ti nájsť prácu, študovať..."
"Zdanie niekedy klame. Možno chcem, aby ma takto vnímali. Keby si ma stretol na ulici oblečeného, čistého... nespoznal by si ma."
"A stretol som ťa?" vyzvedal opatrne.
"Ó, áno! Zopár krát." Uškrnul sa.
"Prečo si sa ku mne nepriznal?" dotknuto vyhŕkol.
"Načo? Nepotreboval som ťa. A koniec-koncov nemal som to srdce, vziať ti zábavku. Pátranie po mne sa stalo tvojim hobby? Dokonca som ti podhodil návnadu, ale nechytil si sa." Provokoval.
"Takže sa zase ukážeš, až keď ma budeš potrebovať?" urazený, sarkastický štekol.
"Dúfam, že ťa už nikdy potrebovať nebudem. Je náročné, ťa udržať pri živote. Tu zastav, prejdem cez cestu." Autian zamračený zabrzdil. Chlapča bez slova vyskočilo a prebehlo cez cestu. Andreas si uvedomil, že za nim zmätený hľadí. Dobehol k budove a obrátil sa k nemu, akoby vnímal, že ho sleduje. Kývol mu rukou na pozdrav a už už chcel vojsť, keď sa dvere prudko rozleteli a niečo ho drsne vtiahlo dnu, akoby nič nevážil. Ticho bolestne vykríkol a vchod sa zatresol. Bolo na tom niečo veľmi zvláštne a strašidelné. Neváhal, siahol pod sedadlo, vyňal zbraň. Vyskočil z auta a trielil k budove. Obozretne sa blížil k dverám. Uvedomil si, že sú po-odchýlené. Opatrne ich rukou otvoril a oni... ako na trúc hlasne zavŕzgali. V duchu zaklial a v tieni popri stene sa vtiahol dnu. Začul tichý ston a šepot.
"Jamie je všetko v poriadku?" ticho hlesol. Takmer fyzický vnímal prekvapenie a nastalo mŕtvolne ticho.
"Čo za mnou stále lezieš?! Chcem spať, vypadni!" drsne vyšteklo chlapča niekde z tmy, cez ktorú nevidel veľkú vstupnú halu. Vydýchol si, len sa mu niečo marilo, predsa len bol vystresovaný a unavený. Chlapec mal svoje zvyčajné správanie.
"Prepáč, len som myslel, že... už idem. Nerozmyslel si si to s tým hotelom?" hlesol.
"Nie, vypadni preč!" odvrkol hrubo malý darebák.
"Už idem, len sa nerozčuľuj!" rovnako drsne mu odsekol Andreas a pobral sa von. Zatresol hnevlivo dvere, ale tie sa spätným nárazom zase otvorili. Chcel ich opätovne zatresnúť, keď začul ten zvláštny zvuk. Potichu vkĺzol dnu a oprel o stenu. Znelo to tak divne. Chrapľavý, nepríjemný šepot... skôr sykot. Pritisnutý o stenu pokračoval, až za roh. Opatrne nazrel. Mesačné svetlo cez sklenenú bočnú tablu vrhalo matne svetlo, ale obraz, ktorý uzrel vnímal tak zreteľne, akoby bol stred dňa. Jamie visel v strede steny. Niečo ho držalo pod krkom, pri-tlačeného o stenu, vo vzduchu. Ruky mu naširoko roztiahlo a uväznilo niečo, čo pripomínalo konáre, alebo skôr liany. Nevedel, čo to je. Naznačovalo to košatý, bezlistý strom, ale husto opletaný lianami, ktorý sa pohyboval. Zreteľne videl predĺženú hlavu a nohy, ktoré sa aj s rukami plazili, ako liany paliem. Najskôr sa nedokázal pohnúť prekvapením i zdesením, iba mlčky civel... tá vec... bytosť, vydávala ten zvláštny, syčivý zvuk.
"Mal by si si to rozmyslieť. Inak ťa budem musieť zabiť Sarkyrón!" skonštatoval cynický, pridusený chlapec.
"Okamžite ho pusti!" zareagoval po pár sekundách Andreas a namieril na to čudo zbraň. "Strom", znehybnel a pomaly obrátil k Andreasovi hlavu. Autain cúvol. Uvedomoval si iba žltý jas v tých očiach, ale vyvolal mu mrazenie v zátylku.
"Neopováž sa. Je to človek, to je hrdelný zločin!" prikázal chlapec, hlasom plným chladu a pomaly klesol na zem, lebo rastlina-bytosť uvoľnila zovretie. Situácia nabrala rýchly spád, ale jemu všetko pred očami spomalilo. Strom i uličník, vyštartovali v tej istej sekunde. Odrazu stál Jamie pred nim a rozpažil ruky. Rastlina prudko zabrzdila, zakolísala sa a cúvla. Liany švihli okolo nich, ako biče. Andreas s rozšírenými očami, neschopný pohybu, so zatajeným dychom, sklonil zbraň. Nemohol strieľať, ani keby chcel. Chlapča stálo pred nim a chránilo ho. Uvedomoval si svetelnú bariéru, ktorá sa stvorila ako clona, medzi nimi a tým stvorením. Tá vec niečo zasyčala a jemne sklonila hlavu, akoby do úklonu.
"To už je lepšie!" zašomral chlapec a rukou vyzval svojho spoločníka, aby cúval.
"Celkom dozadu, sú tam dvere od pivnice... pomaly k nim. Hlavne sa mu neobracaj chrbtom!" zašomral cez zuby.
"My odídeme, ty nás necháš ísť a všetko bude v poriadku!" pomaly, zreteľne artikulovalo chlapča a opatrne cúvalo. Andreas otvoril dvere a Jamie skočil hneď za nim. Zatarasil dvere závorou, zvnútra. Z bundy vytiahol baterku a rozbehol sa dlhou chodbou.
"Bež, ak ti je život milý!" zavelil, ale nemusel ho nabádať. Bol mu v pätách. Andreas v duchu priznal, že chlapec je fyzický mimoriadne zdatný. Nevedel kam utekajú, ale všade naokolo bolo množstvo chodieb. Malý to tu poznal. On si uvedomil zmenu až podľa zápachu.
"Sme v kanalizácií?!" vyhŕkol zadýchaný, keď zastavili, aby Jamie skontroloval smer.
"Áno. Snáď sme ich striasli." Skonštatoval Jamie a po-podišiel kúsok nazad. Započúval sa do zvukov nočnej kanalizácie. Pokýval hlavou a prudko sa pohol k Andreasovi. Bez výstrahy zovrel päsť a udrel ho do tváre. Andreas sa zapotácal, ale nepadol.
"To bolo začo?!" zavrčal a vzápäti zahrešil.
"Čo zo slov "vypadni" a "choď preč", pre teba nemá význam, ty chruňo?! Načo si za mnou liezol?!" skríkol jedovato malý darebák.
"Mal som o teba obavy, ty nevďačný zasran!" odsekol.
"Strč si svoje obavy... vieš kam! Už si mohol byť po smrti, ty magor! Zalezieš domov a viac ťa nechcem vidieť. Došľaka, koľkože to máš rokov?! Ako si vlastne doteraz ostal nažive? Neustále ti zachraňujem krk!"
"Doteraz mi nič nehrozilo, nepoznal som totiž teba!" vrátil mu už nahnevaný, masírujúc si sánku. Chlapec zablýskal očami. Tá bezodná modrá v tme nebezpečne zasvietila. Potom vzdychol, mávol rukou a pohol sa.
"Poďme, vyvediem ťa von." Už pokojne hlesol.
"Čo to bolo?" nedalo mu po chvíli, keď sa mu konečne splašené srdce upokojilo a začal uvažovať chladnejšou hlavou.
"Sarkyrón. Skrátene... zmes humanoida a rastliny. Väčšinou sú neškodný, ale zopár ich je mäsožravých. Tento zrejme nebol, inak by sa s nami toľko nepáral."
"Kde sa to tu vzalo?!"
"Priletelo, ako mnoho iných?" posmešne odpovedal a zrýchlil.
"Chceš povedať, že to bol mimozemšťan?!" neveriacky šepol.
"Pripadalo ti to ako niečo, čo pochádza zo Zeme?" zase iritujúcim tónom odvrkol.
"Nie, len myslel som, že... vlastne neviem, čo si mám myslieť, po dnešku." Sopliak pohŕdavo zaprskal.
"Neviem, prečo si väčšina ľudí myslí, že v tom obrovskom, nekonečnom kozmose je ľudstvo, jediná rasa. Je to naivne, neprirodzené a deprimujúce z evolučného pohľadu."
"A čo ty Jamie... si pozemšťan?" nedalo mu nevysloviť nahlas to, čo ho v podvedomí kopkalo.
"Švihaj, nebývajú sólo. Ak povolia tie dvere, sme v hajzli!" drsne sa vyhol odpovedi.
"Zahováraš... čo bola tá žiara a prečo pred ňou cúvol?"
"Svetelný efekt. Reagujú na svetlo. Niekedy ich vydesí, niekedy podráždi. Riskol som to." Pokrčil plecami a zase sa rozbehol.
"Predpokladáš, že idú za nami? Ale povedal si, že nie je mäsožravý."
"Nepovedal, iba predpokladám. Nechcem si to overovať v praxi! A navyše... videl si ho. To je dostatočný dôvod, aby ťa nenechal ísť."
"Kto by mi uveril?!"
"Ale to on nevie. Neoplývajú nejak vysokým IQ. Koniec-koncov je to chodiaci strom. Čudujem sa, že vôbec doleteli. Možno sa nabúrali, alebo zablúdili a nevedia, ako späť. Ale zaujímalo by ma, ako sa dostali práve sem a práve dnes... hm..." Zamračil sa, pokrčil plecami a vykročil.
"Ešte kúsok a vyjdeme na povrch. Ticho!" zašepkal a zastal, načúvajúc.
"Pohni kostrou, sú za nami. Rýchle, ten rebrík, lez hore... som hneď za tebou. Poďme, poďme!" súril mladíka. Andreas liezol vysokým rebríkom, ako najrýchlejšie vedel. Chlapča vyskočilo na rebrík a náhlilo za nim. Neboli ani v polovici, keď malý zastonal. Vrhol pohľad pod seba.
"Lez ďalej! A nech sa deje, čo sa deje, nevracaj sa!" zasyčal napäto.
"Jamie, idem k tebe, vytiahnem ťa!" zvolal zdesený, pretože si uvedomil, že jeho malý priateľ sa drží z celej sily rebríka, ale nohy mal omotané lianami, ktoré ho ťahali naspäť. Začal zostupovať.
"Padaj hore, nezastavuj, ja si poradím!" zreval.
"Nabudúce ťa nechám zožrať, prisahám." Takmer znudene zašomral, keď pochopil, že Andreas neposlúchne. Pustil sa. Mladík sledoval, ako dopadol na zem a zastonal od bolesti. V ruke držal svoju šabľu. V lete ju vytrhol, zase nezaregistroval odkiaľ. Liany ho stiahli za nohy do tmy, jedného z tunelov. Trhalo ho vrátiť sa, ale nakoniec poslúchol chlapca. Tesne pred povrchom začul nepríjemné kvílenie a piskot, ktorý mu takmer potrhal bubienky. Ledva sa udržal na rebríku, zároveň si chrániac rukami uši. Prinútil sa stúpať, aby otvoril poklop, keď začul vykríknuť Jamieho. Hnevlivo, bolestivo klial a častoval svojich protivníkov nelichotivými prívlastkami. Vystúpil ešte dva stupienky, zahrešil a začal zostupovať. Posledné doskočil a vydal sa za zvukmi. Hlasy stíchli a on sa v duchu pomodlil rýchlu modlitbu, aby bol chlapec v poriadku a aby sa nestali potravou mäsožravej gigantickej palmy-niečo. Dva krát zakopol, ale nedbajúc, že sa brodí po kolená v špinavej vode, napredoval. Vytiahol zbraň, aj keď zapochyboval, že na "kvetinky", bude účinná. Začul tichý ston, zastal a spozornel.
"No len poďte. Kurva, narobím z vás triesky a zakúrim v Autainovom obrovskom kozube!" ozvalo sa z tmy ticho, ale zanovito. Andreas by sa najradšej zasmial.
"Jamie, to som ja... tak ma prosím nerozsekaj. Zo mňa by triesky, asi stáli za figu." S tichým smiechom vošiel do chodby.
"Čo tu robíš, ty hlupák? Môžu tu byť ďalší!" zašomral bolestne a s úľavou sa oprel o stenu tunela. Sedel, lepšie povedané, takmer ležal na zemi. V tme sa matne jagali jeho oči.
"Si v pohode?" podišiel k nemu a kvokol si.
"Budem." Odsekol.
"Pomôžem ti vstať a pôjdeme, čo ty nato? Zrejme ti dali do tela. Nemáš niečo zlomené? Dopadol si z poriadnej výšky."
"Choď preč, môžu tu byť ďalší. Mýlil som sa, boli mäsožravý."
"Kde sú?"
"Všade naokolo?" aj v tme videl, ako sa uškrnul. Andreas nahmatal baterku a zasvietil. V nemom úžase, sledoval kusy tých stvorení. Zovrelo mu žalúdok a tak len sťažka prehltol, aby nevyvrátil všetko, čo pred pár hodinami zjedol. Našťastie nemali krv červenej farby, ale akejsi hnedo-zelenej gélovej konzistencie, takže to nepôsobilo tak hrôzostrašne.
"Ak sa dotyčkuješ Autain, zmlátim ťa. Neznášam zvratky!" zašomral chlapec a zase zastonal, zároveň v okamihu zmizla jeho zbraň, ktorú doposiaľ zvieral v ruke.
"Snažím sa, ako najlepšie viem." Odvrkol a zasvietil na chlapča. Ďalší šok. Vytreštil oči.
"Kristepane Jamie, ty krvácaš!"
"Fakt?!" drsne, posmešne precedil cez zuby.
"Pozriem sa... preboha, musíš okamžite do nemocnice!"
"Budem v pohode, choď preč." Andreas na neho zagánil, bez slova strhol zo seba košeľu a roztrhal ju na pásy. Opatrne ho obviazal, chlapec už nedokázal ovládnuť stony agónie.
"Strácaš veľa krvi Jamie, musíme okamžite ísť." Informoval ho a zodvihol do náruče. Vykročil, napriek chabému protestu pacienta. Biela látka rýchle presakovala, cítil teplú krv, ktorá unikala z jeho tela a stekala po tom jeho. Uvedomoval si, že stráca priveľa krvi a ak ho nedostane urýchlene do nemocnice... rozbehol sa. Takmer necítil jeho váhu, aj napriek tomu, že ochabol. Bol drobný a ľahučký ako pierko. Ani nevedel, ako sa s nim dostal hore rebríkom. Jedno vedel. Dieťa zomiera. Vyštveral sa na povrch a prekvapene si uvedomil, že vyšli v centrálnom parku. Len kúsok bola mestská nemocnica. Skontroloval, či chlapec dýcha a rozbehol sa.
"Doktora, potrebujem okamžitú pomoc. Umiera!" zreval na centrálnom prijme. Takmer okamžite sa pri nom objavila sestra, aj sanitár s nosidlami.
"Položte ho sem! Čo sa mu stalo?"
"Netuším, našiel som ho zraneného." Zaklamal bez mihnutia oka. Objavil sa lekár. Okamžite mu zaviedli infúziu, pripojili prístroje a strihali provizórne obväzy na bruchu, odhalili ranu. Krv vytryskla, ako gejzír.
"Svorky! Krytie! Adrenalín! Chcem okamžite krvnú skupinu, krvný obraz. Na sálu, na päťku!" vydával rozkazy. Andreas za nimi utekal po chodbe, ale pred sálou, ho zastavila sestra.
"Sem nemôžete, počkajte vonku. A umyte zo seba tu krv... aj ehmm... blato. O chvíľu je tu polícia, budete musieť vypovedať." S milým úsmevom mu podala uterák, ktorý vybrala z komody pri sále. Prikývol, ale aj naďalej stál pred sálou a s úzkosťou v duši sledoval hodiny, ktoré sa hýbali slimačím tempom. Veľký uterák si prehodil cez plecia, aby tu nesedel polonahý. Vytrvalo sledoval hodiny. Neprešlo ani päť minút, keď sa dvere otvorili a vyšiel lekár. V očakávaní vstal.
"Je... je... v poriadku, bude v poriadku?" netrpezlivo vyhŕkol.
"Ste príbuzný, pán..."
"Autain, som Andreas Autain. Nie, ja som ho iba našiel."
"Nemal by som to robiť, keďže nie ste príbuzný, ale predsa len... pomohli ste mu. Je mi ľúto, ale vaša snaha vyšla nazmar. Nedokázali sme mu pomôcť. Stratil priveľa krvi, podľahol tejto strate. Po celý čas sme ho resuscitovali, ale nechytil sa. Je mi to ľúto." Andreas sťažka dosadol na lavicu a civel na dvere operačnej sály. Nemohol uveriť, že Jamie... ten malý, drzý darebák... niet ho.
"Musím vás požiadať, aby ste ma nasledovali. Je tu polícia. Chcú s vami spísať protokol. Poznali ste ho?" spýtal sa s účasťou, keď videl, ako to mladého muža vzalo.
"Z videnia. Viac-menej. Žil na ulici." Zašepkal.
"Chudák chlapec, tak poďte... dám vám nejaké erárne tričko a prinesiem vám kávu, aby ste sa spamätali." Andreas mlčky, bledý prikývol a vstal. Už boli pri dverách, keď sa z operačnej sály ozval prekvapený výkrik.
"Doktor! Je preč... chlapec je preč!" obaja vrhli neveriace pohľady na inštrumentárku, ktorá sa objavila vo dverách sály. Lekár sa rozbehol naspäť. Bol im v pätách a tentokrát boli tak zaneprázdnený, že ho nevyháňali von. Takmer do nich vrazil, pretože obaja prudko zabrzdili... a civeli na prázdny, zakrvavený operačný stôl. Stojan s infúziou bol pre-vrhnutý a červená cestička viedla až k obloku. Karmínový otlačok dlane na skle a otvorené okno ich nenechali na pochybách...
"To nie je možné, nemohol predsa... bol mŕtvy." Lekár vydýchol a rozbehol sa ku sklu. Vyklonil sa z okna.
"Niet ho, je to piate poschodie." Nechápajúc pokrútil hlavou.
Postupne prehľadali nemocnicu, ale po Jamiem neostala, okrem jeho bielej, zakrvavenej košele, žiadna stopa. Hovoril s políciou a donekonečna opakoval svoju verziu, že ho našiel v parku, v kanalizácií. Prechádzal okolo a poklop bol otvorený. Počul ho kričať, vyniesol von, obviazal a doniesol na pohotovosť. Policajti to nerozmazávali, aj keď vyjadrili určité pochybnosti. Hneď, ako si overili jeho totožnosť, sa ich správanie zmenilo na nepoznanie. Keďže chlapec sa nenašiel, ani živý, ani mŕtvy, pustili ho domov. Dokonca ho odviezli. Hneď ako vošiel, vypol alarm, unavene vzdychol a pozamykal. V hlave mu vírilo množstvo bizarných myšlienok a neustále premietal udalosti minulej noci. Nechápal, ako sa Jamie dostal z nemocnice. Bol ťažko ranený, stečený z krvi a slabý. Obavy mu zovreli srdce. Nerozumel sám sebe. Nechápal, prečo mu na tom chlapčaťu tak záleží, ale záležalo. Vošiel do kúpelne a sprchoval sa skoro hodinu. Potreboval zo seba zmyť pach krvi, smrad kanalizácie a nevoľnosť, ktorú pociťoval pri spomienkach na hororový scenár, ktorý prežíval v posledných hodinách. Pobral sa do spálne. Práve svitalo.
"To ti trvalo. Už som myslel, že ťa pôjdem z tej sprchy vytiahnuť za uši. Je nezdravé sa tak dlho sprchovať. Zničíš si ochranný filter dermy. Raňajky nebudú? Som hladný, si na prd hostiteľ." Ozvalo sa za jeho chrbtom, ako prechádzal cez veľkú halu. Zdrevenel, prudko sa otočil... Jamie ležal na jeho sedacej súprave, s rukou pod hlavou, sa vyškieral. Pôsobil ešte ufúľanejšie a otrhanejšie, ako obvykle. Zakrvavený a zablatený priam kričal na bielej sedacej súprave. Akoby tušil, čo mu preletelo hlavou, poobzeral sa.
"Ou! Asi som ti znečistil sedačku, sorry. Druhý krát sa aspoň vyzujem, ale nebolo mi práve najlepšie, aby som si rozšnuroval topánky." S úsmevom sa ospravedlnil.
"Dám ju vyčistiť." Šepol, konečne schopný slova.
"Si... si v poriadku?" nevedel, čo sa ho spýtať. Pred chvíľou ho videl umierať a teraz tu ležal, akoby bolo všetko, ako ma byť a jeho zranenie neexistovalo.
"Aha! Myslíš tu malú nepríjemnosť, je... bude okej. Len si trošku za-stresoval s tou nemocnicou, ale inak pohodička. Úplne bežný, tuctový deň." Zasmial sa a žmurkol.
"Ja ničomu nerozumiem." Za-úpel, posadil sa nemohúco na stoličku, akoby ho opustili sily.
"Verím ti. A určite máš v hlave zmätok. To sa spraví, len čo si oddýchneš. A mohol by si sa obliecť? Nejak mi prekáža... ten tvoj uterák, okolo bedier. Ak ti spadne, bude trapas."
"Čo... čo tu robíš?"
"Prespávam? Ak si dobre spomínam, navrhol si, že u teba môžem prespať. A ako druhé. Toto je posledné miesto, kde by ma hľadali."
"To si mi nemohol aspoň niečo naznačiť?! Videl som ťa umierať, bol som z toho hotový... a ty si sem len tak na-pochoduješ, ako keby nič?!" zreval a prudko vstal.
"Vôbec som nepochodoval. Ledva som sa sem dovliekol. Vieš ty, koľko ma to stálo úsilia? A všetko iba kvôli tebe. Ký čert ťa naviedol, ma niesť do nemocnice?!"
"Ký čert?! Mal si vnútorné zranenia, krvácal si. Tak, kde som ťa mal odniesť?!" kričal rozčúlený.
"Áno?! Keby si za mnou nebol doliezal, nič z toho by sa nestalo. Rozsekal by som ich hneď na začiatku a bol by pokoj. Ale ty nie, iba snoriť za mnou! Vieš ty, koľko energie treba vynaložiť a bolesti prežiť, aby si na-simuloval svoju vlastnú smrť?!"
"Nie, to teda neviem. Nikto totiž nesimuluje svoju smrť!" zúrivo odsekol.
"Môžem ti povedať, že veľmi veľa! Tí ľudkovia sa faktický snažili ma priviesť späť a elektrošoky mi dali poriadne zabrať, som myslel, že ma uškvaria, bolelo to! Keď konečne vypadli zo sály, ledva som sa pozbieral a všetko kvôli tebe!" už aj Jamie jačal.
"Čo si preboha zač?!" zrúkol Andreas a prudko si pre-hrabol vlasy.
"Myslím, že si práve v stave, ktorý lekári klasifikujú, ako hysterický záchvat. A ehmm... spadol ti uterák, vravel som, že to bude trapas." Pokojne skonštatoval a poškrabal sa na veľkej čiapke, zahľadiac sa veľavravne do okna. Andreas zasipel tichú nadávku, zdrapol uterák zo zeme, nahnevaný ho okolo seba obkrútil a vy-trielil z izby. Hneď, ako vyšiel, Jamieho bezstarostná grimasa zmizla a nahradil ju bolestivý kŕč. Vzdychol, opatrne pritlačil dlaň na brucho prekryté kusmi Andreasovej košele, ktoré zhrabol v nemocnici z koša a jeho roztrhaného trička.
"No tak, zatvor sa už." Zastonal tíško zatvoril oči. "Nesmiem omdlieť, ten útlocitný Andreas by ma zase zavliekol do nemocnice... iba si na chvíľu oddýchnem." Pomyslel si a premáhal slabosť, ktorá ho pokúšala zatvoriť oči a upadnúť do spánku. Precitol, až keď zacinkala porcelánová šálka o podnos. S námahou otvoril oči.
"Neviem, čo máš rád. Je tu káva, aj čaj... a hrianky, med, maslo... aj vajíčka a šunka. Alebo dávaš prednosť cereáliám?" s úsmevom položil podnos na konferenčný stolík.
"Vajíčka sú fajn." Zamumlal a fľochol po ňom pohľadom. Po hneve ani stopy, bol oblečený a svieži.
"Nechceš si umyť aspoň ruky?" s úsmevom podpichol a posunul k nemu podnos.
"Čo máš stále s tým umývaním? Si chorobne čistotný!" odvrkol.
"A ty chorobne nečistotný, ty šmudla! Môžeš mať na rukách zbytky tých ehmm... stromov, ešte sa niečim infikuješ." Vrátil mu, natrel hrianku maslom a podal mu tanier s vajíčkami. Jamie sa pokúsil posadiť. Napriek tomu, že zaťal zuby, unikol mu z pier ston. Andreas ho prebodol pohľadom a zamračil sa.
"Jamie, tá tvoja rana je...?"
"Bude okej. Niečo si zajem a potom potrebujem nejaké pokojné miesto." Zašomral opatrne prežúvajúc.
"Môžem sa pozrieť?" opatrne naznačil.
"Nie, pretože by si zase dostal hysterický záchvat. Si stres-man, vieš to?"
"Takže je to zlé? Neviem prečo, myslel som, že sa ti to nejakým zázrakom vyliečilo. Ako Romulovi."
"Nie som ako Romulus, ale dokážem postupne zregenerovať. Upadnem do hibernačného spánku a zotavím sa."
"Ako dlho to bude trvať?"
"Neviem, ešte som nikdy... toto bolo prvý krát, v takomto rozsahu. Rozbité kolená sa zacelili takmer okamžite. Ale regenerácia už začala, krvácanie sa zastavuje." Andreas vypleštil oči.
"Chceš povedať, že... ešte stále krvácaš?"
"Už len mierne, rana iba slizí. Začína sa zatvárať, ale sedačka je nenávratne zničená... aspoň myslím. "
"To koľko litrov krvi máš?"
"Päť litrov plus, mínus. Presne, ako ty... len s tým, že pri krvácaní, sa môj systém krvotvorby naštartuje a dokáže straty urýchlene nahrádzať."
"To akože, koľko vytečie, toľko sa dotvorí? Na transfúzke by z teba mali radosť. Bol by si obľúbený darca krvi." Zažartoval a Jamie sa zaškľabil.
"Berieš to športovo."
"Samého ma to udivuje. Nestáva sa často, že v jednom dni stretneš vlkolaka, čo ti chce odšklbnúť hlavu, chodiaci strom, čo ťa chce zožrať a ufúlanča, čo behá s dierou v bruchu a krv tankuje hore-dole, ako cisterna. Si ako doktor Who?"
"To je kto?" za-huhňal, prežúvajúc.
"No pán Času... on tiež regeneroval, a prýštila z neho taká energia, žiara a vždy, keď zregeneroval, vyzeral inak. Bola to úplne iná osoba."
"Hmmm... nepoznám ani jednú rasu, ktorá by sa takto správala. A regeneruje iba osem rás. Nevieš, odkiaľ pochádza a čo tu vlastne robí? Normálne, viem o všetkých návštevách... ehmm... z vonku. Rád sa s nim zoznámim a pre-ťuknem si ho." Preriekol zamyslene. Andreas sa zasmial.
"Si neuveriteľný. Je to seriál. Sci-fi seriál v telke."
"Kristepane, to si krmíte mozgy takýmito kravinami? A potom sa čudujete, že veľkému percentu populácie, hrabne." Zašomral ufúľanec.
"Andreas ak omdliem, nestresuj, iba hibernujem, okej? Zotavím sa. Máš tu nejakú pivnicu, alebo podkrovie? Potrebujem kľud." Zašepkal uličník a zbledol.
"Môžeš ostať tam, kde si. Nikto ťa nebude vyrušovať. Dám voľno domácej. Vyhovorím sa, že mám dámsku návštevu a nechcem byť rušený."
"Hlavne nestresuj, nech sa deje čokoľvek... nemôžem do nemocnice, dobre?" zašepkal chlapec, položil tanierik a klesol s hlbokým výdychom. Viac sa nenadýchol. Andreasa chvíľami zachvacovala panika. Chlapec nedýchal a srdce mu nebilo, ale ani v nemocnici mu nebilo a bol nažive. Prinútil sa, nevšímať si telo na pohovke a venovať sa svojej práci. Avšak podchvíľou ho prišiel skontrolovať, dokonca priniesol deku a prikryl ho, aj keď nevedel, či pociťuje momentálne chlad. Celý deň sa nič nedialo. Ledva ovládol nutkanie vziať vodu a poumývať ho, ale Jamie by to zrejme považoval, za zneužitie jeho dôvery a narušenie intímnej sféry. V noci prespal na druhej strane rohovej pohovky. Ak by sa snáď prebudil a niečo potreboval. Neprebudil. Okolo obeda druhého dňa, sa vážne začal znepokojovať. Iba sedel a pozoroval nehybnú tvár človiečika o ktorom takmer nič nevedel. Nebol schopný pracovať, iba tak sedel a civel na svojho momentálne, hibernujucého pod-najomníka. Rozmýšľal, ako asi vyzerá pod tou vrstvou špiny. Črty mal jemne, ešte detské, nemal ani náznak brady, či ochlpenia. A pery... zvláštne, uvedomil si. Jeho pery sú veľmi pekne krojené. Keby bol dievča, určite by boli predurčené, k maznaniu.
"A štrikovanie máš kde?" ozvalo sa z pohovky a ten dutý hlas, ho vytrhol z jeho chaotických myšlienok. Andreas vyskočil.
"Jamie, už som ani nedúfal. Som rád, že si sa prebral." Zvolal naradostený.
"Aby ti ani nenapadlo ma objímať, od samej radosti."
"Nie, nato si priveľmi špinavý." Zasmial sa.
"Ách zabudol som, pán čistotný!" zafučal.
"Ticho šmudla. Nebudeme do seba zapárať. Prinesiem ti niečo?"
"Som smädný." Zachrčal. Priniesol celý džbán pomarančového džúsu a pomohol mu posadiť. Pridržal mu pohár.
"Nie som invalid, napijem sa sám!" rozpačito zahundral uličník.
"V pohode, len som ti chcel pomôcť. Možno si slabý, alebo tak niečo."
"O pár minút prídem k sebe."
"Čo tvoja rana?"
"Zarástla, aspoň myslím." Povytiahol zdrapy trička. Na jeho plochom bruchu nebol ani náznak zranenia, dokonca ani jazva.
"Neuveriteľné!" vyhŕkol mladík.
"Že? Toto má vždy na Romulovi najviac fascinovalo. Aj keď bol na cucky, zarástol."
"Odkiaľ pochádzaš?"
"Z Fínska."
"Myslel som, z ktorej planéty."
"Som pozemšťan. A skutočne mám len sedemnásť a nie som, ako Romulus."
"Ale ako je teda možné, že..."
"Neviem, vychoval ma... už od bábätka. Moji rodičia boli ľudia. Možno sa gény... nejak pomiešali... neriešili sme to, vzali, ako pozitívum." Pokrčil plecami a v duchu sa hrešil za polopravdy, ktoré nahovoril Andreasovi. Úmyselne ho navádzal iným smerom, aby nevyzvedal. Bol mu vďačný, ale čím menej vedel, tým bezpečnejšie to pre neho bolo. Pre oboch. Vlastne neklamal, iba nepovedal všetko. Naozaj sa narodil na Zemi. Komu, ani kde, nevedel. Nemal poňatia o tom kto je, ani kde sa tu vzal. Našla a ujala sa ho žena, ktorá sama nemohla mať deti. S manželom ho hýčkali a tešili sa daru, ktorý im osud poslal do cesty. Nanešťastie ich ten dar, stál život. Matilde, jeho matka sa poznala s Romulom. Priatelili sa celé roky. Keďže našla svoje dieťa s tetovaním na ramene, ktoré pripomínalo tetovanie Romulusa, zavolala mu. Snáď by sa niečo dozvedeli o pôvode ich dieťaťa. Našli tetovací salón, alebo niečo podobné. Zarazený urobil prvé testy a nedokázal si vysvetliť, kde sa novorodenec vzal. Na svete už zostali okrem neho, iba ôsmi poslovia smrti. Posledná jednotka. Všetci mužského pohlavia. Nemali schopnosť hermafroditizmu, ani nedokázali splodiť potomka s pozemskou rasou, pretože tieto dve rasy si genetický nevyhovovali. Takže bolo takmer nemožné, že sa bábätko narodilo. A nielen to, v jeho genetike objavil ďalšie zvláštnosti. Bol polovičný posol smrti, druhú polovicu nebol schopný určiť. Nepatrila k ľudskej, ani žiadnej z rás, ktorá im bola známa. Romulus ostal v ich blízkosti, aby sledoval jeho vývoj. Tri mesiace nato mu Matilde volala, že u nich v dome, sú votrelci. Veľmi sa bála o dieťatko, tvrdila, že prišli poňho. Okamžite vyrazil. Antoana našiel mŕtveho pri dome. Matilde s nemluvňaťom v náručí, vystopoval až do hlbokého lesa, kde sa ukryla. Polomŕtva, doráňaná. Len, čo mu vďačná a vydesená odovzdala dieťa, vydýchla naposledy. Nestihla mu prezradiť, kto prišiel po dieťa. A tak sa bábätka ujal. Zapadlo medzi poslov smrti, úplne automatický. Učilo sa od nich, trénovali ho, milovali. Chránili, ako najvzácnejší poklad.Dával im nádej, že aj pre nich existuje nejaká budúcnosť a ich rasa je schopná pokračovať. Pátrali po záhade jeho vzniku, ale nikam sa nedostali. Nezistili ani, kto vtedy v noci, keď jeho rodičia skonali, po neho prišiel. A potom postupne hynuli. Na rôznych miestach a rôznym spôsobom. Ostal mu už len Romulus. Jamie hľadel na smrť každého jedného z nich, s veľkou bolesťou a úzkosťou, zo straty, aj pretože vedel, že jedného dňa, ho postihne podobný osud. Ak ju nenájde... strhol sa a zablúdil pohľadom k Andreasovi. Zase ho pozoroval.
"Pôjdem Andreas." Opatrne vstal. Cítil sa oddýchnutý a plný síl.
"Si si istý, že dokážeš odísť po svojich?""
"Po svojich som prišiel a to som bol v horšom stave. Tá sedačka je zničená. Neviem, čo ti povie domáca. Bude myslieť, že si to dámsku návštevu podrezal." Uškrnul sa.
"Polejem tie fľaky farbou a vyhovorím sa, že sme chceli experimentovať v maľovaní a podarilo sa mi celú pixlu rozliať. Uverí mi." Vrátil mu s úsmevom.
"Uverí akurát, že si úchylák."
"Neuverí, pozná ma. Skôr si bude myslieť, že som do priateľky buchnutý, chcel som pred ňou machrovať a nevyšlo mi to. Bude ma ľutovať." Dodal a usmial sa.
"Vďaka Andreas, považuj svoj dlh u mňa za vyrovnaný." Už vážne preriekol. Jednoducho sa pobral k dverám.
"Ukážeš sa ešte niekedy?"
"Zrejme nie. Nerobí nám dobre, keď sme si v blízkosti." uškrnul sa chlapec.
"Kam ideš?"
"Ako prvé, skontrolovať tu budovu. Pozriem sa, či niektorý z nich, nezakorenil."
"Čo?!"
"Sú to kvetiny... teda na polovicu. Potrebujem mať istotu a spáliť tie ostatky."
"Preboha! Robíš to často?"
"Sem-tam."
"Koľko ich tu je?"
"Sarkyrónov, alebo všeobecne? Sarkyrónov nie veľa. Ako som povedal, neoplývajú zvlášť vysokým IQ. Zrejme spadli, pritiahla ich gravitácia, alebo mali poruchu."
"A čo ich loď?"
"Je niekde vonku, pohľadám ju a zničím."
"Prečo? Mohli by sme z nej získať veľa poznatkov."
"Ver mi, nezískali, hlavne nie z lode Sarkyrónov. Maximálne by sa rozšírila nejaká nákazlivá pliaga. Ich lode sú ... pre ľudí nebezpečné. Majú taký nejaký polo-biologický charakter, vylučujú toxíny a biologický odpad. Sú divné, ako celá ich rasa."
"Ako to, že ich nezamerali satelity?"
"Zamerali, ale iba ako nejaký malý meteorit, ktorý vletel do gravitačného poľa Zeme. Keď preťali atmosféru, pri rýchlosti, akou padali, horeli. Myslím vonkajší obal, trením. Vnútro ostalo, aktivovali ochranné štíty."
"Ako to vieš?"
"Povedal mi to ten Sarkyrón, čo sme kecali, keď si prišiel."
"Iba syčal." Zvolal neveriacky.
"Rozumiem jeho jazyk." Žmurkol.
"Koľko rás sa pohybuje medzi nami?" vyhŕkol zvedavý.
"To je rôzne. Ako kedy, ale nemusíš mať obavy. Neukazujú sa zbytočne na verejnosti."
"Neblázniš z toho?" nechápavo vyhŕkol.
"Tak nejako to beriem, ako samozrejmosť. Vyrastal som v jednotke poslov smrti. Vždy chránili ľudskú rasu a robili tieto veci."
"Kde je ostatok? Povedal si, že Romulus bol posledný svojho druhu."
"Bol naozaj posledný, viac ich niet." Šepol a zmizol vo vchode. Kým prešiel k dverám a vyzrel von, Jamie bol preč. Vošiel do pivnice a našiel kontajner s hnedou farbou. Polial sedaciu súpravu a neskôr objednal novú. Unavené si pretrel oči a vrátil do svojej pracovne. Ukončoval previerku bezpečnostného protokolu pre národnú elektrotechnickú spoločnosť. Nech sa snažil akokoľvek, vypudiť všetko z hlavy a sústrediť sa na prácu, myšlienky mu neustále zalietali k Jamiemu. Nutkalo ho vydať sa k tej starej budove. Nutkalo ho po ňom pátrať, zistiť viac. Nehovoril mu pravdu, aspoň nie celú. Vedel to. Vždy vedel, keď ľudia niečo zatajujú. Ľudia... bol vlastne človek? Neodpovedal mu priamo na jeho otázku. Tvrdil, že sa to stalo... pretože vyrastal medzi poslami smrti, pomiešala sa genetika, či tak nejako. Nie nebol človek, nehovoril pravdu. Avšak nezáležalo mu na tom. Iba chcel vedieť viac, viac o... pravdu. Za posledné dni sa zrútilo priveľa istôt, v ktoré veril. Potreboval si rozšíriť obzor vedomosti, aj chápania týchto "novosti".
Strhol sa a precitol za stolom vo svojej pracovni. Pozrel na hodinky. Dve po pol noci. Ako sa mu podarilo zaspať v pracovni? Nechápavo pokrútil hlavou a pobral sa do sprchy. Zvalil sa do postele a znovu zaspal, akoby nespal zopár dni. Prenasledovali ho čudné sny, kde sa prelínal Jamie s Amielou. V tom chaose na ňu pozabudol. Hneď ráno sa vrhol do práce a rozhodil siete. Nájde ju a nájde aj Jamieho. Prvé výsledky sa ukázali o týždeň. O Jamiem nič, ale Amiela... pravidelne v dvojdňových intervaloch, navštevovala londýnske múzeum a národnú bibliotéku. Dva krát ju tu zachytili kamery, tri krát na križovatke, osem krát v metre a jeden krát pri bankomate. Keď mu vrátnik z múzea, ktorého podplatil, zavolal, že slečna je na svojej obvyklej návšteve, zhrabol bundu a kľúče od auta. Našiel ju v časti, ktorá patrila Južnej Amerike, čo ho dosť prekvapilo. Skláňala sa nad pôvodnou mapou Peru a robila si výpisky. Nevšimla si ho, zabratá do práce. Ticho si odkašľal, aby ju na seba upozornil. Strhla sa a prekvapene zažmurkala.
"Vy?!" šepla.
"Amiela? Nemôžem uveriť, to je náhoda ... čo tu robíte?"
"Ja? Robím si svoju prácu, čo tu hľadáte vy?" nepriateľský zo seba vysúkala a podozrievavo prižmúrila oči.
"Mám zákazku od jedného klienta. Chce zistiť kam až, siahajú jeho korene v Argentíne, ale vás by som tu nečakal. Myslel som, že sa špecializujete, na egyptskú kultúru." Znelo to ako výčitka, bola to výčitka.
"Porovnávam spojitosti medzi nálezmi v Egypte a Južnej Amerike." Povýšene odsekla.
"Nechcete si dať na chvíľu pauzu? Možno by nám káva prospela. Dole je malé espresso."
"Kávu som si dala pred necelou pol hodinou, ale ďakujem. Nebudem vás predsa zdržiavať pri vašej dôležitej úlohe." Jej hlas nemal intonáciu, ale aj tak v jej slovách pochopil výsmech.
"Nezdržujete ma, práve naopak. Mám dostatok času, aby sme sa porozprávali."
"Ale ja nie. Potrebujem si toto dokončiť!" odvrkla, už neskrývajúc nevôľu.
"Pomôžem vám, som dobrý v hľadaní stratených vecí." Vytrvalo predložil ďalší návrh.
"Andreas... ehmmm... asi ste ma nepochopili. Ja nemám záujem. Neberte to osobne. Potýkam sa s týmto problémom každodenne. Ja nemám záujem o mužov. Všeobecne, rozumiete mi? Nepriťahuje ma opačný pól, ale môj vlastný." Otvorene sa mu zadívala do oči. Zase sa stratil v tej nekonečnej modrej a pomaly mu prenikali do mozgu jej slová.
"Nie celkom... " Šepol vyvedený z miery.
"Som homosexuálne orientovaná, mám rada iné ženy. Už ste pochopili?!" drsne mu šplechla a vrátila sa k svojim výpiskom, viac si ho nevšímajúc. Chvíľu stál, ako obarený.
"Čo to vlastne hľadáte?" spamätal sa a naklonil nad stôl, kde premeriavala mapu, pretože po počiatočnom šoku v ňom zvíťazila zvedavosť.
"Nepočuli ste? Som lesba, tak tu zbytočne nestrácajte čas!"
"Vaša sexuálna orientácia má vôbec nezaujíma. Teda zaujímala, ale nie som tu kvôli sexu..."
"Naozaj a kvôli čomu?" posmešne po-vytiahla obočie.
"Ste kus, to sa musí uznať, ale toho ste si vedomá. Netlačím ženy do vzťahu so mnou, ak o to nemajú záujem. Dávam prednosť iným vlastnostiam a pravdu-povediac, vy ste ma zaujali. To, že ste homosexuálne orientovaná, pre mňa nie je problém. Nepozerám na vás, ako na sexuálny objekt, ale ako na zaujímavú osôbku, intelektuálne založenú, s clonou tajomnosti okolo seba. Sex... by bol len bonus. A život nenúka vždy bonusy. Ponúkam vám priateľstvo." Otvorene vyhŕkol. Fľochla po ňom pohľadom.
"Zrejme sa vás nezbavím, kým vám nepoviem, čo robím. Premeriavam pôdorysy náleziska v Peru. Prepočítavam podobnosť s egyptskými stavbami." Posunula k nemu mapu náleziska s presne zakreslenými miestami nálezov.
"Ou! Pekná práca. To ste zakreslili vy?"
"Áno, prečo?"
"Myslím, že si to pamätám trochu inak. Toto tu nie je... kde ste k tomu prišli? Hmmm... počkať, tu niekde je originálna mapa." Poobzeral sa okolo seba a zamieril k zbierke starých máp. Vytiahol veľkú kópiu, pretože originál bol za sklom, ošetrený a vzduchotesne uzatvorený. Položil ju na stôl.
"Vy poznáte náleziska v Peru?" opatrne sa spýtala.
"Pri poslednom objave som bol osobne. Archeológia je moje hobby, ale toto tu je niečo nové, čo som ešte nikdy nevidel." Ukázal na jej mapu a náčrty. Zamračila sa a okamžite zrolovala svoje zvitky.
"Sú to moje náčrty a predpoklady, moje teórie, nepotvrdené teórie!" stroho zavrčala.
"Nie, nechajte sa ma pozrieť... je to fascinujúce. Nikomu by nenapadlo, že... ako ste pospájali tie budovy do celkov a sú prepojené... a", Zamyslel sa, potom zazrel nesúhlas v jej tvári.
"Óch, odpustite Amiela. Nechcel som rozvíjať vaše teórie, ani ich neplánujem zneužiť. Ako vás napadlo, že tie budovy majú prepojenie?"
"Je to predsa logické. V prípade nepriazne počasia, či akejkoľvek hrozby. Museli byť spojené."
"Myslíte, že pod pyramídami je sieť katakomb? A prečo ste zakreslili tie pyramídy do tvaru osemuholníka. Prečo by boli postavené do osemuholníka. Ak mi pamäť slúži, boli nájdene iba tri. Čo tých päť? Ako viete, alebo prečo predpokladáte, že ich bolo osem?"
"Sú to iba dohady, moje vrúcne želania, musím už ísť." Zvolala prudko a rýchle pobalila svoje podklady, aj zápisky.
"Prepáčte Amiela... ja, naozaj som iba fascinovaný. Neplánujem vám ukradnúť vaše nápady, či dohady. Mohol by som vám byť nápomocný, poznám tú oblasť, aj tematiku." Zvolal, ale ona už vykročila z oddelenia, s ruksakom pre-hodeným cez jedno rameno.
"Počkajte predsa, chcem len pomôcť." Rozbehol sa za ňou.
"Nepotrebujem pomoc, pracujem sama!" odmietla prísne a zrýchlila.
"Ale no ták, ste predsa múdra a praktická. Oceníte rozšírenie vášho obzoru. Navyše mám neobmedzené finančné možnosti. Mohol by som vás finančné sponzorovať... ak by ste ma zobrali do spolku, ako partnera." Oponoval a pridal do kroku, aby ju dostihol.
"Nie!" prudko sa k nemu zvrtla a pohľad jej zablýskal hnevom. Hľadel na ňu s vytreštenými očami.
"Vaše oči... Amiela..."
"Čo je s nimi?!" odsekla a takmer sa rozbehla dole schodmi.
"Sú iné!" ohúrený zalapal po dychu a rozbehol sa za ňou. V strede schodiska prudko zastala. Nazrela cez zábradlie, len čo začula hlasnú vravu. Skupina mužov sa rozprávala a podchvíľou vrhla pohľad smerom hore. Oprela sa o stenu, aby ju neuzreli.
"Toto nie, dnes nie!" zasyčala a rozbehla sa naspäť. Nechápajúc sa vydal za ňou.
"Amiela, čo sa deje?!" fučal, bežiac za ňou.
"Choďte preč, hneď!" zasyčala a zahla do prvej chodby.
"Čo sa deje? Prečo sa skrývate, ohrozuje vás niekto? Tí muži, dole?" šeptom pátral po pravde.
"Samozrejme, že nie. Len potrebujem rýchle na WC, mám nejakú brušnú virózu. Pod-chvíľou ma to pochytí. Je to trápne, tak ma nechajte na pokoji!" odvrkla a zase zabočila. Zazrela dámske toalety a ponáhľala sa k nim.
"Ách! Prirodzene, prepáčte. Smiem na vás počkať vo vestibule?" Milo sa usmiala, prikývla. V tej chvíli sa roztopil.
"O desať minút?" s nádejou hlesol. Krátko kývla a vošla. Zbehol dole schodmi. Na prvom podlaží stretol päticu mužov. Niekoho hľadali. Viac sa neobjavila a on si v duchu nadával do idiotov. Poriadne ho napálila. Stačilo, aby sa usmiala a prišiel o všetok zdravý rozum. Ale, ako ho malo napadnúť, že vyjde núdzovým schodiskom? Nahnevaný sa pobral domov. V hlave sa mu premietali jej zápisky. Bolo to neuveriteľné. S akou presnosťou všetko zakreslila. Musela o tom vedieť viac. Nemohli to byť len jej dohady. Celá sieť dávala jeden celok. Harmonický a kompletný celok. Všetko sedelo presne na metre. Bolo to symetrický komplex. Ako to, že mu nikdy nenapadlo premerať vzdialenosti, prerátať plochu a uhly na ktorej sa nachádzali náleziska? Pretože nevedel nič o ďalších pyramídach. Nájdená bola prvá, šiesta a ôsma, podľa jej plánov. Nikomu nenapadlo, žeby to mohol byť komplex v tvare osemuholníka. Ale, kde je tých päť? Na mape mala poznačený rok tisíc deväťsto päťdesiat. Vtedy bolo v Peru apokalyptické zemetrasenie. Zemetrasenia pravidelne znepríjemňovali život obyvateľom Peru... a obrovské zosuvy pôdy. Zastavil, pretože pochopil. Bolo to hlboko v džungli. Pokojne tie pyramídy môžu byť hlboko v zemi, pretože ich zemetrasenie a následné zosuvy pôdy pochovali. Ale ako o tom vedela, ako nato prišla? Možno sú to len dohady a naozaj iba jej zbožne želanie. Nie, cítil, že o tom Amiela vie viac. Jej nákresy boli príliš detailné a dokonalé, aby to bola len fantázia, mladej archeologičky.
"Zdrhla ti?!" ozvalo sa z boku posmešne. Strhol sa. Dnešný deň bol plný prekvapení. Jamie, rovnako ufúľaný, ako vždy, sedel na lavičke v parku, pred múzeom a vyškieral sa.
"Ako vieš, špehoval si ma?!" prisadol si.
"Nie, ale náhodne som sa ocitol v múzeu. Tak som si nenechal ujsť poučný seminár, ako zo seba robiť somára."
"Od takej krásnej ženy, to neprekáža."
"Nepočul si, je to lesba!" odfúkol.
"Možno si to iba myslí, pretože nepozná nič iné." Pokrčil plecami.
"A čo si hľadal v múzeu. Objavila sa tam pätica chlapov. Hľadali ťa Jamie?"
"Mňa nie, aspoň myslím... alebo? Hmm... radšej vypadnem, nepáči sa mi to." Skonštatoval a vstal, hľadiac na vchod múzea. Muži vybehli von. Jeden z nich prstom ukázal na park.
"Niečo si zase vyviedol?" náhlil sa za Jamiem, ktorý pridal do kroku.
"O ničom neviem, možno hľadajú teba." Dvojica sa objavila pred nimi a Jamie prudko zahol doľava.
"Mal by si ísť Andreas." Upozornil ho, keď sa aj vľavo objavili muži.
"Čo sú zač?"
"To o chvíľu zistím, vypadni odtiaľto!" zašomral a zastavil. Jeden z mužov vykročil k nim. Jamie sa postavil bokom, akoby očakával útok. Spustil ruky a Andreas ho podozrieval, že už má v rukáve prichystané to svoje nožisko. Muž sa zastavil, zložil si rukavice a vystrel k nemu dlane. Jamie ho chvíľu pozoroval a potom prikývol. Nato chlapík zase vykročil.
"Si Traheón?"
"Závisí, kto sa pýta."
"Pýta sa Markesielská kňažná." Jamie pri-dvihol obrvu.
"Prečo Markesielan, hľadá Traheóna? Býva tomu naopak, pretože večne nadrobíte nejaké svinstvo."
"Pokorné žiada o ochranu a pokojný návrat domov. Máme ťa priviesť. Pôjdeš s nami!" prikázal.
"Tak pokorná, vravíš?" fagan sa uškrnul.
"Prisahal som, že ťa privediem. A ja ťa privediem. Pôjdeš s nami po dobrom, či zlom."
"To by mohlo bolieť." Skonštatoval. Muž pokľakol, ostatný nasledovali jeho príklad.
"Dávať ti dobrovoľne môj život, ale prosím, pomôž našej kňažnej."
"Okej, v pohode. Iba som vás skúšal, kam by ste zašli vo svojej pokore. Nezotnem vás, vstaňte. Ľudia si nás začínajú všímať."
"To je od teba veľkorysé."
"Ani nie, iba by tu zostala hromada bordelu, ktorú by som musel upratať. Navyše je to namáhavé. Keďže, každý máte dve hlavy a tie dorastajú... strata času. Navyše, by tu zrejme vypukla davová psychóza, či masová hystéria. Zaveď ma k nej a švih! Nemám nato celý deň."
"Tvoj otrok pôjde s nami?" pýtal sa, ale znelo to ako príkaz. Dvojica sa postavila vedľa Andreasa.
"Nie je môj otrok a nepôjde so mnou." Cynický si premeral vodcu. V očiach sa mu zableslo niečo chladné. Vodca podvedomé odstúpil.
"Je zasvätený, teda je tvoj otrok. Taký je zákon Traheónov. Otrok nasleduje svojho pána!" Andreas v strehu, zboku sledoval dvojicu. Spýtavo hľadel na Jamieho.
"Pozri, nerozumie nám. Nie je zasvätený, tak ho necháte ísť a ja prejavím dobrú vôľu." Vyjednával malý uličník.
"Čo sa deje, Jamie?!" ticho, avšak naliehavo sa spýtal predmet rozhovoru.
"Nič podstatné. Pôjdeš svojou cestou, ja mám nejakú prácičku."
"Pôjdem s tebou. Vyzerajú dosť hrozivo. Akým jazykom hovoria, sú..." Otázka ostala nevypovedaná.
"Maj sa, Andreas." Bez vysvetlenia kývol rukou na pozdrav a vykročil. Muži po sebe hľadeli a vyčkávali na reakciu svojho vodcu. Jamie sa k nim asi po desiatich metroch obrátil.
"Kde to viazne? Myslel som, že sa ponáhľate, idete, či?!" drzo vyštekol. Muž niečo štekol v neznámom jazyku a vydali sa za Jamiem. Andreas ostal stáť na chodníku. Vzkypel v ňom hnev.
"Ty malý, drzý zasran! Pripadám ti, ako pes?!" zasyčal zúrivo. Skupina prekvapene zastala. Jamie sa pomaly obrátil a podišiel kúsok naspäť.
"Hmmm... ani nie. Tvoja rasa sa vyvinula s primátov, psovité šelmy sú inej čeľade a sú charakteristické, úplne inými vývojovými znakmi, ako primáty." Pokojne skonštatoval.
"Prečo sa teda ku mne tak správaš?!"
"Pretože toto tu, nie je tvoja vec. Choď si po svojom. Hľadaj si tu lesbickú pipku, čo ťa dobehla... alebo nejakú ďalšiu trapošinu. Toto sa ťa netýka!"
"Klameš, hovorili ste o mne!" obvinil ho prudko. Jamie zase podišiel o kúsok vpred.
"Počuj. Práve ti zase zachraňujem zadok, ako obvykle, tak nevyrušuj! Pokladali ťa za môjho otroka a chceli ťa použiť, ako rukojemníka! Tak odtiaľto upaľuj, kým si to nerozmyslia. Nepáčilo by sa ti to. Tie kvetiny, boli proti týmto tu, len neškodné margarétky!" ticho vypľul a jeho oči sa zúžili do tenkej čiarky, ale aj napriek tomu, z nich prýštil modro-ľadový chlad.
"O..otroka?!" zaprskal pobúrením a vykročil, hodiac hnevlivo rukou.
Penil od hnevu, zatresol dvere na aute a vtedy mu prvý krát prišlo nevoľno. Zhrozený sa vyklonil z auta a zvracal. Všetko sa začalo rozmazávať a vzápätí stratil vedomie. Na chvíľu precitol, zazrel maják rýchlej zdravotníckej pomoci, pokúšal sa vstať, ale podlomili sa mu nohy a opäť upadol do nejakého polo-vedomia. Vnímal, ako ho naložili do sanitky, ale nebol schopný reagovať. Zase zvracal a lekárka sa ho snažila upokojiť, keď sa pokúšal vstať. Násilím ho udržali na lôžku, niečo mu podali cez infúziu a zase sa prepadol do bezodnej tmy. Strhol sa spotený a poobzeral okolo seba. Nemocničná izba. Zažmurkal, aby sa mu obraz vyjasnil. Zazrel postaršieho, prešediveného lekára, s rúškou na tvári a v chirurgických rukaviciach, niečo pridával do infúzie.
"Pán Autain, tak ste späť. Som doktor Quinen a som vaším ošetrujúcim lekárom. Ako sa cítite?"
"Malátne, slabo. Čo sa stalo?"
"Nemáme ešte kompletné vyšetrenia, ale vyzerá to na nejakú silnú, bakteriálnu infekciu. Navštívili ste v blízkej minulosti, nejaké tropické pásmo?"
"Nie, je to už zopár mesiacov. A navyše mám podané všetky zodpovedajúce vakcíny."
"Váš imunitný systém je značne oslabený. Podali sme vám zatiaľ širokospektrálne antibiotika. Kým prídu výsledky kultivácie z mikrobiológie. Sérologické aj imunologické rezultáty. Samozrejme podávame vám všetky podporné medikamenty na posilnenie vášho imunitného systému, na zastavenie strát tekutín, znížene horúčky i intra-venóznu výživu."
"Ako dlho som bol mimo?"
"Dva dni." Chvíľu sa rozprávali, lekár sa niečo spytoval, ale jeho zmohla únava. Tak len zatvoril oči a odplával do ríše snov. Prítmie v izbe a nejaká známa vôňa ho prinútila otvoriť oči. Tentoraz bol zdravotnícky pracovník drobný, takže postavou pôsobil skôr ako adolescent. Mal rúšku na tvári a chirurgickú čiapku stiahnutú hlboko do čela, ale čo ho napadlo, ako prvé... nemal rukavice. Stiahol mu rukáv na nemocničnej košeli, takže mu odhalil rameno a Andreas sa snažil zaostriť pohľad.
"Čo to je?" zmohol sa zašepkať, keď zacítil jemné za-štípanie injekcie.
"Toto ťa postaví na nohy." Andreas vytreštil oči a uprene hľadel do blankytnej modrej, ktorá vykúkala spod čiapky a rúšky.
"Jamie?! Ako si sa sem dostal a čo si mi to vpichol? Stalo sa ti niečo, hrozí nejaká svetová apokalypsa? Preboha celkom určite, ty si sa umyl!" pobavene vyhŕkol.
"Haha, veľmi smiešne! Zrejme na tom nie si až tak zle, keď dokážeš zapárať... apropo, niečo si kúpil od tých palmičiek. Podal som ti antitoxín. Hovoril som, že pre štandartných ľudí sú toxické."
"Si v poriadku?" zašepkal s obavou v hlase.
"Ja? Prečo by som nemal byť? To ty umieraš." Andreas vycítil, že sa pod rúškou uškrnul.
"Srandičky, čo? Však počkaj, ty zasran, len čo sa pozbieram. Tak ťa zmlátim, že si mesiac nesadneš!" prísne zatiahol, ale usmieval sa.
"To nebolo veľmi racionálne, ak vezmeš do úvahy, že mám v rukách tvoj anti-toxín." Zasmiali sa.
"Ako to dopadlo?" unavene sa spýtal a zatvoril oči.
"Ou! Myslíš to stretnutie... dobre, v pohode."
"Zase si z nich narobil triesky do môjho kozuba? Apropo, ako si vedel, že mám kozub?" so zatvorenými očami sa usmieval.
"Nie, neboli by vhodný ako palivo, sú príliš hydratovaný, zle horia. Tak sme to doriešili v priateľskom duchu. Dal som im požehnanie, na šťastný návrat domov."
"V cínových rakvách?!"
"Nebuď morbidný Andreas. Požiadali o ochranu, dostali ju."
"Pred kým?" zvedavo mdlo hlesol.
"Tam hore, je to podobné, ako tu. Majú svoje problémy, aj rasové, či náboženské neznášanlivosti. Niektoré rasy vedú vojny, či politické, či ekonomické... a tu na Zemi... je to, ako neutrálna zóna. Poslovia smrti ich držali na uzde. Nesmeli medzi sebou bojovať, museli dodržiavať neutralitu a ak sa niekto cítil ohrozený... požiadal o pomoc poslov a oni zjednali poriadok."
"To znamená, že teraz, keď ich niet... sme vydaný napospas osudu a zavládne anarchia... medzi inými rasami a ľudstvom?"
"Niečo vymyslím. Netráp sa s tým, oddychuj."
"Prečo žiadali teba?"
"Považujú ma za posla smrti. Vyrástol som medzi nimi, chodil všade s nimi. Brali ma ako seberovného, učili , vychovávali, aby som dokázal, niečo takéto."
"Naučíš aj iných ľudí, ako nato... teraz keď niet poslov?"
"Nie ste nato uspôsobený, ste príliš krehký. Nechce sa mi neustále upratovať mŕtvoly!" odvrkol chladne.
"Neustále hovoríš ako o nás. Nepočítaš sa už medzi ľudí?"
"Počítam, ale povedzme, že som evolučne na oveľa vyššom stupni vývoja." Skonštatoval jednoducho.
"Klameš, ty malý zasran... nevadí, veď ja prídem nato, čo si zač." Odfúkol spokojne. Jamie obozretne odstúpil od lôžka a premeral si ho.
"Necháš to na pokoji Autian! Lebo sa na teba druhý krát vykašlem a nechám ťa umrieť."
"Nenecháš, už by si to urobil, keby si chcel. Stačilo, aby si sem neprišiel. Vezmeš ma do partie?"
"Nie." Vyslovil zápor a v jeho hlase zaznela absolútna istota. Pacient nespokojne zafučal.
"Dorastie?" zašepkal po chvíli unavene.
"Čo, či dorastie." nechápavo sa spýtal chlapec.
"To srdce... preto si ho vzal, však? Dorastie a preto nechceš spoločníka. Si si istý, že dorastie."
"Spi Andreas, už to bude iba lepšie. Za dva dni si zase pojazdný." Zašepkal a zmizol tak rýchle, že to ani nezaregistroval.
"Máš veľmi hlúpy zlozvyk, ty malý zasran! Zdúchneš vždy v prostriedku debaty, alebo keď nechceš odpovedať. To ti zatrhnem. To nebudeš robiť, vyhoď si to z hlavy!" zahundral prázdnej izbe a spokojný zaspal.

Komentáre 7

aknit11 dňa 09.11.2015 - 15:54

Keďže som vás dlho zanedbávala a uviazla som na viacerých mŕtvych bodoch, tak som sa "hrajkala", s týmto. :-) Ešte neviem, čo to bude, ani ako to bude ďalej, kým ma niečo nenapadne. :-) Dúfam, že príbeh osloví. :-)

LanaSavara dňa 10.11.2015 - 09:40

Ankiiiit (y) (y) (y)
uz vidim na com budem nalepena cez pauzu (giggle)
Velmi sa tesim, ze si spat

tomicka dňa 10.11.2015 - 12:48

Tak toto bolo waw! Som fascinovana. Zena, kde ti nato chodis? Ako obvykle cierny humor, vtipne dialogy do toho primiesane dobrodruzstvo a akcie, zapletka a romantika v jednom. (clap)(clap)(clap) Uz teraz rozmyslam o tom, ze maly Jamie hlada "ju" a ta Amiela zase hlada v Peru. Bude asi nieco podobne, ako Jamie, ci? Hladaju sa a nevedia o sebe. A Andreas je niekde medzi nimi. Chce ochranovat Jamieho a zaroven sa "zakukal" do Amiely. Som zvedava, ci ten Romulus naozaj dorastie. Pri tej premene mi az vlasy dupkom stali. Som si to tak nazivo predstavovala, aj tie palmy a triesky do kozuba (giggle) Uz sa tesim na dalsie casti. normalne neviem, na ktory diel cakam radsej. Len dufam, ze nas nenechas dlho cakat :-)

LanaSavara dňa 12.11.2015 - 13:36

tak to bola jazda ! Ankit nemam slov. Uzasne (clap) (clap) (clap)

Lenka R dňa 13.11.2015 - 16:26

úžasné (clap) (clap) (clap) (clap) (clap) (clap):-):-):-):-):-):-):-)
ani som nedýchala ... skvelé čítanie

aknit11 dňa 17.11.2015 - 11:41

Ďakujem dievčence, som rda, že sa páčilo (heart)

Lenka023 dňa 23.11.2015 - 07:44

Ahojte, waw nový príbeh. Ako ináč, opäť úžasný. I keď názov ma najskôr trošku zaskočil, lebo horory nemám rada, ale dej je super. Jamie a Amiela sú nejakí rovnakí ako písala Tomicka, ake mňa skôr napadá, že to je tá istá osoba. No veď uvidíme ďalej. :-)