Skočiť na hlavný obsah

Tajomstvo z vlaku

dňa 10.11.2019 18:32
Príbeh z mojej druhej knihy "Ela a jej kľúče k zázrakom"

Ela miluje výlety vlakom. Zvláštna vôňa oleja pokvapkaného na drevených podvaloch jej pripomína náročnú a zodpovednú prácu rušňovodičov aj výpravcov. Rada sedí na staničnej lavičke a pozerá do diaľky. Tam niekde vzadu ju čaká život plný veľkých zážitkov.

Zarosené okná, bordová studená koženka, kde-tu popraskaná, zelené ošúchané linoleum na podlahe už tiež čosi zažilo. Vedelo by rozprávať o mnohých podrážkach, ktoré po ňom kráčali, keď prvým ranným spojom viezlo ľudí do práce alebo z piatkovej diskotéky domov. Mierne hojdanie po klzkých hranách koľajníc a pravidelné šepkanie plechového vagóna má stále svoje čaro. Lístok odniekiaľ niekam, hlavne, že cesta trvá čo najdlhšie. Lebo najlákavejšie je niekoľkosekundové čakanie s vypúlenými očami, kým vlak prejde cez tunel do nového svetla.

Ela pchá svoj malý prst do diery v deravej koženke. Cíti vydlabanú jamku vo vysedenom molitane, rozmýšľa, koľko takých jamiek už rozvŕtalo chladné sedadlá s vysokou opierkou. Poznáš to, keď trčia z rozpáraného miesta nitky, ktoré sa už niekto pokúšal vytrhnúť a ony sa nedali. Držia sa tam zubami-nechtami , lebo jednoducho patria k diere v sedadle. Aj Ela ich ťahá za špinavé konce, ale márne. Pozerá sa do svojich myšlienok a jasnozrivo vidí každé slovíčko, ktoré chce znova so svojím starkým prebrať v ich debate. On je veľmi múdry človek a Ela si uvedomuje, že veľké uši zdedila asi po ňom.

Na výlet  v plechovom vagóne sa vždy teší, a tak je to aj dnes. Lebo vagónové rozhovory majú svoje čaro. Lebo desiata rozbalená na vyklápacom rozheganom stolíku aj tak chutí najlepšie. A vôbec nevadí, keď na maslový chlieb so salámou vyfrkne aj trocha čaju z pohára z červenej termosky. Starká vždy vie, ako chlebík zabaliť tak, aby chutil. „A s termoskou nebúchajte, aby sa nerozbila,“ dodá starká, keď Ele pred odchodom zapína malý naplnený ruksak.

Sedadlá s vyklápacou opierkou na ruky sú úplne naj. Ela sklopí dolu tú svoju, vyzuje si topánky a šup s nohami na sedadlo. Doma tak málo sedáva, lebo starká nemá rada, keď sa pokrčí biele leskymo – chlpatá látka. Ela ju po rokoch zachránila a dnes si na kreslá od starkej s láskou a v spomienkach sadá tak, aby biele leskymo s vôňou starkých čo najmenej pokrčila.

Ošúchané vlakové sedadlo je ešte Elin priestor a za opierkou je už iný svet. Ten Elin práve uháňa krajinou. Zarosené okno utrie servítkou po zjedenom chlebíku a mokrú ju hodí do mini smetného koša pod vyklápacím stolíkom. Aj jeho poklop už ledva vŕzga, ale ešte vyzerá celkom vďačne, že si aj jeho vôbec niekto všimol.

ela a jej kľúče k zázrakom

„Starký, a kam vlastne ideme? A je to ďaleko? Ako dlho ešte pôjdeme? A prečo tam nebudeme spať? A koľko je to dvadsať kilometrov? A čo je to kilometer?...“

Na každú otázku Ela dostane trpezlivú odpoveď.

Otázky zvedavého dieťaťa niekedy vyvolávajú úsmev na perách dospelých. Tak je to aj teraz, aj keď na niektoré otázky sa deťom možno ťažšie odpovedá priamo a dostatočne primerane ich veku.

„Starký?“ ozve sa po chvíli do šepotu koľajníc. „Prečo nemôžem nikomu hovoriť o tom, ako potajomky a potichu počúvaš večer rádio?“ Starý otec pomaly otočí hlavu a vo veľkých belasých očiach vidno smútok aj zamyslenie. Pozrie ešte na zaťahovacie dvere šesťmiestneho kupé, či sú zatvorené. „Ela, poviem ti tajomstvo, chceš?“ Ela rýchlo prikývne. Vie, že tajomstvá sú na to, aby zostali tajné - a nikomu ďalšiemu sa o nich nerozpráva.

Múdry muž, ktorý už toho naozaj veľa prežil, s tichým, no zreteľným hlasom začne rozprávať krátky príbeh, ktorý od obsadenia Slovenska ruskými vojakmi v skutočnosti trval celých dvadsaťjeden rokov.

„Moja milá Ela, verím, že jedného dňa príde čas, keď budeme môcť počúvať aj rozprávať, čo budeme chcieť. Keď sa tak stane, vtedy budeme hovoriť, že sme slobodní. V rádiu, ktoré potichu v kuchyni počúvam, sú správy zo sveta a všetky informácie odtiaľ sú pre nás Slovákov prísne zakázané. Sme ako väzni. Pretože okolo celej našej krajiny sú postavené vysoké betónové stĺpy a tie sú pospájané drôtmi s ostňami. Sú to také drôty, cez ktoré nie je možné prejsť, pretože by sa na nich každý živý tvor veľmi vážne poranil. Spomínaš si, ako sme minule videli zvieratká zatvorené vo vysokej ohrade?“ Ela prikývne.

„Podobne sme zatvorení aj my. Všade dookola našu krajinu strážia cudzí vojaci. Keď sem prichádzali v jednu noc na veľkých autách aj v tankoch vo veľkých zástupoch, všetci sme plakali. Báli sme sa a vedeli sme, že prišla totalita. To znamená, že sme nemohli robiť to, čo sme chceli. Museli sme poslušne plniť príkazy a zákazy niekoho cudzieho, kto si myslel, že môže všetko. Totalita znamená strach a väzenie vo vlastnej krajine. Preto počúvam rádio potichu a okrem starkej, tvojej mamy a teba som o tom nikomu nerozprával. Chránil som seba, teba a celú našu rodinu.

Ešte skôr, než vojaci postavili plot, niektorým ľuďom sa podarilo ujsť a zanechali tu svoje rodiny aj bývanie. Museli si zvykať na úplne nový život v inej krajine, kde nikdy predtým neboli a nikoho nepoznali. Nikto vtedy nevedel, koľko obetovania ich bude stáť cesta za slobodou. Niektorí ľudia už nikdy neuvideli svojich blízkych či známych a niektorí ich znova stretli až po dlhých dvadsaťjeden rokoch. To je skoro štvrťstoročie. Bolo to veľmi náročné rozhodnutie. Ja a tvoja starká sme sa rozhodli zostať tu. To už sme mali dve dcéry. Tvoju mamu a jej sestru - tvoju Ňaňu. Máme radi svoju krajinu a stále veríme, že sa čoskoro opäť budeme tešiť zo slobody. Tá však so sebou prináša aj veľkú zodpovednosť. Keď si slobodná, nemôžeš sa na nikoho vyhovárať a nesieš následky za svoje rozhodnutia.“

Keď starký dokončil vetu,  do kupé vošiel sprievodca. Vypýtal si cestovné lístky, a kým do nich robil klieštikmi dierky, mlčky pozeral na Elu. S hlbokým výdychom je podal lístky do dlane. Jemne sa usmievajúc, rozlúčil sa so zvláštnym pozdravom: „Verím, že sa dočkáme.“

„Starký, a kde by som sa narodila, keby ste vtedy so starkou aj vy stihli odísť pred vojakmi?“

 „Ela, tvoja zvedavosť ma núti premýšľať. Niekedy čakám, čím ma ešte prekvapíš. Som za to veľmi rád, lebo ma udržiavaš v strehu. Keby sme vtedy odišli, možno by si sa nenarodila. Teraz si však tu a máš svoje poslanie, pre ktoré si sa narodila. Si veľmi šikovná a múdra. Keď sa veľa pýtaš, aj sa veľa dozvieš. Pamätaj si, Ela, čo ti teraz poviem. Vždy si nájdi čas na odpoveď, keď dostaneš otázku. Sama sa vo vlastných odpovediach veľa dozvieš a niekedy budeš aj prekvapená, čo všetko už vlastne vieš. Možno sa potom pristihneš, ako sa usmievaš, lebo si sama so sebou spokojná. Veľa sa pýtaj, pretože otázky ti dávajú široký priestor pre vlastný rozvoj. Už môj starý otec mi hovorieval, že múdri ľudia sú najzvedavejší a veľmi ľahko sa učia, pretože chcú vedieť viac a viac. Takí ľudia sú tiež veľmi kreatívni a niekomu sa môže zdať, že všetko, pre čo sa rozhodnú, už dávno vedia. Práve zvedavosť v tebe prebúdza nadšenie a ľahkosť.“

Starký často rozprával.  Vtedy Ela ešte nevedela, že jeho slová povie sama o pár rokov svojej zvedavej dcére. Vždy, keď si vnúčatá posadil na kolená - a zmestili sa mu na ne hneď aj traja, cítili sa ako v rozprávke. Starký miloval rozprávky a na zábavných sa dokázal hlasno smiať od začiatku do konca. Ako veselý škriatok s veľkým pupkom, bielymi vlasmi, špicatým nosom, belasými očami a batohom múdrosti. Ukazoval Ele farby života, keď spolu dýchali na okná uháňajúceho vlaku a do zaroseného fliačika prstom čmárali srdiečka. Načmárali ich toľko, že aj dnes Ela svojho starkého vidí vo všetkých  oknách vlakov.

Keď sa už zarosený fliačik vyparil a v sedačkovom molitane pribudlo niekoľko nových vyšpáraných dierok, starý posprejovaný vagón zabrzdil v cieľovej stanici. Ela miluje výlety vlakom a vie, že o pár minút pôjde ďalší spoj, lebo tu má svoje poslanie.

MOJE KNIHY si môžete OBJEDNAŤ TU klik na odkaz