Skočiť na hlavný obsah

Zaklínač

Pridal aknit11
dňa 01.10.2012 13:01
dievcatko

"Vieš,čo si vôbec urobila?! Tvoj brat mohol zomrieť!" policajt nahnevane skríkol.
"Ja... ja som to nechcela... my sme sa hrali." Fňukla.
"Hrali, s nožmi?! To nemáte doma hračky?"
"Pozerali sme taký film o ujoch, čo robili klobásky... a on mal byť prasiatko a... a ten ujo... ja som si myslela, že keď ho pichnem do kŕčiku, bude ho to bolieť... tie prasiatka tak veľmi krvácali... a... tak som myslela, že keď ho pichnem do riťušky, nebude to bolieť... a..."
Usedavo sa rozplakala. Policajt na ňu neveriacky hľadel.
"Koľko máš rokov, dievča?"
"Päť."
"Dobre. Vonku ťa čaká otec, odvedie ťa domov a zajtra uvidíme,č o na toto všetko povie psychológ a sudca."
"Kto je psycho-bolog a sudca?"
"To sú ľudia,čo rozhodnú čo s tebou."
"Ale nepôjde do neba... však Majko nepôjde ku Ježiškovi." Smrkala ľútostivo.
"Nie, dostane sa z toho... už neplač."
"A teraz na mňa Ježiško vrhne pekelne ohne a pôjdem do pekla, k svojmu otcovi?" Fikala nešťastne. Dôstojník prekvapene zažmurkal.
"Kto ti povedal takú hlúposť?"
"Starká povedala, keď u nás horela kuchyňa, že má splodil sám Lucifer a že na mňa Ježiško zošle pekelne ohne." Za-huhňala.
"A u vás horela kuchyňa?" zaujalo ho. Prikývla.
"Ako sa to stalo?"
"Ja veľmi ani neviem... asi od tých malých drevených paličiek... som videla, ako teta Anka zapaľuje s nimi plyn... a som to chcela vyskúšať... a..." Zmĺkla. Policajt na ňu neveriacky hľadel "Tak toto je hotový postrach Denis" Prebleslo mu hlavou. Vstal sa podišiel k akváriu. Zobral krmivo a nasypal rybkám.
"A kto uhasil požiar?"
"Starký... nedávaj im to papať." Zvolala. Prekvapene pozrel na krmivo a potom na dievčatko.
"Prečo nie? Je to krmivo pre ryby."
"Nemajú radi také papanie... ochorejú a potom dostanú chuť papať sa navzájom." Dodala ticho. Opäť pozrel na krmivo a pokrútil hlavou.
"Choď von, tam si sadneš, počkáš s tou tetou v uniforme a ja sa porozprávam s tvojim otcom." Na chvíľu pookriala, ale keď cez pre-sklené dvere pohliadla k svojho otca, zvesila plecia a odovzdané vzdychla. Keď vyšla von, podišiel k nej a chytil ju za ruku .Kapitán vyšiel hneď za ňou.
"Pán Karvinský, môžem na slovíčko?" pokynul policajtke.
"Poručík, dohliadnite na to dieťa." S úsmevom ju vzala za ruku a odviedla k svojmu stolu. Tu ju posadila, podala jej papier a pero. Dievčatko nadšene uchopilo papier i pero a začalo kresliť.
Otec dievčatká vošiel a zamračené kývol. Ten muž sa mu nepáčil. Sálalo z neho niečo nebezpečné a jeho inštinkty nikdy neklamali.
"Pán Karvinský, vaša dcéra je dosť osamelá." Začal.
"Neviem kam tým mierite. Jej matka síce zomrela pri pôrode, ale starajú sa o ňu moji rodičia, kým som ja v práci."
"Ehmm... vaši rodičia majú cez sedemdesiat rokov, myslíte že zvládajú výchovu dvoch malých deti?"
"Pomáha im moja sestra... o deti je riadne postarané."
"Váš syn mohol dnes zomrieť. Ak je o deti riadne postarané, ako to, že mali dostatok času, aby si zobrali nôž a hrali sa na zakáľačku."
"Pretože sú to deti, hrajú sa na všetko možné. Lea je veľmi živé dieťa." Tvrdo sa usmial.
"Práve preto potrebuje viac starostlivosti a obávam sa, že jej starý rodičia výchovu nezvládajú. Neuvažovali ste o náhradnej starostlivosti pre deti? Myslím, počas vašej pracovnej zaneprázdnenosti."
"Moje deti do domova nepôjdu! Je o nich riadne postarané a ocenil by som, keby ste túto poľutovaniahodnú nehodu, nechali na pokoji, kapitán! Denne sa stávajú oveľa horšie nehody. Mám prácu a povinnosti voči svojej rodine. Musím ich finančné zabezpečiť, ale určite nedopustím,a by boli deti v domove".
"Tak by ste si mali nájsť menej náročnú prácu." Navrhol tichšie kapitán.
"Do mojej práce vás nič nie je! Ste sociálny kurátor, či čo?"
"Nie, nie som, ale toto dostane na sociálnu starostlivosť s návrhom o zabezpečenie dostatočnej starostlivosti pre vaše deti."
"Nezálež, kam posuniete vašu správu! Deti ostanú so mnou a tento rozhovor považujem za skončený. Zbohom kapitán!"
"Dovidenia, pán Karvinský."

Dievčatko niečo usilovne kreslilo. Keď poručíčka zodvihla oči od svojich papierov, zamračila sa.
"Čo to robíš? Prečo kreslíš mimo papier po stole, keď som ti dala papier?"
"Som ti nakreslila rámik, podľa toho papiera... je rovný... aha!" pochválila sa a pokývala hlavou.
"Rámik? Po stole sa nekresli, kreslí na papier!" dievčatko sa zamračilo a položilo pero.
"Nepáči sa ti môj rámik?" uniformovaná žena vzdychla.
"Samozrejme, že sa mi páči, ale po stole sa nekresli. Keby každý nakreslil niečo na stôl, bol by už plný."
"Aspoň by si mala spomienky na deti, čo sem chodia."
"Sem veľa deti nechodí."
"Prečo nie?" tmavovláska rozmrzene odfúkla.
"Vždy tak veľa rozprávaš?"
"Asi áno... starká povedala, že ju už bolia zo mňa, jej staré, hluché uši... ale keď je hluchá, tak má ani nepočuje... tak ju asi ani nebolia... asi to hovorí, len tak." Skonštatovala. Policajtka sa zasmiala. Podišiel k ním otec dievčatká.
"Lea poď!" zavelil nekompromisne. Vstala, uchopil ju za ruku a vyviedol von. Posadil ju do auto-sedačky, pripútal a vyrazil.
"Oci? Hneváš sa?" zašepkalo dievčatko bojazlivo.
"Pravdaže sa hnevám, veľmi si Majkovi ublížila!" dodal drsne.
"Ja som to nechcela...". Rozfňukala sa. Otec vzdychol
"Lea, neplač! Už sa stalo, mal by som ťa poriadne zbiť, aby ti už také hlúposti nechodili po rozume! Čo ťa to napadlo? A kde ste pre pána kráľa, zobrali nôž?"
"Starká ho nechala na botníku, keď rezala kuriatko. Tiekla krv tomu kuriatkovi, ako Majkovi." Dodala vážne a pokývala hlavou, aby dodala svojim slovám presvedčivý raz. Za-úpel.
"Možno má ten dôstojník pravdu a mama na toto nestačí. Ako mohla nechať nôž na dosah deti? Zabúda, otec hovoril, že sa stráca v čase... začína byť senilná. Mal by som nájsť nejakú opatrovateľku. Ale ktorá opatrovateľka by chcela žiť v horách na kopaniciach? Anka tiež nestíha... má svojho dosť... má svoje tri deti a ďalšie na ceste."
"Už sa nikdy nesmieš hrať tak, aby si niekomu ublížila."
"Nebudem oci." Opäť zasmrkala. Cesta ubiehala a on rozmýšľal, akoby to vyriešil. Zabočil na bočnú, prašnú cestu. Nasledovalo prudké stúpanie.
"Lea páčilo by sa ti bývať v meste? Chodila by si tam do škôlky, je tam veľa deti a hračiek, nenudila by si sa."
"Aj starký tam bude?"
"Nie, starký aj starká chcú ostať tu. Narodili sa v horách, vyrástli tu. Mesto by im nevyhovovalo."
"Prečo nie?"
"Cítili by sa ako v klietke."
"Nemám rada klietky. Keď sme boli v zoo, bolo mi ľúto tých zvieratiek. Boli také smutné. Najradšej by som ich všetky pustila."
"Zvieratá nie sú smutné. Necítia... ako ľudia, necítia smútok ani radosť, majú len pudy Lea."
"Aj ľudia majú tie... pudy? Čo sú pudy?"
"Ách! Lea... pudy sú inštinkty, niečo vrodené, automatické... riadia sa nimi, aby prežili... aby... je to niečo, čo ťa núti robiť niečo, automatický bez rozmýšľania... a... áno, aj ľudia majú pudy... napríklad sebazáchovy, keď si v ohrození. Dokážeš aj nemožné... a dosť o tomto... už sme skoro doma. Pozajtra musím zase odcestovať."
"Kedy sa vrátiš ocko?"
"Neviem Lea, keď dokončím svoju prácu. Ty budeš poslúchať starkú a starkého na slovo, rozumeno?"
"Ja vždy poslúcham oci, ale aj tak sa starká na mňa stále hnevá."
"Prečo by sa hnevala?"
"Veď vieš, biľag diabla. Povedala, že som dcéra Lucifera a Ježiško má zvrhne do pekla k môjmu otcovi. Aj tak som nechcela ísť do neba. Tam stále behajú s tými vetvičkami a mávajú, to musí byť aj nuda... celé dní mávať... a asi tam aj dosť fúka. Určite tam je aj chladno, keď je to až za oblakmi. V tom pekle je aspoň teplučko." Najradšej by sa zasmial, ale nemohol vzhľadom k vážnosti situácie.
"Počúvaj má Lea! Starká je už stará a niekedy to preháňa! Ty si moje dievčatko, moja dcérka, ktorú veľmi ľúbim... a nikto iný, áno? Zapamätáš si to?" Natešená prikývla.
"To mi oci odľahlo... som ho videla v knižke... a bol veľmi škaredý."
"Kto zase?"
"No... ten Lucifer a mal rohy a kopytá... som sa bála, že aj mne nárastu..."
Dodala s vygúlenými očami. Za-úpel, udrel sa rukou po čele, prešiel si unavené po tvári. Potom sa zasmial.
"Nenarastú... ja som tvoj ocko a nemám ani rohy, ani kopytá. So starkou sa porozprávam! Nebude ťa kŕmiť takými bludmi! Neexistuje žiadne peklo, ani nebo. Všetko závisí na človeku, ako sa správa a aký je."
"Tak Ježiško neexistuje? A kto mi potom nosí darčeky na Vianoce?"
Tentoraz už zastonal nahlas.
"Lea... Ježiško kedysi existoval, bol to múdry človek a ľudia ho nasledovali, kvôli jeho múdrosti. Dodnes si uctievame jeho pamiatku... a... na Vianoce si dávame darčeky na jeho počesť, v jeho mene."
"Ha! Som to vedela! Starká mala v šatníku schované moje snežnice a som ich tam videla a potom mi ich dala, akože doniesol Ježiško... a keď som sa jej spýtala, prečo ich doniesol do jej šatníka a nie ku mne do izby... hnevala sa na mňa." Vzdychol a zasmial sa.
"Lea sľúbiš mi niečo?"
"Čo oci?"
"Nebudeš hovoriť všetko, čo si myslíš, áno? Pomyslíš si to, ale nie vždy to povieš. Necháš si to najskôr pre seba, ako tajomstvo... trošku o tom porozmýšľaš a až potom to povieš... áno?"
"Ale to by som mohla aj zabudnúť... ako starká, stále zabúda na niečo."
"Lea sľub mi, že sa o to aspoň pokúsiš." Prikývla. Opäť vyštartoval. Keď ju doviezol až hore k usadlosti, rozkázal jej ísť do izby sa prezliecť. Otca našiel v stolárskej dielni.
"Ahoj, čo to porábaš?"
"Lea chcela stolček, tak som ju chcel prekvapiť."
"Vždy ti to išlo s drevom."
"Ako je na tom Majko?"
"Mal vnútorné zranenia, poškodené hrubé črevo, ale bude v poriadku. Otec ja viem, že je toho na vás veľa. Ak to nezvládate, vezmem ich so sebou." Začal opatrne.
"Bola to nešťastná náhoda. Neboj sa už sa to nestane, dám na nich pozor. Tvoja matka začala veľmi zabúdať, niekedy sa úplne stráca."
"Práve preto, nadávala Lei do pekelníc a čo ja viem do čoho. Kŕmi ju hlúposťami. Ja viem, že je veľmi živá, ale prepána Jána je to jej vnučka, ako len môže niečo také povedať dieťaťu."
"Vždy bol prísna, čo sa týka výchovy. Vieš aj sám... a Lea... nie vždy ju počúvne a neustále rozpráva. Doháňa ju do šialenstva s neustálym vypytovaním... a je tu ten znak."
"Nezačínaj s tým zase! Žiaden znak, má obyčajne materské znamienko."
"Áno, presne také mal aj môj dedo. odvtedy sa neobjavilo."
"Len nezačni zase omieľať tie rozprávky o zaklínačoch. Otec preboha!
Je dvadsiate storočie! Ako môžeš veriť takým sprostostiam?!"
"Pretože môj dedo bol zaklínačom a ja sám, som na vlastne oči videl, čo dokázal."
"Tvoj dedo bol dobrý psychológ, dokázal manipulovať s ľuďmi!"
"Možno a možno bol zaklínačom. Pozri na Leu. Nezdá sa ti, že sa nespráva, ako päťročné dievčatko?
"Je len živšia, ako iné deti."
"Iné deti nezoberú nôž a nechystajú sa zarezať svojho brata!"
"Otec!!! bola to nehoda!"
"Možno! A možno sa v nej začali prebúdzať pradávne inštinkty zaklínačov. Okúsila krv, je na hrane. Medzi svetlom a temnom. Preto jej starká... no... možno sa jej to niekedy všetko pomotá, ale aj ona si pamätá zaklínačov a... a videla to znamienko. Bola veľmi vydesená."
"Kriste pane, toto nebudem počúvať!"
"Nemusíš synak, neskôr uvidíš... ale chcem, aby si ich tu nechal. Čo by robili v meste? Ty odídeš a často ťa niet. Pár mesiacov a nevieme, či sa vôbec vrátiš. Nechcem, aby išli do domova. A s Leou si poradím. Vychovám z nej zaklínača svetla, nie temnoty... a ak ním nie je... jedného dňa bude spomínať, ako jej starký rozprával legendy o zaklínačoch. Neublíži jej to."
"Dobre... pokúsim sa zohnať nejakú opatrovateľku, aby vám trochu s deťmi pomohla."
"Urob, ako myslíš synak, v dome je miesta dosť. Kedy odchádzaš."
"Myslím, že pozajtra..."
"Kam pôjdeš?"
"Neviem otec, kam má pošlú..."
"Je to nebezpečná práca Jurko."
"Otec pracujem pre vlasť, každá práca má riziko a aj toto musí niekto robiť. Zajtra ti pomôžem zviezť seno a pôjdem." Starý muž pokýval hlavou a obaja vošli hore do domu.
"Kde je Lea mama?" spýtal sa starej ženy, ktorá sa zvŕtala pri sporáku.
"Neviem asi vo svojej izbe. Kázala som jej rozjímať nad tým, čo spravila."
"Mama je to päťročné dievčatko,čo už tá toho na-rozjíma!?"
"Musí vedieť, že keď robí takéto veci, stihne ju trest od Pána."
"Dosť!" zahrmel nahnevane.
"Nechcem, aby si ju kŕmila tými sprostosťami o pekelných ohňoch! Je to moja dcéra a nie žiadneho Lucifera! Už to nikdy nechcem počuť, je to malé dieťa! Že sa nehanbíš, takto niekoho strašiť!"
"Má na sebe jeho znak!"
"Má materské znamienko!"
"Prestaňte, už toho bolo dosť! Justína nebudeš jej o tom viac rozprávať a hotovo! Ja sa o ňu postarám." Zakončil spor starý otec. Juraj bezradne pokrútil hlavou a šiel za Leou. Keď vošiel do izby, bola prázdna, ale oblok otvorený. Vrátil sa do kuchyne.
"Nie je v izbe, okno je otvorené."
"Je v bude pri psovi... rozpráva mu svoje "múdrosti".
Skonštatoval s úsmevom starý otec. Juraj nahnevane vyšiel von a zamieril k psej bude.
"Lea, poď odtiaľ von!" zavolal na ňu prísne. Prekvapene cúvol, keď sa proti nemu vyrútil čuvač s vycerenými zubami a nebezpečné vrčal. Pripravil sa na útok zvieratá, ale v tom sa zjavila po boku psa Lea.
"Ale no tak Bodrík... to je môj ocko, to je priateľ." Zašepkala mu a pohladila zviera, ktoré bolo od nej väčšie. Správanie zvieraťa sa okamžite zmenilo. Zakňučal, stiahol chvost. Pokorne k nemu podišiel a olízal mu ruku. Prekvapene s rešpektom ho pohladil.
"Poď sa najesť Lea." Chytil ju za ruku, ale dievčatko sa zvrtlo ku psovi.
"A nikomu to nepovedz, dobre?" sprisahanecky mu rozkázala.
"Rozprávala si sa s tým psom?" zaujalo otca.
"Áno... je to môj kamarát."
"myslíš, že ti rozumie?"
"Áno oci, aj ja mu rozumiem."
"Ale Lea nevymýšľaj si, je to pes." Zasmial sa.
"Povedal,že z teba cíti smrť."
"Čo?!"
"Tvoj pach, je pach smrti... neviem, ako to myslel. Ale on neklame."
Začudovane sa na ňu zahľadel a potom vrhol pohľad na psa. Veľké zviera sa opäť zvalilo vo svojej bude a pokojne si zložilo hlavu na laby.
"A čo ešte povedal?"
"Že nemáš strach."
"A to on ako vie?"
"No podľa pachu, strach cítiť v pote... oni to zaňuchajú."
"Kto oni."
"Zvieratká."
"Lea... Lea... asi sa tu cítiš veľmi sama, keď sa rozprávaš so psom. Keď som bol malý, tiež som mal kamaráta."
"Havíka?"
"Nie... chlapca... ale neexistoval, bol len akože, ale všetko som mu mohol povedať. Potom, keď som začal chodiť do školy, som sa s ním prestal rozprávať."
"Prečo,nahneval ťa?"
"Nie Lea, ale cítil som sa tu sám. A tak som mal jeho. Keď som si v škole našiel naozajstných kamarátov, tak som sa rozprával s nimi. Už som si nemusel vymýšľať kamaráta. Aj ty keď pôjdeš do školy, budeš mať kamarátky a na psíka zabudneš."
Lea premlčala otcove slová a vošli dnu. Najedla sa a išla so starkým podať kravy na pašu. Bolo krásne slnečné počasie a cestou naspäť nazbierali hríby. Tešila sa v starkého spoločnosti. Veľa jej toho poukazoval a učil ju o prírode.

Foto: by Louis Blythe on Unsplash - https://unsplash.com/photos/eqEqXSW_Rlw

Komentáre 5

aknit11 dňa 01.10.2012 - 13:04

Tak som pridala prvu cast toho "noveho" Je to zase sci-fi.To mi asi ide lepsie,ako "romantika" (giggle) len tie nazvy,uf! nikdy neviem vymysliet nieco "originalne" (giggle) Dufam,ze sa bude pacit :-) Ale hned upozornujem,ze neviem,kedy pridam dalsiu cast...musim si to este popremyslat (blush)

tomicka dňa 01.10.2012 - 14:47

Mam tu cest,pridat prvy komentar? :-) To je teda riadny nezbedko :-) tak ma riadne zaujima,co sa z nej vykluje:-) a co bude vlastne ten "zaklinac"

nevetko dňa 01.10.2012 - 22:41

to bude pekné čítanie.;-) Ta malá nemá chybu(giggle) . Ona nechce ísť do neba lebo tam bude fúkať (giggle). To bude riadne potvorka (giggle)

tomicka dňa 02.10.2012 - 19:04

a nevies kedy asi by si pridala (blush) tak som sa schuti zasmiala :-)

elca5 dňa 09.10.2012 - 21:00

hehe .. ta mala je dobra :-D uz sa neviem dockat dalsieho dielu .. (giggle)