Skočiť na hlavný obsah

Tiene medzi svetmi

Pridal aknit11
dňa 21.03.2016 00:56

Úpenlivý plač a prosby jej drásali uši. Znervózňovali ju. Nedokázala sa sústrediť a zaostriť pohľad, aby zistila, kto to tak veľmi stoná, kričí a plače. Už dávno otupela. Bola slepá a hluchá. Stratila pojem o čase a jej duša uzavretá kdesi ďaleko, nič nevnímala v snahe, uchrániť sa pred šialenstvom. Niekto ju hrubo uchopil a prinútil vstať. Tie studené ruky... biele, pochmúrne studené ruky, čo jej už tak dlho ubližovali. Zachvela sa. Vedela, že o chvíľu príde bolesť. Prišla. Náhla, ohromujúca, vybuchujúca hlboko v hlave. Nebránila sa, bolo to tak lepšie. Tma a chlad ju ovanuli, vzali do svojej milosrdnej náruče.
Ako po tisíci krát,  zase precitla na bolesť. Drásavá, nepríčetnosť spôsobujúca bolesť. Nedokázala otvoriť oči. Nechcela ho vidieť, ani cítiť jeho pach i biele studené ruky. Neplakala, ani neprosila. Nerozprávala, ani nestonala. Nikdy. Preto je ešte nažive. Pretože neplakala a neprosila. Tomu chorému človeku to imponovalo, alebo ho to desilo. Netušila, čo z toho, ale vedela, že preto ešte žije. Avšak tiež vedela, že toto už dlho nevydrží. Jej čas a príčetnosť sa blížili ku koncu. Niečo teplé jej stekalo po tvári. Bolesť neutíchala, ale tentokrát bolo niečo inak. Nepočula jeho zrýchlený dych, necítila odporný, žalúdok dvíhajúci pach potu, ani sa jej nedotýkali studené, biele ruky. Prinútila telo, po-otvoriť oči. Obraz sa zahmlil a celkom rozmazal, ale niekto ležal blízko nej a kúsok ďalej, ešte niekto ďalší. Sedela na studenom betóne, opretá o chladivý múr. Svetlo matne blikotalo. Niečo bolo naozaj inak. Svetlo bolo vždy jasne biele, neónové. Prinútila sa sústrediť. Vedľa nej ležali nejaký ľudia a po pravici stálo auto a ďalšie... celá rada áut. Garáže. Čo robí v garáži, ako sa sem dostala? Nemohla si spomenúť, pretože ju trýznila neznesiteľná bolesť hlavy. Bola tu sama... sama a nehybné telá. Pokúsila sa zvolať, ale hlas neposlúchol. Z hrdla sa vydral nezrozumiteľný  chrapot, ktorý prešiel do šepotu. Zabudla, ako znie jej hlas. Ten šepot v nej rezonoval a privolal ďalšiu pálčivú bolesť, kdesi hlboko v lebke. Ani nevedela, ako nahmatala na zemi prázdnu, vínovú fľašu, ktorá sa tu povaľovala. Nabádanie pudu sebazáchovy ju k čomusi vyzývalo. Ledva fľašu dokázala zodvihnúť. Zo všetkých síl, čo jej ostali, udrela po  aute, ktoré stálo poblíž. Nemala to robiť, príde trest. Strach jej zovrel útroby. Trafila svetlo. Trieštivý zvuk skla  a alarm, ktorý začal vrieskať prizval ďalšiu tsunami bolesti, aj nevoľnosti. Zovrela hlavu do dlaní a tak zotrvala. Zmierňovalo to bolesť, únavu i nutkanie všetko vzdať, položiť sa na zem a jednoducho zavrieť oči. Bola smrteľne vyčerpaná, už jej nezostali žiadne sily bojovať.


Vysielačka zapraskala. "Viacnásobná vražda na Soblehovej ulici, v podzemných garážach."
"Sme blízko, ideme tam." Ohlásil sa poručík Sandrew.
"Podozrivá je stále na mieste činu, je to žena."
"Rukojemníci?"
"Nie, ale sama seba ohrozuje nožom. Je tam päť obetí."
"Nech zásahovka počká na nás. O dve minúty sme tam."
"Rozumiem." Prerušili spojenie.
"Zase nejaká chudera, ktorej zahrabalo." Skonštatoval druhý detektív.
"Ktovie načo čaká."
"Asi nejaký odkaz. Tieto choromyseľné indivíduá, majú vždy nejaký odkaz. Potrebujeme ju udržať pri živote, aby sme zistili motív tých vrážd."

Svetla, sirény a krik. Zase krik, už zase niekto kričal. Spôsobovalo jej to nevýslovné trápenie. Muky bolesti sa prevaľovali vo vlnách, odznievali a zase prichádzali, ale nesmela stonať. Stonať je zlé, znamenalo to zlo... zlo a ešte väčšiu bolesť. Sediac na zemi sa schúlila, sklonila hlavu ešte nižšie a zovrela ju do dlaní. Čím menej sa hýbe, tým menej to bolí. Prestane to, vždy to prestane. Najhoršie sú prvé hodiny, potom je to stále lepšie a lepšie. Stačí vydržať prvé hodiny.

"Čo máme?" získaval prvé informácie poručík.
"Iba tam sedí, obkolesená mŕtvolami. Nehýbe sa, iba schúlená sedí a drží ten nôž pri tvári. Zle to vidieť pretože jej vlasy zahaľujú tvár. Zatiaľ sme nič nepodnikli, čakali sme na vás, predpokladám, žeby sme ju potrebovali živú."
"Múdre, pohovorím si s ňou. Cvokára ste už privolali?"
"Je na ceste."
"Dobre, idem k nej."

"Slečna, som poručík Sandrew, poviete mi, čo sa deje?" začal príjemným, tichým hlasom, smerom k sediacej žene. Očami preletel po spúšti, okolo nej. Päť obetí. Tri ženy, dvaja muži. Po chrbte mu prebehol mráz. Zavraždený rovnakým spôsobom. Každému z hlavy trčal lovecký nôž. Zamračil sa. Nevidel na ňu dobre,  v prítmí garáže, ale bola útla. Nato, aby niekomu vrazila nôž do lebky, až po rukoväť, nemohla mať silu. A nemohla ich sem doniesť, ani privliecť. Bola pri-malá. Niečo nesúhlasilo.
Príjemný, tichý hlas ju prekvapil. Pohladil jej rozcitlivené nervy.
"Nechcete sa so mnou rozprávať? Myslel som, že tu čakáte práve preto." Presvedčivo naliehal.
"Ho... voriť?" prekvapene šepla.
"Samozrejme, poviete mi, aký ste mali deň, slečna?"
"Veľmi... ma bolí hlava." Zašepkala nesmelo, namiesto odpovede na otázku.
"Pomôžeme vám, stačí ak odložíte ten nôž. Privolali sme lekára, pomôže vám."
"Ne... nemám nôž, iba ma veľ... mi bolí hlava." Hlesla.
"Pôjdem k vám a podáte mi ho, áno? My vám pomôžeme, len pokojne. Doteraz nám to šlo výborné. Smiem ísť k vám?"
"Ja... neviem, či smiete... a... ale neublížite mi?"  niečo v jej hlase, mu stislo srdce.
"Neublížim vám. Títo ľudia, vám ublížili?"
"Nie... oni nie." Zastonala.
"Ako sa voláte, slečna."
"Ja... som... ja... nemôžem si, ja som asi za... budla." Zvolala a v hlase zaznela panika.
"Len pokojne. Zistíme kto ste, áno? Spoločne. Smiem k vám pristúpiť? Pôjdem pomaly k vám. Neublížim vám, sľubujem. Len mi dôverujte a spustite ten nôž. Pozrite sa na mňa." Ticho jej dohováral, ale hlavu nezodvihla.
"Pozrite sa na mňa, slečna." Úpenlivo trval na svojom. Vedela, že to zase bude bolieť, ale jeho melodický, pekne sfarbený hlas, znel tak naliehavo. Nemohla mu nevyhovieť. Pomohla si rukami, pretože vedela, že hlavu sama nezodvihne.
Dievča, veľmi mladé dievča, opatrne zodvihlo hlavu. Vyšetrovateľ skamenel údesom. V garážiach odrazu nastalo hrobové ticho. Všetci neveriacky civeli na ženu, ktorú považovali za masovú vrahyňu s nožom v ruke, ktorý si držala pri tvári. Pomaly k nej pristupovali, neveriac tomu, čo vidia. Nebola to žena, ale dievča, ešte dieťa. Tvár zalievala krv a v prostriedku čela, trčal nôž. V hlave mala podobne, ako ostatné obete, zabodnutú loveckú dýku, až po rukoväť. Bolo nemožné, aby vôbec žila. Ona žila a komunikovala s nimi. Nebol to vrah. Bola obeťou. Obeťou, ktorá prežila desivé, brutálne vyčíňanie narušenca.
"Kristepane, doktora!" zreval poručík, ako sa spamätal. Zovrela si rukami hlavu.
"Nekričte prosím, veľmi ma bolí hlava..." Zakvílila plačlivo. Priskočil k nej.
"Pomôžem vám, opatrne, ste zranená... pomaličky, áno? Nehýbte sa, o chvíľu je tu lekár." Podala sa tým príjemné teplým rukám. Jemne ju pohladil po ramene.
"Už je... po vše...všetkom, však?" pochopila.
"Áno... už je po všetkom, už bude dobre, ste v bezpečí... už vám nikto neublíži, postarám sa o to."
"Veľmi... vám chcem ve... riť." Zašepkala a po tvári sa jej rozkotúľali slzy, pretože si konečne uvedomila, že jej peklo skončilo.
"Odstúpte prosím, postaráme sa o ňu!" pribehli záchranári.

"Môže mi niekto vysvetliť načo ste čakali?! Prečo nebola okamžite prevezená do nemocnice?!" zreval kapitán.
"Privolaný strážnik ju omylom považoval za vraha. Má dlhé vlasy, splývali do tváre. Vyzeralo to, akoby si držala nôž pri tvári." Vysvetľoval poručík.
"Ježiši, prežiť takéto niečo, je to temer nemožné... čo hovoria doktori, akú má prognózu?"
"No, je na operačke. Zatiaľ žije. Avšak, keď odstránia ten nôž, čo určitým spôsobom vytváral tlak a tým zadržiaval krvácanie... predpokladá sa masívne krvácanie do mozgu, nemá veľké šance. Ak to aj prežije, nebude v poriadku. Už v tej garáži si nemohla spomenúť na svoje meno. Môže mať kompletnú anamnézu, môže oslepnúť, ochrnúť, ohluchnúť, či onemieť. Navyše má mnohonásobné zranenia po celom tele, staršie i novšie. Bola dehydrovaná i vyhladovaná. Zrejme bola väznená a mučená dlhšiu dobu."
"Ako svedok je nepoužiteľná. Ak aj náhodou prežije a ako zázrakom by nemala následky zranení... bude psychický tak na dne, že nebude schopná vypovedať." Do rozhovoru sa primiešal súdny psychiater. Kapitán sa zamračil.
"Čo vieme o jej identite, o identitách ostatných obetí?"
"Prvá obeť Alison Trensiová, vek 44, zmizla pred týždňom z práce. V Gardenwille. Odišla na obedňajšiu prestávku a nevrátila sa. Jej zmiznutie nahlásila kolegyňa. Nemá rodinu. Druhá obeť Jasmin Ternollová, vek 44, bezdetná, vydatá. Zmizla pred týždňom z Jaskarientu. Keď sa nevrátila zo supermarketu, manžel ju začal hľadať. Auto sa našlo na parkovisku pred predajňou. Žiadne stopy zápasu. Larissa Parková vek 44, zmizla pred týždňom z Brunselsu. Nevrátila sa zo zábavy, nahlásila ju matky. Ďalšie obete, muži Patrik Henson a Tom Sewnik, obaja vek 44. Jeden automechanik, druhý stavebný inžinier. Nevrátili sa z práce. Zmiznutie nahlásili manželky. Zmizli pred týždňom podobne, ako tie ženy. Z Barklonu a Sustania."
"Takže vek obetí je 44, okrem našej malej, žijúcej neznámej. To bude mať veľký význam. Aj miesta pobytu a uloženie obetí. Uvažoval som... že ak spojím miesta zmiznutí pomyselnými čiarami, dostanem pentagram. Uloženie obetí tiež spojením osi, vytvára pentagram." Poručík stal pri mape a rýchle pospájal miesta fixkou. Podobne vykonal aj na fotografií miesta činu."
"Súhlasím s Bastienom, má to rituálny podtext. Navyše majstrovské číslo 44. Ľudia zaberajúci sa mystikou a numerológiou, mu prikladajú veľký význam. Majstrovské čísla majú pre nich osobitný význam. Ide o dvojciferné čísla s rovnakými číslicami (11, 22, 33, …), zdvojené sú aj vibrácie týchto majstrovských čísel. Podľa tejto teórie čísla 11, 22, 33 a 44 v sebe zahŕňajú vysoký potenciál a majú výnimočný energický náboj. Napríklad číslo  44, je posvätná vibrácia, označovaná ako Atlantská čistota. Je to číslo absolútneho vyrovnania protikladov a nekonečna. Ponúka odlišný a objektívny pohľad nazerania na život, vesmír, pochopenie duchovných zákonov a cesty. Predstavuje rovnováhu medzi hmotným a duchovným svetom. Je číslom vizionárov a je vnímané aj ako anjelská vibrácia." Vysvetľoval psychiater.
"Došľaka, takže ďalší rituálny sociopat!" uľavil si jeden z detektívov.
"Omyl, rituálny obcsesionista, alebo okultista. Rozdiel medzi psychopatom a sociopatom je značne zastrený. Výklady sociopata a psychopata uvádza spoločne pod heslom Antisocial Personalities, pretože zdieľajú spoločné rysy. Veľa odborníkov považuje sociopatické, psychopatické a antisociálne poruchy za zameniteľné. Odborníci nielen diskutujú, či je rozdiel medzi psychopatom a sociopatom. Ale aj medzi tými, ktorý rozdiel rozoznávajú, vládne spor, aké tie rozdiely sú. Psychopati, aj sociopati totálne pohŕdajú citmi, pocitmi a právami iných. Často sa poruchy objavia už vo veku  15 rokov a sprievodným javom býva aj kruté zaobchádzanie so zvieratami. Tieto vlastnosti sú zreteľné, často sa u postihnutých opakujú, vytvárajú model povahy, ktorý sa u normálneho adolescenta nikdy neobjaví. Sociopat, či psychopat nedokáže cítiť pocit viny, či súcit. To naznačuje totálnu absenciu svedomia a vypočítavosť - slúžia len vlastnému prospechu. Bežne nedbajú na pravidlá, zákony, sociálny status a uvádzajú iných do nebezpečenstva. Uvádza sa, že sociopat je menej osobnostne organizovaný, ľahko rozrušiteľný, žije mimo spoločnosti, nervózny, z väčšou pravdepodobnosťou koná spontánne, často neprimeraným spôsobom a nemyslí na dôsledky svojich činov. Psychopat naopak extrémne organizovaná osobnosť, mlčanlivá, manipulatívna. Vonkajšia osobnosť je často charizmatická a okúzľujúca, ukrýva svoju skutočnú osobnosť vo vnútri, avšak s ostatnými necíti. Môže napodobňovať chovanie normálnych ľudí a tak sa javiť tiež normálne. Pri stretnutí človeka so psychopatom a sociopatom, má normálny jedinec tendenciu skôr uveriť psychopatovi, než sociopatovi. Kvôli organizovanej osobnosti psychopata, môže mať vyššie vzdelanie ako sociopat, ktorému pravdepodobne chýba pozornosť, aby mohol dosiahnuť vyššie vzdelanie. Psychopati môžu existovať pod senzorom spoločnosti, udržať si rodinu, prácu... z kriminálneho hľadiska sú činy sociopata zmätené, spontánne, vo výbuchoch násilia. Ľahko zabudne na usvedčujúci dôkaz. Zatiaľ čo činy psychopata sú dobre naplánované, je ťažšie ho usvedčiť a niečo mu dokázať. Toto tu bolo premyslené, má to črty správania psychopata, naplánované do detailov so všetkými podrobnosťami. Nenašli sa žiadne dôkazy, DNA, ani náznak pochybenia. Avšak v tomto je nejaký citový podtext a viera. Hlboká viera. Správal sa k obetiam úctivo. Nie sú týrané, ani podvyživené, akoby si  ich za túto obeť vážil. Ženy sú upravené, namaľované... stavím sa, že neboli znásilnené, muži oholený, slušivo odetý. To nám s absolútnou istotou vylučuje tieto dve skupiny, ani psychopat, ani sociopat. Jedinou jeho chybou, je ta malá a to, že je nažive, to bude vodítko. Jednoznačne sa jedná a muža. Žena by nezvládla fyzický výkon. Jeho úder medzi oči bol presný, rýchly a smrteľný. Mužské obete majú obranné zranenia, to znamená, že zápasili, to opäť potvrdzuje, že sa jedná o muža. Vysokého, fyzický zdatného. Nadpriemerne inteligentného. Obete si vybral starostlivo. Musel ich dlho vyberať, spoznať, pozorovať. Musel sa pohybovať v ich spoločnosti. Na prevoz použil nejaké väčšie vozidlo, najskôr dodávku. Nie je jednoduché priviesť šesť tiel. Miesto činu nevykazuje dostatok krvavých stôp, takže ich doviezol mŕtvych, upravených, umytých z krvi, ženy prezliekol do tých slávnostných dlhých šiat a naaranžoval ich. Múdrejší budeme po obdukcií. Všimnite si dátum. Dnes je štvrtého-štvrtý. Vrah bude približne v ich veku. Mohol by pracovať ako fyzik, astrológ, či numerológ, meteorológ, alebo aj lekár, rana bola presná. Najskôr ako hobby, profituje lov. Vzrušenie lovu a prenasledovanie koristi mu zrejme imponuje. Navyše, sú tu tie lovecké nože. Avšak zase podotýkam... do tohoto všetkého, nijako nezapadá, tá malá. Nehodí sa tam. Ostatné obete neboli mučené, dehydrované, či vyhladované. Práve naopak. Až do smrti s nimi bolo zaobchádzané veľmi slušne, až úctivo, čo je dosť zvláštne, až na tie obranné zranenia, ale k tým zrejme došlo, počas únosu. S ňou naopak, sa zaobchádzalo veľmi zlé. Jediná prežila, čo je vlastne zázrak, pretože podľa predbežného hlásenia z nemocnice, bola týraná zopár mesiacov. Bola na tom najhoršie. Vytŕča z toho všetkého, nemala tu byť... čo ho prinútilo zmeniť názor a za-aranžovať ju do toho? Existuje ešte možnosť, že ju netýral on, ale niekto s kým žila. Možno ju uniesol už v takomto stave, ale načo? Nezapadá, nepotreboval ju." Psychiater sa zamračený odmlčal.
"Takže chlapi, pozriete sa na tie garáže. Prejdete záznam z kamier. Informujete pozostalých a vypočujete ľudí z ich okolia. Ak nájdeme nejakého spoločného menovateľa, niečo, čo ich spája, nájdeme cestu k vrahovi. Zastavte sa v nemocnici a zistíte podrobnosti o zdravotnom stave tej malej. Prehľadajte registráciu nezvestných maloletých, vo veku od štrnásť, do osemnásť rokov. Potrebujeme zistiť, kto je to dievča. Možno nám to dá odpoveď na otázku, ako sa tu ocitla. Po prevezení z operačiek, zabezpečte nepretržitú ochranu toho dieťaťa. Zbehnite k technikom, či niečo majú z miesta činu a tých nožov. A prineste predbežnú patologickú správu, možno nám to niečo ozrejmí. Ďalšia porada večer o piatej, odchod!"

Stála obďaleč a pozorovala úpornú snahu lekárov, zachrániť to telo na operačnom stole. Podišla bližšie, keď otvorili lebku.
"Teraz to uvidia na vlastné oči. Uveria konečne, že prístroj neurobil chybu, dosť sa o tom dohadovali." Pošepla jej osoba, nakláňajúca sa cez jej rameno, aby lepšie videla, na prácu lekárov. Preletela po nej očami. "To ste vy, čo tu ešte robíte?" bez emócií hlesla.
"Neviem, netuším kam mám ísť. Som mŕtva... alebo sa mýlim?"
"Áno, vaša duša už opustila telo. Mali by vás čakať a odviesť."
"Kto?"
"Vaša duša je pekná, nie je znetvorená. Prídu biely." Odpovedala bez záujmu a pozorovala lekára, ktorý práve vyslobodil nôž z lebky toho tela.
"Kto, kam? Ja nechcem odísť!" skríkla.
"Nemôžete tu ostať, stratíte sa. Nemáte veľa času." Snažila sa ju upokojiť, ale neodtrhla oči od operačného stola.
"Mohla by som sa vrátiť do svojho tela."
"To nejde. Vaše telo je mŕtve, niet cesty späť."
"Ako to môžeš vedieť, kto si vlastne? Ako to, že si prežila. Si ešte dieťa."
"Viem to, poznám to tu."
"Moja matka... bude veľmi plakať. A neudobrila som sa s ňou, bude si všetko vyčítať. Bude sa zožierať."
"Ách, tak preto ste tu. Vaše svedomie vám nedá odísť, nenašli ste zmierenie. Ak vám to pomôže... môžem za ňou zájsť, neskôr, keď sa zotavím."
"Čo ak umrieš?"
"Neumriem, nikdy neumieram."
"Čo to má znamenať. Kto si vlastne?"
"Som iba tieň, zabudnutý medzi svetmi. Čo jej mám povedať?" smutne šepla.
"Povedz jej, že za môjho Nicka nenesie vinu. Nikto, bola to nehoda. Vyčítala som jej to, lebo... hnevala som sa na osud a na nej som si vyliala zlosť. Povedzte, že ma to mrzí, že ju veľmi milujem a že ... čo to je?" prekvapená zvolala. Dievčina vrhla pohľad za seba.
"Prišli pre vás. Ako som povedala... biely. Choďte s nimi, je to v poriadku... ten chlapček, je zrejme váš Nick. Už na vás čaká." Usmiala sa. Žena sa náhlivo pohla chodbou, potom sa obrátila.
"Povedz jej, že mám životnú poistku, je u môjho notára. Bude mať peniaze, aby mohla odísť do domova dôchodcov. Povedz jej tiež, že som šťastná a že na ňu budeme s Nickom čakať." Spokojná so žiarivým úsmevom vykročila. Dieťa sa k nej rozbehlo a ona ho zovrela v náručí. Dievčina odvrátila pohľad a vrátila sa k operačnému stolu. Oživovali jej zúbožené telo. Monitor vydával monotónny, neprerušovaný, vysoký tón, čím naznačoval, že srdce sa v jej schránke zastavilo. Lekár sa ho snažil prinútiť k činnosti elektro-šokmi.
"Asi je čas na návrat, už zase, škoda." Zašomrala si popod nos, vzdychla a pobrala sa k stolu. Monitor sa ozval. Najskôr to bolo váhavé píp-píp, potom sa začal ozývať pravidelný zvuk srdca. Lekár sťažka vydýchol.
"V poriadku, máme ju späť, môžeme zatvárať. Vynikajúca práca, ľudia." Fyzický vnímala radosť a uvoľnenie ľudí z operačnej sály. Ich pozitívna energia jej zase vliala nádej a silu. Musí sa rýchle zotaviť. Má predsa veľa práce.

Jej telo sa ešte stále na podporných prístrojoch, zotavovalo veľmi pomaly. Ležala už tri dni. Hnevalo ju to, nudilo. Vnímala všetko okolo, ale nemohla sa hýbať, prebrať, ani rozprávať. Sľúbila Larisse, že pôjde za jej matkou, ale takto to potrvá a tá žena sa bude umárať žiaľom. Zaváhala len na chvíľu. Za jej telo pracovali prístroje, takže nehrozilo, že zlyhajú životne dôležité funkcie, nemusela ho tu strážiť. Vstala. Pozorovala chvíľu svoje telo, zamračila  a pobrala k dverám. Neunúvala sa otvárať ich, vedela, že môže prejsť skrz. Pred izbou hliadkovala polícia. Prešla okolo sestier a pobrala sa do suterénu. Tu by ešte malo byť telo zavraždenej ženy. Nájde jej matku. Ak ju už odviedli, bude to trošku zložitejšie, ale bude tu záznam. Nemýlila sa. Telo ešte stále nevydali. Nenávidela ten pocit, akoby niečo kradla, ale musela to urobiť. S hlbokým povzdychom, vnikla do tohto cudzieho tela. Potrebovala jej spomienky na miesto, odkiaľ pochádza. O okamih už sedela v spálni, vedľa lôžka staršej ženy, ktorá usedavo plakala. Trpezlivo vyčkávala. Keď jej uschli slzy, vzala do ruky ruženec a začala sa modliť, až kým únavou nezaspala. Vošla do jej snov a odovzdala odkaz. Vedela, že sen je veľmi živý a že si ho bude po prebudení pamätať. Hneď, ako vystúpila z jej sna, žena sa strhla a posadila. Zrýchlene dýchala, jej srdce bilo, ako šialené, úľavou i radosťou.
"Larissa, dieťa moje... ďakujem ti Bože." Zašepkala do tmy. S úsmevom sa vrátila do nemocnice. Na chodbe stretla malého chlapca. Nemohol mať viac, ako sedem rokov. Zmätený pobehoval, ale nikto ho nevidel. Bol na pokraji hystérie.
"Ahoj, čo to tu vystrájaš?" s úsmevom zisťovala.
"Kričím na mamu, ale nechce ma počuť, ani ma nevidí. Iba drží za ruku chlapca, ktorý vyzerá, ako ja... ale nie som to ja, ja som predsa tu."
"Si to ty. Nemôže ťa počuť, ani vidieť. Opustil si svoje telo."
"Som duch, umrel som?  Ale ja chcem, aby ma videla... aby som jej povedal, že som v poriadku... aby už neplakala. Nechcem byť duch, chcem byť s ňou!" zamrnčalo chlapča.
"Pozrieme sa, čo sa ti stalo a potom sa uvidí, áno?" podala mu ruku, s dôverou sa uchopil. Pobrali sa chodbou. Doviedol ju k izbe.
"Iba tam sedí a plače. Nechcem, aby plakala." Zašepkalo chlapča zarmútené. Vošli do miestnosti.
"Husté, prešli sme stenou...  sme naozaj duchovia?" zvolal prekvapene.
"Nie, zatiaľ. Obaja sme v kóme. Zrazilo ťa auto... hmm... tvoje zranenia sú vážne, ale mohol by si to prežiť. Nevidel si tu niekoho v bielom? Nemyslím lekárov, ale také dve dievčatá... veľmi pekné. Nevolali ťa na cestu?"
"Boli tu, ale povedali, že si smiem vybrať, že to záleží na mne. Povedal som, že chcem ostať s mamou, odišli, ale teraz neviem ako... ona ma nevidí." Zasmrkal.
"Stačí iba chcieť. Pozrieš na svoje telo a... iba musíš veľmi chcieť. Musíš sa sústrediť na svoju túžbu, na svoju mamičku a jej lásku. Skús to." Nerozhodne sa zadíval na svoje telo a podišiel. Vedela presne, kedy sa mu to podarilo. Telom nepatrne šklblo, lapavo sa nadýchol a zamrnčal. Jeho matka vyskočila a privolala  lekársku službu. So slzami hladila dieťa a šepkala jeho meno. Spokojná sa vrátila do svojho tela.
"Zajtra ťa prinútim otvoriť oči. To zase bude trvať, kým sa zotavím!" znechutene si pomyslela.


"Dievča sa zatiaľ neprebralo. Lekári považujú za zázrak, že vôbec žije. Zachránila ju vrodená anomália mozgu."
"Je postihnutá, či retardovaná?"
"Nie, je nad-priemerne inteligentná. Jej mozog je zvláštnosť. Obe polovice sú oddelené a pracujú samostatne.  Akoby to boli dva samostatné mozgy. Samozrejme, nie sú... len jej mozog je rozdelený. To jej zachránilo život. Nôž vodorovne vnikol medzi tieto polovice a ani jedno centrum vážne nepoškodil. Vniklo krvácanie, ale vzhľadom k zraneniu len minimálne. Avšak je vyhladovaná, obličky jej zlyhali z dôvodu dehydratácie a mala vnútorné krvácanie zo sleziny. Museli jej ju odstrániť. Šesť rebier je zlomených, a ma po celom tele množstvo sečných rán, ktoré sa infikovali. Jej stav je veľmi vážny, ale je stabilizovaná, výsledky sa každým dňom zlepšujú. Lekári jej dávajú dosť veľké šance na prežitie." Referoval poručík.
"Zistili sme, kto je to?"
"V databáze nezvestných detí, sme nemali šťastie. Lekár nás upozornil, že podľa kostí je oveľa staršia, ako vyzerá. Zamerali sme sa na staršie nezvestné. Na ženy do dvadsaťpäť rokov. Nakoniec nám DNA test potvrdil zhodu. Je to Zoe Nickeliewa, vek dvadsaťdva."
"Má záznam, je trestaná?"
"Nie, ale bola v adopčnom programe. Ako päť ročná stratila rodičov pri autonehode. Adoptoval ju Mathew a Anna Nickeliewa, bydlisko Strahtew. Matka pred troma rokmi zomrela na rakovinu žalúdka. Otec sa znovu oženil. Zrejme nemajú najlepšie vzťahy. Hovoril som s nim. Vraj sa dosť odcudzili po smrti prvej ženy. Zoe sa presťahovala päťsto kilometrov ďalej, do Pershallu. Odôvodnila to štúdiom. Zamerala sa na oblasť histórie, špecializuje sa na staré, mŕtve kultúry, hlavne Sumerskú. Ako bočné odbory si pribrala časť teológie. Demonológiu a angelógiu a tiež špeciálnu psychológiu. Otca navštevuje len na Vianoce, z času na čas si zavolajú. Vraj sa mu už tri týždne neozvala, volal jej, ale nehlásila sa. Veľmi sa neznepokojoval. Podľa všetkého sa Zoe zabrala do štúdia a strácala pojem o čase. Neskôr sa ukázala polícia, aby ho informovala, že Zoe je nezvestná. Nahlásila to spolubývajúca. Zmizla pred štyrmi mesiacmi."
"Zvláštne. Študentka demonólogie a rituálne vraždy. Nezdá sa mi to, ako náhoda. Možno ho naozaj poznala. Tak už len, aby sa prebrala."
"Ak sa aj preberie, bude vo veľmi zlom stave." Upozornil psychiater.

"Zbytočne nútiš to telo, sa prebrať. Potrebuje čas." Prekvapená sa posadila. Vysoký, pohľadný muž v bielom, sedel v kresle pri posteli.
"Biely, nebodaj ste sa rozhodli, že ma odvediete." Posmešne odfúkla. Zasmial sa.
"Pochybujem, že keď sa jedného dňa odtiaľto pohneš, že to budeme my, čo ťa odvedieme."
"Ako to, že so mnou hovoríš? Myslela som, že to máte zakázané."
"Nikto to nikdy nezakázal, ale ani nevyslovil súhlas. Jednoducho sme usúdili, že nehovoriť s tebou, bude najlepšie."
"Tak čo ťa podnietilo, začať práve teraz?"
"Pozorujem tvoju márnu snahu, je to zábavné."
"A ty si nevydržal, aby si mi nezdelil dôvod svojej veselosti?! Vieš čo, ty... Biely?! Zdvihni ten svoj biely zadok a vypadni. Nechcem sa s tebou rozprávať!"
"Volám sa Ramiel."
"Pripomína to meno čistiaceho prostriedku a mimochodom... vôbec ma to nezaujíma."
"Pozorujem ťa už dlho, minimálne posledné tri storočia." Dobrosrdečne preriekol.
"Ty ma tristo rokov špehuješ? No, dúfam, že si videl veľa zaujímavých vecí!" odvrkla štipľavo.
"Tentokrát ti trvalo dlho, kým si si spomenula. Dovolila si tomu zverovi, čo zapredal dušu, aby ťa utýral k smrti, prečo?"
"A čo ťa do toho? Choď preč!" nahnevane sa vrátila do svojej schránky.
"Ešte sa uvidíme." Zasmial sa a zmizol.
"Mám halucinácie... práve som sa rozprávala s Bielym." Zašomrala popudene.
"To by si nemala, nič od nich nezískaš!" ozvalo sa posmešne. Zase sa posadila.
"Temný!" ohúrená vyhŕkla. Na mieste, kde sedel predtým Biely, sedel teraz jeho protiklad.
"Čo máte vychádzky, či čo? Aj ty ma pozoruješ tristo rokov?" posmešne sa zaškľabila.
"Volám sa Lazael. Pozorujem. Môžem ti ponúknuť viac, ako on."
"Prečo by si to robil? Doteraz ste nejavili záujem o moju skromnú existenciu. Vyhýbali ste sa mi, ako moru a odrazu sa chcete všetci kamarátiť?"
"Je ťažké ťa zaradiť. Nepatríš ani tam, ani tam. Je logické, že sa dodržoval určitý odstup." Temný krásavec pokrčil plecami.
"A čo sa zmenilo? Počkaj. Nepatrím ani tam, ani tam... alebo patrím aj tam, aj tam?" tvárou mu preletel tieň obáv. Zasmiala sa.
"Myslíš, že som to ešte nepochopila? Kdekoľvek sa objavíte, cúvate predo mnou, snáď v obave, žeby som vás nasledovala. Ja viem, že môžem na obe strany. Ale nemám záujem. Doteraz som svoje možnosti nikdy nevyužila, teraz nezačnem. Takže zdvihni ten svoj temný zadok a odpáľ, presne, ako tvoj biely protiklad." Ľahla si.
"Mohol by som tvoje telo vyliečiť."
"Jéminečky, aká to láskavosť! Nerob si starosti, to zvládnem aj sama, doteraz tomu tak bolo." Posmešne odvrkla.
"Mohol by som ho, aj zahubiť." Príkro pohrozil.
"To by si mohol, ale ja sa opäť vrátim... a keďže môžem na obe strany, vydedukuj si sám, čo bude potom nasledovať." Spokojne odpovedala.
"Zrejme máš zlú náladu, kým čakáš na zlepšenie. To chápem. Musí to byť nuda. Opustím ťa a vrátim niekedy inokedy."
"Si fakt ohľaduplný, ale vôbec sa nemusíš unúvať. Nemám totiž v pláne, čokoľvek si s vami začínať!"
"My naše zmluvy dodržujeme." Upozornil.
"Samozrejme, lenže si ich vysvetľujete po svojom. Ostanem tam, kde som. Ako ma to voláte? Tieň medzi svetmi? Ostanem ním."

 

 

 

 

Komentáre 10

aknit11 dňa 21.03.2016 - 01:01

Toto ma len tak napadlo a nedalo mi pokoja. Tak som to hodila na papier ÚsmevDucharinu som ešte nikdy nepísala, tak uvidím, čo vymyslím. Ale netuším kedy budem pokračovať, ani ako. To len tak na ochutnávkuÚsmev Dúfam, že sa zapáčiÚsmev

LanaSavara dňa 21.03.2016 - 09:35

ÁnoÁnoÁno Ankit velmi kvalitne napisane. A mozem povedat , vela skutocneho tam je .

Dufam Tlieskam, ze Ta napadne coskoro pokracovanie  a aj nam to prihodis na net  

 

tomicka dňa 21.03.2016 - 10:31

Nemam slov, wow! Začalo to perfektneÁno Typicky sarkazmus a uz teraz naznak cierneho humoru a ako sa s nimi rozprava Chichocem sa Tak som velmi zvedava a nedockava, co pre nas pripravis. Ako povedla Lana, velmi kvalitne napisaneTlieskam

Lenka023 dňa 22.03.2016 - 16:32

No teda, znovu len žasnem nad tvojimi vedomosťami. Zaujímavý príbeh. Úsmev

aknit11 dňa 24.03.2016 - 15:00

Lenka023 aj ja sa pripájam, prajem všetko najlepšie, hlavne zdravie.KvietokSlnkoKvietok

Dievčence prajem krásne prežitie sviatkov.Srdce

Lenka023 dňa 28.03.2016 - 14:15

Ďakujem veľmi pekne, aknit Úsmev. Tiež vám prajem ešte krásny zvyšok sviatkov. Hádam ste si trochu oddychli. Mne sa dosť podarilo, s veľkým bruchom toho už veľa nenarobím Chichocem sa.

LanaSavara dňa 29.03.2016 - 09:27

Lenka cakas babetko ? 

LanaSavara dňa 14.04.2016 - 15:56

Gratulujem Lenka Tlieskam

bambuca dňa 25.05.2016 - 16:50

Wau ďalší dobrý príbeh. Teším sa. Chichocem sa Kvietok