Skočiť na hlavný obsah

Zaklínač 48

Pridal aknit11
dňa 13.12.2013 01:54

Marián sa ocitol v obkľúčení.Odtrhol sa od skupiny,keď prenasledoval jednú z démonik.Bola to pasca a on do nej hlúpo vletel.Pomaly sa k nemu približovali s lačnými,krvi žíznivými, neľudskými očami.Nebál sa,ale vedel,že toto je jeho koniec.Nedokáže sa im ubrániť,kým mu niekto príde na pomoc.Uvedomil si,čo povedala žena v čiernom "pár vás padne...ale neumriete zbytočne"
-len poďte mrchy,zopár vás zoberiem zo sebou! nebude to zbytočné!!! Zavrčal hnevlivo a tvrdo sa zasmial.V ľavej ruke držal revolver,pravou vytiahol s puzdra na chrbte svoju šabľu.Začali ich používať takmer všetci "špeciálny agenti" na boj proti nepoznanému zlu.Boli účinnejšie,ako strelné zbrane.Jediným seknutím vyhasili život tvora,a to strelné zbrane nedokázali..niekedy bolo treba vyprázdniť zopár zásobníkov,kým zneškodnili napríklad démoniku.Bola to strata času aj streliva.Kruh okolo neho sa rýchle zužoval.Pripravil sa.Prekvapene zažmurkal,keď sa ozvalo zapískanie.Za zvukom sa obrátili aj démoniky.Spoza stromu vystúpila žena v čiernom a provokačne ich k sebe privolávala prstom.Zúrivé beštie sa za ňou vrhli.Keď boli takmer na dosah,vystúpili spoza stromov ďalšie ženy v čierných plášťoch.Napäté tetivy lukov vystrelili presne mierené, smrteľné šípy.Trvalo to len pár sekúnd a on ohúrene pozoroval ich schopnosť v boji.Boli rýchle,tiché a zanechali za sebou len lúku posiatu telami.Tak,ako sa objavili,aj zmizli.Posledná sa na neho krátko zadívala.Kývol jej hlavou na znak vďaky.Jemne uklonila hlavu,že berie na vedomie a rovnako,ako jej spoločníčky, nehlučne zmizla.Zhlboka sa nadýchol a vybral sa hľadať ostatných od ktorých sa oddelil.Lea k nemu s úľavou pribehla.Stručne jej vysvetlil,čo sa stalo.
-takže sú ešte stále tu...ktovie načo čakajú....Rozmýšľala nahlas.
-čakajú na okamih,keď to tu ukončíme,aby ma poslali na druhý svet...Skonštatoval Eunariko.Fľochla po ňom pohľadom.
-tak to si musia stáť do radu...Zaškerila sa.Eunariko vystrúhal drzú grimasu a Sebastián sa zasmial.
-zabili dvanásť zaklínačov...pamätáš si z histórie...hocikoho...kto by sa pochválil s tým,že zabil dvanásť zaklínačov? teda..zabili sme ich zopár,ale nikdy nie za taký krátky čas...a trúfa si tvrdiť,že ešte zabijú aj tých dvadsaťšesť ďalších...Oponoval jej Eunariko.
-ktovie,či ťa počítajú medzi tých dvadsaťšesť...Podpichol Joshua.
-vedia jednoducho,ako nato...za pár sekúnd pobili kŕdeľ démonik...už som to mal zrátané,keď sa objavili...vystúpili z tieňa...pobili ich, tými svojimi šípmi a zase zmizli...bez slova,bez jedinej emócie..
-videl si,čo sú zač?
-jedná je určite ohnivák...stihol som ju zaregistrovať...dve sú lesáčky a jedná svetlonoska...tie ostatné,akoby ich halila nejaká ochranná clona...
-mohli by to byť ženský zaklínači? Zaujalo Sebastiána.
-možné to je...ak je ona zaklínačom...a Lea...ona je dlhoveká!
-čože?!
-nevedel som to začleniť...včera,až keď zmizla...rozmýšľal som o tom...plietlo ma to,že je zaklínač,ale potom som si uvedomil,že je to u nej podobné ako u brata Dominika...vidím okolo neho priezračnú..nepodstatné...Mávol rukou
-je dlhoveká...
-dlhoveký zaklínač?! chudiatko...Skonštatovala Lea.
-majú árijskú oceľ...Upozornil Joshua.
-ako sa k nej dostali?! Dumal Aidan cestou do tábora.
-musela na to nejako prísť,je stále pred nami,má informácie o ktorých mi ani netušíme...
Ešte týždeň sa znenazdania ženy v čiernom objavovali a mizli pri rôznych príležitostiach.Často im pomohli v zložitých a nebezpečných situáciach,potom odišli.Lea sa naučila ich vycítiť a vnímať.Vedela presne,kedy odišli.O štyri dni po nich sa zbalili a tiež vrátili domov.Celé územie sa im podarilo vyčistiť.Strávili doma dva dni a tiahli ďalej.Zasahovali v najviac zasiahnutých oblastiach.Prestali počítať dni a miesta,ľudí a nakazených.Všetko sa to zlialo do jednej nekonečnej,dlhej,čiernej nočnej mory.

O šesť mesiacov.
-pokladík...veríš tomu,že sa vraciame domov?! Cmukol ju hlasne na krk Sebastian a pritiahol k sebe.
-ukľudní sa! ty sa vraciaš do svojho domu a ja do svojho...Schladila ho tvrdo.Zasmial sa.
-Lea,toto sme už preberali....ľúbim ťa Lea a prispôsobíme sa...nájdeme nejaké riešenie,sme manželia...
-nikdy sme nežili spolu a na jednom mieste ,ani pred tým...máme priveľa práce...
-práca sa skončila...zlo je zažehnané...ľudstvo sa pomaly vráti do normálu,je po všetkom...žiadna ďalšia nákaza...možno sa ešte niekde objaví nejaká zabudnutá bytosť,ale ľudia už vedia,čo majú proti sebe a poradia si...je po všetkom...Natešene jej zašepkal a pritlačil ju na svoje vzrušené telo.Leu obliala horúčava,vnímala jeho vzrušenie a cítila aj to svoje.Chcela ho.Strhávali zo seba šaty a vrhli sa jeden na druhého,akoby od toho závisel ich život.V poslednej dobe sa často milovali.Vystihli každú príležitosť,akoby sa nevedeli nabažiť jeden druhého.Možno im to pomáhalo zahnať chmúrne myšlienky na všetku tu hrôzu naokolo.
-teším sa na deti...a na ostatných ,tak mi chýbali...Zašepkal Sebastián.
-konečne ich uvidíme...a moja Adelaine...určite vyrástla...Zašepkala malátne Lea ležiac v jeho náručí.
-čo urobíme s Eunarikom? Zaujímalo Sebastiána.
-neviem,mali by sme odstrániť...vieš...doteraz mal potravy všade naokolo dosť,ale toto skončilo a on sa potrebuje kŕmiť...neviem,čo s ním...aj on si uvedomuje,že nadchádza deň zúčtovania...posledné dni sa drží obďaleč...ale nejako sa mi prieči ho len tak zabiť...pomohol nám,stáli sme si po boku v boji o záchranu ľudstva...a teraz...ale keď to neurobíme...možno bude zabíjať...aj keď sa snažil...nezvládne to,nakoniec v ňom prevládnu inštinkty...a nemôžeme riskovať,že sa nám objaví za chrbtom..už kvôli deťom nie...
Keď vyšli von Eunariko sa rozprával s Mariánom.Obaja,akoby vytušili o čo sa jedná vstali a v očakávaní sa na nich zahľadeli.
-prišiel čas,však Charizme? Ticho preriekol Eunariko.Leu to zabolelo kdesi hlboko.Vzdychla.
-čo s tebou Eunariko? mali by sme ťa zabiť,ale to vieš aj sám...
-nebudem s vami bojovať! urobte,čo musíte...Ticho preriekol.Lea vytiahla svoju dýku a prikročila k nemu.Ani okom nemihol.Marián sa zhrozene zahľadel na svoju sestru.Priložila mu dýku na krk,zhlboka sa nadýchla.Pár sekúnd sa nič nedialo,potom ruku spustila.
-ako je to dlho?
-čo ako je dlho?! Nechápavo,prekvapene hlesol.Pripravil sa na najhoršie a zarazilo ho,že Lea zaváhala.
-ako si sa nekŕmil ľudským mäsom...Zaujímalo ju.
-ty o tom vieš?!
-nie som slepá,tak ako je to dlho...
-v tomto živote som ho ešte neokúsil,kŕmim sa zvieratami....Priznal podľa pravdy.
-dokážeš sa ovládnuť?!
-niekedy mám určite nutkania,ale zatiaľ ich zvládam..prisahal som sám sebe,že...to zvládnem...Zašepkal,akoby sa hanbil.
-nesklam ma Eunariko...ak si si istý,že to zvládneš,môžeš ísť s nami,ale ak máš pochybnosti...odíď,hneď teraz a už nikdy sa nevracaj...inak ťa zabijem...Zhlboka sa nadýchol a tvár mu rozžiarilo uvoľnenie.
-pôjdem s vami,je toho ešte veľa,čo musíme urobiť...S úsmevom zašepkal.Aidan obďaleč sledoval dianie.
-milosrdná,ako vždy...myslíš,že to neoľutuje? Drgol do neho Samil.
-myslím,že nie...Eunariko nie je zlý,je to obetavý a statočný chlap...len mal zle obdobia...samota je zlá...a..ovládli ho inštinkty,ale sám prišiel nato,že je mu lepšie bez ľudskej krvi...cíti sa oveľa lepšie,nemá výčitky...cíti sa ako človek...a vlastne v tomto živote sa nedotkol ľudskej krvi,jeho telo to zvládne ..
-zmenili sme sa,kedysi by sme neboli taký zhovievavý...Podotkol s úsmevom Derek
-takmer sa mi nechce veriť,že je po všetkom...ideme domov Aidan..Zašepkal Joshua,ktorý k ním podišiel.
-áno...ideme domov,ale myslím,že nás to všetkých veľmi zmenilo...pozri na mníchov,zajtra sa vracajú do Ríma,ale myslím,že tam dlho nevydržia...pozri na ostatných členov asociácie a agentúr...keď sa vrátia domov,už to nebudú tí istý ľudia...teraz sa vrátime domov,vyhľadáme zbytky bytosti a keď skončíme...vrátime sa k normálnemu životu...ale bude normálny? bude ešte niekedy normálny?
-máš pravdu,všetko sa zmenilo,už nikdy sa na svet nebudem dívať,ako prv...vieš,že niekedy som si pripadal, ako strážca zbytočný? mal som dojem,že sú tie reči o pradávnych bytostiach len keci...Zasmial sa Barney.
Lea si vydýchla.Tešilo ju,že sa to takto vyriešilo.
-no čo ľudia...balíme? ideme domov?! Zvolala radostne a prvý krát po dlhej dobe sa zvonivo zasmiala.
-áno! Ozvalo sa hromadné zaburácanie z každej strany tábora.
-Derek zabezpeč transporty...Prikázala veselo.
-s radosťou veliteľ! Zaškeril sa.Zvykli si ju volať veliteľom.Bola srdcom aj dušou týchto bojovníkov.Držala nad nimi ochrannú ruku.Aj napriek mnohým národnostiam v tejto "jednotke" špeciálnych agentov, dokázala nastoliť poriadok,úctu a zodpovednosť.Vytvorili sa priateľstvá na celý život.Mnoho druhov v zbrani padlo,ale tí,čo ostali na nich nikdy nezabudnú.Pred pár dňami im Patrik predložil návrh medzinárodnej únie,ktorá sa jednohlasne zhodla,po udalostiach posledného roka,že táto jednotka sa zachová a bude aj naďalej operovať.Bedlivo strážiť bezpečnosť ľudstva.Najväčšie nebezpečenstvo už bolo zažehnané,ale nikto nemal istotu,či sa zase niečo podobné neobjaví.Lea do určitej miery súhlasila,ale s tým,že si želá,aby sa zachovalo pôvodné zoskupenie jednotky bez ohľadu na národnosť.Títo ľudia prešli krst ohňom a prežili.Videli hrôzy,ktoré ani v najhoršom hororovom filme nie je možné vzhliadnuť.A predsa zotrvali,bojovali až na pokraj svojich síl a ľudských možnosti.Boli to ľudia na ktorých sa kedykoľvek mohla spoľahnúť.Nezáležalo na tom,či to bol američan,rus,dánka,či kubánka.

Marek sa rozbehol do obytnej časti.Bolo pol druhej v noci,ale bolo mu to jedno.Zabúchal na dvere u Juráňovcov.Patrik mu zamračený otvoril.Vedel,že sa deje niečo veľmi vážne.
-vracajú sa! je po všetkom,vracajú sa domov! Skríkol naradostene a zároveň mu vyhŕkli slzy.
-chlapče zlatý,tak toto je najlepšia správa,akú som za posledné mesiace počul...hneď som v centre...treba pripraviť obytné priestory,pre celú jednotku...zabezpečiť jedlo...hneď som tam! Náhlivo zabuchol dvere.
-už na tom makám,šéfe! Zasmial sa srdečne a s úsmevom na perách sa rozbehol naspäť.
O pol štvrtej ráno na parkovisku začali pristávať transportéry.Lea organizovala prevoz ranených a usmerňovala ostatných členov do centrálnej haly.Vítanie bolo búrlivé a mnoho oči neostalo suchých.Až o siedmej ráno sa konečne dostala do svojho bytu.Kúpala sa takmer hodinu.Teplá voda ju nepríjemne šteklila a tak otočila kohútikom, na studenú.To už bolo lepšie.Posledné mesiace sa kúpala len v jazerách a riekach.Väčšinou boli poriadne studené.Potrebovala si na chvíľu pospať.Boli to únavné a vyčerpávajúce mesiace.Konečne si môže vydýchnuť.Čakalo ju ešte veľa práce,ale chcela konečne zovrieť vo svojom náručí zovrieť svoje dieťatko. Ignisia,ako ju v duchu začala sama oslovovať, v nej vyvolala spomienku na skupinu žien v čiernom.Pár krát ešte na ne narazili,ale nepribližovali sa k ním,ani ich neohrozovali.Objavovali sa nečakane,hlavne,keď sa niektorá zo skupín ocitla v obkľúčení.Veľa krát zachránili život jej priateľom.Vedela,že keď sa Ignisia vráti do centra,objavia sa.V hlave jej vírila aj otázka,ako ďaleko zašli s likvidáciou mäsožravých zaklínačov.Vedela,že hneď ako sa situácia trošku ustáli,budú musieť začať konať a postupne ich vyhľadať.Boli ďalšou nebezpečnou hrozbou,ako pre ňu a jej rodinu,tak aj pre okolie.Všetko to vypudila z hlavy a nespokojne sa zamrvila na mäkkom lôžku.Zvykla si spať na zemi,len na deke.Mäkká posteľ ju zvláštne omínala.Nakoniec nespokojne zafučala,prestrela si deku vedľa postele na zem a konečne sa spokojne uvoľnila.Uvedomila si,že jej chýba.Chýba jej Sebastián.Spával na zemi vedľa nej,celé mesiace.Nereptal,na nič sa nesťažoval a bol neustále po jej boku.Dnes,keď sa sama odobrala do svojho bytu,smutne za ňou hľadel,ale nepreriekol ani slovo.Vzdychla.To,čo cítila vo svojom srdci,tú zvláštnu ťažobu a clivotu,ju znepokojilo.Vkradol sa jej do srdca,ani nevedela kedy.Snažila sa zaspať,ale nedarilo sa jej to.V izbe aj napriek tomu,že už bol deň,bolo prítmie,pretože tmavé žalúzie boli zatiahnuté.Keď sa ticho otvorili dvere,spozornela.Zacítila známy pach a srdce sa jej zatrepotalo v hrudi.Bez slová si ľahol vedľa nej a objal ju.
-neodháňaj ma pokladík...nemôžem bez teba spať,cítim sa veľmi opustený...Zašepkal jej pri uchu.Spokojne sa usmiala.
-neodoženiem,chýbal si mi...Zašepkala nežne a pohladila ho po tvári.Hľadal v jej očiach,či to myslí vážne.
-mala by si prestať pokladík,inak sa na teba vrhnem,ako divoch, som veľmi vzrušený....Zašepkal chrapľavo.
-myslím,že by sme ti mali uľaviť,inak nebudeš môcť zaspať...Podpichla šibalský s tichým smiechom.Jeho divoký bozk,umlčal jej smiech.Milovali sa jemne a vrúcne,akoby si chceli vynahradiť všetku tu bolesť a hrôzu posledných mesiacov.Pospali si dve hodiny,odpočívajúc si v náruči.Vstali a pobrali sa do centra.Sebastián zašiel za matkou .Zvítal sa s ostatnými,ktorý ostali v centre a starali sa o jeho bezpečnosť.Úspešne sa im podarilo odraziť útoky a centrum sa stalo útočiskom nejedného človeka v núdzi.Premiestňovali ľudí do bezpečia s najviac ohrozených území,sprevádzali transporty.Boj o prežitie ich všetkých zmenil.Tešili sa z prítomnosti,z maličkosti.Matej s Alexejom sa srdečne zvítali so Sebastiánom.Oleg ešte stále slabý,po smrteľnom zranení démoniky,ktoré takmer neprežil,keď bránil konvoj so ženami,no bol plný optimizmu.Objal brata a skonštatoval,že ho prerástol za tých pár mesiacov,čo sa nevideli.Obaja radostne očakávali návrat detí.Oleg sa už nemohol dočkať Gabriely a svojich dcér,ale aj sestry a ostatných žien,ktoré s nimi zotrvávali v úkryte a nastavovali svoje životy,aby ich ubránili.Lea poletovala po centre a zariaďovala všetko potrebné ohľadne svojich ľudí.Patrik jej predostrel návrhy na ďalšiu spoluprácu.Muži aj ženy rôznych národnosti s nadšením prijali návrh na členstvo v špeciálnej jednotke.Dostali dva týždne dovolenky,aby navštívili svoje rodiny.Poobede ju našiel Sebastián a pokarhal,že celkom určite nič nejedla.Napriek jej protestom,že ma veľa práce, ju zatiahol k jej rodičom.Strávili u Juráňovcov najstarších príjemné dve hodiny.Keď im Marek zavolal,že pristáva transportér s deťmi,všetci náhlivo vyskočili a utekali k svojím ratolestiam.V ten večer v centre zavládla radostná a veselá atmosféra.Presne taká,aká tu bola vždy.Lea objímala svoju dcérku,Sebastián si vyhodil chlapcov na ramená a objal Leu.Dievčatko sa k nej pritískalo a naradostene jej šepkalo "mami" Lea mala pocit,že je v siedmom nebi.Patrik vyobjímal rad radom všetky deti, aj ženy.Nevedel od radosti,koho skôr zobrať do náručia, až sa nakoniec rozosmial a povedal,že si pripadá,ako blázon.Gabriela pokarhala Olega,že je veľmi bledý,ale hneď ho aj opatrne,láskyplne objala a pošepla mu,že si ho "vylieči" Patrik sa poobzeral okolo seba.Všetci jeho blízky a priatelia boli zase doma.Žiarili radosťou a šťastím.Prežité utrpenie ich nepoznačilo.Naopak zocelilo a zomklo.Boli si ešte bližší a súdržnejší,ako doteraz.Spokojne si vzdychol a so smiechom rozohnal hlučný dav do svojich príbytkov.Pri Andrejovi,ktorý sedel za počítačom sedel Marián a Eunariko.Marek sa odobral so svojou rodinou domov.Andrej pokukoval po Eunarikovi,ale nič nehovoril.Marián sa zabával.Vedel,že v duchu Andrej rozmýšľal,či ho Eunariko nepoužije,ako krmivo.Za posledné mesiace sa s Eunarikom spriatelil.Dôveroval mu.Neveril,že je "taký" mäsožravec.
-si príliš šľachovitý...Nevydržal Eunariko a uškrnul sa,pretože sledoval tok jeho myšlienok.Marián sa zasmial.
-čo? čože?! chceš mi povedať,že ako krmivo nie som vhodný?! Urazene,bezmyšlienkovite odvrkol Andrej
-prepáč,že ťa to uráža,ale nie! nie si vhodný!
-ešte si budeš aj preberať! Odvrkol mu nervózne Andrej,pretože si uvedomil o čom sa vlastne bavia.
-nechcel som sa ťa dotknúť,ak som ťa urazil,možno sa premôžem a použijem ťa ako krmivo,aj keď si šľachovitý....
-ale kdeže! to od teba nemôžem žiadať,takú obeť...Odsekol Andrej a muži sa rozrehotali na plné obrátky.Vošla Lea a v náručí niesla svoju dcérku.
-ahoj chlapci...Eunariko si ubytovaný s Majkom? Spýtala sa.Eunariko prikývol a zadíval sa na dievčatko.
-sasthme ranha perthamane Charizme?(je to moja dcéra,Charizme?) Spýtal sa prastarým jazykom zaklínačov,aby im nerozumeli.
-nen...sakme tuhna Ameries (nie,je Ameriesová) Prikývol.
-tesunam penari pestera minari tize panukla? (vie Amries o dieťati pod tvojím srdcom?) Ohúrene sa na neho zadívala.
-nen tesun ma ranha ?(nevedela si to?)Prekvapene vyhŕkla.
-kranhisa burle tamhuraste(nebol čas si to uvedomiť)
-Majko postaráš sa o Eunarika?! Brat jej s úsmevom kývol.
Hneď nato sa žiarivo usmiala,ospravedlnila a ponáhľala sa za Azrou.
-povedal si jej to? Zaujímalo Mariána.
-čo máš na mysli?
-to,že je tehotná...Uškrnul sa.Eunariko sa na neho prekvapene zadíval.
-rozumieš nám?
-nie,ale vidím dieťa v jej lone,už si zabudol? vidím podstatu...pochopil som podľa reakcie,že si jej to povedal...zrejme si v tom chaose ani neuvedomila,že čaká dieťa...ako znášajú vaše ženy tehotenstvo? ale neumierajú pri pôrodoch,však nie? Stiesnene sa spýtal.
-čo ťa to napadá..náš druh je odolný,znášajú tehotenstvo,ako všetko ostatné...ľahko...ani si ho neuvedomujú...v čase pôrodu musia byť strážené...ale inak nič neobyčajné...
-prečo strážené?zdivejú,alebo také niečo?!
-ale kdeže!my nie sme zvieratá! sme ľudia!sú vtedy zraniteľné,dajú sa ľahko zabiť,ako bežný smrteľník...a..dieťa by sa mohlo stať korisťou,takých ako som ja...Pokrčil plecami.
-myslel som,že zaklínači,aj mäsožravci zbožňujú deti...
-samozrejme,novorodenec je lahôdka...ak sa ovládnu a nezožerú ho...ehmmm...vychovajú z neho svojho otroka...kŕmia ho len červeným,podmania si ho mágiou...preto boli deti zaklínačov, vždy v nebezpečenstve...málo kto sa odvážil si dieťa nechať pri sebe,väčšinou ich niekde ukrývali...Cynický skonštatoval.
-zjedol si niekedy...ehmmm...dieťa? Vyhŕklo z Mariána.Eunariko pokrútil hlavou.
-vždy som mal v sebe zakorenenú úctu k životu...aj keď som bol mäsožravý...nie vždy tomu bolo tak...a...niektoré veci sa ti vštepia...celé tisícročia som z tým bojoval...v Trójskej vojne som sa neovládol...neskôr som to zase potláčal, až do štrnásteho storočia...pri tej vojne...opäť som prehral svoj boj...do sedemnásteho storočia som to nepotláčal...potom zase áno...a v poslednom storočí,plnom vojen a katastrof mi zase preskočilo...a...Pokrčil plecami.
-vieš mi...najviac bojujeme zubami...keď máš ústa neustále plné krvi...po čase ti zachutí...prídeš nato,že je sladká...
Rozpačito vysvetľoval.Andrej ho sústredené počúval.
-som rád,že som šľachovitý...Sucho zatiahol a muži sa zase rozosmiali.
-ale Lea mala pravdu,keď ma naposledy zabila... povedala mi niečo...pripomenula mi,že som človek,zabudol som na to...zmietal som sa hnevom,samotou,hanbil som sa zato,čím som...žiaden Boh,ani niečo...človek...myslím,že sa mi páči byť človekom...Dodal ticho.
Lea sa ponáhľala za Azrou.Rozmyslela si to a pobrala sa nájsť Sebastiána.Srdce jej búchalo radosťou aj vzrušením.Už takmer vošla do jeho bytu,ale zasekla sa.Uvedomila si,že by mu to nemala povedať.Mala by okamžite odísť a dieťa niekde vynosiť,porodiť a odniesť na bezpečné miesto.Tak to vždy robila.Zamračila sa.Pevnejšie objala svoje dievčatko.Nechcela dať svoje dieťatko preč.Aj Ignisia ostala s ňou.Už nechcela nechávať svoje deti u cudzích ľudí.Chcela si ich vychovávať a žiť so svojím mužom.Doba sa zmenila.Už im nehrozilo také nebezpečenstvo ,ako kedysi.DO duše sa jej vkradli pochybnosti pri pomyslení na skrytú hrozbu.Mäsožravci.Tam niekde vonku čakali na svoju chvíľu.Dúfala,že "ženy v čiernom" ich našli a zneškodnili.Opäť zodvihla ruku,že zaklope,keď sa dvere otvorili.
-pokladík,čo tam postávaš? to by ma zaujímalo,prečo uvažuješ,či vojsť,alebo nie...Zasmial sa a letmo ju pobozkal.
-Pozri sa na mňa Sebastián....Zvláštnym hlasom mu povedala.Zamračil sa,keď položila dievčatko na zem.Ignisia sa rozbehla za svojimi "bratmi" ako ich už dlho volala.
-tatume hakmana serahne Ameries(dobre sa na mňa pozri Ameries!) Zašepkala rozochvená.Sebastián po nej preletel pohľadom a nevedel kam mieri.Pozornejšie sa zadíval do jej tváre a niečo v jej výraze ho prinútilo, skĺznuť po nej, pomaly ešte raz očami.Zastavil sa presne tam,kde očakávala,že sa zastaví.Tvár sa mu vyjasnila a oči rozosmiali.
-bábätko?! Naradostene k nej priskočil a pevne ju objal.
-Bože Sebastián! veď mi dolámeš všetky kosti! Zafučala Lea drsne.Zasmial sa.
-tak už zase stará Lea...len žiadne citové výlevy,nemám pravdu?! Podpichol ju.
-pripravujem večeru...pomôžeš mi?! Odbočil od "horúcej témy"
-rada,ale som uplný antitalent,viem odtínať hlavy,ale neviem variť...Usmiala sa zahanbene.
-to nevadí,ja variť viem...poď budeš mi robiť asistenta....mama nám pripravila veľký byt,zajtra sa môžeme presťahovať,ak sa ti bude páčiť...príde k nám Gabriela s Olegom,Matej s Lenkou aj mama a otec,Selig s Azrou,Majko ,Eunariko aj Aidan,Marek s Lianou...Miško, Alexej s Leonardou...vlastne prídu všetci,ako za starých čias...takže toho treba celá hromada...ale každý niečo prinesie...ak ti to neprekáža,prestrieš v obývačke? na veľkom stole,už som ho roztiahol.... Veselo štebotal.Ten obrovský muž,opásaný zásterou s nápisom "najlepšia kuchárka" v nej všetko rozochvel.Pobrala sa do obývačky a v hlave jej vírilo množstvo myšlienok.Vnútro jej rozochvievala pálčivá túžba.Chcela sa s ním milovať.V duchu sa pokarhala,že s ňou mávajú tehotenske hormóny.Keď ju chytil zo zadu okolo pása a pobozkal na krk,strhla sa a naskočili jej zimomriavky.
-celá si sa mi rozpálila...pokladík,ak chceš, aby som dovaril večeru...nesmieš ma volať...inak pripravíme našej rodine veľmi trápny zážitok...Chrapľavo jej zašepkal do ucha a pohrával sa s jej ušným lalôčikom.Obrátila sa mu v náručí a pobozkala ho.
-to bude tými hormónmi...Zašepkala ospravedlňujúco a vymanila sa mu z objatia.
-vôbec mi to neprekáža...keď odídu a deti zaspia...vynahradíme si to...Šibalský pozdvihol obočie a veľavravne ním zakmital.Zasmiala sa.Prestrela stôl a vrátila sa za ním do kuchyne.Očistila zemiaky uvarené v šupe,na šalát.
-ehmmm...myslíš,že Eunariko konzumuje aj normálnu stravu? krvavý kus mäsa na tanieri, by asi ostatných priviedol k značným rozpakom...Rozmýšľal nahlas.
-myslím,že áno...videla som ho jesť v tábore mäsové konzervy...a môžeme mu to mäso pomlieť,ako biftek...alebo mu ho necháme polosurové,ako steaky...Predložila.
-výborný nápad pokladík...Zasmial sa.
-spomenul som si nato,ako som ti priniesol steak...keď si sem prišla...Lea sa rozosmiala.
-poriadne si ma vytočil a ja som ťa vydesila,myslela som si,že si mi to urobil napriek...
-skoro som sa po...kakal...Stíšil hlas,aby ho deti nepočuli.Veselo spomínali na komické situácie z minulosti a pripravovali večeru.O pol siedmej sa ozvalo klopanie a dnu vošiel Majko s Eunarikom,ako prvý.Neskôr prišiel Aidan a priviedol so sebou Hanku,internistku.Žiarili šťastím a spokojnosťou.Postupne sa zišla celá rodina a spolu s deťmi zasadli k stolu.Večerali,smiali sa a spomínali.Eunariko všetko sledoval s odstupom,pretože v hĺbke duše bol dojatý.Títo ľudia ho medzi seba prijali,aj napriek tomu,čím bol.Cítil sa dobre a keď pred neho položila Lea tanier so steakom,decentne ho odtlačil a jedol všetko ostatné,okrem mäsa.Neskôr tanier odniesol nenápadne do kuchyne.Našiel Leu,ako nakladá riady do umývačky.
-nechutilo ti to Eunariko? Spýtala sa.
-ehmmm...pach krvi ma nabáda...vrhnúť sa na to jedlo, zubami...asi by som ostatných vydesil..S pochopením prikývla.
-tak ťa nechám osamote...a v chladničke je ešte ďalšie mäso...Sebastián ho zomlel na biftek...Otvorila chladničku a ukázala mu misu s mletým surovým mäsom.
-nie je ochutené...Usmiala sa a pobrala k dverám.
-Lea? Ohlásil ju.S otáznikom v očiach sa k nemu obrátila.
-ďakujem ti,za všetko...Usmiala sa
-Eunariko..verím ti,dokážeš to...nesklam moju dôveru,prosím...
Ticho prehovorila a vytratila sa z kuchyne,zatvoriac za sebou dvere.
Neskoro v noci sa pritisla k Sebastianovi a spokojne vzdychla.Bola doma.Mala svoju rodinu a oddaných priateľov.Ponorila sa do ríše snov a snívala o ďalšom červenovlasom dievčatku,ktoré v sebe nosila.Ráno vstala,ako prvá.Zobudila chlapcov aj Ignisiu.Pripravila im raňajky a uvarila kávu.Keď Sebastián vošiel do kuchyne privítala ho vôňa kávy a čerstvé hrianky. S úsmevom pozdravil deti a pobozkal Leu.Odviedla chlapcov do školy a s Ignisiou sa vybrala do riadiacej haly.Mala veľa práce.Bolo potrebné zariadiť množstvo veci.Museli spísať hlásenia,aspoň o približných stratách na ľudských životoch.Zo všetkých kútov sveta prichádzali faxy o počte nezvestných,z ktorých väčšina bola pravdepodobne mŕtva.Ignisia sedela na stole pred Eunarikom a on sa s ňou hral.
-si prirodzený talent maličká...teraz leva...Pretransformoval sa.Dievčatko ho napodobnilo.Zasmial sa.
-teraz orla...a teraz tigra...ten ti ide najlepšie...myslím,že tiger je jej primárny...
-našla som ju v Indií...vychovávateľkou bola tigrica...Usmiala sa Lea a ani nezodvihla hlavu od papierov.Ozval sa zvláštny hukot.Marek prekvapene zodvihol hlavu.
-čakáme návštevu? znie to ako helikoptéra...Rýchle kontroloval kamery
-spúšťam poplach,kamerový sektor je odpojený...nič nevidím...
Lea prudko vstala.To neveštilo nič dobrého.Kým sa stihli dvere uzavrieť,rozleteli sa dokorán a jej udrel do nosa nebezpečný pach.Uzrela ich.Ženy v čiernom sa nahrnuli do haly.Ich luky boli napnuté,v bojovej formácií,uzavretej v kruhu postupovali vpred.Lea zdrapla Ignisiu a strčila ju za seba.Eunariko sa postavil obranné vedľa nej.Kruh sa otvoril veliteľka vystúpila.
-prišla som si po svoju sestru...Začala ticho.Tentokrát mala na tvári čiernu masku.Svietili z nej výrazné modré oči.Do haly sa nahrnuli strážci aj so Sebastiánom a vytvorili útočnú formáciu.
-len pokoj,nikomu nechceme ublížiť...Ignisia pôjde s nami...odídeme bez zranení..
-nepôjde s vami,je to moja dcérka a ostane so mnou...
-nedokážeš ju ochrániť...Prešla po nej pohľadom.
-sama čakáš dieťa...budeš mať dosť starosti ochrániť samu seba...
-má muža a švagra...a strážcov...ochránime ju! Prehovoril Eunariko chladne.Jedná zo žien sklonila luk a čupla si.
-Ignisia...poď sem...Zavolala jemným hlasom na dievčatko.To prekvapene vykuklo spoza matky.
-Tarissa? Zvolalo natešene a rozbehlo sa k nej.Otvorila náruč a dievčatko sa k nej šťastne privinulo.
-kde si sa mi stratila miláčik?! Začala nežne a pohladila dieťa.
-neviem Tarissa,chceli mi ublížkať a tak som utiekla preč...prečo máš na sebe to smiešne? Zašepkala Ignisia.
-aby nás nespoznali...aby nás neodviedli späť,nikomu o tom nebudeme hovoriť,áno?..Zašepkala jej nežne.
-mama je dobrá,ochráni vás....Tarissa sa zahľadela na veliteľku.Ženy,ako na povel sklonili zbrane.Komunikovali medzi sebou.Lea cítila tie vlny energie.O niečom sa dohadovali.nakoniec veliteľka vzdychla a prikývla.Tarissa pustila dievčatko na zem.
-Ignisia...chcela by si ostať s mamou,alebo by si chcela ísť s nami...Spýtala sa jej.Dieťa sa nerozhodne zahľadelo na svoju matku a na svoju sestru.Lei stislo srdce od strachu.Ignisia blúdila pohľadom z jednej na druhú.
-chcem byť s maminkou...Zašepkalo dievčatko.Lea si vydýchla.Ženy v čiernom si vymenili pohľady."Tarissa" prikývla.
-dobre,nech ostane...aj keď ju tu nechávame s ťažkým srdcom...Ticho prehovorila.
-dávaj na seba pozor...ešte zopár je ich vonku...
-koľko zopár? Zaujímalo Leu.
-dvaja ženský a jeden mužský zaklínač sú naši...ale ďalších dvanásť je mäsožravcov...ehmmm...trinásť...
Dodala,keď sa zahľadela na Eunarika.Ten sa posmešne uškrnul a jemne sa uklonil.
-len nepokúšaj osud mäsožravec! Zahundrala výhražne.
-to znamená,že jedenásť zaklínačov ste odstránili?
-áno...ostatný sa nám rozpŕchli a pozaliezali,keď zistili,že po nich ideme...ale skôr,či neskôr ich dostaneme...dávaj na seba pozor...hlavne teraz...si ako magnet...
-kde sa nachádzajú naši zaklínači?!
-myslím,že sa tu čoskoro objavia...vedia o vás...Skupina sa bez ďalších slov obrátila na odchod.
-nechcete si oddýchnuť,najesť sa,okúpať?! Nadhodil Patrik.Vodkyňa sa na neho sliedivo zadívala a Patrika zamrazilo v zátylku.
-vidím,že to myslíš vážne,bez postranných úmyslov,ďakujeme ti pane,ale pôjdeme...máme všetko,čo potrebujeme...
-ako to,že nevzbĺkne? Spýtal sa Majko a ukázal na jednú zo žien.
-jej oblečenie je nehorľavé,so zabudovanými chladičmi a tepelnými senzormi...a vie sa dobré ovládať...
Marek sa prekvapene obrátil k maskovaným.
-fíha! aký ste použili materiál? a chladiče?! máme tu jednú kamarátku s podobným problémom,zišla by sa nám rada...síce ma chladiče,aj senzor...ale nedarí sa nám to zabudovať tak,aby to nebolo viditeľne...ako je to u nej...
-pošleme ti faxom technický rozpis...
-a čím sa dobíja svetlonoska?! Zaujímalo Majka naďalej.
-cez solárne panele,vysoko aktívne...
-môžem dúfať,že mi pošlete aj k tomuto problému technický popis?!
Nádejal sa Marek.Prikývla.
-my dobíjame našich svetlonosov bleskom...Prehodil,akoby mimochodom.
-to musí byť dosť nepríjemné a náročné...dostaneš fax...
Viac sa nezdržovali a vyšli ticho von.Ako prišli,tak i odišli.Akoby tu ani nikdy neboli.

Komentáre 4

aknit11 dňa 13.12.2013 - 01:56

Zase som nemohla spať :-) tak som to trošku odmotala :-) a môžem ísť pomaly do finiša :-)

tomicka dňa 13.12.2013 - 12:15

ako vzdy,ma potesila tvoja nespavost (ved vies,ze to myslim v dobrom) :-) tak uz sa nam vratila romantika :-) a budu mat babo:-) ale este stale netusim,kto su tie zeny a co s nimi vlastne planujes,pretoze by si ich tam nepridala len tak :-) urcite zohraju svoju rolu a este nas nechas poriadne zapotit,ako pri vestkych tvojich pribehoch,kym bude koniec(giggle)

nevetko dňa 13.12.2013 - 12:35

júúúúj babo to si ma potešila.(clap) Ale niečo mi naznačuje že to nebude až také jednoduché ako si predstavujem . ;-)

LanaSavara dňa 18.12.2013 - 08:54

Tak tento diel som musela citat na tri casti - tri dni. Neskutocny frmol bol. Tiez ma napada, ze to nebude take jednoduche a taky majster v zapletkach ako Ty anikt11, nas urcite bude natahovat az do posledneho dychu - alebo posledneho pismenka :-D . Tesim sa ako to skonci, ale mi bude aj veeelice chybat