Skočiť na hlavný obsah

Tamila 12

Pridal aknit11
dňa 07.10.2016 14:56

 

Napokon zaspala. Aj keď mala výdrž, predsa len sem-tam musela spať. Bol najvyšší čas. najmenej dva týždne, nevypla. Ak sa vyčerpá do krajnosti, ťažko ovládne svoje inštinkty a začne konať intuitívne... ako zviera.  Zviera v sebe, vždy musela krotiť. Jej prenikavý sluch ju prebudil a upozornil na zmeny. Začula loď. Podľa zvuku motorov vojenské plavidlo. Tento typ, používali poriadkové komanda. Povystierala sa, ponaťahovala a už len vyčkávala, kedy jej väznitelia zistia, že budú mať návštevu. "Tak toto bude zaujímavé, vsadím na gardistov, žoldáci dostanú na frak. Nebudem sa do toho miešať. Kľudne si počkám na osloboditeľov. Škoda, že nemajú potuchy, kam prišli. Všetci sú už vlastne mŕtvy. No, tentoraz aspoň nebudem musieť pochovávať mŕtvoly." Zaškľabila sa. Spokojne sedela na prični a počúvala odohrávajúci sa boj za stenami jej cely. Nad ránom zaštrkotal v zámke kľúč. Vojaci. Mala pravdu, vyhrali. Lepšia organizácia, disciplína aj vybavenie. Vtrhli dnu so zbraňami. Traja muži, kontrolovali celu. "Čisté!" zvolal jeden. Dnu vošli ďalší dvaja. Jeden so skenerom. 
"Už ste v bezpečí. Som poručík Stahanson. Poviete mi meno, vek a rasovú príslušnosť?" tvrdo preriekol a podišiel k nej, veliteľ jednotky. Druhý ju skenoval.
"Bez zranení, zdravá a nehľadaná." Nahlásil výsledok.
"Slečna vaše meno, príslušnosť a vek." Snažil sa jej zadívať do tváre. Videl ju na skene. Mladé dievča, nemohla mať viac, ako dvadsať, možno ešte menej, bola drobná, ale mala na sebe čierny, kožený kabát s hlbokou kapucňou, ktorá jej tienila tvár a skresľovala postavu.
"Patrím k humanitným rasám, presne začlenenie nemožné, vek neurčený, Mulierin Niger (žena v čiernom, lat.)" Stislo mu srdce. Deti, potomkovia rozdielnych rás, miešanci, často ostávali bez domova a príslušnosti. Siroty-miešanci, opustené existencie, vydané napospas pirátom, otrokárom a všemožným pokútnym živlom.
"Dobre Mulierin Niger, zložíme vám okovy. Ste slobodná. Prevezieme vás na základňu, ošetríme, nakrmíme a môžete kontaktovať rodinu."
"Ostanem tu."
"Kde? Nič tu nie je, okrem tohto pirátskeho brlohu. Nemôžete tu prežiť."
"Nerobte si starosti." Zodvihla sa a ponaťahovala.
"Nemali ste sem chodiť. Musíte okamžite odletieť. Už vyšli slnká?"
"Skontrolujeme to tu. Kedysi to bola základňa na doplnenie zásob. Neskôr to tu obsadili piráti, je to až na kraji ničoho."
"Už vyšli slnká?" netrpezlivo zopakovala.
"Práve vychádzajú."
"Je pre vás neskoro. Musíte sa presunúť do centrálnej časti, k riadiacemu centru. Uzavrieť poklopy, ventilačné šachty, aj kanalizáciu. Ak nechcete mať zničené lode, uzavrite hermetický hangáre. Možno sa do večera udržíte, aj keď si skôr myslím, že je nie."
"Čo to hovoríte?" pri-hlúplo hlesol.
"Urobte to!" zvláštnou intonáciou v hlase zavelila. Bez odvrávania do komunikačného zariadenia vydal príkazy. Nevedel, prečo ju poslúchol, niečo ho prinútilo.
"Planéta je napadnutá termitoraptami, sú blízko, čakali iba svetlo a teplo. Vzduch vám vydrží, ak budete v centre, bez problémov do súmraku. Kým sa budú snažiť dostať cez titán... udržíte sa. Po súmraku, ak ešte budete nažive, vám doporučujem nasadnúť do plavidiel a vypadnúť. A švihajte, o chvíľu tu nebude dostatok vzduchu." Pobrala sa z cely.
"To nie je možné! Tento živočíšny druh bol vyhubený pred piatimi rokmi!" zdesený sa za ňou rozbehol. Na chodbe vojaci balili zbrane pirátov.
"Počkať!" zavelila, podišla ku kontajneru. "Toto je moje, aj toto a toto, vezmem si to späť",  vybrala puzdra zo šabľami, nožmi a opasok s fotónovou zbraňou. Pripla šable popruhmi na chrbát, dýky okolo stehien a opasok si pokojne navliekla do kabáta. Skontrolovala zbraň a vrátila ju na miesto. Celá spoločnosť sa urýchlene presúvala. Slovo "Termitorapti", naháňalo hrôzu, aj keď už oficiálne neexistovalo.
"Nemáme žiadne informácie o tom, že je Hasnitax kontaminovaný termitoraptami, sú vyhubený." 
"Smola, verte mi, je to tak."
"Ako to môžete vedieť, priviezli vás sem piráti, nemám pravdu?" 
"Nie, nechala som sa zajať, až tu. Prileteli včera, po zotmení." Pokojne vyriekla a pobrala sa spleťou chodieb.
"Čo ste tu teda robili?!" prísne sykol a rukou popohnal vojakov.
"Priviezla sem termitoraptov." Vypleštil oči.
"Priznávate, že ste úmyselne kontaminovali túto planétu a kde ste vzali zárodok?!" zahrmel.
"Bol v lodi, na ktorej som cestovala. Rozmnožili sa, požrali posádku a poškodili loď. Žerú kadečo, ale mäsko majú najradšej. Núdzovo sa pristávalo a keďže táto planéta je neobývaná, bolo to naj-schodnejšie riešenie. Rozmnožujú sa neuveriteľnou rýchlosťou a geometrickou radou. Keď nebudú mať čo žrať, požerú sa medzi sebou. Trčím tu a doťahujem sa s nimi už dva roky. Ak vtom vidíte úmysel, tak prosím." Chladne sa usmiala.
"Nemohli ste prežiť!" nevychádzal u údivu. 
"Som odolná a veľmi pomohli zásoby posádok lodí, ktoré mi neverili, keď som ich varovala." Uškrnula sa.
"Pohnite, cítia čerstvé jedlo, majú vynikajúci čuch. Budú sa prehrýzať." Prudko zastala a započúvala. Obrátila sa k tunelu a zhlboka potiahla nosom. 
"Nie je uzavretá nákladná rampa, došľaka! Dostali sa dnu. Pohyb, sú rýchle, paskudy. Vyčistím tunel. Spustím chladenie v centrálnom rozvádzači v tejto sekcií a vypnem svetlo, spomalí ich to. Postupujte ďalej a uzavrite sa v centre. Dostanete tým šancu na prežitie. Večer odíďte a vyhláste karanténu planéty. Možno sa vám podarí odtiaľto dostať." Rozbehla sa do chodby, k rozvádzaču. Vypla prúd a aktivovala chladenie. V chodbe citeľne poklesla teplota. Potme vykročila a v hlave si premietala mapu rozvetveného suterénu. Cítila ich, vnímala, blížili sa. Vzhľadom ku chladu a tme postupovali pomaly. Chlad a tma v telách tohto obrovského hmyzu, spúšťala proces hybernácie. Zastala, pretože sa blížil aj niekto ďalší. Vzdychla. Vojaci. Hlupáci, neposlúchli. Mala im to prikázať. Počkala na nich.
"Chcete skapať, či čo?! Mali ste si vybrať nejaký lepší spôsob. Tento bude bolestivý!" osopila sa na veliteľa.
"Musíme vám pomôcť."
"Nepamätám si, žeby som žiadala o pomoc. Navyše sa podchladíte a nevidíte v tme!"
"Mám so sebou Ravinionov. Je to rasa, ktorá..."
"Viem, čo je to za rasu. Vidia v tme a znášajú mínusové teploty. Čo s vami?"
"Mám termo oblek a nočné videnie."
"Choďte preč, kým máte čas."
"Musíme eliminovať, čo najviac."
"Sú ich bilióny, tak to si zamákate!" odfúkla a prešla po nich pátravo očami.
"Ostanete tu, čokoľvek prenikne do tejto chodby, pošlete do pekla! Ja idem ďalej. Je to obrovský mäsožravý mravec, zbastardený škorpiónom. Dosahuje výšku aj dva metre. Dokážu lietať, ale nie všetci. Do chodieb vlezú iba tie, čo nelietajú. Lezú po strope, po šikminách, aj po bočných stenách, tak oči otvorené. Ravinioni, vy ich uvidíte, ako oranžové pohybujúce sa škvrny. Dávajte pozor na chvost so žihadlom. Ak ho schytáte, paralyzuje vás jed a to je... ehmm... v každom prípade, je po vás. Strieľať na oči, pancier je odolný. Nejaké otázky?"
"Nemôžete tam ísť sama!" pokúsil sa odporovať veliteľ.
"To nebola otázka. Doťahujem sa s nimi už dva roky, viem ako nato." Zmizla v tme. Chcel vydať povel na presun hlbšie do tunela, ale niečo mu nedovolilo. Akoby sa v hlave niečo zablokovalo. Jediné, čo vedel... musí ubrániť tento úsek. Asi po pol hodine, ju znova uzreli. Pomaly ustupovala a zastavila, ale stála pri-ďaleko, aby jej pomohli. Bola obklopená termitoraptami, v rukách držala šable, ale nehýbala sa. Hmyz okolo nej, akoby sa zbláznil. Vrhali sa na seba a zabíjali medzi sebou. Nepríjemné kvílive syčanie mu vyvolalo mrazenie v zátylku. Nepohnute stála v tom masakre, až kým sa k nej jeden nepriblížil so smrteľným žihadlom od zadu. Prisahal by, že ju zasiahol, ale termitorapt zakvílil a zrútil sa, avšak dievča naďalej zotrvávalo na bojisku predátorov. Neprešlo ani päť minút a tunel stíchol. Ešte okamih bez pohybu postávala, potom sa pokojne otočila smerom k nim, vrátila šable do puzdier na chrbáte a vykročila. Prekračovala neochvejne mohutné ostatky, akoby kráčala po lúke plnej kvetov. Nič podobné nikdy nevidel a neveril, že ešte niekedy uvidí.
"Máš záznam Persiras?" zamyslene sa spýtal.
"Samozrejme veliteľ. Čo to bolo? Neverím vlastným očiam. Čo je zač?" šepol oslovený.
"Žiadam o slovo, veliteľ." Vyslovil sa jeden z Ravinionov. Prikývol.
"Jej meno v preklade znamená:"žena v čiernom", je to z latinčiny. Kedysi som tento jazyk študoval a venoval som sa aj histórií Zeme. V Dvadsiatom prvom storočí sú zaznamenané, ženy v čiernom. Bojová jednotka žien presne nedefinovanej rasy, ktorá pomohla zvrátiť vojnu proti mutantom a zabránila zániku ľudstva. Nikto nevie, kde sa vzali, ale boli to bytosti s mimoriadnymi schopnosťami. Nie sú to ľudia, ale sú humanitného pôvodu. Dokážu ovládať akýkoľvek živočíšny druh myšlienkami. Boli dlhoveký. Dožívali sa v priemere okolo tritisíc rokov. Už vymreli, aj keď niektoré zdroje tvrdia, že sa zopár jedincov zachovalo."
"Sú to len legendy, ak máte na mysli zaklínačov. Kedysi zrejme naozaj existovali, aj keď to nie je dokázané. Nezachovala sa žiadna vzorka, či dôkaz, iba písomné zmienky o ich existencií. Ich koža bola... nedokázali ju preraziť žiadne zbrane, čo je len tak mimochodom nemožné, boli to báchorky, ľudia si často skrášľovali a pridávali k pôvodnej verzií. Ale... táto malá toho bude jednoznačne veľa vysvetľovať. Niečo tu nesedí." Zamyslene prehodil veliteľ, keď sa k nim dievčina priblížila.
"Poďme, niečo sa deje v centrálnej časti. Niekto otvoril hangár. Ak vám poškodia lode, nedostanete sa odtiaľto." Nestihol sa ani spýtať, ako to vie. Bežala tunelom a tak sa rozbehli za ňou. Vtrhli do hangáru a na sekundu strnuli. Dievčina odrážala obrovský hmyz od lode. Na  podlahe ležali mŕtvy piráti. Niektorý sa snažili bojovať. Okamžite spustili paľbu. Pribehla k nim.
"Ako som povedala. Strieľať na oči. Telo je tvrdé, neprerazíte ho! Bacha na žihadlá." Skríkla a vrhla sa vpred s oboma šabľami. Chcel jej vtom zabrániť, ale kútikom oka zaregistroval pohyb a tak sa vrhol na stranu. O vlások unikol žihadlu, stočil sa, aby strieľal a zostal nepohnute stáť s otvorenými ústami. Ani jeden termitorapt nestál viac na zemi. Viseli vo vzduchu a naprázdno, v panike, hrabali nohami vo vzduchu. Akoby ich nejaká neviditeľná sila zodvihla a dusila. Vrhol pohľad na dievča. Držala ruky vo vzduchu, päste silne zaťaté, akoby tiež niečo držala.
"Dozadu, požerú sa medzi sebou!" zavelila. Nedokázal odporovať, iba slepo poslúchol. Zatvorila oči a pomaly spustila ruky. V tej chvíli degenerované mravce popadali na zem a  okamžite sa do seba pustili. Keď stíchlo kvílenie a čas sa zastavil, otvorila oči. Pomaly pohľadom zmerala miestnosť. Podišla k prvému ranenému pirátovi. Chrčal, žihadlo ho prebodlo v dolnej časti brucha. Priložila mu dva prsty na spánky, akoby kontrolovala pulz. Zbledla a zhlboka vzdychla. Muž znehybnel.
"Je niekto z vás ranený?"  potichučky hlesla.
"Nikto z mojej čaty, čo ostatný zajatci?"
"Sú mŕtvy." Chladne skonštatovala a podišla k ďalšiemu. Keď eventuálne ľahko zranený pirát znehybnel, spozornel a pribehol k nej.
"Čo to robíš, dievča?!" skríkol.
"Nič, čoby nebolo nutné. Vráťte sa do centra a nastoľte poriadok. Ak bol niekto ranený, hocijaká prkotina, škrabanec od termitorapta, oddeliť!" Chcel sa na ňu osopiť, vzoprieť, ale nedokázal pochopiť, prečo to nie je možné. Keď odišli, Tamila bolestne zastonala a dokončila svoje poslanie. Nenávidela sa zato, ale musela urobiť to, čo bolo nutné. Musela poslať ranených na druhú stranu. Nemohla dovoliť, aby odleteli, preniesli by v sebe vajíčka termitorapta. Žihadlom v chvoste kládol zárodky, ktoré sa vyvíjali iba pár hodín. Jedno vajíčko sa bunečne delilo na niekoľko stoviek lariev. Tie zožrali svojho majiteľa postupne zvnútra a tak sa dostali na svetlo sveta a započali skazu. Dozrievali rýchlo, boli pažravé, nenásytné a schopné sa mimoriadne rýchlo množiť. Bol to len hmyz, ale zdalo sa jej, že postupujú mimoriadne koordinovane. Nie vždy zničili všetky lode, ktoré tu pristali a nie vždy všetkých zabili. Bol v tom zámer. Akoby sa snažili preniesť niekam inam, svoje potomstvo, druh. Možno to bol len pud sebazáchovy. Nepotrvá dlho a začnú sa požierať medzi sebou, pretože už nebude, čo požierať. Možno boli natoľko inteligentný a možno to bol naozaj iba inštinkt. Preto tu zotrvávala. Nemohla dovoliť odletieť nikomu, kto bol, čo len poškriabaný. Zatiaľ neodletela ani jedna loď. Za celé dva roky. Nikto. Možno títo mali, akú-takú šancu, ale do súmraku bolo ešte príliš ďaleko. Museli by prežiť ešte desať hodín a to je takmer nemožné. Vrátila sa do centrálnej haly.
"Oddelili ste ranených?"
"Čo je s tými ranenými v hangáre?!" vyštekol prísne.
"Sú mŕtvy."
"To nie je pravda! Niektorý neboli ťažko ranený!" útočil.
"Boli kontaminovaný. Žihadlom prenášajú vajíčka. Jediné sa rozmnoží za pár hodín na niekoľko stoviek. Potom zožerú majiteľa zvnútra a rozbehnú sa po okolí. Kdekoľvek pristanete s raneným od terminorapta... za dva roky sa tá planéta, bude podobať tejto. Spomínate si na Madritanu? Zničili ju termitorapti." Civel na ňu s nepochopením.
"Päť rokov sme žili v nádeji, že na Madritane bol tento druh vyhubený. Nikto doposiaľ nezistil, ako sa prenášajú."
"Ja som to zistila. Už dlho ich pozorujem. Buď vás skonzumujú, alebo kontaminujú. Neviem, čomu dáte prednosť. Ale ak vás kontaminujú, rýchla smrť je milosrdná, verte mi... videla som človeka umierať, keď tie potvory z neho začali vyliezať. Nebolo to pekné. Preto som zamierila loďou sem. Táto planéta je neobývaná. Nedovolím odletieť nikomu, o kom si čo len pomyslím, žeby mohol byť kontaminovaný! Koniec-koncov máte pred sebou ešte desať hodín do súmraku. Ak sa dovtedy udržíte, pôjdete, ale kto nebude čistý, ostane tu!"
"Podám hlásenie a počkám na rozhodnutie!"
"Len do toho, vaše veliteľstvo vám nedovolí, ani pomyslieť na odlet. Musia mať istotu, že ste čistý. V stávke je priveľa životov, tie vaše sú momentálne nepodstatné. A pre istotu by ste mali ísť na pár týždňov do karantény, ak tu prežijete. A nebudem vás klamať. Nikto odtiaľto zatiaľ živý neodišiel. Za celé dva roky, ani jediná živá duša. Tak byť vami, usporiadam si všetko, čo si myslíte, že je potrebné usporiadať. Testament a všetky tie prkotiny, čo bežné ľudia robia. Aspoň, kým máte funkčné spojenie. Ak sa dostanú k lodiam a to myslím, že bude o nejakých päť-šesť hodín, spojenie sa preruší, lode poškodia a ste v háji." Pokrčila plecami.
"Čo si zač dievča?" zafučal pohoršene.
"To už nie je podstatné, no nie? Neexistuje nikto, kto by za mnou plakal, takže ak existuje niekto, kto by plakal za vami, je načase sa rozlúčiť. Urobím vám láskavosť a budem sprevádzať dvoch Ravinionov do hangáru, aby priniesli vysielačky a senzor na prenos. Znížim teplotu v objekte, do mínusových hodnôt, to ich poriadne spomalí, ale poklesne teplota aj tu. Snažte sa zatiaľ utesniť všetko, čo sa podarí, aby sme udržali znesiteľnú teplotu na prežitie ľudí. Nejaké termo obleky tu ostali od posádok pred vami, ale nie je dostatok pre všetkých, ak máte pre svojich ľudí, nech si ich oblečú. Ravinioni nepotrebujú ochranu pred chladom, nech dajú obleky zajatcom. Kyslík vydrží. V tej bočnej miestnosti, je zásobník na výrobu, ak by hodnoty poklesli pod hladinu normálu. Ravinioni potrebujú kyslíkový extraktor. V chodbách už nie je dostatok vzduchu."
"Ako si to urobila... tam v chodbe, aj v hangáre."
"Prečo vás zaujímajú kraviny, keď máte iné starosti?!" prísne ho zahriakla.
"Musím podať hlásenie!" odvrkol. Strnula a započúvala sa. Pomaly zodvihla hlavu, jemne ju pootočila a zatvorila oči. Potom sa prudko vystrela. 
"Musíme chladiť, sú hore na ochrannej kupole, chlad ich odradí! Rýchle, termo obleky, idem k rozvádzaču!" bez slova sa stratila v temnej chodbe. Dvere za ňou okamžite zatvorili. Vrátila sa o desať minút a doniesla termo obleky. Dvanásť, ale aj tak chýbalo. 
"Tamten, ten tretí, štyria od zadu, váš vojak menom Starex...", vymenovávala mená.
"Obleky nedostanú, akurát vyjde pre ostatných." Dokončila a delila obleky.
"Nemôžeš rozhodovať o ich osude!" vzbúril sa veliteľ.
"Ale môžem sú to vrahovia, sadisti a násilníci." 
"Nemáš žiadne dôkazy, budeme losovať!" odvrkol.
"Sú to moje obleky, dám ich, komu ja chcem! Pokojne darujte svoj oblek, ak chcete!" posmešne zatiahla." Zajatci začali protestovať a žiadali losovanie. Vojak menom Starex niečo pošepol svojmu veliteľovi.
"To nech ti ani nenapadne, chrapúň!" zasyčala smerom k vojakovi. Veliteľ rozmýšľal a zamyslene ju pozoroval.
"Čas letí, ak chcete vysielať, je pravý okamih ísť. Ale môžete poslúchnuť aj toho vraha, zo svojej jednotky a zatknúť má."
"Čo si to dovoľuješ?! Ako sa opovažuješ nazývať môjho podriadeného, vrahom?!"
"Lebo, nim je?" pokrčila plecami. Obvinený vytiahol zbraň a namieril na ňu.
"Zopakuj to ešte raz, je mi všetko jedno! Momentálne je tu stanné právo!" zahučal.
"Rada by som upozornila na jednu drobnosť. Čokoľvek urobíte mne, urobíte sami-sebe, to len okrajovo." Chladne sa pohla k dverám. 
"Ani krok ďalej!" zreval. Nevšímala si ho a pokračovala. Keď ju zacielil a chcel vystreliť, niečo ho zodvihlo a uväznilo na bočnej stene. Vykríkol a vyľakane sa trepal. Pomaly sa obrátila. Zbraň pustil z rúk a pomaly sa zosunul na zem.
"Povedz im pravdu o Tarvise a vzbúrencoch!" prikázala. Zbledol, oblial ho studený pot a hrýzol si do pery, až sa mu na nej objavila krvavá rana.
"Zabil som päťdesiat-tri ľudí na Tarvise!" vykríkol priškrtené.
"Tarvis bol zmietaný v bojoch. Mnohý z nás v boji určite zabili, veľa vzbúrencov, ale to z nás nerobí vrahov. Sme vojaci." Oponoval dôstojník.
"Len sa neokúňaj, povedz im, prečo vieš presné číslo." 
"Museli sme im ukázať nekompromisnosť... museli sme, inak by to nikdy neskončilo!" skríkol.
"Tým, že si prikázal nahnať dvanásť starcov, sedemnásť žien a dvadsať štyri deti do karantény a zapáliť? Príznačné si to neoznačil. Nebola to neľútostnosť, ale sadizmus a vybíjanie si besov na nevinných."
"Boli to povstalci!" reval.
"Neboli a vieme to obaja. Sprostá, nechutná genocída... dedinčania... snažili sa prežiť a niečo si vypestovať v tej úbohej, znivočenej krajine." Veliteľ nezaváhal.
"Spútať Starexa a pridať k zajatcom, pôjde pred vojenský súd!" zahučal pohoršene.
"Veď zamrzneme!" kričal na protest jeden z pirátov.
"To je dosť možné, byť vami, tak sa hýbem. Udržíte si telesnú teplotu, aspoň na čas." Nestihla vetu dokončiť, keď sa Starex vytrhol, vytiahol svojmu bývalému spolu-bojovníkovi zbraň a vystrelil na dievča. Ozvena zadunela v uzavretom priestore a dievčina pár sekúnd iba nepohnute stála. Vojaci sa vrhli na útočníka a veliteľ priskočil k Tamile.
"Si v poriadku?!"
"Ja som vás upozornila." Kývla hlavou na Starexa, ktorého vojaci držali medzi sebou. Nohy sa mu podlomili a začal sa klátiť.
"Pokojne ho pustite, je po ňom. Zoberte mu kabát a dajte tomu vpravo, má toho najmenej za ušami. Idem pre vysielačky, nejaký dobrovoľníci?" bez záujmu sa pobrala k dverám.
Hneď, ako sa vrátila s vysielačkami, nadviazali spojenie. Dôstojník stručne vysvetlil situáciu a na druhej strane, sa zhrozenie dalo vycítiť hmatateľne.
"Mulierin, ak dovolíte, môj nadriadený by sa s vami rád pozhováral."
"O čom?" nevrelo reagovala.
"To sa zrejme nedozvieme, ak s nim nebudete komunikovať." S úsmevom jej pokynul a podal malý tablet. Vyčkávala, kým vysoký hodnostár začne rozhovor.
"Ak som dobre rozumel, ste Mulierin Niger." Chladne sa usmiala a kývla.
"Kde ste sa narodili, odkiaľ pochádzate a koľko máte rokov? Ku ktorej rase prislúchate?"
"Chcete ma pozvať na rande, či čo?! Nezdržujte a doprajte svojim ľuďom, aby sa mohli rozlúčiť so svojimi rodinami! A spojte ma s SVA, generálnym komisárom Patrikom Juráňom." Hodnostár prekvapením zažmurkal.
"A... ale situácia snáď nie je až tak kritická, aby bolo nutné kontaktovať SVA. Moji ľudia problém zvládnu." Oponoval.
"O pár hodín sú mŕtvy, všetci. A vy si to poriadne zliznete, ak ne-kontaktujete SVA a nevyhlásite karanténu, pre tento sektor." Pokojne preriekla. Muž na druhej strane zdúpnel.
"Čo ste zač, ako to, že ste ešte nažive?"
"Spojte ma s generálnym komisárom!" so zvláštnou intonáciou prikázala.
"Hneď, ako sa podarí nadviazať spojenie, vás prepojíme." Prikývla a podala tablet zase dôstojníkovi. Posadila sa vzadu k stene, zatvorila oči a oprela hlavu o stenu. Nechcela vidieť tých vyľakaných ľudí. Kriminálnici o chvíľu zamrznú, dvaja už stratili vedomie. Ostatok sa snažil zahriať, nakoľko im putá dovoľovali pohyb. Oslobodený zajatci pirátov mali obleky, ale vydesený na ňu s nádejou hľadeli. Nechcela im dávať nádej, ani ich podporovať, rozprávať sa s nimi, či zoznamovať. Aj tak všetci pomrú. Nechcela o nich nič vedieť. Uzavrela tok energie, aby nevnímala ich myšlienky a pocity. Vojaci sa snažili zachovať chladnú hlavu. Navrhovali rôzne plány obrany a odchodu. Potom začula vzdialený ston. Poobzerala sa.
"Ticho!" skríkla a naklonila hlavu nabok, započúvajúc sa. Prudko vstala.
"Vy ste v tých celách niekoho nechali?!" hnevlivo sykla.
"Nie, všetky sme... vlastne posledné tri sme neotvárali. Vrátili sme sa sem." Priznal jeden vojak z hliadky.
"Ak tam aj niekto bol, udusil sa, alebo zamrzol." Zamračene, ustarane prehodil vodca.
"Veď práve, už by nemal byť v žiadnom prípade nažive, tak prečo ho počujem?" pomaly vyriekla a pobrala sa k dverám.
"Ani na krok, nikam, rozumeno?!" vyštekla a zmizla za bezpečnostnými dverami.
Čím bližšie bola k celám, tým intenzívnejší pocit spolupatričnosti vnímala. Srdce sa jej rozbúšilo očakávaním. 
"Dúfam, že to nie je Jezefiel, nemám teraz náladu sa s nim hrajkať." Bleslo jej hlavou a otvorila kovové vráta. Pach, nezameniteľný, jedinečný, udrel do nosa. Mladá, strápená žena, práve porodila svoje dieťa. Syna. Lapala po dychu, chvejúcimi rukami si chlapčeka pritískala na hrudi, aby ho ohriala. Masívne krvácala. Tamila vedela, že je koniec. Každá žena, ktorá nebola zaklínačom a porodila zaklínača, pri pôrode vykrváca. V miestnosti nebol takmer žiaden vzduch a najmenej mínus desať, bolo zázrakom, že je ešte nažive. Zaklínač ju chránil po celý čas, kým nevyšiel z jej tela. Pokľakla k nohám.
"M... moje die... dieťatko," za-drkotala zubami a na prázdno lapala po vzduchu.
"Postarám sa o neho." Prisľúbila a pohladila ženu po líci. Z kútika oka sa vykotúľala slza.
"Ďakujem." Podala jej novorodenca, chvejúcimi rukami a zmorená zatvorila oči. Tamila ukončila jej útrapy, ktoré by trvali ešte zopár minút, kým by upadla do bezvedomia, nedostatkom vzduchu, pod-chladením, či masívnym krvácaním. Zodvihla sa s nahým dieťaťom v náručí.
"Ty si teda vieš vybrať miesto a čas na návrat! Mala by som ťa tu nechať, nech ti namrzne zadok!" zašomrala a uškrnula sa na bábätko. Podišla k prični na ktorej ležala pohodená deka a zavyla dieťa. Keď sa objavila v miestnosti s novorodencom v náručí, spôsobila senzáciu.
"Bolo tam to bábo?!" skríkol jeden z Ravinionov.
"Bol v tele matky, zomrela." 
"Ako to, že prežil?" nechápali.
"Chránila ho matka, novorodenci sú odolný, vydržia oveľa viac, ako myslíte."

"Pane, máme mimoriadne hlásenie z veliteľstva galaktickej bezpečnosti. Najvyšší stupeň naliehavosti." Ozvala sa virtuálna sekretárka. Patrik sa zamračil.
"Tak načo čakáš Mandy, spoj mi ich." Keď zazrel na monitore Tamilu, obočie mu vyletelo hore prekvapením.
"Patrik." Oslovila ho vecne a kývla hlavou na pozdrav.
"No teda, toto je prekvapenie, ktoré by som nečakal."
"A čaká ešte jedno. Myslím, že bude ešte nepríjemnejšie, ako ja." Tvrdo sa uškrnula. Zamračil sa a stoický vyčkával.
"Trčím na Hasnitax, s bandou pirátov, vašich ľudí a je tu zopár civilov. Hasnitax musí do karantény. Je napadnutý Termitoraptami." Jeho tvár nadobudla kamenný výraz.
"V poriadku, okamžite vyhlásim karanténnu oblasť. Aká je  situácia."
"Nič moc, bilióny, plus-mínus. Keďže už nemajú, čo pojedať, požerú sa medzi sebou. O takých päť-šesť rokov, je po všetkom."
"Ako si zistila zamorenie? Predpokladali sme, že po Madritane, je s touto pliagou koniec."
"Priviezla som ich na Hasnitax." Obočie zase vyletelo hore.
"Očakávam vysvetlenie." 
"Na lodi, ktorou som cestovala, prevážali osoby v kryotickom spánku. Toho muža prebudili, podľa rozkazu po šiestich rokoch. Proces začal. Mal v sebe vajíčka, ktoré sa vyliahli. Tie paskudy z neho vyliezli a nakazili, alebo zabili osadenstvo lode. Zamierila som sem, pretože planéta je dosť izolovaná a neobývaná. Ledva som pristala, pustili sa do všetkého, čo sa dalo zožrať, okrem titánu, tie ich zubadlá ho neprehryznú tak ľahko. To bolo pred dvoma rokmi."
"Aj som sa čudoval, kam si zmizla. Väčšinou mám prehľad o tvojom pohybe. Prečo si loď nezničila?"
"Myslíš, že som to neurobila?!" príkro sykla.
"Tak som to nemyslel, viem, že si urobila aj nemožné, aby si to zastavila."
"Už počas pristávania plavidlo horelo. Mala som čo robiť, dostať ho do atmosféry, bolo takmer neovládateľné, po dopade explodovalo. Zrejme povypadávali nejaké jedince počas dopadu. Množia sa prirýchlo. A ako vynikajúca liaheň im slúžia telesné schránky. Žihadlo pri zasiahnutí jedinca paralyzuje jedom, ale zároveň prenesie vajíčka. Ten chlapík bojoval na Madritane a bol ranený. Mal sa v kryotickom spánku zotaviť."
Bábätko, akoby rozoznalo známy hlas, zamrnčalo.
"Čo to je, dieťa?!" vytreštil oči na uzlíček v jej rukách, ktorý doposiaľ nevnímal.
"Práve sa narodil, matka podľahla."
"Je mi ľúto, ale nikto odtiaľ nesmie odletieť. Nemôžeme riskovať." Šepol, zamračený.
"Nejakú, aj keď minimálnu šancu na prežitie majú."
"Nemôžeme riskovať, že niekto bude kontaminovaný, dopad by bol katastrofický."
"Ako chceš, povedz to tým ľuďom. Nemajú kyslík, iba tri hodiny po zotmení. Ak sa udržia, ďalší deň neprežijú. Buď sa udusia, alebo ich požerú. Takže nech sa páči, vysvetlí im situáciu. Povedz im sám, že sa na nich vykašleš, lebo je to pohodlnejšie a necháš ich skapať." Chladne sa usmiala.
"Tamila, ja nemám inú možnosť."  Dievča sa mu zadívalo do oči.
"Pozri sa dobre na toto dieťa. Vidíš ho? Novorodenec. Škoda, že s tvojou smrteľnosťou, umrel aj slušný človek, ktorého som kedysi poznala." Drsne ukončila spojenie a vošla s tabletom naspäť do haly. Hodila ho do rúk veliteľovi. Pochopil, aj bez slov. Posadila sa vzadu a jemne pokolísala dieťa, ktoré pomrnkávalo.
"Vyhoď si z hlavy, že ťa budem kojiť! Vydržíš dlho, aj bez jedla. Riadne si mi to skomplikoval, aby si vedel." Podišla k nej skupina Ravinionov. Hlboko sa uklonili.
"Odpusť pani, že ťa obťažujeme. Žiadame o pomoc." So záujmom sa na nich zadívala a vyčkávala.
"Prečo myslíte, že vám chcem pomôcť."
"Pokorne ťa prosíme. Si Mulierin Niger, žena v čiernom a si zaklínač. Veliteľ tomu neverí, vraj iba kedysi dávno existovali, ale už ich niet. My veríme, že si jednou z nich. Nikto predsa nedokáže ovládať termitoraptov, ani to všetko ostatné, iba zaklínač. Nikto by tu neprežil dva roky." 
"Čo chcete?" prerušila ho drsne.
"Ak myslíte, že vás ochránim, nedúfajte. Ani ja nedokážem zázraky."
"Nie, pani. Veliteľstvo nás tu uzavrie, kvôli kontaminácií vyhlásia karanténu. Rozumiem prečo. Všetci máme domov a nechceme, aby ho táto pliaga zrovnala so zemou. Musíme tu umrieť. Prosíme ťa iba o pokojnú smrť. Chcem sa rozlúčiť s rodinou a prejsť na druhé, lepšie miesto, v pokoji. Nechcem skončiť, ako potrava, alebo liaheň, či sa dlhé minúty dusiť." 
"Ak nadíde ten čas, vaše želanie splním." Ticho prisľúbila.
"Sme tvojimi veľkými dlžníkmi, vzácna pani." Zase sa jej hlboko uklonili a vzdialili.
Tamila potlačila nevôľu. Nepáčilo sa jej, že týchto ľudí, iba tak odpísali. Nikto sa im nepokúsi pomôcť. Patrik už rozhodol. Vybral menšie zlo. Ak by aj prežili a odštartovali, ešte v atmosfére ich zostrelia. Vedela, že v tejto chvíli sa už organizuje karanténa a vojnové plavidla krúžia okolo planéty. Ktokoľvek sa pokúsi dostať z atmosféry, plavidlo bude zničené. Jediné, ak Patrikovi začne vŕtať v hlave bábätko. Naschvál mu ho ukázala. Chlapček sa nepokojne zavrtel. Akoby vnímal jej pochmúrne myšlienky a nesúhlasil. Privrela oči, oprela sa o stenu a jemne kolísala novorodenca.
"To dieťa potrebuje termo oblek. Dám mu svoj." Prebodla dôstojníka iskrivým pohľadom.
"Ak mu dáte oblek, umriete."
"Je to novorodeniatko, nezaslúži si...", zlomil sa mu hlas.
"Pokojne si ho nechajte, nepotrebuje oblek. Znáša dobre mínusové teploty."
"Nemá znaky Raviniona, ani Vtarexina, je to miešanec?" zaujalo ho.
"Nie, je to Incantator. (Zaklínač lat.)" Ohúrene civel na malý uzlíček v jej rukách. 
"Tých predsa dávno niet. Teda, ak vôbec niekedy existovali. Ako to viete?"
"Na veliaceho dôstojníka, ste dosť obmedzený. A začo považujete mňa?"
"Po tom, čo som videl a vzhľadom k tomu, že poznáte generálneho komisára, osobne... tipujem, že patríte k jeho jednotke, zvláštne nadarených ľudí."
"Nepatrím. Tento malý a ja... patríme k jednej rase. Poznáme sa medzi sebou." 
"Čo s nim bude?" ustarostene hlesol.
"On to prežije, prežil už aj horšie veci." Usmiala sa. 
"Veď sa práve narodil." Nechápavo vyhŕkol. 
"Je vašou jedinou šancou na záchranu."
"Takže je to všetko o za... zaklínačoch pravda?" zajakával sa prekvapením. Prikývla.
"Počul som o tom, že niektorý sa pre-vteľujú... neveril som."
"Sú štyria, jedna žena a traja muži. Nie všetci sú dobrotišťa. Tento, je v pohode."
"Koľko vás je dovedna?" so záujmom si prisadol.
"Štandartne päť. Niekedy do osem. To záleží na ére a okolnostiach. Sem-tam sa ešte nejaký narodí." Pokrčila plecami.
"Ako viete, že je niečim výnimočný?"
"Poznám jeho pach. Stretli sme sa, zopárkrát."
"Smiem sa spýtať, koľko máte rokov?" nevychádzal z údivu.
"Narodila som sa v dvadsiatom prvom storočí... a neprevteľujem sa." Presne videla, keď pochopil. V očiach mu zasvietila zvedavosť, ktorú vystriedala ľútosť.
"To musí byť dosť náročné." Zašepkal. Jej pozornosť pritiahol jeden z pirátov.
"Žiadam ťa o milosť!" šepkal trasúc sa zimou, so sinavými perami. Výraz jej oči stvrdol. Rezko vstala a podala dôstojníkovi dieťa. Zastavila pred pod-chladeným mužom a podala mu ruku.
"Nebude to bolieť?" šepol. Pokrútila hlavou.
"Som pripravený." Takmer vzápätí klesol na kolená a zrútil sa na podlahu. Ľudia pred ňou cúvli. Pokojne sa pobrala na svoje miesto a vzala si naspäť dieťa.
"Dokážete... ehmm... to... aj mne urobíte láskavosť?" zahabkal rozrušený.
"Každému, kto si o láskavosť požiada, keď príde čas." 
"Prečo ste mi o vás všetko povedali. Pretože tu umrieme? Viem, že nepošlú evakuačný team. Bolo by to priveľké riziko. Možno máme šťastie, že ste s nami. Pošlete nás v pokoji a bezbolestne na druhú stranu."
"Možno a možno sa ešte ohlásia."
"Tomu neverím."
"Nepodceňujte komandanta, je múdry a prefíkaný."
"To by som si nedovolil, ale sme priveľká hrozba." Na tablete sa objavilo hlásenie. Udivený jej podal tablet. Keď sa na monitore objavil Patrik, uškrnula sa.
"Ako to, že ten novorodenec nemá oblek?!" začal bez obalu.
"Pretože ho nepotrebuje. Vŕtalo ti to hlavou, však?!" podpichla.
"Je to Eunariko, alebo Ameries?" dychtivo očakával odpoveď.
"Jezefiela by som určite nečičíkala v náručí."
"Posielam k vám jednotku Mezachiánov a brata Dominika s jeho mníchmi. Dostanú vás odtiaľ. A ak bude misia úspešná, všetci pôjdu do karantény na šesť týždňov. Teba, aj dieťa považujem za svojich hostí."
"Nedokážu pristať počas denného svetla. Tie paskudy medzičasom zase mutovali. Niektoré jedince dokážu lietať. Dostanú sa do výšky až päťsto metrov. Zničia loď  skôr, ako sa dostane na povrch." Zamračil sa.
"Čo navrhuješ?"
"Počkať do zotmenia. Prudko sa ochladí a vtedy zaliezajú do dier. Nie je potrebné, aby si sem niekoho posielal. Stačí, keď nám umožníš po zotmení odletieť, ak sa udržíme."
"Čo je so zajatcami. Podľa senzorov... ich teplota je na hranici prežitia."
"Termitoraptov od nás drží mínusová teplota a tma. Nemáme dostatok termo oblekov."  Vzdychol, ale prikývol.
"Ak sa niečo skomplikuje... ochrániš to dieťa?" stiesnene vyhŕkol.
"Spoľahni sa."
"Privedieš ho ku mne?"
"Nie. Nebudeš ho vychovávať. Keď si spomenie, príde za tebou sám."
"Strážcov už niet, kam s nim chceš ísť? Sama ho nechceš vychovávať, to som si istý." namrzene zašomral.
"Nechcem, nie som veľmi materinský tip. A to, že si strážcov rozpustil, neznamená, že ich niet. Pôjde tam, kam patrí. Vychovajú ho a vycvičia. Celkom určite už pátrajú po následníkovi."
"Tamila, ja nie som váš nepriateľ." Ticho preriekol.
"Ale ani priateľ. Odvádzaš kus dobrej roboty, to je dôvod, prečo ťa nechávam na pokoji. Ak preváži nevinná krv, nad tvojim poslaním, prídem na návštevu." Chladne sa usmiala a prerušila spojenie. Dôstojník na ňu hľadel s nepochopením.
"Vy ste sa mu vyhrážali?!"
"Nie, iba konštatovala holý fakt."
"Hovorí sa o ňom, že je najstarší, žijúci človek." Hlesol.
"Poznám aj starších." Uzavrela chladne.
"Prečo tak záleží na tom malom? Je to zaklínač, ale... zmenili rozhodnutie, kvôli tomu chlapcovi."
"Je to zaklínač-zaklínačov. Niečo, ako náš vodca." 
Bábätko, akoby vedelo, že je o ňom reč, zaplakalo.
"Ticho, nebudem ťa kojiť, si vyhoď z hlavy!" zasyčala dieťatku do tváre. Novorodenec sa rozkričal ešte hlasnejšie. Namosúrená podala dieťa vojakovi. Prekvapený zažmurkal.
"Robte s nim niečo, nech nereve!" skríkla pajedlivo a pobrala sa k pirátom.
"V žiadnom prípade!" šomrala si popod nos.  Ukončila trápenie posledných šiestich, už bezvedomých zločincov a vrátila sa k vojakovi. Márne sa snažil utíšiť dieťa.
"Prečo stále rumázga?!" 
"Myslím, že je hladný a potrebuje prebaliť." Pokrčil plecami.
"Viete, ako sa to robí?" pokrútil hlavou. Zafučala a takmer mu vytrhla dieťa z rúk.
"Zožeňte niečo, do čoho ho zabalím." Stroho prikázala a položila chlapca na jeden z pultov. Keď odbalila deku, zagánila.
"Hanbi sa Ameries, posral si sa! Fuj, smrdíš, ako zdochlina, jedného dňa ťa za toto zmlátim!" jej slova boli hrubé, ale dotýkala sa ho láskavo. Oči žiarili nehou a spolupatričnosťou. Poumývala chlapčeka a zavyla ho do košele, ktorú priniesol jeden z Raviniónov. Novorodeniatko prestalo nariekať, ale aj naďalej sa mrvilo a nespokojne mrnčalo. Vzdychla, posadila sa na pult, chrbtom k ostatným a odhalila prsník.
"Ja vôbec neviem, či to bude fungovať. Dotýkala som sa tvojej matky, ale... áu!" sykla, keď dieťa našlo prsník a začalo sať. Cítila, ako sa jej prsia plnia. Vedela, že ženy zaklínačov, dokážu kojiť dieťa, aj keď nie je ich vlastné, stačí, aby sa dotýkali matky. Tlak v prsiach jej prestal prekážať. Dieťatko hltavo pilo. Zvláštny, neopakovateľný zážitok. Ešte nikdy nekojila dieťa. Nikdy žiadne nemala. Preložila ho k druhému prsníku. Nakoniec pri ňom zaspal. Opatrne ho zodvihla, položila na plece a nežne prstami klepala po chrbátiku. Hlasno si odgrgol, zamľaskal a zatvoril očičká.
"Ty, hladoš." Ticho sa zasmiala a prstom pohladila bábätko na čelíčku. Spozornela a zodvihla hlavu. Zatvorila oči.
"Niekto vletel do atmosféry. Hlupáci, neposlúchli! Dokážete ich zamerať?" obrátila sa k spojárovi.
"Modul C-76, maximálne šesť-sedem ľudí na palube, používa sa na prieskum." Ukázal monitor. Známa ťažoba na prsiach ju upozornila na nebezpečenstvo. Modul sa rýchle približoval a čím bol bližšie, tým intenzívnejšie pociťovala prítomnosť ďalšieho zaklínača.
"Myslíte, že sú to Mazachiáni, alebo možno ten Dominik so svojou jednotkou mníchov? Veľa som o nich počul." Nedalo jednému z Raviniónov.
"Pochybujem, žeby vnikli do karanténneho priestoru, varovali ste ich predsa Mulierin. Pristávanie je nemožné, počas denného svetla." Zamyslene zamrmlal veliteľ vojakov.
"Tomu v tom module je to jedno."
"Je len jeden?! Nevpustili by ho do atmosféry a... veď načo by sem šiel?" zahabkal spojár.
"Nooo... to by aj mňa zaujímalo. Presuňte sa do zadu miestnosti. Tie kovové skrine premiestniť a vytvoriť z nich barikádu. Hneď!" príkro zavelila. Muži vyskákali na nohy a začali presúvať masívne kovové konštrukcie.
"Čo sa deje?" nedalo dôstojníkovi.
"Ten tipek v module, nemusí byť práve najpriateľskejšie naladený. Zalezte za ten kovo-šrot a nech sa deje čokoľvek, nevyjdete odtiaľ." Zodvihla kožený kabát a z bočného vrecka nohavíc vytiahla dýku. 
"Ak by bol nespoločenský a ja ho nedokážem ehmm... usmerniť...", podala mu dýku.
"Má dutú rukoväť. Pri bodnutí, vypustí obsah. Pošle ho do pekla. Máte iba jeden pokus. Musíte ochrániť chlapca, za každú cenu, rozumiete?!" podala mu spiace bábätko. Zamračený prikývol.
"Kto je to?" zachripel ticho.
"Je to zaklínač a netuším, ktorý. Ak je to Eunariko, je v pohode, sú bratia... ale ak ten druhý... je mäsožravý a má z kopca na toho chlapca. Ešte to môže byť niekto, koho nepoznám." 
"Tá dýka je...", veľavravne sa odmlčal s otázkou v očiach.
"Jediná vec, ktorá by ho dostala na lopatky. Neuvažujte nad tým, na mňa neúčinkuje, mám to overené." Uškrnula sa.
"Vôbec som o takom niečom neuvažoval!" vehementne protestoval.
"Ale uvažoval, teraz za barikádu!"  žmurkla. Vytiahla šable z puzdier na chrbte. Švihla okolo seba  a vrátila ich späť. Stiahla kapucňu kabáta hlbšie do tváre a posadila sa na kovový stôl oproti dverám. 
"Ak ho chcete sledovať, práve sa snaží pristáť... má problém... termirapti napadli modul, je poškodený. Nemá brzdy a ide len na záložný motor. Modul pravdepodobne exploduje. Ak aj nie, je vonku. Sú ich tam tisíce." Spojár jej podal tablet a vrátil sa za bariéru.
"Veď on si už nejako poradí, je vychcaný!" zašomrala popod nos, ale v duchu vzdychla. Ak je to Jezefiel, šanca na ukončenie jej životnej púte sa zase oddiali do neznáma. Nesmie mu dovoliť, dostať sa k Ameriesovi. Odviezol by ho na Zem, k posvätnému prameňu. Ak by vykonal obrad a zabil dieťa, stal by sa opäť zaklínačom-zaklínačov. Získal by nesmiernu silu. Dúfala, že sa mýli. Veď títo štyria sa vždy rodili  v približne rovnakom časovom intervale. Ale kto to potom je? Náhodný zaklínač, ktorý sa ešte sem-tam prihodí? Sledovala počínanie muža v module. Pätnásť metrov nad povrchom vyskočil. Modul narazil do horúcich kameňov na povrchu a explodoval. Termitorapti sa okolo neho okamžite zoskupili. Zopár ich postrieľal a hneď nato sa začali medzi sebou zabíjať. Stoický pokračoval k bočnému poklopu. Hmyz, ktorý náhodne zaútočil, zabíjal bez zaváhania, obrovským mečom, ktorý vytiahol z pošvy na páse. Uvedomila si, že je mimoriadne vysoký, rozvinutý a mohutný.
"Tak toto určite nie je zbabelý Jezefiel. Ten by takéto mečisko ani nezodvihol. Kto si dočerta a čo tu hľadáš?!" sykla a zmraštila obočie. Keď sa zaprel do poklopu ramenom a bez námahy ho odsunul, naširoko otvorila oči.
"Tak pri tebe sa najskôr zapotím." Znechutene cmukla. Zaklínači disponovali enormnou fyzickou silou, ale ten poklop, predsa len vážil najmenej päť ton. Takouto silou bol obdarený len výnimočný Incantator. Taký, ktorý sa dokázal transformovať na akékoľvek stvorenie. V chodbách stretal článkonožce, omámené chladom i tmou. Zabíjal ich so samozrejmosťou, príznačnou len pre skúsených zaklínačov.  Pri-rýchlo napredoval. Nezaváhal, nezablúdil. Viedol ho jej pach. Míňal chodbu za chodbou. Zoskočila zo stola a podišla k riadiacemu panelu. Zastal až tesne pred dverami. Zahľadel sa priamo do kamery. Zhlboka vdýchla vzduch, aby uvoľnila napätie. Stlačila  otváranie. Musela ho vpustiť. Inak bude skúšať dvere otvoriť manuálne. Pri jeho sile by ich poškodil, alebo dokonca vyvalil. Bolo by nemožné, s otvorenými dverami, udržať termiraptov v chodbách. Okamžite vytiahla šable a zaujala bojovú pozíciu. Vošiel a z rukáva si odstraňoval kus odťatého chvosta so žihadlom. Pach, mäsožravca jej pošteklil všetky nervové zakončenia. Nehýbala sa, vyčkávala.
"Ale fuj, nejdeš kdesi? Znečistil si mi košeľu!" zahundral, vyhodil kus žihadla cez otvorené dvere, zastrčil meč do pošvy a stlačil panel s uzatváraním. Nespúšťala z neho zrak. Obrátil sa so širokým úsmevom.
"Ahoj." Tichým, hlbokým hlasom pozdravil. Zagánila spod kapucne a prekrížila meče proti nemu. Cúvol.
"Hej, to nemyslíš vážne. Ledva som sa sem dotrepal. Celou cestou ma obťažovali tie prerastené mravce, znečistili mi odev a teraz na mňa zaútočíš?!" posmešne zatiahol.
"Čo tu chceš?!"
"Nie si veľmi priateľská, Mila." Upozornil ju a prekrížil si ruky na prsiach. 
"Čo tu chceš, mäsožravec?!" zdôraznila. Bábätko, akoby vycítilo dramatickú situáciu, zaplakalo. Natešene zodvihol obočie a potiahol nosom. Nosné dierky sa mu rozšírili, vetril.
"Tak predsa je to pravda, nemohol som uveriť. Ameries." Zvolal radostne a vybral sa cez halu. Cestu mu skrížili jej meče.
"Ešte krok a je po tebe! Dávam ti šancu odísť a nebudem si všímať pach nevinnej krvi, mäsožravec!" zasyčala. Chcela ho buď vyprovokovať, alebo donútiť odísť, aby ho udržala čo najďalej od železnej bariéry.
"Odlož tie nožičky, milá... ešte si ublížiš." Zatiahol ležérne. Zaútočila. Bleskurýchle tasil svoj meč a odrazil útok. Napadla ho, ale zase sa iba bránil.
"Nie som mäsožravec, Mila." skonštatoval a odrazil.
"Klamár, svoj pach neukryješ!" štekla a vyrazila. Vyhol sa čepeliam, ale nenapádal.
"Aj Eunariko má pach mäsožravca a už nim nie je. Som operovaný, ako on. Ak sa upokojíš, ukážem ti jazvu."
"Nezaujíma ma! Načo si prišiel?!" drsne zo seba vyrazila, naznačila výpad prvou šabľou, druhú čepeľ znenazdajky obrátila a zo spodku sekla. Zasiahla mu rameno. Odskočil, šabľa len o vlások minula jeho krk.
"Áuč! Čo si taká nasrdená, prišiel som vám pomôcť!" odvrkol, cúvol a prezrel si dieru na košeli. Z ramena liala krv, ale viac si všímal dieru na rukáve.
"Zničila si mi košeľu. Na také malé stvorenie si poriadne jedovatá a zlomyseľná." S úsmevom ju karhal.
"Odtnem ti hlavu, ako okamžite nezaspievaš!" zasyčala.
"Prestaň na mňa útočiť a všetko ti poviem. Poslal ma Patrik."
"K chlapcovi sa dostaneš len cezo mňa." Chladne upozornila.
"To mi je jasné. Nechcem mu ublížiť. Prišiel som na pomoc. Patrik vydal povolenie na vstup do atmosféry, napriek karanténe. Inak by ma zostrelili, no nie?" snažil sa ju priviesť k rozumu.
"Mohol si ich zmanipulovať."
"Mohol, ale nemuselo by to vyjsť. Nie všetky lode komunikujú, v tom istom čase. Naozaj ma poslal a naozaj nie som mäsožravec." Trpezlivo vysvetľoval.
"Neverím ti!" už-už dvíhala šable.
"Tarissa je kľúč!" skríkol rýchle. Použil heslo, ktoré si kedysi dávno dohodla s Patrikom pre výnimočné situácie. To znamená, že ho skutočne poslal. Nateraz, z jeho strany nehrozilo nebezpečenstvo. Vrátila zbrane do puzdier.
"Dieťa neodvedieš, iba, ak by si prešiel cezo mňa." 
"Počul som to predtým, nie som hluchý. Nechcem ho odviesť. Patrik sa s tebou nechce doťahovať. Povedal, že si dosť... ehmm... vytrvalá. Keď príde čas, Ameries k nemu príde sám." Viac si ho nevšímala, obrátila sa mu chrbtom a pobrala k barikáde. 
"Môžete vyjsť, nebezpečenstvo nehrozí." Vystrela ruku k veliteľovi.
"Dýku." Bez jediného slova jej ju podal. Strčila nôž naspäť do puzdra. Zobrala do náručia bábätko, zagánila na usmiateho zaklínača, ktorý sa k nej pobral a naširoko ho obišla. Pokrčil plecami a pobral sa k veliteľovi. Očami prešiel po telách pirátov.
"Hm... činila si sa." Podpichol.
"Zamrzli!" odvrkla.
"Ani sa im nečudujem, ak s tebou museli byť v jednej miestnosti. A zašiješ mi košeľu!" vrátil jej tiež nevrelo.
"Rozpáram aj niečo iné, nielen košeľu!" odsekla. Zasmial sa a pustil do veselej debaty s ostatnými. Pohoršene po ňom fľochla a posadila sa vpredu, chrbtom k skupine. Nevenovala sa nikomu, iba dieťatku. Nežne sa mu prihovárala, tíšila ho, hladila. Chlapček zazíval, potom začal otvárať ústočka, ako vtáčatko a pomrnkávať.
"Nebuď nenažranec Ameries, pred hodinou si jedol." Zafrfľala a pohojdávala ho. Na chvíľočku zatvoril očka, ale potom sa nespokojne rozkričal.
"Čo myslíš, že som krava? Nemám toľko mlieka, koľko ty môžeš spucovať!" chlapčiatko vrieskalo a tak mu nahnevaná strčila do ústočiek prsník, len aby stíchlo. V momente sa prisal. 
"To mi robíš naschvál." Pohrozila mu prstom, ale už sa usmievala. Tlak v prsiach pominul sledovala bábätko, ako  úporne saje, až mu na čele vyrazil pot.
"Závidím mu, máš prekrásne prsia Mila."
"Odpáľ a prestaň ma očumovať mäsožravec!"
"Som Erik."
"Nezaujíma ma tvoje meno, pre mňa si mäsožravec!" drsne štekla. Odrazu sa stvoril v tesnej blízkosti. Zagánil a nahol sa k nej. Zacítil ostrie dýky na krku, odskočil.
"Si šikuľka Mila. S dieťaťom v náručí... musím uznať, pohotová reakcia."
"Kašlem na tvoje uznanie! Choď sa ďalej spriateľovať s osádkou, možno vyhladneš... budeš mať priateľský naladenú potravu."
"Počul som, že ti dali meno, pretože si bola veľmi milá... zrejme je to už dávno. Mala by si sa zamyslieť, prečo ti dali také meno a čo tým mysleli." Chladne sa zaškľabila a preložila chlapca k druhému prsníku.
"Kam s nim pôjdeš?"
"Celkom určite ti to zavesím na nos, mäsožravec!" posmešne sykla. Oči sa zúžili hnevom do tenkej štrbiny. Spod kapucne ho obozretne pozorovala.
"Málokedy niekomu niečo vysvetľujem, hlavne preto, že to vyznie akoby som sa ľutoval, či ospravedlňoval, ale nedávaš mi na výber. Nevybral som si osud zaklínača! Jednoducho ma nim prinútili byť. Násilne mi podávali sérum mäsožravého zaklínača, celé mesiace pri pokusoch. Bol som úplne obyčajný človek. Na počiatku som mal problém ovládnuť hlad, hlavne preto, že nás dokázali ovládať, pomocou malého mikro-čipu v mozgu. Chvíľu mi trvalo, kým som sa vo všetkom zorientoval a prinútil svoju vôľu spolupracovať a odmietať poslušnosť čipu. Možno som novodobý mäsožravý zaklínač, ale ovládol som dokonale svoje chúťky. Keď začali operovať našu anomáliu, okamžite som sa prihlásil. Prekáža mi, ako ma oslovuješ. Nie som mäsožravec."
"A nie si ani novodobý. Nemáš ich pach. A vymreli v dvadsiatom prvom a druhom storočí!" zarazila ho.
"Nuž, v tom má prsty tuto Ameries." Ukázal bradou na chlapčeka. Prekvapene pri-dvihla jedno obočie.
"Takže mi chceš tvrdiť, že pochádzaš z dvadsiateho prvého storočia?" neveriacky zatiahla.
"Presne tak, som o štyri roky starší, ako ty." Spokojne skonštatoval. Odfúkla, tým vyjadrila nedôveru.
"Je to pravda. Náhodne sme na seba s Ameriesom narazili. Najskôr ma chcel zabiť, však vieš... pach nevinnej krvi, ale Charizme ho zastavila. Bojovali sme v tretej vlne, bok po boku, proti apokalyptickým bytostiam. Narazili sme na svorku mäsožravcov. Zabili ma... teda skoro. Nebyť Ameriesa a Charizme. Ameries mi dal jeho krv."
"A teraz sa pre-vteľuješ, ako on?" posmešne podpichla, pretože mu neverila.
"Nie, neprevteľujem. Niečo sa zvrhlo. Neumieram. Presne, ako ty." Ticho šepol a zadíval priamo do oči. Naježila sa. V podvedomí vedela, že hovorí pravdu, ale otázniky v jej mozgu sa rojili a nedali pokoja.
"Za celé tie tisícročia by som na teba niekde narazila." Pochybovačne pomaly preriekla a zodvihla chlapčeka, aby si odgrgol. Zahalila prsia. Uprene sledoval ten pohyb.
"Škoda, bol to pekný pohľad. Ešte som nikdy nevidel, ženu našej rasy, kojiť dieťa." Zamyslene preriekol.
"Tak si ho zapamätaj, pretože už to neuvidíš!" zase ju popudil.
"Nemusíš na všetko hneď vyskakovať. Nie každý ti chce ublížiť." Jemne upozornil.
"Nuž len tak pre zaujímavosť... mne sa ublížiť nedá."
"Naozaj, milá?" zašepkal hlbokým hlasom. Zbystrila pozornosť, naklonila hlavu nabok a privrela oči. Nozdry sa jej rozšírili. 
"Máš prácu... prehrýzajú sa, mrchy." Očami ukázala na strop.
"Vidím, ocenil by som spoločnosť."
"Budeš mať spoločnosť. Sú ich tam tisíce." Škodoradostne sa zacerila.
"Mohla by si ísť so mnou, mohli by sme poklebetiť... osamote."
"Posledná vec, ktorú chcem robiť, je klebetenie.  Verím, že si neuveriteľne vynaliezavý. Ja kojím... ty bojuješ. Ak chceš, môžme  si to vymeniť." Figliarsky nadhodila. Zasmial sa a pobral k východu.
"Milá, vieš veľmi dobre, že na kŕmenie Ameriesa nemám ústrojenstvo. To tvoje je nádherné. Závidím tomu všivákovi Ameriesovi. Takže idem von. Dúfaš, že ma zožerú, však? Hneď som späť, nie aby si mi niekam utiekla. Musíme ešte kadečo prebrať." Preriekol milo. Prevrátila očami.
"Kam by som šla? Trčím tu už dva roky, pár hodín ešte vyčkám a popreberám kadečo, ak je to nevyhnutné." Vrátila mu sladko. Jeho odchod sprevádzal sýty, hlboký smiech.
                                          

Komentáre 4

aknit11 dňa 07.10.2016 - 14:57

A ešte kusisko TamilyÚsmev

LanaSavara dňa 08.10.2016 - 19:52

wow tak to bol ... uf . S tym malym zaklinacom to bola ina supa. Najskor som oci ocila na monitor, potom som sa smiala ako nasa zakliancka opatrovala a kojila . Hmm a ten novacik - masko - nemasko zravec  som zvedava co este postvaraju Váľam sa od smiechu po podlahe.

tomicka dňa 10.10.2016 - 15:22

Tak som sa potesila, ked som nasla nove dieliky.Srdce Narehotala som sa na opatere maleho Ameriesa. Musim povedat, ze take nieco som vobec necakala a opat vzdavam hold tvojej fantazii.Tlieskam Teraz uvazujem, co bude dalej a netrpezlivo cakam na dalsie pokracvania, je jedno coho. Rada citam tvoje pribehySrdce

Lenka R dňa 12.10.2016 - 11:00

Uffff, ani som nedychala ÁnoTlieskamTlieskam

Mas uzasnu fantaziu. Skvely dielik. Napinave, neuveritelne, super !!!

Som velmi zvedava na pokracovanie.ÚsmevSlnko